ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysočizné bralie, hlboké priepaste:
lietalo ponad ne sokolov dvanáste.
Sokoli si hviezdo uvili na bralí:
pod bralím junáci vatrou si zastali.
Okrúhly klobúčik, košeľa zelienka,
a z polpleca burá lengá im halienka;
na drieku opasok zlatom vybíjaný,
a v ňom dve pištole vo dve svieťa strany.
Valašky junáci zaťali do tisy,
a z každej valašky jedna puška visí.
Tie krásne valašky — každá vyštrbená:
tie krásnejšie pušky — každá začadená. —
A vatra už hasne, v popol sa rozpadá;
smutná okolo nej ľahla junač mladá:
i leží, sťa drievä, z vysokého bralia
keď ho búrky divé do dolín navalia.

Veje vetrík, veje; leda len že dýše,
na krivej jedlici sokol sa kolíše;
na jedlici, z brala na priepasť visiacej,
volá na junákov: „A kdeže vás viacej?
A kdeže ten junák — tá tvár pekná, biela, —
to oko ohnivô, ako božia strela —
čo v tej zlatej zbroji po horách si chodil,
a čo v každom boji predok vám zavodil?“ —
Čuší junač, čuší, slova nepovedá;
nečula sokola, abo žiaľ jej nedá.
Iba sa rukami lapila pištolí,
iba okom švihla po Kráľovej holi. —

A pod tými bralý, v tej tmavej priepasti,
túleval sa junák, a pri ňom dvanásti:
dvanásti to bratia, a on medzi bratý,
sťa medzi hviezdami ten mesiačik zlatý.
On i tam vykvitol, kde ho nezasiali;
ale dobrí — tí sa junáka nebáli:
beda ale zlému, beda jeho duši,
kto dobrému ľudu pravdu jeho ruší.
Tu sa junák víchrom z výšin hodil nadol;
ozvali sa lesy a krivodník padol;
ozvali sa lesy od junáckej zbroji:
tak, ľud môj, nech hynú nepriazníci tvoji! —

Hoj, vyletel sokol z tisového lesa;
letí vozvýš, letí, vytáča kolesá,
vytočil sa hore k tým bielym oblakom,
bystro jeho oko sliedi za junákom,
cez tmavé priepaste na vysoké bralá,
kade dobrá jeho vôľa blúdevala. —
Darmo, sokol, darmo sliedi tvoje oko:
ten náš dobrý junák — spí on už hlboko;
spí on už hlboko; — oj, a z toho spania
neprebudí ho už zlatá zora rannia. —

Na Kráľovej holi — bol tam boj zaťatý:
dvanásti junáci, proti nim tri čaty; —
proti nim zo troch strán tri mocné stolice,
oj, zvädlo tam jedno peknô, bielo líce;
zvädlo ako ruža, keď ju mráz okytí:
liala sa mladá krev po drobnej pažiti; —
mladá krev sa liala, čierna zem ju pila;
a tá dobrá duša s telom sa lúčila.

Na Kráľovej holi — stoja tam tri skaly,
a medzi skalami jeden kopeň malý.
Poniže sa riava do priepasti rúti
a povyše chodník sihlinou sa krúti.
A kto tým chodníkom hore-dolu chodí,
každý za žmeň zeme na ten kopeň hodí.
Rastie kopeň, rastie, zníza do výsosti;
pod ním spočívajú junákove kosti. —
A mlaď kráľohoľská, keď ovečky pása,
rada ona, rada pri kopienku hrá sa,
a švárne dievenky vijú z lipy vienky,
a o junákovi nôtia si piesenky;
a bystrí šuhaji na surmity hudú:
Boli časy, boli; dá Boh — ešte budú.