Plač

Až prach svoj zhodím z tela raz po cestách
kde Henoch stretal som tvoj postriebrený voz
snáď niekto iný budeš padať z bielych obzorov
a vrátiš sa na zem po svoje krídlo smrti

Až sa raz mŕtvi chopia mojich nádejí
zomrelí z lásky šťastných osudov
tam potom z rosy ktosi vypŕchne a z hliny
na brehoch odpočinku kde je skala mieru

Ó rosa chladná čiesi lásky skrývaš
máš oči niekoho a ja ich nevidím
cez koľké krajiny si prišla hlasným dýchnutím
človeka unavená nepoznávaš

Si osoba či v skupenstve si vrela cez pramene
alebo z hôr a skalných vrcholkov si poranila noci
kde pochovali sa do temnôt biele vtáky sĺz
čo som ich kropil z kríža v srdcervúcich piatkoch

Ó smrť svoj popol syp len syp na cesty tichých návratov
kráľovná s bokom krvavým maj ruku na prse
mne veľká step na hrudi odlieva spev Mizerere
však ktovie akou diaľkou srdce zmiera ktovie

Pre mramor celá kvitneš v tejto ruži šípovej
pre riasy sklopené čo prevažujú čelo biele
jak hrdé letné slnko ktoré dlho trvá
a potom padá potom krajšie dotýka sa kvetov

Až zhodím únavu raz z odokrytej tváre
a z presýpacích hodín v urnu padne srdce
vtedy nech mŕtvy ticho prídu tušiť moju mincu právd
ktorou som život ťažký nedal za hlas chimér

Vtedy nech nezuní už odtlač prstov smútku
a havran samotár nech spí čo stratil hory
preletel svet a s vami bil sa vlhkým krídlom
lež teraz mŕtvi sami zotrú mu prach z nohy