ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slečna Kamila, ešte i teraz verná svojmu predsavzatiu, za každú cenu pripraviť svojmu snúbencovi prekvapenie, písala mu, kedy odíde od tetky a kedy príde domov, ale o tom, kto ju odprevadí, nezmienila sa ani slovíčkom. Ba ani nespomenula v listoch často Emilovi písaných, že by bola poznala jeho ujca, čo Emilovi bolo veľmi nápadné.

Veď on dobre poznal ujca svojho po jeho dobrote a keď i tento mlčal, i Kamila nezmieňovala sa o ňom, myslel, že sa snáď Černý na neho rozhneval preto, že mu oznámil svoje zasnúbenie. Veď jeho ujec bol starým mládencom, a ako ho on poznal, nie veľkým ctiteľom a obdivovateľom bieleho pohlavia, ktorému, kde len mohol a slušnosť to dopúšťala, starostlivo vyhýbal. „Dozaista,“ myslel si, „zasnúbenie moje držať bude za prenáhlený krok ľahkomyseľnosti a preto zanevrel na mňa, nepíše mi, ani nenavštívil mladuchu moju, bo ju nechce ani len poznať. — Ale nech len budeme svoji, potom ho navštívime, a keď i na mňa sa hnevá, Kamilka ho dozaista zmieri a udobrí. Starý mládenec prichodí mi ako z určenej koľajnice života vyvrhnutý vozeň. Sám sebe je prekážkou. Závidí iným šťastie, ktorého sa jemu nedostalo za podiel. No ja v tomto ohľade príklad ujcov nasledovať ani nechcem, ale ani nebudem.“

Takéto monológy viedol Emil Reiger po obdržaní listu vyvolenej srdca svojho. Pravda, neznal, že ona, verná svojmu rázu, svojvoľne poskytuje pohnútky k takým neradostným úvahám. A keby i bola znala, že jej mlčanie stáva sa príčinou jeho omrzenosti a nevôle, veľmi pochybujem, že by to bola chcela napraviť. Jej šlo o milé prekvapenie, a to vynahradí mnohonásobne okamžitú nevôľu.

Slečna Kamila i s ujkom Černým, rozlúčiac sa s dobrou, milou tetuškou, odišli. Pani Kvetnická preliala mnoho sĺz, veď už bola až priveľmi navykla na Kamilu. A keď sa na železničnej stanici rozlúčila s nimi, nepohla sa z miesta, kým len videla utekajúci vlak a z jedného vozňa mávanie bielym ručníkom. Vlak zmizol, pani Kvetnická vzdychla i obrátila sa na odchod:

„Bohzná, či ju ešte kedy uvidím!“ boli jediné slová, ktoré vyriekla, a v nich vyslovený bol celý žiaľ a túžba jej duše.

Nemám úmyslu dopodrobna opisovať cestu slečny Kamily s pánom Černým krásnymi krajmi podtatranskými. Na rýchlovlaku letí sa spešne, a človek sa až zadiví, keď tak rýchlo a skoro dôjde na miesto určenia. Niekoľko hodín, a priestor mnohých, mnohých míľ, či teraz už kilometrov, prejde sa akoby vo sne. A v milej-premilej spoločnosti ešte rýchlejšie ubiehajú chvíle.

Nie div potom, že sami naši cestovatelia sa až zadivili, keď zrazu konduktor ohlasoval predposlednú stanicu. Vlak zastal, slečna Kamila vyzrie oblokom vozňa:

„Emil!“ volá, a k vozňu priskočil mladý junák. Šiel jej v ústrety a ako sa potešil, že sa mu prihlásila.

„Kamila!“ a vrelé stisnutie ruky javilo vzájomné city radosti. — Emil vošiel do vozňa, aby s Kamilou cestoval ešte do najbližšej stanice. Vrelé objatie, vrelý bozk milujúcich sa nasledoval. Až potom poobzeral sa Emil, kto ešte sedí vo vozni, ktorý doviezol jeho mladuchu.

„Ujko môj, drahý ujec!“ a vrhol sa Černému na prsia, „i ty si tu? — Aké neočakávané šťastie, aká roztomilá náhoda! Dovoľ mi, drahý ujko, aby som ti predstavil svoju verenicu.“

„Znám ju —“

„Hahaha!“ smiala sa tlieskajúc rukami Kamila. „On myslí, že sa neznáme, a cestujeme spolu od koľkých čias!“

„A ty sa nehneváš na mňa, drahý ujček?“

„Mal by som veru dosť príčin hnevať sa. Či vieš, že —“

„Pst, ujko!“ pohrozila Kamila prstom, ujec onemel.

„Nuž ale akože je to, že ja nič neviem o tom, že sa poznáte?“

„To je moje dielo. Mlčala som o tom.“

„Nuž a prečo?“

„Aby som sa tešiť mohla z tvojho prekvapenia. A dobre sa mi vydarilo!“ tľapkajúc rukami, vraví Kamilka.

„Teda tak! A spoznali ste sa už v Š.?“ opytuje sa Emil.

„Skôr, než som zvedel, že je tvojou mladuchou. Bývali sme spolu v jednom dome, pod jednou strechou a pri jednom stole sme sedávali. — A keby si ty nebol — neviem, neviem —!“

„Ba vieš, ujko drahý,“ hovorí Kamila, „len nechceš hovoriť. Oh, veď ja Emilovi nezatajím, ako si mi dvoril —“

„Dobre bude, keď mu to ty všetko vyrozprávaš,“ slovil Černý, „ty mu to lepšie rozpovieš, aby znal, akého nebezpečného soka mal vo mne. Okúzlila ma tá kúzelnica, ale maj si ju, ďakujem bohu, že si ma predišiel, lebo veru neviem, čo by som si bol počal s touto samopašnicou!“

„Tak teda?“ prerečie Emil. „Tomu sa teším, lebo vidím, že si Kamila i bezo mňa získala tvoju lásku otcovskú a poistila blahosklonnosť. To je dobrý znak pre našu budúcnosť. Teda to nie je náhoda, čo vás do jedného vozňa doviedla?“

„Náhoda a náhoda! Čo my máme s náhodami?“ vetí Kamila. „Ujko ma nechcel samu pustiť na takú ďalekú cestu, a keď nebolo iného východiska, konečne odhodlal sa sám, že ma odprevadí. To je tá náhoda. A ja som mu veľmi povďačná za jeho sprievod.“

„Oh, i ja ti úprimne ďakujem, dobrý ujko!“

„Len prosím vás, nepreháňajte! Akoby som ja už ani cestovať nesmel. Chcel som si obzrieť tieto nepoznané kraje, chcel som i teba vidieť a naskytla sa mi dobrá príležitosť, teda — čo chcete? Len nebudete mi to pripisovať za zásluhu, čo ňou nie je?“

„Aj, aj, aj, ako ty to pekne znáš vykrúcať, ujko!“ sloví Kamila, „naostatok budeš ešte i to tvrdiť, že som ti len ja bola prekážkou na tejto ceste? — No a to čo by si i riekol, neuverím. To tajiť len nebudeš, že ma máš rád —“

„Ani mi nepríde na um!“

„Máš ma rád?“ dotiera Kamila.

„To nie, ale tajiť, že ťa milujem —“

„No veď to, a keď ma máš rád, teda si mne kvôli obetoval svoju pohodlnosť, a kde je o obeti reč, tam je i zásluha. Či je nie tak, Emil?“

„Ako hovoríš, ty anjel môj! Ach, budeže mať mama radosť, keď sa dozvie, že si pod opaterou takého spoľahlivého sprievodcu cestovala. Veľmi sa obávala o teba. Nemala pokoja!“

Zvonec železničný zacengal, stroj zakrochkal, vlak zastal. Boli na stanici, kde ich čakal Emilom zaopatrený povoz.

Na povoze nedalo sa pokračovať v rozhovore, každý mal dosť práce so sebou, aby sa chránil pred prachom, pokrývajúcim husto a vysoko kraj, ktorým viedla cesta. Slnko síce svietilo, ale jeho lúče len s veľkým namáhaním mohli preniknúť husté kotúče, ba radšej oblaky prachové, aj to zväčša len vtedy, keď vetrík zavial dolinou a z nej odniesol prsomorný a vzduch otravujúci dusný prach. Málo prospel Kamilke jej závoj, drobulinký piesok predral sa i cez ten, a nielen háby a obleky, ale i tváre cestujúcich boli pokryté hrubou sivou masou, takže vyzerali, akoby na tvárach mali náličnice, predstavujúce čudné zverstvo neznámych krajov.

Darmo je, v tomto ohľade, čo sa totižto týka bohatosti prachu po hradských cestách, sotva ktorá krajina vyrovná sa našej vlasti. Keď i cesty sú prevažne zlé a často neschodné, zato vyznačujú sa v čas sucha a letných pálčivostí toľkým prachom, ako v čas mokra a dažďov blatom a prielubami.

A pravda je i to, že cestovanie po takýchto cestách nepatrí do radu príjemností každodenného života. A naši cestovatelia keď i mlčali, bo pre dusenie a tlačenie sa prachu do úst, hrdla, pľúc ani hovoriť sa neopovážili — ale v duši svojej oslavovali okamih, keď kočiar zastal pred malým domom v obci R… Ešte nestačili z voza poschodiť, a znútra prišla im v ústrety takto na prvý pohľad mladá, rezká, čo i trochu ako sa hovorí — v dobrom tele pani. Bystrým okom hodila po prišlých.

„Ach, prepánaboha, ako že to vyzeráte?“ hovorí príchodzím. Kamilka bežala, aby objala matku svoju, ale nepodarilo sa jej to, ktosi ju predbehol:

„Hermína!“ a Černý objal prekvapenú peknú paniu.

„Kto to, čo to?“ opytuje sa táto, „preboha, veď je to Černý!“

„Áno, on! — Ach, a vy sa znáte?“ hovorí Kamila. „Mama, nuž mňa ani neuvítaš?“

Ale mama nepočúvala, lež vošla s Černým do domu. Slečna Kamilka s Emilom ich nasledovali.

„Teraz už rozumiem,“ idúcky hovorila Kamilka Emilovi, „čo znamenal jeho výkrik, keď ma prvý raz videl. I vtedy meno ,Hermína’ ozvalo sa z jeho úst, i vtedy vrúcne podával mi ruku, mysliac na ,Hermínu’, ktorú až tu našiel.“

„Ja som počul od mojej mamky,“ slovil Emil, „že ujec v mladosti nešťastne miloval a tá nešťastná láska bola príčinou, že ostal starým mládencom. Ale že by tvoja mama bola jeho vyvolenou, to sa mi ani nesnívalo. Počkajže, čo z toho ešte vykvitne!“ —

Vošli do chyže.

„Kam ste ma to doviedli, bezbožné deti?“ obrátil sa Černý k prišlým, čo medzitým pani Hermína vítala a objímala svoju dcéru, a to s takou vrelosťou a zápalom, ako to ináč nebývalo jej obyčajou. Možno, že jedna čiastka tej vrúcnosti patrila na účet neočakávaného hosťa. Aspoň Kamilka zo žiaru očú maminých na prvý pohľad vyčítala, že sa s ňou stala nejaká zmena. Jej modré oko neplápolalo bez príčiny, a tú žiar nezapríčinil len šťastný návrat dcérin, ale i niečo milšieho ešte i nad to.

Černý odišiel s Reigerom do toho bytu, kde sa uhospodil, lebo na všeobecnú žiadosť odhodlal sa pobaviť tam asi za týždeň, najviac za štrnásť dní. Ale i tieto minuli, a on ešte nepomyslel na odchod. Mal na to zvláštne príčiny.

S Emilom i bez neho každý deň navštevoval mladú vdovu a jej dcéru. A milé mu bolo, keď sestrenec jeho, vedúc vážne rozhovory so svojou mladuchou o budúcom ustrojení domácnosti, neprekážal mu v zábavách s pani Hermínou. Zábavy tieto zväčša záležali v spomínaní dávnych, zašlých časov mladistvej lásky, točili sa zväčša kolo tohto predmetu. A keď on i mlčal o dobách utrpenia zo svojej strany, nemlčala ona, ale uznávala seba za vinnú, že skazené bolo ich šťastie.

„Odpusť, priateľ môj, ale slabosť moja zavinila všetko. Slabosť to bola, že som sa neopovážila prezradiť otcovi a mamke, že srdce moje nie je slobodné, keď ma nútili ísť za iného, ktorého som nemilovala.“

„Nuž ale akože je to, veď si sa ty vydala, ako som počul, za Senického a teraz nosíš meno Búshegyi!“ opýtal sa jej Černý.

„Je to celá história môjho utrpenia. Ťažko som bola trestaná za svoju slabosť. V srdci horúca láska k inému, a musela som žiť s mužom, ktorého som nielen nemilovala, ale priebehom času nenávidela. Z krotkého baránka, za akého ho držali moji rodičia, stal sa ten najneporiadnejší človek. Nežiadaj, aby som ti dopodrobna musela vyprávať jeho výčiny. Viac ráz bol už na tom, že ho zbavia úradu pre výstupný život, lebo na nič nebol. Aby sa udržať mohol, zmenil si meno úfajúc, že tým nadobudne si zásluhy, mnohoplatné v očiach svojich predstavených. Konečne smrť oslobodila ma od neho.“

Černý na to poznamenal: „Nevyspytateľné sú cesty božie, cez oheň ťažkých skúšok prichodime i my do prístavu svojho šťastia!“

„My?“ krútiac hlavou, odvetila ona, „moje šťastie pochovala som si sama. Nezaslúžim, aby som sa ho viac účastnou stala. Tá slabosť moja, ktorá podkopala základy vzájomného blaženstva nášho, bola by večným tieňom medzi nami. A minulé letá nevrátia sa viac. Slabosť z mojej strany by bola, keby som sa dala omámiť citmi srdca, keď rozum a rozvaha vývodiť má a jedine vývodiť musí!“ a prúd horkých sĺz lial sa jej oblednutými lícami.

Zamračilo sa čelo Černého, ale pevná vôľa rozohnala mraky.

„Nie tak, drahá! Ak si myslíš, že si niečo zavinila, či nebolo už dosť trestu? A teraz znovu chceš obnoviť vinu a ňou trestať i seba, i mňa? Nikto nemá moci protiviť sa cestám božím. A ja pevne verím, že tá ruka, ktorá nás po toľkých rokoch zblížila, je ukazovateľom tej jednej pravej cesty, ktorou ďalej stúpať máme. Čo sa minulo, minulo sa. Závoj zabudnutia to zahalí. Ale jasná budúcnosť sa nám zjavuje. My prináležíme si vzájomne. — Nezdráhaj sa, milá, so žiaľom pochováme stratené doby, aby sme tým šťastnejší boli v budúcnosti.“

Pani Hermína síce nedôverivo pokrútila hlavou, ale Černý na to nedbal, lež objímuc stratenú a opäť nájdenú milenku srdca svojho, obnovil starý zväzok.

Príchod Emila s Kamilkou pretrhol ďalšie výlevy.

„Mama!“ pozrúc na matku a Černého, zvolala Kamila, „smiem ti blahoželať?“ a padla jej okolo hrdla.

Pani Hermína nemohla hovoriť, ale slzy jej očú svedčili o radostnom nadšení.

„Smiete!“ odvetil miesto nej Černý, „práve sme sa dorozumeli!“

Pani Kvetnická veľmi sa divila, že sa ani Černý nevracia, ani že nedostáva od sestry žiadnej zprávy. Ona jej už dva razy písala, keď posielala príspevky zo svojej strany na vystrojenie Kamily. Čo to má byť, čo to má znamenať? Tieto otázky neprestajne križovali jej hlavou. Či všetci pomreli? Čo sa im stalo? A pán Černý, čo tam tak dlho robí? Čochvíľa budú dva mesiace, čo odišiel s Kamilkou. A odvtedy akoby boli všetci zmizli, ani slychu ani chýru o nich.

A my veru uznať musíme, že pani Kvetnická mala dosť príčiny byť nespokojná, ba mrzieť sa. Napla svoje sily, aby sa zavďačila Kamile, a za to ani jej len nedali chýru o sebe. Už chcela použiť telegraf, aby sa dozvedela o ich mlčaní. Ale — našťastie — nevedela ním zaobchodiť a inému nebola by sa za celý svet zdôverila s tým, čo ju neprestajne nepokojí.

Ona síce dala si záležať na tom, aby Černého kvety v záhrade v dobrom stave udržala, ale na všetko nepostačila. A tie kvietky opúšťali hlavičky, akoby želeli za svojím opatrovníkom.

Jedno ráno konečne zavítal listár do jej domu a odovzdal jej hneď dva listy.

V jednom ďakuje jej Kamila vrelými slovami za všetky dobrodenia, ktoré jej drahá tetuška ako vtedy, keď sa u nej bavila, tak i potom v nekonečnej láskavosti preukázala. A spolu jej oznámila, že už od týždňa je manželkou Emilovou. A prosila ju za odpustenie pre svoje doterajšie mlčanie, ale že pre mnoho práce a prípravy nemohla skorej písať. Teraz, keď jej drahý Emil, idúc po povinnosti svojej, necháva ju doma, má viac času, je osamote, a tak hneď berie pero do ruky a píše jej. Je to obyčajný spôsob výhovoriek, ako to, menovite spanilé čitateľky, dobre znať ráčite.

O Černom v celom liste ani spomienky. To pani Kvetnickú znovu znepokojilo. Ak je tam, musela by ho len spomenúť, myslela si, ak odišiel, i to by mi pripomenúť mala. Alebo hádam odišiel hneď, ako ta prišiel, a bohzná, čo sa s nim stalo?

Otvorila i druhý list a pozrúc na podpis, vyjasnila sa jej tvár. To bol list Černého, ten jej medziiným písal:

„Ak nie skôr, tak iste budúceho týždňa sa vrátim. Ale nie sám. Preto ponížene prosím o to, postarať sa, aby hospoda moja bola tak ustrojená, žeby som do nej milého a vzácneho nám obom hosťa mohol uviesť. Znám, že tá prázdnota, zapríčinená odchodom Kamilkiným, ktorá — mimochodom povedané — cíti sa byť v nebi blaženosti pri boku svojho vyvoleného, ale nie viac praktikanta; znám reku, že tá jej odchodom zapríčinená prázdnota zlý dojem i na Vás, milostivá pani, urobila. I mne by clivo bolo bez nej. Postaral som sa o náhradu, a tak naša domáca spoločnosť neutrpí vonkoncom žiadnej ujmy. Budeme zase v rodinnom kole žiť spolu, ako v časiech Kamilkiných. — Som presvedčený, že i Vy so mnou budete súhlasiť.“

Pani Kvetnická krúti hlavou, obracia list, číta znovu, a zas krúti hlavou, až konečne sloví:

„No nech rozumie tomu, kto chce. Ja nie som vstave vysvetliť si a rozlúštiť tieto jeho hádky. Dakoho dovedie. Ale koho, o tom mlčí. — Aha!“ pozrúc ešte do listu, pokračuje, „ešte i tu niečo jesto, a to je ženská ruka, veď je to písmo Hermíny. Čože tá píše? Či mi vysvetlí hádku?“

„Drahá sestra! Som šťastná a v cite svojho šťastia objímam ťa vrele v duši, až kým ťa onedlho budem môcť pritisnúť na svoje blaženstvom prekypujúce srdce! Tvoja Hermína!“

„Ach tak!“ zasvitlo pani Kvetnickej, „teda Hermína bude ten milý hosť! Tu to máme: Stará láska nehrdzavie!