E-mail (povinné):

Oľga Feldeková:
Poviedky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov

Neodoslané listy

No vidíš, a tu sme!

Drahý Ičko,

braček môj, teda vidíš, tu sme! Už od augusta sme v Prahe — a je január. Pražský mráz sa zas až tak veľmi nelíši od bratislavského, ba ani od nášho rodného oravského — ako sa tam v Tvrdošíne teraz máš? Je tam poriadna zima? Asi hej. No vidíš — a tu je tohto roku taká istá. Už jeseň bola mimoriadne studená. V auguste sme sa sem presťahovali a zakrátko sme už museli kúriť. Bola som zvedavá, či aj susedia už kúria, a tak som sa jedného na to opýtala. Býva na vedľajšej ulici, volá sa Metelka a je to „truhlář“, bol nám zmontovať skriňu. Roboty s ňou bolo až-až, na dva dni, a musel si tu a tam aj oddýchnuť. Je to už starší pán na penzii, zomrela mu, chudákovi, žena, ale hovoril, že má veľmi dobrú nevestu, ktorá sa oňho stará. Tak som ho medzi robotou zavolala do kuchyne na kávičku a pri kávičke som sa ho opýtala „už kouříte?“, pretože som sa rozhodla, že keď už bývame v Prahe, budem hovoriť po česky. Pozrel sa na mňa ako keby začudovane a pokrútil hlavou: „Né, v životě jsem nekouřil.“ To sa pre zmenu zdalo čudné mne, pretože zas až na takého otužilca nevyzeral. Ale potom som sa dovtípila — mali doma asi zavedenú deľbu práce. On robil pri ponku — a o také veci ako kúrenie sa starala manželka, alebo neskôr, keď manželka zomrela, prevzala jej povinnosti na seba nevesta. „Ani nevěsta vám nekouří?“ opýtala som sa. Pán Metelka na to už nepovedal nič, iba sa ponáhľal dopiť ká vičku, a Ľubo, keď som mu to potom porozprávala, mi odporúčal, aby som predbežne v styku so susedmi radšej ešte nepoužívala češtinu. Tak ju nepoužívam — no vidíš, a tu sme!

Druhý sused, od ktorého nás delí iba plot, je perfekcionista. Po daždi vyjde a do sucha vyutiera prašiak na koberce. Aj Peterko si jeho perfekcionizmus všimol, keď tu bol v auguste, aby nám pomohol so sťahovaním. Vtedy nebolo po daždi, ale sused aj tak vyšiel z domu a oprašoval prašiak štetčekom. A Peterko, ktorý práve po vyložení chladničky oddychoval v záhrade a sledoval to, si zrazu vzdychol a povedal mi: „Nebudete tu mať ľahký život.“ Peterko, ktorý si myslí, že všetci Česi sú perfekcionisti, tým chcel povedať, že nebude pre nás ľahké vycvičiť sa na perfekcionistov, keď sme nimi neboli doteraz — a ak sa o to nepokúsime, nebude pre nás ľahké znášať zazeranie perfekcionistov. Nepokúsili sme sa stať sa perfekcionistami. Hoci je už január, my jediní v celej ulici sme ešte nepohrabali jesenné lístie. Ba ani sme neobrali jabĺčka — lebo za domom máme aj jabloň. Každý deň som si zapisovala do kalendárika „obrať jabĺčka!“ Ale jabĺčka boli vysoko, vždy som to radšej o deň odložila — ak už sa mám dokaličiť pádom zo stromu, nech je to čo najneskôr. A na Vianoce, keď som sa konečne rozhodla, že ich oberiem, už to bolo zbytočné. Už akoby to ani neboli jabĺčka — akoby na jabloni rástli sušené slivky. No vidíš, a tu sme! Česi, aj keď sú perfekcionisti, a aj keď nám vidia z ulice do záhrady, nezazerajú, dívajú sa na nás stále rovnako milo. Dokonca sme tu ani nie štyri mesiace po presťahovaní hrali aj divadlo! A českým perfekcionistom ne prekážalo, že sme divadlo ešte nikdy nehrali. Dokonca nám aj zatlieskali.

Jediný, kto sa tu zabáva na môj účet, je Ľubo a Anička. Pred pár dňami sme boli v divadle na Vianovej hre Hlava medúzy. Režíroval ju v Ypsilonke Milan Lasica — krásne to zrežíroval a zapájal aj publikum. Je to hra o paroháčovi, hral ho Lábus. Paroháč stále vysvetľuje, že musí trpieť, aby mohol tvoriť, a musí byť paroháč, aby mohol trpieť, a vlastne na tom, že je paroháč, nie je nič čudné, pretože paroháč je skoro každý, len nemá odvahu sa k tomu priznať. „No priznajte sa! Kto je paroháč, nech zdvihne ruku!“ vyzval divákov. Pravdaže, nikto sa nepriznal, ruku zdvihol len Ľubo. A všetci sa hneď pozreli na mňa. Aj Lábus z javiska. A pri tom je to tu v Prahe vraj naopak, a nie muži sú paroháči, ale ženy sú paroháčky. To tvrdí Ľubo, keď nedvíha ruku v divadle. Ja to tak stopercentne neviem, lebo nijaký ženatý Čech, ktorého som tu doteraz stretla, sa nezmienil o tom, že by mal milenku. Každy hovorí len o tom, že má „přítelkyni“ — a na priateľstve predsa nie je nič zlé. Ľubo ešte „přítelkyni“ nemá a chce, aby som s ním všade chodila ja, lebo aj keď sme obaja stále na voľnej nohe, dnes vraj patrí k bontónu, aby mal umelec na voľnej nohe agenta. Nuž a pretože nijakí poriadni agenti ešte nie sú, tak nech si ľudia myslia, že keď chodíme spolu, ja som Ľubova agentka. Alebo on môj agent. Neviem, čo robí agent — ak robí to, čo poslík, tak má Ľubo pravdu. Aspoň ju má, čo sa týka mňa. Aj nedávno ma poslal s nejakou knihou do jednej redakcie, hoci ju tam mohol zaniesť aj sám, lebo ma zatiaľ, čo som ju tam niesla, čakal vonku pri pouličnom stánku, okolo ktorého bol pultík, a keď som z redakcie vychádzala, už zďaleka som videla, ako sa Ľubo opiera jedným lakťom o pultík a druhou rukou mi máva. „Strážim ti tu pohár, nenapiješ sa?“ Pomyslela som si, aké je milé, že na mňa so všetkým takto myslí — v papierovom pohári na pultíku bola presná polovica pepsikoly. Počkal, kým som vypila, a potom povedal: „Stálo to tu, nuž som si povedal, postrážim to, možno budeš smädná. Ja som si dal zatiaľ pivo.“ Tak vidíš. Má sa to aj Anička od koho učiť. Minulú nedeľu som kúpila Nedělní Blesk, lebo v obchode, kde majú v nedeľu otvorené, nijaké iné noviny nemali. Práve ho čítala Anička, keď Ľubo vošiel do kuchyne a spýtal sa jej: „Čo to čítaš?“ „Kúpila som Nedělní Blesk,“ odpovedala som za ňu. „Je tam niečo o nás?“ opýtal sa Ľubo. „Nič,“ povedala Anička, „iba horoskop.“ Čo na to hovoríš, Ičko? V Bratislave bolo v novinách o nás skoro každý deň niečo, v Bratislave sme mali na reklamu agentov hocikoľko — a tu nič, len horoskop. Ale na druhej strane to nie je zlé, keď si človek od reklamy a od agentov trošku aj oddýchne. Nestratí sa preto zo sveta. Tak to vidíš, Ičko! Čítame si svoj horoskop — a tu sme!

Sme tu, aj keď svet sám o sebe je dosť nebezpečné miesto a človek si nesmie myslieť, že to nie je nič zvláštne, keď na ňom je, či už je na svete v Bratislave, na Orave, alebo v Prahe. Každý deň ukazujú v televízii hrozné veci. Niektoré sú hrozné naozaj — a niektoré aj prifarbia, aby vyzerali ešte hroznejšie, ako sú, aby si ľudia dávali väčší pozor. Aj včera ukazovali auto, ktoré viezlo trichlóretylén a havarovalo. Ukázali, aký poplach to narobilo — môžem ti povedať, že veľký. A nakoniec sa zistilo, že sa nič nevylialo. Čo povieš? A my, keď sme boli deti, sme ani nevedeli, že sa s trichlóretylénom nemá havarovať. Keď ma mama poslala na bicykli kúpiť trichlóretylén do Trstenej, šlapala som z Tvrdošína päť kilometrov tam a päť nazad, na každej rúčke bicykla jednu tašku a v každej taške tri fľaše od vína, cestou tam prázdne a cestou nazad plné trichlóretylénu. Keď sa vyskytol krajší úsek cesty, šliapala som si to s trichlóretylénom aj bez držania. Tak to bolo v čase, keď sa objavil na Orave trichlóretylén ako nový šláger. Dovtedy, kým nebolo trichlóretylénu, vyvárala naša mama bielizeň v benzíne. Nakládla dreva do sporáka, postavila naň veľký hrniec s bielizňou, do hrnca naliala vody, a do vody potom prilievala benzín, ktorý kúpila v lekárni. Nepamätám sa už v akom pomere — ty hej? Neskôr to isté robila pri otvorenom ohni aj s trichlóretylénom. No vidíš — a tu sme.

Alebo DDT! Spomínaš si? V konzume predávali DDT prášok v okrúhlych škatuľkách z tvrdého papiera. Gazdinky ho kupovali a posýpali ním zemiaky v pivnici. Hubili tak na nich slimáky. „Keď to zahubí slimáky, zahubí to aj vši,“ povedala si naša mama, klincom narobila do vrchnáka škatuľky s DDT práškom dierky a každý večer nám ním pudrovala hlavy. Až neskôr som sa dočítala, že DDT má aj na dne mora tisícročný polčas rozpadu. Všetko živé, čo s tým práškom príde do styku, vraj uhynie. A my sme neuhynuli. Pozeráme tie hrozné havárie v televízii — a tu sme!

Ako vravím, človek veru môže ľahko aj nebyť, a preto, keď je, nezáleží tak veľmi na tom, kde je, hlavne, že je. Keď sa presťahuje odniekiaľ niekam inam, všeličo, čo mal predtým, mu spočiatku chýba — ale zakrátko zistí, že má zas niečo iné, pretože si človek vždy nájde to, čo potrebuje, kým je. Mne napríklad, keď som prišla z Tvrdošína študovať do Bratislavy, chýbal náš tvrdošanský holič, pán Rakovský. Pamätáš sa naňho, Ičko? Dievčatá aj chlapcov strihal na jednu muštru. Vždy sme od neho odchádzali s plačom. Človek sa uspokojil až potom, keď zistil, že každý v triede vyzerá rovnako a nemá sa kto komu posmievať. Ale v Bratislave som rýchlo prišla na chuť kaderníčke. Nuž a v Prahe, tu mi zase spočiatku chýbalo bratislavské kaderníctvo. A v ňom moja pani Heda. Keď som tam sedela a nejaká žena tam vošla po prvý raz, keď vošla len tak a bolo na nej vidieť, že tam nemá svoju pani Hedu, vždy som sa na ňu dívala ako na menejcennú votrelkyňu. A zrazu som ja vchádzala ako menejcenná votrelkyňa do kaderníctva v Prahe! Hneď som si však vybrala jednu kaderníčku a povedala som si, že toto bude tá moja. Dôležité bolo, aby som sa čo najskôr dozvedela jej krstné meno. Volala sa Jana. Pani Janka. Prvý raz sme sa s pani Jankou len tak oťukali. Keď sa spýtala, ako to chcem, povedala som jej, že chcem mať vlasy ako Christel zo seriálu Dynastia, či to pozerá. Povedala „jo“ a pustila sa do mojej hlavy. Kým pracovala, dozvedela som sa, že jej maminka štrikuje rukavice na zakázku, a ja som jej zas vysvetlila, čo je to bryndza. Keď na mňa vystriekala poslednú dávku laku, uvidela som v zrkadle namiesto Christel zo seriálu Dynastia Makepeaceovú z úplne iného seriálu. Neohradila som sa. Vybudovať vzťah s kaderníčkou je dlhodobá a skoro profesionálna práca. Ale nedá sa budovať s pomocou výhrad, ktoré má človek hneď na začiatku. Pani Janka bola taká spokojná, že by ju každá moja výhrada urazila. Zato keď som k nej prišla druhý raz, sama ma uvítala s tým, že si lepšie pozrela seriál Dynastia a už vie, o aký účes mám vlastne záujem. O jej mamičke som sa dozvedela, že momentálne rukavičky neštrikuje, lebo si zlomila ruku, a ja som jej zas prezradila, že my, Slováci z Oravy, dávame bryndzu aj do zemiakov, ktoré jedávame k vianočnej kapustnici. Odchádzala som ako Christel Makepeaceová. Tak „půl na půl“, ako vravia Česi. Veď ona sa to raz naučí, pomyslela som si, a mala som radosť, že som už tentoraz vstupovala do svojho kaderníctva a šla rovno k svojej kaderníčke, čo je jeden z hlavných dôkazov, že som v Prahe už skoro ako doma.

Tretí raz som tam už kráčala presne tak suverénne, ako som chodila do svojho kaderníctva v Bratislave — a na dverách ma vítala ceduľa „kadeřnictví zrušeno.“ Tak vidíš, Ičko. My tu sme, hoci sme tu predtým neboli — a „kadeřnictví“, čo tu bolo skôr ako my, tu zrazu nie je. Keď som sa dívala na ceduľu „kadeřnictví zrušeno“, zrazu som si, neviem prečo, spomenula, že to už bude rok, čo nás opustila naša mama, a rozplakala som sa. Pán, ktorý šiel práve okolo, si to všimol a povedal: „To bylo vaše kadeřnictví? No jó! Každej holt není dělanej do týhle doby svobodnýho podnikání!“

Tak vidíš, Ičko, mysleli sme si, že na čosi také silu nemáme, a predsa, sila sa našla, presťahovali sme sa, a dalo sa to presťahovanie do Prahy prežiť. Tu sme! A vy ste zase tam a tiež by si mi mohol napísať.

Bozkávam Ťa aj celú Tvoju rodinu

V Prahe, 30. januára 1996

Tvoja sestra Oľga.

Avec le temps

Drahý Peterko,

už je marec, poberaj sa starec, Ľubo je na návšteve u Hany Hegerovej a ja sedím doma sama a píšem Ti — ale rozhodne nie ako primárovi geriatrického oddelenia! Nikam sa ešte nepoberám — veď ani zima sa ešte nikam nepoberá odtiaľto z Prahy, a hlásia, že ani tam od vás z Bratislavy. Človeka sa zo zimy zmocňuje smútok. No je to zároveň predjarný smútok! Každé ročné obdobie prináša smútok iného druhu — a vždy je to zároveň smútok, ohlasujúci iné ročné obdobie. Letný smútok je z toho, že je leto krátke — a preto je to aj smútok predjesenný. Zimný smútok je z toho, že zima je dlhá, no práve preto je to aj smútok predjarný. Jarný je predletný a je z toho, že už dopredu vieme, že leto bude zas krátke. No nech sa nás už zmocní smútok jarný alebo jesenný, letný alebo zimný — vždy je ten smútok aj z toho, že nám prichádzajú na um príhody, ktoré sa stali tak dávno, že už sa určite nezopakujú, ani sa nám v zostávajúcom živote nestane už nič podobné.

Na Orave, pamätáš sa, sme mali gánok. Tam mal gánok skoro každý. Vyšiel si štyrmi schodíkmi a už si stál na plošine pri vchodových dverách, vedúcich do pitvora. Gánky nemávali zábradlie — ale náš ho mal. My sme mali pánsky dom, po bratovi mojej prastarej mamy — po bohatom lekárnikovi. Zábradlie bolo spravené z krásne poskrúcaného, do rôznych ozdôb tvarovaného železa. Keď som bola ešte malá, prišla som raz domov v treskúcom mraze a dvere som našla zamknuté, nikto nebol doma. To, že nikto nie je doma, sa dalo uhádnuť aj dopredu, lebo už z námestia bolo vidieť obrovský kľúč, zavesený na klinci nad dverami. Aj kľúč bol krásny ako zábradlie a mával, ako tam tak visel, v tých časoch celkom inú úlohu, než mávajú kľúče dnes. Neslúžil ako ochrana domu pred zlodejmi, ale ako upozornenie, že domáci nie sú (alebo, keď nevisel, že sú) doma. Na kľúč som nedočiahla, musela som čakať, kým sa vráti mama, a z dlhej chvíle som oblizla to krásne kovové zábradlie. Ako vravím, bola som ešte malá, a pretože som chcela obliznúť najvyššiu železnú ozdobu, postavila som sa ešte aj na prsty. V tej chvíli mi jazyk primrzol na zábradlie. Nie a nie ho odlepiť. Ani kričať sa poriadne nedalo — a keby sa aj dalo kričať viac, ako som kričala, nik nebol nablízku, nik ma nepočul. A tak som tam len stála a stála s primrznutým jazykom a vyzerala som ako kričiaca baletka, pretože som celý čas musela stáť na prstoch, aby som si jazyk nevytrhla z úst. Vtedy to bolo smutné, neskôr, keď som si na to spomínala, veselé, ale vždy to môže byť zase smutné, keď si človek uvedomí, že také čosi sa mu nestane už nikdy.

Trvalo hodnú chvíľu, zdalo sa mi, že večnosť, kým prišla mama. Zalomila rukami, keď to videla, a hneď mi prikázala — ako to už mamy majú vo zvyku — to, čo som vedela aj bez nej:

„Nemykaj jazykom, lebo si ho vytrhneš!“

Zvesila potom obrovský kľúč, odomkla, vošla a ďalšiu večnosť jej nebolo. Ohrievala v kuchyni vodu. Keď ňou potom poliala zábradlie s mojím jazykom, jazyk sa mi od železa odlepil, no na zábradlí predsa len z neho ostal kus kože. Bol tam, kým nepovolili mrazy — a mama ho ukazovala svojim priateľ kám, ktoré nás chodili navštevovať. Boli to väčšinou učiteľky ako moja mama a každá zaujala k veci stanovisko podľa predmetu, ktorý vyučovala. Najpozornejšie si primrznutý kúsok kože preštudovala učiteľka biológie:

„Musíme zistiť, či sú na koži aj chuťové poháriky!“

„A čo keď sú?“ spýtala sa moja mama. Nevyznala sa v bio lógii, učila prvákov.

„Nuž,“ povedala učiteľka biológie, „nebude jej už chutiť.“

Chutí mi dodnes, ale aj tak si musím tu v Prahe dávať pozor, aby sa mi neprihodilo niečo, čo by vyžadovalo zákrok lekára — nie všetko sa dá vyliečiť teplou vodou a ja tu nie som poistená. Nie že by som nechcela byť — nie som preto, že vlastne nie som vôbec. Ktosi mi ukradol kabelku aj so všetkými dokladmi. Kedysi, keď človeku ukradli kabelku, aspoň doklady pohodili — dnes je to naopak. Niektorým okradnutým aj peniaze nechajú — a doklady sa už nenájdu nikdy. V Prahe je plno rôznych utečencov bez dokladov — ukradnuté doklady sa vraj predávajú za státisíce. Ktovie, čo za žena chodí dnes s mojou legitimáciou a či sa slušne správa. Najhoršie je, že si nemôžem dať ani vystaviť nové doklady, lebo od sťahovania nemôžeme prísť na to, čo máme v ktorej banánovej škatuli. V ktorejsi by mal byť aj môj rodný list, ale jednoduchšie, ako ho hľadať, bude vybrať sa do Martina, kde som sa narodila, a dať si na matrike vystaviť duplikát. Len aby človek mal chuť cestovať, aby už pominula zima! A aby som dovtedy vydržala byť zdravá!

Každé ráno sa budím s bolesťou v ramenách a stŕpnutými rukami. Mám pocit, akoby som celú noc vláčila vrecia cementu — už mi aj napadlo, či to nie je infarkt. Vraví sa, že ženy infarkt nemávajú, ale moja mama ich mala tri. Ale ja infarkt určite nemám — je to všetko od chrbtice. Bez dokladov a v cudzej krajine človek len tak ľahko neochorie — skús, Peterko, aj Ty, vo svojej nemocnici, posielať pacientov bez dokladov na ulicu! Uvidíš, hneď budú zdraví. A vyjde vás to lacnejšie na liekoch aj personále, čo by dnes, keď je v zdravotníctve kríza, nemusela byť maličkosť.

No aby som to zase nepreháňala — pravdaže môže ochorieť ktorýkoľvek človek a kdekoľvek. Teraz si spomínam, že sme ochoreli hneď, ako sme sa sem v auguste minulého roku pre sťahovali. Iba niekoľko dní sme tu bývali — a zistila som, že sa mi vyhodili akési vyrážky. Mohla som si to potierať, čím som chcela — nepomáhala ani Alpa a šialene to svrbelo. Ľubo sa mi posmieval, no čoskoro to postihlo aj jeho a Aničku. Mysleli sme si, že je to alergia na nové prostredie, nakúpili sme si rôzne protialergické lieky, nepomohli. Začali sme sa sťažovať priateľom, lebo Ľubo hovorí, že s ničím sa nemajú robiť tajnosti, lenivá huba — hotové nešťastie, a kto sa nikomu nepo sťažuje, tomu nikto neporadí. Skutočne, začali nám radiť. Zuzka povedala:

„To budú roztoče. Toho, kto tam býval pred vami, nehrýzli tak ako vás, lebo to boli jeho roztoče, a aj roztoče vedeli, že sú jeho — ale vás hryzú, lebo ste cudzinci. Požičiam vám protiroztočový vysavač.“

O protiroztočovom vysavači sme už počuli — vynašli ho vraj do kozmických lodí. Kto má taký vysavač, ľahšie sa mu lieta do vesmíru aj sťahuje do cudzích krajín. No skôr, ako sme si stihli k Zuzke zájsť a protiroztočový vysavač si od nej vypožičať, zmienila som sa o našom trápení susedovi, pánu Metelkovi, tomu, čo nám bol zmontovať skriňu. Pán Metelka sa zamyslel a spýtal sa:

„Svědí vás to od pasu směrem dolů?“

„Presne!“

„Pak je to svědivka zahradní. Je tak malá, že je lidským okem nepostižitelná. Nic si z toho nedělejte. Tak jako vy se drbe celej Chodov.“

„A nedá sa nič proti tomu urobiť?“

„Nic. Ale proč byste proti tomu něco dělali? Trvá to od dubna do září. Za dvě neděle máte po starosti.“

A fakt. Len čo sa poriadne ochladilo, svědivka, ktorá spravodlivo svrbela cudzích aj domácich, zmizla — a všetci, cu dzinci aj domorodci, sa mohli prestať škriabať. Demokratická záležitosť. Nič, kvôli čomu by mal človek dostať svetabôľ.

No, si s nami spokojný, Peterko? Veď Ty si nás prvý posmeľoval, keď sme sa chystali urobiť ten krok. Nie že by sme si na to pripadali starí, len sme ešte chvíľu váhali — a vtedy si prišiel a povedal si: „Pokojne to spravte, bude to omladzovacia kúra!“ „Nepotrebujem nijakú omladzovaciu kúru,“ okríkla som Ťa — a spravili sme to. Ty si sa však ani potom neprestal na celú vec dívať ako geriater. Aj nedávno, keď si nás videl vychádzať na scénu pražského divadla Labyrint ako hercov, si vykríkol, že Tvoja kladná prognóza sa u nás nielen potvrdzuje, ale že sme prekonali aj Tvoje najlepšie geriatrické predpoklady. Zase som Ťa musela upozorniť, aby si si nechal také postrehy pre starých ľudí.

Ako je to vlastne? Vplýva na stav našej duše a tela viac čas alebo počasie? Ja si myslím, že počasie. Plynutie času predsa ani nevnímame, zatiaľ čo zmeny počasia áno. Aj podľa štatistík sa to dá ľahko zistiť — čítala som, že na jeseň je vraj najviac vrážd zo žiarlivosti a samovrážd, najar sa ľudia najviac pária. Preto vraj sa aj najviac neplánovaných detí rodí v januári — ľudia ich neplánovali, plánovala ich jar…

Práve sa vrátil Ľubo od Hany Hegerovej a pospevuje si akýsi francúzsky šansón, ktorý má pre ňu otextovať. Dozvedám sa, že jeho autorom je Leo Ferré, a pokiaľ by som potrebovala na záver listu niečo veľmi dojímavé a geriatrické, nech Ti tam vraj odpíšem z toho šansónu pár slov: „Avec le temps, va, tout s‘en va… S časom všetko odchádza…“ Ľubo netuší, že čosi podobné som Ti už napísala na začiatku o predjarnom smútku…

Drahý Peterko, ani sa nenazdáme, a bude po ňom — a bude tu smútok predletný. Ožije svědivka zahradní a budeme sa škriabať a tešiť na jeseň.

V Prahe, 5. marca 1996

Bozkáva Ťa Tvoja Oľga.

Smrteľná dávka

Drahá Zuzka a Igor,

zašli sme si teraz v marci s Ľubom na pár dní do Bratislavy pozrieť deti, ktoré nám tu zostali — a teraz sedím na chodbe jednej bratislavskej nemocnice, čakám na výsledky krvi a moču a píšem Vám, lebo neviem, či sa ešte niekedy do Prahy vrátim — alebo ostanem v Bratislave navždy. Dnes ráno pred raňajkami som totiž vypila plný pohár nemrznúcej zmesi značky Fridex.

Včera večer sme sa dohodli s Peterkom, že dnes okolo jedenástej zájdeme k nemu do nemocnice. Sľúbil, že mi vyšetrí chrbticu. Ľubo ešte ráno odskočil čosi vybaviť s tým, že sa pred jedenástou po mňa zastaví.

Bývame u Ľubky v maličkom jednoizbovom byte, ktorý ostal po Ľubovej mame. Ľubka tu má len jednu váľandu, viac sa sem nezmestí — my spíme na zemi, na molitanoch. Do kuchynky, z ktorej už vedú dvere na schody, chodíme na striedačku. Vrážame tu do seba medzi množstvom škatúľ, v ktorých má Ľubka svoj skromný majetok — nemá ho kam poukladať. Je to nepohodlné — ale zas na druhej strane sa v takomto malom byte stávajú veci, ktoré by sa vo veľkom nestali, a dostávajú sa k sebe — tak nečakane ako v surrealistickej básni — predmety, ktoré by sa k sebe inak nedostali.

Po Ľubovom odchode sa Ľubka začala kamsi chystať a ja som si sadla do kuchynky, aby som jej uvoľnila izbu. Ako tak sedím, pohľad mi padol na kredenc: stála tam fľaša toniku. Naliala som si plný dvojdecový pohár. Nijaké bublinky. Odvčera vyprchali, pomyslela som si, a vypila som ho na ex.

Tonik mal odpornú sladkastú chuť. Ako dlho tu asi stojí? Chcela som sa opýtať Ľubky, ale Ľubke v izbe práve zazvonil telefón. Druhý pohár si už určite nedám. Ľubka telefonovala dlho — prečítala som za ten čas znova včerajšie noviny. Keď dotelefonovala, vošla, už v kabáte, do kuchynky, vzala z kredenca fľašu toniku, rozlúčila sa so mnou a poberala sa von.

„Ten tonik už nepi, je starý,“ povedala som jej, keď už stála v otvorených dverách na schodisko.

„To nie je tonik,“ povedala Ľubka. „To je Fridex. Idem ho práve naliať do chladiča.“

„Tak preto mal takú odpornú chuť!“ zvolala som a obidve sme sa rozosmiali.

Zrazu sa Ľubka pozrela na fľašu, a keď videla, koľko chýba, zvážnela: „Dúfam, že to nie je jed!“

Vrátila sa a zdvihla z kúta poloprázdnu fľašu Fridexu. Vysvetľovala mi pri tom, že z tejto fľaše včera večer, keď som ja už spala, preliala časť do fľaše od toniku a rozriedila Fridex destilovanou vodou. Nechala to potom stáť na kredenci, na očiach, aby na to ráno nezabudla — myslela si, že bude ráno v kuchynke prvá.

„Fridex je jed,“ povedala, keď si preštudovala nálepku na originálnej fľaši, zbledla a podala mi fľašu.

Nálepka na fľaši uvádzala chemické zloženie Fridexu, ktoré nám dokopy nič nepovedalo, no boli tam aj rôzne varovania, ktoré boli až veľmi zrozumiteľné. Napríklad varovanie, že pri nalievaní do chladiča nemá tekutina kvapnúť na lak karosérie, lebo ho rozpustí. Hneď som si predstavila, čo tak asi sa už v tej chvíli vo mne rozpúšťa. Nálepka uvádzala aj poučenia, čo treba robiť, keď Fridex kvapne na ruku. Oplachovať postihnuté miesto prúdom vody a v prípade jeho ščervenania vyhľadať kožného lekára. Našťastie písali aj o tom, čo treba urobiť po prípadnom „požití“. Vypiť liter vody, vyvolať si zvracanie — a potom ihneď vyhľadať lekára.

S plným pohárom vody som sa pobrala na záchod. Ľubka mi prinášala ďalší. Pila som pohár za pohárom a vyvolávala som si prstom v krku zvracanie. Nedala som Fridexu nijakú šancu — všetok musel von. Aspoň teda ten, ktorý sa nestihol roztiecť po mojich útrobách za čas, čo Ľubka telefonovala, čo som čítala noviny — a čo sme sa na tom zabávali.

Teraz už len lekár. Ale nehorí. Cítila som sa celkom dobre a vravela som si, že som typ, ktorému ani Fridex neuškodí. Presvedčila som Ľubku, že môže spokojne odísť za svojimi povinnosťami — otec sa vráti o dve hodiny, stačí, keď potom spolu s ním zájdem do nemocnice, kam aj tak máme namierené.

Ľubo sa zjavil pred jedenástou. Rozmýšľala som, či mu mám vôbec niečo povedať — určite sa zľakne, ale najprv mi vynadá. Nakoniec som to riskla. Vynadal mi a potom sa zľakol. Presvedčila som ho však, že je so mnou všetko v poriadku, a pretože sme mali ešte chvíľu času, zašli sme si ešte na kávu. Teda on — ja som si ju pre istotu nedala.

Ďalší čas sme potom stratili v nemocnici čakaním. Peterko je primár — je to napísané aj na tabuľke na dverách vedúcich do malej chodbičky. Pod jeho menom je na ďalšej tabuľke ďalšie meno, ženské, aj pri tom mene je napísaná funkcia: vrchná sestra. Dvere boli pootvorené, vošli sme teda do tej chodbičky, v ktorej bolo vedľa seba ďalších dvoje dverí, jedny vedúce do Peterkovej pracovne, druhé do pracovne vrchnej sestry. Spoza Peterkových dverí sme počuli Peterkov hlas, telefonoval, nechceli sme ho vyrušovať, dívali sme sa za ten čas na ceduľu na pootvorených dverách a v Ľubovi sa prebudil zlý chlapec. Taký ten vo veku, keď chlapci maľujú vo výťahoch škaredé obrázky. Ľubo to ešte dodnes niekedy robí. Aj teraz dostal taký nápad a vytiahol ceruzku:

„Čo keby som z primára spravil šprimára? A z vrchnej sestry povrchnú!“ Rozosmiala som sa.

Zabávali sme sa priveľmi nahlas. Skôr, ako to mohol urobiť, jedny z dvoch dverí sa otvorili a stála v nich vrchná sestra osobne.

„Hľadáte niekoho?“

„Pána primára, sme objednaní,“ povedal Ľubo a skryl ceruzku za chrbtom.

„Pán primár telefonuje.“

„Vieme. Počkáme.“

Vrchná sestra nebola povrchná. Dôkladne sa pozrela na dvere do chodbičky, potom znova prísne na nás a bez slova sa zase stratila za svojimi dverami.

Vzápätí Peterko dotelefonoval, otvorili sa jeho dvere a s otvorenou náručou nás v nich vítal.

Stále sme boli v pohode.

„Nechceš pre niektorú z dcér Oľginu bundu?“ zvolal Ľubo. „Dáme ti ju!“

„V Prahe už nemrzne? Len nech si ju Oľga ešte nechá, ešte môže začať!“ smial sa Peterko.

„Jej už mráz neuškodí,“ povedal Ľubo. „Vypila nemrznúcu zmes.“

„Fridex?“

„Fridex.“

„Omylom?“

„Na raňajky.“

„Koľko?“

„Dve deci.“

Teraz začal blednúť Peterko.

„Ale bol riedený,“ povedala som. „Cítim sa dobre.“

„To je jedno,“ povedal Peterko. „O chvíľu ti môžu odísť obličky. Ako sa to mohlo stať?“

Vysvetlila som mu, že Fridex stál vo fľaši od toniku na kredenci.

„To nie je pravda!“ zvolal Peterko a začal vytáčať telefónne číslo. Spojil sa s prednostom toxilogického oddelenia na Kramároch a konzultoval s ním problém. Občas sa ma počas rozhovoru na niečo opýtal.

„Nevieš v akom pomere bol riedený?“

„Neviem,“ povedala som. „Iste dosť.“

„Hneď si ho vyvrátila?“

„Hneď. Teda potom, keď Ľubka dotelefonovala. Tak asi desať minút som ho mala v sebe.“

Keď Peterko dotelefonoval, ukázal mi nechtom na injek čnej striekačke niekoľko dielikov a povedal:

„Vieš, koľko ráz sa takéto množstvo zmestí do dvojdecového pohára? Pravdepodobne si vypila smrteľnú dávku. Ideme do ambulancie urobiť odbery, a potom tu ostaneš na intenzívke. Môže sa ti stať, že noc stráviš na umelej obličke.“

Ľuba sme nechali sedieť v Peterkovej pracovni a Peterko ma zaviedol do ambulancie, tam ma odovzdal sestre a kamsi odišiel. Sestra mi vzala krv a moč a ja tu teraz sedím na chodbe, čakám na výsledky a píšem Vám list.

Myslím, že mi začína byť trochu zle.

Tŕpne mi hlava, oblieva ma pot a zmocňuje sa ma celková slabosť. Keď sa pozriem na bielu stenu oproti, zdá sa mi, že na nej vidím dúhu. Takú, aká sa robí, keď je na ceste vyliaty olej. Mala by som asi zavolať na sestričku.

Ale nie, nebudem robiť paniku, sú to nervy — musím zhlboka dýchať.

Áno, párkrát som sa zhlboka nadýchla — a prešlo to. Naozaj to asi boli nervy — a možno aj hlad. Veď už je čas obeda — a ja som dnes ešte nemala okrem Fridexu nič v žalúdku.

Ale čo ak sa to vráti? Čo ak nie som až taký odolný typ a výsledky krvi a moču, ktoré o chvíľu donesú, ukážu niečo hrozné? Čo ak zomriem? Keby som zomrela, bol by to ozaj veľký paradox. Človek odíde z Bratislavy — a netuší, že to urobil len preto, aby sa mu podarilo zomrieť v Bratislave.

Bozkáva Vás a možno navždy sa s Vami lúči

Vaša Oľga.

P. S.

Už som zas v Prahe — ani som Vám list nestihla z Bratislavy odoslať, dopisujem ho až tu a doručím Vám ho osobne.

Všetko sa skončilo dobre. V krvi som mala iba malé množstvo akýchsi plynov, pustili ma na reverz domov, večer a ráno som mala prísť na ďalšie kontroly, večer som bola, kontrola dopadla ešte lepšie ako tá prvá, predsa len som asi odolný typ — a tak ráno som sa už neukázala a vyrazili sme na spiatočnú cestu. Peterko nás zastihol iba telefonicky — už v Prahe. Vynadal mi a prikázal, aby som ešte tu v Prahe zašla aspoň na jednu kontrolu. Neviem, či to má význam.

Cítim sa dobre, sedím pri televízore, píšem list a zároveň pozerám reláciu Na vlastní oči. Nejaký človek, vlastník pohrebnej služby, si prenajal aj nemocničnú márnicu a vyžaduje, aby príbuzní dávali pochovávať svojich zomretých výlučne cez jeho firmu. Ak si príbuzní vyberú inú pohrebnú službu, vydá im telo z márnice len za zvláštny poplatok. Jedna majiteľka inej pohrebnej služby vzrušene hovorila: „Vždyť to jsou moje těla! On si nárokuje pohřbívat moje těla!“

Ľahko sa im je dohadovať, keď majú v márnici mrazáky. O mňa veru — s tou nemrznúcou zmesou v krvi — by sa tak dlho naťahovať nemohli.

V Prahe, 8. marca 1996

Pokyny pre cestujúcich do západnej Európy

Milý Rudo,

v poslednom liste píšeš, že si zvedavý na zážitky, ktoré som mala v Západnom Nemecku — aby som Ti o nich podrobne napísala. Je od Teba milé, že si na čosi také zvedavý Ty, ktorý si známy svojím odporom k cestovaniu, človek bez pasu. Rozumiem tomu tak, že nie si zvedavý na informácie o cudzine, ale na spôsob, ako ich ja podávam, lebo pravdu povediac — spôsobu bude viac ako informácií. Vždy som Tvojmu odporu k cestovaniu rozumela — aj vo mne od detstva už pohľad na dopravný prostriedok vyvolával akýsi smútok. Asi to bolo preto, že otec k nám na Oravu prichádzal len raz do mesiaca. Prišiel v sobotu v noci a v nedeľu o druhej poobede odchádzal. Cesta na stanicu bola vždy veľmi smutná. Nenávidela som vlak, ktorý otca odváža, a neskôr akýkoľvek vlak.

A predstav si, že som ja, nepriateľ cestovania, dostala pozvánku, aby som sa zúčastnila literárneho kolokvia v nemeckom Arnsbergu. Bez rozmýšľania som oznámila Ľubovi, že nikam nejdem. Nesúhlasil. Najprv ma pekne prehováral, argumentoval, potom sa nahneval. Aby som ho uchlácholila, povedala som mu, že teda pôjdem — ale v duchu som si vymyslela plán. Tesne pred cestou sa hodím maród. Aká choroba ma postihne? Najlepší sa mi zdal žlčníkový záchvat. Nenápadne som sa vypytovala Petra Belana, kde má človek žlčník. Uvažovala som, či budem od bolesti aj kričať, alebo len vzdychať. Nič také nebolo treba. Tri dni pred cestou ma seklo v krížoch — stáva sa mi to vždy, keď mám nejaké trápenie. Vzdychala aj kričala som celkom úprimne. Peterko mi naordinoval Brufen — ale Ľubo ani tak nepovolil a vyprevadil ma na letisko.

„Chceš ma zabiť!“ povedala som mu pri lúčení a so slzami v očiach som nastúpila do lietadla.

Vystúpila som z neho vo Frankfurte. Od výdaja batožiny som si v ruke niesla ťažký kufor a tašku, kríže ma boleli, ledva som sa vliekla, vzdychala som nahlas. Keď som urazila kusisko cesty po dlhánskej hale, všimla som si, že sa vedľa mňa sunie akýsi pohyblivý chodník a na ňom sa vezú aj s kuframi so záujmom na mňa hľadiaci ľudia. „Máte tu chaos, do čerta s vami,“ skríkla som, lebo som vedela, že ma nikto nemôže rozumieť.

Metro ma z letiska odviezlo na stanicu. Tam som mala nasadnúť na vlak a viezť sa ešte niekoľko hodín na miesto určenia. Na peróne som si všimla, že si ľudia vezú kufre na vozíčkoch, ktorých tam bolo plno. Neurobím už takú chybu ako na letisku, povedala som si, a naložila som svoju batožinu na jeden vozík. Chcem ho tlačiť pred sebou — a ani hnúť. Študovala som kolesá, kde je zabrzdený. Nič som nevypátrala. Čo to neopravia? Zložila som batožinu z vozíka, preložila som ju na iný. Ani ďalší vozík sa nechcel pohnúť. A vraj perfektní Nemci! Tlačila som ho z celej sily — myslela som si, že sa mi podarí rozbehnúť ho. Moje trápenie sledoval pán, ktorý sa nevydržal na to len dívať, pristúpil ku mne a stlačil nad hrubou rúčkou, ktorú som držala v rukách, ďalšiu, tenšiu. Medzi tie dve rúčky sa mu podarilo prištiknúť mi prsty oboch rúk. Strašne som zvrieskla, pán sa dal na útek. Mala som pocit, že mám všetky prsty zlomené. Systém odbrzdenia som už ovládala — no na to, aby som ho použila, moje boľavé prsty už nemali takmer síl. Horko-ťažko som poskladala batožinu z vozíka, a už nielen s boľavou chrbticou, ale aj s boľavými rukami som nastúpila do vlaku.

Účastníci kolokvia boli ubytovaní v krásnom horskom hoteli. Po absolvovaní ubytovacích formalít som si vyniesla batožinu do izby a vyčerpaná som sa zvalila na posteľ. Ako tak oddychujem, padol mi pohľad na obrovského zeleného chrobáka, sediaceho na vankúši, hneď vedľa mojej hlavy. Strašné čosi! Znova som vykríkla, vytrhla som stránku z písanky, ktorú mi pribalil Ľubo, aby som si do nej zapisovala svoje zážitky, a nabrala som odporné zviera na papier. Opatrne som ho vyniela z izby na chodbu. Po chodbe kráčala práve chyžná, prekvapene ma chvíľu pozorovala, a potom vzala chrobáka do holej ruky. Strhla z neho staniól a zjedla ho. Takého čokoládového chrobáka som potom celých desať dní pobytu nachá dzala na vankúši ako pozornosť hotela.

Kolokvium preskočím — moje bolesti spôsobili, že na tie podujatia som chodila, len keď sa naozaj nedalo neísť. Neustále som to každému vysvetľovala: „Ich habe Rückenschmerzen.“

Za neobíditeľnú povinnosť som však pokladala kúpu darčekov za peniaze, ktoré som dostala v Bratislave. Nebolo ich veľa, ale malých darčekov sa dalo nakúpiť dosť. Časť som kúpila v Arnsbergu a časť peňazí som si odložila. Na spiatočnej ceste som totiž mala prenocovať vo Frankfurte a letieť až na druhý deň. V Arnsbergu, v prednáškovej sále, som prezieravo ukradla kriedu. Mám nulový orientačný zmysel — nebude zlé, keď si vo Frankfurte, pri vzďaľovaní sa od hotela, budem značkovať cestu.

Ubehlo nekonečných desať dní a zase som sedela vo vlaku. Blížil sa k akémusi mestu, v ktorom som mala prestúpiť na vlak do Frankfurtu. Už som stála v chodbičke medzi ľuďmi, chystajúcimi sa vystúpiť, keď som zrazu ucítila úder do hlavy, taký hrozný, že ma zhodil na kolená. Od ľaku a bolesti som ostala kľačať. Okolostojaci mi pomohli na nohy. Videla som, ako sa im pohybujú ústa, ale nepočula som zrazu ani hlások. Ten úder, čo som dostala, pochádzal od poklopu na strope vozňa, ktorý sa náhle uvoľnil a padol práve na moju hlavu.

Vystúpila som a na peróne som si sadla na lavičku. Bolo mi zle od žalúdka, príšerne ma bolela hlava a aj bez doktora som vedela, že mám slabý otras mozgu. Usilovne som prehĺtala, aby sa mi aspoň vrátil sluch. Oproti mne stáli moji spolucestujúci a niečo mi vysvetľovali. Postupne som ich začala počuť — ako z veľkej diaľky. Ale v tom už prichádzal vlak do Frankfurtu. Nikdy sa nedozviem, čo mi radili.

Vo Frankfurte som sa ubytovala podľa inštrukcií — v hoteli, ktorý bol najbližšie pri stanici. Odložila som si veci v izbe, premohla bolesť, vzala kriedu — a vybrala som sa do mesta. Bola chladná májová nedeľa — všetky obchody na okolí boli zatvorené. Pomyslela som si, že sa aspoň popozerám, čo kde majú, a nakúpiť vybehnem v pondelok ráno pred odletom. S kriedou v kabelke som zamierila do obchodnej štvrte — len tak, z kroka na krok, lebo ma bolela nielen hlava, ale stále aj tá chrb tica, a ani prsty na rukách som ešte nemala v poriadku. Brnelo mi v nich a počas celého pobytu v Arnsbergu mi robilo poblémy udržať v nich príbor. Chodila som okolo výkladov veľkých obchodných domov aj okolo obchodíkov a butikov. Tam, kde sa mi zdal tovar najlacnejší, som kriedou urobila znak na chodníku.

Začalo sa stmievať, pobrala som sa naspäť k hotelu. Kráčala som práve po ulici, spájajúcej obchodné centrum a stanicu, vedľa ktorej stál môl hotel. Nad vchodmi v tej ulici svietili už červené lampičky a o steny sa opierali a pozorovali ma sporo oblečené slečny. Kráčala som neprirodzene, na príčine bola bolesť v chrbtici. Aby som neprirodzenú chôdzu pred nimi nejako zamaskovala, kráčala som pomaly, občas som sa zastavila a krútila kabelkou. Odrazu sa dve zo slečien odlepili od steny a spustili na mňa nepochopiteľný príval kriku. Nevedela som, čo im mám povedať — málo som im rozumela. Aj slečny mali kabelky, oveľa krajšie ako ja, nie z obyčajnej kože, ale z okrúhlych ligotavých plieškov. Jedna z nich sa uprostred kriku zrazu kabelkou zahnala a tresla ma po hlave, presne na boľavé miesto. Dala som sa na útek — tak rýchlo, ako mi to boľavá chrbtica dovolila.

V hoteli som sa zamkla na dva západy a udýchaná sa zvalila do kresla. Z kresla som zazrela televízor. Zapla som ho v nádeji, že ma nejaký program upokojí. Na obrazovke sa najprv objavil šikmooký chlap s nožom a rútil sa z obrazovky rovno na mňa. Prepla som na iný kanál — žeriav práve vyťahoval z vody vrak auta, z ktorého trčalo niekoľko mŕtvol. Prepla som — na ďalšom kanáli boli správy. Ukazovali práve poľské lietadlo, ktoré sa v ten deň zrútilo neďaleko Varšavy. Všetci cestujúci zahynuli. Ich znetvorené telá viseli na stromoch okolo vraku. Hlásateľ hovoril ako o veľkej zvláštnosti o tom, že batožina všetkých pasažierov ostala neporušená. Radšej som televízor vypla. Pomyslela som si, že tento výlet mi určite ešte pripraví pár prekvapení a prosila som všetkých svätých, aby ma aspoň živú dopravili do Bratislavy.

Na druhý deň sa mi podarilo nájsť označkované obchody, minúť posledné marky a nastúpiť do lietadla so značkou OK. Kufor som odovzdala, ale kabelku aj príručnú tašku s darčekmi som si vzala do kabíny. Májový pondelok bol jasný a aj akýsi radostný — to ja som sa tešila, že sa blížim domov a sľubovala som si, že už nikdy sa nehnem spoza železnej opony ani neprekročím nijakú hranicu.

Dlhú chvíľu počas letu som si krátila upratovaním kabelky. Natrafila som na obálku, ktorú mi dali pred cestou do Nemecka, ešte na Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave. Bol v nej list s nadpisom „Pokyny pre cestujúcich do západnej Európy“. Pohŕdavo som si pomyslela: vyznám sa ja vo svete, aj keď nerada cestujem, zaobišla som sa aj bez vašich pokynov. Z dlhej chvíle som si však list predsa len dodatočne prečítala. Písali tam, že som valuty dostala iba pre prípad, ak náhodou budem musieť zaplatiť za stravu a ubytovanie. Zakrútila sa mi hlava. Strava aj ubytovanie boli bezplatne, to si oni zistia, a valuty som pomíňala na hlúposti. Teraz ich budem musieť vrátiť. Kde ich vezmem? Môžem ich doma kúpiť za naše — ale darčeky budú potom mnohonásobne predražené. Moja radosť z toho, že sa vraciam domov, o stupienok ochladla.

Trápilo ma to až po Prahu, kde som mala prestúpiť na lietadlo do Bratislavy. Konečne vydali príkaz „pripútať sa“. Z klesajúceho lietadla som už dobre videla pražské letisko — bolo úplne prázdne, stálo na ňom len jedno lietadielko. Vyzeralo ako hračka a ja som si spomenula na deti, mávla som rukou nad minutými valutami a znova som pocítila veľkú radosť. Tam podo mnou leží Československo, moja vlasť! O chvíľu sa jej dotkne podvozok.

Nedotkol sa však, hoci sa už k nej blížil. Lietadlo zrazu zmenilo uhol letu a začalo sa znova štverať medzi oblaky. Letisko sa zmenšovalo a zrazu mi celkom zmizlo z očí. Lietali sme ako keby naverímboha asi pol hodiny a nikto nám nič nevysvetlil. Aj letuška kdesi zmizla. Ľudia znervózneli. Niekto poznamenal, že sa asi nedarí vysunúť podvozok. Ďalší človek začal kričať, že pri takomto dlhom pristávaní nám nevystačí palivo. Palivo je vraj presne vyrátané na trištvrte hodiny letu z Frankfurtu do Prahy, plus nejaká maličká rezerva. Ľudia začali volať na letušku a dožadovali sa vysvetlenia. Neobjavila sa. Konečne, keď panika v kabíne nebezpečne vzrástla, ozval sa z ampliónu hlas — zrejme hlas pilota. Oznámil nám: „Letiště Praha pro velký provoz nepřijímá.“

Neviem, koho tá veta upokojila — mňa nie. Pomyslela som si, že klamú a že na vine určite bude niečo iné, napríklad ten podvozok, veď som už pri klesaní stihla zazrieť z okienka celé letisko a viem bezpečne, že bolo, až na jedno lietadlo, úplne prázdne.

„Tušila som, že sa tá cesta dobre neskončí,“ povedala som si pre seba. „A tušenie neklamalo.“ Spomenula som si aj na vetu „Ty ma chceš zabiť!“, ktorou som sa lúčila s Ľubom. Potvrdila sa. Prišlo mi však svojho vraha teraz ľúto. Určite si bude až do smrti robiť výčitky, že ma na cestu vyslal násilím. Potom som si spomenula na havarované poľské lietadlo, ktoré som včera videla v televízii. Ľudia zahynuli, ale batožina ostala nepoškodená. To sa ľahko môže zopakovať! Vybrala som z kabelky „Pokyny pre cestujúcich do západnej Európy“, odtrhla som čistú polovicu strany a napísala som na ňu: „Táto taška je moja. Zbohom. Oľga Feldeková.“ A potom som ešte pripísala: „Všetkých som vás milovala.“ A vložila som lístok do tašky. Aby záchrancovia tašky vedeli, komu ju majú odovzdať — aby si moje darčeky neprisvojili cudzí ľudia.

V tej chvíli sa objavila letuška. Usmievala sa. Zdalo sa mi, že nasilu, lebo aj ona dobre vie, že je s ňou amen. Ľudia na ňu spustili krik, jeden cez druhého sa vypytovali, čo sa vlastne robí. Nielen ja — nikto pilotovej informácii o veľkom prevádzke neveril. Letuška však ďalej tvrdila, že je to tak, ako vravel pilot, a začala roznášať koňak. Aspoň že to.

Ale cesta bola ozaj ako zakliata. Ani koňak sa mi neušiel — kým prišiel na mňa rad, pilot oznámil, že pristávame.

Až na letisku som sa dozvedela, že nielen naše, ale aj ďalšie lietadlá, ktoré boli súčasne s nami nad Prahou vo vzduchu, nesmeli pristáť. (Dobre, že sme sa s niektorým nezrazili!) To preto, že letisko patrilo jedinému lietadlu — tomu, ktorým práve vtedy priletel do Prahy súdruh Ceaucescu z Bukurešti. Bolo by to možné, že milovaná vlasť, do ktorej som sa tak tešila, je ešte nebezpečnejšia ako cudzina?

V Bratislave na letisku ma čakal Ľubo, doma ma čakali deti, tešila som sa, že som medzi svojimi, a zahnalo to spomienku na nebezpečné pristátie. Nakoniec ten chaos vo vlasti bol aj na čosi dobrý — minuté peniaze nikto odo mňa už nepýtal.

Srdečne Ťa zdraví

Tvoja Oľga.

P.S. Čítam tento list po rokoch, v Prahe, a vidím, milý Rudo, že má len jednu veľkú chybu — že som Ti ho neposlala. Dnes by Ťa s ním poštár už hľadal darmo. Takmer celý život si neopúšťal Devínsku Novú Ves. Prežil si ho pár metrov od železnej opony a netrápilo Ťa, že sa nemôžeš dostať za ňu. Díval si sa ponad ňu na rieku a do Rakúska. Keď sa zotmilo, vravel si si: „Morava, aj v noci sa leskneš.“ A keď bol pekný deň, dovidel si z konca svojej záhrady až na siluetu rakúskych Álp. Ale potom bol november 1989, nežná revolúcia, vojaci postrihali železnú oponu na kúsky a v Carltone tie kúsky ostnatého drôtu podával čašník pán Mandák zahraničným hosťom ako zákusok. Zrazu sa dalo ísť do Rakúska aj bez pasu. Nevydržal si to ani Ty. Prebrodil si sa s ostatnými obyvateľmi Devínskej cez Moravu a jediný jeden raz v živote si sa pozrel na hrad Devín z rakúskej strany. Nijaký zvláštny pocit si pri tom nemal a o päť minút si sa zas vrátil do vlasti. A predsa aj Tebe sa vlasť jedného dňa prestala zdať bezpečným miestom na ďalší pobyt. Možno to bol len taký chvíľkový pocit, aký som ja mala vtedy na letisku — ale stačilo to. Zatĺkol si si klinec do steny a odlepil si sa s jeho pomocou od zeme. Vzlietol si a pristál v nebi. Alebo sa ešte stále vznášaš medzi nebom a zemou — ak aj tam pristávajúcim anjelom zavadzia nejaký súdruh Ceaucescu…

V Prahe, 4. apríla 1996

Faradayova klietka

Milá Ľubinka,

potešil ma Tvoj list, že sa Ti ako sprievodkyni po Bratislave darí aj v angličtine aj v nemčine a že sa Ti pri tom dobre hodí aj Tvoj nápodopis. Za poverami, o ktorých si robila diplomovku, si musela preputovať celý Gemer — iste je zábavnejšie rozprávať to, čo vieš, ľuďom, ktorí sami putujú z celého sveta, aby si to od Teba vypočuli.

Ozaj, počula som nedávno, že ak človek stretne mníšku s taškou, je to veľké šťastie. To je dobrá správa, lebo tašku má takmer každá mníška, ktorú stretneš. A ja som si doteraz vždy myslela, že mníška s taškou iba zmierňuje nešťastie. Čo Ty na to? Budem Ti vďačná, keď to skontroluješ, lebo dobre vieš, že ja poverám verím.

Stalo sa mi napríklad aj tu v Prahe, ešte sa len začínala jar, že som zmeškala posledné metro a musela som si zobrať taxík. Bola noc, okno auta bolo zapadané snehom, sneh poletoval aj vo vzduchu — a taxikár ani nepustil stierač. Všimla som si, že aj volant drží len tak akosi formálne. Značky ani klzká cesta ho vôbec nezaujímali. Mala som z toho normálny strach. A vtom nám ešte aj prebehla cez cestu čierna mačka.

„Zastaňte!“ zvolala som.

Zastal.

„Proč?“ spýtal sa.

„Musíme počkať, kým dráhu mačky pretne iné auto — ináč nás postihne nešťastie.“

„Kde to žijete?“ povedal. „Uvědomte si, že je konec dvacátého století.“

Zahanbila som sa za svoju poverčivosť a taxikár poslušne ďalej stál, pretože dlho nikto nechodil, a pokračoval v rečnení:

„Uvědomte si, že sedíte v auťáku a auťák je přece Fara dayova klec. Gumové pláště nás od těch kočičích stop stoprocentně izolujou a ruší veškerou kouzelnou moc. Kdybyste šla pěšky, to by bylo něco jiného. Ale taky proti tomu je účinná obrana. Uděláte čelem vzad, třikrát si poskočíte na pravé noze, třikrát na levé, a pak překročíte tu pomyslnou čáru, otočena zády k ní!“

„Už ste to niekedy skúšali?“

„Dělám to tak pokaždé. Jednou jsem to podcenil, neudělal jsem čelem vzad a hned za tou pomyslnou kočičí čarou mi ujely nohy na banánové slupce. Praštil jsem hlavou o asfalt a propadl jsem se na několik vteřin do hlubokého bezvědomí.“

Konečne sa z tmy vynoril a cez pomyselnú mačaciu čiaru prešiel nejaký človek.

„Už môžete ísť,“ povedala som.

„Jo, teď to slízne on. Vy jste ale doopravdy šíleně pověrčivá,“ zasmial sa taxikár a vyrazil.

(Toto sa mi v skutočnosti stalo s Jankom Melkovičom v Bratislave, aj som Ti to pôvodne napísala o ňom — kdežeby som ja tu v Prahe po nociach blúdila taxíkmi? Ale otec nad tým krútil hlavou, čo je to vraj za nezmysel písať z Prahy do Bratislavy bratislavské spomienky, keď čitatelia odo mňa očakávajú presný opak. Ako vzor toho, čo je moja šanca, uviedol Montesqieuove Perzské listy, podrobne vyrozprával jeden z nich, návštevu Peržana v parížskej opere a to, ako omylom pokladal za hlavnú atrakciu nie javisko ale hľadisko — počula som to už v živote asi stokrát, ale vždy si to vypočujem so záujmom, otec to stále vylepšuje — a potom povedal: „To máš z toho, že stále sedíš doma, odmietaš so mnou kamkoľvek ísť, vyhováraš sa na pľuzgiere, ktoré máš preto, lebo nosíš topánky stále naboso, pretože si nevieš kúpiť ponožky, a potom sa čuduješ, že nemáš nijaké pražské zážitky. Kto čítal tvoje doterajšie listy, musel nadobudnúť dojem, že Praha sa skladá z dvoch ulíc v starom Chodove a z tohto posledného už dokonca vyplýva, že Praha vôbec neexistuje!“ Potom mi to vzal, urobil z Janka Melkoviča pražského taxikára a preložil jeho repliky do češtiny. A samozrejme, čo sa nehodilo — celú druhú polovicu príhody! — škrtol. Janko Melkovič totiž, potom, ako mi v aute porozprával, aké rôzne povery dodržuje on, človek dvadsiateho storočia, aby sa mu nič zlé nestalo, ma zaviezol autom, ktoré mu už niekoľko ráz ukradli, do svojho štúdia, aby mi ukázal, ako ho už po neviemkoľký raz vykradli. Zapôsobilo tam na mňa najmä množstvo osamelých klincov, zatlčených do stien v rôznej výške, a mala som pocit, akoby sa z Janka Melkoviča stal zrazu kustód, ktorý ma sprevádza po nejakom zámku. Mal v ruke paličku, prechádzali sme od jedného klinca k druhému, a on sa pri každom klinci zastavil, ukázal naň paličkou a vysvetľoval: „Tu visel Bazovský, obraz z jeho žltého obdobia… Tu Mišo Studený, jeho Štvorlístky… Tu jeden kovačický naivista…“ Ale musím sa vrátiť k pražskému taxikárovi, aby sa otec ešte viac nerozzúril a dovolil mi pozerať Dallas. Dávali to predtým o piatej, ale — vraj na mnohé žiadosti divákov — to teraz už niekoľko dní Nova púšťa o 20,00, keď sú na iných kanáloch serióznejšie programy. Určite sa im to odzrkadlí aj na spravodajstve — pribudne im počet rodinných vrážd. Otec bol zatiaľ veľkodušný a tvrdil, že o tie serióznejšie programy nemá záujem, ale poznámky o tom, že podľa toho, čo pozerám, vyzerá aj to, čo píšem, už utrusuje.)

Neviem, prečo som sa tomu vymyslenému taxikárovi zdala poverčivá „šíleně“? Som poverčivá celkom normálne, na Orave bol takto poverčivý každý. Tak ma Orava vychovala — a ja som zas potom presne tak vychovávala vás. Pamätáš, keď som vás, deti, kedysi vozila každé ráno do školy? Keď nám prebehla pred autom mačka, pravdaže som vždy zabrzdila a čakala som, kým tade neprejde nejaký človek alebo iné auto. Niekedy to trvalo aj dvadsať minút, prišli ste neskoro na vyučovanie, ale aspoň som mala istotu, že sa všetky vrátite domov zdravé. Muselo sa to nalepiť aj na Teba, národopis si si po maturite nevybrala náhodou, a tému „poverové rozprávanie“ na diplomovku takisto. Vždy som sa tešila, keď si chodila robiť výskum na Gemer, s čím prídeš, a aj tu v Prahe som už pár hostí pobavila Tvojimi zážitkami: ako si Ťa jeden dedko chcel uctiť tak, že Ti stále prilieval do čaju sirup, až v ňom bolo viac sirupu ako čaju. A musela si to vypiť, aby sa neurazil. Alebo ako Ti zas v inej chalúpke núkal jesť vdovec, na holom stole, bez taniera, bez príborov, bolo to čosi odporné, keď nedával pozor, hádzala si si jedlo tašky, všetko sa Ti v nej umastilo, a aby nemal podozrenie, tak si sa robila, že prežúvaš, a chválila si, aké je to výborné. Chvála ho potešila, naložil Ti znova. Poučila si sa a inde si si už dávala pozor, aby si neprechválila, ale ani odmietať sa nedalo, lebo si sa bála, že potom Ti neporozprávajú nič. A často Ti porozprávali len povery, ktoré si už dávno poznala, aj v piatich domoch Ti porozprávali rovnakú…

So snami je to inak — každý sen je iný.

Jeden svoj Ti porozprávam.

Snívalo sa mi, že vy, deti, ste ešte malé, pozeráte televíziu a ja varím kávu.

Chcem si ju vypiť na balkóne, odkiaľ zakričím na susedku Magdu Takáčovú. Ona bude piť kávu na svojom balkóne, ja na svojom, a budeme si cez plot klebetiť, tak ako sme to robili celé roky.

Vyjdem na balkón a tam pri stolíku sedí náš Amor, srnčí ratlík. Sedí tam, hoci sa stratil na Orave, už dávno sme ho oplakali. V labke drží jablko a obhrýza ho ako človek. Vbieham do izby a kričím:

„Deti, deti, Amorko sa našiel! Amorko žije!“

Deti pozerajú televíziu a nereagujú. Je mi to čudné. Veď keď sa Amor stratil, išli sa zblázniť. Vychádzam znova na balkón presvedčiť sa, či je tam Amor naozaj. Amor tam nie je. Nakláňam sa cez zábradlie a pozerám, či nevybehol do záhrady. V záhrade kosia trávu niekoľkí muži a nezrozumiteľ ne spievajú. Znova sa vraciam do izby a vidím, že nábytok v izbe nie je náš, a ani vás, detí, tam už niet.

Samozrejme, viem, Ľubinka, že sen vôbec neznamená to, o čom je. Sen vždy znamená niečo iné. Neprišla som ešte na to, čo znamená tento sen, nemám po ruke poriadny snár. Niekoľ ko snárov mám, ale sú prakticky nepoužiteľné. Každý ráta s tým, že sa ti prisní črpák, lopta z konskej srsti, vreteno a podobné veci. Ak sa aj v snári spomína predmet, ktorý sa vyskytuje aj dnes, je to také zriedkavé, akoby ho tam dali omylom, a aj ten sa ti musí prisniť v nejakej málo zvyčajnej súvislosti, ktorá je predpísaná v snári. „Jabĺčka koňom dávať — svadba v rodine.“ Alebo: „Jabĺčka popadané znova na strom vešať — tieto Vianoce ti vianočná jedlička podľahne ohňu.“ K môjmu snu všetky snáre mlčia.

Ale zato zážitky tu mávam veselé.

Aj Ty by si sa čudovala, keby si sem prišla na zber povier, že ani Praha by sa nedala zahanbiť Gemerom. Samozrejme, musela by si natrafiť na takých ľudí, ako som ja alebo Zuzka.

Nedávno som nastupovala so Zuzkou do metra. Rovno pred nami zastal tretí vozeň. Už som chcela nastúpiť, ale Zuzka ma odtiahla:

„Nikdy nenastupuj do tretieho vozňa, budeš mať nešťastie.“

Poslúchla som ju a nastúpili sme do druhého. Ako tak sedíme, zrazu som si uvedomila, že v ruke držím neoznačený lístok, pred vstupom do metra som ho zabudla strčiť do tej mašinky. S hrôzou som ho ukázala Zuzke.

„Neboj sa,“ povedala Zuzka, „revízori tak často nebývajú. A keď bývajú, chytajú väčšinou len študentov a chytajú ich až tam hore, tam sa prešmykneme.“

Lenže odkedy zaviedli rôzne druhy lístkov, revízori sú nielen hore, ale aj dole, vo vozni aj pri vozni, úplne všade. A chytajú každého. Aj teraz. Len čo sme vystúpili z vozňa, zazrela som dvoch revízorov — už mali kohosi chyteného a ďalšieho chytali: našťastie obidvoch pri vedľajšom vozni.

„Nehovorila som ti? Keby sme nastúpili do tretieho vozňa, už by nás mali!“ povedala Zuzka.

A spokojne sme sa prešmykli popri revízoroch a vyšli z metra. Tam som pobúchala hlavou o najbližší múr a povedala som: „Moja hlava kamenná nebojí sa hrmeňá.“ Tak si vraj kedysi kľakávali ľudia na Orave a búchali čelami o zem, keď sa blížila búrka. Počula som to od svojej mamy — a tá zase od svojej. A Ty určite zas odo mňa.

Nepochybujem, že povery sa zídu vždy aj Tebe — keď tak stojíš, krásna, niekde uprostred starej Bratislavy, pod Michalskou bránou alebo pod Rolandom, obklopená hlúčikom neznámych cudzincov, každý deň iných, ktorí Ťa vždy rovnako obdivujú, zatiaľ čo Ty im po nemecky alebo po anglicky rozprávaš, ako tam v stredoveku Paracelsus spálil ružu a zas ju vzkriesil z popola. Alebo nejakú inú bratislavskú povesť alebo poveru.

Myslela som na to aj včera v noci, keď sme sa dívali na televíziu a bežal dokument o kopaniciach na moravskoslovenskom pomedzí, kde žije už len niekoľko starých ľudí. Len jeden bol trochu mladší a hovoril: „Súrodenci odišli do mesta, len ja jediný som sa asi nevydaril. Zostal som s maminkou.“

V Prahe, 7. mája 1996

Bozkáva Ťa mama.

Ako sme hrali divadlo (1)

Drahá moja Olinka,

tak už ste zas Ty aj Bjo/rn v Nemecku a máte za sebou predstavenia v Prahe a Kolíne. To, že Ťa v MF Dnes prirovnal český divadelný kritik pán Tichý k Giuliette Massine, mi pripomenulo, že sa vlastne splnilo proroctvo, ktoré Ti napísala do pamätníčka samotná Giulietta Massina, keď u nás sedela po skončení nakrúcania Perinbaby. Boli sme asi hluční, Ty si sa uprostred noci zobudila a prišla si sa, aj s pamätníčkom v ruke, na ňu pozrieť. Ukázala Ti ešte, ako vie plakať, kedy sa jej zachce — a keď sa jej zachce, tak iba jedným, ktorýmkoľvek okom. A prezradila Ti ako budúcej herečke: „Pianto e bello!“ Plakať je krásne. Čo sa mňa týka, vedela som, že sa čosi také ako herečka z Teba stane, oveľa skôr ako Giulietta Massina. Vedela som to už, keď si prichádzala na svet a keď sestrička v pôrodnej sále vykríkla: „Rodí sa nohami dopredu! Bude to tanečnica!“

Zdalo sa, že si to nemala po kom zdediť, ale zato v našej rodine, kde sa všetko vždy deje naopak ako v iných rodinách, sa ukázalo, že gény môžu zdediť aj rodičia po deťoch. Stalo sa totiž vlani, keď bol Tvoj talent už dávno známy, že som sa zrazu ocitla na javisku aj ja. A dokonca sa stal hercom aj Tvoj otec! Hoci to už bolo pred rokom a videokazetu z toho predstavenia sme Ti poslali, predsa len zisťujem, že som Ti o tom ešte nestihla poriadne porozprávať ani napísať. A tak to urobím teraz.

Keď Tvoj otec, je to už dobre vyše roka, dostal nápad, že napíše a v Prahe odpremiéruje dvojjazyčnú hru pre dvoch Čechov, dve Slovenky a jedného Slováka, aby dokázal, že mu to práve tak dobre píše po slovensky ako po česky, zdalo sa mi, že to nie je najhorší z jeho nápadov. Najmä keď ma presvedčil, že aj tri slovenské úlohy bude v Prahe kým obsadiť. Žije tam vraj slovenských hercov a herečiek bárskoľko.

Ukázalo sa však, že v septembri, keď sa začalo ich hľadanie, bolo už dosť neskoro. Takmer všetci slovenskí herci, pôsobiaci v Prahe, mali už kalendáriky plné. Každý sa držal svojej šance v nejakom divadle — a akurát v divadle Labyrint, kde bola premiéra už pevne stanovená na 13. decembra 1995, nebol ani jeden.

Predsa len sa chvíľu zdalo, že sa všetkých päť úloh podarilo obsadiť a hlavnú úlohu prijala herečka pražského Národního divadla Sylvia Turbová. Absolvovala prvé čítačky, úloha jej skvele sedela — no s touto hrou to bolo ako začarované a ďalší úder osudu na seba nenechal dlho čakať. Sylvia Turbová hrala aj v Roku na dedine, s ktorým Národní divadlo práve letelo na pár dní hosťovať do Moskvy. V Moskve bola treskúca zima, Sylvia sa vrátila chorá a účinkovanie v otcovej hre musela vzdať.

„A sme diskvalifikovaní,“ povedal otec, keď mi oznamoval tú správu.

Potešilo ma, že to berie s humorom. „Diskvalifikovaný“ bolo totiž naše veselé rodinné slovo.

Do rodiny som ho priniesla ja. Je to vôbec prvé cudzie slovo, ktoré som sa naučila. Keď ho začujem, ovanie ma detstvom a je mi krásne. Mala som asi desať rokov, keď ma mama prihlásila na preteky v behu na lyžiach. Moja mama bola v mladosti náruživá lyžiarka a chcela, aby som si tento šport obľúbila aj ja. Už ako štvorročnej mi pripínala lyže. Len tak, opásaná zásterou a v krátkych rukávoch, vybiehala z kuchyne, aby mi ich pripla, a keď sa jej to podarilo, vyhnala ma lyžovať na medveckú stranu. Odchádzala som vždy s plačom.

Ani na pretekoch nechýbala mama medzi divákmi. Netušila, že mám lyže s nemožným viazaním, ktoré sa mi každú chvíľu odopína. Všetci ma predbiehali, každú chvíľu som musela zastať a zapínať si ho. Jednu chvíľu ma to prestalo baviť, odopla som si lyže, prehodila si ich cez plece a brodiac sa v hlbokom snehu som ako posledná prišla do cieľa. Iba mama mi zatlieskala. Ráno bol na školskej nástenke vyvesený zoznam všetkých pretekárov v takom poradí, v akom dobehli. Moje meno na poslednom mieste a vedľa neho slovo „diskvalifikovaná“.

Bola som šťastná. Jediná ja som mala vedľa svojho mena toto úžasné a nezrozumiteľné slovo. Doma sme mali knihu v zelenej plátenej väzbe so zlatou razbou, kniha sa volala Inojazyčný slovník. Ponáhľala som sa domov slovo rozlúštiť. Z pol cesty som sa dvakrát vrátila znova si slovo na nástenke prečítať. Nevedela som si ho zapamätať. Tretí raz som si ho radšej nahlas opakovala celou cestou až domov.

„Diskvalifikovaný — vyhlásený za nesúceho“ — stálo v slovníku.

Presne to sedí, pomyslela som si. Ja jediná som do cieľa prišla tak, že som niesla lyže na pleci — bola som teda nesúca. Videli ma, ako statočne lyže nesiem, vyhlásili ma za diskvalifikovanú čiže nesúcu, a možno mi dajú aj nejaký diplom.

„Každý vidí, ako statočne to nesiete, a možno vám dajú aj nejaký diplom,“ zažartovala som a otec sa naozaj zasmial — ešte vždy sa nevzdával.

S údermi osudu však zďaleka nebol koniec. Na najbližšej skúške oznámil Vlado Štancel, ktorý hral slovenskú mužskú úlohu, že 13. decembra, v deň premiéry, bude s divadlom Minor na zájazde v Berlíne.

V tej chvíli zostávali do premiéry už len tri týždne a v skúšobni divadla Labyrint sedelo a mlčky na seba pozeralo iba torzo súboru — Honza Vodňanský a Daniel Dobiáš, obsadení do českých úloh, a mladá slovenská herečka Dominika Köhlerová. Dve ďalšie slovenské úlohy nemal na premiére kto hrať.

„S kým to budeme hrát?“ prerušil vraj ticho režisér Boris Hybner. Formálne to bola otázka, ale nečakal na ňu odpoveď. Odpoveď však napočudovanie dostal.

„S mojou ženou,“ odpovedal mu otec.

„Hrála někdy divadlo?“ spýtal sa Boris Hybner.

„Každý hral niekedy divadlo,“ povedal otec.

„Tak jí zatelefonuj, ať sem hned přijde,“ povedal Boris Hybner.

„Zatelefonujem jej, ale príde až zajtra,“ povedal otec.

„Proč?“

„Pretože keď jej to oznámim, skôr, ako sem príde, pôjde najprv ku kaderníčke.“

Boris Hybner uznal, že otec ma musí poznať lepšie. Ďalší deň treba obetovať. Ale zrazu si na niečo spomenul.

„Jo! A kdo bude hrát na premiéře toho Petra?“

O niekoľko mesiacov spomínal na to Honza Vodňanský v jednom svojom rozhlasovom vystúpení a povedal, že po prvý raz v živote videl zblízka, ako vyzerá „kamikadze“ vo chvíli rozhodnutia.

Otec povedal: „Petra budem hrať ja.“

Otec tvrdí, že sa naňho všetci chvíľu dívali a zvykali si na predstavu, že dozrievajúci šesťdesiatnik bude hrať úlohu dvadsaťpäťročného mladého muža, ktorého partnerku bude hrať dvadsaťročná Dominika.

„Dobrá,“ povedal napokon Boris Hybner. „Tak zejtra se do toho pustíme.“

„Moja žena ešte nepovedala, že to berie,“ povedal otec a šiel mi zavolať.Telefón u nás doma zazvonil, ja som ho zdvihla — a čo sa dialo od tej chvíle, to Ti napíšem, Olinečka, v druhom liste, lebo teraz sa už ponáhľam zas k telefónu. Zvoní a otec kričí: „Keby volala anglická kráľovná, som vo vani.“ Má dnes šesťdesiat rokov, ale neoslavuje. Želal si, aby sa to celkom premlčalo.

Bozkáva Ťa Tvoja mama

P.S. Zhodou okolností bude mať okrúhle jubileum aj Peterko: 18. októbra oslávi päťdesiatku. Otec mu k päťdesiatke napísal báseň. Práve, keď ju dokončil, pozvali ho do pražského rozhlasu. Tušil, že to bude mať akýsi súvis s jeho šesťdesiatkou, a preto si strčil báseň k Peterkovej päťdesiatke do vrecka. A naozaj — v rozhlase otcovi zablahoželali a pri tej príležitosti s ním chceli urobiť rozhovor. Lenže neprozreteľne (išlo to naživo) sa ho hneď na začiatku opýtali, aký darček by uvítal k šesťdesiatke. Neznamenalo to, samozrejme, nič iné, len že uvedie pesničku, ktorá pôjde po rozhovore. Otec sa však chopil šance a spýtal sa, či by mu ako darček dali dovolenie zablahoželať k päťdesiatke priateľovi v Bratislave. Dovolili mu to — a otec predniesol tú báseň. Na rozhovor s ním už potom nijaký čas neostal.

V Prahe, 9. októbra 1996

Ako sme hrali divadlo (2)

Drahá moja Olinka,

pokračujem v minulom liste. Prestala som tam, ako som zdvihla telefón. Z telefónu som sa dozvedela, že hoci som nikdy nehrala divadlo, som obsadená do hlavnej úlohy otcovej hry — ak to nevezmem, je hotový.

„Ale ja tu mám majstrov, práve som sa dohodla, že nám od pondelka začnú robiť kúpeľňu,“ povedala som otcovi, keď mi to oznámil.

„Zruš to.“

„A kde sa budeme celú zimu umývať?“

„Budeme chodiť špinaví,“ povedal otec. „Teraz nechaj všetko tak a hneď príď do divadla Labyrint.“

„Dnes ešte neprídem,“ povedala som.

Otec mal stopercentnú pravdu, keď tvrdil Borisovi Hybnerovi, že najprv pôjdem ku kaderníčke.

O hodinu som už sedela u kaderníčky, ale zatiaľ čo mi hučala okolo hlavy kukla, vôbec som nemyslela na to, že budem hrať divadlo. Myslela som na to, že zas je november, ako vtedy, keď si sa narodila, takto dvadsaťštyri rokov by si už bola na svete — a ani si Ťa na narodeniny nebudem môcť vyobjímať, keď si tak ďaleko v tom Nemecku. Ako sa mi tam máš?

Spočiatku Ti bolo možno veselo, keď Ťa otec s Ľubkou viezli na prijímacie skúšky na Folkwang-Hochschule v Essene, a najmä, keď si sa dozvedela, že si ich spravila. Súdim tak aj podľa fotografií, ktoré si občas prezerám. Otec povedal, že z Essenu je to už len na skok do Holandska a tak rozhodne musíte navštíviť aj jeho veľkého predka v Maastrichte, minnesängra z 12. storočia. Na tých fotografiách potom pózujete pod tabuľkou Námestie Henrica van Veldekeho, šantíte medzi tulipánmi na kopčeku uprostred námestia, kde sedí na podstavci predkova socha, a otec sa na terase kaviarničky na námestí legitimuje čašníkovi. „Pekné od vás, že ste sa vrátili po toľkých storočiach, pán van Veldeke,“ povedal vraj holandský čašník a predložil otcovi účet za pivo a džús, čo ste tam vypili. „To nebol šľachtic,“ komentoval to otec, keď zaplatil. „Slovenský čašník by v takej výnimočnej chvíli nevzal ani korunu.“ Otec, hoci tak rád o sebe tvrdí, že je bludný Holanďan, sa v Holandsku nevedel dočkať, kedy zas bude sedieť pod nejakou bratislavskou viechou. Ty si sa do Essenu však musela vrátiť — a sama. Ako hrozne si asi trpela ten prvý rok, keď si nerozumela ani slovo! A potom aj ten ďalší, keď si už rozumela, ale nemala si štipendium! Musela si sa pretĺkať ako upratovačka, umývať riad v školskom bufete a schody po domoch, až kým sa o Tvoj prípad sama nezačala zaujímať Nadácia Friedricha Eberta. Zavolali si Ťa na pohovor a skôr, ako Ti dajú štipendium, chceli poznať Tvoj politický profil. Vôbec si si vtedy nespomenula na otcove boje, vďaka ktorým si aj Ty ostala bez štipendia. Spomenula si si len, že si bola v detstve v Pionieri. A tí Nemci sa zasmiali, zapísali si to a štipendium Ti dali. Čo si Ty všetko musela skúsiť! Čo je proti tomu, čo čaká teraz mňa? Napokon, keď mám dcéru herečku, čosi musí byť aj vo mne — nuž ak len odo mňa závisí, či sa bude hrať otcova hra, prečo by som to preňho neurobila?

Prví sa dozvedeli o mojom obsadení do hlavnej úlohy Igor a Zuzka — aj oni boli zainteresovaní. Igor bol dramaturgom hry a Zuzka robila bulletin.

„To je skvelé!“ povedali.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že po tej správe celú noc neza vreli oka.

„Ani jeden z nich doteraz nehral divadlo!“ zalamovala vraj ešte aj nad ránom v posteli rukami Zuzka. „Veď päť rokov na akadémii sa neštuduje zbytočne! Javisková reč, spev, pohyb a všetko, čo k tomu patrí!“

Predo mnou však nedali najavo ani náznak pochybností — báli sa, že sa zľaknem, odmietnem vyjsť na scénu a situácia bude zase bezvýchodná.

Začali sme s otcom chodiť na skúšky. Ráno, keď sme si spoločne vykračovali k metru, otec cestou filozofoval:

„Takto som si vždy predstavoval náš život. Nie deľba práce, ty v kuchyni a ja za písacím strojom, ale nejaký spoločný projekt! Každé ráno spoločne niekam odchádzať a večer sa spoločne vracať! Muselo prejsť tridsaťpäť rokov, ale konečne sme sa toho, soudruhu Gagarine, dočkali!“

Aj ja som si myslela — naozaj je to fajn. Len keby nebolo treba hrať divadlo! A keby sa aspoň premiéra tak závratne neblížila! Je normálne naštudovať hru za tri týždne? A keby za tri! Jeden z troch týždňov padol ešte na to, že otec hru dvakrát znova prepísal. Boris Hybner utrúsil poznámku, že „bitter-komädie“ by mala mať smutnejší koniec. To čiernohumorné pitie popola na záver sa mu zdalo pritvrdé. Otec sa zamyslel a za tri dni urobil novú verziu. V závere teraz vychádzalo najavo, že hlavná hrdinka píše z Prahy listy úplne neznámym ľuďom — ich adresu si našla v bratislavskom telefónnom zozname. „Jo,“ povedal Boris Hybner, „ale teď jsou tam všichni Slováci hodní a všichni Češi nekňubové.“ Otec sa znova zamyslel a za ďalšie tri dni urobil ďalší záver — teraz vyšlo najavo, že odpovede na listy písal český muzikant, ktorý hrdinkine listy do Bratislavy nosil — prišlo mu jej ľúto, keď videl, ako márne čaká na odpoveď. Aj keď išlo najmä o zmeny záveru, vyžiadalo si to nové dialógy v celej hre. Museli sme sa hru učiť dvakrát znova — a do premiéry ostávali už len dva týždne.

Nechcem sa chváliť — ale text som sa naučila prvá. I tak však počas skúšok na mňa začala padať depresia. Začala som si vyčítať, že som sa na to vôbec dala — prečo len ja musím vždy poslúchať? Do nekonečna sa obetúvam! Od detstva mi stále niekto niečo prikazuje alebo zakazuje! Prežila som jeden neslobodný život! Prečo som sa nevzbúrila?

Ale nemali sme čas ani sa poriadne pohádať — deň premiéry sa ďalej nezadržateľne blížil.

Pár dní pred premiérou Boris Hybner dostal nápad, že by sa na začiatku mohli nad hercami premietať zábery politikov — veľké dejiny ako pozadie malých. Borisovi priatelia tie zábery zháňali v televízii, ale do generálky sme ich ešte nikdy nevideli. Prišla dopoludňajšia generálka spojená s tlačovkou, zišla sa hromada novinárov, my, „malé dejiny“, sme boli pripravení začať — no veľkých dejín nikde. Vznikli akési komplikácie so zadnou projekciou — tri hodiny trvalo, kým sa to dalo do po riadku. Aby sme spríjemnili novinárom trojhodinové čakanie, tlačovku, ktorá mala byť po predstavení, sme urobili už pred ním — ale aj tak museli byť poriadne otrávení.

Nakoniec sa veľké dejiny na plátne objavili a vzali dosť času. Po veľkých dejinách sa objavil na proscéniu „hovorca“ Honza Vodňanský a aj on trošku natiahol svoj úvodný monológ. Keď som prichádzala v prvom výstupe na javisko ja, mala som oproti sebe už len preriedenú skupinu najväčších vytrvalcov. Medzitým sa v zákulisí na svoj prvý výstup pripravoval otec v úlohe Petra. Tesne predtým, ako vyrazil na scénu, dostal od režiséra spolu s popľutím posledný pokyn: „A nehrej!“ Boris chcel len povedať, aby neprehrával, ale otca to pomýlilo. Hoci na skúškach sa mu darilo hrať realistickú postavu, v rýchlosti sa teraz pokúšal spracovať nový pokyn. Po prvý raz sa mal ocitnúť zoči-voči divákom — nuž ozaj, prečo by im nedal najavo, že vlastne je tam len ako kuriózny záskok, že nehrá? Jeho ostychu to vyhovovalo. Úloha, ktorú hral, štartuje výbuchom smiechu. K tomu výbuchu otec zrazu na generálke doložil: „Zasmial sa Peter.“ A týmto spôsobom hral potom celú svoju úlohu.

V zákulisí nešťastne pobehovala inšpicientka a šepkárka v jednej osobe, pani Dana. Nemohla šepkať — texty, ktoré zazneli z javiska, sa prestali zhodovať s tými, čo mala v knihe. Na niektorých miestach bolo jej úlohou zazvoniť — a ja som vtedy na javisku dvíhala telefón. Na generálke sa jej podarilo zvoniť zásadne vtedy, keď som telefón nemala dôvod dvíhať. A keď som musela hovoriť do telefónu, dvíhala som ho, hoci predtým nezvonil. Je to neuveriteľné, Olinečka, ale hádam len ja jediná som neurobila nijakú chybu. Po generálke prišiel za mnou úplne vyčerpaný režisér Boris a povedal: „Hluboce se před tebou skláním.“

Po vlažnom potlesku ostalo niekoľko skalných žurnalistov, ktorým sa to napriek všetkému páčilo. Poskytli sme ešte pár rozhovorov, nechali sme sa s otcom vyfotografovať pre nejaký časopis, a potom sme to na javisku spoločne rozobrali. Dramaturg Igor Wasserberger zakročil — „veľké dejiny“ zdržujú, musia von. Aj Honzu Vodňanského požiadal, aby bol kratší. Boris nás zase všetkých vyzval, aby sme do premiéry nedali do úst ani kvapku alkoholu a nešťastnému otcovi pre zmenu povedal: „A ty hrej, prosím tě — anebo nemusíš hrát vůbec.“

Bolo už hlboko popoludní, volala som otca domov, aby si išiel pred zajtrajšou premiérou odpočinúť — ale po prvý raz ma poslal z divadla samotnú. Vraj on si ešte musí s režisérom o tom pohovoriť.

A bolo už pár minút po polnoci, keď som vyslala Aničku k poslednému metru, aby sa pozrela, či otec neprichádza. Mala som strach, či sa mu niečo nestalo — ale hádam by pre jednu nevydarenú generálku neskočil z nuselského mosta. Aničkina výprava bola úspešná. Najprv vraj z hlbokej tmy začula najírečitejšie slovenské nadávky a potom sa na cestičke od metra vynorila aj známa tackajúca sa postava. Prvá hodina premiérového dňa už ubiehala, keď som otca o chvíľu uvidela aj ja. Bola som si istá, že z tohto sa do večera nespamätá — aj o neúspech premiéry je už postarané.

Okolo obeda sa otec prebudil napočudovanie v dobrej nálade aj kondícii. Porozprával mi, ako úplne zúfalý odišiel z divadla a blúdil potom sám po pražských krčmách a v každej sa o čosi viac dorazil. Z tej poslednej, „U Šupů“, ho nakoniec vyšupovali: „Pane, tady nemůžete spát!“ Tým, že krčiem vy striedal niekoľko, prišiel o kabát aj tašku. Lístok od šatne nepatril k šatni poslednej krčmy — ale nakoniec, po ďalšom blúdení nočnou Prahou, ho inštinkt priviedol naspäť do tej správnej.

„Nemal si si tú generálku tak pripúšťať!“ utešovala som ho, ale celkom zbytočne.

„Veď ja som si nič nepripúšťal,“ smial sa. „Nepoznáš starú divadelnú poveru? Generálku sme pokazili náročky, aby sa vydarila premiéra.“

Nebola som si istá, či sa to robí práve takto a či to tušia aj novinári, ktorí už na premiéru neprídu.

„Boris povedal, že nemáme vypiť do premiéry ani kvapku.“

„A sama vidíš, aká je to hlúposť! Práve som vďaka alkoholu prišiel na to, že raz v živote človek dokáže všetko — prečo by som raz v živote nedokázal dobre zahrať divadlo?“

Iba som krútila hlavou, kde sa ten optimizmus v ňom berie — a či nie je predčasný.

Niekoľko hodín pred premiérou dorazilo auto s bratislavskými divákmi — traja naši milí kamaráti Peter Belan, Braňo Hronec, Štefan Šebesta — a naša Ľubka. Uvarila som im kávu a predniesla reč, brojacu za zrušenie divadla ako takého, pri ktorej sa otec spokojne uchechtával. Potom sme im vysvetlili, ako sa autom dostanú do divadla a my sme tam v predstihu vyrazili metrom.

V metre sme neprehovorili medzi sebou ani slova. Otec sedel oproti mne a všimla som si, že sa mu pohybujú ústa. On si na mne mohol všimnúť to isté. Zrazu sa zdvihol a vystúpil. Prekvapilo ma to a vybehla som z vagóna za ním.

„Vykašleme sa na to a niekam ujdeme?“ spýtala som sa s nádejou.

„Prečo?“ čudoval sa.

„Vystúpili sme na nesprávnej stanici.“

Užasol. Stalo sa mu to po prvý raz — musel byť predsa len aj on nervózny.

V hereckom klube divadla Labyrint sedel pred predstavením každý z hercov pri inom stolíku, popíjal čaj a drvil sa úlohu. Predsa len — za dva týždne naštudovať toľko textu nebola maličkosť.

„Toľko podobných replík — veď sa to pletie! Ktorý somár to napísal?“ hundral si pri svojom stolíku otec.

Iba ja, pri svojom stolíku, som sa nedrvila a dívala som sa, ako za oknom poletuje sneh. Je trinásteho decembra, o desať dní budú Vianoce. Takto rok v Bratislave som ešte celý deň behala po obchodoch a zháňala darčeky. Potom Martin s Magdou priviezli k nám Magdalénku a stavala som s ňou vonku snehuliaka. Ešte žila moja mama. Sedela pri okne, pozerala sa na nás a mávala nám spoza skla.

Zjavila sa inšpicientka pani Dana a vyzvala nás, aby sme sa išli obliecť do kostýmov. Času bolo ešte vždy dosť. Hľadisko bolo prázdne, javisko bez opony pripravené, všade sa svietilo. Na stole v zákulisí stál vyzdobený košíček, v košíčku hlinené figúrky rôznych zvierat, pri každej meno jedného z nás a želanie, aby sa nám premiéra vydarila. Bol to darček od pani Dany.

Daniel Dobiáš usúdil, že by sa táto chvíľa dala užitočne využiť a vyzval ma, aby sme si priamo na javisku ešte preskúšali výstup, v ktorom ma ako sobášny podvodník René Kozlowski pri objímaní oberá o posledné peniaze. Vyskúšali sme si to dvakrát, potom sme museli opustiť javisko, lebo sa začali trúsiť prví diváci. Trému som teraz cítila už nielen vovnútri, ale priamo na povrchu tela. Sama sebe som si pripadala ako cudzia bytosť. V pamäti sa mi zrazu objavilo okno — nemohla som si spomenúť ani na jedno slovo textu. Je koniec. Nezachránim otca. Čaká nás totálne fiasko. Sadla som si bledá k svojmu stolíku so zrkadlom, ktorý bol hneď pri javisku a zároveň pri dverách, ktorými sa vchádzalo z chodby, a chcela som si prejsť aspoň rúžom po perách. A vtom som zistila, že mi zo stolíka zmizla kabelka. Mala som v nej okrem rúžu aj občiansky preukaz aj pas, štvrťročnú „jízdenku“ aj vodičský preukaz, nejaké peniaze a iné drobnosti. Začala som ju hľadať — možno som ju v tej tréme pohodila niekde inde. Behala som od bufetu k šatni, od šatne do zákulisia, vypytovala som sa spoluhercov, či ju nevideli. Každý z nich bol však v tej chvíli, pár minút pred začiatkom, zalezený hlboko do seba, dívali sa na mňa sklenými pohľadmi — ako keby ma videli, ale nepočuli. Iba otec mi ju pomáhal hľadať, aj on pobiehal medzi bufetom a šatňou a vykrikoval: „To bol teda nápad, nechávať si ju tu pri dverách! Keby si sa nebola na javisku muckala s Danielom, nebolo by sa ti to stalo! Určite ti ju ukradli! Nemala si v nej náhodou aj rodný list? Veď ty už vôbec neexistuješ!“ Našťastie to musel vykrikovať šeptom. Usilovala som sa nepočúvať ho a po štvornožky som sa plazila popod dlhý stôl, plný našich rekvizít, prehrabávala som sa tam medzi rekvizitami do celkom inej, mne neznámej hry, a vtom ma už volala inšpicientka a vyzývala ma, aby som sa pripravila — pôjdem na javisko.

A stal sa zázrak. Stratená kabelka mi bola prednejšia ako celá premiéra — všetka moja tréma ostala pod tým stolom!

Môj posledný výstup v hre je samovražda. Postava, ktorú hrám, ju spácha potom, ako sa jej v emigrácii nič nevydarí a napokon ju aj o všetko okradnú. Pri hraní tej scény som si spomenula na svoju ukradnutú kabelku a na to, že som v inej krajine bez jediného dokladu svojej totožnosti. Som slovenská občianka, nemám tu vlastne čo hľadať — ale ani na Slovensko sa bez dokladov nemôžem vrátiť. Naozaj neexistujem a ešte k tomu sa blížia Vianoce. Zrazu som zabudla, že hrám divadlo, a, už potom, ako som poprehĺtala prášky, ale ešte chvíľu živá, som sa rozplakala. A bolo to na tom najsprávnejšom mieste hry! Zosypala som sa na zem, zhaslo svetlo, publikum bolo chvíľu ticho a potom sa ozval potlesk.

Premiéra sa nám vydarila. Honza Vodňanský, Daniel Dobiáš, Dominika Köhlerová aj Boris Hybner, ktorý vystúpil v pantomimickej vsuvke, všetci hrali skvele. O otcovi noviny napísali: „Feldek hvězdou ve vlastní hře.“ Ani o mne sa nevyjadrovali najhoršie.

Odvtedy ubehol rok — zas poletuje sneh, zase sa blížia Vianoce. A budú to prvé Vianoce, keď neprídeš — hráte s Bjo/rnom v Bonne, máte predstavenie deň pred Štedrým večerom aj deň po ňom, a toľko tým hraním zase nezarobíte, aby sa vám oplatilo priletieť na otočku. Vždy, keď na Vianoce počúvam, ako v rádiu pozdravujú tých, ktorí nemôžu byť so svojimi blízkymi pri vianočnom stole, býva mi ľúto aj jedných aj druhých. Vymenovávajú železničiarov, lekárov, požiarnikov, policajtov, polárnych bádateľov, astronautov a ja neviem ešte koho. Nepamätám sa, že by spomínali niekedy aj hercov. A vidíš — aj vy to máte na Vianoce ťažké. Budete nám pri stole chýbať. Spomínaš si na otcovu Vianočnú báseň z knižky Hlava, ktorú som mal vtedy? Začína sa takto:

Všetci ľudia svetom blúdia, málokto má všetkých doma. A preto sa vymysleli také sviatky, aby každý zablúdenec trafil spiatky, aby každý, koho stále cesta láka, spomenul si, že ho niekde niekto čaká…

A takto sa končí:

… Zatiaľ vietor chodí od vrát k vrátam, stoličky a ľudí stokrát ráta. Vždy mával počty v malíčku, malo by mu to vyjsť. No ak sa zmýli máličko o jednu prázdnu stoličku — položte na ňu list…

V Prahe, 14. novembra 1996

Bozkáva Ťa

Tvoja mama.

« predcházajúca kapitola    |    



Oľga Feldeková

— slovenská prozaička, novinárka, scenáristka a dramaturgička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.