ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už niekoľko dní som si neurobila nijaký zápis do denníka. A o čom aj? O tom, že som mala týždeň domáceho väzenia? Ako dôvod uviedol môj manžel Poľniak, že som pridlho oslavovala svoje meniny a on už nedokáže ďalej piť. Je to pravda. Niektorí gratulanti prišli pár dní pred mojimi meninami, pretože odchádzali na dovolenku, iní zase pár dní po, pretože sa práve z dovolenky vrátili, nuž sa to pretiahlo. Gratulanti toho síce veľa nevypili, zato Poľniak sa opil vždy. A tak Poľniak povedal: „Dosť. Prestávaš pre ľudstvo existovať.“ Keď bol doma, sám chodil otvárať poštárke (omylom by som mohla otvoriť ďalším gratulantom). A zamykal ma, keď odchádzal z domu. V čase svojej neprítomnosti mi prísne zakázal dvíhať telefón (mohli by volať ďalší gratulanti) a zapínať televízor (vonku by ho mohli začuť ďalší gratulanti a zistili by, že som doma). Krátko potom, ako včera odišiel, zazvonil telefón. S pocitom, ako by som išla zhrešiť, som zdvihla slúchadlo. Bol to Poľniak. Kontroloval. Nahnevaný, že som sa ohlásila, prifrčal o desať minút, mlčky prehrabal všetky zásuvky v kredenci, kým nenarazil na moje tajné mildesortky. Dal si záležať. Bez toho, že by vyslovil svoju obľúbenú vetu o tom, že v Amerike fajčia už len dve kategórie ľudí, ženy a spodina, mlčky roztrhal každú mildesortku na tri kusy. Vychádzku som mala zakázanú, kúpiť nové som si nemohla. Ani nevpustené návštevy ma nemohli vytrhnúť z biedy. Keď odišiel, snažila som sa mu vypiť aspoň jeho obľúbené víno — ale čo chutí jemu, to zase nechutí mne.

To bolo včera. Dnes sa na môj hausárešt zabudlo. Zajtra sa totiž chystá udalosť, pred ktorou by mala v rodine panovať dobrá nálada. V čitárni U zelenej žaby sa má konať večierok na počesť päťdesiatín dvoch významných umelcov, Poľniaka a Šangalu. Pravdupovediac, nevídam rada, keď ide Poľniak do niečoho v tandeme s nejakým kamarátom. Doteraz sa také podujatie vždy skončilo celkom inak, než si ho predstavoval. Tentoraz som však nemohla nič namietať — tandem mal svoju logiku. Poľniak i Šangala sa narodili v ten istý rok i mesiac, delilo ich iba desať dní. Síce až na jeseň, ale večierok im usporiadali už v predstihu, v rámci Bratislavského kultúrneho leta. Ohlásený bol pod názvom Storočnica Poľniaka a Šangalu. Vymyslel to Poľniak: „Päťdesiat a päťdesiat je predsa sto! Chyba časomeračov — zrátali dve päťdesiatky, odohrá sa to v roku 2036, a my dvaja päťdesiatroční budeme dohromady jeden storočný!“

Dnes teda smiem otvárať aj dvíhať telefón — veď sa môžu zastaviť alebo zavolať ľudia, ktorí sa chystajú na večierok a nevedia, kde to je a o koľkej. Ach, aká som hrdá, že som sa vydala za takého mimoriadneho muža. Nikdy sa mu nemôžem rovnať — veď kto by bol ochotný taký večierok usporiadať mne? Na moje meniny sa zabudlo. Poľniak má zas dobrú náladu a hovorí mi, že jediné, na čom sa so Šangalom dopredu dohodli, je to, že budú hrať sklerotikov, ktorí sa na nič nepamätajú, dokonca ani na to, kto bol pred päťdesiatimi rokmi minister kultúry. Schválila som to, ale akýsi čudný pocit vo mne vyvolali Poľniakove telefonáty. Dohováral sa totiž s niekým o maskách.

„Načo potrebuješ masku?“ pýtam sa.

„Jakubovčíkov svokor ich zbiera a požiadal som Jakubovčíkovu ženu, aby nám od neho dve požičala. Pekné, starecké.“

„Podľa mňa sú tie masky zbytočné,“ namietla som placho. „Dôležité je, čo budete hovoriť, nie ako budete vyzerať.“

„To už nechaj na mňa. Ja viem, že nás to zhodí, ale o to práve ide. Každý sa pri jubileách necháva okiadzať, my tú sériu chceme prerušiť a urobiť si zo svojej päťdesiatky švandu.“

„Len aby to za švandu považovali aj ostatní. Sám tvrdievaš, že švanda vzniká len tam, kde je vážne pozadie. Nezdá sa mi, že by si teraz na to pamätal.“

Poľniak mi dal za pravdu ako vždy, keď ho citujem, ale povedal, že masky sú už objednané, na večierok príde Jakubovčík, jeho žena, a možno aj svokor, ktorý sa príde pozrieť hlavne na svoje masky. Vec je rozbehnutá, nedá sa cúvnuť — keby masky nepoužili, čo by si pomyslela Jakubovčíkova rodina? Boli by sklamaní — a to si za svoju ochotu nezaslúžia. Na takýto argument som už nevedela odpovedať. Ostal mi iba ten nepokoj, o to väčší, že Poľniak ešte zavolal nášmu priateľovi lekárovi, aby bol taký dobrý a priniesol na večierok z nemocnice dva pacientske plášte, a prípadne aby aj on prišiel v lekárskom a aby si vzal fonendoskop. Rozhodla som sa však pustiť ten nepokoj z hlavy. Asi som hlúpa a robím si zbytočné starosti. Radšej pôjdem zháňať ocot. Zastavil sa dnes u nás môj brat z Oravy, je v Bratislave na služobnej ceste, a požiadal ma, aby som mu zatiaľ, čo on bude chodiť po úradoch, zo hnala ocot. Jeho žena je Marta a práve dnes je Marty. Ocot jej prinesie z Bratislavy ako darček k meninám. Marta sa totiž chystá nakladať uhorky, a ocot je na Orave úzky profil. Škoda, že ju nezobral so sebou, iste aj to by bol pre ňu pekný darček, keby sa mohla zúčastniť na zajtrajšom Poľniakovom večierku. A škoda, že nemôže ostať aspoň môj brat. Veď kedy sa mu pošťastí vidieť čosi také úžasné, lebo aké iné to môže byť?

Všetko spí. Bude polnoc. Ale ja si nemôžem ľahnúť, kým nenapíšem všetko, čo sa odohralo.

Ráno pred odchodom do práce mal Poľniak výbornú náladu. „Dal som sa na peknú volovinu, čo?“ zvolal veselo vo dverách. Súhlasila som — mierne ho to podráždilo. Kým zavrel dvere, ešte mi oznámil, že sa až do „udalosti“ neuvidíme, lebo z roboty pôjde rovno na skúšku. Skúšky síce neuznáva, ale musia so Šangalom pohostiť hercov, ktorí budú predvádzať ukážky z ich diel. Teda večer o siedmej. A ešte mi poradil, aby som prišla s deťmi skôr, lebo bude určite nával.

Bol krásny letný deň. Dopoludnia síce spŕchlo, no vyčasilo sa. Pomyslela som si, že nie je dôvod, aby sa večierok nevydaril. Vyskúšala som si atraktívny klobúčik, ale dcéra mi to vyhovorila. Je to otcov večer — nemám na seba upozorňovať ja.

Poľniak mi brnkol z práce už zas v pohode. Poveril ma, aby som zavolala najlepším priateľom, nech prídu polhodinu vopred. Má správu, že sa tam chystá stopäťdesiat účastníkov letnej školy slovenského jazyka, a okrem nich ešte hŕba iných ľudí, vstup je bezplatný, počet stoličiek obmedzený, nuž aby priatelia nemuseli stáť.

Okolo pol siedmej som sa teda s dcérou vybrala tam, kde sa to malo konať. V letnej čitárni U zelenej žaby bolo ozaj plno. Nechýbala ani tlač, rozhlas a televíza. Letná čitáreň je v bývalej vodnej priekope, hlboko pod úrovňou ulice, nuž davy sa tisli aj hore pri zábradlí. Mala som blažený pocit. Boli tam — no všetci. Tí srdcu milí, i tí, o ktorých som si myslela, že nás nemajú radi. Iste však nikto neprišiel z nejakej apriornej škodoradosti. Nik predsa nemohol predpokladať nič iné, len že Poľniak bude excelovať. Päťdesiat rokov žil, aby sa dočkal tohto neopakovateľného dňa — nič mu ho nemôže pokaziť. Usmievala som sa na priateľov a v duchu som banovala, že som si predsa len nevzala ten klobúčik. Ľudí bolo oveľa viac ako stoličiek, a tak som postávala skromne vzadu — medzi tými, ktorým sa stolička neušla. Vtom však na mňa spredu zavolal jeden priateľ, básnik z Ľvova, že mi drží miesto. Celá natešená som sa teda ocitla v jednom z prvých radov. Aj dcére sa podarilo dobre si sadnúť, miesto jej držala kamarátka.

Do začiatku chýbalo ešte dvadsať minút a v čitárni pod šírym nebom vládla atmosféra ako na vernisážach. Tam človek takisto stretne ľudí, ktorých dávno nevidel, a zmocňuje sa ho nadšenie, aj keď sa ešte nepozrel ani na jeden obraz. Uprostred poletujúcich úsmevov, zamávaní a vetičiek si nik z nás nevšimol, že sa nebo zaťahuje a schyľuje sa k búrke. Nik si nevšímal ani hluk, ktorý vychádzal z otvorených dverí v rohu záhrady. Za nimi bola iste miestnosť, kde sa pripravovali účinkujúci, a také prípravy sa bez hluku nezaobídu. Kto mohol tušiť, že hluk majú na svedomí najmä oslávenci, pretože sa obaja práve vo chvíli, keď sa malo začať, dostali do stavu totálnej opitosti?

Až po večierku som sa dozvedela, že presne o štvrtej vstúpili do záhradnej čitárne úplne triezvi, ale s taškami plnými alkoholu. Pôvodne mali ten najlepší úmysel trochu nadopovať hercov, ktorí mali hrať ukážky z ich diela. Nepodarilo sa im to však, pretože všetci účinkujúci doping odmietli. Obaja oslávenci sa domnievali, že na vine odmietnutia je iba akási skromnosť a ostych, nuž, aby hercom pomohli ten ostych prekonať, rozhodli sa im dať dobrý príklad, pootvárali fľaše a sami sa dali do popíjania. Alkohol, dusno pred búrkou a tri hodiny čakania na začiatok predstavenia vykonali svoje. Ako ma neskôr ochotne poinformoval Šangala, rozjarený bol najmä Poľniak. Tesne pred siedmou nedbal na herecké sústredenie, tancoval v šatni s herečkami a aj počas tanca lial do seba trenčiansku borovičku ako vodu…

Ale nebudem predbiehať. Odbilo sedem a večierok sa začal. Pred divákov predstúpila dáma a zložila hold vzácnym jubilantom. Bola to riaditeľka čitárne. (Márne môj pohľad po nej pátral po večierku.) Povedala, že jubilanti nám dnes dovolia nazrieť do svojej tvorivej kuchyne a každý môže ochutnať ich špeciality. Zaželala publiku príjemný večer — a vzápätí sa už pod malou šibenicou ozval spev hereckej družiny:

Dekorácia patrila do Poľniakovej hry o Jánošíkovi, pieseň takisto, a vo vzduchu visel prísľub, že uvidíme čosi ako popravu. A naozaj. Objavili sa konferenciéri a začali uvádzať, ale ešte skôr, ako niečo uviedli, začali zrazu padať prvé kvapky. Diváci začali nepokojnými pohľadmi kontrolovať mraky, niektorí si dali na hlavy igelitové tašky — a práve v tej chvíli sa objavil Šangala.

Mal na sebe modrý nemocničný plášť, na temene hlavy papierovú masku, a tvrdil, že je Poľniak. Konferenciéri teda, či chceli alebo nie, museli ešte privolávať na scénu dosiaľ ešte stále sa kdesi skrývajúceho Šangalu — a na dlhé privolávanie a prosenie sa konečne objavil aj rovnako vyparádený Poľniak.

Publikum to prijalo — keď sú storoční, iste zabudli aj, kto je kto. Nikto ešte nemienil kapitulovať pred dažďom, ani kon ferenciéri, ktorí sa pustili s vervou do konferovania a milo uvied li obidvoch významných starčekov. Konferenciéri boli zvedaví, na čo sa starčekovia pamätajú povedzme z obdobia pred päťdesiatimi rokmi.

Ukázalo sa, že hlavne Šangala má výbornú pamäť. Síce si zvolil starecký spôsob reči, takže mu v hľadisku málokto ro zumel, ale na minulosť si spomínal tak dôkladne a zdĺhavo, že odrovnal oboch konferenciérov, ktorí sa po niekoľkých pokusoch prerušiť ho vzdali a do konca večierka sa už nespamätali.

Ešte lepšie zohral úlohu sklerotika Poľniak. Nedalo sa ro zoznať, či trpí, že ho Šangala nepúšťa k slovu, a či ozaj po niekoľkých Šangalových vetách tvrdo zaspal. Až teraz, po Šangalových informáciách, viem, že ho to tak sklátila obyčajná utancovanosť. Tam v čitárni som ešte oceňovala, ako realisticky zahral pár chabých pokusov vzchopiť sa a starecky čosi vykríknuť, ako verne hral, že by povedal aj niečo viac, len si nemôže spomenúť, čo by to tak mohlo byť. Spomenul si iba na to, že si nemôže spomenúť, ako sa volal pred päťdesiatimi rokmi minister kultúry. Poľniak si teda na to nespomenul a znova sa odmlčal. Šangala mu však prišiel na pomoc. Šangala si totiž spomenul, že rovnako ako minister kultúry sa volal aj školník na konzervatóriu — a ten sa volal Válek, takže aj minister kultúry pred päťdesiatimi rokmi sa musel volať Válek.

A potom sa znova nezrozumiteľne rozhovoril o svojich konzervatoristických študentských rokoch a Poľniak znova tvrdo zaspal.

Tí, ktorí vydržali v silnejúcom daždi na miestach, usilovali sa aspoň dačím nadchnúť — no nadšenia bolo čoraz menej. Jedna pani za mnou poznamenala: „Ako keby to nemali zocvičené.“ A pani predo mnou — práve keď Šangala predviedol zvlášť úctyhodné bohatstvo svojej slovnej zásoby — vykríkla: „To je teda kultúra!“

Musím sa priznať, že som sa medzi menej chápavých divákov zaradila aj ja. Zdalo sa mi to hrozné. Aspoň že leje, pomy slela som si. Ale taká hlúpa zase nie som, aby som nevedela, že sa to na ten dážď zvaliť nedá, i keby som si z celého srdca želala, aby sa dalo. Na chvíľu sa ma zmocnil egoizmus. Opustím muža hoci aj v ťažkej chvíli, aby som sa po predstavení nemusela nikomu pozrieť do očí, jednoducho sa pridám k tým, ktorí už kvôli dažďu odchádzajú. Ale neodišla som. Sedela som a videla dva rady pred sebou zmoknuté vlasy dcéry — schúlená sedela vedľa kamarátky, ktorú si sem pozvala, aby sa jej pochválila svojím famóznym otcom. Lialo a postupne odchádzali ďalší a ďalší diváci. Odišli aj herci a konferenciéri. Rozhlasáci, ktorí to nahrávali, vypli aparatúru. Márne sa Poľniak, ktorý sa v studenom daždi náhle prebudil a vytriezvel, dožadoval, aby to znova zapli, že si už spomenul, čo chcel povedať. Márne vyvolával z hľadiska svojho priateľa geriatra Petra, aby mu prišiel na pomoc s fonendoskopom, lebo inak mu on aj Šangala utečú z geriatrie. Priateľ geriater, ktorý im zapožičal plášte, to považoval za dostatočnú pomoc — a s fonendoskopom už na pomoc neprišiel.

Poľniak a Šangala však ani tak neodišli. I bez mikrofónov a v daždi ešte dlho čosi mleli — márne sa to pokúšala zachytiť holým sluchom na počudovanie ešte vždy početná skupina divákov, ktorá ešte stále, asi z kamarátskej vernosti, zostávala na miestach. Nakoniec Poľniak vstal zo stoličky a bez akej koľvek súvislosti vykríkol: „Tak čo, Roman, ešte stále vám stojí Gorbačov na suchom krku?“

Mal na mysli Gorbačovov „suchý zákon“, ktorý Rusom zakazoval piť alkohol.

„Net, my uže pjom!“ ozval sa pohotovo vedľa mňa ukrajinský básnik.

Poľniak čakal smiech alebo potlesk, neozvalo sa ani jedno ani druhé.

Konečne aj významní jubilanti pochopili, že je koniec, a zdvihli sa na odchod. Pochopili, že fanfár sa už nedočkajú. Dnes bolo Libuše a aspoň fanfáry z Libuše by boli vhod — lenže kdeže tam fanfáry! Vyprevádzalo ich mrazivé ticho.

A potom som uvidela čosi, čo som ešte nikdy nevidela. K východu tiahol húf ľudí s kyticami. Ako keby diváci pri takýchto príležitostiach kytice nedávali, ale dostávali. Boli to tí najvernejší, naši najlepší priatelia, ale aj tí odchádzali so sklopenými pohľadmi, akoby boli cudzí. Zrejme svetlo, ktoré dnes večer i v tom daždi vyžarovalo z jubilantov, bolo pre ich oči prisilné. Pochopili, že prinesené kytice sú príliš malou odmenou za taký veľký zážitok, takže sa ich jubilantom ani neodvážili odovzdať.

Len niekoľko naozaj tých najvernejších priateľov dokázalo oceniť význam udalosti (alebo sa hanbili pripustiť, že to bolo inak, a ocenenie predstierali) — títo priatelia teda ostali a šli s nami zapiť úspech do Šenkvickej viechy.

Poľniak po poslednej prudkej spŕške náhle omladol a správal sa zrazu tak, ako to dokáže vo chvíľach veľkého úspechu: veľmi skromne.

„To je niečo neuveriteľné!“ vykrikoval už vo vieche. „Nielenže sa to nepodarilo ako celok — ale nepodarilo sa celkom nič, ani čiastočne! Ani jeden detail, ani jedna sekunda sa nevydarila — také čosi sa podarí len málokedy!“

„Nekrič tak,“ miernil Poľniaka Šangala, „každému sa to páčilo, ale tebe sa nakoniec podarí presvedčiť tých, čo ťa teraz počúvajú, že to nebolo dobré!“

„Nestálo to za nič,“ vynucoval si Poľniak ďalší kompliment.

„Nie,“ ozval sa Jakubovčík. „Mlč a formuluj! Bolo to výborné. Raz sa príde na to, že práve dnes večer sa začala v strednej Európe nová epocha!“

„Hovoríš to úprimne?“ čudoval sa Poľniak.

„A čo si si nevšimol,“ zvolal Jakubovčík, „že ja jediný som tlieskal?“

Niekto dnes napísal do novín: „Frekventanti Studia Academica Slovaca sa včera zúčastnil literárneho večera Storočnica Poľniaka a Šangalu, ktorý však svojou spoločenskou a umeleckou úrovňou, bohužiaľ, nesplnil očakávania.“

A ešte tam bola správa, že sa včera začal v Bratislave tropický týždeň a že — kým neprišla búrka — sme prežívali najhorúcejší tridsiaty júl v bratislavských dejinách. Poľniak, keď to čítal, pohadzoval hlavou: „No vidíš! Čo viac by chceli od nás v takom tropickom počasí? Veď my v strednej Európe nie sme na také dačo vôbec zvyknutí.“

Zazvonil telefón — volali z ministerstva kultúry. Poľniak a Šangala sa majú zajtra ráno o ôsmej dostaviť k ministrovi na koberec.

„Šangala tam bude určite už o trištvrte a všetko zvalí na mňa,“ zamyslel sa Poľniak. „Lenže my tam pôjdeme už o pol.“

„Pôjdeme?“ čudovala som sa naoko — túto taktiku som už poznala. „Kto my?“

„Pôjdeš tam so mnou,“ povedal Poľniak. „Tvoja prítomnosť otupí ostrie.“

A potom sa pobral Poľniak do rozhlasu — kým pôjde na ministerstvo, musí si vypočuť rozhlasovú pásku, aby vedel, čo to tam vlastne so Šangalom potárali.

Keď Poľniak odišiel, zavolal náš priateľ geriater.

„Kam si sa stratil?“ spýtala som sa ho. „Prečo si nešiel s nami do Šenkvy?“

Náš priateľ geriater sa začudoval, že mal niekto vôbec odvahu ešte ísť s nami aj do Šenkvickej. On si vraj našiel malú prázdnu krčmičku, sedel tam sám a plakal.

Poľniak sa vrátil z rozhlasu spokojný.

„Chvalabohu, že museli pred dažďom vypnúť nahrávaciu aparatúru. Tie najchúlostivejšie veci nie sú nahrané!“

A nálada sa mu ešte zlepšila, keď sa dopočul, že volal náš priateľ geriater a že napriek všetkému nestratil svoj jemný humor.

Zavolal mu a veselo hlaholil do telefónu: „Veď sa vlastne nič nestalo. Tí ľudia len nepochopili náš zámer. Netušili, že pracujeme na princípe sklamaného očakávania. Prišli tam a čakali niečo veľkolepé… akúsi snobáreň…“

Zdvihla som slúchadlo na paralelke a počula som, ako priateľ geriater hovorí:

„Mýliš sa. Sedel som medzi tými ľuďmi a díval som sa im do tvárí. Žiadne sklamané očakávanie v tých tvárach nebolo.“

„Tak čo v nich bolo?“ vyzvedal Poľniak.

„Tvárili sa, ako keby čakali presne to, čo sa stalo, pretože od vás sa vlastne nikdy nič iného očakávať nedalo.“

Poľniak si po tomto telefonáte zafilozofoval: „No a čo? Všade okolo samé úspechy — a chudáčik neúspech by si mohol myslieť, že už oň nikto nestojí, keby sme sa ho neujali my. Podstatné je, že som nikoho nezabil. Akurát, že som sa opil.“

„Opil a tancoval,“ poznamenala som.

„Na tanec sa nepamätám. A s pitím sa chystám v druhej päťdesiatke prestať.“

Vytiahla som si mildesortku. Zapálil mi a dojato sledoval každý obláčik, ktorý som vypúšťala z úst. Predsa bola tá katastrofa aspoň na čosi dobrá…

O pol ôsmej sme boli — tak ako sme to mali v pláne — na Ministerstve kultúry, aby sme o štvrť hodiny predstihli Šangalu. Chyba lávky — sekretárka nám prezradila, že Šangala je už štvrť hodiny u ministra. Prešiel nám cez rozum. Prišiel o štvrť. Predsa len nás predbehol. Keď sme vstúpili do minis trovej pracovne, moja prítomnosť naozaj otupila ostrie. Minister ma uvítal srdečne — no keď sa obrátil k Poľniakovi, predsa len pritvrdil.

„Volali mi z Ústredného výboru komunistickej strany. Všetko už vedia a domnievajú sa, že vás treba exemplárne potrestať. Aj ja som práve dopočúval nahrávku z vášho vystúpenia. To, že ste si robili posmech zo mňa, ma netrápi. Ale vyčítam vám, že ste si robili posmech z Gorbačova.“

„Čosi tu nesedí,“ povedal Poľniak. „Zhodou okolností som si aj ja včera v rozhlase vypočul tú pásku. To žartovanie o ministrovi tam je. Ale potom sa začala búrka a rozhlas musel nahrávanie prerušiť. To o Gorbačovovi na tej páske už nie je.“

No jasne! O tom Gorbačovovi to už stihol ministrovi požalovať Šangala. Oceňovala som v duchu, ako elegantne dal Poľniak ministrovi najavo, že odhalil pravý zdroj jeho informácií. Lenže — bolo to inak. Šangala nežaloval.

„Ja som počúval inú pásku,“ povedal minister.

A v tej chvíli ani on neudržal smiech. Všetci štyria sme sa rozosmiali. A aj tento náš smiech sa iste nahrával na nejakú ďalšiu pásku…