ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedí dievčina na brale vysokom,
po šírom mori mútnym blúdi okom;
slza za slzou na tvár zvädlú padá:
a tam deň po dni ona preplakáva;
tam sa s ňou víta slnko, keď už vstáva;
tam sa s ňou lúči, keď za hory sadá.

Belavé pary plazia sa po vode,
sťa s rozdutými vetrilami lode:
klamnými devu obrazami mätú.
Nejde; jaj, nejde ten tvoj premilený:
či u moslemov upie zaväznený,
či tam už dušu dal za vieru svätú? —

Kráľ ohlásil kríž a trúby zahrali,
víťaznú mládež na vojnu volali,
za šíro more, až do Svätej zemi:
a junák neznal srdcu odolati,
by tam boj svätý nešiel bojovati,
kde kríž do prachu hodili moslemi.

„Zbohom, dievčino, sivá holúbočko!
Lež preto jasné nezamúť si očko:
už mám kríž i meč, viera zve do boja:
keď tá niva sa znovu zazelená,
zas sa ti vrátim, duša premilená:
a potom večne, večne budeš moja.“

A niva znovu sa zazelenala;
ale dievčina darmo uvíjala
do svadobného vesienku si venca:
už i krása lúk kosou padla krivou,
už len jesienka pustou kvitla nivou:
a ešte nemá a nemá milenca. —

A ona sedí na brale vysokom,
po šírom mori mútnym blúdi okom;
slza za slzou na tvár zvädlú padá.
Slnko už sadlo; večer mrazom dýše,
a more pod ňou voľne sa kolíše;
do mora luna nazerá sa mladá.

A čo to pláva cez tie vody šeré?
Či labuť ešte na mori sa perie,
a pri materi jej rodinka milá? —
Nie; to sa labuť neperie na mori:
je tomu čas už, čo tam na podhorí
do hustého sa triesťa utúlila.

Junák to bledý tam po vode tenie,
znak kríža sa mu na plášti červenie;
vo hrudi strela, v pästi meč zlomený:
a ako deva junáka zahliadla,
bez duše z brala vysokého padla:
oj, veď on to bol, ten jej premilený.