ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože silný pomsty,
Hospodine Bože pomsty!
Zajagaj sa v sile pomsty!

Praboh Otec, Syn, Duch svätý!
Svatopomstou samokliaty,
zajagaj sa v sile pomsty;
zajagúri, Najsvätejší,
zajagúri, Najhroznejší!
Zajagúri, Všechmohúci!
V sile najsvätejšej pomsty…
zodvihni sa víchrobúrou
od voztoku, sudca zeme!
Pusť úžas na pýchy plemä;
zrúť veľmore hromobitia
na rúhavé národy,
na besúnske potvory;
ohňomorom spáľ tyranstvo,
že užiznie tvoja zem…
až dokiaľ, ó, bezbožníci!
prabožských práv úchvatníci,
otvárate zverské tlamy
proti sudcovi národov,
proti svätocáru bohov,
proti mstiteľovi krivdy
spáchanej na rode božom?
Až dokiaľ, ó, Hospodine!
dáš zožierať telo svoje
a dušu svojich národov
v Abrahámu zdedičených,
vo prabožstvo v Synu vzatých?
Dokiaľže tvoje dedičstvo
bude príchodzím na zemi,
bude vdovou a sirotou
a odvržencom tyranov,
antichristových katanov?!
Až dokiaľ krv tvojich detí
darmo bude vzývať pomstu
pod oltárom slávy tvojej?!
Až dokiaľ, ó, bezbožníci!
prabožských práv úchvatníci,
riháte z gápľov zbesnených
proti Hospodinu vekov,
proti sudcovi mocnárov,
že je slepý, hluchý, nemý,
duchom vaším učinený?!
Že nieto Otca pre ľud ukrivdený,
že slzy naše planý dážď, –
vzdychy, modlitby a kriky kresťanstva
len muška slabá v orkáne tyranstva.
O, zhovädilci! biedna chrobač smradu,
bez otčenášov ľudu zdochnete od hladu.
Bo ste za živa sto razy zdochnutí
a v žalár smrti večnej zalknutí.
Jaštery slepé… či Ten, čo v predveku.
prabožským umom v jednom okosleku
všetkých večnosti deje uvidmoval,
a všetkých svetov miery si zosnoval;
Ten, čo z ničoty vyvolal svorady
tisícich nebies… a božství hromady
v milióny zborov sosvoril pramihom,
či Ten nemôže spomôcť lásky divom?!
Čo z lásky k tebe, pranevďačné plemä,
žebys poznalo Tvorca svojho ruku,
šesť dní tvoruval tvárnosť malej zeme…
čo z každej badky prachu ako z nebies slna
a z červa blatnej zeme ako z búrky mlna
trojtrilión očmá na teba pozerá…
Čo bilión srdcí všetkej zeme tvorstva
a bilbilióny žiliek všestvorenstva
v každom pramihu k životu preberá…
ničím netknutý, – svet všetykmo bystí,
a nad všesvetami v sebe sa svätistí,
pratrojosobmo večne radonistí
nad nebom nebies v nesmiere prabožstva.
Pod jehož okom tróny bohov skvúce
v prepasť zátraty ronias' na zničenia: –
a vieročervy v bohov sa mu menia…
ten pravševládny Otec všetkej spásy,
čo krížosmrťou platil za všebratstvo
a srdce božstva zložil v srdce zeme,
čo krvoriekmo stvoril svoje plemä…
nuž ten nepomstí rod svoj a svoju krv
a nerozotre jašterač ohavnú,
čo spuropyšne vzpiera sa všeláske?!
Páčte! do jaskov všezemských zlochovia,
otroci rušňov a srdca katovia!
Veľhroboviská kultúrnych národov,
zožretých chlipnou satana slobodou
nech vám vodrúzia do očiu prst Boha!
a v rozvýšine nebies prenesmieru
zhorené svety nech vám kážu vieru…
bo keď hnevodychom zažne hrozný sudca hriešnu zem,
v ohňoblkú prepasť padne všenesmieru svetov sjem;
kdeže vy klamať budete s otcom lži a neprávosti? –
V pekle revať s ním budete vekovečné dve večnosti. –
Blahoslavený človek-národ boží,
čo si hnev Otca na lásku zosoží;
ktorého tresce zákonom Hospodin,
sťa matka krvou umýva boží Syn
a dychom duše kriesi Duch otcovský.
Trebas ho v otroč zovre moc tyranov
a horších ešte odrodných katanov;
trebas pod ťarchou hriechu v sitno padá,
ešte mu Pán Boh kajanie ukladá
a všemohúcou rukou zase dvíha
na prestol slávy pri krste mu daný.
Nešťastný Slovák! ešte s' požehnaný –
dokiaľ si hájiš dedičstvo tých otcov,
ktorých ti Pán Boh poslal za pravodcov.
z ktorých ti vyšla ako božia zúra
od Velehradu na Tatry prabúra,
čo ti zhromila starbohov do prachu.
A ty si kľaknul v božom svätostrachu
pod znakom kríža a prišla na teba
Trisvätej Trojce blahoslava z neba,
prúdom sa vylial na teba Hospodin,
z pekla ťa vzniesol na prestol boží Syn,
a vekovečný prabožskej žízni ruch
vlial sa do teba vôd ohňom Svätý duch.
A národ pekla vstal ako Syn boží,
ktorý i v sitne nebo si založí…
ktorého Tvorca ako otec kára,
vodou i ohňom z poškvrny vytvára,
aby mu svietil ako Horieľ svätý
z hradov tatranských na Slavstvo poslatý, –
a on ti leží sťa balvan zakliaty,
po tisícročnom krste hluchý, nemý…
po tisícročnom otcovskom cvičení,
po bohoročnom z jarma uvoľnený
zas len otročí otrokom svej zemi…
od tých, čo z Boha krv mu vycedili,
srebe otroctva nápoj sebe milý…
od tých, čo riekli o kurve „tys náš Boh“,
odev a mravy prináša mu Raroh.
Cez peklo Pešte preháňa si deti,
ktoré Duch svätý za svoje si svätí…
a čo sa v búrke ozve hlas mu boží –
„kaj sa, Sloväne!“ uši si založí.
Ako had hluchý, čo sa hlasu bojí,
keď ho zaklínač odokliať sa strojí.
Nuž tak, Sloväne! i ty si sa skadil?
Chceš, by ťa Praboh z tých Tatier vyhladil,
na ktorých On si svoje ovce pása,
ktoré sú krajšie ako denníc krása.
Počuj ich, Slovan! ako si cengajú,
na sväté grúne k sebe ťa volajú.
Keď si už hluchý na otcov volania.
počuj hlas matky Živy, zaklínania,
ktorá na Tatre sa ti ide zjaviť…
mrú ti otcovia od žiaľu v úžase,
že si Praotca nectíš v tom pračase,
v ktorom za teba život bol položil
v svätom panenstve, žeby ťa zosožil.
Preto ťa živí otcovia nechali,
že nectíš mŕtvych, čo ti život dali.
Oj, Slovák, Slovän! národ prazakliaty,
hriechom, osudom a tyranstvom spiaty,
čo ti nedali užiť božej sily,
v tej prajedinej tisícročnej chvíli,
v ktorej zo smrti Cyrila ti vrela
hor-žizni duša ako božia strela…
vrela, letela… v pranebá sa skryla…
a teba, hriešny národ, stará noc otmila.
Bo tej prvotisícročnej smrti viac nebude,
to na tvojej slavoduši večná štrba bude…
poď, žobrák-národ, putuj šírym svetom,
za tým naveky strateným ti letom,
za tej tvojej svätojánskej noci jednokvetom.
Oj, už takej biedy Slovan viacej mať nebudeš,
ale za ňou žobrák-národ večne plakať budeš…
no poď! ku hrobu všetkých tvojich otcov,
ku hrobu všetkých rodov, všetkých bohov,
ku hrobu Krista – hrobu tvojich hrobov.
Tam plač so svojimi hroby, rieky, moria, –
kým ti z veľmora hory nevynoria,
z ktorých dočiahneš do Prabohoslavy,
kde žijú všetkých vekov tvojich zjavy.
Len tam tebe, otrok-národ, ešte zbava bude,
len tam tvoja dušeslava ešte pokvetude…
poď, žobrák-národ! so slepou materou,
žobraj, putuj šírym svetom za stratenou verou.
Za stratenou verou, s večnej slávy cárom,
ktorémus' oddala pod kríža oltárom.
Keby len raz k nemu prezrela z temnoty,
priam by ju vybavil z večitej roboty…
Tisíc liet umýva božou rosou oči
a všahdy je ešte v pradedičnej noci.
Bo čo raz jej zraky z tej rosy narástli,
tria čierni havraní všahdy ich vypásli,
nuž poď, žobrák-národ! so slepou materou,
žobraj, putuj šírym svetom za stratenou verou.
A čo hory, doly prejdeš, rieky i more prebrodíš,
od chalupy do prestolov, po všetkom svete pochodíš;
a čo štvornožky dolazíš až ku Slncovej materi,
jednu matke dá len radu od slepoty, od nevery:
„Vráť sa naspäť na Golgatu, kde môj Syn na kríži visí,
pod strašným sebazatmením – len On sám ti spomôcť mysí.
Upriam naňho prázdne jamy, smutné zrunty tvojich očí –
a zo srdca svojho, ver mi, dvoje slniec ti v ne vtočí.
Prúdy slniec – plameň lásky – strávia hriešny duch i telo,
v tebe smrťou smrť umoria i prestvoria ťa v cel celo
v prabohyňskú tvoju krásu, ktorou s' jemu zosľúbená,
so všerodom bohoviernym nad všesvety vozvýšená.
Taká s celorodom prídi ta, kde trônim nad svetami,
slnoslncom zaodetá, mesiac majúc pod nohami…
nad trojmírom panenstvujúc,
trojsatanstvo spriepasťujúc…
a na hlave slávoveniec dvanásť svetov jasonivých,
a v nesmiere kolo seba zbory duchov spravodlivých.
Z rozhĺbiny nebies pejú so mnou spev ten toržestvený:
že pod mojím srdcom ležal Boh nad bohov povýšený,
i môj i tvoj ženích svätý, ktorý v krvi nás si snúbil,
nás na všetky vekov veky v nebo nebies priholubil.
Spozrel znad nesmierov večných, znad prestolov prabožeských
v temnú hĺbku zemosveta na sirotu z Nazarieta.
Minul tróny bohov skvúce, svetosvety jagajúce,
zvolil v prapokore skrytú dievku zeme nezmaritú.
Našiel Tvorca svoje štestia, všetkých duší blahovestia,
ku trojsrdcu svojmu svoje štvrté ešte nad divno je…
radujte sa so mnou rady všetkých rodov, všetkých svetov!
Radujte sa, srdcia duchov, duše zvierat, duše kvetov.
Radujte sa, ľudské rody, hory, moria, nebies vody.
Rozraduj sa, zem široká, nebospona rozvysoká.
I prehlbina bezodná…
blahoslavte ma, bohovia, Syna môjho podruhovia!
Blahoslavte s Izraelom všetkej zeme národovia!
Blahoslav ma, sestra moja! mať tatranských Slovian rodov,
v rode Slova Hospodina rozraduj sa všeslobodou…
bo učinil mi veličia Hroznejší nad hrôzu bohov,
učinil ma hrôzobleskom na besúňov, na rarohov.
Svätý, svätý, Sviatostivý, Najsvätejší, hromorivý
rozrážajúci pratvrdinu sitna –
do môjho lona svit sa ľaliokvitna…
blahoslavené rody, ktoré sa ho boja,
a nad bohov šťastnejšie, čo s ním v láske stoja.
Bo leje prúdy božstva, všeblaženstva sily
na tisíce pokolieň, čo sa mu zverili.
Zodvihnul Ram-boh rameno
nad večných nebies tvrdiny –
a neba besov zrútilis'
v bezodných pekiel hlbiny;
a mysľomečom sŕdc svojich
skántrilis' rodiny pyšných.
Zhádzal mocnárov z prestolov,
obrov, bohov a tyranov:
a z prachu zeme pokorných
povznáša nad nebešťanov.
Plemeno rodov ukrutných
vyplieni zo zeme živých:
a na trón sveta posadí
národ svätých, spravodlivých.
Nasýti medom blahosti
chúdež svoju vylačnenú;
napojí božskej múdrosti
otroč svoju osprostenú –
a usadí nad slncami
na tróny strestaných bohov
duchov pyšných myšlienkami
a veľdejín hrdoslavou
zarátal medzi zlodejov –
a súžerou svetožravou
zavre do hladomry vekov…
Prijal od predvečných časov
Praboh za sluhu národ svoj
a v pervosľube zaplesal
s Prabohom Abrahám, otec môj:
že bude dedičom svetov,
že bude dedičom bohov,
že bude otcom národov,
že bude otcom človekov –
v Synu mojom božích synov
plesajte s Abramom rody
nebies, zeme i vševody…
Zaplesaj, okrušlek zeme,
a všetkých národov plemä.
Plesajte ších svetov hory,
i prehlbín morských tvory,
i všetkých ostrovov zbory.
Zatrastes' hroby národov
vzkriešenskou Boha slobodou.
Zradujtes' rody Christianov,
zabitých Keltov, Slavianov…
Plesajte, zeme pevniny,
Tatier svätých vozvýšiny.
Plesajte, prarodné víly,
tajomstvených dolín sily…
Môj ide k vám prabožský Syn,
prabystný Svaroh Hospodin.
Ustúpteže svetov svety,
ustúpteže vekov veky.
Zasypte sa, prehlbiny,
prapekiel večných jazviny,
pramúk večných jazoriny,
pod pätou Syna Praboha.