ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Gašparko, mlynár.

JANKO (leží pri kameni, hlavu na ňom a spí).

GAŠPARKO (prichádza zprava, Janka nezbadá): A veruže som už ustatý; už som preliezol takmer celý les a Janíčka nikde! Musím si troška sadnúť — a ajhľa! tu je pekný krč! Tak! (Sadá a zíva.) Veruže by nezaškodilo troška si zdriemnuť — čo však to je maličkosť od rána tárať sa hore dole po lese? Počkám tu, až dojde pán otec z Podhája, ktorý taktiež od rána hľadá Janíčka. (Húta.) Ale že bol to rozum od Janíčka — v noci sa vybrať do Tatranskej doliny. Brr! až husia koža sa mi vyhodila nn chrbte, keď som si nato spomenul. Ja by som sem nešiel o pol noci, to tak, aby nejaký ten duch, alebo víly, vodník — (Ohliada sa bojazlivo.) Snáď ma nik nepočul — —

MLYNÁR (prichádza zľava, Janka tiež nezbadá): I aby do Ťa (Spráskne ruky.) Ja myslím, ako usilovne hľadá — a Gašparko pekne si sedí a rozmýšľa o koláči, ktorý mu pani máma sľúbila, keď najde Janíčka.

GAŠPARKO (zaslechnuvší tlesknúť a kroky, skočí s krča a pričupí sa k zemi.)

MLYNÁR (napajedene): A ty tak! — snáď nebudem sa ihrať na schovávanú, vstaneš, lebo Ťa — —

GAŠPARKO (bojazlivo za kŕčom): Pekne prosím, pane duchu, alebo pane vodníku, ja nič — ja hľadám len súsedovho Janička!

MLYNÁR (pre seba): No, počkaj, ja Ťa naučím! (Zmeneným hlasom.) Gašparko, Gašparko, čo tam robíš za kŕčom? Ha, Ty pozeráň do nútra zeme? Ha, Ty sliediš po mojich pokladoch?

GAŠPARKO (ešte viac sa pričupí k zemi): A to prosím, mocný pane duchu vodníkov, zasa nie — ja hľadám Janíčka!

MLYNÁR (zmeneným hlasom): A to myslíš, Gašparko, že zaliezol ako myš do diery? (Ide pomaly k nemu.)

GAŠPARKO (zúfale): A čo, keby sa bál (pre seba) asi ako ja?

MLYNÁR (príde ku kŕču, chytí Gašparka za rameno): No, vstávaj už, či sa nehanbíš?

GAŠPARKO (uľaknute, plačky): Nechytaj ma za ruku, mocný duchu, vodniku, lebo zavolám na strýka mlynára, však musí tu byť čo chvíľa! (Volá.) Strý-ko, strý-ko, strýý-kóóó!

JANKO (zobudí sa): Čo to za krik? Kde to som? Ach, ešte len v tej doline. — — (Pozerá na kvet, radostne.) Mamička, moja zlatá mamička, nehnevajte sa, že som tu zaspal, — ale včuľ musím ponáhľať domov. (Vstane, spatrí strýka mlynára a Gašparka.) Strýčko, strýčko! Gašparko! Pozrite, pozrite! — (ukazuje kvet.) kvet, zlatý, čarovný kvet svätojánskej nocí! Uzdraví sa matička, uzdraví sa mamička!

MLYNÁR (ohliadne sa, prekvapene): Janko, Janíčko, Ty tu? O, Ty hodný synáčik! (Bozká ho na čelo.)

GAŠPARKO (opatrne vstáva, pre seba): A to nebol duch, ani vodník? (Nahlas.) Ach Janíčko, čo som sa Ťa nahľadal! To musím chytro utekať a oznámiť, že sme našli Janíčka. Ale som veru si koláč zaslúžil. (Odchádza.)

MLYNÁR (posmešne): To za ten strach?

GAŠPARKO (vráti sa sebavedome): A to veru nie! Ja, (ukazuje na seba) Gašparko — a báť sa? (Pre seba.) Však rád by som videl pána otca, keby tak nenazdajky objavil sa vodník, alebo niečo iného!

MLYNÁR (smeje sa): A prečo si, Ty hrdina, vliezol za krč?

GAŠPARKO (statočne): Keď som tak usilovne hľadal — (pre seba) čo som mohol vedieť, že to je pán otec?

JANKO (vážne): Nesmejte sa, strýčko, Gašparkovi — je predsa len hodný, že šiel ma tiež hľadať.

GAŠPARKO: Tak ja už utekám. (Odbehne vpravo.)

MLYNÁR: Poďme aj my, Janíčko, aby nemala mamička o Teba strach. (Odchádzajú pomaly za Gašparkom vpravo.)

Mrká. — Chvíľu javisko prázdne, potom vodník, víly, neskoršie duch..

VODNÍK (vylezie zľava, naťahuje sa a pozerajúc za odchádzajúcimi): Hodný Janíčko, veru hodný to synáčik. Prajem mu to zo srdca, že dostal ten zlatý, čarovný kvet. — Veru, veru, aký krásny by bol ten Boží svet, keby viac lásky v ňom bolo — lenže (mávne rukou) sveta neprerobiš. Bolo, je a bude v ňom vždy viac nenávisti ako lásky — — (Za reči Vodníkovej vždy viac a viac sa zotmieva, potom zasvitne mesiac.)

VÍLY (sbor za scénou):

(Víly prichádzajú s obidvoch strán a stavia sa do polkruhu.) (Potom: zablysknutie, rachotenie hromu, zjaví sa usprostred duch Tatranskej doliny.)

VODNÍK, VÍLY: Oj, vitaj, pane náš! buď sláva Ti!

DUCH: Milí mojí poddaní! Dnes v nocí opäť vykvitnul čarovný zlatý kvet — tam na vysokom holom brali svietil tajomnou žiarou v šíry svet a hlása, že ešte žije láska v srdciach pozemských červíkov, láska, ktorá neľaká sa obetí. — Malý, sotvy sedemročný Janíčko v noci vybral sa do divých, opustených skál, kde aj vo dne pútnikovi dych sa hrôzou tají, aby doniesol svojej chorej mamičke čarovný kvet svätojánskej noci — zlatý kvet Tatranskej doliny, ktorého strážcom som ja. Veľká jeho láska k chorej mamičke donútila ma, aby som mu dovolil kvet odtrhnúť. (Povznesene.) Uzdraví sa Tvoja mamička, Janíčko; čarovný zlatý kvet — Tvoja to veľká láska — matičku Tvoju uzdraví. (K prítomným.) A včuľ, milí poddaní, schovajte sa opäť na celý rok ľudským očiam a na rok zasa, až opäť v tajomnú svätojánsku noc nový vykvitne kvet, zlatý kvet lásky, kvet čarovnej vône a čarovnej moci, na tomto mieste do videnia, nik nechýbaj!

VODNÍK, VÍLY: Dľa tvojej mocnej vôle, pane náš! Buď sláva Ti.

(Javisko sa úplne zatmie, opona padá.)

II. obraz; Sedliacka izba, ako v I. dejstve.

Matka (na posteli). Marka.

MATKA: Ako ten čas pomaly sa míňa. Mám strach, aby sa Janíčkovi niečo nestalo. Čo ho len napadnulo odísť do noci?

MARKA: Uspokojte sa, mamička, viem asi prečo Janičko odišiel. — Počul, ako som rozprávala so strýkom mlynárom o zlatom čarovnom kvete, ktorý na polnoc o svätojánskej noci vykvitá v Tatranskej doline. Isteže Janíčko, ten hodný šuhajko — v svojej prostodušnosti, z lásky k Vám, vybral sa do hor hladať tento pohádkový kvet. Hneď ráno, ked som sa zobudila a Janička nikde nebolo, prišla mi tá rozprávka na um a preto som sa hneď vybrala ku strýkovi mlynárovi do Podhája, aby šiel Janíčka hľadať.

MATKA: Hodný synáčik, veruže hodný! (Starostlivo.) Len, aby sa mu nič neprihodilo.

MARKA: Nemyslím, mamička, divej zveri v našej hore niet — a Janíčko, isteže ustatý niekde zaspal a teraz chúďa rozmýšľa, ako sa dostal do hôr.

MATKA: Len keby už tu bol. — (Pre seba.) Hodný Janíčko do hôr, pustých hôr v noci sa vybral, aby mi pomohol. (Nahlas.) O, keby Pán Boh ho vyslyšal, už pre tú jeho lásku ku mne — — Škoda, škoda, že niet zlatého čarovného kvetu svätojánskej noci — škoda, bude chúďa sklamaný, môj dobrý Janíčko!

MARKA: Čo aby predsa to len bola pravda, že vo svätojánsku noc vykvitá ten zázračný zlatý kvet? Mám také tušenie, že Boh vyplní prianie Janíčkovo — (Ide k oknu.) Ajhľa! Tam uteká Gašparko z Podhájskeho mlyna — a jak ponáhľa — a práve k nám — — —

Predošlé. Gašparko.

GAŠPARKO (vpadne do izby, skáče od radosti tam-sem): Súsedka, súsedka! Marka, Marka! Ejchuchú! Ejchuchú! To sa vydarilo, to sa vydarilo!

MATKA, MARKA (udivene naňho pozerajú): Čo je?

GAŠPARKO (vesele): Čo je? Inu stalo sa to! Ejchuchú! To sa to vydarilo, to sa to vydarilo!

MARKA (napajedená): No tak už raz rozprávaj, ty blázon! Čože sa vydarilo?

GAŠPARKO: A vy to neviete? No vydarilo sa to! Ejchuchú!

MATKA: Tak už hovor, Gašparko, veď človek z Teba nie je múdry.

GAŠPARKO: Inu, koláč sa vydaril — ja ho našiel — a nebál som sa!

MARKA: Čo si našiel? Koláča že si sa nebál?

GAŠPARKO: Ale, čo by som sa koláča bál? Vodníka som sa nebál!

MATKA: Jakého vodníka? (K Marke.) Že mu preskočilo!

GAŠPARKO: Ale, čo by preskočilo! Ja preskočil a našiel som ho.

MARKA: Čože si preskočil? a čo si našiel? Koláč?

GAŠPARKO: Ale, čo by! Počkajte, nechajte ma troška oddychnúť — — som celý zmätený — — — (Sadne si ale hneď zasa vyskočí.) Ejchuchú! Ejchuchú! To je dobré! To je dobré! Marka mysli, že som preskakúval koláč, keď som ho našiel!

MARKA (napajedene): Ale včuľ už dosť, alebo vezmem metlu a privediem ťa k rozumu!

GAŠPARKO (zkrúšene): Len pre Boha nie metlu — (Pre seba.) Tej sa bojím viac ako vodníka. (Nahlas.) Však naša panimáma v Podháji má tiež metlu — (Ľútostne.) No a koľko ráz si už pomýlila môj chrbát s dlážkou!

MATKA: No, Gašparko, však Marka to tak nemyslí, len už hovor!

GAŠPARKO: No tak som išiel s pánom otcom z Podhája hľadať Janíčka do hôr. Bolo to skoro ráno — ešte Vám bola tma — a ja sa nebál! (Pre seba.) No z vodníka som mal predsa len strach!

MARKA: No a našli ste Janíčka?

GAŠPARKO: No počkaj, po poriadku musím vyprávať. Kde že som to zostal? — Hej, už viem! — Ráno som sa nebál, ale som mal strach — (Spamätá sa, keď vidí, že sa obidve smejú.) Chcem povedať, že ani strach som nemal. Prídem teda do Tatranskej doliny a — —

MATKA: A bol tam Janíčko?

GAŠPARKO: Čo by Janíčko, krč tam bol, taký pekný, veľký krč, priamo núkal k usaduntiu — no a ja bol ešte ospalý (pre seba) ja tak rád spím!

MARKA# Čo nám do krča!

GAŠPARKO: Veď počkaj — teda bol tam krč a ja si na ten krč sadnul. — — V tom Vám niekto tleskne a ja čujem kroky a bručanie (mení hlas) Gašparko, Gašparko, čože tu robíš? (Prirodzene.) Ja chytro hup! s kŕča dole a pričupím sa k zemi (pre seba) ani som nedýchal strachom!

MARKA: Netáraj hlúposti, Gašparko, a radšej povedz, či ste našli Janíčka?

GAŠPARKO (vyčítave): Počuj, Marka, a Ty by si sa nebála, keby to nenazdajky na Teba zabručalo? (Mení hlas.) Marka, Marka, čo tu robíš? (Prirodzeným hlasom.) No a naraz ma to chytilo za ruku a pýtalo sa ma to, či hľadám poklady.

MATKA (smeje sa): No, si Ty hrdina!

GAŠPARKO: Však som sa ani troška nebál! Skriknul som, čo som mal len sily z plných plúc: „Strýčko!“ a vtom — —

MARKA: Čo vtom?

GAŠPARKO: Vtom sa objavil Janíčko a pán otec. Preskočil som od radosti krč — (K Marke.) Vidíš, že som ho nesmel vynechať, cez čo by som bol potom od radosti preskočil? — a už som bol u Janíčka! To Vám bola radosť. Ejchuchú! (Pre seba.) Však som vtedy myslel, že to je nejaký duch, čo ma chytil a zatiaľ to bol pán otec z Podhája. (Nahlas.) Však už by tu mohli byť! (Ide k oknu.) Veď — sú už hen tam u kríža! (Ukazuje rukou.) Ejchuchú! (Vybehne von.)

MATKA: Zaplať Pán Boh, že už Janíčko ide.

MARKA: Zaplať Pán Boh!

Predošlí. Janko. Mlynár.

GAŠPARKO (vbehne do izby): Už tu sú! už tu sú!

JANKO (vchádza do izby a uteká k matke): Mamička moja! Moja zlatá, dobrá mamička! Pozrite, čo Vám nesiem. — Kvet — zlatý čarovný kvet z Tatranskej doliny! Uzdravíte sa, uzdravíte sa! Ovoňajte, ako krásne vonia!

MARKA (udivene): Ach, aká to vôňa rozlieva sa po izbe?

MATKA (vonia ku kvetu): Ach, aká to zázračná vôňa — — (Radostne.) Ach, Bože môj, čo sa to deje? Cítim, že sa mi sily vracajú — ozaj, cítim sa opäť zdravá. Ďakujem Ti, Janíčko môj, za Tvoju obeť!

MLYNÁR (udivene): Ozaj, zdá sa, že sa tu stal zázrak — čo by ten kvet mal ozaj takú moc? (Krúti hlavou.)

MATKA (radostne): Chvála Bohu Všemohúcemu, som zasa úplne zdravá! (Vstane s postele.) Ach, jak dobre sa cítim! (Privinie Janka k sebe.) Ach, Ty môj zlatý, dobrý synáčik! (K mlynárovi.) A kde ste ho našli, súsedko?

MLYNÁR: Keď mi Marka hovorila, že Janíčkovi rozprávala o zlatom čarovnom kvete, ktorý vždy o svätojánskej noci kvitne, tu mi hneď prišlo na um, že asi Janíčko odišiel do Tatranskej doliny. Vybral som sa tu (ukazuje so smiechom na Gašparka) s týmto hrdinom do Tatranskej doliny a tam sme ozaj ho našli. Spal, chúďa, u kameňa.

GAŠPARKO (obhajuje sa): Však aj som hrdina, nič som sa nebál (pre seba), len som mal strach.

MLYNÁR (smeje sa): Najprv som našiel tohoto hrdinu, učupeného pod kŕčom — iste že ma mal za mátohu —

GAŠPARKO (plačky): Neverte, ja som len tak usilovne hľadal, každý kameň a krč som prehľadal, či tam nie je Janíčko! (Pre seba.) Keby som bol vedel, že to je pán otec, nebol by som sa ani schoval, včuľ sa mi bude všade vysmievať.

MLYNÁR: Janíčko spal a v ruke držal kvet —

MATKA: A nebál si sa, môj Janíčko, v noci a k tomu v tej opustenej doline?

JANKO: Priznávam sa, mal som strach — ale láska k Vám zvíťazila!

GAŠPARKO (radostne pre seba): A potom, že sa ja len bojím!

JANKO: Našiel som zlatý čarovný kvet, ukázal mi ho vodník —

GAŠPARKO (uskočí na stranu, pre seba): Veď som to vedel, že tam straší — a potom som sa nemal báť!

JANKO: A vily, ktoré tak krásne spievaly.

GAŠPARKO (pre seba): Poteš Pán Boh, ešte aj vily — No, že som mal šťastie, že som tam nebol sám!

JANKO: Konečne za blýskavice a hrmenia zjavil sa duch Tatranskej doliny, šedivý, fúzatý — hrôza išla z neho —

GAŠPARKO (pre seba): Brrr, už len včuľ sa trasiem od strachu!

JANKO: Zkúšal ma, či nehľadám pokladov, hrozil mi, že sa prepadnem do vnútra zeme, ak sa dotknem čarovného kvetu a luhám.

GAŠPARKO (pre seba): A potom bude sa ešte pán otec diviť, že som sa v lese bál. Myslím, že ani jemu by nebolo do smiechu, keby taký (ukazuje) až po kolená fúzatý duch sa mu zjavil a k tomu vodník, víly a Pán Boh vie, čo ešte. Viac ma tam nedostanú, keby mi veru aj celú pec koláčov sľubovali!

JANKO: Pochlapil som sa, odtrhnul čarovný ten kvet — — V tom sa zablysklo, zahrmelo a razom všetko zmizlo. Len ako v snách som ešte počul hlas ducha Tatranskej doliny: Uzdraví sa, uzdraví, dobrý synak, Tvoja matička!

MATKA, MARKA, MLYNÁR: Údatný šuhajko! (Soskupia sa okolo Janka.)

JANKO: To nič, len keď moja zlatá a dobrá matička je zdravá.

GAŠPARKO (pre seba): A mňa nik nepochváli? (Nahlas.) A ja včuľ utekám domov a po celej dedine budem vyprávať, ako Janíčko našiel zlatý čarovný kvet a jako tým kvetom uzdravil svoju matičku. (Postaví sa doprostred izby a sebavedome na seba ukazujúc.) Ale keby nebolo mňa, ešte by tu Janíčko nebol! Všetci sa mi síce smejú, že som sa bál — ale keby som sa nebol býval bál, strýko mlynár nebol by ma chytil za krčom za ruku — a: keby nebol ma býval strýko chytil za ruku, nebol by som ja strachom zakričal na strýka a Janíčko nebol by sa zobudil a kto vie, či by sme ho boli vôbec našli! — A potom, že nie som hrdina! (Odbehne.)

(Opona padá. — Koniec III. dejstva.)