ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Kvetnická podľa obyčaje svojej šla tiež do záhrady. Ako bola príjemne prekvapená, vidiac, ako Kamila objala pána Černého, ba počula i hlas vrelého bozku. Srdce jej vrelšie počalo tĺcť, veď videla zdar svojho neprezradeného síce, ale ako pozorovala, výtečne rozvinujúceho sa plánu. A keď po malej chvíli opätovalo sa objatie a bozk, presvedčená bola, že je už všetko v najlepšom poriadku. A pretože nikdy nebola priateľkou prekvapujúcich výjavov, tak zachovala sa i prítomne podľa toho.

„Nuž a konečne,“ myslela si, „zaľúbení majú vždy čo hovoriť medzi sebou, k čomu tretieho nepotrebujú, nechajme ich osamote.“ Obrátila sa a vrátila späť do domu, pevne si umieniac ničím neprezradiť, že zná, o koľkej bilo a ako stoja veci medzi nimi.

„Uvidíme, či sa mi zdôveria, alebo budú robiť tajomstvo. No veď ono skôr-neskôr vyjde na svetlo a potom na mojej strane bude výhra, keď sa im budem vysmievať z ich tajomstva. Ba či by nebolo načase sestre písať, čo sa tu kľuje, aby to vopred znala a porobila si potrebné prípravy! Najlepšie by to, pravda, bolo prekvapenie, keby tak sestra Hermína skôr blahoželala dcére svojej, než táto jej oznámi, aké šťastie sa jej triafa. — Ach, ale dnes už nemožno, zdá sa mi, že už prichodia. Teda pozor, aby sme sa ani posunkom neprezradili.“

Černý, vedúc Kamilku, vošiel do chyže.

„Tetuška!“ vytrhnúc ruku z ramena Černého a vrhnúc sa na hrdlo pani Kvetnickej, začala so smiechom Kamilka: „Len počúvaj, čo sa medzi nami udalo!“

„Smiem vám blahoželať?“ opytuje sa pani Kvetnická.

„Pravdaže smieš, drahá tetuška, i my sme si už blahoželali.“

„Nuž, teda prijmite moje blahoželanie a Hospodin otec nebeský nech láskavo požehnáva váš zväzok!“

„Náš zväzok?“ opytuje sa zadivený Černý i Kamila.

„Ach, tetuška, neuhádla si!“ a Kamila sa srdečne zasmiala.

„Nie? Nuž a to objatie a ten bozk?“ Smiech Kamilin nahneval Kvetnickú.

„Objatie, bozk? Teda si nás pozorovala? Ej, tetuška, to som nečakala od teba. Veď je tu človek nie istý —“

„Môžem ja za náhodu?“ odvetí pani Kvetnická, akoby sa urazená cítila, lebo ju mrzelo, že sa prezradila. „Šla som do záhrady, aby si posedela s vami, a tu som práve videla, ako si objala a bozkala pána Černého, nechcela som vás vytrhovať, a vrátila som sa späť! No, vidíš, tak to bolo!“

„Ráčte dovoliť, milostivá pani, niekoľko slovami objasním vám celú vec. Kamilka mi vyzradila tajomstvo svojho srdiečka, že je totižto zverená s Emilom Reigerom; no a keď sa dozvedela, že som ja ujcom tohto mladého človeka, nuž ma priateľsky pobozkala. To je všetko!“

„Taaak?!“ neveriac i veriac, pochybujúcim hlasom znela odveta pani Kvetnickej. Černý nedržal za potrebné povedať pani Kvetnickej, čo sa jemu ešte skorej bolo prihodilo, i Kamilka nemala príčinu to prednášať. „Nuž a čímže je ten tvoj zverenec?“

„Teraz praktikantom —“

„Praktikantom? A nič viac?“ preriekla opovržlivým hlasom Kvetnická.

„Ale bude i viac!“ dodal Černý, pozrúc s úsmevom na Kamilu.

„Je mi to za šťastie, praktikant!“ zase Kvetnická.

„Ale, milostivá pani, veď z praktikantov bývajú i banskí radcovia atď.!“ odpovedal Černý, a Kamila dodala:

„A potom nezabúdaj, drahá tetuška, ani to, že je on sestrencom pána Černého —“

„No veď to je to jediné, čo ho odporúča,“ — poznamenala pani Kvetnická, aby svoj súhlas aspoň takým spôsobom prejavila. Ale poznať bolo na výraze jej tvári, že ju táto počutá novinka nie veľmi potešila, ale práve rozmrzela. Tam boli všetky jej plány.

„Ešte dobre,“ pomyslela si, „že som sestre nepísala. Bola by ja pochodila!“ A nahlas dodala:

„Nuž a či tvoja matka vie o tomto tvojom zasnúbení?“

„Pravdaže vie, veď ona nás požehnala!“ odvetila Kamila.

„Divné, a nič mi o tom nepísala!“ krútiac hlavou, poznamenala Kvetnická.

„Akože ti i, tetuška, písať mohla, keď sa to stalo len v ten večer pred mojím odchodom, a ja som včasráno z domu odišla.“

„Nuž tak si mi to ty povedať mala!“ nevrle zase namietala.

„Keď si sa ma neopýtala. Myslela som si, že ťa to nezaujíma, a potom, veď to zasnúbenie bolo tajomstvom. Nezamenili sme si ešte ani prstene, len slovo dali!“

„Hej, pred tetkou mlčí, a pánu Černému sa zdôverí, no či je to v poriadku? Nech pán Černý sám rozsúdi!“

„Nuž dobre, ja nedbám!“ vetí Kamilka, ktorej nebol veľmi po vôli spor s tetkou, a potom zvedavá bola, ako sa pán Černý vymotá, aby neprezradil i on svoje tajomstvo.

„Ak ja mám rozsúdiť,“ začal Černý rozmýšľajúc, čo má ďalej riecť, „tak mi vyznať prichodí, že to bolo v poriadku, ale i nebolo v poriadku, že som sa ja skôr dozvedel o tajomstve Kamilkinom než jej tetuška. V poriadku bolo preto, že na môj priamy dotaz musela nasledovať priama odpoveď; a nebolo v poriadku, že ja, cudzí človek, skôr som urobil podobný dotaz, než jej vlastná drahá tetuška, pod ktorej opaterou a záštitou je. A tak —“

„Vidíš, tetuška,“ ujala sa náhle slova Kamila, „nie moja, ale tvoja vina —“

„To som si hneď mohla myslieť,“ smejúc sa hovorila Kvetnická, „že pán Černý nenechá vinu na tebe. Veď si si to zaslúžila tým bozkom.“

„A nebol to len jeden, ale boli dva!“ dotušovala slečna. „Jeden znel ujcovi môjho mladoženícha a druhý na naše budúce priateľstvo. Znať musíš, tetuška moja ľúba, že sme si s ujcom Černým potykali.“

„A to všetko za mojím chrbtom? Vidím, že nie som spôsobnä strážiť samopašné dievčatá. Vďaka bohu, že nemám vlastných. No a ty si už tiež, aspoň máš byť pri rozume, keď si oddaná. Hľaďteže, hľaďte, čo toto dievča z nášho poriadneho domu narobilo. Všetko naruby obrátila.“

„Nuž a nie si spokojná so mnou? Ach, tetuška, ja viem, že sa ty tešíš a raduješ v duši svojej nad šťastím a blaženstvom svojej netere, len to nechceš dať na vedomie, aby si ma potrestala za moju mlčanlivosť! No či je nie tak?“ dotierala Kamila.

„Eh, daj si pokoj!“ ešte vždy nahnevanú predstavujúc, slovila pani Kvetnická. „Mala by som veru dosť príčin hnevať a mrzieť sa. Ale odpúšťam ti.“

„No vidíš, aká si ty dobrá,“ hrdlujúc tetku a bozkávajúc ju, vraví Kamila.“ „Ani ti nepristane byť nahnevanou. A potom čože si pán Černý bude myslieť o tebe, keď vidí, že sa hneváš na mňa preto, že som ho ako ujca pobozkala!“

Černý sa dávno tak srdečne nezasmial ako teraz nad vyvádzaním Kamilkiným. Ako ona to znala vykrúcať a prekrúcať. No s takou stvorou žiť, myslel si, musí byť blaženstvom. Ale nezávidel to šťastie svojmu sestrencovi, veď už teraz i sám cítil, že je zle jeseň spojovať s jarou. Príde medzi ne alebo mrazivá zima, alebo udusí ich horúce leto. A jedno i druhé bolo by neradným.

Tento deň v celej domácnosti zase novú zmenu zapríčinil.

Černý držal sa za člena rodiny, a preto nie osobitne ako dosiaľ, ale spoločne s pani Kvetnickou a Kamilou tak raňajkoval, ako i obedoval a večeral. A ešte i okrem toho častejšie po obede bavil sa v ich spoločnosti, menovite keď nepriaznivé počasie nedovoľovalo dlhé bavenie sa v záhrade. Ináč i Kamila rada pracúvala v záhrade. Dopoludnia už vydržal v chyžiach svojich, lebo znal, že vtedy by ľahko mohol byť nepríležitým.

A predsa jeden deň dosť zavčasu šiel na návštevu, v ruke nesúc práve listárom donesený mu list.

„Odpusťte, že prichodím v neobyčajný čas, ale nesiem dobré zprávy, a nechcel som do obeda odťahovať s ich oznámením.“

„Aké zprávy, ujko? Od koho? Ach, ukážte ten list! Či poznám pismo? No veďže ho daj!“ žartovala Kamila. „Ak poznám písmo, hneď budem znať i obsah listu. No, čo stojí, ujček, že viem, čo ti píše?“

„To som predsa zvedavý —“

„Emil ti oznamuje, že dostal dekrét a menovaný je oficiálom banskej správy vo Veľkej Bani. No uhádla som? — Ach, ujček môj drahý, veď Emil sa i mne poponáhľal oznámiť tú radostnú zprávu, a kým listár šiel k tebe na prvé poschodie, ja som už prečítala jeho list!“

„Nie, ale toto je predsa hrozná vec, že teba nemožno ničím prekvapiť. — Ale predsa, ak len to vieš, čo si práve hovorila, tak ešte neznáš obsah celého listu Emilovho!“

„Nuž čože by ešte mohol písať? Na svadbu ťa ešte nemôže volať —“

„Nie, ale mi píše, že sa zasnúbil s istou bohuznámou Kamilou Búshegyi, ktorá práve teraz baví sa pri svojej tetke v tomto meste, a prosí ma, aby som ju navštívil, a tak oboznámil sa s jeho budúcou družkou života. Udáva mi adresu tej jej tetky, a ja som teraz už vo veľkých rozpakoch, pod akým zámyslom urobiť tú návštevu? Ísť zrovna a riecť: ja som toho a toho ujček, a prichodím, aby som si obzrel jeho mladuchu — to by sa vari len nesvedčilo. Preto prichodím k tebe, prosím o láskavú poradu, ako mám previesť tú mojím sestrencom zverenú mi úlohu. On ma síce teší, že budem dobre prijatý, nuž ale je to nie taká istá vec.“

Kamila div že nevypukla v hlasitý smiech, keď Černý toto všetko veľmi vážne prednášal. Ale namiesto porady a odvety riekla:

„To sa mi vydarilo!“

„A čo?“ spytuje sa Černý.

„Ja som Emilovi ani len litierkou nedala najavo, že sa známe, že v jednom dome bývame, chcela som mu pripraviť prekvapenie, ak by sa mu zachcelo ma navštíviť. On teda o našej známosti, o našom priateľstve nemá vedomie. A píše ti, akoby som ti, ujček môj drahý, bola celkom cudzou osobou. Nože mi, prosím ťa pekne, krásne, daj ten jeho list prečítať, aby som videla, ako ma opisuje pred tebou.“

„Nie veľmi lichotivo, Kamilka moja!“

„Že nie?“

„Veru nie, veď mi radí, aby som dal dobrý pozor na seba, aby som sa nepopálil, ako on, lebo tvoje oko —“

„Dosť, dosť — nechcem ďalej čuť. Všetci ste rovnakí, čo sa mužmi byť chválite. Nech pozrie dievča na vás, už ste popálení, preto sa ho vopred vystríhate. Nuž ale povedzže mi úprimne, ujko, či je to pravda, že tie moje oči sú také žiarivé?“

„Kedy ako. — I pre mňa boli, ako to znáš. Dnes sú už nie!“

„Pst, ticho, aby to tetka nepočula! Dobre, že je zaneprázdnená v kuchyni. Ináč by si jej už i to vyštebotal. Nie, ale je to hrozná vec, že vy mužskí neznáte držať jazyk za zubami!“

„Ale veď to verejná mienka o vás ženských hovorí, a nie o nás!“

„O nás hovorí, bo nám ako vo všeličom inšom, i v tomto ohľade krivdí. O vás mlčí, lebo vy ste pánmi, ktorým sa korí i to, čo voláte verejnou mienkou, a čo je vlastne nič inšie, len náhľad mužských.“

Pani Kvetnická vošla do chyže a pretrhla rozhovor, ujca s neterou. Už i ona znala radostnú novinu, lebo Kamilka sa ju poponáhľala jej oznámiť:

„Vidíš, tetuška, z praktikanta stal sa oficiál, z oficiála neviem čo nasleduje, ale zdá sa mi, že ešte má úfnosť ostať i banským radcom, ak nie niečo viac.“

„Len sa teš, to nestojí nič, leda žiaľ, ak sa nesplnia nádeje.“

„Vidíš, tetuška moja drahá, mala som ti ja jednu priateľku, tá sa vydala za asistenta pri daňovom úrade, a tešila sa vždy tým, že môže byť finančným radcom. A tak, keď odhodlala sa ísť zaňho, už videla v ňom finančného radcu. A to už len i ty uznáš, že je dobrá partia.“

Černý sa smial, lebo mu tieto reči Kamilkine naozaj vnucovali smiech. Prišlo mu na um, ako kedysi jeho učbár práva i svojich žiakov nazývať zvykol: excellencpánmi, osvietenými, i veľkomožnými, a to všetko vraj preto, lebo že ktozná, či nebudú ministrami, tajnými radcami, županmi atď. A keby ten učbár dodnes žil, videl by, že sa jeho predpokladania vyplnili.

O niekoľko dní pozdejšie doniesol listár zase list, ale nie na poschodie, len na prízemie, od matky Kamilkinej. Písala sestre, pani Kvetnickej, aj dcére svojej o vymenovaní Emilovom a potom dokazovala nutnú potrebu návratu dcéry domov. On vraj nebude chcieť na ďaleko odročovať svadbu, treba teda chystať vystrojenie.

To nahliadali i pani Kvetnická, i slečna Kamila. A keď pani Kvetnickej i dosť ťažko prichodilo rozlúčiť sa s Kamilou, ktorú si veľmi obľúbila, predsa nahliadala nutnosť toho. I pán Černý, dozvediac sa o skorom odchode Kamily, bol akýsi nespokojný a nemilo dotknutý. Čože to bude, keď dobrý duch, anjel veselosti opustí tento dom? A večne v ňom ostať nemôže, keď ho srdce i budúcnosť inam tiahne. Nastúpili zase nie veľmi radostné chvíle. Kamila namáhala sa všemožne svojou veselosťou rozohnať mraky nevôle, a keď sa jej to i zväčša darilo, predsa kedy-nekedy jej námahy nemali želaného výsledku.

Blížila sa lehota, určená na jej odchod. Černý veľmi a rozhodne vzpieral sa tomu, aby sa slečna Kamila bez spoločnice vydala na takú ďalekú cestu.

„Ale veď som i sem sama prišla, a nič sa mi nestalo!“ namietala Kamila.

„Ale sa ti stať mohlo,“ odtušoval Černý. „A keby som vtedy bol znal, ako to dnes znám, že si mladuchou môjho sestrenca, tak by som i vtedy nebol dovolil, aby si sa osamote vydala na cestu.“

„Nuž a čože si mám počať?“

„Milosťpani bude taká láskavá, že ťa odprevadí domov!“

„Ja?“ ozvala sa pani Kvetnická, „z toho nič nebude. Po prvé, neviezla som sa ešte akživ na železnici, a ani sa nechcem voziť. Potom ja som už pristará a nehodím sa na ďaleké cestovanie, navykla som na pohodlnosť, a tu neprichodí mi ani za deň postrádať —“

„Pravda, pravda!“ dosviedčal Černý, „na to všetko som nemyslel.“

A nasledovalo mlčanie, všetci pohrúžili sa do myšlienok, čo tu robiť. — Kamila prvá pretrhla neznesiteľnú jej tichosť.

„Ja pôjdem i sama, to stojí. Že ale ujček Černý nechce mi to dovoliť, dobre, podriaďujem sa jeho otcovsko-priateľsko-ujkovskej vôli. Ale nech sa on postará o sprievod. To nech je jeho starosťou. Ak by potreboval mojej rady, vďačne budem slúžiť!“

„Prosím, prosím!“ ozval sa Černý, a pani Kvetnická tiež zvedavo uprela zrak svoj na Kamilu.

„Teda naozaj? Nuž, ujko môj ľúby, obetuj ty svoju pohodlnosť, zober sa a poď so mnou k nám. Navštíviš a prekvapíš Emila, a ja istá cestovať budem poď tvojou ochranou. Času máš dosť; a myslím, ale nesmej sa mi, ak odídem bez teba, ľúto ti bude za mnou?“ podala mu ruku, on na znak súhlasu kývol hlavou.

Kamila čakala, ako bude prijatý jej návrh. Pani Kvetnická ho podporovala, menovite preto, že pán Černý potrebuje taký výlet na svoje zotavenie, aby zabudol na zmenu, ktorá bude nasledovať po odchode Kamilkinom v ich domácnosti.

„Taká vec sa musí dobre uvážiť!“ riekol konečne Černý. Ale Kamila nesúhlasila s odročovaním. A nedala Černému pokoja, kým konečne na mnohé naliehanie neprisľúbil, že ju odprevadí do ďalekého domova.