ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten posledný rozhovor pani Kvetnickej s pánom Adamom Černým neminul sa bez stopy a následkov. Trebárs to i nedala poznať, ale bola ona veľmi prísnou pozorovateľkou, a vzdor svojim slabým očiam neušlo jej ani najmenej, že pán Černý niekoľko ráz zmenil farbu, že sa čelo jeho hneď zamračilo, hneď zase vyjasnilo, a že to jeho nápadné predkladanie istých otázok, a menovite zjavné zarazenie sa pri mene „Hermíny“ nestalo sa bez všetkej príčiny. Ani to konečne len „mimovoľné vykĺznutie otázky“, ako on riekol.

„Isté je, že dve veci dojem urobili na neho. Po prvé spomenutie nášho otcovského domu a po druhé meno ,Hermína’. Ale ako to všetko súvisí?“ lámala si pani Kvetnická hlavu. „To je tá hádanka, ktorú by som veľmi rada riešila. Dosiaľ som z ničoho nespozorovala, že by bol známy v tomto meste. A tak sotva tu kedy býval. Veď je cudzincom. A predsa náš bývalý dom znať musí. V tom dome muselo sa niečo takého udať, čím i on bol, a to dôkladne, dotknutý. A že to niečo zase stálo v úzkom spojení s Hermínou, to nepodlieha pochybnosti. Až dosiaľ mám v rukách nitku, ktorá sa veľmi poriadne snuje. Ale ťažko ju ďalej nadpriadať, háči sa. Či tá Hermína bola moja sestra, alebo nie? Či to, čo ho dojalo, stalo sa, kým naši rodičia žili, alebo pozdejšie? Na to neznám odpovedať. Tu už tratím niť, ktorá by ma vyviedla z neistoty. Avšak i potom, keď rodičia naši pomreli a keď tento dom dostal nového majiteľa, mohla žiť v ňom osoba, ktorá nosila meno Hermíny. A vskutku, veď keď som sa ja sem naspäť presídlila, najstaršia dcéra Z. menovala sa Hermínou, ktorá onedlho zatým v najkrajšom veku života zomrela. Či táto smrť mala toľký dojem na neho? Ktože mi už teraz objasní pravý stav vecí? Jeho sa opýtať? Ani za celý svet. Veď už spomenutie toho mena zlý dojem urobilo, priama otázka by ho neomylne urazila a rozhorčiť musela. Veľká je zvedavosť moja, to netajím, ale nechcem, aby ukojená bola za cenu jeho rozhorčenia. — A konečne, nebolo by vari od veci, keby som sa zrovna obrátila na sestru a spýtala sa jej, či zná Adama Černého. Tá mi môže podať najlepší a najspoľahlivejší vývod. Áno, tak urobím, dobre, že mi to prišlo na um. I tak sa jej poberám písať, aby mi na niektorý čas poslala Kamilku sem. Dobre, pri tej príležitosti to urobím a dozviem sa spoľahlivú pravdu. Tie myšlienky ma len nepokoja.“

Tento úmysel uspokojil pani Kvetnickú a jej ešte vždy pekné čielce vyjasnilo sa z trudných myšlienok, ktoré boli nakopili mraky na ňom. Uspokojene pracovala ďalej, pletúc pančuchy. Ale to uspokojenie netrvalo dlho. Zase nové myšlienky zaujali jej myseľ.

„Ale ak je tá Hermína moja sestra,“ prehutovala ďalej, „keď mi i prezradí, že je tomu tak, či s tým získam niečo? Naostatok, ak sa nie najlepšie rozišli, a na to poukazuje nevrlosť jeho, tak nevyhovie prosbe mojej a nepošle mi ani Kamilku, ak zvie, že Černý u mňa býva. Nebude chcieť, aby sa s ním zišla. Hm, to je nový hák. A predsa viacej mi záleží na tom: sem dostať Kamilku, než na vyskúmaní jeho tajomstva. Teda opatrne, aby som nepokazila zvedavosťou svoje ďalšie zámery. Sestre ani slova, ani o ňom, ani o mojich zámeroch.“

Toto bolo ďalšie rozhodnutie sa pani Kvetnickej. A pri tom ostala. A vari dosť múdro.

Pani Kvetnickú to veľmi rmútilo, že je ten jej spoluobyvateľ taký zádumčivý, taký málovravný, a z toho uzatvárala, že nejaký bôľ vývodí v jeho srdci. Tento rozohnať alebo aspoň umenšiť želala si veľmi vrele. Ale ako? Ona starká dobre cítila, že neodstráni od neho tú zarytosť do seba, to vyhybovanie každému styku s ľuďmi, od ktorých zakúsil pravdepodobne mnohé sklamania a preto zanevrel na celý svet.

A ešte i tá tichosť v dome podporovala jeho zádumčivosť. Mimo neho a nej len stará slúžka Zuzka bola ešte v dome. A táto trojica veru nijako nehodila sa k nejakej veselosti.

A keď o tomto všetkom premýšľala, prišlo jej na um, že tu inej pomoci niet než rozmnožiť počet obyvateľstva.

„Keď príde do domu,“ hovorila sama sebe, „mladé, veselé dievča, hneď sa to všetko zmení v ňom. Jej spev, jej štebotavosť, jej veselosť musí mať dobrý účinok. Veď je veselosť veľmi chytľavá. Znám to po sebe. S veselými som hneď i ja veselá. Či by vari len on bol nedostupný? Nie, nie, to nie je pravdepodobné, nie je možné. Muž v najlepšom veku, veď ešte nepoznať bieleho vlasa na jeho hlave alebo v brade. Eh, on je taký zádumčivý, že ho neznám rozveseliť. Že nemá ničoho, nikoho, ktorý by bol vstave vyvábiť úsmev na jeho tvári. Že sa nestýka s tunajšími pánmi, k tomu môže mať svoje dôvody, ale že by sa on nechcel zabaviť a rozveseliť v dome, to veru, a čo by mi i riekol, neverím. Taký priateľ kvetov, ako je on, ten musí byť priateľom i veselosti. Kto miluje kvety, nemôže byť zlým človekom, a kto nie je zlým človekom, ten nemôže nenávidieť krásu, mladosť, živosť a veselosť. Nech hovorí, kto čo chce, ja som presvedčená, že je tomu tak a nie ináč. Teda Kamilka musí sem. Ona bude tou mladosťou, živosťou a veselosťou v dome, a ak sa na matku naozaj udala, ako mi táto píše, tak nebude chybovať ani krása. A konečne, kto to vie, čo sa môže stať. Pred rokom mi sestra písala, že veru tam u nich veľmi zlé sú výhľady pre Kamilku, sedemnásty rok sa už vraj minul, a mladých ľudí tam nedostatok. Veru, veru tešilo by ma veľmi… no veď uvidíme!“

A pani Kvetnická sadla ku stolíku a písala svojej sestre list, v ktorom ju žiadala, aby jej čím skorej poslala Kamilku.

„Vieš, sestra moja, dobre,“ písala medzi inším, „že som ja o celých dvadsať rokov staršia ako ty, a tak blížim sa už veľmi, veľmi k tomu poslednému určeniu človeka. I nahliadneš, že je odôvodnená moja žiadosť poznať mimo teba jedinú pokrvnú na tomto svete a spoludedičku toho mála, čo svojím nazývam. Sláva bohu, teraz po železnici nie je to veľmi ťažká vec prísť sem. Dávno túžila som po objatí dcéry tvojej, ale dosiaľ všemožne udusovala som v srdci svojom vysloviť pred tebou túto moju vrelú túžbu, ale dnes rozhodla som sa na krok, ktorý, tak som presvedčená, len k dobrému poslúžiť môže dcére tvojej a mojej neznámej síce dosiaľ osobne, ale zato vrelemilovanej Kamilke. Domácnosť moja nie je skvelá, ale všetko možné vynaložím na to, aby sa nenudila pri svojej starej tetke, ale našla tu milú a príjemnú zábavu. Znáš naše mesto a tak mi netreba ti mnoho o tom písať, že mladej panne poskytuje mnoho príjemných, ušľachtilých zábav, a spojenie moje s prednými rodinami otvorí jej dvere do všetkých domov, a presvedčená som, že všade bude radostne uvítaná. Preto, drahá sestra, čím skôr mi ju pošli, bo túžim po nej. Čo najskorej čakám tvoju odpoveď, ktorou mi neomylne oznámiš vyplnenie mojej prosby; a nie menej teším sa nádejou, že za tvojím listom čo najskôr príde Kamilka, aby som ju mohla na svoje srdce pritisnúť.“

Keď pani Kvetnická napísala a zapečatila list, vstala s takou uradostnenou tvárou, ako oddávna nie. A aby jej snáď neprišlo ešte na um zinačiť úmysel, hneď poslala s listom Zuzku na poštu. Tam raz oddaný list nevydajú späť. Nech teda odíde.

Vyšla do záhrady. Tam prechodil sa pán Černý, dozerajúc na svoje kvetinky. Odkvitnuté odtrhoval, aby nezavadzali kvitnúcim, uväzoval tie, čo samovoľne odlučovali sa od iných, a pritom čistil ich od škodného hmyzu, ktorý obyčajne najkrajšie kvietky voliť si zvykol za obeť svojej nenásytnej pažravosti.

„Ak by som smela pomáhať!…“ preriekla ostýchavo, akoby si netrúfala smelo hovoriť pani Kvetnická.

„Ach, milosťpani, o tom, či ráčite smieť, tu reči nemôže byť. Ja sám veľmi povďačný za to, že ste mi láskavo dovolili hospodáriť v tejto záhradke ako vo svojej vlastnosti. Ale z toho nenasleduje, že by som sa ja smel považovať za jej zvrchovaného pána, ktorému prislúcha právo bezohľadne v nej rozhodovať. Vy ráčite byť paňou, ja som len…“

„Nie, nie, pán Černý,“ odvrávala ona, „tak to nerozumiem, ani tak nemyslím. Ani to dopustiť nemôžem, že by som ja s tým, čo ste si vy napestovali, rozkazovať smela. Ja sa kochám v kráse kvetín vašich a neváham prijať pôžitok ich vône, ale ďalej ani nejdem, ale ani ísť nechcem bez vášho privolenia. Veru by ste mi nebodaj dosť divne zaďakovali, keby som vám tak v zlej chvíli začala ničiť a kaziť túto krásu!“

„O tom som úplne presvedčený,“ odvetil on s lahodným úsmevom na tvári, „že by to dobrota vášho srdca ani neurobila, ba urobiť nemohla. Ale právo je právo. Ja som bol sluhom spravodlivosti za mnohé, dlhé roky a naučil som sa šetriť až do najútlejšej podrobnosti práva iných.“

„Neodporujem síce tomu, čo ráčite hovoriť, pán Černý, o práve a o jeho šetrení,“ odvetí pani Kvetnická, „ale tak sa mi všetko pozdáva, akoby sme sa od predmetu veľmi odďalovali a prechodili na iný, ktorý som ja nemienila urobiť obsahom nášho rozhovoru!“

„Ráčte odpustiť, milostivá pani,“ hovorí po krátkom premýšľaní Černý, „ale teraz tak sa mi zdá, akoby som nebol dobre porozumel. Neráčili by ste tak láskavou byť a určitejšie mi označiť vec?“

„Veľmi vďačne. Je to celkom jednoduchá vec a pár slovami vybavená,“ usmievajúc sa hovorí pani Kvetnická. „Ja som vám ponúkla svoju pomoc pri práci oberania a čistenia kvietkov, a vy prešli ste hneď na pôdu práva. A to, zdá sa mi, nebolo v poriadku. Zaoberanie sa kvietkami, ich čistenie a riadenie je predsa len neodškriepne vaším právom, keby i pôda, na ktorej tie kvietky rastú, bola mojou vlastnosťou. A tak —“

„Je to síce celkom základné,“ pretrhol jej reč Černý, „čo hovoriť ráčite podľa každodenných pochopov; ale my máme určité zákony, ktoré dokazujú pravú protivu toho, a medzi tými jeden zneje, že ,kto na cudzej roli seje alebo na cudzom pozemku stavia, nie sebe seje a stavia, ale tomu, čia je roľa alebo pozemok’. A zo stanoviska právneho je toto zase celkom v poriadku. No a tak je to i medzi nami.“

„Nie, nie, a sto ráz nie!“ veľmi horlivo ozvala sa pani Kvetnická, „a keby všetky zákony sveta hovorili, ja sa držím svojho, ako trúfam, zdravého rozumu, a ten mi vraví, že keď pán Černý s mojím privolením v mojej záhradke vypestoval si kvietky, neomylne on je ich neobmedzeným, neohraničeným pánom a majiteľom. No, či nie je tak?“

„Úplná pravda. Súhlasím, a to hlavne preto, že tu hlavné závažie leží v tých slovách: s mojím privolením. Tieto dve slovíčka celkom podstatne menia stav veci. — Ale, tak mi prichodí, akoby sme my zbytočne boli prešli na suchopárne právne otázky, keď bez nich v pokoji a dobrej zhode nažívať môžeme ako dosiaľ tak i prapotom. Ja aspoň nemám ani najmenej úmysel vzdorovať a protiviť sa, ak by ste, milostivá pani, s tými, mnou dopestovanými kvetinami podľa svojej najlepšej vôle chceli rozhodovať. V tom ohľade z mojej strany nikdy a nikde nebude prekážané!“

Pani Kvetnická rozmýšľala chvíľu, čo to on vlastne hovorí. Až potom, keď sa jej zdalo, že rozumela, odvetila:

„Povďačná som i za to, a to tým viac, že — ako úfam — naša domácnosť rozmnoží sa o jedného člena, a ten možno nebude sa uspokojovať len pohľadom na krásne kvietky, ale — obávam sa — bude siahať i ďalej.“

„Teda tak, očakávate hostí?“ opytuje sa Černý a v tvári jeho zračí sa nemilé prekvapenie. Prišlo mu na um totižto, či to nebude konečne jej sestra.

Premenu, udavšiu sa pri Černom, dobre pozorovala pani Kvetnická, ale nedala ničoho znať, lež pokojne pokračovala v reči svojej, keď si najprv pevne umienila v duchu svoju sestru ani nespomenúť, a to, že ona žiadala o poslanie Kamilky, celkom ináč predniesť:

„A to bola vlastná príčina, pre ktorú som sa opovážila prerušiť vašu samotu. Moja dobrá priateľka a vrstovnica mi píše, že mi na niektorý čas pošle svoju dcéru.“

„Ach, tak,“ vzdychol Černý a odľahlo mu, akoby mu bol z pŕs spadol mlynský kameň. „Teda mladú, veselú paničku dostaneme do domu? Pekne, pekne!“

„Ja ju osobne neznám, ale počúvam, že je veľmi veselé, živé dievča. A to ma nepokojí!“

„Nepokojí? Nuž a prečo, ak sa slobodno opýtať?“

„Bojím sa, že náš doterajší pokoj bude porušený. Že tento dom, v ktorom dosiaľ dosť jednotvárne, smutne vyzeralo, podstatne sa zmení a strach, že pritom vy, pán Černý, najviac utratíte z vášho pokoja, je, čo mňa už teraz mrzí, takže som vo veľkej neistote, akú odvetu dať priateľke!“

„Ach, milostivá pani, neráčteže na mňa ohľad brať, veď som ja nie taký čudák, ako vyzerám. A že nechcem tunajšie spoločnosti, to má svoje zvláštne príčiny. Ale veselosť v dome, tá ma len tešiť bude. Už som pomýšľal zaopatriť si vtáčkov speváčkov, ktorí by mi nahradzovali veselosť ľudskú; ale keď príde do domu spevavá panna, tým lepšie, zbytoční sú vtáčkovia. A naostatok, keby už tak veľmi, veľmi zle bolo, že by som vydržať nemohol, nuž ujdem na cesty — pôjdem do ďalekých krajov a vrátim sa až v pozdnú jeseň. Ale ja som pevne presvedčený, že to tak ďaleko s nami nedôjde!“

„Teda neráčite mať nič proti tomu, keď priateľke —“

„Ani najmenej, ráčte jej len napísať, čím skôr, tým lepšie. Veď som ja veľmi znášanlivý človek, a čo som i starý mládenec, taký vzdorovitý predsa len nie som, žeby som sa neznal zniesť s mladou, vzdelanou paničkou. Ráčte mi veriť, teším sa jej príchodu!“

„Tým lepšie!“ myslela si pani Kvetnická a celkom spokojná bola sama so sebou, že to tak opatrne zaviedla, že nepotrebovala ani sestru svoju spomenúť. A teraz už v dome robili prípravy na prijatie nového hosťa.

Asi o týždeň od vtedy, čo pani Kvetnická bola písala, došla odpoveď a už na najbližší týždeň oznámený bol príchod Kamilkin.

„Ďakujem Ti srdečne,“ písala sestra pani Kvetnickej, „že si si spomenula na moju drahú dcérku a že ju žiadaš poznať. Vyhoviem s veľkou radosťou žiadosti Tvojej, veď viem, že u Teba bude vo veľmi dobrých a spoľahlivých rukách. A veru zíde sa jej, úbožiatku, trochu premeny, veď dosiaľ vlastne ani nežila. Ja v jej rokoch už som na toľkých báloch brala účasť, že ich ani vypočítať neviem, a ona ešte ani na jednom nebola. Tu nemá kde, a do mesta ísť, to je ďaleko a stojí mnoho peňazí. Tam u vás skôr sa toho dožije. Ach, ako rada by som ju ja sama odprevadila, aby som Ťa, vrelomilovaná sestra moja, objať a na svoje srdce pritisnúť mohla, a potom i ponavštevovala tie miesta rodného kraja, ktoré boli svedkom môjho dávneho, sladkého šťastia, a ktoré, hádam to i Ty znáš, razom zaniklo, keď som nútená rodičmi ruku podala mužovi, ktorého som nemilovala a ani milovať nemohla pre jeho výstupný, nezbedný život. Život môj s ním bol celý nepretržitý rad utrpení a nerestí, ktoré zakončili sa až vtedy, keď ma milosrdná smrť oslobodila od neho. — Odpusť, drahá duša, že ťa nudím týmito bôľnymi rozpomienkami, ale spomenúc naše rodné mesto, mimovoľne mi skrsla myšlienka, že som mohla byť snáď šťastná, keby som v rozhodnom okamihu bola mala dosť odhodlanosti odpor postaviť vôli rodičov. Ale už sa stalo, viac sa neodstane. Darmo túžiť po šťastí, ktoré pre mňa zaniklo v okamihu, v ktorom stala som sa neverná svojej vrelej, úprimnej, prvej a jedinej láske —“

Pani Kvetnickej toto boli celkom nové, dosiaľ neznáme veci, čo jej sestra písala, a rozvažujúc o nich, čím diaľ, tým určitejšie sa jej zdalo, byť istým, že medzi jej sestrou a Černého zádumčivosťou je nejaká spojitosť, ktorú, pravda, ešte dnes určite objasnenú nemala, ale pevne verila, že na svetlo a pravdu sa domáha.