ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letí orol šírym nebom
v zlatom svetle zory,
duní pod ním valný Dunaj,
šumia Balkán-hory.

Letí k moru, a nad morom
kolesá si točí:
div predivný zobáčili
jasné jeho oči.

Či to tu ten blažený raj,
zeme božej krása?
Bielo more, čierno more
okol neho hrá sa.

Z výšin kvetoháje dýšu
ľúbymi vôňami,
pod nimi sa mesto veží
pyšnými vežami.

Na mesto sa vo dne, v noci
mladý mesiac díva;
a ten mesiac nedorastá,
ani neubýva. —

Sedí víla, vedomica,
na brale vysokom;
doďaleka-neďaleka
veštím hľadí okom.

Nehľadí na hory, čo sa
za morom mihajú,
ale hľadí na tie časy,
ktoré prijíť majú.

Ani nehľadí na lode,
čo po mori bežia:
lež na deje, ktoré v lone
budúcnosti ležia. —

Zatočil sa orol nad ňou
tri razy dokola,
vílu bohom sestruje si,
a zvysoka volá:

Biela vílo, bohom sestro,
nože ty mne povedz;
Čo to za hrad, čo to tam naň
svieti ten obnovec? —

Biela víla, vedomica,
orlovi odvetí:
Ten hrad, orle, čo to tam naň
ten obnovec svieti,

to Carohrad. — Oj, býval on
niekdy sveta hlavou;
a Boh zveľadil ho mocou
a ovenčil slávou.

Ale on sa Boha spustil
a ťažko previnil;
znal Carohrad pravdu božiu,
ale ju nečinil;

znal Carohrad, človek boží
že je syn slobody,
ale on do pút otrockých
okúval národy.

Preto Boh naň kliatbu hodil
a dal ho v moc ľudu,
ktorý pravdy božej nezná,
ale slúži bludu.

A ten mesiac zlé má svetlo,
bo kam ono padne,
tam ti každý výkvet ducha
človečieho vädne.

A čím ono padať bude
na tie krásne kraje,
z Carohradu žiadna moc tú
kliatbu neodkľaje. —

Jesto tomu rokov, jesto,
vo dva razy dvesto,
ako svieti ten obnovec
na nešťastné mesto.

Ale Boh sa už zľutoval,
dni spásy sa blíža,
už ho vidím — ide víťaz
pod znamením Kríža;

víťaz ozbrojený Bohom,
dieťa toho rodu,
ktorý — byvši sám otrokom —
dá svetu slobodu.

Bolo to — chlieb krivdy i on
jedával za mladi:
bude to — na večný prestol
on pravdu posadí;

pravdu tú, zaznanú svetom,
ale pošlú z neba:
miluj Boha celou dušou,
blížnych ako seba. —

Udri, orle, bohom brate,
krielami bystrými;
zaleť ta, kde stojí víťaz
čatami chrabrými.

Tam saď na kríž, čo sa blyští
nad jeho práporom,
a volaj — a hlas tvoj šírym
ozvi sa táborom;

volaj, volaj hlasom hromu:
Vstaň, víťaze boží!
Boh ti vrahov tvojho rodu
pod nohy položí.

Pred tebou do prachu kľaknú
veže Carohradu;
zablysne sa kríž, — a mesiac
skloní sa k západu;

skloní sa a zájde za ten
kraj sveta ďaleký: —
zájde — a nevzíde viacej
až na vekov veky.