ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na breznianskej veži trúby prehrávajú,
breznianskych junákov do zbroje volajú:
a junáci letia na brány, na valy,
pri boku im šable, v rukách samopaly.

A veď sa im ono tým Brezňanom stalo,
o čom sa nikomu ani nepozdalo.
Za Hronom, tam pod tým vysokým pahorom,
prešlú noc kuruci ľahli si táborom.
A ledva deň svitol za nocou, za tmavou,
prišiel k mestu hlásač pod bielou zástavou.
A pred bránou, tam sa postavil na cestu
a takô posolstvo ohlasoval mestu:

„Víťazný náš vojvod i brať naša celá
udatným Brezňanom svoj pozdrav posiela.
My sme vojsko vlasti, a naša zástava
veje na obranu slobody a práva.
Kráľ náš, to je zlý kráľ, robí, čo nesluší;
on nám naše práva vierolomne ruší;
a neznosné tiaže na vlasť našu váľa:
preto sme zodvihli zbroj našu na kráľa;
ani že my tú zbroj skorej nezložíme,
čím jemu korunu z hlavy nezroníme.
Potom nám — len potom lepšia doba svitne,
len potom vlasť naša slobodou zakvitne:
a preto, kto si syn vlasti svojej pravý,
ber šabľu a staň si pod naše zástavy.“ —
Jemu rečník mestský odpovedá z brány,
— pri ňom starší mesta i s radnými pány: —
„Pozdrav si, hlásaču, tých, čo ťa poslali,
a žeby si s Breznom svätý pokoj dali.
Známe my vás, známe: niet v kameni vody,
ani u kuruca pravdy a slobody.
Brojíte na kráľa: oj, beda vám, beda!
Boh si pravdu svoju brať na posmech nedá!
Brojíte na kráľa: — a tými krivdami,
pre ktoré brojíte, krivdíte nás sami.
Tým ste si sami súd vyniesli na seba,
a príde — prísť musí na vás kára z neba.
Slovákovi svätá je kráľova hlava:
on z ďaky krv svoju zaň dával i dáva.
Ani my, ľud verný, ľud slovenskej zeme,
pod vaše zástavy nikdy nestaneme.
A bodaj to, bodaj, dobrô nebo dalo,
by vás oko naše nikdy nevídalo.“

„Pre to spurné slovo,“ — hlásač pyšno rečie:
„pre to spurné slovo krv vaša potečie.
Voľte si víťaza, zvolíme si i my:
a tí nech boj bijú pred zraky našimi.
Ak nášho víťaza váš premôže v boji,
my hneď odrazíme od mesta v pokoji.
Jestli ale vášho náš víťaz pokorí,
to zaraz nech Brezno brány nám otvorí.“ —
„Staň sa!“ zvolal rečník: — „nech Boh svojím súdom
súdi medzi vaším a slovenským ľudom!“ —

Pred breznianskou bránou šíra lúka leží,
popri nej šumný Hron bystrým tokom beží.
A na to tej lúke dva víťazi stoja,
s kopijami v pästi, hotoví do boja.

Tam Maďar, vo zbroji striebrom vykladanej,
pyšno si harcuje na paripe vranej.
Syn to divej pusty, pustého pohľadu,
ku koňu, ku šabli privyklý od mladu:

a tu náš Bombura: víťaz to od pluha,
biť ale dobre vie ruka jeho tuhá.
Broň i šišiak na ňom z pevnej sú ocele,
a sivko jarabý hrá pod ním vesele.

Na bráne dvanásti trubači zahrali
a naši víťazi do boja sa dali.
Sklonili kopije, muž na muža vrazil:
kopije sprašťali, žiadon nezvíťazil.

Na bráne druhý raz trubači zahrali:
a víťazi znovu do boja sa dali.
Vytasili šable, muž na muža vrazil;
šable sa zlámali, žiadon nezvíťazil. —

Na bráne tretí raz trubači zahrali:
a víťazi zasa do boja sa dali.
Hoj, teraz len bulo oči na čom pásti,
keď junákom blysli posekáne v pästi.
A tie posekáne — tak ony durkali,
až sa tie breznianske múry ozývali.
Borba dlho stála: už i deň zapadal,
a junák junáka ešte neovládal.
Tie ich bujné kone sú už samá pena;
tie ich jasné brone brudí krev červená.

„Poddaj sa, víťaze!“ — Maďar pyšno volá:
„Slovák Maďarovi nikdy neodolá.“

„Bude, ako Boh dá!“ — Slovák mu odvetí:
„A pýcha zlým dýcha, a do zlého letí.“ —

Hoj, len ti náš Slovák sivka raz otočil
a ku Maďarovi od boku priskočil:
a vtom buchlo, ako keď strela nebeská
stovekô dubisko na horách roztrieska.

A páčte! — Už Maďar z paripy sa valí
a čudská jeho krev zem slovenskú kalí;
a on, čo toť hanu na Slováka kydal,
sám on krivú dušu pred Slovákom vydal.

Zatrúbili trúby ozonom veselým,
a sláva na slávu znela Breznom celým.
Ale tam za Hronom, čím prišiel deň nový,
neostal ani len znak po kurucovi.
A tak to bývalo, i tak bude bývať:
budú sa pokorní na pád pyšných dívať.
Nepravých nepravosť uvalí do skazy,
lež pravda — hoj, pravda! — tá iste zvíťazí.