Žiaľ

Chodí šuhaj po hájičku,
bielu hlávku k zemi kloní;
a po jeho bledom líčku
jedna slza druhú roní;
Jajže, čo sa to len deje,
že ten šuhaj slzy leje? —

Nad hájikom skala stojí,
na tej skale mladý dúbok;
na tom dúbku dvaja svoji,
holubička i holúbok:
Holúbky od svojej mladi
mali sa vždy verne radi.

Čo nik nevie, po stebielku
na hniezdo si nanosili,
a v tom hniezde si postieľku
svojím perím popravili:
manželskú to postieľočku,
svoj’ nádeji kolísočku.

Dobre tomu holúbkovi
s holubičkou v jednom páre:
dobre bolo šuhajovi,
mal on dievča krásnej tváre:
ale dievča už v hrobe je,
preto šuhaj slzy leje.