ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnko sa už hodne klonilo k západu. V údolí mesta Š. neožarovalo viac len vrcholce vrchov, ktoré ako pozlátené kupole bohu posvätených chrámov javili sa oku smrteľníka. Po sparnom, letnom dni taký milý a príjemný je chlad večera. I to povetrie, pálčivosťou slnka zmorené a zdusené, zdá sa okrievať a človek cíti sa v ňom omnoho voľnejšie a skleslá myseľ zobúdza sa k novej pružnej činnosti. Neznám, či ste to už skúsili, ale mne vždy tak voľno, tak príjemne bolo, keď denným sparnom umorený v tieni večera mohol som si odpočinúť a okriať svoje telo pôžitkom čistého, čerstvého povetria. Človek akoby sa znovuzrodil, tak mu je ľahko, voľno, bo s telom pookriala i duša a umorená myseľ vzpružila sa zo svojej omdletosti, aby pokračovala v svojej pálčivosťou dňa pretrhnutej činnosti.

Náš dobre známy okresný sudca na odpočinku, pán Adam Černý, pocítil tento dojem na sebe. Kým slnko žiarilo, neukázal sa zo svojej chyže, ktorá ho chránila pred lúčmi nebeského ohňa; až keď videl, že na údolie zaľahol večerný tieň, vyšiel zo svojej skrýše, aby ešte venoval ostatné okamihy dňa svojim chovancom v krásnej, pod jeho starostlivou rukou utešene zakvitnutej záhrade.

Prechodí sa. Veď dlhým sedením skrehnuté údy potrebujú pohyb. Ale vzdor tomu neustáva venovať pozornosť svoju kvetinkám svojim. Ako inokedy, i teraz teší sa tým, ktoré z útlych púpät rozvinujú sa v dokonalosť kveta, aby sa potešil ich krásou, a zase aby rozlúčil sa s tými, ktoré dosiahnuc zvrchovanosť svojho rozkvetu, klonia už hlávky, tratia jednotlivé lístky, až konečne úplne odkvitnú.

„Práve taký je i život ľudí, ako týchto utešených kvietkov. Ako týchto krása a ľúbosť netrvá večne, tak i život človeka je vymeraný na určitú dobu. Niekto ju dožije, iný hneď na počiatku alebo v samom strede rozvoja klesá, nie ináč ako tieto kvetinky. A keď kvety zakvitnú a keď vyhasne život človeka, pri mnohom neostane ani len pamiatky po ňom. Medzi týchto patrím i ja. Lebo ktože udrží tú pamiatku po mne? Sestrin syn? Možno na čas, kým i jeho nezachvátí búrlivý prúd života, ale v tomto zabudne na starého, osamoteného ujca. Hľa, taký je osud starého mládenca. So svetom nespájajú ho nijaké zväzky, rodiny nemá, on sám si je celým svetom. A keď on zaniká, zaniká spolu i ten jeho svet. — A predsa, aký to rozdiel medzi životom kvetov a mojim, bo ,pekný život tie kvety žili’, spieva Sládkovič v svojej Maríne, a to ja už vonkoncom o svojom živote riecť nemôžem! — Eh, nie je to mojou vinou!“ hodil rukou a zamĺkol.

Slnko medzitým úplne zapadlo za horami a šero večerné zaľahlo nad dolinou. Ale pán Černý nezdal sa to pozorovať. Tak sa mu akosi nechcelo opustiť ľúbeznou vôňou pestrých kvetov nenosiacu sa záhradu.

A kto to vstupuje do záhrady? Pani Kvetnická to nie je, veď je to nie jej voľný krok, ani odmerané pohybovanie tela; táto mohutnosť junónskej postavy, táto nežnosť a útlosť sotva kedy boli vlastnosťou pani Kvetnickej, a ak i kedysi boli, tak dnes už z nich ani stopy niet. A postava ide Černému v ústrety. On uprie na ňu zrak svoj a srdce jeho sa búri. Čo ten dávno nepocítený klepot v ňom? Čo chcú tie ruže, ktoré obtáčajú tvár jeho? Čo ten ligot a jasot obyčajne umdleného oka?

„Je to mam a klam? Je to prelud obrazotvornosti, čo vidím?“ a strmým krokom i on v ústrety ide blížiacej sa postave a vystrúc ramená, podáva jej ruky svoje:

„Hermína!“ zvolá a už vrele tisne na prsia svoje nežnú ručinku domnelej Hermíny.

Táto sa usmeje a zavrtiac hlavou hovorí:

„Ja nie som Hermína, ale Kamila, pán môj!“

„Nie Hermína!?“ a ruky jeho klesli. „A kto ste, čo chcete?“ Zrak utratil razom ligot a jasot, a na čele zjavujú sa čierne mraky.

„Prichodím, aby som sa vám predstavila ako budúca spoluobyvateľka tohto domu. Moja drahá tetka si to žiadala, a ja som jej chcela byť po vôli, ale — odpusťte, pane, na takéto uvítanie nebola som pripravená.“ A slečinka skloniac hlávku, obrátila sa k odchodu.

Vtom pristúpila k nim i pani Kvetnická, ktorá dobre pozorovala zídenie sa oboch, a v ňom našla nepodvratný dôkaz, že veru domnienka jej o tom, že Černý znal kedysi jej sestru a bol s ňou zväzkami lásky spojený, nebola iba domnienka, ale zakladá sa na skutočnosti. Práve tak až navlas vyzerala jej sestra Hermína v svojom osemnástom roku ako teraz Kamila. A veruže to nebola len číra náhoda, že Černý videl v dcére dávny obraz matky. Takú ju znal, taký obraz ostal vyrytý v jeho srdci, a rozpomienka naň oživla v ňom a prezradila sa v neočakávanom prekvapení.

„Ráčte dovoliť,“ prehovorila pani Kvetnická, „aby som vám predstavila dcéru mojej priateľky, Kamilu Búshegyi, o ktorej som vám už hovorila a ktorá pobaví sa u mňa za niektorý čas.“

„Tak?“ — Ach, teda prosím za odpustenie svojej nezdvorilosti,“ vyhováral sa Černý, hnevajúc sa na samého seba, že bol taký neopatrný a neobozretný a dal sa zachvátiť dávnymi obrazmi a prezradil city, o ktorých sa domnieval, že sú hlboko ukryté v srdci jeho. „Opravdu, slečinka, veľmi, preveľmi sklamalo ma oko. Ale oko starcovo slabne. Buďte mi vítaná a z úplného srdca vám prajem, aby ste boli blažená v tomto tichom dome.“ Podal jej ruku, do ktorej ona vložila svoju ručinku a pocítila jeho vrelé stisnutie.

„Nemám čo odpúšťať,“ odvetila Kamila a z očú jej zase žiarila len na okamih ustúpivšia veselosť. „Dobre to tak svojvoľným deťom. Nemala som dosť trpezlivosti ísť tichým krokom tetkiným, predbehla som ju a — ale veď ostatné znáte. Len to jedno nezdá sa mi vonkoncom stáť s pravdou v súhlase, že oko svoje nazývate okom starcovým! Hoci i to neušlo mojej pozornosti, že som vás upamätala na čosi vám milého, a to ma veľmi, preveľmi teší. Úfam, že budeme dobrými priateľmi.“

„A predsa je to moje tvrdenie o oku nie v odpore s pravdou,“ odvetil Černý. Ale ďalej nebavil sa pri tom, lež prešiel hneď k tomu, čo slečna naposled hovorila: „A čo sa týka nášho budúceho priateľstva, ráčte byť uistená, že z mojej strany nenaskytne sa proti nemu žiadna prekážka. Pravda je, uznávam, že zjavenie sa vaše, slečinka, môjmu oku bolo neočakávané a prekvapujúce, a snáď práve preto obnovilo dávne obrazy v mojej duši, o ktorých domnieval som sa, že už zanikli bez zanechania stopy. Tak sa, hľa, môže človek mýliť. Veď život človeka zväčša pozostáva zo samých omylov.“

„Ach, ešteže čo!“ odvetila nedôverčivo, hlávkou vrtiac Kamila; „toto sa mi už vonkoncom nepozdáva. Je pravda, že mýliť sa je ľudskou obyčajou, ale že by život človeka záležať mal len zo samých omylov, to už, odpusťte, nesúhlasí s tým, čo ja myslím o živote.“

„Nebudeme sa hneď pri prvom zídení sa dohadovať. Ja som síce ináč neústupný v náhľadoch svojich a rád zastávam tvrdenie svoje až do poslednej podrobnosti. Ale dnes odstupujem od svojej obyčaje čo i nie pre inšie, teda preto, aby ste hneď pri prvom poznaní ma neutvorili si o mne domnienku, že som podivným čudákom. Lebo to by vari mohlo byť na ujmu nášmu ďalšiemu priateľstvu! Škoda, že súmrak už sklonil sa na tichú dolinôčku našu a že prekáža vám krásnym okom pozdraviť družky svoje —“

„Oh, ony sa mi už prihlásili,“ odvetila ona so smiechom, „svojou ľúbeznou, nežnou vôňou za priateľky. A úfam, že nebudete mať nič proti tomu, keď ony budú odteraz deliť priateľstvo svoje medzi vami a mnou. Myslím, že postačí obom!“

„Teda ráčte dovoliť, aby som na vaše uvítanie, slečinka, smel vám venovať túto družku!“ a odlomiac krásne rozvíjajúci sa puk čajovej ruže, dal jej ho. „Ostatne, len tešiť ma bude, keď tieto kvetinky považovať budete za svoje vlastné!“

„Oh, to by bolo primnoho slobody. Sú rozličné kvetom nepriateľské tvory vo svete, ktoré ich hubia a ničia, to dozaista ste už ako strážny pestovateľ a ochranca kvetov i vy spozorovali — a ktozná, či ja medzi tie kvetom nepriateľské tvory neprináležím?“

Takýto rozhovor viedli naši známi pri prvom spoznaní sa. Ale konečne pani Kvetnická upozornila, že začína byť chladno, a tak opustili záhradu.

Pani Kvetnická mala dosť nepokojnú noc. Boli to divné myšlienky, ktoré prekážali, aby jej spánok zavrel oči. Tvorila budúcnosť nie tak pre seba, ako pre iných.

„Bolo by naozaj rozkošné, keby tak v tomto dome samoty nastúpili veselé dni. Všetko sa mi tak zdá, že Kamila dobrý dojem urobila na pána Černého. Ak je to pravda, čo som si namyslela o jeho bývalom vzťahu k mojej sestre, tak naostatok môže sa vyplniť, že čo skazila matka, napravila dcéra. Ale nebudem tlačiť a súriť vec, nech všetko ide svojím prirodzeným tokom, Kamilka mu navykne a on tiež. Oh, on viac, ako len zvyk pocíti. Veď už je] príchod rozorval nezacelené rany a obnovil v duši jeho obraz, ku ktorému srdce kedysi plápolalo ohňom hlbokej lásky. — Ale sestre o tom ani slovíčka. Až keď bude všetko tu rozhodnuté, potom prekvapím ju milou zvesťou. Ani Kamilke ničoho nerieknem, lebo, by sa mi hneď spočiatku mohla sprotiviť, ako to už mladé slečinky majú vo zvyku. Preberať sa musí, bez toho je ani jedna; len potom, keď niet v čom preberať, siahajú po tom, čo sa práve naťapí. Ale veľmi rada by som chcela znať, aké myšlienky preletujú hlavou Černého. Jeho monológ, ak hlasite prejavuje city svoje, je neomylne veľmi poučný a zábavný. Divné, že sestra moja nikdy nespomenula predo mnou meno Adama Černého. Pravda, že som v posledné časy málo s ňou bývala. Ale jej posledný list tiež prezradzuje, že ona mala inú lásku v srdci, keď sa vydávala — a že jej vydaj bol záhubou jej šťastia.“

V tomto smere pohybovali sa myšlienky pani Kvetnickej, až konečne, keď polnoc už dosť dávno odbila, i ona podľahla snu a pokojne spala až do bieleho rána.

Pán Černý zrazu utratil všetku vôľu robiť ďalšie výlety, ako to po iné letá bolo jeho milou a príjemnou obyčajou, ako on hovoril — preto, že v tom prekáža mu tá nesmierna horúčosť, ktorá nemožným robí každý výlet a núti ho, aby sedel doma, a najviac, aby v záhradke medzi vonnými kvetmi požíval čerstvý vzduch. A pretože on sám presvedčený bol úplne o pravdivosti a základnosti tohto dôvodu, tak sa ani len nepokúsil, aby snáď k lepšiemu presvedčeniu sa urobil nejaký výlet.

Pani Kvetnická, keď i nič nehovorila, tak si aspoň myslela, že je veľmi nápadný ten strach pána Černého pred horúčosťou, a nebodaj vraj bude on mať ešte i iné príčiny, než len tú veľkú horúčosť leta, že toľko doma sedáva. Aké by to asi príčiny byť mohli, to pani Kvetnická neriekla, ale kedykoľvek videla zhovárať sa Černého so slečnou Kamilkou v záhrade, zakaždým pokrútila hlavou a neriekla nič viac ani menej, len prosté, ale ako každý uzná, veľmi zreteľné: „Aha! Mhm!“ Či tomu i iní tak porozumeli ako ona, to by som si už netrúfal tvrdiť.

Dosť na tom, že od príchodu slečny Kamily stala sa zmena v doterajšom živote ľudí, bývajúcich v dome pani Kvetnickej. Ba nielen to, ale i sám dom a jeho najbližšie okolie podstatne zmenili tvárnosť svoju. Zmizla tá predošlá tichosť, veď ju spevavá Kamila ta preč zahnala, zmizol i pokoj, veď jej veselosť netrpela dušemornú ospalosť a nepohyblivosť, a zanikla i poriadnosťou vynikajúca rovnotvárnosť, veď ju pohyblivá Kamila netrpela; a nápadné, že tí, ktorí za roky a roky nielen navykli boli, ale i veľmi ostražite pestovali tichosť a pokoj, nebúrili sa proti rušiteľovi týchto ich miláčkov, ba tak sa zdalo, že sú povďační tomu buričovi, že ich zbavuje toho, čo za dlhé roky držali a považovali za najväčšie šťastie a blaho domáceho života ľudí, ktorí — ako napríklad pán Adam Černý — v „najkrajšom“, ako sa hovorievať zvyklo, veku života poslaní sú na netúžený odpočinok.

Pán Černý teraz zväčša čas trávil v záhradke, nevydržal akosi v chyži. A za veľmi nešťastné dni držal tie, v ktorých daždivé počasie prekážalo mu baviť sa medzi kvetinami a nútilo ho ku samote v chyži. Táto samota bola mu neznesiteľnou, a keď i hodinu-dve vytrval v dumách, keď len bola príhodná a slušná doba, navštevoval svoju domovú paniu, čomu sa táto veľmi tešila, lebo ho vždy s ľúbym úsmevom vítala, hoci bola dobre presvedčená, že tie návštevy neplatia tak jej, ako komusi inému. Rozumie sa samo sebou, že takýmto stykom členov domu čím diaľ, tým tuhšie snovala sa niť dôverného priateľstva.

Ale pri tom všetkom za najkrajšie chvíle svojho života držal pán Černý tie okamihy, ktoré dopriate mu bolo prežiť v záhradnej besiedke v spoločnosti slečny Kamily. Tam, keď ona pracovala, rozviazal sa mu obyčajne jazyk a z úst prúdili rozpravy, vydávajúce svedectvo o jeho učenosti a skúsenosti. Kamilka počúvala ho rada. Veď sa nielen vzdelávala, ale i dobre zabávala, a čím diaľ, tým viac nadobúdala si presvedčenie, že pán Černý je veľmi príjemným zabávateľom, nežným dvoriteľom a duchaplným obdivovateľom jej vnád. No a už darmo je to, taká panna sa má ešte len narodiť, ktorej by všetky tieto veci boli ľahostajné.

Bol krásny deň, slnko kleslo už za nebotyčné hory, príjemný večierok nasledoval na horúci deň a v tôni zelene, obtáčajúcej besiedku, tak sa milo sedelo. Neznám, či následkom krásy a ľúbej vône kvetín, ale duša človeka akoby nebeským nadšením nesená uletovala v diaľne, rajské kraje, ktoré tvorí básnická obrazotvornosť. A v tomto stave duši tak milo, tak rozkošne bolo, že zabúdajúc na jednotvárnosť nepriaznivými dojmami vynikajúceho pozemia, žila krásny život nebeského nadšenia. A duchoslovec, ktorý by bol pozoroval v besiedke sediace osobnosti, slečnu Kamilu i pána Černého, bol by neomylne uznal, že obidvaja zažívajú blaženstvo velebného nadšenia.

Pán Černý, prekypujúc citmi blaženosti, dotkol sa ruky Kamilkinej a začal hovoriť:

„Slečinka, smiem otvorene hovoriť s vami?“ a jej pravica ocitla sa v jeho ruke.

Kamila pozrela na neho a z jej zraku vyčítal, že mu dovoľuje, o čo prosí. Utvrdený bol v tomto domnení, že ona ruku svoju ponechala spočívať v jeho pravici. Konečne preriekla:

„Myslím, že som vám nikdy neprekážala otvorene hovoriť so mnou. Ba bolelo by ma, keby som mala iné myslieť o doterajších vašich slovách!“

„Ja to tak nemyslím. Chcem hovoriť otvorene, to jest, vyjaviť, čo cíti duša, po čom túži srdce, čím prekypuje celá moja bytosť!“

Nastúpilo mlčanie. On čakal na odvetu z jej strany, ona na to, čo on prednesie, lebo posledné jeho slová ju predsa prekvapili. Zdalo sa jej, akoby im bola porozumela.

Pán Černý vidiac, že ona mlčí, a domnievajúc sa, že kto mlčí, ten svedčí, naklonený bol jej mlčanlivosť pripísať hanblivej skromnosti a pokračoval:

„Povedzte mi, slečinka, úprimne, či by vám možné bolo milovať ma?“

Rumenec prelietol tvárou slečinky a Černý pocítil trhnutie jej ruky. A Kamilka opäť uprela zrak svoj na neho, nie s výrazom strachu a nemilého prekvapenia, ale zrejme vyrazená bola v jej oku oddanosť akoby v spojení s ľútosťou a milý dojem so zrejmou prosbou, keď začala hovoriť:

„Nielen že vás môžem milovať —“

„Je to pravda? Ó, vďaka vám, vďaka, šľachetná slečinka!“ a vrelé stisnutie ruky dotvrdilo, čo nevyjavili ešte ústa.

Kamilka, trebárs nie veľmi uradostnená bola slovami Černého, slovila ďalej:

„Opätujem, že vás nielenže môžem milovať, ale vás už i milujem, ako — priateľa, ako otca!“

Aký dojem mali slová tieto na Černého? Bledosť zaľahla na tvári, a ústa akoby v poslednom okamihu života zúfale šeptali: „Ako priateľa, ako otca?“ a ruka Černého klesla. Razom zanikli všetky jeho nádeje, a vytrhnutý z krajov nadzemských videl sa sotený do bezodnej priepasti.

„Odpusťte, láskavý pane!“ pozorujúc premenu, aká sa stala s pánom Černým, hovorila Kamilka. „Nechcela som vás uraziť, a verte mi, ani som nepozorovala, že by ste vy iné city prechovávali oproti mne než otcovského priateľa!“

Oh, ako ho zaznávala, ako neporozumela jeho bytosti! Zarazil sa. Ale spamätajúc sa slovil ďalej:

„A vidíte, predsa je tomu tak! Vy ste, slečinka, akoby odblesk mojej jedinej lásky mladosti. Nedivte sa, keď táto obrazom svojím zobudená zaplápolala v srdci mojom dávnym plameňom. Mienil som, že som ho už dávno prekonal, ale nepravda. Z pahreby vyšľahol novou silou — avšak vidím, že nie mi je súdené byť šťastným!“

„Oh, keby to odo mňa záviselo, iste, iste boli, ba museli by ste byť šťastný!“ hovorí Kamilka, a že pravdu presvedčenia svojho prednáša, to mu dokazuje jej vrelými slzami preplnené oko.

„A nezávisí to od vás? Nuž a od koho?“

„Nie. — Nie som viac slobodná!“

„Čo čujem, nie ste slobodná?“

„Dovoľte, drahý priateľ, aby som vám objasnila vec.“

Černý mlčal, i keď Kamila umĺkla, čakajúc na jej ďalšie reči. Ona teda začala vypravovať:

„Keď už určený bol doma môj odchod sem a blížil sa už i deň, v ktorý som mala odcestovať, navštívil nás jeden mladý muž, ktorý i ináč častejšie navštevoval opustený náš dom a ktorý mi, uznávam, nebol ľahostajný, hoci nebola dovtedy medzi nami ani len slovíčkom spomenutá láska. Počujúc, že už na druhý deň mám odísť, odhodlal sa k rozhodnému kroku a prekvapiac ma vyznaním svojej lásky, s čím som ja, pravda, súhlasila, hoci som to vyznanie tak náhle neočakávala, požiadal ma o ruku. Neodoprela som mu, i drahá matka privolila, lebo ho poznala ako poriadneho mladého muža. A tak sme sa zverili. Vidíte, takým spôsobom sa stalo, že som už viazaná slovom!“

Černý akoby zo sna zobudený bol týmito slovami, týmto vyznaním slečny Kamily. Po víťazne prevedenom boji s citmi vlastnými odvetil:

„Ďakujem vám za vašu úprimnosť. Prichodím teda pozde. Boh ma chráň, aby som chcel byť alebo snáď mal sa stať prekážkou vášho šťastia, čo robiť? Nuž teda ostaneme priateľmi. — Ale už ako priateľovi mohli by ste mi aspoň menovať vášho oddanca.“

„Nie je to tajomstvom. Je on teraz ešte len praktikantom baníctva, ale už čaká menovanie za úradníka a menuje sa Emil Reiger.“

Nové prekvapenie pre Černého.

„Emil Reiger? — Ach, tak teda, slečinka moja, ostaneme nielen priateľmi, ale ešte viac. Mám už teraz právo nárokovať si názov ,otcovského priateľa’ — veď Emil Reiger je môj sestrenec, syn mojej jedinej, už zomretej sestry!“

„Ach, to má teší, to ma srdečne teší!“ jasala Kamila, a objímajúc Černého okolo hrdla, vrele ho pobozkala, a akoby sa predesila nad opovážlivosťou svojou, skloniac hlávku riekla: „Veď mi len nebudete mať zazle, že som vás ako otcovského priateľa pobozkala?“

„Veru nie, ale sa hnevám, že si ma predbehla. Vidíš, ja ako otcovský priateľ mám právo ťa čo svoju dcéru považovať, a ako takej len už dvoriť nemôžem. Preto ti tykám. Ale pretože je teraz módou, že i deti rodičom tykajú, tak to isté urobíš i ty a na potvrdenie nového priateľstva ešte ma raz bozkáš!“

Kamilka to s veľkou ochotou urobila. Černý zmieril sa s osudom, ktorý mu tak pokonfundoval plány. Tešilo ho, že mu Kamilka bude aspoň blízkou rodinou!