ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pochádzal z rodiny evanjelického farára, matka bola dcérou J. M. Hurbana. Vyštudoval ev. teológiu v Bratislave. Počas štúdií spolupracoval s časopisom Prúdy, bol redaktorom Dennice. V roku 1910 bol na pozvanie britského historika R. W. Setona-Watsona na študijnom pobyte v škótskom Edinburghu. Od 1912 bol farárom v Púchove, počas 1. svetovej vojny bol na ruskom a talianskom fronte, po jej skončení pôsobil opäť ako kňaz. V rokoch 1925 — 1927 sa venoval iba prekladom a vlastnému písaniu, z existenčných dôvodov sa však musel vrátiť k pôvodnému povolaniu — pôsobil ako farár v Bukovci, od 1934 žil na dôchodku v Martine.

Roy bol typom literárne vzdelaného a sčítaného autora. Prvé básne uverejnil v roku 1907, publikoval v Dennici, Prúdoch, Zborníku slovenskej mládeže (1909), ale aj v Cirkevných listoch, Slovenských pohľadoch a Národných novinách. Knižne tvorbu z tohto obdobia predstavil až v zbierkach Rosou a tŕním a Keď miznú hmly (obe 1921).

Písal veľa — intímnu, ľúbostnú a prírodnú lyriku, tiež reflexívnu poéziu predchnutú sociálnym pátosom. Z domácej literatúry bol silne ovplyvnený Kraskom, inšpirovali ho Jesenský, Gall, Votruba, zo starších Hviezdoslav, Vajanský. Označuje sa za najsymbolistickejšieho básnika Slovenskej moderny, ale zároveň za typ „receptívneho“ tvorcu (S. Šmatlák). Ozvennosť jeho poézie viedla niektorých bádateľov k názoru o jeho básnickej nevyhranenosti a štylizovanosti (M. Gáfrik). Napriek formálnej i obsahovej príbuznosti s tvorbou iných však Royova poézia nie je iba čisto epigónska, jeho básne sú predstavované ako úprimná výpoveď modernisticky rozorvaného subjektu o vlastných emocionálnych a intelektuálnych krízach.

Poézia chápal Roy ako akt sebavyjadrenia. Tvorivým krédom bolo vložiť do slohy to, čo autor cíti, odzrkadliť náladu duše. Práve vďaka Royoovej básnickej aktivite sa výrazové a motivické inštrumentárium symbolizmu v slovenskej literatúre rozširovalo a kanonizovalo. Za pomoci impresionisticko-symbolistickej poetiky vyjadroval pocitový svet generácie modernistov, dobovú rozlomenosť, pocit oneskorenia, tragického nenaplnenia — v tomto zmysle programovou je jeho báseň Jak kebych dvoje duší mal... z roku 1909. Súbežne však využíval lyrizmus staršieho, hviezdoslavovského obdobia a snažil sa o prepojenie oboch estetických tendencií (napr. spájanie básní do cyklov). Z toho pramení aj jeho často konštatovaná ideová a umelecká rozkolísanosť.

Royov lyrický subjekt je psychicky senzibilné indivíduum, ktoré sa ponára do dekadentných depresií, smútku a nostalgie, je to bytosť nevýbojná, statická a pasívna, túžiaca však po geste vzopätia a aktivity. V dvoch symbolistických básňach v próze Brezy, Zvony (1910) zobrazil krízu moderného subjektu, hľadanie zmyslu života a životnej sily. Niekedy má sklony k náboženskej rétorike, k abstraktnému vyjadrovaniu, vtedy smeruje k alegórii, symbolika sa stáva jednoznačnejšou a povrchnejšou. Mnohokrát opúšťa symbolistickú náznakovitosť, veci pomenúva priamo, deklaruje.

Ďalšie zbierky Peruťou sudba máva a Cez závoj (obe 1927) priniesli už tvorbu po vzniku ČSR — ľúbostnú a spoločenskú lyriku, reflexívne a príležitostné verše. Smerujú k veršovej uvoľnenosti. Zbierku Zvlnený prameň pripravil už v roku 1933, knižne však vyšla až v roku 1963.

Roy sa sústavne venoval prekladateľskej činnosti. Ovládal šesť cudzích jazykov, prekladal z angličtiny (Dickens, Galsworthy, Wells, Scott, Shakespeare, Byron, Poe), nemčiny (Goethe, Hauptmann, Heine, Rilke), maďarčiny (Jókai, Ady), francúzštiny (Dumas). Preložil libreto k prvej slovenskej opere J. L. Bellu Kováč Wieland.

Literatúra:

BREZINA, J.: Básnik Vladimír Roy. Bratislava, 1961.

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 267 — 301.

PIŠÚT, M.: Motívy poézie Vladimíra Roya. In: Slovenské smery umelecké a kritické, roč. 2, 1934/35, s. 307.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1979, s. 271 — 278.