ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa približoval čas synody, osvietený palatín mal 27. marca slavnostný vchod do Žiliny zo svojho zámku v Bytči. Pred ním šlo asi 40 ozbrojencov s pikami, za ktorými sám palatín i so sprievodom na 15 kočoch, ktorého 10 magnátov, v ústrety mu prišlých, uvítalo. Za tým menom duchovného stavu Ján Fabricius, farár hlohovský, pozdravil peknou rečou palatína. Po odpočinku asi hodinu trvavšom, palatín pojav so sebou magnátov, zemänov a farárov, a po odspievaní zvučným hlasom obvyklej v cirkvách kresťanských hymny „Veni Sancte Spiritus“, pripomenul v krátkosti, čo sa na nedávnom konvente sučianskom uzavrelo a uviedol závažné príčiny, pre ktoré práve tu v Žiline verejná synoda bola svolaná. I vyzýval prítomných, aby všetci v bázni Božej nad tým premýšľali, čo by poslúžilo cirkvi k dobrému poriadku, čo aj sám dľa možnosti napomáhať sľuboval. A poneváč daktorí vyslanci ešte neboli prítomní, za slušné a spravedlivé uznáva, aby sa porady na druhý deň odložily, jakokoľvek jemu, na hornie strany Uhorska ponáhľajúcemu sa, takéto odkladanie veľmi je nevhodné. Keď prítomní vyslanci palatínovi za jeho starostlivosť o dobrý poriadok, a múdrosť, ňouž záležitosti celej cirkve sa týkajúce vedie, vďaku vyslovili, a mu prisľúbili, že sa všemožne pousilujú, aby očakávaniam palatínovým zadosť urobili: rozišli sa každý na svoj byt.

Na druhý deň v čas ráno shromaždili sa všetci vyslanci do kostola. Tu sa zaspievala hymna spomenutá a Eliáš Láni odriekal modlitbu k Bohu, aby jako dárca všetkého dobrého a každého dokonalého daru, jako Boh poriadku a nie zmätkov, pokoja a nie rozbrojov, prikazujúci, aby sa v cirkvi všetko slušne a podľa riadu dialo, — osvecoval svetlom Ducha svojho svojich veriacich, v jeho mene tu shromaždených, a nastrojil všetkých tak, aby jedným srdcom a jednými ústami len to žiadali, uzavierali a dokonávali, čo sa jeho božskému menu ľúbi a cirkvi k ozdobe a vzdelaniu slúži. Predovšetkým aby Otec nebeský posvätil prítomných v pravde svojej, aby boli jedno, tak ako aj on je jedno s jednorodzeným Synom svojím a s Duchom svätým, jehož mocou ať pôsobí: aby sa v tomto shromaždení všetko šťastlive a spasiteľne v bázni Božej dokonalo, tak aby nemohli napádať verných služebníkov Kristových tí, ktorí proti ním zlé obmýšľajú, ale aby upustili od nepriateľských úmyslov, slobo Božie ale aby sa rozširovalo, a meno slávy Božej po všetky veky vekov posväcovalo.

Po tejto modlitbe povedal palatín k shromaždeným reč, v ktorej medzi iným hovorí: „Poneváč nám a našej péči desať týchto stolíc a jich administrácia sú sverené, vidí sa nám, zakiaľ z milosti Božej hodnosť palatínsku zastávame, aby sa už konečne niečo ustanovilo k blahu cirkví našich a k uvedeniu v nich dobrého poriadku, že by behom časov, poneváč sme smrteľní, hodnosť palatínska na iných, nášmu náboženstvu neprajných prenesená súc, aj cirkev Kristova v tomto kráľovstve úkladmi diabolskými, — čo dobrotivý Pán Boh odstrániť ráčiž —, do záhuby uvalená nebola. Poneváč na sneme prešporskom zákonom sa ustanovilo, aby každé náboženstvo, v tomto slávnom kráľovstve prijaté, malo svojho vyznania predstavených čili superintendentov, môžu a musia sa voliť aj evanjelickí superintendenti, „od ktorých všetci ostatní sú odvislí,“ aby sa tak ev. kňazia jarma pápežského, ktoré ich dosiaľ tlačilo, pozbavili. A poneváč týchto desať preddunajských stolíc sú tak rozsiahle, že ich jeden, hoc i najsúcejší, ani pohodlne vizitovať, ani všetky záležitosti, ktoré sa behom času môžu naskytnúť, revidovať a všetko ostatnie administrovať neni v stave: preto je treba, aby traja superintendenti boli zvolení dľa príkladu cirkví saských a iných svätej Rímskej ríše augšpurského vyznania sa pridŕžajúcich, ktoré všetky na svojich územiach a okresoch zvláštnych majú superintendentov istými zákonmi viazaných.“ Konečne napomenul všetkých prítomných, aby odložiac všetky privátne ohľady, prednášali s múdrosťou svoje rady a úsudky, k spoločnému blahu cirkve smerujúce.

Na to povstal hlohovský farár Ján Fabricius a menom ostatných odpovedal: že sa to jedine milosťou Božou stalo, že evanjelická cirkev, na jejž záhubu sa pred dakoľko rokami odporníci boli sprisahali, bola zachovaná, a že verejnými zákonami krajinskými je akoby verejne uvedená a ustálená, ktorá dosiaľ bola len trpená, a ľubovôli čejkoľvek vystavenou byť sa zdala. Že ale Boh srdce kráľovo jej naklonil, tak že sa žiadosti evanjelických magnátov vyplnily: to v prvom rade Božej milosti ďakovať treba, potom ale múdrosti evanjelických magnátov, medzi ktorými prvé miesto zaujíma osvietený gróf Juraj Thurzo, ktorý počas pohybov Bočkayovských verne sa pridŕžal cisárskeho Veličenstva a terajšieho kráľa. Pobožnosť a horlivosť grófova, ako predtým známa bola všetkým, tak zvlášte teraz je patrná, keď pečuje o uvedenie dobrého poriadku do cirkve. Nie tak magnátom, zemänom a mužom cirkevným sluší ďakovať, ako Jeho Výsosti (Suae Celsitudini), že ich povolal a povolaným svojou prítomnosťou lesku dodávať ráči. To je taký spôsob milosti a blahosklonnosti, na ktorý cirkev Božia nikdy nezabudne, a vďačnou mysľou aj teraz prosebne pozdvihuje ruky svoje k nebesám, a s vzdychaním mu praje života predĺženie, šťastné hodnosti palatínskej administrovanie, zdar v radách, a požehnanie pre celý dom jeho. Ostatne pri voľbe superintendentov, jíchž cnosť je známa, a ktorí hodnosť túto právom zaslúžili, — všetci si dajú na tom záležať, aby sa voľba dalai k sláve Božej a cirkvi k prospechu.

Po preslyšaní tejto reči prednášal palatín otázky o najlepšej forme správy cirkevnej, o riadu superintendentov, o jich auktorite, o zákonoch a prísahe, a žiadal prítomných kňazov o jich úsudky. S napnutou pozornosťou naslúchali všetci prítomní zvlášte reč Eliáša Lániho, farára bytčianskeho, Jána Fabricia, farára hlohovského a Jána Ponického, farára čachtického. Keď sa usniesli na voľbe troch superintendentov, pristúpilo sa hneď tohoto a nasledujúceho dňa k sostaveniu zákonov, jichž návrh bezpochyby Eliáš Láni vypracoval. Po poludní dňa 29. marca vyvolení boli zo svetského a duchovného stavu mužovia, znalí práv vlastenských, aby spísali články zákonov. Medzi nimi boli: Eliáš Lani, Alexander Socovinus, farár prievidzský, a urodzený Jaroslav Zmeškal, a Georg Lehotský Trenčiansky. Po spísaní zákonných článkov a formuly prísahy superintendentskej, na druhý deň, po predchádzajúcej modlitbe, kandidovaní boli na zaplnenie troch superintendentských úradov, na každý po troch najzaslúžilejších mužoch, a síce na superintendenta stolíc trenčianskej, liptovskej a oravskej: Eliáš Láni, Ján Lazitius a Mikuláš Baticius; na superintendenta stolíc turčianskej, zvolenskej, hontianskej a novohradskej: Samuel Melík, Matej Lochmann, farár mošovský a ktosi z bratrstva novohradského; na superintendenta ale stolíc prešporskej, nitrianskej a tekovskej: Izák Abrahamides, neprítomný na synode, Ján Fabricius a Ján Ponický. Na to kandidáti vyslaní boli do osobitnej izby a hlasovanie sa započalo, kde každý z hlasujúcich svobodne vynášal svoj úsudok o kandidátoch. Farári v osobitnej izbe napísali hlasy svoje na karty papieru a oddali ich palatínovi; to isté urobili aj magnáti a zemäni, koľko jich koľvek bolo. Po odobraní hlasov povolal palatín kandidátov do shromaždenia a oznámil im, že sú za superintendentov vyvolení: Eliáš Láni, Samuel Melík a Izák Abrahamides. Kladúc na srdce vyvoleným, aby zastávali tak dôstojný svoj úrad, aby to slúžilo cirkvi Kristovej k zvelebeniu a veriacim ku spaseniu, prosil od Otca svetiel a dárcu všetkých darov dobrých aby vylial svoje hojné požehnanie na toto dielo.

Eliáš Láni z počiatku v pokornej a peknej reči zdráhal sa tento tak ťažký úrad prijať, už aj z toho ohľadu, aby sa nezdalo, akoby práve on, nie tak pre svoju súcosť, než viac k vôli palatínovi k tej hodnosti bol povýšený. Aj Melík sa vyhováral. Palatín ale obidvom odpovedal, obidvoch chválil a všetky jich dôvody hlavne ale Eliáša Lániho uvedené príčiny, pre ktoré by úrad superintendenta zastávať nemohli, podvrátil. A tak konečne naklonení boli k tomu.

Na to, práve o dvanástej hodine poludňajšej, pod zvukom všetkých zvonov, ubierali sa shromaždení do kostola cez mesto. Po predku viezol sa palatín, za ním na druhom koči grófka, jeho manželka, s paniami, ostatní peši šli a s nimi veliké množstvo ľudu, tak že ani miesta v kostole pre všetkých nebolo. — Najprv sa spievalo „Veni Sancte Spiritus“ a druhá ešte pieseň; potom predstúpil Ján Fabricius, farár hlohovský, ktorému synoda predpísala spôsob inaugurácie superintendentov a nato ho splnomocnila, a mal reč o východe svetla evanjelického pred skonaním sveta, ktoré svetlo aj uhorskú krajinu osvietilo, tak že pri súhlase všetkých obyvateľov kráľovstva aj verejným zákonom evanjelické náboženstvo prijaté je a superintendenti ustanovení byť môžu; po odriekaní modlitby vzkladaním rúk presbyteria, Eliáša Lániho a Samuela Melíka pred oltárom stojacích, dľa obradu cirkve vittemberskej, vo všetkom zachovaného, uviedol do úradu. Tento akt inauguračný dokončený bol hymnou Ambrosia a Augustina: Te Deum laudamus a okolo druhej hodiny popoludňajšej sbor sa rozišiel. Na to až do 11. nočnej hodiny na rozkaz palatínov 25 exemplárov synodálnych zákonov odpísali. Jeden diktoval a iní písali. Tieto odpisy rozposlané boly po 10. stoliciach. Potom sa palatín so všetkými rozlúčil a odcestoval na hornie strany Uhorska, vezmúc jeden exemplár kánonov žilinskej synody so sebou a dal ho v Bardiove v latinskej reči vytlačiť a vytlačený po krajine rozšíriť. Tu podávame verný jeho preklad: