ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S príležitosti jeho 70-ročných narodenín

S radosťou predstupujem pred Vás, aby som prehovoril o diele najväčšieho žijúceho slovenského básnika, ktorého dnes v deň jeho 70-ročných narodzenin pozdravuje nie len československý, ale celý slavianský svet. Dľa reči patrí nám, niekdy najošarpanejšej a temer najmenšej vetvi veľkého, mohutného slavianského kmenu, dľa ducha však prináleží sboru veleduchov celého Slavianstva.

Mám hovoriť o mužovi, ktorý prerástol, sťa mohutná jedľa skromný, posvätný háj našej domášnej poesie, a jeho veľkosť, keď zamľkne múzam neprajný štrngot zbraní a dokonalý mier zavládne celým kultúrnym svetom, bude vzrastať vždy väčšmi a väčšmi, a jeho nevšedná ženialnosť prave ocenená buda len vtedy, keď skúmajúci um a za krásou túžiaca, dlhoročným pôstom zmorená duša hľadať bude občerstvujúce pramene dokonalých tvorieb ducha, aby pookriala, a pokochala sa na ich nevšednom lepotvare, čerpajúc takto povzbudenie ku veľkým skutkom umeleckej produkcie.

Bez umeleckej tvorby ľudstvo žiť nemôže! a aj uprostred najväčších napnutí a vajataní, keď rozvírené prostredie nepraje zvukom lutny a varita, pôvabnému spevu speváckych hrdiel, v najskrytejších útrobách predsa chová živú túžbu za uplatnením súzvuku, harmonie, ktorá vyznieva z prostého švitoru škovránka práve tak, ako z hlaholiacích varhanových zvukov najvelebnejšieho dómu, ktorý zdobila ruka nesmrteľného Angela a Rafaela ku sláve Najvyššieho, súladu, ktorý sa javi v kráse pestre zakvitnutého poľa práve tak, ako v bohatých výšivkach nášho slovenského ľudu. Ba práve v najkrvavejšom vlnobití dejin túži ľudstvo najviac za čím dokonálejšou harmoniou, za božským mierom duše, ktorý prevyšuje špekulácie umu, a svet hmoty ho dať nie je vstave, ale jedine nad ňou stojací všetko sjednocujúci duch môže jedine vniesť do bolestiacich srdc, do tekavých, v labyrinthe sveta raj srdca hľadajúcich myslí.

Túto jednotu harmonie v svojej nekonečnej, viditeľnej a neviditeľnej ríši udržuje sám Stvoriteľ, ktorého veledielom je celé stvorenstvo, nosiace na sebe pečať dokonalosti. V stvorenstve zase najzvláštnejším tvorom je človek s jeho stále sa obnovujúcou túžbou, ktorá ho núti za jeho vlastným konečným cieľom: za dokonálosťou.

Človek nemôže byť bez práce a zvlášt nie bez tvorby. Jemu nestačí, že si zhotoví ku živobytiu najpotrebnejšie nástroje, ktoré mu obľahčujú boj s prírodou a jej neraz nepriateľsky odbojnými silami, — on tieto z prípadu na prípad, zo stupňa na stupeň aj zdokonaluje, nielen, avšak aj krášli, opekňuje, zjemňuje, aby boly čím umeleckejšími.

Menovite náš československý národ vyniká neobyčajnou, vrodenou náklonnosťou ku okrašlovaniu všetkého, čo ho obklučuje. Počnúc od valašky a klobučika, ktorý si detvan povybíja mosadzou, od náhrdelnej sponky a rúčky pastierského biča, ktorý krášli vyrezávaniami, až po velkolepe bohaté výšivky piešťanských a ciferských ženičiek, ichž pilné, umné obratné rúčky zlatohlavom obohacovali ešte pred nedávnom korunovačné plášte cudzích panovníkov, a ich pôvodnými, pôvabnými vzorkami chlúbil sa nám nepriateľsky naladený svet, všetko svedčí o nesmiernom umeleckom nadaní slovenského ľudu, ktorý sa však neuspokojí len oku lahodiacim, krásnym výtvarom citnej duše, ale chce ju na ceste dobra udržať múdrou výpoveďou a podobenstvom porekadla práve tak, ako aj piesňou, odzrkadlujúcou jeho žial i radosť, ktorá ako ten čistý, žblnkotavý potôčik vyviera z jeho bohatého ducha.

Náš ľud je národom spevavým, ktorý s piesňou vstáva, s ňou pracuje, piesňou sa smeje, plače, žije i umiera…

Táto naša čarokrásna, závidená slovenská pieseň hneď v útlom veku vyvolala prvé harmonické zvuky zo spevného hrdla nášho zlatoústeho Hviezdoslava.

Temer všetci veľký ľudia vyrástli z úzkych pomerov, z prostredia nepatrného a jednoduchého, a jestli boly priam aj vznešeného rodu predsa museli podstúpiť driev trnistú cestu života, ak sa mali stať vernými služobníkmi ducha a dobrodincami svojho národa, a snáď aj celého ľudstva, museli sa najprv očistiť ohňom zkúšok, dušu prepáliť a zaoceliť v peci navštívenia.

Zakladateľ povestného Rimu: Romulus a jeho brat Remus, čo vyvrženci požívali najprv prsia milosrdnej vlčice, ktorá mala viacej citu ku plačúcim, nahým dvojčatám, sťa barbarský ľudia ničiaci kvety božského pôvodu, kým ich laskavé ruky nepreniesli v jednoduché, ale teplé hniezdo pastierskej chatrče.

Radosťou života kypiaci krásavec, mladý František z Assisi, musel najprv složiť skvelý odev, opustiť bohatstvo a pohodlie rodičovského domu a voliť miesto prepychu kočujúci život pústovníka, jestli sa chcel stať veľkodušným kriesiteľom zarmútených a padlých, výmluvným učiteľom a príkladom neúmelých a bludiacich.

Zakladateľ náboženstva, Budha, musel sa dobrovoľne vzdať predpráv kráľovského syna a voliť samotu, ak sa chcel stať hlásateľom múdrosti a vodcom millionov duší.

Najväčší spevec gréckeho sveta Homér, bol slepým žobrákom. Ba sám božský žalmista, kráľ Dávid, musel podstúpiť všetky útrapy aj najbližšími stíhaného a ponižovaného bojovníka, kým si vyzískal dôveru svojho ľudu a povolanie, aby bol jeho pomazaným vodcom, radcom a tešiteľom.

Novodobí americký mysliteľ, spisovateľ a básnik Emerson bol najprv pastierom, najväčší škótsky, osudom sem tam vrhaný, básnik Burns bol chudobným roľníkom.

Veľký život rodí sa najčastejšie v biede a nedostatku a súc ku veľkým dielam určený s zrastá aj pod útiskom neprajného ovúdu.

Hviezdoslav vyvinul sa v jednoduchom prostredí a „veľkému svetu za chrbtom, v kraji tichom, medzi dobrým, zdravým ľudom“ vzrástol v klassika slovenskej spisby.

Hviezdoslav, rodinným menom Pavel Országh, narodil sa v jednoduchej roľníckej chate vyšnokubínskej 2-ho februára 1849. Uspávali ho sladkou slovenskou piesňou, a divná náhoda, pozdejšieho milovníka a prekladateľa ruskej poesie, čo pachoľa, dľa jeho vlastnej sloky, „aj kozák zakolísal“. Zrodil sa pod červánkami slovenského precitnutia, keď sa prvá slovenská legia postavila do šíku proti maďarským utlačovateľom a Rusi obsadili Oravu. Ako nadaného a vzorného žiaka zaviedli do miškovskej maďarskej školy. Dlhší čas stál pod vplyvom maďarskej poesie a ako mladý gymnasista skladal maďarské verše. Pozdejšie prešiel na kežmarské gymnasium, kde čo päťotriednik za výborný verš odmenený bol premiou.

Avšak Pavel Országh nemal sa stať druhým Petőfim-Petrovicsom, vynikajúcim síce ale zhavranelým synom slovenskej matky. Rodina i národ reklamovali svoju krv. Načo rozmnožovať cudzie more mokom tatranských prameňov, načo letieť do cudzieho pásma, keď svojská hora má dosť krás a vnád?!

Od Petőfiho ku Schakespearovi poskočivšieho Pavla spýtali sa z domova, či by nevedel zaspievať aj v rodnom jazyku, kedže jeho v cudzej reči pekne zladený verš natoľko obdivujú, ba i odmeňujú!? Na tak milo-káravý dotaz odpovedal sväzkom slovenských veršov, a pod vplyvom slovenskej četby, menovite Sladkoviča, v krátkom čase natoľko zahorel rodoláskou, že ku šťastiu národa navždy slial sa v nesmiernej láske s jeho myšlienkami, túžbami, snami, snahami a trudmi a stal sa jeho spevcom, tešiteľom, učitelom, a duchovným vodcom v dobe útisku a poroby.

Roku 1867, vidíme ho už v rade najmladších priekopníkov slovenskej literatúry, o rok pozdejšie vydal svoje prvé dielce pod názvom: Básnicke prvosienky Josefa Zbranského. Do roku 1879-ho trvá jeho prvá doba verenia a prebíjania sa ku svojej pravej podstate, perioda rozpínania mladistvých, sokolých krydeľ bohatej obrazotvornosti, ktorú vlástnou silou ukáznil, vlial do pevne ustálených foriem, a rozhúpal na vlnách správne vystihnutého rytmu.

Od roku 1881., keď Slovenským Pohľadom zasiela svoje lyrické básne, počína sa v postupe jeho vývinu cele nové obdobie. Sú to nevyčerpateľne bohaté pramene, z ktorých vyviera zlatý prúd jeho reflexivnej lyriky. Krotká, ale hlboká myseľ nesie básnika na krýdlach rozpomienok v milý rodinný kruh, jeho teplota ho očarí a núti ku dôverným a nežným vyznaniam, ovládajú ho dávne dôjmy a on chytá a upútavá ích skvostnou obručou zdravých myšlienok a citov, ktoré v ňom vypestovalo rýdze, prirodzené ovzdušie sedliackej chaty, kde vládla nefalšovaná poctivosť, zbožnosť a opravdovosť.

Ale či môže básnik tak silnej individuality a nevšedneho charakteru, ako je Hviezdoslav, ktorý sa vie na peruťach neobyčajne mohutnej obrazotvornosti „jejž obzor nemá hraníc“ — „vyšvihnúť vo veľkolepý hviezdny svet, ktorého „duch liece Vesmírom jak včela po lúke“, či môže tento hlboký, pôvodný mysliteľ slovenský, vyznávajúci: „ja verím pravda ducha, že je pravda večná“, ktorý má smyseľ, a veľmi ostrý zrak pre reálný život, či môže nevidieť „hryzovisko, strasť tam dolu na svete“, „že húf verných v potupe a planstvo vo kvete“, — „zboj po ducha komore, zradný predaj krve“?!

Hviezdoslav, bárs sa verne drží ideálu a vozvýš chváta jeho pátrajúci neúnavný duch, nezabúda na matku zem a jej deti… Jemu je zvlášte trpiaci človek, „muž bolesti“ nesmierne blízkym. Jeho náhľady o človeku, ktorého zná skrz a skrz s jeho jasnými i temnými stránkami, sú myšlienkami najrýdzejšej humanity. Celú jeho poesiu charakterizuje jemnocitá ľudskosť. V svojich dieľach nikdy nedá zahynúť spravodlivému, s divými šelmami krivdy a bezprávia bojujúcemu človeku, nech akokoľvek zúri kolom neho búrka divých, nízkych pudov a vašní, on musí so skalopevnou istotou opustiť arenu, čo víťazný gladiátor, ktorý „pod križa ramenami nezhynul, ujmy nepocítil“. Hviezdoslav odchovaný na skvostných ľudových povesťach a na večnom pokrme kralickej biblie, v ních vždy pravda víťazí, on veriaci od najútlejšieho detstva v triumf pravdy, a zachovajúc si túto, vieru až do šedin staroby, presvedčený súc o nadvláde ducha nad hmotou, jasne vidiaci a poznajúci najvyšší cieľ a smyseľ života, porovnávajúci deje nebeské so zemskými, musí vidieť aj svoj ubedovaný, temer o právo života pozbavený národ, ktorému posvätil svoje dary, svoju prácu, ba celý život.

Obrovská obrazotvornosť nesviedla ho na scestie fantastičnosti, veď jak je ona dľa Emersona: „veľmi vysokým druhom videnia, ktorý si nemožno prisvojiť učením“, tak je mu len vernou družkou a pomocnicou v poznávaní Vesmíra a jeho zákonov, v ních javiacej sa božej múdrosti, v poznávaní človeka, jeho dobrého i zlého diela. V svojích tvorbách javí sa všade prvotriedným dušezpytcom, znalcom ľudí a zvlášť ujarmeného, slovenského ľudu, ktorý by rád oslobodil zpod tiesne zhubných nepriateľských snáh.

V „Letorostoch“ spieva v sklamaní:

Sladký spev útlocitého pevca, ktorého životný živel tkvie v básnictve, mení sa neraz v trúchlivý nárek, a žalostný vzlyk, a zase v prorocké horlenie v strunach žalmistovej harfy. Akoby aj nie, keď vidí, že „dcére Tatier závidia jej roztomilú tvár, to líčko trblietavých vatier a modrých očí hviezdny pár, skvost vlasov, vlnot ňadier šumný, anjelsky nevynnosti svit — čuj vlčí rákoš na záhumní! hej, radi by ťa uchvátiť“.

Jemu samému tiež už priveľa toho každodenného smútku, veď harmonický jeho duch rád by videl, aby prajná súďba so zlatého kalicha šťastia liala na národ lučezar nebeského požehnania, ten „lomoz všednosti zmorí“ básnika, ktorý keď píše svoje drahé knihy vždy vyhľadáva najoslnenejšiu čiastku svojho bytu; kde je jas slnca tam sa ľahšie rodí myšlienka radosti a vzniká aj záblesk humoru.

a „pieseň lahody“ žiadajúcim odpovedá:

Keď rod trpí — musí aj z jeho kmenu vyrastlý básnik trpeť! Ale utrpenie zavše búri aj tú najtichšiu krv, spravedlivá duša musí vzplanúť svätým ohňom proti bezpráviu, keď si je povedomá neviny, a má nezakalený, jasný obraz o spravedlnosti. Čistotu a krásu milujúci duch musí sa rozhorliť nad surovými výčinmi a prechmatmi cudzej moci, ktorá uchvacuje samozvane vavrin slávy zpred zaslúžilých bojoníkov cti a šlechetnosti.

Básnik žije v časoch vzteku, besu, kalu, pohanenia, ale veriac v konečné víťazstvo pravdy i vzdor občasnej rozladenosti, vždy vysoko drší prápor nádeje a slobody.

Ale v národe je slabý ohlas na zvuky varita, spev básníkov akoby neprenikal pod hnetom čiernych storočí zatvrdnuté duše:

spieva v deň svojich narodzením.

Lenže ani hluchá noc neporozumenia nebola vstave podlomiť mohutné krýdla Hviezdoslavovho nadšenia o ktorom spieva, že „z neho srší život opravdový.“ Pri krbe Slavianstva, „krem ktorého Slovákovi slnca niet“ „na zlato sa prepálila hruď v svätom plameni“, básnik sa prihotovil ku činom obetí a slávy… Kým oltár utlačovateľov „trhu korisť ovíjala“ — jeho „obletovala peruť genia“, ktorý vnuknul Hviezdoslavovi nesmrteľnú lyricko-epickú báseň: „Hájnikovú ženu“.

Miesto obznamovania najradšej by som vyryl text „Hájnikovej ženy“ na zlaté dosky a umiestnil v nádhernej svätini, ktorú neznáma ruka veľkého umelca z mramoru budovala, aby ho tu predčitovali a vysvetlovali žreci umenia. Veď toto dielo spolu aj s ostatnými jeho tvorbami z rokov deväťďesiatých (Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, V žatvu, Poludienok atď.), bárs su rýdze slovenskými, predsa patria ku najlepším tvorbám svetovej literatúry, práve tak, ako diela provencealského básníka Mistrala, ktorý je zpomedzi cudzozemských poetov nášmu Hviezdoslavovi najbližším. A jestli je najumeleckejšia tvorba Sládkovičova: „Detvan“ obľúbenou četbou zvlášte mužského čitateľstva, tak diela svojho majstra prevýšivšieho učeníka, iste budú všeobecne obľúbenou lekturou celej Slovače nielen dnes, ale pokiaľ len slovensky vraviaci človek žiť bude na okršleku zeme.

Z neveľkej látky básnik vytvoril veledielo, v ktorom práve tak, ako aj v pozdejších, majstrovskou rukou maľovaných genrových obrazoch („Bútora a Čútora“, „Na obnôcke“, „Ežo a Gábor Vlkolínsky“) vzhľadom na umelecké ponímanie a prevedenie javí sa realistom.

V nádherných básňach: „Sen Šalamúnov“, „Agar“, „Kain“, spracúval biblické thematá, a keď si umienil prekvapiť národ dielom dramatickým, siahol za novozákonnou látkou, a roku 1909. vydal tragediu „Herodes a Herodias“.

Francúz Flaubert a Angličan Wilde sú tí, čo sa pokúsili o spracovanie historie Salómy a Herodesa. Prvý, moderný majster francúzskeho slohu, literárny nihilista, spracoval prósou spomínaný dej spôsobom naturalistickým pod názvom „Herodias“, druhý, duchaplný tvorca zábavných veselohier, pôvodca jemných esthetických úvah a paradoxonov zase v dramate „Salome“ zvanom, ktoré pôvodne napísal po francúzsky k vôli svetochýrnej parížskej herečke Sáre Bernhardovej.

Ani jedon, ani druhý, a zvlášte Wilde, nemôže sa merať s dielom nášho Hviezdoslava, nie čo do hĺbky: v pochopovaní vážnosti predmetu, nie čo do výšky mravnej úrovni, na nejž stojí náš básnik. On vyhovuje úplne požiadavku, ktorý kladie Goethe, keď vraví: „dramatický básnik, znajúci svoje poslanie, musí neustale pracovať na svojom vyššom vývine, aby jeho vplyv, ktorým na ľud pôsobí, bol blahodarný a ušlachťujúci“ veď v svojom shakespearovsky složenom dramate shrnul všetky poklady svojích veľkých vedomostí, vytvoriac plastické postavy zvlášť vyhranených charakterov. Na základe historických štúdií charakterizuje zapadlú dobu všetko vystihujúcou obraznosťou a mocou umenia a dušespytným rozborom dáva nahliadnuť do duší jednotlivých osôb natoľko, že tieto, i dej i celé neznáme prostredie stáva sa nám moderne blízkym. V dobrom preklade dielo toto iste by triumphom prešlo javiskami celej Europy.

Môžme smelo povedať, že sú jeho diela naším národným pokladom, druhou bibliou našej duchovnej kultúry, ktorú neúnavne budoval na rumoch zapadlej a teraz oživnutej slávy.

Ovzdušie, v ktorom jeho veľký duch stále trvá, je ozonovým vzduchom pravdy, krásy a dobra. Jeho diela dokonále odzrkadlujú slovenskú dušu s jej radosťami, plesom, nadšením i plačom, sú nevyčerpateľným prameňom vznešených myšlienok zbožnosti a humanity, kniežacou galeriou s obrazmi homerovskej plastiky a živosti, zlatou baňou najrýdzejších citov a ku hudbe sfär sesterský sa vinúcim chorovodom súzvučných piesní.

Náš vehlasný literárny dejepisec Jaroslav Vlček charakterizuje ho nasledujúce:

„Nemali sme posiaľ veršujúceho poeta, ktorý by bol vládol obraznosťou tak širokou, citom tak hlbokým, tak šťastným smyslom i pre veľké i pre drobné stránky života a najmä tak rýdzou z nepohnuteľných studníc ľudových načieranou rečou. Ak už postavy plastický tvorené a ľudská duša zachytená v tišine i vášni robia básnika básnikom, nie menej charakterizuje ho jeho tropus. V ňom Hviezdoslav je pravý boháč. Často len krokom možno stúpať bujným kvietim, čo v pravo a ľavo rozsýpa štedrou rukou. Prituhá jeho barva i vôňa až odráža rýchlonohého čitateľa, práve ako prizrnistá, hustá stámi technických výrazov a zvratov ľudových, ktorým vzdelancovi ešte len prichodí sa učiť, preplnená jeho reč. No či tento kráľ slovenského poetického slova môže za to, že módny požiadavok pohodlného čitateľstva obchodí potemnistú hĺbku slovesného úmenia?“

Hviezdoslav však veľkým je nielen, čo pôvodný básnik, avšak aj čo kongeniálny prekladateľ. Preložil Puškinovho „Borisa Godunova“ z ruštiny, Shakespeárovho „Hamleta“ a „Sen noci svätojánskej“ z anglickej, Madachovú „Tragédiu človeka“, Petőfiho, Aranya z maďarskej a viaceré básne z poľskej a nemeckej pôvodiny.

Popri veľkosti básnickej a prekladateľskej však nadovšetko vyniká, čo veľký a dobrý človek. Povestná je jeho nesmierna skromnosť, dobrota a nežnosť, ktorou získal si úctu ešte aj v nepriateľskom tábore. Vzdor jeho veľkému slavianskemu cíteniu zvolila si ho za člena aj maďarská „Petőfiho spoločnosť“.

Keď si v jeho blízkosti cítiš, akoby si sa stával lepším, dokonálejším. Je málomluvným, zväčša zadumaným, ale keď s tebou rozpráva s rtou mu plynú slová útechy a povzbudenia, máš dôjem, že tento striebrovlasý, skromný, dobrý človek, z jehož klenutého, čistého čela žiari božský um ani len muške neublíži a nestupí ani len na útle kvieťa, lebo aj v týchto zdanlive nepatrných výtvaroch prírody ctí si božský život, o ktorom spieva, že „prúdi všehomírom“. Je obdivovateľom, ba zrovna spytateľom a vykladačom prírody vo vyššom smysle slova.

Keď minulého roku počas jubilejných slávností Národného Divadla bol v Prahe, v najkritickejšej azda dobe nášho mladého, vtedy práve povstávajúceho štátu, dostalo sa mu za podiel toľko pocty a uznania, ako málokomu, vzdor tomu, ba snáď práve zato, že vždy viedol utiahnutý život spravodlivého, cnostného muža, ale muža skrz a skrz, ktorého dar nesviedol, hrozba nesklonila, ktorý v záujme oslobodenia svojho národa pracoval v čas i nečas, v povíchricach nepriateľských mocí a i zriedkavých, jasných hodinách nádejeplných zasľúbení, služiac ideálu, držiac sa toho čo hlásal, takže nielen jeho diela sú nám prameňom nevýslovných radosti duchovných, ale aj jeho život a osobnosť zriedkavým, nasledovaniahodným, jasným príkladom.