ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Pekne vás to v tej škole učia, — povedal ujo, keď Evička už hodnú chvíľu mierila naň vyplazeným jazykom.

— Ale teremtete, kde mám nožík, nech ti ho odrežem!

Ujo nebol nebezpečný. Vždy sa len vyhrážal. Bol lenivý a jeho obrovské nohy tak trpeli reumou, že sa ani neobťažoval urobiť náznak, že by chcel Evičku dolapiť. Všetko riešil slovne.

Keď mal paťdesiat rokov, otehotnela jeho o niečo mladšia žena. Osoba zamračená a škaredá.

Po večernom zvonení prišiel k Pobišovcom (Evičkiným rodičom) do kuchyne, usmial sa na svoju sestru (Evičkinu mamu ) a povedal:

— Mám novinu, ja a Helena budeme mať tentok.

— Ale veď netáraj, — povedala Evičkina mama.

— Ako že je Boh nado mnou, — udrel sa ujo do pŕs.

— Neprisahaj sa pre každú hlúposť, nevidíš, že je tu dieťa? — pozrela sa mama na Evičku.

— Veď som sa nezaprisahal!

— Ale zaprisahal, zaprisahal, — pokývala mama hlavou.

— Dosvedč, dievča, zaprisahal som sa? — obrátil sa ujo na Evičku.

— Nezaprisahal, — povedala Evička.

Mama sa prísne pozrela na Evičku.

— Nezaprisahal sa, len povedal, že bude mať tentok, — bránila Evička uja.

— Čo ty už môžeš mať za tentok, — povedala mama. — Veď ledva vláčiš nohy za sebou.

— Veď som to nerobil pri tanci, — zasmial sa ujo.

Zasmiala sa aj Evička.

— To sú reči na tie roky, — povedala mama. — Choď len pekne, odkiaľ si prišiel, a netáraj. Starý somár, a decko! Fuj!

Ujo odišiel šúchavým krkom z kuchyne. Evička sa rozhodla, že o chvíľu pôjde za ním do „zadku“, ako sa hovorilo zadnej časti domu, kde býval ujo so ženou, a povypytuje sa ho na podrobnosti. Ujo rozprával rád. Evička už všeličo okolo veci zvanej „tentok“ tušila, ba čosi, nie veľa, jej už aj ktosi o tom porozprával, a ona cítila, že ide o takú vec, o ktorej je hodno vypočuť si všetko aj dvakrát.

Ujova žena sedela na schode a roztĺkala orechy. Orech, ktorý bol už bez škrupiny a dotkol sa schodu, ofúkla a predtým, ako si ho dala do úst, aj pobozkala. Robievalo sa to iba so spadnutým chlebom — božím darom, ale ten bolo treba aj prežehnať. Evička uznala, že orech je na prežehnávanie malý.

Ujo sedel na schode vedľa svojej ženy, sledoval cestu každého orecha od schodu až do úst. Na ich schod sa Evička už nezmestila. Sadla si vyššie. Ujo obrátil k nej hlavu.

— Teraz musí jesť všetko, na čo jej príde chuť.

— Uhm, — prikývla Evička.

Žena ďalej mlčky roztĺkala a jedla orechy.

— Ešte to na nej nevidno. Čože, veď je to krátka doba. Ale pomaly, pomaly to začne rásť. Potom už aj sestra uverí. Začne sa to od žalúdka. Potom začne ako keby napúchať. Stále nižšie.

— Ako od žalúdka? — prejavila Evička záujem, aby sa ujo rozhovoril. — Ja som si myslela, že sa to začne zdola.

— Veď po správnosti to aj ide zdola, — povedal ujo a odpľul si. Pomaly sa postavil a urobil posunok, aby Evička išla za ním. Vošli do ujovej kuchyne. Evička mala už niekoľko pripravených otázok. Ujo sa posadil na diván.

— To nie je sranda, dievča, — povedal.

Vošla za nimi aj jeho žena s vreckom orechov. Zobrala plechový hrnček a nabrala si z kýbľa vody.

— Vody musí hodne piť, aby sa jej urobila plodová voda, — povedal ujo a sledoval hrnček, ako sa blíži k ženiným ústam.

V tanieri na stole boli poukladané nakrájané makové koláče. Pásol sa na nich roj múch. Ujo chvíľu podržal nad muchami svoju veľkú ruku, a zrazu z celej sily po nich pacol. Muchy sa rozleteli, z makovníkov sa urobil jeden veľký. Ujo skúmavo pozeral do taniera.

— Jedna, chúďatko, sa zaborila. Žije, ale je omráčená.

— Ešte ju ľutuj! — povedala žena, zabodla dva prsty do makovníka, vytiahla muchu, hodila ju na zem a prsty si utrela do sukne.

— No len cit, — povedal ujo. — Ťarchavú nesmie nič nahnevať, lebo by mohla prísť o tentok.

Žena zobrala nožík a pokrájala veľký makovník na štvorčeky. Posunula tanier k Evičke.

— Vezmi si, — povedala.

— Nechcem, — úprimne jej pozrela do očí Evička.

— Ťarchavú neslobodno nahnevať! — povedal prosebne ujo.

Jeho žena pritiahla tanier k sebe, vzala si makovník a začala ho jesť.

— Prišla jej chuť na mak, — povedal ujo. — I ja môžem makovník. Netreba ho veľmi žuť. Len tvrdšie mäso nemôžem, lebo som si už povyťahoval skoro všetky stoličky.

— Sám? — opýtala sa Evička.

— Celkom sám nie, — povedal ujo. — Aj tuto s mojou. Ja si zub najprv dobre vykývem, a potom mi ho moja raz-dva vy tiahne.

— Keby to bola pravda, — povedala Evička, — neboli by potrební zubári!

— Už mudruje ako jej mať, — poznamenala ujova žena.

— Zubári sú pre takých, čo majú takto korene, — prekrížil si ujo ukazováky. — Ale pre tých, čo majú takto, — ujo si dal ukazováky rovnobežne vedľa seba, — tým zubára netreba. Ani mne, ani mojej zubára netreba. Ale sestra, tvoja mať, má korene takto, — ujo si znova prekrížil ukazováky.

— Tak má ako každý, — ozvala sa ujova žena. — Ale učiteľky všetky do jednej chodia k zubárovi. Asi by im hrebeň z hlavy odpadol, keby si mali samy vytrhnúť zub.

— Sestra chodí plombovať, — opravil ujo svoju ženu.

— Prvej ľudia neplombovali, a žili, — povedala ujova žena. — A ty čo? Už si vari aj ty bola u zubára?

— Nie, — povedala Evička, hoci už bola. — To je hlúposť chodiť k zubárovi, — dodala rozvážne.

— Napríklad každú ženu, ktorá čaká dieťa, pripraví to dieťa o zub. Moju už pripravilo. Máme ho v kredenci, — ujo sa chvíľu díval na kredenc, potom rozveselene pozrel na Evičku. — Dám ho do škatuľky od zápaliek a choď ho ukázať sestre, tvojej materi. Potom už uverí, že budeme mať tentok.

— A čo ho tam pôjde ukazovať? — povedala ujova žena. — Mne trt na tom záleží, či verí, alebo neverí.

— No veď ja nič, veď raz uverí, bude musieť, — hovoril ujo a nespúšťal oči z kredenca. — Aj tak bol deravý.

Ujo sa pomaly postavil a pobral sa k dverám. Za chrbtom svojej ženy znova urobil posunok, aby ho Evička nasledovala. Nechala ho však odísť a ešte chvíľu tam ostala, aby to nebolo príliš nápadné.

Uja našla sedieť vo dvore na lavičke. Kýval si zub. Vybral si uslinené prsty z úst a povedal:

— Keď moja nechce, aby som sestre, tvojej materi, ukázal jej zub, ukážeme jej môj a povieme, že je to zub mojej ženy. Bude to naše tajomstvo, len nikomu ani muk. Ja si ho vykývem a ty mi ho vytrhneš.

— To je hlúposť, — povedala Evička bez nadšenia. — Moja mama tvoje zuby pozná. Hneď by zistila, že si ju chcel oklamať.

— Máš pravdu. A keby zistila, že je to môj, ešte viac by neverila, že moja bude mať tentok.

— A prečo moja mama nechce uveriť, že budete mať tentok?

— Nuž, čo ja viem? Ale veď ona uverí. Ona nie je zlá osoba.

Ujo si rozšnuroval svoje veľké baganče, vyložil si na ne nohy a pohyboval prstami.

— Prečo nenosíš ponožky? — opýtala sa Evička

— A načo? — usmial sa ujo.

— Neviem, — mykla Evička plecami, — ale ponožky sa do topánok nosia.

— Keby som napríklad teraz mal ponožky, musel by som si ich dať dolu, aby som si mohol prevetrať nohy. A takto si len pekne vyzujem topánky a už som bosý.

Ujo si po chvíli prevetrané nohy zase obul.

— Pôjdem roznosiť poštu, — povedal bez chuti.

Zašnuroval si topánky, ťažko pritom vzdychal, prevesil si cez plece veľkú poštársku kapsu, ktorá už od rána ležala na lavičke, a odšúchal sa preč.

Ujo bol poštár. Roznášal listy a noviny. Možno bola na vine reuma, a možno to, že nenosil ponožky, ale chodilo sa mu veľmi ťažko. Málokedy vládal roznosiť všetku poštu. Niekoľko kusov čerstvých novín vždy dával Evičkinej mame so slovami:

— Toto dnes zvýšilo. Budeš mať na podkurku alebo na obloky.

Listy, čo neroznosil, dával svojej žene. Večierkami si ich čítali a Evička sa usilovala byť pritom, lebo čítanie listov bolo zaujímavé.

— Barančíkovú nechal muž, — zvestoval trebárs ujo svojej žene po prečítaní jedného z listov. — Píše to materi. Materi také listy písať… Dosť má, chudera, starostí s mužom, korheľom naničhodným. Dobre, že som jej ho nedal. Oni by sa udobrili, a ja by som bol ten zlý.

— Čo ty, prosím ťa, s tým máš? — pokrútila hlavou ujova žena.

— No, že roznášam klebety.

— Si ty len somár, — povedala žena. — Ty roznášaš iba listy.

— Veď hej, ale ako takej somarici dokážem, že som ten list nečítal?

— Pravdaže uhádne, že si ho čítal, keď jej ho dáš rozlepený.

— Veď jej ho nedám, — povedal zmierlivo ujo.

Evičkina mama nebola rada, keď Evička vysedávala u uja.

— Nič múdre tam nepočuješ, — hovorievala. — Radšej si vezmi knižku a čítaj!

No Evička „tam“ ukradomky chodievala ďalej a sledovala, ako ujovej žene zo dňa na deň rastie brucho.

V jedno dopoludnie si ujo vložil do poštárskej kapsy fľašu rumu a kam doniesol list alebo noviny, tam vytiahol i fľašu a povedal:

— Narodil sa mi syn! Vypite si na jeho zdravie.

Podaktorí si riadne uhli, podaktorí si fľašu len priložili k ústam, aby sa ujo neurazil. V ten deň sa ujo pri roznášaní pošty dostal až po samé dno svojej veľkej kapsy. S prázdnou kapsou a s fľašou, v ktorej bolo na dne ešte troška rumu, prišiel k sestre.

— Vypi si, Juliška, mám syna! — povedal hrdo a podal jej fľašu.

— Nech len bude zdravý, — povedala Evičkina mama, vytiahla z kredenca štamperlík, naliala doň zvyšok rumu a dala ho nazad do kredenca. — Posaď sa, dám ti kapustu. Máme ju s údeným.

Ujo sa posadil, Evičkina mama postavila pred neho tanier s kapustou, sadla si na druhý koniec stola a pozerala, ako ujo je. Niekoľko ráz si ťažko vzdychla. Potom poslala Evičku preč. Evička vyšla z kuchyne, ale nezavrela celkom dvere. Nahlas kráčala po pitvore, akože odchádza, a potom sa po prstoch vrátila k odchýleným dverám.

— Musím ti to povedať, — začala mama, — aj keď dnes oslavuješ. Ignác, to dieťa nie je tvoje.

Ujo chlípal nahlas kapustu, neodpovedal. Mama pokračovala:

— Ty dobre vieš, že naša nebohá mama chodila po tej špa nielskej chrípke s tebou po doktoroch, a tí jej povedali, že už ostaneš taký nepodarený. Veď len—len že si hrobárovi ušiel z lopaty. Aj to jej povedali, že nebudeš môcť mať deti.

— To jej povedali? — opýtal sa ujo s plnými ústami.

— To, — vzdychla si mama.

— Veď ja to vari musím vedieť lepšie ako tí doktori, — povedal ujo.

— Zase si múdrejší, — povedala Evičkina mama podráždene.

— Nevravím, že som múdrejší. Vravím len, že viem lepšie ako oni, že nemôžem mať deti.

— Tak ty si to vedel? — opýtala sa mama.

— Pozri, sestra, moja stará sa ma jedného dňa opýtala, či by som chcel mať dieťa. Ja, reku, že chcel. Ale ako to urobiť, veď, reku, vieš, že to ja nedokážem. A tak sa ma pekne opýtala, či by som súhlasil, keby jeden, už taký starší, na družstve, kde moja robí, urobil jej tentok. Že by bol ochotný. Ja som porozmýšľal, a potom som jej povedal, že nedbám.

— Somár! — povedala mama.

— Čoby bol somár, — povedal ujo. — Musí byť celkom súci. Ja ho ani nepoznám, ale moja vravela, že je z tých horných dedín.

— Ty si somár, — povedala mama.

— No vidíš, a keď som ja somár, aspoň chlapec nebude po mne. Ale bude nosiť moje meno. A to je hlavná vec. Priezvisko bude mať moje. A krstné meno Ivan. Panské. Vidí sa ti? Alebo sa ti viac vidí iné?

— Sodoma a Gomora, — povedala mama dve mená, ale ani jedno z tých mien sa ani ujovi ani Evičke za dverami nepáčilo. Ostalo pri Ivanovi.

Mali sme Pozorka.

Keď sme si boli poňho u Kacky, povedali nám tam, že bude taký ako Dingo. Dingo bol jeho mama. Kackovie Dingo bol maličký. Takýto. A čierny.

A môj ujo bol velikánsky a chudý. Bol aj bojazlivý.

A keď sme si Pozorka doniesli, navrhol ujo, aby sa volal Lev.

Náš ocinko bol velikánsky a smelý. Ocinko povedal, aby sa Pozor radšej volal Pozor, lebo keď bol náš ocinko malý, tiež mali Pozora. Ten bol velikánsky, čierny. Keď náš ocinko zakričal „Pozor, Pozor!“, ľudia si skláňali hlavy, lebo sa báli, že im na ne dačo padne. A to náš ocinko volal na psa. Ocinko sa potom smial. A aj my sme sa smiali, keď nám to rozprával, a chceli sme radšej Pozora.

Ujo bol smutný, lebo sa bál, že Pozor nás tak dobre neobráni, ako by nás obránil Lev. Mama dala Pozorkovi mlieko a povedala:

— Že vraj Lev! — A zasmiala sa.

A aj my sme sa zasmiali.

— Ja Leva zadovážim, — povedal ujo a neprišiel na obed ani na većeru, lebo tak dlho zadovažoval Leva. Keď sme sa ráno zobudili, vo dvore bol na reťazi priviazaný velikánsky pes. Ujo mu z diaľky hádzal chlebové kôrky.

— Lev, popros! — kričal ujo na Leva.

Lev nechcel kôrky.

— Je to múdry pes, — povedal ujo, — ale nie je cvičený.

A zase kričal:

— Lev, popros!

Lev nám zožral dve kury.

— Taký sprostý pes, — povedal ujo.

— Len ho pekne zaveď nazad, odkiaľ si ho priviedol, — povedala mama.

Ujo bol smutný. Bál sa Leva. Potom odišiel a zase neprišiel na obed. A zrazu doviedol jedného sváka, ten odviazal Leva a povedal:

— Poď, Zorka, keď ťa tu nechcú.

— To ma na ňom mýli, — povedal ujo, — že nebreše. A pes, čo nebreše, hryzie.

— Zabreš, Zorka, — povedal ten sváko.

Lev hneď zabrechal.

— Čo ste teraz počuli, kikiríkať? — zasmial sa ten sváko.

Aj ujo sa zasmial. A potom sa ujo ešte viac rozosmial a povedal, že nám Lev zožral dve kury.

— Musela byť hladná, — povedal sváko.

— To je istá vec, že bol hladný, keď ich zožral, — povedal ujo.

A potom chcel ujo na reťaz, čo ostala po Levovi, priviazať nášho Pozorka. Ja a môj brat Július sme mu však reťaz schovali, a ujo na to potom zabudol.

Keď Pozorko v noci zavýjal, ujo šiel ráno zisťovať, kto zomrel. Zomrel obuvník Kubčák. Ujo sa bol naňho pozrieť a povedal tetke Kubčákovej, že to vedel. Vedel, že dakto zomrie, lebo nám v noci zavýjal pes. Len nevedel presne, že to bude Kubčák.

V noci sa ujo bál. Ešte za svetla si doniesol do izby kýbeľ, ak by mu v noci bolo treba ísť na potrebu, aby nemusel vyjsť z domu na latrínu.

Jednej noci Pozor znova strašne zavýjal. A fúkal veľký vietor. Ujo ráno povedal, že sa dakto obesil. Keď zavýja pes, dakto zomrie. A keď pritom fúka vietor, tak sa obesí. Vtedy sa obesil Cigán Baláž. Cigán Baláž bol murár. Žena mu vozila na fúriku maltu a on muroval. Žene sa vykydlo trochu malty a Cigán ju udrel kelňou po hlave. Ona omdlela, Baláž si myslel, že ju zabil, a išiel sa obesiť.

Ujo sa ráno chodil vypytovať, kto sa obesil. Nikto nevedel. Až o týždeň ženy, keď išli na maliny, našli Baláža obeseného v hore.

Raz k nám prišiel na návštevu Dingo, Pozorkova mama. Pozorko bol už taký veľký ako Dingo. Dingo nebol veľký, ale Pozorko už bol taký istý. Naháňali sa spolu po dvore. Ale nehrýzli sa.

A raz, neskôr, sme sa dozvedeli, že Dingovi sa zase narodili šteniatka. Ujo povedal, že náš Pozorko je ich otec. My sme sa smiali, lebo náš Pozor bol ich brat.

Dlho sme mali nášho Pozorka. Raz nám ochorel a zomrel.

— Škoda ho, bol to múdry pes, — povedal ujo a my sme plakali.

— Neplačte, — povedal ujo. — Ja vám ešte zadovážim psa a dáme mu meno Pozor.

Naozaj, na tetku Durduľu si už nikto nespomenie. Ona taký život prežila, ani čoby bičom plesol.

Tá tetka Durduľa — ona sa ináč volala Smažienková — žila v drevenici vedľa Fonferovho domu a mala okno do Fonferovho dvora. To, čo je od jej smrti vybité.

Nemala v chalupe nič. V kuchyni len hlinenú pec a na obloku fotografiu, na ktorej bola vzadu malá hlava v baretke. Hromadná fotografia. A tá hlava vzadu, to bol jej syn — baník, ktorý o ňu nedbal. Tetka Durduľa každému hovorila:

— Toto je môj syn!

A nikto ho tam poriadne nevidel, pretože fotografia už bola poliata a vyblednutá.

Syn-baník mal aj ženu a deti — žili v Habovke. Raz za čas sa Durduľa vybrala za nimi, ale len na jeden deň. Dlhšie ju nechceli. Doniesla im peniaze, čo našetrila zo starobnej podpory, vzali a pohnali ju preč.

Veď to aj bola strašná žena. Špinavá. Papuče, také staré, každú inú, mala pozväzované papierovým špagátom. A mala velikánske nechtiská a na ukazováku vždy zavesený kľúč od domu. Zamykala na dva západy a nikam sa nepohla bez kľúča. V zime chodievala po obchodoch — dávali jej na kúrenie staré škatule — a do pekárne sa chodievala hriať. V pekárni ju nevideli radi — predával sa tam predsa chlieb a ona smrdela. Vždy keď prišla, hneď jej dali metlu, aby išla pozametať von. No ona bola lenivá — len tak poobmetala, ruky jej hneď skrehli, a vrátila sa zase zohriať dnu. Vtedy jej odrezali kus teplého chleba, a zas ju chytro vycurdikali preč.

Sused Fonfer jej chcel dobre.

Mala takú dreváreň — dosky, čo tú dreváreň prikrývali, už boli celkom zhnité a každú chvíľu jej to mohlo spadnúť na hlavu.

Fonfer si myslel, že keď jej navrch tej drevárne pokladie skaly, dajako jej to tie dosky pridrží.

Chvíľu to držalo, ale raz, práve keď išla do drevárne, celá dreváreň sa na ňu zrútila. Nič sa jej nestalo, mala šťastie.

Odvtedy však nadávala Fonferovi do šmatlavých svíň. Vždy zašla až po jeho dvere, búchala mu na ne bakuľou, hádzala mu do nich skaly a kričala, ako vládala. Ale keď si už vyrátala, že by sa Fonfer mohol došmatlať z kuchyne k dverám, tak sa zas pomaly poberala preč a iba z diaľky vykrikovala:

— No, už ma ten starý Fonfer ide zabiť! Veď sa on ku mne nedošmatlá!

Ale zato pobožná, to bola. Nedeľa bola pre ňu vždy ohromným sviatkom. Celý týždeň kliala, hnusne každému nadávala, s každým sa škriepila — ale v nedeľu nikomu nepovedala zlého slova. Len do kostola nikdy nešla. Ľudia jej hovorili:

— Keď ste taká pobožná, čo nejdete do kostola?

A Durduľa im odpovedala:

— Nejdem tam, lebo smrdím, a druhí by sa nemohli modliť.

Vedela ona dobre, aké má sukne — na záchod vôbec nechodila, pod seba špinila. A tak každú nedeľu radšej sedávala vo fazuli pri Fonferovom plote a vymýšľala si nábožné pesničky, a každá pesnička, čo si vymyslela, sa končila „Panenku Máriu netreba jédovať!“

A deti — koľko ráz sa jej vysmievali celý týždeň! Pílili si pod krk, aby sa zarezala. Ona sa na to strašne hnevávala a hrozila im:

— Ja ťa poznám po tvárnosti miesta!

Nepovedala „po tvári“.

A v nedeľu tie deti chodili poza kostol a vybrali sa ju hnevať, ale keď ju videli takú dobrú a krotkú spievať vo fazuli, vždy ju nechali a počúvali, lebo ona spievala o všetkých. Ona o každom spievala a menom nazývala každého. Aj o starom Fonferovi spievala:

— Ten starý Fonfer skaly mi na dreváreň pokládol

a tak načasoval, aby mi vtedy spadli,

keď ja do tej drevárne pôjdem.

Ale nech mu Pánbožko hriechy odpustí,

Panenku Máriu netreba jédovať!

V zime Durduľa začala páliť v peci tú dreváreň, čo jej spadla na hlavu, a Fonferka sa rozhodla, že jej dá starý diván, aby mala aspoň na čom spávať. Zavolala si na pomoc druhú susedu, Kapčákovú, a spolu niesli diván k Durduliným dverám, húf detí za nimi. Chceli ju prekvapiť, no bola pozamykaná. Zabúchali, Durduľa vyšla, uvidela diván pred dverami, ale dnu ich nepustila. Vraj, aby jej ho dali dnu oknom. Ale okno bolo maličké. A tak Durduľa začala kričať a nadávať, dvere nechala otvorené, vyšla z dvora a zašla za roh. Fonferka s Kapčáčkou vošli s divánom dnu, pri dverách sa tlačili deti a dívali sa. Nevideli nič — bola tam tma, okná boli pozastierané starými handrami. Nič, len tma, strašný smrad a skákali tam blchy.

Durduľa potom kade chodila, tade rozprávala, ako sa jej na diváne dobre spí. Že na ňom spáva iba zo soboty na nedeľu. Šesť nocí ďalej spávala na hlinenej dlážke, na starej slame, čo si ju nevymenila odvtedy, ako si ju tam vniesla.

A tetka Krupová, ktorá mala v tom dvore maštaľ, ju počula o tom diváne aj spievať. A inokedy zas, keď išla dojiť, počula Durduľu strašne kričať, ale nevšímala si to, bola zvyknutá na to, že Durduľa ak nekričí, spieva, ak nespieva, kričí. Iba po niekoľkých dňoch, keď Durduľu nebolo dlho ani vidieť, ani počuť, spomenula si tetka Krupová na ten strašný krik a išla pozrieť, čo je s ňou, či neodišla do Habovky, alebo či nie je chorá.

Práve napadol čerstvý sneh a tetka Krupová a za ňou Kapčáčka, Fonferka aj druhé tetky sa brodili snehom k Durdulinmu kuchynskému oblôčiku. Ale keď cez oblôčik nič nevideli, rozbili ho, vliezli do kuchyne, potom do izby, a našli Durduľu mŕtvu. Sedela na zemi, len hornú polovičku tela mala na diváni, a tetka Krupová si vtedy spomenula, že ten Durdulin strašný krik počula v sobotu večer.

Durduľu pochovali a tie stopy žien, čo viedli k jej oblôčiku, tam ešte boli. Až keď sa oteplilo, stopy zmizli, prišla jar, ľudia orali, sadili zemiaky a na Durduľu zabudli.

Iba v máji si na ňu ešte na chvíľu spomenuli. Prišiel Durdulin syn-baník, porozoberal plot a odviezol ho. Fonferovci postavili nový.

— Čo by ti povedali vaši, keby vedeli, že si tu so mnou? — opýtal sa mladý muž dievčaťa s nakrátko pristrihnutými vlasmi. Bolo to ešte takmer dieťa.

— To im ani nemôže zísť na um.

— Ale keby predsa? — opýtal sa mladý muž, tesne si privinul dievča, dotkol sa nosom jej nosa a hľadel jej do očí.

— Matka má pred učiteľmi rešpekt.

— A otec?

— Otec by zúril. Možno by ma aj zbil. Hnevá sa na matku, keď ma kryje. Neznáša, napríklad, keď matka vykladá triednej, ako sa rada učím a koľko jej pomáham. Ty to nemáš ružovejšie. Čo by ti povedal riďas, keby sa dozvedel, že máš večer na byte žiačku?

Mladý muž pobozkal dievča.

— Vyhodil by ma.

— Ako by si sa bránil?

— Povedal by som, že si ťa po maturite chcem vziať.

— Myslíš to vážne?

— Hovorím, čo by som povedal riaditeľovi.

— Jáj… Ty, a vieš, že je do teba zaľúbená takmer polovica triedy?

— To som nevedel. Myslel som, že celá.

— Nebuď taký namyslený. To bol ale trapas, keď Eva našla v knižke, čo si jej požičal, nechet, odstrihnutý z palca na nohe. Keď ti ho ukázala, bol si červený ako paprika.

— Ale jaj.

— Behala s ním po triede a vykrikovala: „Pozerajte, akú mal Macko v knihe záložku! Originálne!“

— Fuj!

— Jej sa to vôbec nehnusilo. A bol to veru obrovský nechet. Musel si si ho odstrihnúť po dobrom polroku.

Dievča sa smialo a zakrývalo si rukami tvár, ako keby od studu aj od smiechu zároveň. Mladý muž si zložil ruku z jej ramena.

— Neviem, čo je na tom také smiešne. Odkiaľ ste vedeli, že je to moje?

— Čo? — opýtalo sa dievča a prestalo sa smiať.

— Ten nechet.

— Veď bol v tvojej knižke.

— To ešte neznamená, že musel byť môj.

— Nemusel byť tvoj, to je pravda, ale o takejto možnosti nikto nerozmýšľal. Všetci sme dodnes presvedčení, že bol tvoj.

— Pravdaže, ty si sa zabávala najviac.

— Zabávala som sa. Možno ani nie najviac, ale zabávala som sa dobre.

— Máš v hlave seno.

— Ty si sa naštval.

— Vôbec som sa nenaštval.

— Ale naštval. Ja za to nemôžem. Tú knihu si požičal Eve.

— Aj tak nebol môj, — povedal mladý muž a zapálil si cigaretu.

— Ja už budem musieť ísť, — povedalo dievča.

Zazvonil telefón. Mladý muž sa pohodlne posadil do kresla, pri ktorom bol stolík s telefónom,

— Macejka.

V slúchadle sa ozval ženský hlas.

— Tu je Šelibová. Nehnevajte sa, pán profesor, že vás vyrušujem, ale vy ste moja posledná záchrana. Volala som už do Grúberov, tam to nikto neberie, u Dostálov je už Helena dávno doma a ja neviem, kde by mohla byť naša Vierka. Ja viem, že je to hlúpe, ak sa vás na to opytujem, ale len náhodou, či neviete. Či nespomínala, kam ide. Viete, mám s ňou v poslednom čase starosti. Manžel sa už hnevá, že ju zle vychovávam, bolo to také dobré dievča a minule z matematiky doniesla paťku.

— Áno, veľmi sa zhoršila. Aj u mňa je nepozorná, vyrušuje a nepripravuje sa na hodinu.

— Prestaň, — povedalo potichu dievča.

— Poraďte mi, čo mám s ňou robiť? — ozvalo sa v slúchadle. — Napríklad dnes. Krúžok s vami sa dávno skončil, a ona stále nie je doma.

— Ťažko mi je na to voľačo povedať, pani Šelibová. V takomto prípade má pedagóg menšiu moc ako rodič. Mali by ste sa s ňou vážnejšie porozprávať. Nech prestane myslieť na chlapcov, má na to ešte dosť času. Aj voľnosti má možno viac ako iné dievčatá.

— Ja som si myslela, že ju držíme dosť nakrátko. Ako ste zistili, že sa zaujíma o chlapcov?

— Len si to myslím, je roztržitá, stále sa upravuje, správa sa koketne, až afektovane…

— Bože dobrý, veď dievčatá v jej veku sú všetky rovnaké. Ja myslím, že to s tými chlapcami nebude nič vážne. Sú to vlastne ešte iba deti. Keď skončí školu, jej partner bude musieť byť rozhodne starší. No, ale nejdem vás už vyrušovať. Teraz mi prišlo na um, že ešte môže byť u Petrovských, idem tam zavolať. A dohovorte jej aj vy. Manželovi nebudem radšej hovoriť nič, lebo je veľmi prísny, a keby počul vaše sťažnosti, možno by ju aj udrel.

— Niekedy sa bitkou docieli viac ako slovom, — povedal mladý muž a uchechtol sa. — Teda ruky bozkávam, a len prísne na také nedochôdča!

— Ďakujem vám, do videnia! — povedala pani Šelibová a položila.

— Prečo si to urobil? — opýtalo sa dievča.

Mladý muž sa rozosmial.

— Aby som sa pozabával. Dúfam, že si sa zabávala aj ty.

— Dnes som tu bola naposledy. Môžeš ma volať, koľko chceš.

— Kto ti povedal, že ťa budem volať?

— Teda idem.

— Nech sa páči, — povedal mladý muž a galantne sa uklonil. Vtom zazvonil telefón znova.

— Macejka.

V slúchadle sa ozval známy hlas.

— To som zase ja, pán profesor, chcem vám povedať, že sa dcérka vrátila. Bola u Petrovských, tak ako som predpokladala. Robili si tam úlohy na zajtra. Chcem vám ešte povedať, aby ste k nej boli zhovievavý. Nie je to zlé dievča. Porozprávajte sa s ňou priateľsky. Veď ja som ináč s ňou spokojná. Veľa sa učí a aj doma mi pomáha.

— Dobre, poviem jej, — povedal mladý muž.

Vtom dievča priskočilo k telefónu a vytrhlo mladému mužovi slúchadlo z ruky.

— Ahoj, mami. Som u Macejku. Je to môj milenec. Asi čakám od neho dieťa.

Mladý muž stisol vidlicu. Hovor sa prerušil. Dievča položilo telefón a sadlo si do kresla.

— Choď preč, — povedal jej.

— Nejdem. Bojím sa.

— Prosím ťa, choď preč, lebo ťa budem musieť vyhodiť.

— Skús, začnem kričať.

— Poviem, že si sa mi sem vnútila, aby si mohla urobiť ten hlúpy žart.

— Ja zas poviem, že klameš, — povedalo dievča.

— Neuveria ti, — povedal mladý muž a zapálil si ďalšiu cigaretu.

— Máš pravdu, bol to hlúpy žart. Ak príde za tebou mama, tak jej povedz, že to bola náhoda. Že som musela práve odniekiaľ volať domov, skočila som vám do linky, vypočula som si váš rozhovor a urobila som si žart. A ešte jej povedz, že nerozumieš, prečo povedala, že som už doma, keď som doma nebola. Ostaneš navrchu. Tak ahoj!

Dievča sa pobralo k dverám. Vtom ktosi pri dverách stisol zvonček.

— Skryjem sa do kúpeľne, — povedalo dievča. — Vybav to.

Dievča vbehlo do kúpeľne.

— Dobrý večer, nech sa páči ďalej, pani Šelibová.

— Dobrý večer, — povedala staršia, ešte dobre vyzerajúca pani s prešedivenými vlasmi.

— Neviem ani, čo mám povedať, — začala. — Ako mám tomu všetkému rozumieť? Kde je Vierka? Povedzte mi, že je to nejaké nedorozumenie. Nepozerajte na mňa tak čudne.

— Povedali ste, pani Šelibová, že vaša dcéra je už doma.

— Povedala som, lebo som ju chcela kryť. Aby ste si o nej nemysleli nič zlé. Nepredpokladala som, že…

— Neľakajte sa. Vaša dcéra nečaká dieťa. Ale je u mňa. Skrytá v kúpeľni.

Znova zazvonil telefón.

— Macejka.

— Tu je Šeliba, — ozvalo sa na druhom konci drôtu. — Je, prosím vás, u vás moja manželka?

— To je pre vás, pani Šelibová, — povedal mladý muž a podal jej slúchadlo, skôr ako mohla vkročiť do kúpeľne.

— Mamička, nestačil som ťa už zadržať. Čo je to za rozum pobiehať ako splašená, keď veľká dcéra nie je o ôsmej doma? Odkiaľ má pán profesor vedieť, kde je Vierka? Ešte sa ti od strachu čosi stane. Bola si biela ako krieda.

— Ale ja… — povedala skoro s plačom pani Šelibová.

— Upokoj sa, upokoj, Vierka práve prišla. Poď nám dať večeru a pozdravuj pána profesora.

Je to zvláštne, ako ľahko sa jej kamarátky pozoznamovali, zamilovali, boli požiadané o ruku a vydali sa. Niektoré dokonca nápadníkov odmietli, ale prišli ďalší a ony sa vydali. Máriu zaraďovali vždy medzi tie krajšie dievčatá. Poznala sa s chlapcami, požartovala, ale nikdy ju ani jeden nepozval napríklad do kina alebo nešiel odprevadiť. Uvedomovala si, pravdaže, že nie je ojedinelý prípad. Prečo by potom toľko žien podávalo zoznamovacie inzeráty? Raz si aj kúpila časopis Kontakt, ale nenapísala tam. Nedokázala by sa stretnúť s mužom za účelom vydaja. Taká vec, aj keď sa podniká s takým úmyslom, musí byť nenápadná. Ten muž nesmie ani tušiť, o čo ide.

Nuž si teda naša Mária povedala, že pôjde na to nenápadne. Hoci nemala hudobný sluch, rozhodla sa, že sa naučí hrať na gitare. Napísala do novín inzerát:

„Slobodná slečna hľadá učiteľa(ku) hry na gitare. Zn. Veselé trampské leto.“

Na gitare hrávajú vačšinou muži, ale pre vačšiu nenápadnosť dala Mária do inzerátu aj učiteľku. Keby sa prípadne aj prihlásila nejaká žena, jednoducho nezareaguje.

O týždeň, keď už prestala dúfať, prišla jedna-jediná ponuka:

„Ahoj, neznáma! Aj ja som jeden z tých, čo sú ochotní potrápiť sa s tebou. Ak si náhodou vyberieš za učiteľa mňa, odpíš! Musíme sa stretnúť, aby sme sa dohodli, kde, kedy a za čo.

Boby

P.S. Moja adresa je: Jozef Veisovič, Prostriedky 16.“

Mária ešte v ten deň napísala odpoveď:

„Ahoj, Boby!

Iste si prekvapený, že Ti tak rýchlo odpovedám. Povedala som si, že počkám do konca týždňa, a potom si spomedzi ponúk vyberiem. Tvoja sa mi zdala taká najférovejšia. Ostatní chalani si pod tým hneď predstavujú neviemčo. Však vieš. Popísali mi také listy, ako keby som si dala zoznamovací inzerát. A mne to ani do päty neprišlo. Človek sa chce naučiť hrať na gitare, a niekto si už myslí, že sa chcem nebodaj vydať. Píšeš, že sa máme dohodnúť, kde, kedy a za čo. Na tom, kedy a za čo, sa dohodneme hneď, ale to kde, je otázka. Ak Ty nemáš kde, ja veru nemám. Bývam v podnájme a moja domáca by to nestrpela. Nemá absolútne sluch a každá hudba jej prekáža. Ani rádio si nesmiem zapnúť, keď je nejaká dobrá muzika. Tak skôr, ako sa stretneme, napíš, či Ty máš nejakú možnosť. Ak nemáš, spokojne napíš, budem niečo hľadať.

Ahoj, Mária Tranosciusová, u p. Labdákovej, Na Pútničkách 24.“

Tentoraz musela Mária čakať na odpoveď celých štrnásť dní.

„Ahoj, Mária!

Trocha ma dojalo, že si nenapísala, kde sa stretneme. Ja si nerád dopisujem a osobne by sme to boli vyriešili rýchlejšie. U nás sa to spraviť nedá. Brat sa oženil, býva s nami a teraz má malého šraca, tak chápeš. Porozmýšľam, kde by to šlo. Ale aj Ty hľadaj a ozvi sa!

Boby.“

Mária pohla rozumom a napísala do novín inzerát:

„Kto prenajme zariadenú alebo nezariadenú izbu dvakrát do týždňa po hodine?

Zn. Nacvičovanie hry na gitare.“

A čakala na ponuku. Medzitým napísala Bobymu list:

„Ahoj, Boby, neplaš sa. Podnikám kroky. Hneď ako budem voľačo mať, napíšem Ti. To Ti teda nezávidím, keď máte doma malého šraca. Mne by to neprekážalo, ale viem sa vžiť do Tvojej kože. Chalani nemajú radi, keď v noci vrieska malé decko. Nič si z toho nerob. Aj Ty si bol malý. Tu to tiež nie je med. Domácej práve prihorela škvarenina, všade je toľko dymu, že aj keď mám zavreté dvere, ledva pre dym vidím na papier.

Ahoj, Mária.“

Cestou na poštu sa zastavila v inzertnom oddelení. Boli tam tri ponuky. Jedna adresa bola blízko jej privátu, a to sa jej zdalo najpohodlnejšie. Išlo o jedenapolizbový byt. Na prenajatie bola polizba. Rovno s inzerátom v ruke sa ta vybrala. Otvoril jej skormútený chlapík v okuliaroch. Bol oblečený v teplákoch, pod ktorými sa ukazovalo práve vznikajúce bruško. Mária sa predstavila a majiteľ bytu ju vľúdne pozval ďalej. Vstúpili do izby plnej mužského zápachu a neporiadku.

— Mám to tu troška hore nohami, — povedal skormútený chlapík, zobral zo stoličky ponožky a napchal si ich do teplákového vrecka.

— Nech vás to netrápi, — povedala Mária. — Človek nemôže mať vždy upratané.

— Býval som tu s mamičkou, — povedal skormútený chlapík. — Ona sa mi starala o všetko. Odkedy jej niet, celá domácnosť upadla.

— Chápem, — povedala Mária a rozmýšľala, či sa v takýchto situáciách prejavuje sústrasť.

— Preto som aj odpovedal na váš inzerát, aby to tu trošku ožilo. Hráte dobre na gitare?

— Práveže sa len učím, — povedala Mária s plachým úsmevom.

— To je výborné. Ja by som sa k vám pridal. V tom prípade nebudete musieť za nájom nič platiť. Peniaze nepotrebujem.

— Ešte presne neviem, kedy prídem prvý raz, — povedala Mária.

— Ja som každé popoludnie doma. Prídite kedykoľvek, — povedal skormútený chlapík a Mária sa rozlúčila.

Cestou domov začala rýchlo rozmýšľať. Mala by skočiť pozrieť druhý inzerát. Tam môže chodiť s Bobym, a potom hneď odtiaľ pôjde k tomuto skormútenému chlapíkovi a odovzdá mu čerstvé vedomosti.

Keď však o celej veci triezvo porozmýšľala, uvedomila si, že by to šlo ťažko. Veď nemá vôbec hudobný sluch a ani ho nikdy mať nebude. Skormútený chlapík jej bol veľmi sympatický, bol taký milý a inteligentný. Mal rád svoju matku, iste by bol z neho aj dobrý muž. Nuž ale čo Boby? Prvý raz v živote bola v situácii, keď sa mala rozhodnúť medzi dvoma mužmi. Ešte v ten večer napísala list kamarátke do pohraničia:

„Milá moja Eva,

aj keď často na Teba myslím, k listu sa pre množstvo roboty ťažko dostanem. Tak mi to prepáč. Dúfam, že si so svojím malým aj s mužom zdravá a že sa Vám vodí dobre. Ja sa tiež nemôžem sťažovať. Až na posledné časy, keď váham pred vážnym rozhodnutím. Zamiloval sa do mňa môj učiteľ hudby a ešte jeden môj známy. Obaja sú úžasne sympatickí. Ten prvý je viac kamoš do partie, na tramp a tak. Ten druhý je usadnutejší, mal bohovsky rád svoju matku, ale mu zomrela, tak ho teraz utešujem, ako viem. Cítim, že ma potrebuje, ale neviem si pomôcť a rozhodnúť sa. Napíš mi dačo o sebe a daj radu ako skúsenejšia, ktorá už celým týmto prešla.

Bozkáva ťa Mária.“

Keď dobrá rada od kamarátky dlhší čas nechodila, usúdila Mária, že si asi predsa len musí poradiť sama. Rozhodla sa napísať Bobymu, že našla miestnosť. Uviedla aj adresu a vo veľmi priaznivom svetle opísala skormúteného chlapíka, majiteľa bytu. Prečo by nemohli pribrať aj jeho a vytvoriť trojicu? Pre začiatok. To pre začiatok už nenapísala do listu, to si iba pomyslela. A ešte si pomyslela, že čo bude ďalej, to nech vyrieši sám osud.

Čo čert nechcel, ani odpoveď od Bobyho nechodila a nechodila. Mária bola trpezlivá, no pre každý prípad sa osobne vybrala za skormúteným chlapíkom, aby mu povedala, že kým sa Boby ozve, nech len pekne izbičku ešte chvíľu drží.

Zazvonila pri dverách a otvorili jej dvaja. Mládenec s gitarou a nádherne nalakovanými nechtami, ktorého tu minule nevidela. A skormútený chlapík, ktorý už nebol skormútený. Izbička už bola prenajatá.

V nedeľu hneď zrána sa slobodáreň začala vyprázdňovať. „Keby sa dala položiť na váhu, bolo by na tej váhe vidno, aká je slobodáreň stále ľahšia a ľahšia,“ pomyslel si opravár Štulajter a rozhodol sa, že ostane v posteli. Aj jeho dvaja spolubývajúci z izby číslo 14, Hájek a Branický, si už vykefovali saká a vypadli na celý deň. Vypadli aj chlapci z vedľajších buniek. Zaštrkotal aj kľúč oproti — to odchádza Harakali so ženou. „Dobré jitro, kampak?“ počuť hlas na chodbe — to je technik Prášil. „Ále, do Kubína navštíviť švagra,“ — to odpovedá Harakali. „Ať vám neujede vlak,“ hovorí technik Prášil. „No veď,“ — to prehovorila Harakaliho žena. „Bože môj,“ pomyslel si opravár Štulajter, ktorým to „no veď“ zachvelo. „Bože môj, to ,no veď‘ mnou zachvelo napriek tomu, že je Harakaliho žena ťarchavá! Kto a kedy a kde povie raz po mojom boku takéto ,no veď‘, aby to zachvelo niekým za zatvorenými dverami, niekým iným a nie už mnou?“

Pod oknami sa ozvali kroky a vzďaľovali sa. Vzápätí sa ozvalo štartovanie motocykla — to odchádza technik Prášil. Hájek tvrdí, že každú nedeľu chodí do Habovky skupovať tuzexové bony po štyri koruny. A Branický tvrdí, že ich potom predáva po päť. Ešte párkrát sa ozvalo buchnutie dverí, hlasy na chodbách, ešte párkrát sa pod oknami ozvali kroky, ktoré sa vzďaľovali, ešte zadrnčalo zopár bicyklov, a potom už bolo ticho. Opravár Štulajter si s úplnou istotou uvedomil, že je v celej slobodárni sám. Iba ďaleké krásne zvuky, rieka, vietor, vlak a vták. Ale ďaleké zvuky sa už rátajú k tichu. Mohol si teda pomyslieť „rozhostilo sa ticho nedeľného predpoludnia“. Vstal, zapol rádio a pokúsil sa chytiť džez.

Namiesto džezu chytil „spravodajství z celostátní spartakiády“. Reportér práve nadšene vykríkol slová „a stovky modravých dívek“ a opravárom Štulajterom to opäť zalomcovalo, ako keby spomínali po mene dievča, o ktoré mal eminentný záujem, hoci pravdou bolo, že dievča (a teda ani meno dievčaťa), o ktoré mal eminentný záujem, ešte vôbec nepoznal. Vošla doňho zlosť na chlapíka, ktorý tak nemilobohu plytvá „modravými dívkami“, a preto vypol rádio.

Na rádiu ležala elektrónka. Vzal ju do ruky a poťažkal. Bola to keramická elektrónka, kúpil ju pred dvoma týždňami v Žiline. V tom okamihu, keď ju kupoval, veril, že začne stavať vysielač, ale teraz, keď ležala už na rádiu, si pomyslel, že ju niekomu predá. Lenže vtedy v Žiline dal za ňu peniaze, ktoré potreboval na cestovný lístok, a nazad musel cestovať na čierno. Rozhodol sa pre rýchlik. Rýchlikom to boli zo Žiliny po Kraľovany iba dve stanice. „Ak sa mi podarí dostať po Vrútky, mám vyhraté,“ vravel si, keď nastupoval do vlaku. „V Kraľovanoch mi už môžu vyliezť na hrb.“ Ba zišla mu na um aj takáto hra —keď ho budú v Kraľovanoch vysadzovať z vlaku, bude sa tváriť smutne a krútiť hlavou: „Ako som len mohol stratiť ten lístok! Ako sa len dostanem do Košíc!“ Ale hneď túto hru zavrhol. Mohli by sa náhodou zľutovať a nechať ho cestovať bez lístka. Sprievodca by mohol povedať: „Zamknem ťa do umyvárne, aby ťa nenašiel revízor, a v Košiciach ťa vypustím.“ A bol by v kýbli. Netreba sa s ľuďmi zahrávať, niektorí sú možno aj dobrí. Rozhodol sa, že keď ho budú v Kraľovanoch vysadzovať, nepovie ani ň. A po Vrútky sa rozhodol cestovať v záchode.

V záchode sa rozhodol, že sa nezamkne. Keď pôjde sprievodca okolo záchoda, mohol by si všimnúť, že je obsadený. Keby si všimol, že je obsadený, mohlo by sa stať, že by pri ňom počkal. A keby dlho nikto nevychádzal, iste by začal búchať. Nezamkol sa. A stál s elektrónkou v ruke v tom nezamknutom záchode, z obloka zoškrabal trochu toho bieleho náteru, aký býva na oknách záchodov vo vlakoch, štrbinkou, ktorá vznikla v náteri, pozoroval ubiehajúcu krajinu a mal pocit, akoby pozoroval kľúčovou dierkou podnájomníčku, umývajúcu sa na verande u nich doma v Trnave.

Ozaj — čím zoškrabal ten náter? Opravár Štulajter voľnou rukou otvoril skriňu a siahol do vrecka saka od šiat, ktoré mal na sebe pred dvoma týždňami, keď bol v Žiline. Neboli to nedeľné šaty, hoci ich niekedy nosieval aj v nedeľu. Okrem nich mal aj pekné nedeľné šaty, ale tie zas nosieval niekedy aj do roboty. Takže medzi jeho nedeľnými a nenedeľnými šatami nebol vlastne až taký veľký rozdiel. Siahol teda do vrecka toho saka a skutočne, nemýlil sa: bol v ňom kľúč. Navliekol si ho na prst a hneď vedel, čo je to za kľúč. Kľúč od verandy. Vytiahol ho, keď bol naposledy doma, aby mu nezavadzal v kľúčovej dierke, strčil ho do vrecka a zabudol dať naspäť. Na kľúči bolo trochu bieleho náteru. Ale ako je možné, že si v tom vlaku neuvedomil, čo je to za kľúč? Veď doma v Trnave bol naposledy pred štyrmi mesiacmi. Asi mu myseľ príliš zamestnávala tá čierna jazda. A ako to, že ten kľúč neobjavil počas celých štyroch mesiacov? Asi preto, že do niektorých vrecák človek aj štyri mesiace nesiahne. Niekedy aj rok. Potom siahne a nájde päť korún. Niekedy nič. To je smola. Pretože vtedy človek vôbec nevie, že siahol do vrecka, do ktorého rok nesiahol. A doma v Trnave už štyri mesiace hľadajú kľúč a štyri mesiace je veranda stále odomknutá tak ako dvere toho záchoda, v ktorom cestoval zo Žiliny do Vrútok.

Tie dvere sa neďaleko za Žilinou otvorili. Celkom zabudol, že ich môže niekto otvoriť — nie sprievodca, ale niekto, kto potrebuje použiť tú miestnosť. Bolo to dievča. Otvorilo dvere a hneď ich zase zavrelo, pretože si myslelo, že ho pristihlo. Nechal dievča v omyle a ostal na záchode ešte približne toľko času, koľko na to potrebuje normálny človek. Nemusel vlastne vôbec vyjsť a mohol tak dievča donútiť, aby sa so svojimi starosťami pobralo do druhého vagóna, ale nechcel sa vyfarbiť ako odroň. A okrem toho: bol zvedavý. Vyšiel. Dievča stálo pri dverách vozňa a hoci stálo chrbtom k nemu, hneď vedel, že je veľmi pekné, taká vec sa pozná aj od chrbta. „Nech sa páči,“ povedal, hoci sa to v takýchto situáciách nehovorí, a dievča sa obrátilo. Mohlo mať šestnásť rokov a skutočne — bolo veľmi pekné. Pohlo nečujne ústami, mohlo to byť „ďakujem“, vôbec naňho nepozrelo a vošlo dovnútra. Šťuk, šťuklo to a namiesto bieleho sa objavil červený oblúčik — obsadené.

„Počkám tu,“ pomyslel si opravár Štulajter, „a keď vyjde, pokúsim sa dať s ňou do reči.“ Vzápätí si však spomenul, že doska tam dnu je hrozne zasvinená, a že aj keď je nevinný, bude to naňho. Zamrzelo ho to, ako keby to naozaj urobil on, a vzdal sa všetkých plánov. „Prejdem do druhého vozňa,“ pomyslel si a skôr, ako sa dievča znova objavilo, prešiel do druhého vozňa. Pri prechádzaní na plošine medzi vozňami stretol sprievodcu, ale nepristavil ho. Do Kraľovian a potom i z Kraľovian lokálkou do Nižnej pricestoval bez komplikácií, ak nepovažujeme za komplikáciu smútok, ktorý sa mu usadil v duši, a opravár Štulajter vo chvíli, keď chytil do rúk elek trónku, ucítil, že mu ten smútok sedí v duši ešte i po dvoch týždňoch.

Položil elektrónku späť na rádio, znova ho zapol a chytil príma džez. „Chytil som príma džez,“ pomyslel si a pobral sa do umyvárne. Umyváreň bola na konci chodby. Keď sa vracal, začul až z druhého konca svoje rádio.

A zrazu si všimol, že chodba je v nedeľu prázdnejšia, ako býva chodba v robotné dni. „No jasné,“ pomyslel si, „to sa hneď pozná, keď ani za jednými dverami nikto nie je.“ A potom si pomyslel: „Tá chodba sa mi nebude zdať taká prázdna, keď si pomyslím, že aspoň za tými dverami, za ktorými hrá tá hudba, nebývam ja, ale ktosi iný, a ja že bývam naproti a môžem toho kohosi iného navštíviť.“ A potom si pomyslel: „Ale keď nechcem, nemusím — stačí mi vedieť, že tu je ešte ktosi okrem mňa, a trepnem dverami naproti, aby aj on vedel, že tu ešte je ktosi okrem neho.“ A potom si pomyslel: „Ale ak bývam za dverami naproti svojim dverám, tak som Harakali!“ A zasmial sa, keď si uvedomil, že sa hrá práve na Harakaliho a namiesto k svojim dverám, za ktorými hral džez, zamieril skutočne k Harakaliho dverám. Pred dverami zastal, pretože ak bol Harakali, musela byť za tými dverami jeho žena, možno spala, a on si pomyslel: „Čo ten somár Štulajter púšťa naplno to rádio — keď teraz otvorím dvere, zobudí sa mi žena!“ A vtom si všimol, že na prste má ešte stále navlečený kľúč od verandy. Strčil ho do Harakaliho dverí a kľúč sa do nich ako zázrakom hodil.

Nebola to na prvý pohľad nejaká krásna izba. Hneď od dverí bolo poznať, že tam býva aj chlap aj žena. Aj keď sa opravár Štulajter díval na jedno miesto, videl, že tam býva chlap a že tam býva žena. Hlavne si všimol, že na stole leží album. „Keď už som tu,“ pomyslel si, „prezriem si album. Aj tak nemám čo robiť.“ Keď otváral album na prvej strane, pomyslel si: „Bude tam svadobná fotografia.“ A naozaj tam bola. Prv než obrátil album na druhú stranu, zišlo mu na um, že otvorí šuplík. Odhrnul obrus a otvoril šuplík. Bolo tam holiace náčinie a ženské zrkadlovky. A nejaká modrá škatuľka. Tá nebola ani ženská ani mužská. Skúšal ju otvoriť, ale bola prelepená lepiacou páskou. „Branický má kdesi lepiacu pásku,“ pomyslel si, ale potom v ňom zvíťazila lenivosť a rozhodol sa, že nechá škatuľku neporušenú. V stole bola ešte kolínska a šidlo. Zavrel šuplík, zhrnul obrus, obrátil album na druhú stranu a ucítil, ako to ním zalomcovalo. Na ďalšej strane bola fotografia z pláže. Uprostred fotografie Harakali so ženou. Harakaliho žena mala na očiach tie isté zrkadlovky, ktoré pred chvíľou videl v šuplíku, Harakali jedol citrón. Ale opravár Štulajter cítil, že tentoraz nebola Harakaliho žena pravou príčinou, že to ním zalomcovalo — v plavkách sa mu dokonca ani nepáčila, objavil na nej určité nedostatky. A tak pátral po príčine svojho zalomcovania ďalej a objavil ju: okolo Harakaliho a jeho ženy sa povaľovalo na pláži ešte zopár iných ľudí. Hneď vedľa Harakaliho na vedľajšej deke ležal akýsi svalnatý chlapík, ktorý mal hlavu položenú v lone pekného dievčaťa, a keď sa opravár Štulajter tomu dievčaťu lepšie prizrel, zistil, že ho odkiaľsi pozná. Prizrel sa ešte lepšie — bolo to tak. „To je to dievča, ktorému som pred dvoma týždňami vo vlaku uvoľnil WC,“ pomyslel si a začal trochu vystrájať.

Rádio v izbe, v ktorej býval, práve dohralo — nie už „sentlujský močál“, ale akúsi inú smutnú pesničku, a opravár Štulajter si všimol, že ticho po jednej smutnej pesničke je iné ako ticho po inej smutnej pesničke, a v tom už rádio začalo hrať ďalšiu pesničku, tentoraz veselú, a opravár Štulajter sa vrátil do svojej izby a dal rádio na najväčšiu hlasitosť. Potom znova prešiel cez chodbu do Harakaliho izby, pustil Harakaliho rádio a našiel na ňom vážnu hudbu. A aj tú vážnu hudbu dal na najväčšiu hlasitosť. Potom sa vrátil do svojej izby a našiel na svojom rádiu tú istú vážnu hudbu a nechal chvíľu obe rádiá hrať to isté. Ale potom zase prešiel do Harakaliho izby a na jeho rádiu našiel tú veselú pesničku. „Toto už nie je tá veselá pesnićka, ktorá hrala pred chvíľou na mojom rádiu,“ pomyslel si, ale mýlil sa. Bola to tá istá veselá pesnička. A opravár Štulajter sa pri nej rozhodol: „Vezmem si tú fotografiu.“ A vytrhol tú fotografiu z albumu aj s fotorožkami a vzal si ju. Keď si ju dával do vrecka, pomyslel si: „Dám si tú fotografiu do vrecka a rok možno do toho vrecka nesiahnem, ale po roku doňho siahnem a nájdem v ňom tú fotografiu a budem vedieť, že som siahol do vrecka, do ktorého som rok nesiahol.“ A práve keď si opravár Štulajter toto pomyslel, prestala hrať hudba na oboch rádiách odrazu a začul, že ktosi kráča po chodbe, ale nepokúšal sa vybehnúť.

*

„… a dopustil sa tak pokusu o vlámanie. Skôr ako mohol niečo odcudziť, bol prichytený vracajúcim sa Antonom Harakalim. Kárna komisia sa rozhodla potrestať Mariána Štulajtera podmienečným vy lúčením z odborného učilišťa a verejným pokarhaním v závodnom časopise.“

Keď ma moja mamka vyprevádzala na rekreáciu ROH, smutne sa na mňa pozrela a povedala:

— Veď aj neviem, či by si tam mala ísť. Ktovie, či sa dá na takých krátkych nôžkach spraviť šťastie.

Ja som bola toho názoru, že sa dopredu netreba vzdávať a že sa treba chopiť každej príležitosti. Je pravda, že u nás v dedine som svoj boj o spravenie šťastia viedla dosť neúspešne. Ani na jednej zábave som si nezatancovala. Keď som si už veľmi chcela, tancovala som s kamarátkou, ktorá mala tvár plnú uhrov. Raz prišiel na zábavu akýsi cudzí, podišiel k nášmu stolu a požiadal ma o tanec. Driek mám dosť dlhý — keď sedím, tak si ľudia, čo ma nepoznajú, dokonca myslia, že som vysoká. Trochu sme sa s mojím tanečníkom pokrútili, akurát čo som si stačila prispôsobiť krok, a on povedal, nech chvíľu počkám, že si musí odskočiť. Chvíľu som čakala, okolo mňa tancovali, drgali do mňa, nuž som si pomyslela, že asi išiel na potrebu. Postavila som sa pred mužský záchod, čakám, čakám, ale tanečníka nikde. Zase tie moje krátke nôžky, pomyslela som si a vrátila som sa do sály. Nie som povaha, čo pre každú hlúposť plače. Vždy som si povedala, že je somár ten, kto ma nechce. Na vlastnú škodu. A tak som sa prihlásila na rekreáciu. Až do Čiech.

— Slováci, to je čudná nátura, — povedala som mamke. — Podľa nôh sa ženia. Veď chodiť sa na tých mojich dá. A šmatlať nešmatlem. Česi možno dajú viac na tvár a dobrú povahu. Keď si dovediem do dediny Čecha, všetci budú vyvaľovať oči. Ľudia sú už takí. Obdivujú každého, kto hovorí inou rečou. Hneď sa im zdá akýsi panskejší. Keď sa naši chlapci vracali z Čiech z vojny, usilovali sa hovoriť po česky. Darmo, páčilo sa im to. Aj jedna moja kamarátka, nepoviem ktorá, lebo by sa možno urazila, bola pár dní u tetky kdesi na dolniakoch a už hovorila „neny možná vec“.

Na rekreáciu som si kúpila aj voňavku. Orgován vo fľaštičke. Celá som voňala orgovánom, keď som sa na próbu pofřkala. Ako ma mamka zavoňala, pokrútila nosom a povedala mi, že túto vôňu nemá rada, odkedy jej umrela mama. Mama jej umrela v lete. Na tretí deň sa už moja stará mať začala rozkladať. Moja mama vošla do izby a predstavila si, koľko ľudí tu bude, až budú zatĺkať truhlu. Dostala strach, čo si ľudia pomyslia, keď celá izba tak nepekne smrdí, nuž utekala a v zmiešanom tovare kúpila orgovánový kvet vo fľaštičke. Pofřkala moju starú mať, aj koberce a celú izbu durch. Orgovánová vôňa sa pobila so smradom. Neviem, ako to tam potom mohlo voňať, nebola som vtedy ešte na svete, ale vraj sa tam nedalo dýchať. Pootvárali obloky aj dvere, lenže sviečky zhasínali v prievane, tak ich zase pozatvárali, krátko sa rozlúčili a starú mať vyniesli do dvora, kde prebehli obrady. Nuž keď mamka ku mne párkrát privoňala, aj si poplakala, chudera. Rozhodla som sa, že fľaštičku zahodím alebo darujem, čo si mám mamku takto rozcitlivievať.

Na rekreácii som pri obede sedávala s mladými manželmi. Ona celý čas štrikovala a on chodil na prechádzky. Mladá mala dojem, že jej muž za akousi behá. Prosila ma, či by som ho ne špehovala. Sľúbila mi, že ma za to naučí štrikovať. Špehovala som ho celé tri týždne. V parku sa mi vždy stratil z očí. Raz ju strašne zbil. Zakiaľ on chodil na prechádzky a ja som za ním behala, jeho žena si našla frajera. Možno to ani nebol frajer. Sedával pri nej a držal jej klbko. Keď som k nim prišla, zakaždým odišiel. Mladá si myslela, že som ja žalovala manželovi. Pri obede mi povedala:

— Děláte na vobě strany.

Cestou zo stanice som o celej rekreácii podrobne porozprávala mamke. Chcela mladej napísať list, lenže sme nevedeli adresu.

Keď založili u nás výrobné družstvo, išla som tam robiť do dielne, kde vyrábajú tašky z umeliny. Práca ma bavila a prestala som sa starať o to, či ma niekto chce, alebo nechce. Ostanem starou dievkou, vravela som každému. Tak sa mi to páči. Keď som toto začala o sebe vyhlasovať, zrazu sa muži začali o mňa zaujímať. Slobodní nie — iba ženatí. Ani to nie všetci rovnako — vážnejšie iba jeden. Čo som mala robiť? Kto nemá šťastie na slobodného, uspokojí sa aj so ženatým. Veď ináč postavu mal peknú, súmernú.

*

Keby mi bol ešte nedávno niekto povedal, že skoro paťde siatročný chlap môže potratiť rozum a zamilovať sa, bola by som mu napľula do očí. A už vtedy som mala vedieť, že sa zamiluje aj môj. V dielni, kde vyrábajú tašky z umeliny, robí jedna, čo strojom vyrezáva na taškách dierky, cez ktoré sa potom prevlieka šnúrka. Nepoviem, v tvári je celkom pekná, ale keď sa postaví, je malá. Nohy má kratšie, či čo. Môj chcel byť vždy obuvníkom, aj sa zamladi začal učiť, ale vtedy toto remeslo nešlo, Baťa im vyfúkol kšefty, tak ostal na majetku. Keď založili u nás výrobné družstvo, zamestnal sa v ňom. Vyučený, ako vravím, nebol, ale robilo sa tam aj z kože a môj je pri koži v siedmom nebi. Tam sa s ňou zoznámil. Občas som za ním zašla, aj ja som sa s ňou zoznámila, aj som si ju celkom obľúbila. Zo dva razy bola aj u nás. Uhostila som ju, len pekne okolo nej, že keď už robí s tým mojím. Keby som ja vtedy bola vedela, že si to chovám hada na prsiach. Bolo už po fajronte, a môjho nikde. Myslela som si, že nadrábajú, nuž som išla pozrieť. Nikde už nebolo ani duše. Vojdem do dielne, a on tam sedí na stoličke a ona mu na kolenách. Len tie krátke nožky jej cembali vo vzduchu.

— No ty takto, ty potvora jedna krpatá, — povedala som jej.

Vzala som kus bužírky a šľahala som ju po tých nohách. A ako ju šľahám, tak ju šľahám.

— Joj , mamička moja, — jačala ona a oblapila môjho okolo krku. Držala sa ho ako kliešť. Vtedy jej môj zložil ruky z toho krku, vstal, vzal mi bužírku a začal šľahať on mňa. Ale aj ju.

— Baby mizerné, bude tu poriadok? — kričal.

Na pohrebe jej mamky sme sa pomerili. Môj muž aj ja sme jej podali ruku, ako sa patrí. Aj som jej povedala, aby k nám dakedy zašla. Prišla asi týždeň po pohrebe, oči mala také smutné, že by som jej bola dala neviemčo, aby sa rozveselila.

— Taký je život, ľudia sa rodia i umierajú, — povedal jej môj.

To musím nechať, že môj muž vedel pekne k sebe poukladať slová. Veď je to aj pravda, čo povedal. Ponúkla som jej, aby k nám chodila na stravu. Ja som doma, varím pre dvoch, čo by sa i ten tretí u nás nenajedol. Pekne aj na tú stravu prispievala. Nebola som škodná. Poobede vždy povedala, že navarí kávičku. My sme predtým kávičku nepíjali. Bielu hej, meltu s mliekom. Ale ona varila celkom čiernu, voňavú. Naučila ju to jedna, keď bola v Čechách na rekreácii. Česi to vraj všetci pijú. Poobede jej môj manžel vždy povedal:

— Jolánka, — lebo tak sa volala, — ešte tú kávičku.

Ona si dávala jednu kocku cukru, vravela, že Česi si dávajú len jednu. Ja a môj dve.

Odrazu nám prestala jesť. Chorá je, či čo, myslela som si. Veď nevarím horšie ako vtedy, keď jej chutilo! Po čase som si všimla, že jej rastie brucho. Hovorím môjmu:

— Nebude tá v druhom stave?

— Možno i bude, — povedal môj.

Nechcela som sa vypytovať, len som jej raz povedala, že ak má chuť na uhorky alebo čalamádu, nájde ich v komore. Povedala, že nie, a mala zase také smutné oči. Hrozne mi jej bolo ľúto. Čo budem ťarchavú biť, myslela som si. Keď sa budem tváriť, akoby nič, nikto v dedine nezistí, že to dieťa má s mojím. Len aby nemalo po nej nôžky, to sa bojím. Radšej po mojom. Ten má peknú postavu, súmernú.

— …! povedal Pavol svojej žene Vlaste a ťapol ju po zadku. Vlasta niesla vysypať popolník a rozosmiala sa. Jej smiech sa rozniesol po celej chodbe a dostal sa aj do izby spiacich detí.

— Mamí, — zavolala dcéra. — Na čom si sa smiala?

— Tatíčko povedal čosi smiešne, — povedala Vlasta.

— Čo povedal tatíčko? — spytovala sa dcéra, ktorá už stála v nočnej košieľke vo dverách.

— Ja už ani presne neviem, čo, ale prečo ešte nespíš?

— Keď si spomenieš, prídeš mi povedať? — opýtala sa dcéra.

— Ak si spomeniem, poviem ti to ráno, ale teraz už spať!

Vlasta milovala Pavla a bola presvedčená, že Pavol miluje ju. Uvarila kávu, prestrela na stôl, presvedčila sa, že všetky deti už spia, a zavolala manžela.

— Tak som rozmýšľala, že sa neoplatí ľuďom pomáhať, — načala Pavlovu obľúbenú tému, aby mu dala najavo svoju lásku. — Ty si človek, ktorého nesmierne trápi, keď sa niekomu krivdí. Chceš každému pomôcť, a práve tí, ktorým si pomohol, sa ti odvďačili svojím nepriateľstvom. To je už ako zákon.

— Nedá sa to povedať o každom, — prijal Pavol Vlastinu pozornosť.

— Môžem ti menovať ľudí rad za radom a pri každom ti poviem, ako zle sa ti zrevanšoval, — povedala Vlasta.

— Ale veď ja od nikoho nič nechcem, — povedal Pavol.

— Keby sa na teba vykašlali, — pokračovala Vlasta, — bolo by to v poriadku, ale každý z nich pociťuje potrebu urobiť ti niečo zlé. Keby som len teoretizovala, mohol by si si myslieť, že nechcem, aby si druhým robil dobre. Ale ty sám vieš, že mám pravdu. Ty sám vieš, že napríklad Ľudo ti svoje ďakujem hovorí vo forme urážky. A to dobre vyrátanej. Pred druhými, pred takými, ktorí dajú na jeho mienku. Alebo za chrbtom. Môžeme hovoriť len o tom, čo sa ti dostalo do uší. A koľko vecí ešte nevieš.

— Máš pravdu. Ľudia nemajú radi vďačnosť. Keď máš vo vrecku dvadsať deka šunky, rozbalíš ju a dáš dakomu dva plátky, tak ťa znenávidí za to, že ty si zožral viac. Ak mu dáš polovičku, nahnevá sa, že vieš, ako je na tom zle, a bude ťa nenávidieť za to, že dostal almužnu. Ak mu dáš všetko, bude si myslieť, že máš doma celé prasa, že si mu vlastne dal to, čo ti aj tak nebude chýbať, a aby sa zbavil pocitu vďačnosti, začne sa ti mstiť, — rozhovoril sa Pavol. — Ale ak si svojich dvadsať deka šunky tajne zješ sám, priateľov nestratíš.

— Presne tak, — povedala Vlasta. — Už nikomu nepomáhaj, ak nechceš urobiť zle samému sebe. Neškoď, ale nepomáhaj. Len si vezmi tých svojich kamarátov, tých takzvaných dobrodincov. Pomohli niekedy niekomu? Len si všimni, ako to prebieha. Jaro napríklad povie: „Malo by sa čosi podniknúť. Ty si jediný človek, ktorý to dokáže.“ A nastrčí ťa. Potom chodí po kaviarňach a rozpráva: „Čo som sa do toho Pavla nahučal, a vidíte, podarilo sa.“

— Sľubujem ti, že sa už na každého vyflajznem, — povedal Pavol a objal ju.

— Ešte ma miluješ? — opýtala sa Vlasta.

— Láska neexistuje. Vymysleli ju idioti, — povedal Pavol

— Nedá sa zovšeobecniť to, čo hovoríš, — rozohnila sa Vlasta. — Ja k tebe lásku cítim.

— Hlúposť. Láska neexistuje. To, čo cítiš, je iba sexuálna potreba.

— Sexuálnu potrebu môžeš predsa pocítiť aj pri inej žene, a hneď to bude presne to, čo cítiš pri mne, to, prečo so mnou žiješ a máš deti?

— Žijem s tebou preto, že sa mi páčiš, že si rozumieme sexuálne a že sme intelektuálne na rovnakej úrovni. Teda približne.

— Povedzme, že ochorieš, že sa ti s tým niečo stane, tak sa už všetko stratí? Nebude to láska, to, čo ešte prípadne udrží naše manželstvo pohromade?

— Budú to iba intelektuálne záujmy, spomienky, deti… A vôbec, čo by sa mi s tým malo stať? Ak sa mi s tým čosi stane, pravdaže to už nebude ono.

— Spomínal si deti, k deťom nepociťuješ lásku?

— Aj to je sexuálna záležitosť. Deti sú pokračovaním nás dvoch vďaka sexu. Takým trkvasom, čo veria v lásku, sa manželstvo rozpadne veľmi rýchlo. Zistia, že láska neexistuje, ostanú z toho vyvalení a je po manželstve.

— Ty vlastne neuznávaš cit. Uznávaš len také praktické veci ako je sex a intelekt.

— Áno, — povedal Pavol nadšene, že je konečne pochopený.

— A žiarlivosť, to nie je cit? — dolovala Vlasta v mozgu ďalšie argumenty.

— To je strach, že ťa niekto oberie o tvoj sexuálny objekt. Alebo že ti z neho ubudne. Rozhodne by si menej žiarlila, keby som sa s nejakou ženou iba rozprával, ako keby som ju držal za ruku, ešte viac by si žiarlila, keby som ju držal za onú a keby som takú ochechuľu vyvalil aj do priekopy, tvoja žiarlivosť by bola najvačšia, lebo by si vedela, že ti ubúda najviac.

— Aj Boh povedal, keď stvoril muža a ženu: „Milujte sa a množte sa!“ — povedala Vlasta.

— No vidíš, a to, že existuje láska, je približne taký istý nezmysel, ako to, že existuje Boh. Existuje Boh? — uškrnul sa Pavol víťazoslávne. Tentoraz čakal jednoznačnú odpoveď.

— Presne tak viem, že existuje, ako viem, že neexistuje, — povedala Vlasta.

— To, že existuje, nám nikto nedokázal. Jediné, o čom sme sa presvedčili, je, že neexistuje.

— A ako sme sa presvedčili, že neexistuje? — opýtala sa Vlasta. — Už sme hádam dokázali, kde sa to tu všetko vzalo?

— Keď spadne mucha do mlieka, vie azda, odkiaľ sa vzalo to mlieko? Nevie. Ale my vieme, odkiaľ sa vzalo. Že ho nestvoril Boh, ale krava.

— Ale nevieme, kde sa vzala prvá krava, — nedala sa Vlasta.

— Veď hovorím, mucha nevie, kde sa vzalo mlieko, a my ne vieme, kde sa vzala prvá krava. Ale to ešte nedokazuje, že mlie ko stvoril Boh, a teda to nedokazuje ani to, že kravu stvoril Boh, a teda nič nedokazuje, že to stvoril Boh. Dieťa nemá jesť? — opýtal sa zrazu Pavol.

— Ešte má dostať mliečko.

— Teda ho rýchlo uvar a ideme na to.

Vlasta nakŕmila dieťa, ustlala a ľahli si do postele. Obaja si vzali knižky a čítali. Potom Pavol odložil knižku a obrátil sa k Vlaste. Vlasta tiež odložila knižku.

— Ty si čítaj, — povedal Pavol.

— Nechce sa mi čítať, — povedala Vlasta.

Pritúlila sa k Pavlovi a iniciatívne čakala.

O chvíľu musela zapískať. Len tak slabulinko, aby nezobudila dieťa ani Pavla. Len tak, aby Pavol prestal chrápať a nezobudil dieťa. Káva! Na niektorých ľudí má opačné účinky, zaspávajú po nej a ona opäť raz zabudla, že medzi nich patrí aj jej Pavol. Musela sa usmiať, keď si spomenula, že tú kávu dostali do daru od jedného z Pavlových takzvaných priateľov.

Dve staré mamy, Žofka a Hilduška, sedeli na návšteve u mladých a viedli ušľachtilý rozhovor po vianočnom obede. Vnúčatá s rozkošou počúvali.

— Asi pred mesiacom som vám videla film, aký som ešte v živote nevidela. Na Viedni. No niečo hrozné, Žofka. V akých chajdách tam žili, po akých kopcoch hrozných chodili, a na koňoch. Nikomu neprajem. A v stálom nebezpečenstve.

— Ten film poznám, Hilduška, — skočila jednej starej mame do reči druhá stará mama.

— Vysielali ho aj u nás, ešte na jeseň, na prvom programe. V takej hroznej búde žili otec, matka a dieťa. Prišli akísi lotri, odviedli tú matku na akési seno a tam ju zneužili a potom znásilnili.

— Pred očami toho decka, však? Hrozné!!! — zvolala stará mama Hilduška.

— To decko kričalo, bolo zúfalé, — pokračovala stará mama Žofka. — A vtedy prišiel ten otec…

— Ale nezabúdaj, Žofka, že tú matku znásilnili na smrť.

— Áno, Hilduška. A nakoniec ju ešte aj zabili. A ten otec sa rozhodol, že z tej dcéry vychová surovca. Obliekol ju do mužských šiat, nútil ju týrať zvieratá a podobné veci.

— Ale tú ženu v nej sa mu nepodarilo zničiť, však Žofka?

— Nepodarilo, Hilduška. Ona rástla a raz prišli takí traja a ten najmladší sa do nej zamiloval a ona do neho. A keď ich otec našiel, strašne sa rozhneval a celú tú chajdu podpálil.

— Na Viedni nepodpálil, Žofka. To si videla asi iný film. Tento predsa nevysielala Bratislava, ale Viedeň, a na Liptove Viedeň nechytáte.

— Ale musela ho vysielať aj Bratislava, Hilduška, keď sa zhodujú tie začiatky. Našiel ich a podpálil tú chajdu…

— Nepodpálil, Žofka. Len ich tam našiel a surovo ju zbil, to som v živote nevidela. A ona sa potom rozhodla, že s otcom utečie…

— Nie s otcom, ale od otca, Hilduška. A aj utiekla. Išli po takých strašných kopcoch a mostoch…

— Kdežeby tam boli mosty, Žofka. Tam boli len rokliny a priepasti a ponad tie išli, to by sa bolo Peterkovi páčilo. Bola tam aj skupina takých lupičov…

— Zbojníkov, Hilduška.

— Nie, myslím, že to boli lupiči, Žofka.

— Gangstri, — povedal Peterko, vylizujúc misku od kompótu.

— Správne, nijakí zbojníci, boli to gangstri, — povedala stará mama Hilduška víťazoslávne.

— Ako mu ten kompót chutí, — odbočila stará mama Žofka. — Peterko, chceš ešte?

— Prosíš si? — povedala stará mama Hilduška.

— Nie! A tí gangstri ich prepadli? — opýtal sa vnuk Peterko.

— Nepredbiehaj, — povedala stará mama Hilduška. — Neprosí si, Žofka. A tí gangstri…

— Ja tomu vôbec nerozumiem! Kto podpálil ten dom? — zvolala vnučka Valéria.

— Nijaký dom nikto nepodpálil. To videla stará mama Žofka v inom filme na Bratislave. Ja som videla film z Viedne.

— Hilduška, — povedala stará mama Žofka uvážlivo, — ale až na to podpálenie bolo v tom mojom filme skoro to isté, čo v tvojom.

— Tak tí gangstri ich prepadli, a? — opýtal sa vnuk Peterko.

— Ten chlapec má skvelú pamäť, — povedala stará mama Hilduška. — Škoda, že nevidel ani jeden z tých filmov, pomohol by nám. V tom mojom ich tí gangstri prepadli a ona v jednom z nich spoznala jednu svoju bývalú lásku. Všetko mu do podrobností vyrozprávala a on jej povedal, že si ju vezme za ženu. Potom išli do akejsi chajdy a tam bola vedúca jedna žena, strašne tučná. Mala také, — stará mama Hilduška urobila oblúk rukami až kdesi pod stol a bez hlasu, ale starostlivo vyslovila každé písmeno, — p r s i a. A bolo tam plno takých hnusných chlapiskov, všetci ju chceli pomilovať. Ale to všetko sledoval ten mladý, do ktorého bola ona zaľúbená.

— Tá tučná? — opýtala sa stará mama Žofka.

— Tá tučná, — povedala stará mama Hilduška.

— Máš pravdu, asi sme predsa len každá videli iný film. V tom mojom všetko sledoval ten mladý, do ktorého bola za ľúbená tá mladá. Ten, čo ju odviedol od toho otca. A keď už ona s tým, čo mal byť jej mužom, išla na také seno, pribehol ten druhý, dal mu facku, tuším ho aj poranil, vzal ju na koňa a potom všetci odcválali preč.

— Nie, rozhodne to nebol ten istý film. V tom mojom tam tá tučná babizňa ostala, — povedala stará mama Hilduška a pohľad jej padol na veľké brucho starej mamy Žofky. — Ja neviem, niektorí ľudia len napchávajú to svoje brušisko! Potom sa im ťažko dýcha a nemôžu sa ani zohnúť. Ja keď zjem o jedinú lyžičku viac, ako je moja norma…

— A to je už koniec? — opýtali sa vnuk Peterko a vnučka Valéria odrazu.

— Áno, už bolo „ende“. To znamená koniec, — povedala stará mama Hilduška. — A volalo sa to Sacramento.

— Ale veď aj ten môj film sa volal Sacramento, — zvolala stará mama Žofka.

— Nie je možné, — povedala stará mama Hilduška. — Veď sme si predsa podrobne porozprávali obidva filmy a presvedčili sme sa, že v každom sa pojednávalo o inom.

— Máš pravdu, Hilduška, — povedala stará mama Žofka, s námahou sa zohla po lyžičku, ktorá vypadla vnukovi Peterkovi, a keď sa vystrela, chvíľu ťažko dýchala. — Ja neviem, prečo dávajú na dva rozličné filmy ten istý názov.

— Leniví sú niečo nové vynyslieť, — povedala stará mama Hilduška. — Všimla som si to už viackrát. A ten mladý v tom tvojom filme si vzal tú tučnú?

— Áno, — povedala stará mama Žofka. — A tá mladá odcválala s tým starým.

— No predstav si, Žofka, — povedala stará mama Hilduška. — Tak sme asi predsa len videli ten istý film. Kto by to povedal, že na Liptove sa dá chytiť Viedeň.

— Vysielali to na prvom programe, — povedala stará mama Žofka.

— Veď viem, Žofka, — povedala stará mama Hilduška. — Chcela som povedať, kto by to bol povedal, že aj na Liptove sa dá chytiť Sacramento. Kedysi som aj vedela, čo to Sacramento znamená.

— Sacramento? — ožila stará mama Žofka, — Sacramento sacramentuum. To je z omše, Hilduška. Sviatosť.

— Sviatosť? — začudovala sa stará mama Hilduška. — Sviatosť a sakra? Nezdá sa mi. Ale možno máš, Žofka, pravdu. Lebo tá tučná a jej muž boli veľmi nábožní.

— Tá tučná nebola vôbec nábožná, — povedala stará mama Žofka.

— Tak potom som dobre hovorila, — povedala stará mama Hilduška. — Ty si videla iný film, a ja iný.

— Asi hej, — povedala stará mama Žofka. — Peterko, zapni televízor, má byť hokej.

1/

Do fabriky sa chodí autobusom. Posledný odchádza päť pätnásť. Každé ráno, tesne predtým, ako dá šofér posledného autobusu nohu dolu zo spojky, niekto vykríkne:

— Dočkajte, ešte Pafčugovci utekajú.

Pafčugovci dobehnú, preplnený autobus sa pohne. Väčšine rúk, ktoré sa držia tyčí nad hlavami, chýba na prste kde-tu článok. Muži s dokaličenými nohami, ktorých privalilo v hore, ostali doma, alebo sú už dávno mŕtvi. Táto generácia už nechodí po starosvetsky zvážať drevo. Prekvapila ich mechanizácia. Rôzne ťažké i ľahšie stroje, ktoré všade, kde sa dalo, nahradili ľudskú silu, pripravili tento ľud o istý počet článkov na prstoch. Trú si rozospaté oči, snívajú ešte o teplých perinách a nie je im do reči — okrem tých, pre ktorých sú včerajšie zážitky silnejšie ako spomienka na spánok. Taký človek rozpráva svojmu susedovi v autobuse, ale počúvajú ho všetci.

— Prišiel po mňa, ešte len na bubon udreli. A jeho mať takie blesky po mne hádzala. On sa ti ku mne len tisne a tisne. A já nič. A jeho mať: „Lojzo, Lojzo!“ Tak mu. A on nič. A já tiež nič. „Domov sa ber, Lojzo!,“ jeho mať. A my jako keby nič. A vieš čo potom urobila? Zobrala bubeníkovi paličky a reve: „Lojzo, domov sa ber, ale už aj!“

— Ježiši Kriste! — zvolá poslucháčka.

Hlavy v autobuse sa lenivo obrátia za výkrikom.

— Možno si chcela zabubnovať, — povie jeden chlap a posunie si klobúk do očí. Všetci sa rozosmejú.

— Somár, — povie žena vedľa toho chlapa. Asi jeho manželka. V autobuse sa rozprúdi rozhovor. Už nič nerozumieť. Pred bránou fabriky všetci vystúpia.

2/

Po fabrickej hale sa ozývala akási džezová pieseň. Ženy v kašmírových šatkách si obliekali biele plášte a rozchádzali sa k svojim pracoviskám na výrobných linkách, ktoré tu volajú pásy.

Vilma dnes prvý raz vstúpila do tejto fabriky ako robotníčka. Dostala biely plášť a malý, chudý muž, majster na páse H, jej ukázal pracovisko.

— Zaskakovačka vám ukáže, čo budete robiť, — povedal a ukázal prstom na ženu v bielom plášti a kašmírovej šatke.

Vilma podala žene ruku a predstavila sa. Pri podávaní ruky zaskakovačka na chvíľu zaváhala a povedala:

— Vy by ste mali robiť v kancelárii.

— Nebudem to tu vedieť, však? — povedala Vilma placho.

— Oj, čo by ste len nevedeli, tu je ľahká robota, — povedala zaskakovačka. — Tu máte dve mištičky. V jednej je acetón a v druhej smradľavý špiritus. Ešte vám donesiem farbu. Tou budete zamaľovávať skrutky. To je na to, aby sa nevykrútili. Keď sa spustí pás, príde k vám obrazovka. Na druhej palete sa povezie prázdna skrinka. Chytro vezmete tú obrazovku a vložíte ju do tej skrinky. Pritisnete ju k maske. Ale nie príliš tuho, aby ste tú masku nerozpučili, ale ani nie slabo, aby tam nebola škára. Ale na každej obrazovke je napísané číslo. Preto ju musíte umyť acetónom a potom smradľavým špiritusom a vyleštiť. Potom ju priskrutkujete a zamaľujete skrutky. Keď pustia pás, potom vám to ukážem.

Ženy na páse stáli v hlúčku, čosi si rozprávali a smiali sa. Zaskakovačka sa pridala k nim a tiež sa smiala. Vilma ostala stáť na svojom pracovisku, nevedela, kam sa má pozrieť, rada by si niekam sadla, alebo čítala nejaké nápisy. Nebolo čo čítať, ani kam si sadnúť. „Už aby sa pohol ten pás,“ pomyslela si. Zabzučal akýsi zvonec, ženy sa pomaly rozchádzali na svoje miesta. Pás sa pohol. Prázdna skrinka sa približovala k nej. Nervózne sa obzrela po zaskakovačke. Tá kamsi zmizla. Obrazovka a vedľa nej skrinka pomaly putovali. Vilma sa začala po zaskakovačke obzerať vyzývavejšie. Možno si ju niektorá zo žien všimne a povie jej, čo má robiť. Alebo si zaskakovačka myslí, že jej to vysvetlila dostatočne a ona má už pracovať sama? Obrazovka s prázdnou skrinkou pomaly opúšťala Vilmino pracovisko. Na ďalšom robila mladá žena, pískala si melódiu, ktorá sa ozývala halou.

— Kam, doboha, mám pripojiť ten reproduktor? — zakričala.

— Ja som tu nová, — povedala Vilma. — Neviem, ako sa to robí.

— Tetko Drobčákováááá, — zvolala Vilmina suseda z plných pľúc.

Po tetke Drobčákovej však ani chýru ani slychu. Vilmina suseda rázne zodvihla obrazovku, prechádzajúcu už jej pracoviskom, pošúchala si ňou po bruchu, utrela z nej špinu do svojho bieleho plášťa, obrátila ju a strčila do skrinky. Niekoľ kými pohybmi ju priskrutkovala a už si aj montovala svoj reproduktor.

— Fantastické, — pomyslela si Vilma. — To je rýchlosť. Nikdy to nedokážem, — vzdychla a utrela si spotené ruky do plášťa.

Po jej pracovisku sa práve viezla ďalšia obrazovka s práz dnou skrinkou. Zodvihla obrazovku. Zdala sa jej ťažká. Trčalo z nej dlhé hrdlo, Vilma nevedela, ako ju obrátiť. Suseda jej ju vzala z rúk, urobila to, čo predtým, vystúpila do chodbičky medzi pásmi a z celej sily zakričala:

— Majstééééér! — a vrátila sa k svojej práci.

O malú chvíľu už prišiel Vilme známy malý, chudý človek.

— Čo tak škriekate, Volavčíková, — povedal.

— Robím tu, doboha, dve operácie, — povedala Vilmina susedka.

— Ja to ešte neviem, — povedala Vilma a roztrasené ruky si skryla do vreciek na plášti. Majster sa na ňu pozrel a povedal:

— S rukami vo vreckách sa to ani nikdy nenaučíte. Kde je zaskakovačka?

Vilmina suseda zložila z palety prázdnu skrinku, sadla si na jej miesto a pomaly sa viezla popri svojom pracovisku.

— Krucinálfagot, — povedal majster. — Zastavte pás!

— Taký malý, a ako sa vie jedovať, — povedala Vilmina susedka nahlas a všetky ženy naokolo sa rozosmiali.

— Ty si len čert, hej, Mariena, — povedala Vilmina suseda z druhej strany. Majster sa k poznámke nevyjadril. Odbehol, zabzučal zvonček a pás sa zastavil. O chvíľu sa z reproduktorov po celej hale ozval jeho náročky nízko posadený hlas:

— Súdružka Drobčáková, dostavte sa ihneď na há pás!

— Ste veľmi šikovná, — povedala Vilma susedke. — Ja to asi nikdy nedokážem.

— No veru, ak tu budete takto zmatkovať, mňa vari i porazí, — povedala Vilmina suseda.

— Mariena, to je strašný čert. To ešte len uvidíte, nošak, Mariena, — povedala Vilmina susedka z druhej strany. Usmiala sa a na Vilmu zasvietili jej dva zlaté očné zuby.

— A tú obrazovku musíte aj poumývať. Na to ja už nemám čas. Obrazovka je za sklom, a keď je raz vnútri, už sa nedá umyť. Potom budú musieť opravári rozobrať celý televízor, obrazovku vybrať a poumývať, — hovorila Mariena a naťahovala pritom žuvačku.

— Ale keď dneská Stoláriková robí na druhej smene. Na OTK, to ako na oddelení technickej kontroly, je teraz Jožina Balková, tá je dobrá. Já som inakšie Justína Poľčáková, — povedala Vilmina druhá suseda a zase ukázala svoje dva milé zlaté zuby.

K Vilminmu pracovisku prišiel majster aj so zaskakovačkou.

— Budete tu, kým sa nová súdružka nezaučí. Ináč vám nedám prémie, — povedal majster a odišiel. O chvíľu sa ozval zvonček a pás sa pohol. Zaskakovačka umyla obrazovku, vyleštila ju a priskrutkovala.

— Justína, požičaj mi farbu, povedala susedke, pretrela štetcom skrutky a pracovala ďalej. Na Vilmu, ktorá stála obďaleč za jej chrbtom, aby jej nezavadzala, ani nepozrela.

— Choďte vyfasovať farbu, — povedala sucho.

— Kde sa fasuje farba? — opýtala sa Vilma.

— V sklade, — povedala zaskakovačka a zase si požičala farbu od Justíny.

Vilma sa rozhodla, že sa neopýta, kde je sklad. Pôjde ho hľadať. Prešla pomedzi pásy na veľkú chodbu, odkiaľ videla celú halu. Bolo v nej niekoľko takých istých pásov ako ten ich a pracovali pri nich samé ženy. Len na niekoľkých miestach boli pri každom páse stolíky s akousi aparatúrou, a tam pracovali mladí chlapci. Zrejme opravári. Prešla dlhou chodbou, ale nikde nevidela nič, čo by sa podobalo skladu. Na konci chodby stál hlúčik mladých mužov, fajčili a zhovárali sa. Keď ju zbadali, jeden hvízdol.

— Ideme si pospať do aranžovne? — opýtal sa

— Počkajte, ja vás pôjdem uspať, — povedal ďalší a všetci sa rozosmiali.

„Pokoj, pokoj, odvahu,“ hovorila si Vilma v duchu, hľadela pred seba a snažila sa ľahostajne a pyšne vykračovať. Na konci chodby boli dvere a na nich bolo skutočne napísané Aranžovňa. Vilma sledovaná pohľadmi mužov sa nevládala obrátiť a ísť zase okolo nich nazad. Bezhlavo zaklopala na aranžovňu. Nikto neodpovedal, vošla. V miestnosti akýsi človek náhle vyskočil z lavice, nahol sa nad stôl a ukazoval inému človeku niečo na akomsi ešte nehotovom hesle.

— Čo si frajete? — povedal ten, čo stál. Bol nižší, čierny, mal obrovské, dopredu posadené zuby, ktoré mu neumožňovali vyslovovať hlásku p. Ten druhý bol vysoký, v okuliaroch, Vilme sa zdalo, že mu odľahlo, keď vstúpila práve ona.

— Potrebujem farbu na zatieranie skrutiek, — povedala Vilma.

Muži sa na seba pozreli.

— Ja som tu dnes prvý deň a neviem, kde je sklad.

— Jáj, — povedal ten s tými zubami. — To fojdete fo tej chodbe, fojdete tam, kde sú fásy, a až za fosledným fásom je taký drôtený flot, a tam.

— Ferko, však ju tam zaveď, — povedal ten v okuliaroch.

Vilma netúžila, aby jej tento komický človek robil sprievod. Ale zase sa chcela čím prv dostať do skladu.

— Buďte taký dobrý, — povedala.

— Čo len to, — povedal Ferko a vyšli z aranžovne.

Chlapi ešte vždy stáli v hlúčiku.

— Ferko, poviem ti materi, že sa musíš ženiť, — povedal jeden z nich. Všetkým sa to ohromne páčilo. Aj Ferko sa smial tak, že si zubami prikryl celú bradu. Vilma kráčala povznesene a ani sa neusmiala. Mlčky prišli do skladu, kde jej dal skladník nádobu s farbou. Poďakovala Ferkovi a pobrala sa k svojmu pásu. Ferko išiel s ňou. Došiel až po jej pracovisko.

— Aby ste nezablúdili, — povedal a zasmial sa, zase vystrčiac svoje neandertálske zubiská.

— Ďakujem, — zahundrala Vilma.

— Justína! — zavolala Mariena.

— Čo?

— Dakto je tu len pol hodiny a už si nájde nabijáka, a já som tu už rok a ani prašivý pes po mne neštekne.

— Jój, Mariena, — povedala zaskakovačka. — Vari sa ti ten zubatý vidí? Já by som ho nechcela, aj keby ma každý deň v zlate kúpal.

— Ženy, ženy, jakie ste len hlúpe, — povedala Justína.

— Vám sa, tetko, dobre vraví, — obrátila sa Mariena na zaskakovačku. — Vydatá ste, teraz už len druhým ohrdzovať.

— A čo myslíš, že vydať sa, to je šetko? Veď uvidíš, počkaj. Keď ti príde chlap opitý a len by slaninu žral a mäso. Mlieko môžeš do potoka vyľáť, na to sa ti vykvasí.

— Veru, Mariena. Alebo keď ti začne za bdovami podchodiť, — pridala sa Justína.

Vilma stála za zaskakovačkou, počúvala ženy a kde-tu sa usilovala spoza veľkého chrbta zaskakovačky zazrieť, čo robí. „Už pri nasledujúcom televízore jej poviem, aby mi to dala skúsiť.“ Odkladala to z televízora na televízor.

— Už to budete vedieť? — opýtala sa neočakávane zaskakovačka.

— Nie, — povedala rýchlo a naľakane Vilma.

— Ježiškova Mária, drž ma! — povedala zaskakovačka. — Tuto Mariena to nerobila, a vie to. Ja nemôžem za vás robiť. Ja som tu na to, že keď daktorá musí odísť, alebo jej príde zle, alebo nepríde do roboty, tak robím za ňu. Inakšie tu nemusím byť.

— Skúsim, či mi to pôjde, — povedala Vilma.

— Tetko, ale nie že teraz ufujazdíte. Pekne dočkajte, kým to nebude vedieť, — povedala Mariena.

— Ty ma neuč! — povedala zaskakovačka.

Vilma zotrela acetónom číslo z obrazovky, prešla po nej handrou s denaturovaným liehom a zodvihla obrazovku, oprúc si ju o brucho. Teraz ju bolo treba obrátiť a vložiť do skrinky. Obracala, vložila horko-ťažko do skrinky a vrazila do Marieny na jej pracovisku. Tá vzala skrutkovač, zaskrutkovala obrazovku a začala svoju operáciu.

— Ešte zamaľovať, — povedala Vilma a trpko sa usmiala na zaskakovačku.

— Rehotať sa budeme cez prestávku, — povedala zaskakovačka. — Už máte televízor zase v Marieninom.

Nahnevane vzala obrazovku a rýchlo urobila ďalší aparát. A po ňom ešte jeden.

Vilma cítila sucho v ústach. Krútila sa jej hlava, potrebovala by si niekam sadnúť. Nič vhodné na okolí nebolo. Zhlboka sa nadýchla, popretierala si oči a rozhodla sa, že sa do toho vloží ako ešte do ničoho v živote a pôjde to. Oči ju prudko zaštípali. Zaskakovačka mlčky robila za ňu.

— Neplačte, — povedala Justína. — Zajtra vám to pôjde ako nič.

Zaskakovačka aj Mariena pozreli na Vilmu.

— Ja neplačem, — povedala. — Len ma strašne štípu oči.

— Bodaj by vás neštípali, keď si ich triete acetónom, — povedala zaskakovačka.

— Už vám to ide? — ozval sa za Vilmou majster.

— Ešte nie, — povedala Vilma a usilovala sa o úsmev.

— Treba chuť, — povedal majster a odišiel.

3/

O desiatej zazvonil zvonček a pás zastal.

— Konečne, — povedala Justína.

Na začiatku pásu sa objavil vozík, na ktorom bol malý bufet. Ženy ho obstali. Vilma nebola hladná. Rozhodla sa, že pôjde na záchod. Nevedela síce, kde záchod je, ale dúfala, že ak sa pohne za ženami, ktoré nešli k bufetu, dôjde k záchodu. Keď prechádzala okolo vozíka, začula Marienin hlas:

— V živote som toľko prče nezažila ako dneská.

Vilma mala pocit, že ju všetky oči sprevádzajú.

K záchodom sa dostala naozaj ľahko, idúc za ostatnými ženami. Postavila sa do dlhého radu. Ešte šťastie, že jej nebolo tak veľmi treba. Až teraz, keď bola vzdialená od mištičiek s acetónom a denaturovaným liehom, si uvedomila, z čoho sa jej krútila hlava. Pri záchode sa jej dýchalo oveľa ľahšie.

Rad postupoval pomaly. Bola skoro na konci. Len asi tri ženy stáli ešte za ňou. Zrazu sa po celej hale, aj na chodbe pri záchodoch, ozval známy, nízko posadený hlas:

— Súdružka Fodreková, dostavte sa ihneď na há pás!

Ženy v rade pokojne stáli ďalej.

— Už je po prestávke? — opýtala sa Vilma tej, ktorá stála za ňou.

— Dávno, — povedala oslovená.

Vilma sa rozbehla k pásom. Ako je to možné, že tie ženy, ktoré stoja pred záchodom, nikto nehľadá?

Na jej pracovisku stál majster, zaskakovačka pracovala.

— Poďte so mnou, súdružka, — povedal majster a pobral sa smerom k chodbe.

Vilma poslušne kráčala za ním. Majster ju doviedol do kancelárie, ak sa to dalo tak nazvať. Bola to akási klietka, priestor uprostred haly, obohnaný drôteným plotom. Majster si sadol na jedinú stoličku pri písacom stole. Vilma stála.

— Pozrite, súdružka, ste tu ešte len prvý deň, a už sa flákate. Pracovnú morálku musíte dodržiavať tak ako ostatní.

— Bola som len na záchode, — bránila sa Vilma.

— To ma nezaujíma, — povedal majster. — Ide o to, aby ste si uvedomili, že tu vytvárame nejaké hodnoty, a preto nedovolím nijaké flákanie. To pre budúcnosť. Aby ste potom nepovedali, že som vás neupozornil. Môžete ísť.

— Rozumiem, — povedala Vilma so slzami v očiach, pobrala sa preč a zmýlila si smer. Prešla pár metrov, keď začula za sebou hlas:

— Haló, súdružka! Povedal som vám, že flákať sa mi tu nebudete!

Vilma sa zastavila a nechápavo pozerala na majstra.

— Na pracovisko! — skríkol majster a ukázal vystretým ukazovákom opačným smerom.

Zo všetkých pracovísk pásu H pozorovali Vilmu zvedavé robotníčky. Už iste vedeli o nej všetko. Aj to, že bola u majstra na koberci. Usilovala sa dívať uprene pred seba. Podlamovali sa jej kolená. Zaskakovačka čosi rozprávala. Keď prišla Vilma, stíchla. Ovanula ju vôňa acetónu a denaturovaného liehu. Zaskakovačka práve dokončila ďalší kus. Vilma poliala handru acetónom, poriadne sa natiahla a ešte v Justíninom pracovisku umyla obrazovku. Oprela si ju o brucho a horko-ťažko obrátila. Aj skrutky sa jej podarilo zamaľovať ešte na vlastnom pracovisku. Keď znova siahla po handre s acetónom, nemala nijaký náskok. Skrutky už zamaľovávala v Marieninom pracovisku. S tretím televízorom jej pomohla zaskakovačka. Pri štvrtom povedala, že už nevládze a že si musí na chvíľu odpočinúť. Zaskakovačka ju mlčky zastúpila.

Takto, s niekoľkými prestávkami a s pomocou zaskakovačky, skončila sa jej prvá smena vo fabrike.

Zazvonil zvonček, pás sa zastavil.

— Zajtra už budete robiť sama, — povedala zaskakovačka a odišla.

— Nebojte sa, pomôžem vám, máte na celom páse najťažšiu operáciu. Tú nik nechce robiť. Preto vás sem dali, že ste nová, — povedala Mariena.

— A tá Drobčáková je lenivá ako pes, — povedala Justína.

4/

— Urobila som vám niekoľko obrazoviek do foroty, — privítala Vilmu Justína, keď prišla na druhý deň do práce.

Urobiť obrazovky znamenalo navliecť akýsi prstenec na hrdlo obrazovky a upevniť ho tenkými kovovými paličkami. Bola to Justínina operácia. Naukladala hotové obrazovky na pás ďaleko pred svojím a Vilminým pracoviskom.

— Ďakujem, — povedala Vilma a pustila sa do práce.

Všetky poumývala ešte skôr, ako sa rozbehol pás.

— Mariena tu ešte nie je? — opýtala sa.

— Už tu bola, ale to je taký vetroplach. Kým sa pás nepohne, bude lietať po celom závode.

Na zaskakovačku sa Vilma nemala odvahu opýtať.

— Kde by som zohnala prázdne skrinky? Už by som mohla do nich namontovať obrazovky.

— Zo tri tu sú z minulej smeny, ale ďalšie ešte musia zaskliť a dať na ne masky. A to až keď sa pohne pás.

Do dvoch vložila a primontovala obrazovky — zdalo sa jej, že sú dnes ešte ťažšie ako včera. Keď sa chystala namontovať tretiu, pás sa pohol. Mariena už stála na svojom pracovisku. Zakiaľ pás privážal umyté obrazovky, robota šla pomerne dobre. Prvá špinavá obrazovka jej dala zabrať. Skrutky už zase zamaľovávala Mariene nad hlavou. Keď obracala ďalšiu obrazovku, zľahka ňou klepla o paletu. Čosi zasyčalo a obrazovka sčernela. Mariena na ňu vyčítavo pozrela.

— Dievča, vy tu prerobíte. Jedna obrazovka stojí 350 korún.

Vilme stúpla krv do tváre. Bleskovo sumu odrátala zo svojho tisíckorunového platu.

— Čo teraz? — opýtala sa skoro s plačom. — Mám ísť za majstrom, aby zastavil pás?

— Ale čo! — povedala Mariena. — Justína, dávaj obrazovku!

Justína podala Mariene obrazovku, tá ju namontovala do prázdnej skrinky na svojom pracovisku, zatiaľ čo Vilma namontovávala už ďalšiu. Potom Mariena rýchlymi pohybmi zbavila sčernetú obrazovku prstenca, navliekla na ňu košielku, zabehla s ňou na začiatok pásu a tam ju vložila do vozíka, kde bolo niekoľko iných obrazoviek.

— O ničom neviete, — povedala.

— Ale keď zistia, že je zlá? — namietala Vilma.

— To by bola pekná vec, keby ste vy mohli za všetky nepodarky vo fabrike. Veď vy ste sa k tomu vozíku ani nemali ako dostať. To ju mohli klknúť ešte tam, kde ju vyrobili. A robte, už vám uteká ďalšia skrinka.

5/

Len čo sa zastavil pás, rozbehla sa Vilma na záchod. Už tam stálo niekoľko žien. Ale menej ako včera. Keď rad postúpil, všimla si, že na dverách každého záchoda je veľké nezasklené okno. Ženy v rade ľahostajne pozerali na tie, ktoré si práve odbavovali potrebu. Nebolo jej až tak veľmi treba. Vystúpila z radu a ponáhľala sa na pracovisko. Stihla umyť do foroty jednu obrazovku a pás sa pohol. Po prestávke, keď jej robota už ako-tak išla, prišla ju navštíviť kamarátka Vlasta. Aj Vlasta pracovala vo fabrike ako robotníčka, ale iba preto, aby sa o rok dostala na herectvo.

— Teba nájsť je hotový zázrak, — povedala Vlasta. — A ako to, preboha, vyzeráš? Máš kružiská pod očami a celá si špinavá od akejsi farby.

— Nemám čas pozerať sa do zrkadla. Ty nemusíš byť na pracovisku?

— Ja? Prosím ťa! Robím v dielni. Tam nie je nijaký pás. Namotávam cievky a nikto ma nekontroluje, či som tam, alebo nie.

— Niekto sa vedel narodiť, — povedala smutne Vilma.

— Idem na CZV ČSM. Činnosť. Chápeš. Ešte za tebou prídem. Tak zatiaľ čao!

Vlasta odišla.

— Ale je to len kačura, hej, tá vaša kamarátka, — povedala Mariena. — Ona si myslí, že je platená od hodiny ako my. Keď si nespraví normu, hovno zarobí. Aj tie, čo prekračujú, dostávajú menej ako my na páse.

— No, — povedala Justína. — Pri výplate sa už nebude tak usmievať.

— Súdružka Fodreková!

Vilmu trhlo.

— Sú tu na vás sťažnosti z minulej smeny. Prišlo im niekoľ ko špinavých obrazoviek. Takáto práca…

— Čo to vravíte jej, majster. Veď tu včera robila Drobčáčka. Tá sa len fláka, a jej nepoviete nič, — povedala Mariena.

Majster odišiel.

— Vy len ticho stojíte a nič mu nepoviete. Vidíte, tuto Marie na si nedá papuľovať, a majster sa jej bojí, — dohovárala Vilme Justína.

— On ma neznáša, — povedala Vilma nešťastne.

— Jeho zhodili z akéhosi úradu a urobili ho majstrom, — povedala Mariena. — Do televízora sa rozumie ako hus do piva. Keď mu na OTK vynadajú, on zase príde vynadať nám. Keď ho zaženieme, ide sa hádať na OTK. Ale nikdy nevie, kde sa stala chyba.

— Najhoršie je, že špinavú obrazovku od čistej rozozná, a vtedy je iste celý rád, že vie, komu má vynadať, — povedala Vilma prvú dlhšiu vetu od chvíle, čo tu nastúpila do roboty.

Vilma si na prácu pomaly začala zvykať. Mariena jej síce musela sem-tam vypomôcť, ale nebrala to ako záťaž. Urobila to ochotne a rýchlo. Keď po skončení smeny Vilma odkladala skrutkovač, ucítila na dlani štipľavú bolesť. Praskol jej prvý mozoľ.

Jedného dňa zničohonič zastal pás.

— Neviete, prečo stojí? — opýtala sa Vilma. — Iste som zas ja dačo vyviedla.

Okolo pásu prešiel majster. Vilmu si nevšímal. „Nie som na vine,“ pomyslela si s uľahčením.

— Asi nie sú obrazovky, — povedala Mariena.

Sadla si na okraj pásu. Vilma to urobila po nej.

— A chlapca máte? — opýtala sa.

— Nemám, — pokrútila hlavou Vilma. — A vy?

— Mám i nemám a nevykajme si. Já to tak nemám rada vykať si.

— Poďte bližšie, — zavolala Justína. — I ja chcem počuť.

Mariena a Vilma si sadli bližšie k Justíninmu pracovisku.

— My si už tykáme, aj vy si potykajte. Justína je už vydatá, ale ešte má len dvadsaťpäť. A ty máš koľko?

— Sedemnásť, — povedala Vilma.

— Jój, to si ešte mladá, — povedala Justína.

— Aj ty si mladá, — povedala Vilma, aby bolo jasné, že prijala tykanie.

— Chcela som jej o Zdenovi povedať, vieš?

— Ty sa s ním už rozlúč, Mariena. Už som ti to povedala. Mariena má chlapca, — obrátila sa Justína na Vilmu, — z tej dediny, čo som ja. Jeho mať predáva v zmiešanom tovare, maľuje si pery a už je veľká pani. Ona nikdy nedovolí, aby si jej Zdeno vzal tuto Marienu.

— Zdeno je dobrý chlapec, — povedala Mariena a pozerala si na špičky topánok.

— To už neviem. I môj sa javil dobrý. Taký si vykračoval ako páv, že bude mať od Bresčáka nevestu. Veď to ti i dnes hockto povie. I jeho mater. Sľubovali. A vidíš. Už som pre nich len smradľavá a sprostá. Tak som sa ja dostala. Muž mi pije, a keď som Valiku čakala, to je moja druhá, od prvej chvíle, ako som zistila, že som v druhom stave, každý deň som zo šopu skákala. Z väčšej výšky ako je hentá lampa. Už som mala také brucho, už to na mne každý videl, a ja len ráno vstala a skákala a skákala. Potom som si ľahla na slamu a aj hodinu som prerevala.

— Hádam si sa nechcela zabiť? — opýtala sa zhrozená Vilma.

— Zabiť nie, ale chcela som, žeby to odišlo. Ale držalo sa ma to ako kliešť. Ozaj, Vilmuška, nepozrela by si u vás v Obuve, či nemajú topánočky? Trinástky a štrnástky. Také zavreté. Aby im do nich piesku nevošlo.

— Pozriem.

— A ty nemáš chlapca? — opýtala sa Justína.

— Nie, — povedala Vilma.

— Oj, máš, len nevyjavíš, — povedala Justína. — A dobre robíš. Len si nepovedz, kým nemáte obrúčky. Ľudia sú strašne zlí, závistliví.

— Nemá, Justína, nemá, — povedala Mariena. — To sa hneď pozná, či má, alebo nemá.

6/

Týždeň chodila jedna smena do fabriky ráno a druhá po obede. Po týždni sa vždy vymenili. V sobotu sa pracovalo len šesť hodín.

V jednu sobotu, keď Vilma pracovala ráno, prišla jej Vlasta povedať, že príde žilinské divadlo a že by nijako nemali predstavenie vynechať.

Cestujúci v autobuse sa v ten sobotný večer odlišovali od tých, s ktorými Vilma cestovávala do roboty. Boli v ňom poväčšine učitelia, lekárnička s manželom, miestny krajčír so synom, vedúci vodohospodárskej správy s manželkou, Vlastina mama s Vlastiným otcom a mnohí ďalší.

Vlastina mama bola z Písku. Bola vyučená modistka, ale v tomto kraji nemohla uplatniť svoje vzdelanie, lebo tu sa klobúky nosili zriedka, a keď si už nejaká žena aj dala klobúk na hlavu, bol kupovaný. Vlastin otec bol inžinier ekonómie. Študoval v Prahe a potom cestoval po Európe a na tých cestách sa vraj stretol s Vlastinou matkou. Vlasta tvrdila, že jej matka vie po španielsky. Doteraz sa nenašiel nikto, kto by mohol overiť toto tvrdenie.

Predstavenie žilinského divadla sa odohrávalo v závodnej jedálni. Tá sídlila v prízemnom neomietnutom baraku. Mala však javisko, a to bola hlavná vec.

Vlasta s Vilmou kráčali z autobusu za Vlastinými rodičmi. Tí sa občas obzreli a spomalili krok, aby počkali na dievčatá. Dievčatá však vtedy spomalili ešte viac. Nechali ich kúpiť si lístky, počkali, až vojdú dnu a zaujmú svoje miesta, a potom sa priblížili k pokladni ony. Lístky vedľa rodičov podľa počtu pravdepodobnosti mali byť už predané.

— Ahoj, Šimon, ahoj, Johan, — zvolala nadšene Vlasta.

Na lístky pri pokladni stáli dvaja mladí muži.

Jeden bol Vilme veľmi známy.

— Toto je moja priateľka, — povedala Vlasta a ukázala na Vilmu.

— My sme sa už videli, — povedal mladý muž v okuliaroch.

— Áno? Kde? — opýtala sa Vilma.

— Boli ste si v aranžovni vyfasovať farbu, — povedal ten v okuliaroch.

— Máte pravdu, — povedala Vilma a začervenala sa.

— Vilmuška, veď sa nečervenaj, — povedala Vlasta.

Druhý muž sa hurónsky rozosmial. Všetci ľudia sa k nim obrátili.

Kúpili si lístky vedľa seba a vošli do jedálne. Mladí muži si zobliekli baloniaky, preložili si ich cez kolená a sedeli v rov nakých ohnivočervených pulóvroch, dievčatá medzi nimi.

Hrali Zdravého pacienta, Vilma sa zo začiatku nahlas a nespútane smiala. Potom si všimla, že sa nesmeje ani jeden z mužov, ba ani Vlasta, a zarazila sa.

„Odhalila som sa, že tento kus nepoznám,“ pomyslela si. „Vlasta sa tvári rozumnejšie. Tak, akoby ju nič neprekvapilo.“

Nemýlila sa. Vilma začula, ako Vlasta hovorí tomu v oku liaroch:

— Ja som to čítala. V češtine znie Moliére lepšie. Slovenčina sa skôr hodí pre Shakespeara.

— Prečo myslíš? — opýtal sa ten v okuliaroch.

— Slovenčina znie tragickejšie a Shakespeare písal predsa tragédie.

— Úžasný postreh, — vykríkol druhý mladý muž.

Zase sa všetci ľudia obrátili.

Keď po predstavení vyšli z jedálne, hneď vedľa vchodu začuli hlas Vlastinej mamy:

— Vlastičkó!

— Áno, mami, — zvolala Vlasta a bez rozlúčenia sa ponáhľala k rodičom.

Vilma s mladými mužmi osamela.

— Inteligentné dievča, — povedal ten bez okuliarov. — Poďte s nami do bufetu, tam si potykáme.

— Nemôžem, — povedala. — Ušiel by mi autobus.

— Ešte máte čas, — povedal mladý muž.

Chytil ju pod pazuchu, vzápätí ju chytil pod pazuchu aj ten druhý, a odviedli ju do malého baraku, v ktorom bol bufet. V bufete bolo plno opitých chlapov, ktorí si ju prezerali. Zastali pri pulte.

— Tri vodky, — povedal ten v okuliaroch.

Keď už mali vodky v rukách, ten v okuliaroch povedal:

— Ja som Šimon.

– Vilma, — povedala.

Štrngli si. Vilma nastavila ústa na bozk. Šimon to prehliadol, alebo sa mu nechcelo bozkávať. Vilmu zalial rumenec.

— So mnou si nepotykáte? Som Johan, — povedal ten druhý.

— Ale áno, — povedala Vilma, štrngla si a povedala svoje meno. — Lenže ja už musím ísť. Ujde mi autobus. Čao!

Vybehla z bufetu. Na polceste k autobusovej zastávke videla, ako sa autobus stráca za zákrutou. Pomaly kráčala k zastávke a plakala. Uvedomila si, že čakať na zastávke nemá zmysel. Autobus, ktorý rozvážal návštevníkov divadla, bol mimoriadny. Nijaký iný nemal prečo k zastávke prísť. V sobotu sa v tomto čase nepracovalo. Pomaly sa pobrala na stanicu. Mala šťastie. O necelých pätnásť minút prišiel vlak.

Čo povie, ak sa doma nejakým spôsobom dozvedeli, že ľudia z autobusu už prišli? Povie, že zmeškala. Ale prečo teda nezmeškala Vlasta? Povie, že si zabudla kabelku, musela sa po ňu vrátiť a zmeškala autobus. „Preboha, veď ja tú kabelku naozaj nemám,“ uvedomila si zrazu Vilma. „Nezabudla som ju vo vlaku? Alebo v divadle? Bože dobrý! Som nešťastná, nešťastná,“ hundrala si popod nos celou cestou až domov.

— Kde si bola? — opýtal sa prísne otec.

— Zmeškala som autobus. Zabudla som si kabelku v divadle, vrátila som sa po ňu a autobus mi ušiel.

— Kde je tá kabelka? — opýtala sa stará mať.

— Nenašla som ju, — povedala Vilma.

— Čo si v nej mala? — opýtala sa mama.

— Peňaženku, v nej päť korún a vreckovku.

— Keď máš dosť rozumu ísť do divadla, máš mať aj rozum nestratiť tašku. Koľko je tá taška hodna? — opýtal sa otec.

— To mi dala stará mať, takú čiernu, čo nosila do kostola. Staršiu.

— Ja som ti ju dala aj s pátričkami. Tých je škoda. Zrnká mali zo slonovej kosti a boli posvätené, — povedala stará mať.

— Pátričky som v nej nemala.

— A kde sú? — vstala stará mať zo stoličky.

— Dala som vám ich do mufa so zipsom.

— A prečo? — pýtala sa stará mať a pomaly sa približovala k Vilme, celá červená v tvári.

Vilma mykla plecom.

— Nešarpi sa! — povedal otec.

— Veď len počkaj, počkaj, Pánboh sa neponáhľa, on má času dosť, — povedala stará mať a odišla z kuchyne.

Celú nedeľu rodičia a stará mať trápili Vilmu otázkami. Kedy si na kabelku spomína naposledy? Kto vedľa nej sedel? A tak podobne. Nakoniec usúdili, že ju musel zobrať ten neznámy v červenom svetri.

— Uvidel tašku a ukradol ti ju. Ty už sa, Vilmuška, s tou taškou rozlúč. Už ju ani ty, ani nik z našej rodiny neuvidí, — povedala mama.

— Je to možné, — povedala Vilma, aby uzavrela debatu o kabelke.

— A teraz čo? — opýtal sa otec. — To len tak mrdneme plecom a hotovo? Zlodeja v červenom svetri treba chytiť. Zajtra za ním pôjdeš a nijaké dobrý deň, nič, len rovno hľadieť do očí, a nech dá tú tašku, lebo povieš majstrovi. Naničhodník jeden!

Vilma nenamietala. Bála sa, aby sa otec nerozhodol, že pôjde sám hľadať naničhodníka v červenom svetri.

7/

Noc z nedele na pondelok sa jej zdala dlhá. Prvý raz bez ťažkostí vstala a do roboty odišla jedným z prvých autobusov. Justína a Mariena prišli zároveň s ňou. Poumývala všetky pripravené obrazovky, do pripravených prázdnych skriniek ich aj namontovala a v tom začula za chrbtom svoje meno. Stál tam Šimon. Aj keď si pomyslela, že sa nesmie červenať, neovládla sa. Justína s Marienou si vymenili významné pohľady.

— Doniesol som ti kabelku. Zabudla si si ju v sobotu na pulte v bufete.

— Ďakujem, — povedala celá červená.

Pás sa pohol. Aj keď ešte nemala čo robiť, tvárila sa, že priťahuje skrutky.

— Potom do nej pozri, či tam máš všetko. Tak ahoj, — povedal Šimon a odišiel.

— Odkiaľ sa poznáš s tým inžinierom? — opýtala sa Mariena.

— To je inžinier? — pozrela Vilma prekvapene na Marienu.

— Len sa nerob, — povedala Mariena. — Tykáš si s ním, a nevieš, že je to inžinier z vývoja?

— Prisahám, že neviem, — povedala Vilma. Otvorila kabelku a pozrela do nej. Peňaženka aj s piatimi korunami tam bola. Vedľa ružovej vreckovky zbadala poskladaný lístok. Rýchlo ho rozložila.

„Budem ťa čakať po skončení smeny pred fabrikou, Šimon.“

Obliala ju akási vlna. Tvrdiť, že šťastia, by bolo prehnané. Asi vzrušenia. Zvyšok pracovnej smeny premýšľala o tom, čo povie doma, kde našla kabelku.

Už cestou cez fabrický dvor videla stáť Šimona na vrátnici. Prevyšoval všetkých o hlavu. Zdal sa jej pekný. Usilovala sa nezrýchliť krok a tváriť sa, že ho nevidí.

— Ahoj, — povedal jej rovno do ucha.

— Ahoj, — odpovedala srdečne.

— Kam pôjdeme? — opýtal sa jej.

— Ja musím ísť domov, — povedala. — Naši by sa na mňa nahnevali.

— Tak pôjdem s tebou k vám.

— To nemyslíš vážne, — zastala a pozrela sa na neho s úsmevom. — Ako by som to vysvetlila rodičom?

— Povedala by si, že som tvoj známy a že si ma pozvala na kávu.

— To naozaj nie je možné, — povedala a pozrela na jeho červený sveter, ktorý svietil cez rozopnutý baloniak.

— Tak ťa teda aspoň odprevadím domov, — povedal a vykročil s ňou k autobusu.

Ani to jej nebolo veľmi po chuti, mnohí ľudia v autobuse ju poznajú, aj jej rodičov — čo ak sa nájde dobrodinec, čo bude žalovať, že ju videl s nejakým mladíkom nastupovať do autobusu? Nepovedala však nič. Toľko námietok by si mohol vysvetliť aj tak, že jej je nepríjemný, a to by nebola pravda. Bola pyšná, že o ňu prejavil záujem, a zo všetkého na svete najviac túžila stretnúť Vlastu.

— S Vlastou sa odkiaľ poznáš, ty a tvoj priateľ Johan?

— S Vlastou? Aha, s Vlastou. Čo nás je teraz po Vlaste.

Keď vystúpili z autobusu, vo Vilme dozrel plán. Navrhla Šimonovi, aby sa prechádzal po ceste, vedúcej na Priehradu, ona zatiaľ zájde domov, povie, že ide za kamarátkami, a príde za ním. Šimon súhlasil. Stretli sa o polhodinku na dohovorenej ceste. Posťažovala sa, že ju doma držia veľmi nakrátko, a on jej zase povedal, že si nerozumie s otcom. Kráčali pomaly a okľukami sa vyhli Vilminmu rodičovskému domu. Došli až na stanicu. Keď prišiel vlak, Šimon Vilmu pobozkal.

Cestou zo stanice sa zastavila u Vlasty.

— Taká som otrávená, — povedala jej. — Pozoznamuješ ma so slobodnými mládencami, a ja potom neviem, ako sa od nich obohnať.

— Kto ti šliape na päty? — opýtala sa Vlasta.

— Ale, ten inžinier, — odpovedala ľahostajne Vilma. — Nehovorím, že nie je inteligentný…

— Len si daj, milá moja, naňho pozor, — skočila jej do reči Vlasta. — Ja by som sa nezahadzovala. Vieš, čo už majú tí dvaja za sebou? A akože ti prejavuje svoju náklonnosť?

— Napríklad ma vyprevadil z roboty až sem. A len k nám a knám.

— Ktorý? — opýtala sa.

— Šimon.

— Šimon? No. Neverila by som mu. Študoval v Bratislave a neverím, že by tam nemal vážnu známosť. Tu chce len zažiť nejaký románik.

— Ako vieš? — opýtala sa Vilma.

— Nebuď dnešná, to sa pozná. Myslíš, že mňa neobliehal? Ale to mu nepovedz.

— Uhm, — povedala Vilma smutne.

Chvíľu sedeli ticho. Vošla modistka.

— Copak, defčata, máte trampoty v lásce?

— Ale nie, — povedala Vlasta. — Nechce sa nám ísť zajtra do roboty.

— Musíte si povedať: musím, a proto chci!

— Tak ja už pôjdem, — povedala Vilma. — Skáam, ahoj, Vlastička.

A vypadla. Doma nenašla nikoho. Vždy v takýchto chvíľach, keď bola sama, sa rozhodla písať si denník. Na prvý čistý list napísala: „Muži sú zvieratá!“

Do izby vstúpil otec. Vilma schovala denník.

— Taška sa našla? — opýtal sa otec.

— Našla, — povedala Vilma. — Nikto ju neukradol. Visela na vešiaku v jedálni.

— No vidíš, — povedal otec. — A druhý raz nevláč so sebou tašku. A ešte starej materinu. Päť korún a šnuptychľa sa ti zmestia aj do kešene.

8/

Justína prišla do roboty s vyplakanými očami.

— Plakala si, Justína, čo sa ti stalo? — opýtala sa Mariena.

Justína smutne zdvihla oči a bez slova ďalej montovala obrazovku. Vilma na ňu úchytkom pozrela, ale nemala odvahu sa jej na nič opýtať. Mala sama zlú náladu a zdalo sa jej, že ani vetroplach Mariena nemá chuť do reči. Prišla ďalšia skrinka, ale paleta pred ňou bola prázdna. Justína na ňu nedala obrazovku. Stalo sa to prvý raz počas Vilminej roboty vo fabrike. Pozrela na Justínu, tá stála bledá so skrutkovačom v ruke a zrazu sa zatackala a spadla.

— Justína omdlela! — vykríkla Vilma a pribehla k nej.

Mariena vybehla do uličky medzi pásmi a zakričala:

— Majstééééér!

Majster sa zjavil vzápätí, akoby bol pod zemou na tom istom mieste, kde ho volali.

— Zastavte pás! Justína omdlela! — povedala Mariena.

Majster sa stratil a o chvíľu pás zastal. Vilma rozopla Justíne blúzu a rozviazala jej šatku. Mariena sa objavila s pohárom vody. Vilma ovlažila Justíne tvár a dala sa jej napiť. Justína otvorila oči. Majster s Vilmou ju posadili na prázdnu paletu.

— Už vám je lepšie, súdružka Poľčáková? — opýtal sa majster.

— Už, — povedala Justína.

— Súdružka Fodreková, pomôžte mi ju odviesť na ošetrovňu.

Vilma chytila Justínu pod pazuchu, majster pod druhú — ale nebolo to ani potrebné, Justína kráčala sama. Majster išiel zavolať zdravotnú sestru, ktorá pracovala na osobnom oddelení. Vilma ostala s Justínou. Na etažérke nad umývadlom našla čistý lieh. Naliala si ho na ruku a trela Justíne spánky.

— Muž ma včera zbil, — povedala Justína.

Zodvihla si blúzku a ukázala na prsiach a na žalúdku veľké modriny. Potom si stiahla blúzku nazad.

— Nikomu to nepovedz, — povedala a rozplakala sa.

— Muži sú zvieratá, — povedala Vilma.

O chvíľu prišiel majster s ošetrovateľkou.

— Súdružka, choďte na pracovisko, — povedal Vilme.

Vilma šla. O chvíľu sa pás pohol. Na Justíninom mieste pracovala zaskakovačka Drobčáková.

— Čo je Justíne? — opýtala sa Mariena Vilmy.

— Neviem, — povedala Vilma.

— Asi ju zase zbil ten pes, — povedala Mariena.

Pred koncom smeny prišiel Šimon. Vilma tvrdohlavo pracovala.

— Máš návštevu, — povedala Mariena.

Vilma sa začervenala, zobrala ďalšiu obrazovku a ťukla ňou o okraj palety. Obrazovka zasyčala a sčernela.

— Majstééér! — zavolala zaskakovačka.

Majster bol v momente tam.

— To vám pripíšem na náhradu, súdružka Fodreková, — povedal.

Potom sa obrátil na Šimona.

— Počas pracovného času vás prosím, aby ste nevyrušovali naše pracovníčky pri práci.

Šimon povedal Vilme, že ju bude čakať po smene na vrátnici, a odišiel. Mariena položila prázdnu skrinku na zem a pracovali ďalej.

Po skončení smeny, keď kráčala so Šimonom pomaly k autobusu, navrhol jej zrazu, aby išli k nemu na kávu.

— Dobre, — povedala Vilma a vzápätí sa sama zľakla svojho súhlasu. Mechanicky kráčala so Šimonom k slobodárni.

— Uvarím kávu a tu mám koňak, vypijeme si, aby sa nám lepšie sedelo.

Po dvoch pohárikoch spadol z Vilmy strach z rodičov a prestala ju trápiť rozbitá obrazovka. Poprezerala si Šimonovu izbu. Bolo tam plno porozhadzovaných papierov, ponožiek a topánok. Na okne bol nedojedený jogurt, v ktorom sa páslo množstvo múch.

— Mal si niečo s Vlastou? — opýtala sa zrazu.

— Nikdy v živote. Vôbec sa mi nepáči.

— To ti neverím.

— Čestné slovo. Veď sa o dva týždne žením.

Vilma pocítila zvláštne smutné uspokojenie. Naozaj, ako by mohol mať čosi s Vlastou, keď sa o dva týždne žení.

— S kým? — opýtala sa.

— Nebudeš mať nič z toho, keď ti to poviem, — povedal. — To dievča žije v Piešťanoch, už o dva týždne budem v Piešťanoch žiť aj ja. Ale dovtedy, — usmial sa Šimon, — dovtedy som ešte slobodný a žijem nie tam, ale tu, a môžem robiť, čo sa mi zapáči a s kým sa mi zapáči, aj s tebou. Netráp sa teda.

— Netrápim sa, — povedala a prestala vnímať čas. — Ježišmária, — vykríkla, až keď Šimon náhodným pohybom ruky zažal nočnú lampu a za oknom sa prudko zotmilo.

— Prečo plačeš? Veď som sa ťa skoro ani nedotkol, — povedal Šimon.

— Som opitá a bojím sa ísť domov, — povedala.

— Odprevadím ťa.

— Neodprevádzaj ma, bojím sa, — povedala.

Učesala si vlasy a v zrkadle si všimla, že má tvár samý červený fľak.

— Odprevadím ťa aspoň k vlaku, — povedal Šimon.

— Doma ma určite zabijú, — povedala Vilma, keď vlak vchá dzal do stanice.

— Zajtra za tebou prídem na pás, — usmial sa Šimon veľavýznamne a hrdo.

— Radšej nie, — povedala Vilma už na schodíku vlaku. — Majster to nemá rád.

9/

Bola už pred dverami rodičovského domu, a ešte stále nevedela, čo povie.

Vošla do kuchyne. Viac sa bála starej matere ako otca, a otca viac ako mamy.

— Dobrý večer.

— Kde si bola?

Stará mať mala v tvári podozrievavý výraz. Vilma poznala tento výraz dobre.

Prvý raz sa s ním stretla v druhej triede, keď sa pripravovala na prvé sväté prijímanie: nevedno, či sa stará mať niekde dopočula, alebo dočítala, že dieťaťu treba pomôcť pri spytovaní svedomia.

Vilma svoju prvú spoveď zobrala veľmi vážne. Čítala si hrie chy z modliacej knižky Ježiško, ku mne príď a nad každým hriechom, ktorý mal svoje číslo, dlho rozmýšľala. Po pomalom a poctivom prečítaní sa jej zdalo, že spáchala takmer všetky hriechy, ktoré boli v knižke. „Či som vyslovil(a) meno božie nadarmo, v hneve a s neúctou, ku ktorej ma na viedol diabol?“

— Vyslovila som meno božie nadarmo, ale ma k tomu nenaviedol diabol, — opakovala si Vilma prvý hriech, ktorý povie pri spovedi.

Od ľahkých hriechov prešla k ťažkým. „Či som zabil(a) človeka?“

Tu Vilma bezpečne vedela, že nie. „Či som ukradla niekomu niečo, čo nebolo moje?“

— Ukradla som, ale to bolo moje. Bratovi špuľku od šijacích nití.

„Či som myslel(a) na nečisté veci, také sama, alebo s priateľom(kou) robila, alebo neslušné veci po stenách, oknách, dverách písala? Alebo keď sa niekto nad neslušnými vecami smial, či som sa smiala spolu s ním(ňou), alebo som to povedala rodičom, alebo predstavenému, ako to bolo mojou povinnosťou?“

— Sama s priateľkou som robila nečisté veci, — vrývala si do pamäti Vilma ďalší hriech. Pri ťažkých hriechoch bola povinnosť povedať aj, koľko ráz sa hriech stal. Vilma sa poctivo prehŕňala v pamäti. Rozmýšľala, že sa pôjde opýtať priateľky Evy. Zavrhla však túto myšlienku. Čo ak Eva nečisté skutky páchala aj s niekým iným, a potom to pripíše všetko jej?

— Dva razy u Evy v humne, raz v chlieve a raz u nich v kuchyni, keď nikto nebol doma.

Možno to bolo ešte raz, nebola si tým istá. Pre istotu povie šesť. Aby na toto číslo nezabudla, napísala ho červenou pastelkou vedľa hriechu.

Večer pred prvou svätou spoveďou zobrala stará mať Ježiško, ku mne príď, pohodlne sa posadila oproti Vilme a začala čítať hriechy.

— Vyslovila som meno božie nadarmo, v hneve a s urážkami? Zneuctila som pamiatku svätých?

— To tam bolo ináč, — ohradila sa Vilma.

— Na slovíčkach nezáleží, — povedala stará mať.

— Vyslovila som Ježiš Mária a Máriško šedivá, — povedala Vilma.

Stará mať si vzdychla, zafajkla ceruzou hriech a prešla k ďalšiemu. Tak prechádzali so vzdychmi starej matere cez ľahké hriechy.

— Či som ukradla niekomu niečo, čo nebolo moje? — čítala stará mať.

— Ukradla som Juríčkovi špuľku, ale tá bola moja, — povedala Vilma.

— To nie je hriech, Vilmuška, — povedala stará mať a usmiala sa.

Iste sa v duchu rozhodla, že o tomto hriechu svojej vnučky bude rozprávať pri najbližšom posedení svojim priateľkám.

— Či som myslela na nečisté veci, také sama, alebo s priateľ kou robila, alebo neslušné veci po stenách, oknách, dverách písala? Alebo keď sa niekto nad neslušnými vecami smial, či som sa smiala spolu s ním, alebo som to povedala rodičom, alebo predstavenému, ako to bolo mojou povinnosťou? — prečítala stará mať ďalší hriech.

— Šesť ráz, — povedala Vilma.

— Panebože, — povedala stará mať a položila Ježiško, ku mne príď na stôl. Spomenula meno božie nadarmo, pomyslela si Vilma.

— Tohto som sa dožila, — vzdychla si stará mať a zakryla si tvár. — Myslela som si, že teba obíde tento hriech, myslela som, že keď miluješ Pána Ježiša, nebudeš robiť také hnusné veci. A neuvedomila si si, že sa s tým nikde neskryješ, že ťa Pánboh vidí?

Stará mať urobila pauzu a chvíľu ostala sklonená, držiac si tvár v dlaniach. Po chvíli sa vystrela a plačlivý tón vystriedala prísnym.

— S kým si to robila?

— S Evou.

— Zakazujem ti sa s ňou kamarátiť. A pôjdem to povedať jej mame. A čo ste spolu robili? Ako ste sa hrali?

— Pchali sme si do zadkov kôrky zo stromu a doma sme sa zase s lyžičkami hrali na doktora, — povedala Vilma ticho.

— Bože dobrý, kôrky!

Stará mať si znova zaborila tvár do dlaní.

Zase povedala meno božienadarmo, pomyslela si Vilma.

— A vieš, že sa aj ja budem musieť z toho vyspovedať? — pri blížila si stará mať tvár tesne k Vilminej. — Prvý raz vo svojom živote sa budem musieť spovedať z hriechu nečistoty.

Vilma mlčky pokývala hlavou.

— Áno, aj ja, že som na teba nedávala lepší pozor. Odteraz, keď prídeš zo školy, budeš so mnou doma. A na prechádzky budeš chodiť tiež so mnou. A teraz v duchu opakuj za mnou: „Panebože, pre milosrdenstvo božie ťa prosím, odpusť mi moje hriechy, ktorých som sa ja, nehodný červ, dopustila. Zo srdca ľutujem všetky svoje hriechy, a najmä hriech nečistoty, a prosím ťa, veď ty si milostivý, a ešte nebolo pamätať, že by si bol dakoho opustil, alebo sa od hriešnika odvrátil, keď ťa o milosť prosil, odpusť mi moje hriechy, amen.“

— Amen, — povedala Vilma a pocítila k Pánubohu veľkú antipatiu.

— Mala by si plakať, — povedala stará mať. — Ale úprimne, Pánboh spozná faloš.

Vilma smutne pozerala na starú mať.

— Ale ty si skaza skazená. Však raz budeš plakať, len aby nebolo neskoro, — povedala vtedy stará mať takým istým hlasom, akým teraz opakovala svoju otázku.

— Kde si bola?

— Mali sme schôdzu ROH.

— Klameš, — povedala stará mať s tvárou tesne pri Vilminej a strelila jej zaucho.

Vilma si chytila líce a sadla si k stolu.

— Prečo si myslíte, že klamem? — opýtala sa poloplačlivo a polourazene.

— Preto, lebo si sa včera na stanici bozkávala s nejakým hlupákom, a preto, lebo také frajerky ako ty, čo sa bozkávajú, nikdy nehovoria pravdu. S kým si sa to bozkávala?

— Ja som sa nebozkávala.

— Pani Zátopoľská mi to povedala dnes ráno v mliekarni. Videl ťa pán výpravca Zátopoľský, a ona mi to dobrosrdečne povedala, aby nás varovala. A som jej za to vďačná.

— Nech si pán Zátopoľský radšej všíma vlaky a cestovné poriadky a nech si nevymýšľa. Vôbec som sa nebozkávala.

— Pripusťme, že si sa nebozkávala. A čo si robila na stanici?

— Nič.

— Ty skaza skazená!

Stará mať pristúpila k Vilme a strelila jej ďalšie zaucho.

10/

— Súdružka Fodreková, ako to pracujete? — povedal majster Vilme ešte pred začiatkom smeny. — OTK z minulej smeny vám vyhodilo šesť aparátov, lebo ste obrazovkou zdeformovali masku.

— Bolo by to možné? — opýtala sa Vilma.

— Asi že áno, keď sa vám to stalo.

Keď majster odišiel, Mariena povedala:

— Nepritískaj tie obrazovky tak veľmi k maske. Lepšie nechať škáru, ako rozpučiť masku.

O chvíľu prišiel majster, znova celý červený od jedu.

— Deformujete masky, súdružka, ja vás odtiaľto asi vyhodím.

— Netárajte, majster, — povedala Mariena. — Veď naše aparáty ešte nemohli prísť k OTK. Teraz sme len začali robiť. Tie aparáty sú ešte z minulej smeny.

Majster bez slova odišiel.

— O chvíľu mi príde zas vyčítať, že sú tam škáry.

— Nech ti vyčíta, čo chce, vyhodiť ťa nemôže. To sa mohlo za kapitalizmu, — povedala Justína.

Cez prestávku, len čo zastal pás, prišiel majster k Vilme znova.

— Pracujete zle. To je sabotáž, — povedal. — Alebo demolujete masky, alebo nechávate škáru. Do konca tejto smeny bude za vás pracovať zaskakovačka. Vy pôjdete na začiatok pásu a pomôžete súdružke Plachovej umývať sklá.

— Ja tu už nebudem ani minútu, — povedala Vilma, keď majster odišiel. — Nech sa akokoľvek usilujem, nikdy to nie je dobre. Môžem ja za to, že som taká nešikovná? Najradšej by som vypila ten acetón.

Po prestávke išla Vilma na začiatok pásu. Tam pracovala žena, ktorá umývala sklá a montovala ich do skriniek. Vedľa svojho pracoviska mala škatuľu, do ktorej sa odhadzovali obaly zo skiel.

Mladá žena umývala sklá, občas sa nahla nad škatuľu a vracala.

— Som samodruhá, — povedala medzi robotou a vracaním.

Aj Vilme sa zdvihol žalúdok.

— Ukážte mi, ako sa to robí, budem to robiť za vás, — povedala.

— Veď vám je tiež zle, — povedala smutne žena.

— To nič, — povedala Vilma.

— Ste vydatá? — opýtala sa vracajúca.

— Nie.

Žena sa znova nahla nad škatuľu.

— Matko sedembolestná, já toho môjho chlapa zabijem.

Vilma umývala sklá, žena ich montovala do skriniek. Obe boli bledé a už sa nezhovárali. Okolo nich prebehol majster. Vilma sledovala, kam ide. Majster sa zastavil pri zaskakovačke. Rozčúlene rozhadzoval rukami a kričal:

— Tie masky vyzerajú, akoby ich požula krava. Čo mám s vami, ženy mizerné, urobiť? No povedzte, mám vás zabiť?

— Nie je to len moja chyba, — pospevovala si Vilma na melódiu, ktorá sa ozývala z televízorov na opravárskych pracoviskách.

Keď prišli na druhý deň do roboty, na páse nebola ani jedna skrinka a ani jedna obrazovka. Bolo už pol siedmej a pásy nešli. Ženy postávali v hlúčikoch a zhovárali sa. O tom, prečo pásy stoja, nepremýšľali. Vilma bola znepokojená a potili sa jej ruky. Opäť na ňu doľahol strach, že to zavinila ona.

— Súdružky z há pásu, dostavte sa ku skladu, — ozval sa zrazu majstrov hlas z reproduktorov. Ženy sa pomaly pohli.

Pri sklade už čakal majster a vedľa neho malý človek s modrými očami, ktorý sa tváril dôležito a rozkladal po zemi dlahy, obväzy a iné zdravotnícke potreby.

— Ženy, — povedal majster. — Zistilo sa, že nám predvýroba dodáva chybné masky. Výroba bude stáť, kým sa chyba v predvýrobe nenapraví. Každý deň vám dáme dajakú náhradnú robotu. Dnes budete mať školenie CO. Nerozchádzajte sa po fabrike za klebetami, ja vás nebudem hľadať, ale napíšem vám absenciu. Mohli by sme vám dať aj dovolenku, ale zbytočne by ste si ju vyčerpali a chýbala by vám na jar, keď sa budú sadiť zemiaky.

Vilme odľahlo. Po prvý raz pocítila, že jej je vo fabrike nie najhoršie. Dokonca sa jej v tej chvíli zdalo, že jej je tu lepšie ako doma, lepšie ako v divadle alebo v slobodárni. Pocítila príjemný chlad betónu pod nohami a vykríkla:

— No vidíte, majster. A srali ste sa!

Majster očervenel, Mariena, Justína aj ostatné ženy z pásu sa šťastne rozchichotali.