ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedel som na zrúcaninách Devína. Od Dunaja vanul slabý vánok a príjemne ma hladil po lícach. Mojou hlavou tiahly staré skazky o tých dávno už zašlých časoch, o ktorých som už ako malý chlapček bol slýchaval. Nad mojou hlavou poletoval, hlasite kvákajúc, kŕdeľ čiernych havranov a mne sa zdalo, ako by aj oni trúchlili za tými starými, zašlými dobami.

Najmä jeden z nich, podľa peria už veľmi starý havran, vždy nižšie a nižšie sa vznášal nad mojou hlavou, ako by sa chcel presvedčiť, či aj ja spomínam tie dávne časy. Zdalo sa, že sa mňa vôbec nebojí, čo u tejto hávedi nie je vo zvyku. A veru, o malú chvíľu sedel už nad mojou hlavou na zrúcanom hradnom múre.

Svojím silným zobákom počachral svoje, miestami už silno prešedivelé krídla, a silným hlasom zakvákal: „Spomínaš, spomínaš? Len spomínaj tie zašlé časy! Neprinavrátia sa už tie doby, tie slávne doby Svätoplukove, nevstane už z hrobu slávny kráľ Svätopluk, a na jeho deťoch spočíva kliatba, čuješ, kliatba na nich spočíva! A vieš, prečo? Pre tú ich nesvornosť, ktorá zničila jeho dielo. Divíš sa? Vidím ti to na očiach, ale vedz, som starý, veľmi starý a pamätám, čo nikto nepamätá, a havrani mávajú dobrú, ba až veľmi dobrú pamäť!“ — starý havran zasa tak silno zakvákal, až sa mi studený znoj zaperlil na čele.

Starý havran opäť sa počachral v prešedivelom perí a zasa hovoril: „A pomstila sa tá nesvornosť na jeho synoch a pomstí sa aj na vás všetkých. Pozri na tieto zrúcaniny,“ — a havran sa rozhliadnul okolo seba. „Čo nedokázalo tisíce nepriateľov — a leží ich tu veru dosť, každý ten kúsok zeme dookola je pohnojený ich krvou — to dokázali nehodní synovia Svätoplukovi. Vidíš tie mocné skaly dookola? O tieto mocné skaly márne trieštily si svoje hlavy divé hordy avarské a nemecké, s krvavými lebkami a bohaprázdnymi nadávkami utekaly odtiaľ a bolo tu vždy toľko ľudských mrcín, že sme my o ich mäso ani nedbali, stačily k nášmu nasýteniu oči týchto mršín, ktoré inokedy sú pre nás len zriedkavou lahôdkou. A niekedy sa nám aj tie prijedly.“

Havran sa zamlčal, po očku sa na mňa podíval a ako zo starého zvyku čachral si svoje prešedivelé perie, ale mne sa zdalo, že čaká, čo na jeho reč poviem.

„Vidíš tu ten pamätník vašej nesvornosti?“ vravel a napokon sa pozrel na sochu Arpádovu. V jeho očiach videl som také pohŕdanie, akého je len oko schopné. „Vidíš, vidíš tú večitú hanbu ich nesvornosti? Táto socha bude vám stále pripomínať, že na týchto miestach bratská nesvornosť vykopala hrob vašej svobode! Pozri dobre na tie kamene, na ktorých stojí! Vidíš tie strúžky a jamky na nej? To stopy našich tvrdých zobákov, ktoré sa usilovaly zrúcať tú potupnú pamiatku vašej nesvornosti a vašej slabosti! Áno, my, my svedkovia starých, svobodných časov, my, slabí vtáci, usilovali sme sa zrúcať ten výsmech svätej pamiatky Svätoplukovej, my, ktorí sme vtedy oberali kosti a vykľúvali oči praotcom vašich zotročovateľov, zakiaľ vy, potomci slávneho Svätopluka, ste hliveli a pred svojím zotročovateľom chrbty zohýnali.“ Starý havran sa opäť zamlčal a po očku sa na mňa pozrel.

„Však nie všetci,“ namietol som starému, čiernemu karhateľovi.

„Ale veľká väčšina,“ zakvákal zasa tak silno starý vták. „My pamätníci starých, lepších dôb, my, ktorým stá a stá rokov preletelo ponad hlavy, my dobre vieme o každom! Málo, málo tých, ktorí verne stoja pri svojom národe, ale beda, trikrát beda tým, ktorí opovrhnúc svojím národom, stali si do radov jeho utlačovateľov! Málo vás verných, dobrých synov, ale pamiatka vaša veky pretrvá, aj keby ste v tom boji podľahli, večne žiť budete!“

„Však brieždi sa, brieždi, milý môj priateľu,“ namietam opäť starému pamätníkovi lepších dôb nášho národa.

„Brieždi sa, brieždi,“ zamyslený pokvákava si starý havran. „Ale je treba zahrmeť do duše aj tým, ktorí sú ešte ľahostajní, sú ešte v putách svojich zaťatých zotročovateľov, rozumieš? Zahrmeť v tú ich dušu, až by sa úľakom zatriasla, hádam mi rozumieš? Viem, viem, chceš mi pripomenúť, že je to u niektorých chlieb, ale nemýľ sa! Radšej smrť, ako chlieb z vrahovej ruky! Poznám ich dobre a moje oči nerady sa klamú. Ale vzíde nový deň nad vašou zemou, vzíde, až zasa tá stará svornosť sa usídli pod vašimi strechami! Ja vari sa toho už nedočkám, som už veľmi starý a od vlaňajšej zimy cítim, že mi síl pomaly ubúda. Ty si ešte mladý a hoci máš na sebe rovnošatu spojencov našich nepriateľov, vidím, že srdce tvoje mi rozumie, preto chcem ti aj povyprávať tie staré skazky, odkazy našej lepšej minulosti,“ zakvákal opäť čierny vták. „Chcem, aby si ten náš ľud pripamätal svoju slávnu minulosť, aby opäť zdvihol pyšne tú svoju hlavu, aby opäť svorne a statočne hlásil sa k svojmu národu!“

A starý havran sletel o niečo nižšie ku mne, ako by sa bál, že by niekto mohol počuť slová, ktoré mi chce porozprávať, pokýval starou hlavou a vravel: „A jestli budeš môcť, napíš to! Neboj sa miestami pritisnúť pero a zahrmeť do tých zapredaných duší. Učiníš mi radosť, budem videť, že som sa v tebe nesklamal.“

Sedel som so sklonenou hlavou a pozorne počúval staré zvesti, ktoré mi oznamoval ich očitý svedok, storočný havran. Už tiež nežije; keď po rokoch opäť som prišiel na Devín, už som ho nevidel, dobre tušil vtedy starček-havran, že už tu dlho nebude.

Opísal som verne jeho slová a úfam, že by bol spokojný. Mnoho sa zmenilo od toho času, čo mi to havran vyprával. Ale pravdu mal vtedy, keď mi hovoril: „Pamätaj si a vo svojej knižke aspoň desaťkrát podčiarni, že každá bieda, každý útisk, ktorý doľahnul na našu vlasť, každé protivenstvo, každá nadávka od našich zaťatých nepriateľov, každá slza, ktorú ste kedykoľvek preliali, že všetko to má koreň vo vašej nesvornosti a že len vtedy rozžiari sa slnko mieru a šťastia nad našimi domácimi strechami, až poznáte všetci, že ste jednej matky synovia, že jedna je vlasť, jedna je reč, ktorá vás spája, a že nie je to reč vašich zaťatých nepriateľov, ale reč slávneho Svätopluka, svätého Cyrila a Metoda, tá reč, ktorou k vám prvý raz v kolíske ešte vaša mať rozprávala, ktorou vaši dedovia a vaše babky sa modlievali k svojmu Bohu a ktorú teraz mnohí v prach zašliapavate, ktorou opovrhujete a za ktorú sa hanbíte. Svornosť a rodoláska, tie jedine vzkriesia starú slávu dôb Svätoplukových. Vidím veľké požiare vidím potoky krvi a z nich kvitne nová, slávna vaša budúcnosť.“

Dnes už síce nestojí na Devíne socha Arpádova, dnes už nestraší nás jej príšera, ale… nemyslíš, ty, starý havrane, ty pamätník tých starých, lepších dôb, že vracia sa k nám niečo, čo bolo vždy našou kliatbou a končievalo sa našou porobou? Nemôžeš mi už odpovedať, kto vie, kde tvoje kosti odpočívajú, veď od toho času, čo sme sa rozišli, už takmer pätnásť rokov uplynulo a ty si už vtedy tušil, že sa lepších časov nedočkáš!

Úfam, ty, starý havran, že budeš so mnou spokojný, pritisnem to svoje pero, až to zatrasie mnohými, ktorí by radi videli tie staré časy, nie Svätoplukove, Metodove, ale iné. Ale o tom neskoršie.