ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stojí háj starý na poli širokom;
popodeň Visla tichým ide tokom.
Jasné svoje si vody kalom zakalila:
a zem v tom háji lômom je pokrytá,
a žeň na poli do stebla vybitá;
azda že to divoká búrka tam búrila.

Pod hájom pustá prestiera sa niva,
a na tej nive vojín odpočíva.
Pekná vojínova tvár — dve zvädlé ľalie:
stoveká lipa ponadeň sa kloní,
žlté mu listy na tvár bledú roní,
a vojín sa nebudí, bo on už nežije. —

Divoká to tam búrka nebúrila,
ale nešťastná vojna sa točila,
aby tú Pán Boh z ľudskej vymazal pamäti
v poli nad Vislou, tam kde ten háj stojí,
tam sa na úmor bili dvaja svoji;
Rus a Ľach, rodní bratia, jednej matky deti. —

To kliatba naša! — Večné naše sváry
zložili Slávu-mať našu — na máry,
a slavianska do jarma upadla sloboda,
lež dá Boh, udrie tá hodina svatá,
kde dávna kliatba bude z nás odkliata
a ruku na večný mier brat bratovi podá. —

Bili sa bratia deň jeden — i druhý:
v treťom na zorách hučal už boj tuhý,
kolo hája nad Vislou, ďalekým priestorom,
Rus jak more sa rozlial cez tie nivy;
Lach uderil naň — ani víchor divý:
zúril víchor — a more ostalo len morom. —

Vtedy náš vojín v nemom stál si bôli,
tam na tom smutnom bratovraždy poli,
kde Slavianín vo krvi slavianskej sa brodil;
videl, brat brata jak nesie na skazu,
a on ti meč svoj popadol odrazu,
zlomil ho — a do poľa ďaleko zahodil.

A pole čierna mrákava zastrela,
a z tej mrákavy hromom bijú delá,
a strašlivý príval gúľ na pluky sa valí:
a zôkol-vôkol po šírej rovine
junač slavianska pluk za plukom hynie,
a jasné vody Visly krv slavianska kalí.

A môj ti vojín zbledol na ľaliu,
a proti bratom, kde bratia boj bijú,
ta sa ešte raz ozrel a žiaľom zastonal:
„Na ti, môj Bože, na v obeť krv moju,
len posväť bratov, posväť už k pokoju!“
zvolal Všeslav ranený, padol a dokonal.