ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povesť zo života Slovákov

Považie, rýdzi kraj slovenský, neprajnou cudzotou nepoškvrnený! V údoliach tvojich panovala mocná ruka Matúša Trenčianskeho, hrdinského pána Váhu i Hrona; z pyšného Trenčína rozletovali sa rozkazy jeho, kraje tvoje k životu volajúce, k životu hodnému teba a národa tvojho. V utešených krajoch tvojich rozvinovali silu svoju pluky Jiskrove a v pevných hradoch tvojich za dlhé časy ozýval sa hrdinský štrngot zbrane. Kde sú tie časy, časy tvojej slávy? Kam podeli sa krásne a slávne dni slávy tvojej? Zašli v kraje večnosti, ako haluz vŕbová, odorvaná z kmeňa svojho a zachytená strmými lunami rozpeneného Váhu, uteká z rodných krajov považských v siné koryto slovanského Dunaja; tam nesie sa vlnami jeho a prejdúc bohatú, utešenú kolísku Slovanstva, v Čiernom mori hynie bez znaku a pamiatky, len na rodnom kmeni ostane znak, že tam kedysi vyrástla táto haluz.

Považie slovenské! Čo sa stalo s tebou? Štrngot zbrane utíchol, nedobytné hrady a zámky tvoje valia sa v rumy, a len pltník krivánsky na plti svojej popod zrúcaniny, svedkov týchto dávnej slávy tvojej, veslujúc a s lunami rozjedovaného Váhu bojujúc, spomína časy, časy tvojej slávy a o plť jeho udierajúce vlny šepotajú mu deje, ktoré rozpriadali sa na lúčinách tvojich a v hradoch, postavených na vysokých bralách tvojich. Ale spomienka v mysli pltníka príhodného miesta nenachodí, on, príduc do Dunaja, zabúda povesti tvoje, a tak ako krivánske vody Váhu tvojho tratia sa vo vodách dunajských.

Aká to zmena na krásnom Považí slovenskom? Rumy hradov slávnych ešte pevne stoja, bárs vystavené víchrom a búram, hroziacim im záhubou, vzdorujú nápadu a nesú pyšné čelá múrov svojich k nebu, ale čas rúca piesok za pieskom, kameň za kameňom z hradieb dolu do priepasti hlbokej a niet ruky, čo by chránila pamiatky slávne pred úplnou záhubou. I príde čas a márne bude hľadať tvor-človek znaky hradov považských.

S behom časov do večnosti nekonečnej menia sa i záujmy, náhľady a túžby človeka. Obyvatelia pyšných hradov, ktoré mocným nepriateľom vzdorovali, opustiac sídla slávnych dedov svojich, zišli do dolín medzi ľud svoj, tu stavali stánky svoje.

Darmo by si hľadal výbojachtivých hrdinov, strach a hrúzu do okolia nesúcich, pamiatka ich pochovaná je v rumoch zámkov.

S premenou obydlia zmenil sa i život. Hluk na výšinách umĺkol; tam, kde mocní, strašliví vladári hospodárili, usadili sa teraz noc milujúce sovy a iné dravé vtáctvo. Tam, kde kedysi rozpriadali sa deje a osudy stolíc, okolia, ba krajín, hniezdi divá zver a len zvedavý cestovateľ alebo poľovník časom navštívi tieto zrúcaniny. Tak hynie sláva sveta! Ale zato hrady tie boli, sú a zostanú svedkom slávy tvojej, utešené Považie, a Slovák s hrdosťou spomínať bude i v pozdných storočiach slávu tvoju: Matúša Trenčianskeho! A pamiatka dejov a udalostí tvojich, slovenské Považie, zaznačená stojí v dejinách národa tvojho!

Neprichodí nám do dávnej minulosti zabiehať, časy naše sú plné obrazov, núkajúcich nás k opisu. Život náš plný je výjavov hodných zaznačenia; z ničoty, z poníženia, zo zabudnutia rodí, dvíha a hýbe sa k novému životu národ slovenský! Stopujme deje preporodenia jeho a duch náš nájde útechu, rozkoš, zábavu, nájde poučenie.