Bolo i bude

Veje vietor, veje
od Tatry k Dunaju:
Smutné hlasy idú
po slovenskom kraju.

Po slovenskom kraju
také idú hlasy:
už sa pominuli
tie slovenské časy: —

Časy naše, časy,
časy našej slávy,
keď nad Nitrou viali
slovenské zástavy.

Hoj, Nitro, zlatý trón
kráľa Svätopluka,
čo raz naň pomyslím,
srdce vo mne puká.

Boli sme my, boli
medzi národami,
ako ten náš Kriváň
nad tými Tatrami.

Bol ten náš kraj v kvete,
ale ten kvet zvädol:
Dobrú noc, Slováci!
Váš deň už zapadol. —

A keď aj zapadol,
veď on zase svitne;

ten náš slovenský kraj
v nový kvet vykvitne.

Hore sa, Slováci!
Hore sa! — a Boh dá:
bude Slovák ešte,
čím býval inohdá.

Stojí ešte, stojí
Kriváň nad Tatrami:
bude Slovák, čím bol
medzi národami.