Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 280 | čitateľov |
Obsah
V prvej časti tejto práce uvažoval som o princípoch, podľa ktorých sa vyvíja kultúrny život Slovenska. Poukázal som na to, že kultúrny život sa nedá definovať niekoľkými krátkymi slovami, ale že každú formu kultúrneho života charakterizuje nesmierna rozmanitosť.
Túto principiálnu zásadu treba mať na zreteli, keď uvažujeme o Slovákovi ako o národnom indivíduu.
Kto by o každom Slovákovi ako o národnom indivíduu uvažoval podľa istých ustálených duševných princípov, dopustil by sa chyby, následkom ktorej by sa neraz dostal do nemalých rozpakov. Život poskytuje toľko rozmanitosti, že nieto dvoch ľudí, ktorí by boli úplne rovnakí. To náleží prízvukovať najmä voči takému chápaniu, ktoré by Slovákov podľa istých stabilných pravidiel chcelo formovať.
Nieto nič plytkejšieho, ako o Slovákovi hovoriť: toto je národovec, alebo: toto je maďarón. Ľudia nemôžu byť takto zjednodušene utriedení na dve kategórie. Aj keď takéto delenie Slovákov, ktoré má za cieľ čistenie a tríbenie slovenského povedomia, je do istej miery oprávnené, v skutočnosti nezodpovedá psychologickým zákonom, lebo od čistého slovenského povedomia po povedomie slovenského maďaróna je nesčíselný počet stupňov. Kto teda chce Slováka ako národné indivíduum náležite pochopiť, musí mať toto jasne na zreteli. A kto si túto okolnosť dostatočne neuvedomí, pre toho je absolútne nemožné do duše slovenského ľudu a slovenského indivídua nahliadnuť.
V Národnom hlásniku vyšiel zaujímavý článok, ktorý charakterizuje rozličné indivíduá Slovákov. Článok je pozoruhodný už tým, že jeho pôvodca pripúšťa rôznosť individualít u Slovákov. Ale zato naskrze nie je dôkladnou charakteristikou Slovákov ako národných individualít. Je to charakteristika neúplná, nezakladajúca sa na psychologickom skúmaní slovenskej individuality.
Prikročme však bližšie k predmetu týchto úvah.
Cieľu najprimeranejšie bude charakterizovať typy slovenských individualít. Netvrdím, že tento spôsob je jedine oprávnený, no predsa sa nazdávam, že takýmto činom najlepšie môžem predstaviť národné typy, ktoré Slovensko poskytuje. Táto téma je natoľko interesantná, že by mohla poskytnúť bohatý materiál pre psychológa a mohla by byť predmetom osobitnej monografie. Tu sa obmedzím len na to najpotrebnejšie, aby som poukázal, nakoľko sú slovenské individuality rozmanité a nakoľko tieto individuality vplývajú na útvary slovenského spoločenského života. Myslím, že o tom, ako individualita človeka v nemalej miere vplýva na spoločenský život, je dišputa zbytočná.
Základný faktor, pod vplyvom ktorého sa rôzne charaktery vytvárajú, sú idey. Keď teda chceme vniknúť do rôznych slovenských individualít, potrebné je mať na zreteli tie idey, pod vplyvom ktorých sa slovenský život vyvíja. Kto pozorne sledoval vývody o ideách v principiálnej časti tohto diela, ten mohol postihnúť, že Slovenskom hýbu najrôznejšie idey. Časy patriarchálne, keď ľudí zjednocovala totožnosť myšlienok, sa pominuli a ľudia, ktorých spájalo rovnaké zmýšľanie, sa jeden druhému stávajú cudzími.
Mojou úlohou nemôže byť púšťať sa do podrobností. Takéto pojednávanie viedlo by priďaleko, akokoľvek by to bolo prospešné. Tu chcem podať len krátky náčrt slovenského národne individuálneho života bez všetkého nároku na úplnosť vývodov.
Ako vodidlo použijem na Slovensku panujúce idey.
Tieto idey sa nenachodia v ideálnej jasnosti, ale križujú jedna druhú. A všetko toto poskytuje takú rozmanitosť individualít, ktorá pre každého mysliaceho a na náš život otvoreným okom hľadiaceho človeka robí celý slovenský individuálny život nesmierne zaujímavým.
Pozrime sa teda, ako vplývajú vedúce idey na Slovensku na vytváranie slovenských individualít.
V prvom rade prichádzajú do úvahy idey náboženské.
Nie je to vôbec tak dávno, keď náboženské idey mali v slovenskom živote prevažný zástoj. Čo poskytla cirkev, to voľakedy úplne postačovalo.
V druhom rade ide o idey národné. Podľa národnej idey delím Slovákov na päť kategórií:
1. typ pravého Slováka, 2. nevyspelé slovenské typy, 3. rozčesnuté slovenské typy, 4. slovenskí maďaróni, 5. pomaďarčení Slováci.
Uznávajúc nedokonalosť takéhoto kategorizovania Slovákov však poznamenávam, že triedenie je zo stanoviska čisto vedeckého prepotrebná vec. Veď berúc do úvahy Slovensko s jeho borbami a túžbami, s jeho neresťami a strasťami, tu vymenované typy nachodíme po celom Slovensku. Kto sa do psychických zákonov slovenskej duše vie vžiť, kto duševný život národa vie náležite zvážiť, ten dozaista pochopí, že slovenský duševný život poskytuje množstvo rozličných slovenských typov.
Ihneď poznamenávam, že typ pravého Slováka je na Slovensku najzriedkavejší. Podopieram toto svoje tvrdenie tou všeobecne známou skúsenosťou, že na Slovensku jesto hojný počet prípadov, keď na čele slovenskej veci stojaci mužovia, ku ktorým obracali svoj zrak tisíce ľudí, ktorí sa vydávali za martýrov slovenskej veci, ktorí viedli za posvätnú vec Slovenska húževnatý boj, ktorí za svoje presvedčenie i žalárovaní boli, ktorí by boli bývali vedeli i život za svoje presvedčenie obetovať, a vôbec, na ktorých slovenský národ hľadel ako na nezlomných bojovníkov za slovenskú ideu, takíto mužovia zrazu svoje presvedčenie slovenské buďto zapredali, buďto zatajili, či zrovna do protivníckeho tábora popreskakovali. Takéto prípady sú zdrvujúce a slovenskú vec v najvyššej miere kompromitujúce.
Pri týchto skúsenostiach vyvstáva celkom oprávnená otázka, či sa na Slovensku nachádza muž, ktorý by typu pravého Slováka ako-tak zodpovedal. Keď túto otázku kladiem, naskrze nezľahčujem dobrú snahu početných Slovákov angažujúcich sa za slovenskú vec, lež táto otázka naznačuje, že na Slovensku nieto mužov, ktorých charakter by bol natoľko zocelený, aby u nich pokušenie bolo absolútne vylúčené.
Na slabosť charakteru poukazuje i tá okolnosť, že sú mužovia, proti národnému cíteniu ktorých nemožno mať ani tej najmenšej výčitky, a predsa, keď ide o nejakú úlohu za slovenskú vec, spojenú s húževnatou borbou, tejto úlohe sa pre telesnú i duševnú pohodlnosť radi vyhnú. Takýchto mužov jesto dosť.
Nakresliť typ pravého Slováka nie je úloha práve z najľahších. Už sama okolnosť, že čistých typov vlastne v živote niet, sťažuje v nemalej miere moju úlohu. Typ je niečo dokonalého, niečo ideálneho, čo sa v živote vlastne nikdy nevyskytuje. A ak i tak hovoríme v živote o typoch, o typických Slovákoch, hovoríme to v nepravom zmysle. Keď predsa chceme načrtnúť typ Slováka, nechce to byť typ fyzický, lež typ psychický. Rysy charakteru tohto typu nie sú vysnené, ale zo slovenského života čerpané.
Ide tu o človeka, ktorého všetky duševné črty sú číročisto slovenské, a u ktorého všetky tieto črty stoja v úplnej harmónii. Keď človek uváži, že duševný život je ohromný svet citov, myšlienok a úkonov vôle, a že v jednotlivých ľuďoch dominuje buďto jeden, buďto druhý alebo tretí faktor, prirodzene z toho vychádza, že i typov pravých Slovákov môže byť hojný počet.
Čo sa od typického Slováka očakáva, je ráznosť slovenského presvedčenia. Celý jeho duševný život je presiaknutý slovenskými ideami a citmi. Jeho idey a city sú vykryštalizované, pevné, nikdy nepodliehajú okamžitým dojmom. On akoby stelesňoval v sebe národ s jeho borbami a jeho túžbami. On v sebe reprezentuje svedomie slovenského národa. Preto prvou jeho známkou je vážnosť. Všetok cynizmus a ľahostajnosť sú od neho vzdialené.
Slováci ako prebúdzajúci sa národ poskytujú týchto typov hojný počet. Tieto typy charakterizuje nevyspelosť presvedčenia. Podľa toho, aký smer na nich účinkuje, vyzrejú v isté charaktery. Tieto typy, ktoré nemajú zrelé politické presvedčenie, ľahko zakolíšu. Tak sa stáva, že kvôli nejakej výhode nielenže takýto človek zatají svoje presvedčenie, ale sa priam do protivníckeho tábora vrhne. Zdržiavam sa tu pripomínať konkrétne osoby. Znateľ slovenských pomerov ľahko nájde celý rad takýchto Slovákov. Sem patria i tí, ktorí kvôli ženbe zataja svoje presvedčenie. A takéto príklady nie sú práve zriedkavé.
Pripúšťam síce, že za prajných okolností z týchto Slovákov by sa boli mohli stať číre slovenské charaktery, ale že takýchto okolností nebolo, nevyspeli v ne.
Na slabosť charakteru takýchto ľudí poukazuje i to, že znesú všelijaké urážky na Slovákov kydané, hoci sami na Slovákov nešpintajú.
Zvláštny druh Slovákov sú rozčesnuté slovenské individuality. Tieto charaktery nie sú normálne, ale patria do odboru sociálnej psychopatológie. Len ako patologické javy sú totiž pochopiteľné. Náleží nám definovať tento typ individualít. Aby sme mohli porozumieť, v čom je podstata rozčesnutých individualít, musíme odbočiť.[14]
Z psychologického stanoviska veľmi interesantný predmet bádania tvoria slovenskí maďaróni. Pôvodom a rečou Slováci, dušou a srdcom Maďari, to je ich charakteristika. Títo ľudia sú si síce vedomí svojho slovenského pôvodu, ale sa zaň už hanbia. Aby takýto človek svoj pôvod zatajil, obyčajne naschvál zle hovorí po slovensky. Poniektorí zase svoj slovenský pôvod pomaďarčením svojich mien chcú zatajiť.
Že na Slovensku tento druh individualít jestvuje, toho príčiny sú rôzne. V prvom rade tu prichádza do úvahy škola. Na stredných a vysokých školách sa maďarónsky duch priam zaštepuje. Mladík, ktorý z domu nevyšiel prepálený, je vystavený silným pokušeniam, a mnohý týmto pokušeniam nevie odolať. Tak sa stávajú skutočne interesantné a zaznačenia zasluhujúce prípady. Sú rodiny slovenského presvedčenia, z ktorých jedny deti vyjdú so slovenským a druhé s maďarónskym presvedčením. A keď takéto javy pozorujeme, vidíme, že teda odnárodňovanie v mnohých prípadoch spôsobí škola.
Ale nielen škola. Máme i iné prípady. Ľudia, i keď nie v lukratívnych, ale pritom v slušných službách národa postavení, často kvôli materiálnym výhodám odhodia svoje presvedčenie a preskočia do protivníckeho tábora. Toto je najhroznejší úpadok slovenského národného presvedčenia. Ak sa človek zhrozí nad tým, že mládež v ohni ešte neprepálená, neprečistená veľa ráz sa zmaďarčí, tým hroznejšie je, že mužovia, ktorých charakter má byť vyzretý, takto z radov slovenských bojovníkov odskakujú.
Ak uvažujeme o príčinách odnárodňovania, stretneme sa s veľmi interesantnými faktmi. Prv, ako by som vypovedal principiálnu myšlienku, pokladám za potrebné o týchto príčinách bližšie uvažovať.
Základ odnárodňovania prinesie si nejeden slovenský mladík už aj z domu. Slovenské rodiny, považujúce sa za inteligentské, nevychovávajú často svojich synov a svoje dcéry v pravom slovenskom presvedčení a duchu. Je síce pravda, že sami medzi sebou sa dosť nahromžíme na našich protivníkov, ale v tom nespočíva pravá národná výchova. Keď slovenskí otcovia a matky vypravujú svojich synov do škôl, nezabúdajú im prízvukovať a naučenia dávať, ako opatrne sa majú voči maďarským študentom správať. Tu býva taká rada dávaná: slovensky sa nezhovárať, len „keď vás nikto nepočuje“.
Takýmto činom sa do srdca slovenského mladíka vštepuje obozretnosť a tá má potom nepotešiteľné následky. Slovenský mladík sa často nachodí v takých podmienkach, že kým strednú školu skončí, po slovensky hovoriť sa mu dostáva iba doma. Že v takejto opatrnosti neodškriepiteľne väzí zárodok odnárodňovania, to, myslím, je každému jasné. A ak sa v patričnom mladíkovi buďto nejakou náhodou, buďto vlastným vnuknutím neutvrdí slovenské presvedčenie, taký mladík sa neraz pre národ stratí. Tak sa stáva, že v tej istej rodine jeden syn má rýdze, čisté presvedčenie, druhý je hotový maďarónsky fanatik a tretí môže byť neutrálny, aspoň naoko, ale počas volieb ochotne hlasuje proti slovenskému kandidátovi. Do akej duševnej situácie sa dostávajú rodičia, ak sú naozaj čistého slovenského presvedčenia, pochopí ľahko ten, kto takéto rodiny pozná. Mne je jeden prípad známy, že matka horké slzy žiaľu ronila nad svojím fanatickým zmaďarónčeným synom a pomaďarčenou dcérou.
Teda chyby sa robia vo výchove dorastu už v samých inteligentských kruhoch, a to má vážnu príčinu. Národné povedomie slovenskej inteligencie nie je dosť prehĺbené, precítené, niet v nej dostatočnej, na histórii Slovenska sa zakladajúcej vzdelanosti. Slovenské časopisy už viac ráz poukázali na smutný fakt, že slovenská inteligencia má veľmi chatrné znalosti o najnovšej histórii a kultúrnych pomeroch Slovenska. Prirodzene, že v takej atmosfére individuálna domáca výchova v národnom slovenskom duchu je často absolútne nedokonalá a pomýlená. Keďže sa tento smutný fakt musí pripísať slovenskej lenivosti, je to sociálny patologický jav.
Hoci filozofi histórie, medzi nimi Nietzsche, predovšetkým v historizme nachodia paralyzovanie ľudského ducha, my, malý národ, musíme sa rozhodne postaviť na opačné stanovisko. Príčinu toho, že u nás na Slovensku jestvuje toľko zrady a zapredanectva, vidím v našej duševnej charakterovej slabosti. O svojej minulosti máme znalosti chatrné, prítomné pomery nás obzvláštnou radosťou nenapĺňajú a toto všetko nás robí bojazlivými. Preto je potrebné v mladom doraste históriou budiť slovenské povedomie, v tom doraste, ktorý tak nepripravene a s minimálnymi znalosťami vstupuje do života. Keďže taký dorast nemá historické znalosti o svojom národe a následne ani povedomie, nevie vzdorovať rozličným pokušeniam, ktoré ho obchádzajú, a rozličným útokom, ktoré naň doliehajú.
Druhá príčina odnárodňovania spočíva v hospodárskych pomeroch, lepšie rečeno v hospodárskej odvislosti. Keď presvedčený Slovák, ktorý sa ako študent vedel zapáliť za svoj slovenský rod, nájde v protivníckom tábore dobré postavenie, je takrečeno isté, že sa od slovenského národa odštiepi. Sú synovia presvedčených slovenských otcov, ktorí sa pre chlieb slovenskej veci stali i ked nie cudzími, tak istotne ľahostajnými.
A sú inteligenti, ktorí mali síce svoj slovenský chlieb, ale pre výnosnejšie materiálne postavenie zapredali svoje slovenské presvedčenie. To sú tie najhanebnejšie rany slovenského života. A o takýchto ľuďoch by sa dali celé zväzky smutných análov popísať. Je pravda, že Slovensko skvelé shmotné postavenie neposkytuje, ale čestné je suchý chlieb poctivej práce jesť a nie tučiť sa žírom zapredanectva.
Nie menej vážna a dôležitá príčina odnárodňovania je otázka rodinného života. Vyskytujú sa dosť časté prípady, že slovenskí inteligentní mladíci sa poženia s Maďarkami. Teda pre lásku sa poberú dvaja ľudia diametrálne odlišného zmýšľania.
I keď je pravda, že láska je jeden z najmocnejších faktorov ľudského života a života vôbec, a že láske ani bohovia odolať neboli vstave, potrebné je nám Slovákom v tomto ohľade istej opatrnosti a istého naučenia. Predne musíme pripustiť, že ako v minulosti, tak i v budúcnosti budú prípady, a to nie zriedkavé, že národne zmýšľajúci slovenskí inteligenti vezmú si Maďarky, alebo maďarónky, a naopak národne prebudené Slovenky vydávať sa budú za maďarónov alebo i za rodených Maďarov. Otázky lásky sú v ľudskom živote nad všetky iné otázky. Kvôli láske je človek schopný priniesť tie najväčšie obete, áno, je vstave obetovať všetko.
Manželstvá národne zmiešaného zmýšľania považujem pre slovenskú, vec za veľmi dôležitý problém, omnoho dôležitejší než manželstvá nábožensky zmiešané. A síce z nasledujúceho stanoviska: Z toho, čo som v teoretickej časti o slovenskej duši a o slabosti charakteru povedal, ako smutná konzekvencia vyplýva, že pri manželstvách zmiešaného zmýšľania slovenská strana je takmer istému odnárodneniu vystavená. To je fakt, o ktorom uvažovať naskrze nie je zbytočné. A že k tejto otázke sme na Slovensku takí ľahostajní, to je dôkaz našej nepevnosti.
Konzekvencia týchto vývodov je: Pozor na srdce! A dobrá rada: Slováci, berte si Slovenky! Slovenky, vydávajte sa za Slovákov!
A. Základom všetkého sociálneho života je rodina. V nej sa vyvíjajú a len v nej sa môžu vyvinúť najľudskejšie city, myšlienky a inštinkty. Muž alebo žena, samo na seba zanechané indivíduum, nemôže byť typom človeka ani telesne ani duševne. Muž a žena dopĺňajú jeden druhého. Len spolu tvoria celok, typ. Blaho muža závisí od ženy a blaho ženy závisí od muža.
Len v rodine sa človek prejaví v nahej úprimnosti. Členovia rodiny, dokonale sa poznajúc, netaja to, čo majú na srdci a na mysli.
V rodinnom živote jesto mnoho vecí, ktoré majú vždy ostať tajnosťou patričnej rodiny. Rodinné záležitosti treba považovať za nedotknuteľné. A preto týkať sa týchto intímností je v spoločenskom živote netaktnosť najhrubšieho zrna.
A práve preto, že intímnosti manželského života sú sväté a nedotknuteľné, nič jednu rodinu nedokáže na pranier tak postaviť a ju zdehonestovať, ako keď nejaká rodinná tajnosť vyjde najavo.
Pokladám za potrebné poznamenať, že dokonalé manželstvo je len ideál, ktorého v skutočnosti niet. Aj muž aj žena majú i v opravdivom manželstve nedostatky. Pri vstupe do manželstva nech jedna i druhá strana s touto okolnosťou ráta. Lebo ak s tým neráta, pre jedného i pre druhého môže nastať hrozné sklamanie. Že jesto toľko nešťastných manželstiev, príčina väzí v tom, že mnohí si náležite neuvedomujú svoje nedokonalosti ani nedokonalosti svojho ideálu.
Tak či tak, pravé manželstvo nemôže existovať bez lásky, bez toho citu, ktorý spojuje dve ľudské bytosti v jeden celok. Hreší sa vtedy, keď manželstvo býva uzavreté z iných pohnútok než z lásky.
Ale i v rodinách inteligentov to vyzerá všelijako. I tu sa často nekladie váha na úprimnosť citov, ale na mnohé iné ohľady. Tu hrešia a veľmi hrešia naše slovenské „inteligentné“ dievčatá, keď konajú proti vnuknutiu svojho srdca. Nejednej tiež nejde o manželstvo, v ktorom by ako manželka a matka vykonala svoju životnú úlohu, rozvíjala svoje duševné dary, ale jej ide o mužovo postavenie. Nehľadí na to, či je muž šľachetného a charakterného ducha alebo nie.
Nechcem tvrdiť, že by nebolo manželstiev, a to hodný počet, ktoré povstali z lásky. Ale tak v manželstvách pospolitého ľudu, ako i v manželstvách inteligentov vidím, že v mnohých nie je ani zbla lásky. Ide tu len o to, aby dievča prišlo pod čepiec, aby nosilo pyšné meno manžela, a on zase aby mal gazdinú.
Medzi ľudom sa manželstvá neraz uzavierajú bez všetkej rozvahy. Ak mládenec dosiahne zákonitý vek, potrebná mu je žena. Syn býva často bezvládnym nástrojom rodičov. Obyčajne oni volia synovi družku života bez toho, aby sa spýtali, čo povie synovo srdce. Ide tu vlastne o to, aby prišla do domu pomoc. A býva ľahostajné, či medzi tými dvoma indivíduami jesto sympatie citov alebo nie. V mnohých prípadoch sa stretávame i s donucovaním mladých ľudí vstúpiť do manželského stavu. I tak sa dosť často stáva, hlavne po našich väčších slovenských obciach, kde sa mládež osobne dobre nepozná, že rodičia zvedú dokopy dve celkom neznáme indivíduá. A stretáme sa i s takými prípadmi: Syna ženiac, idú na pytačky, odpoveď je nepriaznivá, a oni hneď na druhý deň idú k druhej alebo k tretej dievke, až kým cieľ nedosiahnu. Že takéto manželstvá sú niečo odporného, neprirodzeného, to poprieť nemožno, a že nie sú príbytkom lásky a zhody je evidentné. Toľko vo všeobecnosti.
Náš slovenský život sa v prevažnej miere pohybuje v rodinnom kruhu. U nás pojem rodiny má mať cenu tým významnejšiu, čím väčšmi sme vylúčení z účinkovania na verejnom poli.
B. Prechodiac teraz na rozoberanie rodinného života na Slovensku vidím, že v mnohom ohľade panuje úplný chaos. Vysokú cenu, akú má manželstvo v živote, ľud nie je v mnohých prípadoch vstave chápať práve tak, ako mnohí z inteligentov.
Čo sa čistoty manželstva týka, tu možno poznamenať, že už i v ľude sa rozširuje sexuálna voľnosť. Istotne by bolo interesantné pozbierať názory, aké v tomto ohľade panujú v ľude. Určite by sa ukázala ich nesmierna pestrosť. I keď nemožno tvrdiť, že by rigorozita panovala všade, na druhej strane tiež nemožno poprieť, že v nejednej obci sa sexuálna voľnosť zahniezdila v úžasných rozmeroch. V nemalej miere má na to vplyv Amerika. Mladí muži, súc vzdialení v širokom svete od domáceho krbu, zabúdajú na manželskú vernosť, a podobne nejedna mladá žena, zanechaná pri svojej domácnosti, vystavená je pokúšaniu nesvedomitých zvodcov a nejedna i nešťastne obíde. Hoci nie je možné štatistické dáta tohto druhu zaobstarať, z informácií, ktoré sa mi v tomto ohľade podarilo zozbierať, možno urobiť záver, že takéto poklesky sú na Slovensku dosť časté. Medzi zvodcami tu, v starom kraji, hrajú rolu nielen tí, ktorí z pospolitého ľudu pochodia, ale i zvodcovia z inteligentských kruhov. V Amerike zas muž zo starého sveta pochodiaci vystavený je v robotníckych štvrtiach veľkých miest takmer na každom kroku neodolateľnému pokušeniu. Pravda, takéto problémy nie sú predmetom verejných diskusií a slovenská žurnalistika si ich málo všíma. Ale človek si o sexuálnej voľnosti môže ľahko utvoriť pochop, keď dá náležitý pozor na reči Amerikánov, ktorými bývajú charakterizované sexuálne pomery nášho ľudu.
Vo veľkom počte prípadov, keď ženy sú neverné mužom alebo i dievčatá svoju nevinnosť obetujú, na príčine sú „páni“ a židia. V mestách v službe sú dedinské dievčatá vystavené ustavičným pokušeniam. Jedny od domáceho pána, druhé od mladého pána, tretie zas od pouličného známeho, čo môže byť vojak, tovariš, alebo ktokoľvek iný. Po dedinách zase dedinskí „páni“, dakedy notár, horár, žid, ba i učiteľ alebo sám farár pôsobia na ľud demoralizujúco.
Ako ďaleko idú vo svojej chlípnosti takzvaní páni, ilustruje i tá okolnosť, že aj cigánky bývajú pre nich neraz dobrým úlovkom. Že takáto romantika nie je práve zriedkavá, dokazuje i to, že medzi cigánmi je často i dosť bielej pleti.
Pred rokmi, keď systém trpených domov a systém prostitútok ešte takrečeno neexistoval, keď ešte páni zemani po dedinách svoje pekné kúsky vystrájali, boli to veci takého hrubého rázu, že je stydno o nich i len myslieť, nieto o nich písať.
Zo stanoviska regenerovania populácie primiešanie panskej krvi by takého veľkého zatracovania ani nezasluhovalo, lebo fakt je, že mnohé obce by istotne boli blízko telesnej ako i duševnej degenerácii alebo boli celkom zdegenerované, keby sa z času na čas nebola primiešala cudzia krv. Ale zatracovať treba túto sexuálnu voľnosť z čisto morálneho stanoviska.
Hrozne smutne stoja pomery v Budapešti. Pri slovenskej evanjelickej cirkvi najmenej 25% novorodených detí je nemanželských. To je také percento, ktoré ponúka k rozmýšľaniu. Na každý pád to vychodí tak, že nad vážnosťou manželského života po dedinách a po našich neindustriálnych mestečkách akoby kontrolu držala verejná mienka. Tej sa každý bojí. Vo veľkomeste verejnej mienky niet, alebo nemôže svojou kontrolou zasiahnuť do každého kúta. Vo veľkomeste sa človek so svojou lascivitou cíti istý, že na verejnosť nevyjde. Na sexuálnu voľnosť má náramne veľký vplyv i zlý príklad, ktorý účinkuje ako nejaká epidémia. Ak sa človek dostane do spoločnosti laxnej morálky, musel by byť skutočne rigorista, aby zvodcovstvu nepodľahol.
V akom desnom a zrovna nebezpečnom morálnom prostredí žije náš vysťahovalec v Amerike, o tom my, v starom kraji žijúci, máme slabé alebo veľmi falošné predstavy. Bláhame si v domnení, akoby Amerika pre náš ľud bola len prameňom blahobytu, ale tomu tak nie je. Amerika je pre náš ľud a pre jeho rodinné pomery priam demoralizujúci faktor. Aby som s takýmto tvrdením vo vzduchu neplával, odvolávam sa vo svojich výpovediach na pôvodného autora, ktorý ako očitý svedok pozná pomery vysťahovalcov.
V sexuálnej lascivite väzí ešte jedno veľké nebezpečenstvo, a to pohlavné nemoci. Od časov ako náš ľud chodí na roboty do veľkých miest, v prvom rade do Pešti, nová skaza mu hrozí: syfilis. I vojaci prinášajú pohlavné nemoci a podobne ich rozširujú i „páni“. Zo všetkého toho vyplýva potreba, aby bol ľud v sexuálnych veciach poučený, aby mu bolo ukázané, aká skaza je sexuálna voľnosť, čo sa tela i čo sa duševného života týka. K tomu je potrebné, aby nad čistotou sexuálneho života bdeli tí, ktorí sú predovšetkým na to povolaní, teda kňazi a lekári. V tomto ohľade sa však neurobili ani tie najprvšie potrebné poriadky, najmä čo sa týka práce zo strany kňažstva.
Sexuálna lascivita nielenže uráža city moralistu, ale podrýva celý morálny život.
Keď náš úsudok o sexuálnom živote dotýkajúci sa ľudu nebol práve najprajnejší, ale ani ten najčernejší, náleží nám prehovoriť v krátkosti o sexuálnom živote inteligencie. Hana Gregorová bola prvá, ktorá nezaobalene vypovedala tú trpkú pravdu, že slovenská mužská mládež z radov inteligencie do manželstva nevstupuje nevinná, lež s búrlivou minulosťou. Hana Gregorová sa však neuspokojuje iba s poukazom na to, ale dáva memento, žeby sa mládež chránila sexuálnych pokleskov, aby niekedy neskôr mohla svojej láske smelo hľadieť do očú. Slovenskej mládeži takú pravdu povedať už bol zvrchovaný čas. Vôbec v tomto ohľade sa tak málo verejne hovorí a verejne píše, že mládež rastie ako drevo v hore. A tak v sexuálnych veciach medzi mládežou zavládol neslýchaný cynizmus. Pestovať romániky so slúžkami, kelnerkami, lipnúť za osobami pod policajný dozor postavenými, utŕžiť si škaredé nákazy, to sa dosiaľ zo spoločenského stanoviska nepokladalo za nič nešľachetného a nič dehonestujúceho.
Nie lepšie to vyzeralo i s tými, ktorí už mali založený rodinný krb. Že mnohí muži klamú svoje ženy, je všeobecne známe. I taký prípad mi je známy, že otec sa so synom zišli v trpenom dome.
Také ovzdušie je nezdravé a hádže veľmi smutné svetlo na morálnosť slovenskej inteligencie. Na takejto pôde rodinný život nemôže poskytnúť radosti, ktoré čaká ideálne zmýšľajúci človek od neho.
Tu sú potrebné nové názory a nové idey o sexuálnom živote a vôbec o rodinnom živote, ktorý sa na tom zakladá.
Ako sa má každá nedostatočná vec riešiť od základu, tak i o otázke rodinného života sa musí uvažovať od fundamentu. Keď mužská mládež vyžaduje to, aby dievča vstúpilo do manželského stavu nevinné, tú istú požiadavku by mala klásť i ženská mládež na mužskú. Ale tu sa robia chyby, a to veľké chyby. Slovenské dievčatá sa vydávajú za mládencov i s tou najbúrlivejšou minulosťou. Hriechy, i tie najťažšie, bývajú mužskému pohlaviu prepáčené.
Mladý národ, vstupujúci do ľudskej histórie, musí oprávnenosť svojho jestvovania založiť na čistote morálneho života. Preto tu prízvukujem a hlásam, aby sa namiesto laxných pochopov o sexuálnom živote ujali iné, rigorózne. Lebo s akým citom studu môže vstúpiť do stavu manželského muž, ktorý svoje libido nevedel krotiť, a vôbec, aké radosti môže očakávať od manželského života muž, ktorý v slobodnom stave bohyni Venuši svoje telo i svoju dušu obetoval?
Ako cynicky poníma sexuálny život niektorý slovenský inteligent, svedčí prípad, že jeden muž po vstupe do stavu manželského svojej žene vyrozprával mládenecké, bohyni Venuši venované kúsky.
Ak o mužskom pohlaví môj úsudok nebol práve ten najpriaznivejší, ba keď musela byť povedaná nahá, hoci čistá pravda, tým prajnejší je môj úsudok v sexuálnych veciach o ženskom pohlaví. Až na pramalé výnimky slovenská inteligentská ženská mládež zasluhuje vo veciach sexuálnej morálky to najúplnejšie uznanie. Presvedčený som o tom, že ani len tieň pochybností v tomto ohľade nemôže padať na ňu.
Inteligentské ženy svoj manželský sľub držia za svätý a nepoškvrniteľný. Cnosť je to taká, ktorá zasluhuje, aby jej bol postavený pomník zaznačením týchto pár slov.
Isté je, že čistota slovenského inteligentského ženského pohlavia je absolútnou zárukou manželského blaha.
Keď sa v najzriedkavejšom prípade stane, že slovenská žena spomedzi inteligencie zruší svoj sľub čistoty a vernosti, je to taký naozaj zriedkavý prípad, že vyššie uvedené tvrdenie zo svojej platnosti ani najmenej netratí. Z takýchto ojedinelých výnimiek preto neslobodno vyvodzovať nejaké ťažké konzekvencie. Len dva prípady sú mi známe, že sa dievča dalo zviesť nesvedomitým zvodcom.
C. Ďalej nám náleží skúmať rodinný život zo stanoviska populácie. U ľudu možno konštatovať, že až na nepatrné výnimky každý mládenec si za svoju povinnosť pokladá vstúpiť do manželstva. Keď štát nerobí nijaké prekážky, čo sa materiálnych okolností týka, mladí ľudia často bez všetkej rozvahy uzavierajú manželstvá nehľadiac na to, či hmotné podmienky pre rodinný život jestvujú alebo nie. Často sa stáva, že sa poberú ľudia úplne bezmajetní, takže bieda naskrze nie je prekážkou manželstva.
Mať deti je v ľude takrečeno krédom manželstva. V tomto ohľade sú rodiny, kde mnohodetstvo je pravým požehnaním, a manželstvo, ktoré nie je obdarené plodom, býva považované za nešťastné.
Takto sa majú veci v slovenskom ľude vo všeobecnosti. Ale ako už o tom bola reč v kapitole Slovenský ľud ako masa, zahniezdili sa i tu isté falošné pochopy o manželstve. Sú obce, kde z materiálnych ohľadov panuje jednodetstvo alebo dvojdetstvo. Že takéto ponímanie manželského života na populáciu má ten najškodlivejší účinok, je vec, myslím, jasná. Sú obce, kde obyvateľstvo následkom tohto systému za niekoľko desaťročí až na polovicu upadlo (Novohrad, Hont).
D. Manželský život. Po úvahe o sexuálnom živote tak slovenského ľudu, ako aj inteligencie môžeme prikročiť k uvažovaniu o rodinnom živote. Tu sa nejdem púšťať do opisovania povinností manželov, rodičov, či dietok jedných voči druhým. Ide totiž o otázky, ktoré, akokoľvek sú zaujímavé, do rámca tohto diela nepatria, a tak z neho musia byť eliminované. Kto sa chce o týchto otázkach poučiť, nájde poučenie v každej odbornej lektúre o etike. Ide mi o to, aby som poukázal na obzvláštne ctnosti a obzvláštne chyby, s ktorými sa v manželstvách tak ľudu, ako inteligencie stretáme a aby som ukázal, ako by sa chybám malo odpomáhať.
Toľko je isté, že manželský život ľudu poskytuje náramnú pestrosť. Človekovi nezorientovanému či povrchnému jedno manželstvo je práve také ako druhé. Psychológovi však poskytuje manželský život nášho ľudu bohaté pole skúmania. Predovšetkým treba zdôrazniť, že i u ľudu láska hrá nesmiernu úlohu. Láska nie je privilégiom indivíduí zjemnelého ducha. Ako duševná moc má zástoj i u nášho ľudu. Ľudová poézia je nevyčerpateľná v líčení tohto citu. Že sú medzi ľudom manželstvá, ktoré sa zakladajú na tomto cite, teda manželstvá ideálne, to nikto odtajiť nemôže. Že takéto manželstvá sú potom ohniskom rodinných ctností, to je evidentné. Prirodzene, takých manželstiev je vo všeobecnosti málo.
Druhú kategóriu manželstiev ľudu tvoria tie, v ktorých manželský život tak pre muža, ako i pre ženu je ešte znesiteľný. O ideálnosti tu však nemôže byť reči. Nedorozumenia, zvady sú tu už dosť časté. Keď láska, tento šľachetný cit, dakedy ešte kmitne srdcami manželov, je to už len chvíľkový, okamžitý cit. Avšak ani srdcia ani mysle manželov už nezohrieva. Takýchto manželstiev je medzi naším ľudom najväčší počet.
Konečne treba prehovoriť i o tretej kategórii manželstiev. Tak sa zdá, že v manželstvách, patriacich do tejto kategórie, už i posledná iskra manželskej lásky vyhasla. Tu muž brutalizuje ženu a žena zase brutalizuje muža. Pretože z ich srdca sa vytratila i posledná štipka lásky, rozumie sa, že ich manželstvo neposkytuje nijakej radosti. Nadávky a urážky sú na dennom poriadku. Títo manželia na takýto život tak navyknú ako človek vôbec na všetko zlé môže navyknúť.
Je hádam zbytočné konštatovať, že takýto život je známkou duševnej a morálnej spustnutosti nášho ľudu. Kto duševný a morálny stav nášho ľudu bližšie nepozná, kto súdi len podľa reči, poklonkovania a podľa návštevy chrámu, ten dozaista náležite do duše nášho ľudu nenahliadol. Kto chce slovenský ľud poznať, musí ísť k nemu. Musí ho častejšie zastihnúť a prekvapiť pri jeho každodennom zamestnaní. Lebo ľudia sa obyčajne vtedy predstavia v svojej nahej úprimnosti, keď je rodina pospolu. Len čo sa medzi nich dostaví cudzí človek, už sa pretvarujú, svoje chyby a nedostatky zakrývajú a dobré stránky sa usilujú v čím krajšom svetle predstaviť.
E. Doteraz som skúmal manželstvo majúc na zreteli iba dve stránky, čo ho tvoria: muža a ženu. Obraz by však bol kusý a nedokonalý, keby som z líčenia celkom vynechal pomer rodičov k deťom, detí k rodičom a detí medzi sebou.
Inštinkt lásky roditeľa k svojmu plodu nie je výlučne inštinkt ľudský, lež inštinkt živých organizmov vôbec, preto zaslepencom, ktorí v ľude vidia len surovú masu, prízvukovať treba nadovšetko citovú stránku duševného života nášho ľudu. Ak k mysleniu je potrebná istá vytríbenosť umu, city vychodia mimovoľne z hlbín duše bez všetkej predbežnej duševnej cvičby. Tým nechcem povedať, že by sa citová stránka duševného sveta nedala zjemňovať, len to tvrdím, že citový svet je niečo, čo je súčasťou každého človeka.
A tak citový život ľudu, ktorý sa javí menovite v rodinnej láske, je integrálnou časťou jeho duševného sveta. Prirodzene, nie u každého človeka v rovnakej miere. Lebo ak duch jedného človeka kypí citmi, citový svet iného človeka je natoľko úzky, že tvorí len nepatrnú čiastku jeho duševného sveta. A neslobodno zabudnúť, že i citová stránka duševného života podlieha rozličným zmenám. Obyčajne sa má vec tak, že pôvodný rodinný cit neskoršie vyhasne. U nášho ľudu sa s týmto symptómom duševného života stretáme dosť často. Príklady, keď zo srdca príbuzných vyvanú aj tie najposlednejšie city lásky, sú na poľutovanie veľmi časté. Surovosť, zverská divokosť, čierna nenávisť prejavujú sa často v držaní dieťaťa proti rodičovi a detí medzi sebou. Počet prípadov, že mladý chasník proti rodičovi pozdvihne ruku, je veľký. Pôvodné city v nemalom počte rodín vyhasnú úplne. Nech sa len človek pospytuje na dedine na rozhárané pomery u nášho ľudu a získaná informácia bude často strašná.
Doterajšie vývody o rodinnom živote ľudu nás dostatočne presviedčajú o tom, že s jeho výchovou stojíme ešte ďaleko od cieľa. Čo cirkevná, školská a rodinná výchova nedokončila, to čaká na sociálnu výchovu. Tu v prvom rade prichádza do úvahy tlač. Našej žurnalistike treba vytýkať, že článkov direktne smerujúcich k výchove slovenského ľudu jesto veľmi málo. Ba i odborných knižočiek určených pre ľud je pramálo. Keď teda literárni adepti sú v rozpakoch o čom písať, tu je bohaté pole pôsobnosti. Pravda, takáto práca náležala by predovšetkým slovenským duchovným, keďže sa však tí dívajú na dané pomery so založenými rukami, musí prácu vykonať niekto iný.
Kto nazrel do pomerov našich inteligentských rodín a pozoroval ich rodinný život, ten musí uznať, že to u nich nevyzerá tak ideálne, ako by si človek myslel. Vôbec sme u nich v tomto ohľade ďaleko od ideálu. Avšak na žiaden pád nechcem hovoriť že by u našej inteligencie nebolo zmyslu pre rodinný život. Slovenská inteligencia zasluhuje uznanie, že rodinný život je ešte u nej držaný v dosť hodnej úcte. V našich slovenských inteligentských rodinách nájdeme mnoho prípadov ideálneho manželského života. Ale, žiaľ, nachodíme i dosť takých manželstiev, v ktorých o vznešenosti manželského života buďto jedna, buďto druhá stránka ani poňatia nemá. Obyčajne, i keď nie vždy, je na vine muž. A preto nebude od veci poukázať na príčinu tohto faktu.
Dnešný život je natoľko napnutý, že táto okolnosť má značný vplyv i na tie najintímnejšie osobné záležitosti života. Nervozita, berúc toto slovo v širšom zmysle, zavládla medzi mužmi v nesmiernej miere, vo väčšej než medzi ženami. To možno vysvetliť tým, že starosti žitia znáša predsa len muž. Tieto starosti v nemalej miere účinkujú na jeho nervozitu. K tomu pridajme požívanie liehovín, fajčenie a kofeinizmus, ktoré náruživosti direktne predisponujú človeka k nervozite a k morálnym excesom.
Netreba, myslím, bližšie zdôvodňovať, že tieto veci účinkujú na rozháranosť pomerov v nejednom manželstve slovenských inteligentov. Tu potom vidíme dosť nepekné veci. Prívetivosť medzi manželmi začne miznúť a nastane chlad. Muž nie je pozorný voči žene, stáva sa k nej ľahostajným a žena podobne stratí svoju oddanosť k mužovi.
Tam, kde je muž notorický alkoholik, sú medzi manželmi časté výstupy, ba jestvuje nejeden prípad, že muž brutalizuje svoju ženu nielen nešetrnou surovou rečou, ale i bitkou. Daktoré ženy si na takéto brutalizovanie navykli. V spoločnosti sa síce často musia za svojich mužov hanbiť, no doma, navyknuté na hrubé zaobchádzanie, sú otrokyňami svojich mužov.
Ja som tej mienky, že takéto nešťastné spolužitie je často zapríčinené aj nerozumnosťou ženy. Keby slovenská žena lepšie poznala mužovu dušu a slabosti, ktorým je muž neraz podrobený, a keby sa vôbec mužovou dušou viac zapodievala, inšpirovala ho k šľachetným činom, som presvedčený o tom, že by toľko nešťastných a duševne rozdvojených manželstiev nebolo. Ale tu je veľa ráz tá chyba, že slovenské inteligentné ženy nevedia si svojich mužov pripútať, nevedia im dať motívy a impulzy k nejakej vážnej práci. Prirodzene, že rodinný krb, ktorého géniom je takáto žena, pre muža nemá a mať nemôže nijakého pôvabu, a lepšie sa cíti pri kartách a poháriku alebo pri čiernej káve ako vo svojej domácnosti.
Tu je teda potrebné dvíhať intelektuálne niveau slovenských žien. Poznamenal som, že slovenské ženy z okruhu inteligencie, čo sa morálnej úrovne týka, stoja na vysokom stupni. Ale akokoľvek to znie trpko, teraz musím povedať, že intelektuálne niveau nejednej ženy držiacej sa za inteligentnú je dosť nízke. O tom však bude bližšia reč, keď budem hovoriť o spoločenských pomeroch. Tam náležite poukážem na potrebu zvyšovať intelektuálnu úroveň slovenskej ženy. Aby som sa vyhol prípadnému nedorozumeniu a prípadne z toho pochádzajúcim zbytočným polemikám, nezabúdam zdôrazniť, že potrebu dvíhať hladinu intelektuálnosti slovenských inteligentnejších žien negeneralizujem. Sú mnohé, ktoré si svojou privátnou usilovnosťou nadobudli takú učenosť, že zasluhujú všetko uznanie a úctu. Mal som na mysli značný počet zaostalých, ale ináč nadaných žien, ktorých ambíciou by malo byť, už i vzhľadom na mužovo postavenie, dosiahnuť vyšší stupeň intelektuálnosti.
Sú ďalej i také manželstvá, kde žena netrpí mužovo tyranstvo, ale postaví sa na odpor, ba ona brutalizuje muža. V takýchto manželstvách sa odohrávajú hrozné scény, a to často v prítomnosti slúžok aj detí. Hnevy, zvady, bitky sú v takýchto domácnostiach nie práve zriedkavými hosťami. Dotkol som sa jednej boľavej rany nášho slovenského života nie s tým cieľom, aby som ranu väčšmi rozjatril, ale aby som ju liečil. Pravda je, čo hovorí porekadlo, že nieto komína, z ktorého by sa nezakadilo, teda že niet domácnosti, v ktorej by medzi manželmi neboli väčšie-menšie diferencie. Keď to aj uznávame, keď si uvedomujeme tú okolnosť, že ideálne manželstvá sa len zriedkavo vyskytujú, predsa taký manželský život, na aký som poukázal, rozhodne len zatracovať musíme.
Tu je potrebné prehĺbenie celého manželského vzťahu a zjemnenie citov, a nadovšetko je potrebné, aby láska zo sŕdc manželov nevyprchala. V súvislosti s tým, že som hovoril o intelektuálnej úrovni žien, núti ma vrátiť sa ešte k feminizmu.
F. Feminizmus. Moderný vek priniesol so sebou i takzvané emancipačné hnutie alebo otázku feminizmu. Feminizmus je hnutie v podstate omnoho hlbšie, než sa všeobecne myslí. Pod feminizmom treba rozumieť hnutie žien, ktoré smeruje k tomu, aby ženu zrovnoprávnilo s mužom v právnickom a sociálnom zmysle. V kultúrnych štátoch sa feminizmus rozmohol v posledných decéniách. U nás na Slovensku sa o ňom ako o sociálnej, špeciálne slovenskej otázke hovorí, píše a myslí vlastne len od dvoch rokov, odvtedy, ako Hana Gregorová nastolila túto otázku vo svojej knihe Ženy. Pravda, potreba feminizmu už jestvovala prv, ako sa o nej bolo písalo. Na Slovensku stojíme v skutočnosti tak, že niektoré idey moderného hnutia jednoducho prevezmeme a v praxi ich uplatňujeme, ale teoreticky sa nimi vôbec nezapodievame alebo sa zapodievame len neskoro. Tak je to aj s otázkou feminizmu a s viacerými inými ideami moderného života.
Príčinou hnutia feminizmu na Slovensku je sociálne postavenie ženského pohlavia. Ako inde, tak i u nás nie každému vzdelanému dievčaťu je dopriate dostať sa do tichého prístavu domácnosti a vôbec možno konštatovať, že počet starých mládencov na Slovensku rastie. Prirodzene, z toho nasleduje, že i nevydatých žien pribúda. U ženy povedomie ostať slobodnou, najmä keď roky uchodia, účinkuje fatálne. Hlavne v takých rodinách je to hotová kalamita, v ktorých dve-tri dcéry ostanú doma sedieť.
Takéto okolnosti dali impulz našim dievčatám k tomu, aby si existenciu samy zabezpečili. Poštárska, učiteľská, úradnícka dráha konajú teda v živote našich slovenských dievčat znamenitú službu. Že našim slovenským dievčatám naskrze nejde o to, aby v týchto povolaniach celý svoj život strávili, vysvitá jednoducho i z toho, že každá, ktorej sa naskytne príležitosť vydaja, ochotne odhodí pero i paličku a s radosťou si dá na hlavu čepiec.
A v manželstve čo ženu dosiaľ očakávalo?
Úloha manželky absorbovaná bola domácimi starosťami: rodením a vychovávaním detí, riadením izieb, praním, varením, pečením a dosť. Na vzdelávanie zostávalo času dosť málo. Spoločenské styky boli obmedzené na olovranty, pri ktorých sa namlelo iba mnoho zbytočných rečí.
Len s úprimnou radosťou môžeme vítať úsilie Hany Gregorovej, že svojím dielom chcela dať životu ženy hlbší obsah. Pri takejto šľachetnej snahe autorky Žien neviem pochopiť, prečo jej dielo narobilo toľko zlej krvi. Otázku feminizmu rozoberiem v rámci kritiky tohto diela, apelujúc na milého čitateľa, aby si Ženy prečítal.
Kto na Slovensku vystúpi s novými, bežnému životu do protivy sa stavajúcimi ideami, musí rátať buďto s neporozumením, buďto so silným odporom. Na Slovensku je to tak, že hlásateľov mocných a smelých myšlienok by bolo, ale jesto len málo porozumenia a veľa nedôvery voči každej originálnej idei. Autorku Žien Hanu Gregorovú považujem za silnú a smelú individualitu na Slovensku. Nastolená myšlienka feminizmu, jej šikovné, až do krajnosti otvorené inscenovanie, úprimné priznanie svojich nedostatkov, vrelá túžba po plnšom, dokonalejšom myšlienkovom živote robia autorku spôsobilou, aby hrala na Slovensku nemalú úlohu.
Ženy boli v slovenskej verejnosti na jednej strane prijaté s úplným neporozumením a na druhej strane, aj keď sa našli ľudia, ktorí dielu porozumeli, predsa dielo nenašlo v slovenskej spisbe náležité ocenenie. Nie je dostačujúce iba pár slovami zreferovať o ňom. Taká téma musí sa stať predmetom zovrubnejšej úvahy.
Kto spisovateľku a pomery, v ktorých žije, nepozná a kto jej Predhovor ku svojim priateľkám v Ženách číta, u toho sa musí zvedavosť na obsah diela nad všetku mieru prebudiť. Lapidárny, na prvý pohľad akoby záhadný predhovor dá čitateľovi ihneď pocítiť, že dielo má pôvod v hlbokom duševnom boji.
Otvorene priznávam, že keď som knihu prečítal po prvý raz, dojem, ktorý som nadobudol, bol neočakávaný. Spôsobila to smelá úprimnosť, s ktorou je kniha napísaná, hĺbka citu, ktorá sa v nej javí, a originálnosť myšlienok, ktorými je presnovaná.
Také dielo, ako je toto, musí byť posúdené nie z hľadiska štylistického, ale z hľadiska morálky. Otázka teda znie, či to, čo autorka v knižke podáva, obstojí pred morálkou alebo nie. A tu hneď vyslovím názor, že dielo v morálnom ohľade stojí na tom najideálnejšom stanovisku. Nechápem, skutočne nie som vstave pochopiť, prečo bolo na Slovensku s takou nedôverou, možno riecť s opovržením, prijaté. Pritom na Slovensku sotvakto úprimnejšie písal ako autorka. A táto otvorenosť dáva dielu zvláštny peľ, až fascinujúci ráz. Pri úvahe o ňom vyberiem niektoré markantnejšie myšlienky, pripojím svoje poznámky a na konci podám kratučkú systematickú úvahu o cene celého diela.
Slová, ktorými autorka inscenuje obraz „Slečinka a slúžka“, sú slová duševne vyspelej mysliteľky.
Často sa nám zdá, že život nášho ľudu je prázdny, bez duševných túžob, otupený v tvrdej borbe za každodenným chlebom. Takto sucho však súdi len ten, kto nechce hlbšie nazrieť do srdca nášho ľudu.
Vzdelanie je dnes nevyhnutnou potrebou tak pre nižšie, ako i vyššie, a vôbec všetky triedy spoločnosti. Áno, táto nižšia a vyššia trieda nesúdi sa dnes podľa majetku, ale podľa vzdelania, aké kto nadobudol, či už v školách, či vlastným snažením.
Kvôli tomu, totiž vzdelaniu, navštevujem ľud v našom mestečku. Hľadím vzbudiť vôľu a chuť čítať, vôbec lásku ku knihám, aby naše ženy a dievčatá neboli vždy viazané k čiernej hrude a vedeli sa od nej aj odtrhnúť, poznali aj vyšší život, než je len stále hrdlačenie za skyvu chleba, obliekanie sa do pekných šiat, smiechy a zábavy.
I skusujem, že v ich dušiach je dosť života a že sú tam túžby a prosby, žaloby aj starosti. Teda práve tak sú prístupné dojmom ako i takzvané vzdelané.
Takéto slová o duši ľudu sú slová naozaj povzbudzujúce. Je fakt, že náš ľud býva často od svojich vodcov zaznávaný. Často sa myslí, že ľud v ťažkom zápase o každodenný chlieb nemá zmysel pre vyššie veci.
Aj keď autorkinu enunciáciu ohľadne prístupnosti dojmom u žien generalizovať nemôžeme (vec sa má totiž tak, že mnoho jesto vnímavých, viac nevnímavých), predsa jej veľkú zásluhu pripísať musíme za to, že bystrým okom nahliada do duše ľudu, vidí v ňom dobré snahy pre šľachetnejšie žitie než je to, ktoré mu hruda zeme poskytuje.
V „Mužovi“ vidíme autorku vo veľkom boji so sebou.
Chcela som niečo byť… A v tejto snahe mi všetko prekážalo: výchova, svet, nedôvera v seba. (Na radu svojho muža probovala spisovateľstvo.) Dnešnej žene nestačí len láska, ona hľadá i prácu, prácu, ktorá by ju na jednu úroveň kládla s mužom… Nešťastná, ktorá chce takú prácu, a nájsť ju nevie. Sem patrím i ja…
Obraz „Z manželstva“ je najsmelšie, najotvorenejšie vyznanie autorkiných citov a myšlienok. Autorka sa neostýchala vyzradiť najväčšiu tajnosť svojho manželského života. To je taký fakt smelosti ducha, akého v slovenskej spisbe viac nenachodíme. Ale práve to vzbudilo voči nej na Slovensku istú antipatiu. Mojím presvedčením nesprávne. Je pravda, že autorka takýmto vyznaním frapuje každého čitateľa. Frapujúce je, že odložiac nabok všetky ohľady, odhalila celú svoju dušu, vyzradila to, čo ju v manželstve sklamalo. Je pravda, že to, čo autorka chcela povedať, mohla zaobaliť do poetickej formy, šikovne predostrieť tak, že by bola bývala uchránená od nešetrných výpadov. Ale cieľ, ktorý mala pri odhalení svojho sklamania, je ten najetickejší: dať memento mládeži.
Autorka teda stojí na ultraidealistickom stanovisku. To, že jej snahy a jej túžby nie sú vyplnené, robí ju nešťastnou. Lež autorka musí uznať aj to, že my sme aj k hrude viazaní, že v našom živote dokonalosti niet a nikdy nebude. Boli i v mojom živote hodiny, keď som na svet hľadel z toho najidealistickejšieho stanoviska, a život priniesol to najtrpkejšie sklamanie. Stáva sa síce dakedy v živote, že človeka nejaká túžba a snaha nesklame, ale všeobecne ľudské sny prichodia zväčša nazmar. A preto som toho náhľadu, že človek bez ideálov nemôže byť, vlastne by nemal byť — ak nemáme vyššie ciele, nemôžeme sa za ne boriť — ale vždy musí rátať so skutočnosťou. Teda idealizmus s hodnou dávkou realizmu pokladám za jedine zdravý názor na svet.
Hana Gregorová pohla slovenský duševný svet o krok napred. Svojimi vývodmi o ženskej otázke na Slovensku nielenže upriamila pozornosť na svoju osobu, ale pohýbuc slovenské mysle, obrátila pozornosť na veľmi dôležitú otázku, na ženskú otázku. Autorka Žien nie je spokojná s osudom žien, ale žiada, aby žena hrala v súkromnom aj v sociálnom živote dôstojný zástoj. Hlása modernizmus žien, čo však neznamená zabitie ženskosti, zabitie citového sveta.
Ženská otázka stáva sa o to vypuklejšou, že v súvise s ňou nastoľuje autorka mužskú otázku. Vývody Hany Gregorovej aj nás direktne vyzývajú k tomu, aby sme sa touto problematikou zapodievali. Vedomý som si toho, že u mnohých tento nastolený predmet vzbudí isté zadivenie, ale uvedomujem si súčasne i to, že u mnohých vzbudí nemalý záujem o vec.
Život muža prítomnej doby je tiež život bez radosti a hoci ho moderný vek pred veľké otázky stavia, jeho život je predsa bez hlbšieho obsahu. Že ani slovenský muž nezodpovedá ideálu, je, myslím, taký fakt, že je zbytočné o ňom diškurovať. Že nielen žena, ale aj slovenský muž vo svojom citovom, myšlienkovom a morálnom svete potrebuje reformy, isté opravy, je vec nad slnce jasnejšia.
U malých národov dôležitým faktorom prospechu je, aby mal charakterných ľudí, takých ľudí, ktorí pevne idú za vytýčeným cieľom, neobzerajú sa ani napravo, ani naľavo a k dosiahnutiu cieľa používajú čestné prostriedky. Jedna naša slabosť je slabosť charakteru až bezcharakternosť. Druhá je falošnosť.
Falošný človek, hotové nebezpečie.
U nás jediným cieľom je dosiahnuť postavenie. U jedného teória bez praxe, u druhého prax bez teórie a len v malom počte prípadov aj teória s praxou.
O tom všetkom, ako u ľudu, tak u inteligentov, už obšírnejšia reč bola na predchádzajúcich stránkach, a pokiaľ nebola, nech o veciach každý sám rozmýšľa.
#K3#A. Potreba spoločenského obcovania#-K3#
V predchádzajúcej stati som rozoberal rodinný život a zapodieval som sa bližšie tými rodinnými stykmi, ktoré majú členovia rodiny medzi sebou. Tieto styky, hoci môžu byť spočiatku tie najcennejšie, lásky najplnšie, začnú byť časom jednotvárnymi, až rodinný život sa napokon stane sám v sebe nudným.
Ak sa ľudia nestýkajú s inými ľuďmi a sú odkázaní stále na tie isté okolnosti v rodinnom živote, často sa stretáme s neslýchanou rozmrzenosťou. Muž a žena vo svári, deti v neznášanlivosti a v nenávisti. Keď vkročí človek do takej rozladenej rodiny a prednesie dačo nového, interesantného, všetky rôznice zrazu prestanú, povstane nový duch, nová nálada, nastane dobrá vôľa.
Človek potrebuje mimo rodinných stykov aj spoločenské kontakty. Táto potreba sa javí vo všetkých vrstvách ľudstva. Bez spoločenského života nastane v duši človeka stagnácia, ktorá sa všeobecne nazýva nudou. Ľudia bez spoločenského života stanú sa blazeovanými, na živote nenachodia nijakú interesantnosť, sú namrzení, sami sebou rozladení. Nastane nevôľa života. Takí ľudia pátrajú po čomsi, aby len nejako zabili čas.
Sú to v prvom rade kaviarne, krčmy a kasína. V nich hľadá taký človek v nude a v nevôli života isté vzrušenie. Mnohí teda v jednotvárnosti života tam hľadajú obsah života. Popri sklenici a cigare nemalú rolu hrajú i karty. Keď je zídená spoločnosť okolo stola v „dobrej“ nálade, nasledujú triviálne anekdoty. Často príde na program kritika a hanobenie ľudí, ktorí od kategórie takýchto spoločností stoja trocha ďalej. Nájdu sa i muži, ktorí alkoholom rozdráždení v neskorých nočných hodinách svoje ženy klamú, to znamená v trpených domoch hľadajú obodrenie svojho blazeovaného života.
Naskrze netvrdím, že by spomenuté spoločenské styky charakterizovali celý slovenský spoločenský život našej vzdelanej mužskej vrstvy. Avšak faktom je, že spomenuté spôsoby spoločenského obcovania hrajú v slovenskom spoločenskom živote nemalú, ba možno riecť, neraz výlučnú rolu. U mnohého sa veci majú tak, že sa ide do kaviarne alebo do krčmy preto, lebo to v spoločnosti lepšie „chutí“, ako sa hovorí. Čiže v podstate sa do krčmy ide nie kvôli spoločnosti, ale kvôli tomu, aby k alkoholizmu inklinujúce telo našlo ukojenie rozdráždených nervov. A tie ženy, ktoré vo svojej zaslepenosti mužom pevne veria, že ta idú skutočne kvôli spoločnosti, ba niektoré samy posielajú svojich drahých mužov pestovať takýto spoločenský život, nevedia, že často ich posielajú do morálnej skazy.
Ľud, menovite po dedinách, nemá síce jasný pochop o potrebe spoločenských stykov, ale de facto také styky tiež pestuje. V dobe súrnych poľných prác duch ľudu, súc viazaný k hrude, ktorá ho živí, nemá času na spoločenské styky. No len čo príde nedeľa, ide húfne do chrámu, tam vymodlí sa a vyspieva sa, čo mu hrdlo ráči, a popoludní, po nešpore, korheľne našich dedinských krčiem bývajú až preplnené.
V spoločenskom obcovaní sa vytvorili isté formy, ktoré obísť naskrze nemožno. Spoločenský duch vyžaduje, aby sa tie formy prísne zadržali. Vedie nad nimi prísnu kontrolu. Keď sa človek v morálnom ohľade i pokĺzne, spoločnosť tieto poklesky chytro zabudne alebo ich odpustí. Ale ak sa kto v spoločenskom živote previní proti týmto formám, dopustí sa neodpustiteľnej viny. Že sa v tom javí istá prepjatosť, myslím, je jasné.
Pri skúmaní našich spoločenských pomerov treba mať na zreteli, že jestvuje privátny spoločenský život a verejný život.
V privátnom sa stretáme s tou smutnou skúsenosťou, že nieto dostatočnej svornosti — rodiny v našich mestečkách sú rozdvojené.
I s takými skúsenosťami som sa stretol, že vošiel som do niektorého domu bez všetkej bočnej myšlienky, z púhej zdvorilosti, a nemilota, nevľúdnosť hľadela z očú, z tvárí a z každého pohybu, hoci reč bola úplne korektná.
Pod verejným spoločenským životom rozumiem pestovanie spoločenských stykov na zhromaždeniach, zábavách, v spevokoloch, na výletoch, v kasínach atď.
Musím predovšetkým poznamenať, že medzítka spoločenského života svoju úlohu dostatočne neplnia. Niet dostatočného zmyslu pestovať takéto styky. Kamkoľvek obrátiš svoj zrak, vidíš to.
Sama zábava neslúži tomu cieľu, aby sa duch zabavil, ale slúži často pýche a márnotratnosti. Kasíno slúži: vypiť si, pofajčiť a zakartovať si.
Verejný spoločenský život často ironickým spôsobom postavili na pranier Prúdy. Že však kritiky sú často prehnané, to vidí každý človek. Potrebné je predstaviť pomery v pravom svetle.
Zvláštna roztrieštenosť a klikársky život obrátili mnoho ráz pozornosť slovenské pokrokové časopisy a ako taký ho postavili na pranier. Slovo klika má na Slovensku samo osebe priostrý zvuk. Slovenské pokrokové časopisy vidia i v takých javoch slovenského spoločenského života klikárstvo, kde ho vlastne niet. Také posudzovanie pred širšou verejnosťou, že naše spoločenské pomery sú absolútne nezdravé, veci neprospeje. Animozita referentov a nezorientovanosť na sociálnopsychologickom poli často vylučuje spravodlivý, objektívny úsudok o našich spoločenských pomeroch a o jej triedach. Cudzí čitateľ z takýchto úsudkov môže uzatvárať to najhoršie. Potrebné je teda do týchto vecí vniesť kus svetla a pravého úsudku.
Predovšetkým je povinnosťou poznamenať, že vôbec ľudský spoločenský život, a takisto i slovenský, je natoľko komplikovaný, že rozmanité javy spoločenského života nedajú sa subsumovať pod kategóriu klík.
Kto na naše slovenské pomery hľadí nepredpojate, musí uznať, že slovenský spoločenský život za posledných pätnásť-dvadsať rokov sa stal natoľko rozmanitým, že skúmateľovi poskytuje nemálo zaujímavého. Staré patriarchálne pomery rad radom ustupujú a povstávajú nové, duchom modernizmu preniknuté pomery. Duch spoločenského života sa vzmáha, a to vo všetkých spoločenských triedach. Rozumie sa, že ako sa vzmáha duch spoločenského života, ako sa vzbúdza potreba pestovať spoločenské styky, ako sa život zo dňa na deň stáva komplikovanejším, v takej miere sa kryštalizujú určité spoločenské triedy.
Nechcem tu predkladať podrobnú úvahu o našich spoločenských triedach a o tom, ako sa vyvíjajú. Bol by to príťažlivý aj obsažný predmet osobitnej štúdie. Tu chcem len poukázať na typické javy nášho spoločenského života a na tie okolnosti, ktoré na rozvíjanie spoločenských tried účinkujú ako závažné faktory. Mysliaci človek si na základe týchto úvah sám môže dokresliť obraz o našich spoločenských triedach.
V našich dedinách sa kryštalizujú určité spoločenské kasty. Ak v dedine prebýva niekoľko inteligentských rodín, tie tvoria jednu kastu, pravda, za predpokladu, že pre nejaké osobné diferencie nie sú rozorvané.
U ľudu, hoci si to naši spisovatelia málo povšimli, jestvujú tiež isté kasty. Prv však si určíme pojem spoločnosti.
#K3#B. Pojem spoločnosti#-K3#
Predstavy o spoločnosti sú často nejasné, falošné. A hoci slovo „spoločnosť“ hrá v živote veľkú rolu, predsa definície o spoločnosti sú nedostatočné. Slovo „spoločnosť“ býva používané v dvojakom zmysle.
Po prvé, pod spoločnosťou sa rozumie súhrn tried, stavov, kruhov atď. v jednom štáte alebo národe sa utvorivších. Keď o spoločnosti hovoríme v tomto zmysle slova, vtedy spoločnosť nie je nič iného ako štát alebo národ, ale pochopený z iného stanoviska. Po druhé, pod spoločnosťou rozumieme každý súhrn ľudí, ktorých spája nejaká idea alebo záujem. Takýchto ideí alebo záujmov môže mať jedna a tá istá grupa ľudí viac[15].
Záujmy jedného sociálneho kruhu rozprestierajú sa často za hranice jednotlivých štátov. Sú teda isté sociálne skupiny, ku ktorým patria príslušníci viacerých štátov, tak napríklad tie, ktoré spájajú náboženské, národnostné, triedne a iné sociálne záujmy.
Gumplowicz svoju definíciu doplňuje Spencerovými vývodmi, a ten spoločnosť považuje za „individuality“, ktoré spája trvácnosť stykov (the permanence of the relations).
Gumplowiczova definícia spoločnosti, nakoľko je jasná, natoľko i reálnej skutočnosti zodpovedá.
Teda v spoločnosti je dôležitá idea a záujem, ktorý spája jednotlivé jej údy, a ďalej trvácnosť stykov, ktorá tieto údy zjednocuje.
V národe, ktorý sa dopracoval určitého stupňa kultúry a ktorý s moderným vekom chce držať krok, pôsobí veľké množstvo rôznych ideí. Tieto idey spájajú jednotlivé indivíduá toho-ktorého národa v grupy, triedy, strany. Je evidentná vec, že každé indivíduum, preniknuté istou ideou, musí patriť k nejakej skupine. Toto grupovanie okolo istých ideí a záujmov deje sa u pospolitého ľudu práve tak, ako u inteligencie. Teda u pospolitého ľudu sa stretávame so spoločenskými triedami práve tak, ako u inteligencie. Idey a záujmy majú v národe rôznu cenu, preto i spoločenské triedy majú rôzny zástoj a rôznu hodnotu. Neraz spájajú ľudí v jednu grupu i nemorálne idey a záujmy. A často sú to aj malicherné idey a záujmy, ktoré ľudí zjednocujú v sociálne skupiny. V takomto prípade hovoríme už nie o spoločenských kruhoch, ale o spoločenských klikách. Len takto môžeme psychologicky pochopiť podstatu klikárskeho života, ktorý hrá na Slovensku takú veľkú rolu, a to nielen po našich mestečkách, ale už i po našich dedinách.
Človek môže patriť k rôznym spoločenským kruhom, podľa tých ideí, ktoré hlása alebo zastupuje. Často sa stáva, že idey širokých rozmerov viažu niektorých mužov k vážnym spoločenským triedam, ale malicherné idey ich spájajú so sociálnymi kruhmi veľmi dubiózneho charakteru.
Z týchto dôvodov vyplýva, že jednotlivé spoločenské triedy netvoria niečo absolútne samostatného, ale že v mnohom ohľade jedna s druhou súvisia a jedna s druhou sa prelínajú. Podľa toho, ako idey a záujmy v nich panujúce prenikajú do mysle údov tých spoločností, podľa toho, vravím, prejavuje sa v nich rezkejší alebo menej rezký život.
Takéto formulovanie pochopu spoločnosti objasňuje niektoré temné body, ktoré na Slovensku v spoločenskom živote panujú a na ktoré sa budem v mojich úvahách usilovať poukázať.
Vo všeobecnosti možno povedať to, že slovenská spoločenská otázka je v slovenskej spisbe objasnená naskrze nedostatočne a predstavená vo falošnom svetle. Spoločenský život vindikuje sa len pre slovenské mestečká a pre slovenskú inteligenciu. A ľud po dedinách kde ostal? Nazdávaš sa, že uňho nieto sociálneho inštinktu?
#K3#C. Spolčujúce momenty#-K3#
Viac ľudí do jednej spoločnosti býva spojených istými spolčujúcimi prostriedkami. Ľudia, ktorí majú spoločné záujmy a nestýkajú sa, nemôžu tvoriť jednu spoločnosť. V spolčujúcich prostriedkoch môže byť veľká rozmanitosť a následne i počet spoločností môže byť veľký. Závisí to od života patričného národa, aká rozmanitosť spoločností sa v ňom môže vyvinúť. Čím je národ hospodársky, politicky, vedecky vyvinutejší, tým rozmanitejší je aj jeho spoločenský život. A naopak, môžeme povedať, že zaostalý spoločenský život je vždy dôkazom nevyspelosti patričného národa.
Gumplowicz vo svojej Sociológii rozoznáva tri druhy spoločenských momentov: materiálne, hospodárske a morálne. Materiálne spolčujúce momenty sú: spoločné bydlisko, spoločenské obcovanie, pokrvnosť a príbuzenstvo. Hospodárske momenty sú: rovnaké imanie, rovnaké hospodárske postavenie (veľké alebo malé hospodárstva, árendátori, priemyselníci, remeselníci, kupci atď.). Morálne momenty sú: rovnaká reč, náboženstvo, štátna príslušnosť, krajanstvo, štátne občianstvo a národnosť. Medzi morálne spolčujúce momenty patrí podľa Gumplovicza ešte aj rovnaký osud. Polohospodárske a polomorálne sú stavy: zemania, mešťania, kňazi, umelci, učenci, spisovatelia.
O všetkých týchto spolčujúcich záujmoch uvažuje Gumplovicz ešte aj zo stanoviska trvácnosti, teda či ten alebo onen spolčujúci moment trval cez viac generácií alebo len počas života jedného človeka, či iba dočasne. Táto Gumploviczova klasifikácia spolčujúcich momentov má tú dobrú stránku, že umožňuje triedenie spoločenských skupín a poskytuje prehľad spoločenského života. Rozumie sa, len tých spoločenských grúp, ktoré bývajú spojené uvedenými spolčujúcimi momentmi.
Nedostatkom Gumploviczovej klasifikácie je jej neúplnosť. Neberie do úvahy ľudský vek, ktorý na spolčovanie tiež v nemalej miere účinkuje, ďalej zabudol i na pohlavie, a to hrá ako spolčovací faktor vážnu rolu v spoločenskom živote. A po tretie, zabudol i na duševné vlohy pre spolčovanie. Lebo nie každý človek, ba možno tvrdiť nie každá rasa je rovnako schopná spolčovania.
Keď teda ešte tieto tri spolčujúce momenty vezmeme do úvahy, môžeme jasným okom nahliadnuť do faktorov spolčovania.
Každý tento spolčovací moment je dostatočný na to, aby z menšieho alebo väčšieho agregátu ľudí utvoril spoločnosť.
Sú spoločnosti, ktoré v jeden organický celok spája viac takých momentov. A čím viac spolčovacích momentov spája ľudí, tým mohutnejšia je spoločnosť, ktorú tvoria. Mohutnosť spoločnosti však nezávisí od kvantitatívnej veľkosti, ale od intenzívnosti patričného spolčovacieho momentu. Kvantitatívne menšia spoločnosť je vždy životaschopnejšia, ak spolčovací moment v nej je intenzívnejší, než kvantitatívne väčšia spoločnosť, ak spolčovací moment je v nej menej intenzívny.
#K3#D. Spoločnosti na Slovensku#-K3#
Vývody obsiahnuté v predchádzajúcej časti sú všeobecného rázu. Teraz obrátime zreteľ na Slovensko. V teoretickej časti som sa usiloval poukázať na rozmanitosť charakterov slovenského ľudu, na zvláštne okolnosti, v ktorých žijeme, sčiastky na zaostalosť, sčiastky na kultúrne snahy Slovenska a na jeho jednotlivé idey, ktoré prenikajú vrstvami slovenského ľudu. Berúc všetko toto do ohľadu, už vopred môžeme povedať, že spoločenský život na Slovensku je náramne rozmanitý a nad všetku mieru interesantný. Potrebné je však tieto spoločenské pomery na Slovensku bližšie skúmať, poukázať na silné stránky spoločenského života a na jeho nedostatky.
Začnem ľudom. Každý sa mýli, kto sa nazdáva, že medzi ľudom spoločenského života niet. Práve tak ako slovenská inteligencia i ľud sa rozpadá na rozličné kruhy, grupy a triedy. Cieľuprimerané bude, keď si všimneme jednu typickú slovenskú dedinu, ktorá sa národnostne začína prebúdzať, a na tej budeme analyzovať slovenský život. Keď vezmeme do úvahy ako spolčujúci moment hospodársky život, vidíme po dedinách dve spoločnosti, dve triedy: triedu „magnášov“ a triedu chudobných.
Prvú triedu spolčuje dobré materiálne postavenie a s tým spojené výhody. Do tejto triedy patriaci ľudia sú neraz spupní, nespravodliví a pánovití, ktorí na chudobnejších hľadia s opovrhnutím alebo zas ľútostivým okom. Druhú triedu vykoristiť, využiť, to sa nepovažuje za nejakú nemorálnu vec. Vidíme to napríklad pri urbárskych záležitostiach, ako prvá trieda krivdí druhej, kde a kedy len môže, napríklad pri spoločných urbárskych poriadkoch. Medzi týmito dvoma triedami sa neraz vyvinú trenice a boje, ktoré často bývajú vedené s najväčšou húževnatosťou. Človek pozorujúc tieto dve spoločenské triedy až obdivovať musí tú náruživosť, s akou tieto boje vedú,
V nemalej miere vplývajú na tvorenie spoločenských tried u ľudu politické pomery a presvedčenie. Tá čiastka dedinského obyvateľstva, ktorá čítaním časopisov a dobrých poučných kníh už k čistému národnému povedomiu prišla, sa spolčuje v osobitnú triedu uvedomených. Túto triedu spája v jeden duševný celok jej povedomie, teda vyšší stupeň inteligencie, a ona s istým opovrhnutím hľadí na tú vrstvu obyvateľstva, ktorá toto povedomie ešte nemá. Naproti tomu neuvedomelá čiastka tvorí zase jeden celok, ktorý je spojený práve svojou neuvedomelosťou. Táto skupina, menovite ak po dedine prúdi čulejší život, súc postavená pre svoju stagnáciu na pranier a vystavená posmešným poznámkam od prebudenej časti obyvateľstva, vo svojej zaostalosti na ostatných zanevrie a stáva sa takmer neprístupnou.
Tvorenie tried v prítomnej dobe je očividné. Kde sa tento jav vyskytuje, tam je hneď svižkejší život.
V obciach, ktoré sa začínajú prebúdzať, sú dve politické strany: slovenská strana a strana „čvachovská“. Tieto dve strany stoja jedna proti druhej ako dva nepriateľské tábory. Ak aj antagonizmus v časoch každodenných starostí medzi nimi zatíchne, predsa z hlbín duše nevymizne. Náruživosti vybúšia s elementárnou silou najmä počas volieb. Vtedy sa ukáže statočnosť zmýšľania na jednej strane a podlosť a zapredanosť na druhej.
Akým mocným spolčujúcim faktorom je politické presvedčenie, vysvitá i z toho, že i rodinné zväzky je vstave roztrhať. Neraz sa stáva, že otec patrí k jednej politickej strane a syn k druhej. Alebo jeden brat k jednej strane, druhý brat k druhej a otec je prípadne neutrálny. Politické presvedčenie má nemalý vplyv i na manželský život. Pri voľbách sa neraz stalo, že medzi manželmi prišlo k duševnému rozdvojeniu, pretože muž patril ku „čvachovskej“ a žena ku slovenskej strane. A pre tieto ich postoje vznikli neraz medzi manželmi nepríjemné scény.
Politické zmýšľanie ako spolčujúci moment hrá teda už u nášho ľudu veľkú rolu. Ako som spomenul menovite vtedy, keď sú mysle rozčúlené, ako to býva napríklad počas volieb. To sa už i deti bavia na politiku. Nie že by som tejto zábavke nejakú veľkú vážnosť privlastňoval, ale spomínam to výlučne preto, že politické presvedčenie ľudské mysle môže natoľko rozčúliť, že ani na deťoch to neostane bez účinku.
Na tvorenie väčších-menších spoločenských skupín vplývajú ešte iné rozmanité okolnosti. Po našich mestečkách sú to v prvom rade rodinné pomery. Rodina tvorí spoločnosť, ktorej členovia pred sebou netaja svoje city a myšlienky, ale vo všetkom sa s dôverou zdieľajú jeden druhému.
V nemalej miere vplýva na tvorenie spoločenských tried i nábožensko-cirkevná otázka. Tam, kde je obyvateľstvo z hľadiska náboženstva miešané, vyvíjajú sa isté spoločenské triedy i podľa konfesie. A ako som vo svojich principiálnych vývodoch obšírnejšie rozvinul, práve náboženstvo ako mohutný faktor historickej konštantnosti z jednej strany spája, ale z druhej strany i oddeľuje.
Aj na Slovensku má náboženské presvedčenie na spolčovanie ľudí ešte vždy veľký vplyv. Predovšetkým je to v obciach obývaných obyvateľmi rôznych konfesií. Tam každá konfesia tvorí zvláštnu exkluzívnu grupu. Náboženské presvedčenie jednotlivých takýchto grúp má cenu absolútnej pravdy. Proti tej pravde protestovať je neodpustiteľná urážka. A keby náboženské mysle boli rozčúlené, boje, ktoré by z toho na Slovensku vznikli, by boli veľmi náruživé. Za to, že konfesie na Slovensku žijú v pokoji, možno ďakovať taktickosti ich vedúcich mužov.
A že pred troma rokmi vypukli na Slovensku konfesionálne boje, to nie ľudu, ale krátkozrakým náruživým vodcom možno pripísať.
Aký vplyv má nábožensko-cirkevná otázka na tvorenie spoločenských tried, to vysvitá menovite tam, kde sa ujala nejaká sekta. Exkluzívny sektársky duch ponajprv oddelí svojich prívržencov od úradnej cirkvi. Prívrženci siekt vo svojej namyslenej dokonalosti idú tak ďaleko, že obmedzujú svoje spoločenské styky s údmi úradnej cirkvi na tie najpotrebnejšie životné otázky. Medzi sebou sú otvorení, menujú sa bratmi a sestrami, a vôbec, v spoločenskom obcovaní sa chcú ukázať ako vyvolená božská kasta.
Sekty sú náboženské spoločnosti, ktoré si robia propagandu a hľadajú prozelytov. Evanjelickej cirkvi vytýkajú nezrovnalosť života s jej učením. Je pochopiteľné, že keď takáto náboženská spoločnosť kritizuje úradnú konfesiu, tá sa v hlbinách duše cíti urazenou. Keď sa na Slovensku objavilo sektárske hnutie, náramne to vzrušilo mysle. Teraz už ľud navykol na sektárske hnutia, na sektársku propagandu a vzrušenie ani zďaleka nie je také, aké bolo spočiatku. Pri tom všetkom polemiky medzi sektami a evanjelickou konfesiou sú omnoho intenzívnejšie než medzi katolíctvom a evanjelictvom.
Nemalú rolu hrá v spoločenskom živote i číra náhoda. Keď príde človek do styku s totožne zmýšľajúcimi ľuďmi, vedenými tým istým duchom, nastanú blízke spoločenské styky.
Veľkú rolu hrá i totožné zmýšľanie. Tak napríklad slovenská inteligencia začína sa kryštalizovať na pokrokovú a na konzervatívnu skupinu.
Na tvorenie spoločenských skupín vplýva ako závažný faktor aj totožné postavenie. Ľudia toho istého povolania a zamestnania, ktorí majú tie isté záujmy, cítia sa spolupatriční a v spoločenskom obcovaní prejavujú sa v istej miere ako jednotné morálne teleso.
Na spolčovanie na našich slovenských dedinách účinkujú ešte aj iné, totižto lokálne dedinské pomery. Možno riecť, že v každej ulici väčšej slovenskej dediny prevláda zvláštny duch. Na vytvorenie tohto ducha majú vplyv ľudia, ktorí v patričnej lokalite bývajú, denne sa často vídajú, navštevujú, vedia o starostiach aj nerestiach jeden druhého, atď. atď. Tieto lokálne pomery často združujú ľudí rôzneho zmýšľania aj hmotného postavenia, a tak sa obyvateľstvo jednej obce rozpadá na viac takých skupín, ktoré podľa sociálneho ducha v nich panujúceho stoja od seba tak ďaleko, že človek príduc do takej spoločnosti, vytvorenej lokálnymi pomermi, cíti sa byť takrečeno cudzincom.
Rovnaké morálne zmýšľanie je tiež jeden spolčujúci moment nášho ľudu.
Tu chcem upozorniť hlavne na jedno. Aj spoločensky vydedení, t.j. opovrhnutí a morálne spustnutí ľudia sa spontánne spolčujú v jednu spoločenskú grupu. Akým silným spolčujúcim faktorom je takáto úzka morálna atmosféra, vidíme i z toho, že táto skupina sympatizuje, ba často sa i fraternizuje s cigánmi. Nie práve zriedkavé sú prípady, že morálne spustnutí inteligentní ľudia hľadajú a nachodia spoločenskú konexiu práve u cigánov. Čo týcho ľudí spolu spája, je príbuzná morálna atmosféra a opovrhovanie od ostatného spoločenského sveta.
Pri charakterizovaní spoločenských pomerov nášho ľudu poukázal som len na niekoľko typických spolčujúcich momentov. Týmito vývodmi opis ešte ani zďaleka nie je úplný. Len som chcel poukázať na to, že spoločenský život nášho ľudu nie je taký chudobný, ako sa to vo všeobecnosti myslí. Kto na ľud hľadí láskavým okom a vnímavým srdcom, ten v ňom istotne nájde dosť zaujímavého a spoločenský život nášho ľudu sa mu predstaví bohatším, než ako sa to vo všeobecnosti myslí.
#K3#E. Príčiny rozkladu spoločnosti#-K3#
Toto všetko, čo som doteraz o spolčujúcich momentoch slovenského ľudu povedal, je len jedna stránka jeho spoločenského života. Aby sme dostali úplný obraz o jeho spoločenskom živote, potrebné je skúmať aj tie príčiny, ktoré účinkujú na rozklad spoločenského života. Organizácia a dezorganizácia stúpajú totiž jedna popri druhej ako dva mohutné sociálne faktory.
Kto by slovenskému ľudu len všetko dobré a pekné pripisoval, ten by sa istotne veľmi mýlil. Keď hľadíme na spoločenský život nášho ľudu, vidíme u neho dosť temných stránok. A o týchto rozspolčujúcich momentoch chcem teraz v krátkosti uvažovať. Už v kapitole o rodinných pomeroch na Slovensku som poukázal, lež z iného stanoviska, na rozkol, ktorý panuje v rodinných kruhoch nášho slovenského ľudu.
Pokrvnosť je jeden zo spolčujúcich momentov ľudu, a to moment nie malý, no často sa stretávame s tou smutnou skúsenosťou, že je vystavený rozkladu rozličného druhu. Medzi momentmi rozkladu najvážnejší je moment hospodársky, majetkový. Čo nejeden väčší či menší rodinný kruh nášho ľudu rozdvojuje, je zväčša majetkový problém. Rozdeliť si medzi sebou rodičovský majetok bez škriepky sú u nás deti sotva kedy vstave. Často to ide len s pravotou. Že pri tom ľud už i tak ubiedený do väčšej biedy sa hádže, to ľahko chápe ten, kto si dal záležať nahliadnuť do jeho hmotných pomerov. Tu vidíme skutočne hrozné príklady besnej ľudskej náruživosti. A neraz ide o nepatrnú vec, ktorá rozuzdí ľudské náruživosti tak, až sa veriť nechce. Že pritom úrodu žnú povolaní i nepovolaní obhajcovia práva ľudu, je nad všetku pochybnosť jasné.
Na rozspolčovanie spoločenských tried nášho ľudu účinkujú i rozličné vášne. Je dosť známych príkladov, že pre jednu kuru, holuba, zajaca, ba pre jedno vajce je vstave náš ľud udusiť v sebe všetky ľudské city a s tou najväčšou vášňou vrhnúť sa na svojho protivníka alebo nepriateľa. Takéto prípady nie sú, žiaľ, nejakou zriedkavosťou, ba možno povedať, že sú na dennom poriadku. Jediný pohľad do archívu slovenského advokáta poskytuje mnoho interesantného, čo charakterizuje duševnú i morálnu atmosféru nášho ľudu.
#K3#F. Spolčovanie inteligencie#-K3#
I slovenská inteligencia je v spoločenskom živote podelená na triedy a na kliky. Klikársky život panuje hlavne po našich mestečkách.
Tvorenie jednotlivých spoločenských tried u inteligencie je podrobené viacerým podmienkam než u ľudu. Je to prirodzené, pretože vo vzdelanej vrstve sú komplikovanejšie životné vzťahy než medzi ľudom.
Slovenská spoločnosť inteligentov, ak ju berieme ako celok (odhliadnuc teda od klikárčenia), oddeľuje sa od neslovenskej spoločnosti svojím slovenským presvedčením.
Spoločenské styky sú možné tam, kde ľudia majú spoločné záujmy, kde sú viazaní tým istým duchom spolupatričnosti. Tam, kde sú záujmy rozdielne, prirodzene, nemôže ľudí spájať ten istý duch. Lebo podmienka spoločenského obcovania je otvorenosť. Ľudia len tam môžu spoločensky obcovať, kde bez všetkej ostýchavosti môžu zdeľovať svoje city, myšlienky, presvedčenie. Z toho vyplýva, že medzi presvedčeným Slovákom a medzi človekom iného zmýšľania pravého spoločenského obcovania niet. Ako exkluzívne sa maďarská spoločnosť správa voči nám, taká exkluzivita panuje i na našej strane. Táto exkluzivita nevylučuje síce isté vzájomné styky medzi menovanými spoločenskými triedami, lenže tu je potrebná nesmierna obozretnosť. V spoločenskom obcovaní veľkú rolu hrá sugescia, hlavne na slabé, nevyspelé individuality, vnímavé na všetky dojmy. Duševne nevyspelý človek, ktorý sa k samostatnému individuálnemu životu ešte nedopracoval, ak sa stýka s ľuďmi iného zmýšľania, vo svojej nevyzretosti podľahne názorom ľudí iného presvedčenia. Psychická procedúra je obyčajne nasledovná: Keď je reč o Slovákoch, keď sa na nás kydajú hany, človek individuálne slabý nenachodí smelosti postaviť sa proti našim hanobiteľom, ale mlčí. Už toto samo o sebe je zlé. V dalšej fáze však začne prisviedčať na to, čo zlého sa o nás povie, a konečne sám začne do svojho hniezda špiniť. Takýto človek je obyčajne pre slovenskú spoločnosť a vôbec pre slovenskú vec stratený.
Keď s človekom rozdielneho politického presvedčenia pestuje spoločenské styky silná individualita, nie je vystavená nebezpečenstvu, že by svoje presvedčenie stratila. Duch takého človeka inštinktívne odporuje všetkým sugestívnym dojmom. Ba práve mocná individualita svoje presvedčenia môže vsugerovať človeku opačného zmýšľania.
Spoločenské skupiny neslobodno považovať za niečo absolútne konštantného. Javí sa v nich ustavičné vlnenie, ustavičná fluktuácia. Ľudia patriaci do istej spoločenskej triedy raz sú v užších, raz v menej úzkych stykoch. Človek, ak sa častejšie nestýka s určitým spoločenským kruhom, buďto ochladne, alebo sa stane tomu spoločenskému kruhu cudzím.
Poukázal som na spoločenské triedy v našom ľude ako na typické javy spoločenského života. V skutočnosti je v živote týchto tried ustavičná fluktuácia. Duch, ktorý spája jednotlivé spoločenské triedy v jeden celok, sa raz zosilňuje, raz zas slabne. Následkom toho diferencie medzi triedami sú z času na čas väčšie alebo menšie. Najväčšie rozdiely sú vtedy, keď ľudskými mysľami hýbe nejaká dôležitá otázka tej-ktorej triedy. Tak počas volieb vzrastú diferencie takmer na nekonečné a ľudskými mysľami často zavládnu neprirodzené city, vášne a náruživosti. Ale keď na dennom poriadku takýchto otázok niet, vtedy nastane nivelizovanie diferencií a stagnácia spoločenského života.
Spoločenské triedy vykryštalizované na základe cirkevno-náboženskom sa nerady zbližujú. Autoritatívny a separátny duch náboženstva takéto nivelizovanie diferencií nedovoľuje. Ba možno riecť, že oproti iným triedam takéto triedy sú schopné najväčšej exkluzivity, ale vo vnútri medzi sebou aj najväčšej otvorenosti.
V spoločenskom živote má žena bohaté pole účinkovania. Nestačí, žeby žena len rodila, dojčila, varila a vôbec domácnosť viedla, ale je potrebné, aby i na javisku spoločenského života ako účinlivá pracovníčka vystúpila. A tu jesto mnoho práce, ale pracovníkov málo.
Hana Gregorová vo svojom úvode ku knihe Ženy píše o tejto spoločenskej misii slovenskej ženy nasledovne:
Každá Slovenka sa stáva apoštolkou slovenskej osvety rozširovaním slovenských časopisov i kníh a apoštolkou protialkoholického hnutia.
Nemusí každá napísať román, novelu, báseň. Keď našla jedného predplatiteľa pre hlásnika, keď nakriatla jediného človeka (svojho muža, otca, brata) aby sa odriekol pitia opojného nápoja vôbec - tak vykonala Bohu milú, národu osožnú, vzácnu vec a posunula ženskú otázku o krok ďalej.
Dôležitá je ženská otázka pre nás Slovákov i preto, lebo my, národ malý, nemáme takú častú a snadnú príležitosť vyniknúť a urobiť sa vzácnymi v šírom svete. Môže z nás vyjsť a vzniknúť medzi nami veľký duch, geniálny človek, ktorý zhodnotí a cenným urobí celý národ, ale my dnes, bohužiaľ, ani dosť obyčajných malých ľudí nemáme, nieto aby sme o svetochýrnych snívali. Treba sa nám chytať práce tam a na tom konci, kde aj našimi silami a prostriedkami môžeme užitočnú prácu vykonať - i pre seba i pre ľudstvo. Toto je dnes ženská otázka.[16]
V tejto kapitole nebudem hovoriť len o hospodárskej otázke v užšom zmysle slova, ako sa javí v zemedelstve, v remesle a v kupectve, lež predmetom tejto kapitoly budú vôbec materiálne existenčné podmienky slovenského ľudu. Skúmať teda budem fyzický život Slováka. Poukážem na to, že usporiadanosť alebo neusporiadanosť týchto fyzických existenčných podmienok nesmierne vplýva na politický aj na duševný život. Táto kapitola bude akoby fundamentom nasledujúcich kapitol.
Človek má mnoho spoločného so zvieraťom. Práve tak ako zviera i človek potrebuje na udržanie svojho života potravu. Kde má človek potravu v dostatočnej kvantite, tam je vstave normálne svoj fyzický život udržať. Tam, kde človek musí zápasiť s ťažkosťami fyzického života, nie je možné, aby žil normálny, ľudský život. Prirodzené konzekvencie toho sú, že telo hynie a duch človeka býva obmedzený len na inštinktívne prejavy. Preto každý národ ako orgán musí nadovšetko dbať o tieto fyzické podmienky života. Kde sú nedostatočné, tam kultúrny rozvoj nemá priaznivých podmienok. Ale kde sú prajné, tam možno dozaista predpokladať čulejší rozvoj kultúrneho života. Pravda, v histórii sa stretáme i s takými prípadmi, že aj za dosť nepriaznivých fyzických podmienok vyvinuli národy čulý kultúrny život, a naopak, i pri tých najpriaznivejších podmienkach hospodárskeho života nevedeli sa dopracovať dosť vysokého stupňa kultúrneho života.
My, Slováci, bedákame nad svojou biedou. V tomto bedákaní väzí mnoho pravdy, ale často je bez všetkého základu. Bedáka sa i tam, kde príčiny nijakej niet, ba bedáka sa i vtedy, keď by duša človeka mohla byť naplnená radosťou života. Je síce pravda, že vo všeobecnosti hmotné existenčné podmienky slovenského ľudu nie sú práve skvelé, ale pri tom všetkom nie sú celkom bezútešné. Pri intenzívnej práci a racionálnom spôsobe žitia jestvuje i dosť útechy i dosť radosti. Ale bezútešnosťou nás naplňuje tá chyba, že často niet dosť intenzívnej práce a racionálny život tiež chýba. Poukážem na to, ako obidvoje vplýva na evolúciu nášho života.
Slovák na svojom tele, svojimi mozoľami je schopný vyživiť cudzie, jemu nepriateľské indivíduá, ale pre svojich ľudí, pre svojich pracovníkov nemá najmenšieho zmyslu. Na slovenskom tele bohatne žid, bohatne maďarón, ale jeho vlastní ľudia zápasia s nedostatkom a s formálnou biedou. Tak český politik v Národnom hlásniku o „Československej jednote“ píše:
A Slováci? Ani len pre svojho domáceho brata Slováka nemajú zmyslu, nieto pre československú vzájomnosť. Radšej bežia so všetkým k židovi, k Nemcovi, k čertovi, len nie k Slovákovi. Nechápu heslo „svoj svojmu“, národ nevie živiť svojich ľudí, svojich pracovníkov. Závisť, nekultúrnosť, temné inštinkty, pudy. Uvedomenia dôstojnej spolučinnosti niet. Pozrite Slovákov v Amerike: naučili sa nielen rýchlo chodiť, ale bežať, a tam už vedia, že i tri minúty sú čas, lebo majú 180 sekúnd, ale vy tu doma nielen vysedávate, ale vylihujete a o modernej práci národnej, organizačnej, sociálnej, hospodárskej neviete. [17]
Na hospodársku otázku má u nás hrozný vplyv alkohol, a to tak medzi inteligenciou ako medzi ľudom. Nejedna inteligentská rodina bojuje s materiálnymi ťažkosťami práve preto, že domáci pán holduje poháriku.
Medzi ľudom je alkohol skutočnou materiálnou záhubou. Nieto príležitosti, čo by sa mohla zaobísť bez páleného. Keď sa Slovák narodí, hneď je na stole fľaša. Keď je sobáš, bez fľaše to ísť nemôže, pred pohrebom a po pohrebe už fľaša svieti na stole. Slovák nekúpi a nepredá ani prasa bez toho, že by sa to nepolialo páleným. Do roboty bez páleného nejde, robotu svoju bez páleného nedokončí. Slovom: pálenka a len pálenka. Či na to potrebné peniaze má alebo nemá, to na veci nemení, ale pálenka byť musí. Ak má, vytiahne ich z priečinka, ak nemá, alebo sused požičia, alebo žid zborguje. Nie málo, ale veľmi veľa jesto prípadov, že krstenia, svadby, pohrabníky robia sa za vypožičané groše. So svadobnými „kelčíkmi“ často tak stojí vec, že detné deti nie sú vstave vyplatiť dlh. Lenže svadba byť musela. To tak káže honor nášho ľudu. Nie div potom, že za takýchto okolností nejedna rodina na žobrácku palicu vychodí, a majetok prejde do rúk druhého gazdu alebo do židovských rúk. Je síce potešiteľné, že istá čiastka ľudu už prichodí k povedomiu a učí sa rozumne žiť, lež široké masy nášho ľudu rozhodný krok ešte nevykonali. Čo sa v tomto ohľade vykonalo, nie je iné, ako že začíname rozmýšľať o skaze, ale ďaleko sme od toho, aby sme šarkana už boli zahrdúsili. Z tejto skazy len žid ťahá osoh. Národný hlásnik v úvodnom článku „Pálené“ hovoriac o vzdelanosti a majetku židov takto píše:
Prečo je to? Ľahká odpoveď! Videli ste už opitého žida? Nie! Žid nepije a menovite nepije pálené, a to je tajomstvo jeho ohromného úspechu. Žid má rozum - lebo si ho nikdy neprepije! Žid je zdravý a dlho žije - lebo zdravie pitím nepodrýva, židove deti sa dobre učia a stávajú sa z nich učení, diplomovaní ľudia, lebo židovské deti sa neplodia v obžerstve a opilstve a nie sú hriechom rodičov založené. Žid bohatne, lebo on vám len „meria“ pálené, a majetok prepíjate vy. [18]
Na materiálne existenčné podmienky v nemalej miere vplýva aj pýcha a márnotratnosť rozličného druhu. Nie je odvtedy ani desať-pätnásť rokov, čo sa po sedliackych rodinách, až na malé výnimky, zaokryli všetky domáce potreby tým, čo gazdovstvo donieslo a domáci priemysel vyprodukoval. Žilo sa vtedy jednoducho z toho, čo hruda priniesla. O koláčoch po našich obciach, kde sa pšenica neurodí, nechyrovali, iba akže sa nejaká zvláštna príležitosť vyskytla. Káva bola neznáma vec, tú len „páni“ píjali. Sedliak ju neoblizol, iba ak niekde na svadbe alebo keď kmotra šestonedieľke priniesla. Gríska alebo rizkaša[19] bola voľakedy lahoda, ktorú sedliak, ak dakde, tak na krstení alebo na svadbe koštoval.
Teraz nastala v spôsobe života taká zmena, ktorá v nemalej miere vplýva na existenčné podmienky. Je síce pravda, že s kultúrou spolu súvisí i rozmanitosť fyzického žitia, ale nie vždy. V živote nášho ľudu sa často stretávame s takou ľahkomyseľnosťou, ktorá hraničí až so šialenosťou. Nie zriedkavé sú prípady, že mnohé rodiny následkom pôžitkárstva v jedení a pití sa hmotne ruinujú. Teraz káva, čaj a všelijaké koloniálne články sú už temer nepostrádateľné i v jednoduchých sedliackych domoch.
To isté možno povedať i o pýche, ktorá zavládla v našom ľude v úžasných rozmeroch. Často sa troví ten najposlednejší halier len preto, aby sa pýche holdovalo. To platí najmä o mladšej generácii. Pýcha sa menovite javí v odhodení ľudového kroja a popanštení sa až do poslednej nite. Následkom neraz býva nielen odcudzenie sa popanštených detí od svojich rodičov, ale i to, že popanštené, rodičovský kroj zanechavšie deti sa hanbia za svojich jednoduchých rodičov. Neraz som videl, že keď takým popanšteným deťom prichodilo niekde spolu ísť s rodičmi, nešli spolu v jednej skupine, lež deti vopred a za nimi pár krokov ich rodičia. Kto by v tom nevidel zjavný rozklad rodinných citov?
Do tejto kategórie patrí i to, že po našich dedinách rodičia svojim novorodeným deťom prestávajú dávať zvyčajné krstné mená a nahrádzajú ich inými, nezvyčajnými, panskými. A to sa medzi ľudom šíri ako nejaká epidémia.
Tu nepomôže nič iného ako osveta. Lebo až na istom stupni intelektuálnosti stojaci ľud vie, pokiaľ siahajú jeho prostriedky fyzického žitia.
Nie malých chýb sa dopúšťa i nejedna z našich inteligentských a polointeligentských rodín. Či prostriedky stačia alebo nie, pýche sa vyhovieť musí. Nejeden otec a nejedna matka odtrhnú si od úst a vynaložia všetko na vyfintenie svojich dcér, len aby takto ľahšie chytili ženícha. Lenže beda tomu ženíchovi, ktorý na takýto lep sadá! Na intelektuálne vyspelého človeka nekonečne príjemnejší dojem robí, keď patričná rodina predstaví sa vo svojom pravom materiálnom položení, ako keď svoje nedostatky pýchou a márnomyseľnosťou zakrýva.
Do opačnej chyby zase upadajú tí, ktorí svoju biedu zveličujú, a to preto, aby nejakú materiálnu výhodu dosiahli. V tomto ohľade sa predovšetkým na cirkevnom poli mnoho hreší. V evanjelickej cirkvi počuť ustavičné lamentovanie na trudné pomery evanjelických farníkov. Aj keď musíme uznať, že pomery niektorých cirkví nie sú práve najskvelejšie, vo všeobecnosti je veľmi nesprávne hovoriť len o biede.
Nadmerným prízvukovaním svojich trudných pomerov slovenské evanjelické kruhy utŕžili si u nemeckých cirkevných kruhov nemalú blamáž, takže si vec zasluhuje, aby bola zaznačená. Robím to nie preto, žeby som slovenskú evanjelickú cirkev chcel postaviť na pranier, ale s tým cieľom, aby sa podobné prípady neopätovali a evanjelické kňažstvo sa nepredstavovalo vo svetle úbohých bedárov.
Bieda na Slovensku! Tieto slová počúvame deň čo deň a už sme si na ne tak navykli, že si ani neuvedomujeme, čo v pravom zmysle znamenajú. Systematicky sa o tomto predmete neprehovorilo nikde a nikdy, hoci príležitostne sa i píše i hovorí o ňom dosť. Preto v súvise s hospodárskou otázkou na Slovensku nie je od veci o tejto téme prehovoriť systematicky[20].
My sami tak poznávame, že bieda na Slovensku panuje v úžasných rozmeroch. Protivníci naši podobne súdia o nás, t.j. že sa žiadneho blahobytu dopracovať nevieme. Avšak o príčinách našej biedy, rozličných jej formách a o jej odstránení premýšľa sa a hovorí dosť povrchne, ba často sa stáva, že človek v biede stojí, ale buďto nevidí, buďto vidieť nechce.
Pred čím treba vystríhať, je prílišný optimizmus a prílišný pesimizmus. Optimizmus práve tak ako pesimizmus sú pravými nepriateľmi reálneho ponímania života. Kým optimista nevidí hroziacu biedu, ktorá nad človekom visí, vtedy pesimista zase vidí a hľadá ju i tam, kde ju hľadať netreba. Nie všetko je bieda, čo ako také označené býva, a nie všetko je blahobyt, čo ako taký je uznávaný.
Slovensko nezaostalo ani vo svojich snahách dopracovať sa politického života. Ako každý, i ten najmenší národ, ktorý sa v posledných niekoľkých desaťročiach hýbal, tak i slovenský národ nadobudol povedomie a domáha sa politických práv.
Posledné roky, keď Slovensko vstúpilo do aktívneho politického života, sú pre poznanie slovenských pomerov v najvyššej miere interesantné. Zaujímavé sú z viacerých ohľadov. Predovšetkým z toho, že vidíme, ako vládne obmedzenia hatia všetok slobodný pohyb medzi Slovákmi. Ďalej z toho, že môžeme nazrieť do duše slovenského ľudu. A konečne z toho, že môžeme posúdiť i slovenských politických činiteľov.
Otázky, ktoré súvisia s týmito tromi bodmi, chceme teraz osobitne skúmať.
Ako nám vládne obmedzenia robia prekážky, o tom sa už tak mnoho popísalo, že sa tým ďalej zapodievať nemusíme. Môžeme teda nazrieť do duše slovenského ľudu.
Kto ľud zveleboval, kto sa zaň oduševňoval, ten istotne musel vytrezvieť. Poslanecké voľby poskytujú síce i mnoho povznášajúceho, obodrujúceho, ale súčasne poskytujú i mnoho deprimujúceho. Pri nich vidieť, že slovenský ľud je národ politicky nevyspelý, v ktorom politické idey sú doteraz len kvasom, a do širokých vrstiev národa ešte neprenikli. Tvrdiť síce nemožno, že by náš ľud bol pre politické idey absolútne nevnímavý, ale nemožno ani tajiť to, že niektoré kraje Slovenska sú pre politické idey akoby zatvorené, a i tam, kde slovenská politická idea má k ľudu prístup, stretáme sa často s tou najväčšou nevšímavosťou. Teda, ako vidíme, stupňov od úplnej absencie zmyslu pre politický život až po politckú vyspelosť nášho ľudu jesto hojný počet.
Príčiny nevyspelosti pre politický život sú rôzne. V prvom rade treba vziať do úvahy hospodársku odvislosť. Tam kde ľud je hospodársky nesamostatný, dá sa ako stádo slepo hnať do tábora nám nepriateľského. Je pravda, že mnohí ľudia majú svoje politické presvedčenie, ale strach a hrôza sú také mocné, že vzdorovať im sa chudobný slovenský volič neopovažuje. Naproti tomu sa zase stretávame so skúsenosťou, že ľud majetný, hospodársky neodvislý, dá sa skorej získať pre politickú ideu. Toto však tiež vždy úplne neplatí, lebo máme dosť príkladov, že aj hospodársky dobre situované obce sú neprebudené.
Príčinu teda musíme hľadať aj inde. A tu nesmieme zabúdať na to, že slovenská spisba je významným prostriedkom budenia politického povedomia. Teda tam, kde je ľud hospodársky neodvislý a kde sa čítajú slovenské politické časopisy, máme pred sebou povedomý, politicky vyspelý ľud. Naopak, v hospodársky odvislých krajoch, kde ľud nečíta slovenské politické časopisy, máme pred sebou čriedu a nie povedomý ľud.
Príčina toho, že sme v tomto ohľade vo všeobecnosti zaostalí, väzí v slovenskom charaktere. Nemáme dostatočný zmysel pre politické činy. Rečí síce jesto dosť, politikárči sa hodne, menovite pri poháriku, ale kde treba rukávy vysúkať, tam nie sme hotoví prichytiť sa do práce.
A ďalej, keď Slovensko vstúpilo do aktívneho politického boja, myslelo sa, že za krátky čas docielime badateľné úspechy. Srdce každého roduverného Slováka iste plesalo radosťou, keď sa ľud pri voľbách hrnul pod zástavu za politické práva. Lež nasledovalo fatálne sklamanie. Hrozný nátlak, ktorému sme boli vystavení, nedovolil nám dosiahnuť, čoho by sme si boli želali. V súvislosti s tým vyriekam tú kardinálnu myšlienku, že ak sa Slovensko chce dopracovať nejakého politického života, musí rozhodne nastúpiť na cestu najrigoróznejšej morálky. Doterajšie skúsenosti pri voľbách nás učia, že na Slovensku sa agitovalo nečestnými a nemorálnymi prostriedkami. Podplácanie, guláše alebo cigary hrali väčší zástoj, než presvedčenie.
Príčina neúspechov na politickom poli spočíva však i v samých vodcoch. Politická dráha vyžaduje charakterných mužov, plných nielen dobrej vôle, ale i disciplinovanej energie. Tu musím konštatovať, že Slovensko zocelených politikov nemá. Nie je dosť byť vyvoleným za poslanca, z času na čas povedať reč v sneme alebo zarečniť si na nejakom zhromaždení, dať sa pánom veľkomožným titulovať, ale potrebné je zasadiť sa celou svojou individualitou za ideu politickej slobody a práva. A čo vidíme v skutočnosti? To, že politici nekonajú svoju úlohu dosť vážne, že v ich pôsobení je hodná dávka politického športu. Najväčšmi deprimuje tá skutočnosť, že naši politickí činitelia sami bývajú neverní svojim zásadám. Mužovia, okolo ktorých sa hrnie tisíce halien, odvrátia sa od nich, a tak stádo ostáva bez pastierov. Ako ďaleko sme od dobre pochopenej politickej organizácie, toho dôkazom sú Slovenské ľudové noviny. Tento časopis pôvodne znamenite redigovaný a v službe slovenského národa stojaci stal sa neskôr orgánom popudzujúcim proti slovenským evanjelikom. Človek sa musí so strachom diviť tej krátkozrakosti, akú redaktori menovaných novín prejavili. Takéto spôsoby, prirodzene, trpené byť nemohli. Vec dozrela natoľko, že ústredný klub slovenskej snemovne národnej strany na valnej porade v Turč. sv. Martine dňa 28. novembra 1912 vyniesol ohľadne Slovenských ľudových novín a ich redaktorov nasledovné uzavretie:
Z príčin, že Slovenské ľudové noviny a ich redaktori páni Ferdiš Juriga a Florián Tománek v svojich článkoch od dlhšieho času dôsledne a pravidelne urážlivým a tu i tam i surovým spôsobom popudzujú slovenských katolíkov proti slovenským evanjelikom, že tieže noviny a ich horemenovaní redaktori z vysávania slovenského katolíckeho ľudu verejne a bezpodstatne upodozrievajú slovenských evanjelikov a jednotlivé slovenské, konfesionálneho náteru ani nemajúce korporácie, že tým podrývajú doterajšie mierne, znášanlivé bratské spolunažívanie slovenských katolíkov so slovenskými evanjelikmi a ohrozujú doposiaľ zo žiadnej strany nenapádanú jednotnosť slovenského národa, valná porada vyslovuje všetkým členom Slovenskej národnej strany a celému slovenskému národu v známosť uvádza, že pre tento smer Slovenské ľudové noviny nepovažuje za časopis stojaci v službe slovenského národa.
Ústredný klub slovenskej snemovne národnej strany vzhľadom na to, že páni redaktori Ferdiš Juriga a Florián Tománek nie sú členmi klubu a že p. Ferdiš Juriga medzi časom aj zo Slovenskej národnej strany vystúpil, upúšťa od kvalifikovania a posúdenia nepochopiteľného, vo svojich konzekvenciách rozklad Slovenskej národnej strany zapríčiniť uspôsobilého postupu menovaných pánov redaktorov, ukladá svojmu predsedníctvu, aby podalo správu o vystúpení p. Ferdiša Jurigu zo Slovenskej národnej strany predsedníctvu snemového národnostného klubu. [21]
Keď som hovoril o principiálnych otázkach kultúrneho života, spomenul som, akým závažným činiteľom v živote národa je cirkev. Poukázal som na to, že je to mocný faktor konštantnosti, ktorý pevne udržuje historickú kontinuitu. Najmä u malých národov má cirkev význam nesmiernej ceny. V borbe o existenciu sa malé národy opierajú o ňu ako o taký faktor, ktorý v nemalej miere stojí v službe tejto existencie.
Na Slovensku hrala cirkev významnú rolu v minulosti a bude hrať i v budúcnosti. Je to zástoj, ktorý pozorovateľ nášho kultúrneho života nemôže poprieť.
Najmocnejšou pevnosťou duševného života slovenského ľudu bola donedávna náboženskosť. Ňou boli absorbované všetky duševné potreby slovenského ľudu. Tam sa cítil byť Slovák vo svojom elemente.
Sú mnohí Slováci, ktorí sa bijú do pŕs za slovenskosť, ale ich krátkozrakosť je taká, že spomínanú okolnosť nevidia, a vo svojej slepote od cirkvi ako od prežitej ľudskej ustanovizne odstupujú. Vôbec, ľahostajnosť k cirkvi vyrástla v úžasnej miere nielen u slovenskej inteligencie, ale i u polovzdelaných ľudí a pospolitého ľudu. Aby sa naša učená inteligencia náboženskými otázkami zaoberala vedeckým spôsobom a úradný cirkevný život sa usilovala do istého súladu priviesť so svojím myšlienkovým svetom, toho niet. Ale hľadiac na formy cirkevného života, ktoré sú v mnohom ohľade prežité, odcudzuje sa cirkvi práve tak, ako sa odcudzuje náboženstvu vôbec. Som presvedčený, že keby v našej inteligencii bolo viac vedeckého ducha, keby sa inteligencia náboženskými otázkami väčšmi zapodievala, tak by táto ľahostajnosť nebola mohla na poli cirkevnom zavládnuť v takej miere, v akej zavládla. Zmýšľanie slovenskej inteligencie o cirkevnej ustanovizni a o kňažstve je často až cynické. Poniektorí slovenskí inteligenti hľadia na kňažstvo s úsmevom a považujú ho za udržiavateľov duševnej tmy.
Že veci došli až sem, toho nemalou príčinou je samé kňažstvo. Už svojím zovňajškom a vystupovaním vzbudzuje nie práve najlepšiu mienku o sebe. A druhé je to, že slovenské kňažstvo nestojí na vedeckej úrovni svojho povolania. Na akadémiách jednostranne a dosť povrchne vzdelané nevyjde do života s obšírnejšími vedeckými znalosťami. Po vstupe do života všetko ďalšie učenie zväčša prestáva alebo keď sa i koná, tak veľmi jednostranne.
V najkardinálnejších otázkach teológie nie si je kňažstvo načistom. Tým menej je orientované v iných odboroch vedy. Pusť sa do vedeckého rozhovoru s kňazom a dá ti neuspokojujúce odpovede alebo hľadí vedeckým dišputám vôbec sa vyhnúť. Že takéto skúsenosti autoritu kňažstva nedvíhajú, je vari vec, ktorá dôkazov nepotrebuje.
U tých, ktorí sú funkciami obťažení, neobstojí námietka, že niet času zaoberať sa vedeckými otázkami. Času je, len si ho treba chcieť nájsť. Dobré remedium je: neskoro líhať, zavčasu vstávať. Čas je taký poklad v ľudskom živote, s ktorým treba vedieť náležite šafáriť. Potrebné je pritom prísne disciplinovanie ľudskej energie. Len takýmto spôsobom sa môžu vykonať veľké veci.
Príklad disciplinovanej energie a vytrvalosti poskytuje v ev. cirkvi M.M. Bella. Pred svojím ablegátstvom v ničom nebol odchodný od tých kňazov, ktorých som práve charakterizoval. Poslanectvo však dalo jeho duši mohutný impulz individuálneho vývinu. Stal sa mocnou osobnosťou v slovenskej verejnosti.
Čo Bella vykonal, to síce nemôže každý, ale predsa mnohí by sa mohli stať vynikajúcimi mužmi. Duchovné pole je také obrovské, že pre každého je práce v hojnej miere. Pravidlo je: pevná disciplinovaná vôľa.
Cirkev stratila kredit aj následkom toho, že s pokrokovým duchom času nechce držať krok. Cirkev od inteligentov býva preto považovaná za inštitúciu založenú na povere, ktorej cieľom je krotenie ľudských vášní a vedenie ľudu k tomu, aby trpezlivo znášal krivdy na ňom páchané. Veď i ľudové príslovie hovorí, že richtár straší palicou a kňaz peklom.
Mal som raz rozhovor s jedným inžinierom katolíkom, teda s mužom v prírodovedeckom duchu vychovaným, ktorý o cirkvi a jej kňazoch hovoril s najväčším opovrhnutím. Považoval cirkev za chlácholiteľku neuvedomelého ľudu a kňazov za takých, ktorí surovosť a vášnivosť ľudu krotia vyhrážaním sa peklom.
Prirodzene, takáto reč bez poznámky nemohla ostať. Súc v hlbinách duše urazený, vyvinul som o danom predmete rozhovor. Upozornil som spomenutého na nesprávnosť jeho zmýšľania a poukázal som mu, v čom je podstata náboženstva. Po krátkom rozhovore spomenutý muž zmýšľal o cirkevno-náboženských veciach nezaujato a správne. To isté sa mi prihodilo i s jedným židom obchodníkom, teda nie s učeným mužom. O svojom rabínovi a o náboženstve nemal na ústach iné slová, iba opovržlivé. Keď som sa s ním pozhováral, po krátkom čase ospravedlňoval svoju nerozmyslenosť a celkom inak uvažoval.
Naši cirkvi odcudzení inteligenti by iste správnejšie konali, keby sa v náboženských otázkach zorientovali na základe vedeckých informácií a povinnosťou cirkevných kruhov je vedecké informácie poskytnúť.
U nás je v náboženských otázkach veľká konfúzia. Konám si iba svoju povinnosť, keď chcem do týchto vecí vniesť kus orientácie. Konám to v pevnom presvedčení, že cirkevno-nábožensky rozladeného čitateľa privediem na správnu cestu.
Aby sme v konfúzii ešte väčší zmätok neurobili, najlepšie bude najprv v krátkosti povedať, v čom je podstata teologickej vedy a náboženstva vôbec a pripojiť k tomu zopár myšlienok o učení Kristovom a o cirkvi.
Ako na každom poli ľudského života, tak i na cirkevnom poli speje sa k úplnému obratu. Duchovná revolúcia prítomnej doby sa ešte neutíšila. Cirkev dostáva od vedy nové a nové údery. A ak aj nedostáva také údery, ktoré by jej existenciu ohrozovali, je často degradovaná. I keď nemožno povedať, že by jej cena pre život za takýchto okolností bola považovaná vždy za minimálnu, predsa často za takú býva pokladaná.
Mottom boja, ktorý sa proti cirkvi vedie, je, že cirkev je v dnešnej forme zastaraná. Do tejto nevážnosti cirkev upadla nielen následkom prírodných vied, ale i vinou duchovných.
Je isté, že ľudský život sa vďaka novým výskumom zmenil. Život, aký teraz žijeme, a náhľady, ktoré koľko-toľko osvietený človek hlása, zdali sa byť pred jedným storočím úplne nemožnými. Slovom kultúrny človek prítomnej doby a kultúrny človek spred storočia sa v zmýšľaní a názoroch náramne líšia. Ako sa človek v individuálnom živote postupne v takej miere mení, ako rastie, práve tak sa ten istý človek v sociálnom ohľade mení v takej miere, ako sa rozvíja kultúrny život.
Pravda, cirkev proti týmto úderom neostala nemou. Cítiac nebezpečenstvo dospela k záveru, že oproti výskumom a rezultátom modernej vedy treba postaviť to, čo je v kresťanstve ideálne, večné. Lebo veď i v prítomnej dobe túžba po dokonalosti napĺňa nielen srdcia masy, ale i vzdelanej vrstvy. Cirkev ako morálne teleso stojí nielen pod absolútnou autoritou učenia Kristovho, ale vplýva na ňu cirkevná veda: teológia. Tá uznala, že s kultúrnym životom treba držať krok, a preto podrobila cirkev kritike.
Cirkevná veda čiže teológia vystavila kritike celú cirkevnú minulosť a rezultáty, ku ktorým dospela, boli zarážajúce.
Zimničným chvatom pracuje teraz teológia na preporodení cirkevného života. Niet ani jednej myšlienky tvoriacej kresťanský názor na svet, ktorá by nebola podrobená kritike a ktorú by teológia nebola predstavila v novom svetle. Produktivita na teologickom literárnom poli ešte nikdy nebola taká veľká, ako je práve teraz. Každým rokom vychádzajú nové monografie o Kristovej osobe, o jeho diele, o inšpirácii, revelácii. Vychodia nové histórie dogmát, nové izagogiky, komentáre dogmatiky, etiky atď., odhliadnuc od rôznych teologických časopisov, ktorým ani počtu niet. Ani to už nie je možné všetko v evidencii držať.
Túto horúčkovitú činnosť na teologickom poli charakterizuje menovite jedno: v prevažnej väčšine týchto teologických prác badať úsilie priviesť kresťanstvo a cirkev s terajšou vedou a vôbec s kultúrnym životom do súzvuku, a tak pre cirkev získať všetky vrstvy ľudí, správajúce sa k nej ľahostajne. Cirkevné kruhy túto úlohu konajú sčiastky popularizovaním teológie, a to tým spôsobom, že v zhromaždeniach sa v populárnom duchu pretriasajú teologické myšlienky, alebo sa vydávajú populárne osnované teologické spisy, ktoré sa potom rozširujú medzi širokými ľudovými vrstvami. Pri konštatovaní tohto stavu vecí hneď teraz dokladám, že naskrze nemám pred sebou obraz cirkevných pomerov uhorských a už celom nie našich na Slovensku. Hovorím predbežne vo všeobecnosti o cirkevných podmienkach kultúrnych národov, tých národov, v ktorých na poli duchovného života vznikli veľké koncepcie a ktoré vďaka svojej vysokej kultúre vždy zaujali markantnejšie stanovisko ku každej otázke duchovného života, a teda i k otázkam cirkevno-náboženským.
Tým, čo hovorím, nijako nechcem popierať, že by cirkev u nás na Slovensku nebola plnila nesmiernu úlohu. Naopak, bola jediným útulom, kde Slovák zabúdal na všetku sociálnu krivdu páchanú na ňom a kde čerpal sily, aby uniesol bremeno, pod ktorým hynul. Ale z druhej strany môže vzniknúť otázka, či cirkev nebola aspoň jednou i keď nie jedinou príčinou tých neblahých pomerov, v ktorých sa náš ľud nachodí. Tak sa aspoň zdá, že mnohí cirkevní zástupcovia svojím fatalizmom, ktorý hlásali, v nemalej miere prispeli k udržiavaniu daného stavu vecí.
Cirkevný život u nás charakterizuje stagnácia. Cirkev je od teológie takrečeno oddelená. V cirkevnom živote sa hlásajú staré náhľady, ktoré zdedila jedna generácia od druhej. Postupom času sa vyvinuli rozličné obrady tak pri nedeľných a sviatočných bohoslužbách, ako i pri pohrebných počestnostiach, ktoré náš ľud považuje za niečo absolútneho a kladie váhu na minuciózne zadržanie všetkých týchto maličkostí. A natoľko sa do nich vžil, že ich vykonávanie považuje za mierku hodnoty kňaza, a ak je v tomto ohľade spokojný, je vstave patričnému kňazovi prehliadnuť i tie najväčšie morálne poklesky. No nielen ľud, ale i samé kňažstvo sa s týmto všetkým tak zžilo, že v náboženských a obradných veciach takmer vo všetkom šlo a ide po vôli ľudu. A v tom je jedna príčina zaostalosti, ktorá náš cirkevný život charakterizuje.
Možno riecť, že na náš cirkevný život teológia nemala žiaden vplyv. My máme modlitebné knihy, máme spevníky, máme postilky, máme pár knižočiek na vyučovanie náboženstva, a to je asi všetko, čo sa na cirkevnom spisovnom poli produkovalo, ale teológiu, cirkevnú vedu, ako hybnú silu cirkevného života, sme my nikdy nemali. U nás nejaká vedecká teologická myšlienka nespôsobila dišputy, vymieňanie myšlienok, rozruch, obrat v zmýšľaní. Mne sa zdá, ako by sme boli podrobení nejakému fatalizmu. Aspoň je nepochopiteľné, prečo je u nás tak pramálo záujmu o teológiu.
Lež nielen teológia nemala vplyv na cirkevný život, ale ani veda vôbec nevyprovokovala nijaký badateľný odpor zo strany cirkvi.
Samo sebou sa rozumie, že v prítomnej dobe, v ktorej žijeme, svätou povinnosťou každého kňaza je uvážiť si stav vecí, v akom sa naša cirkev nachodí, a počítať so všetkými faktormi, ktoré na cirkev vplývajú a môžu vplývať. Túto službu koná teológia. Ak si kňaz nedrží za povinnosť svojho povolania kultivovať cirkevnú vedu, zaujímať sa o ňu, ten sa zrieka charakteru inteligenta, ten zaostane natoľko, že jeho posledné refugium bude hromžiť proti každej slobodnej myšlienke, ktorá sa do jeho krámu nehodí.
To čo ďalej povieme o vede vôbec, platí i o teológii. Ak je veda poznaním podstaty vecí vo všeobecnosti, teológia je poznaním podstaty náboženstva. Úlohou cirkevnej vedy je objasniť, vysvetliť tie náboženské idey, ktoré ten či onen revelaitor hlásal. Falošné by bolo pod slovom teológia rozumieť náuku len o kresťanskom náboženstve. Všetky dokonalejšie náboženstvá, ktorých pôvodcom je historická osoba, majú svoju teológiu. Že sa pod teológiou rozumie špeciálne kresťanská teológia, to nie je korektné a je to brané len v užšom zmysle slova.
Čo sa teda má rozumieť pod kresťanskou teológiou? Kresťanská teológia je pokus vysvetliť náboženský život, ktorý sa zjavil v Kristu. Konfesionálna teológia je objasnenie kresťanstva v svetle patričnej konfesie.
Z toho, že teológia je pokus o vysvetlenie kresťanstva, vyplýva súčasne i to, že teológia má vždy relatívny význam, že nikdy nie je niečo absolútneho, pretože náboženský život, ktorý tvorí predmet teológie, nie je možné vyjadriť v absolútnej forme ľudského zmýšľania. Náboženské idey sa nedajú absolútne opísať, tie môže človek predisponovaný pre náboženské veci len absolútne prežiť.
Podľa toho, aké stanovisko zaujali teológovia k jednotlivým ideám kresťanského náboženstva, povstávajú rozličné teologické smery alebo školy. To sa stáva i vtedy, keď niektorý teológ zaujíma k symbolom patričnej cirkvi to najkonzervatívnejšie stanovisko. I v hraniciach symbolických kníh sú vždy možné teologické školy. Slovom smery, ako sú ortodoxizmus, supranaturalizmus, špekulativizmus, pozitivizmus, eklekticizmus, či iné majú svoj pôvod vždy v rôznom chápaní jednotlivých ideí kresťanstva.
Teológia povstala vtedy, keď náboženstvo bolo treba chrániť proti nebezpečenstvu, ktoré mu hrozilo. Teológiu vyburcoval vždy útok, namierený proti náboženstvu a cirkvi. Eklatantný dôkaz toho vidíme v náboženstve národa izraelského. Vtedy, keď náboženstvo Izraelitov bolo v najväčšom nebezpečenstve, povstala židovská teológia. Prvý židovský teológ bol Ezechiel, ktorý žil v dobe pre Izraelský národ tej najkrutejšej, vtedy, keď Izrael ako štát prestal do času existovať.
Prvý kresťanský teológ bol apoštol Pavel. On je natoľko originálny teológ, že s jeho teologickým systémom nemôže sa merať ani jeden pokus teológie kresťanstva. V tomto ohľade stojí ojedinelý. Mužovia hlbokého umu sa obracali k hĺbaniu Pavla, z neho čerpá teológia ešte i teraz, natoľko bolo a je smerodatným. Práve preto, že Pavol je takýto zjavný mysliteľský talent, pozrime sa na podstatu jeho teológie. U Pavla ani nie tak Kristovo učenie, ako jeho dielo a jeho osoba je predmetom hlbokej úvahy.
Čo k nej Pavla pohlo? Prečo jednoducho neprevzal Kristovo učenie bez všetkého špekulovania nad tým, čo bol a kto bol Kristus? Príčinu k tomu zavdali historické okolnosti. Po tom psychickom procese, ktorý sa skončil jeho obrátením, Pavol ešte nebol ten muž, ako ho poznáme vtedy, keď zakladal slávne cirkevné zbory. To trvalo ešte veľa času a stálo ho to nemálo duševného boja, kým sa z neho vyvinul ten hĺbavý talent, ktorého poznáme z jeho epištolí. On sa musel najprv vhĺbiť do celej osobnosti a do celej duše Kristovej, on sa musel mysliteľsky teoreticky vzdelať. K tomu ho nútila židovská antipatia voči kresťanskému hnutiu. Jeho špekulatívna teológia má za cieľ vysvetliť židovskému svetu tú hroznú antinomiu, prečo Kristus, ten nevinný, morálne dokonalý muž musel znášať takú potupu. Jeho teológia bola teda obranou kresťanstva, jeho premýšľanie malo len v druhom rade polemický ráz. Predovšetkým to bola apológia. Slovom: on chcel, aby sa kresťanstvo stalo pre Židov pochopiteľným.
Hoci bol Pavol v pravom zmysle slova dogmatikom, pri tom všetkom bol jeden z mužov, ktorí za cirkev horeli. Jemu hĺbavé špekulácie neslúžili len k ukojeniu jeho pudu rozumovať. On bojoval za princíp. Ten princíp bol Kristus, pôvodca nového života. On ho oduševňoval v každom jeho slove, myšlienke, cite, skutku. Jemu šlo o to, aby svojimi hĺbavými úvahami vzbudil u poslucháčov nový život, život náboženský a morálny a aby sa tento život v cirkevných zboroch, ktoré založil, vzmáhal. Vo svojich epištolách prejavuje radosť nad tým, keď počul, že svojím učením vzbudil život a naopak, nič ho väčšmi nekormútilo, ako keď sa dozvedel, že jeho slová nemali účinku.
Sledovať v histórii pomer, aký bol medzi teológiou a cirkevným životom, nám tu nenáleží. To by mohlo byť predmetom osobitnej objemnej teologickej monografie. Tu ide o to, že čo sme o Pavlovej teológii tvrdili, teda, že chcel myšlienkami vzbudiť nový život, platí vôbec o teológii. Ak teológia túto úlohu nekoná, vtedy si pomýlila svoj cieľ.
Pravda, to čo tvrdíme, platí o teológii vo všeobecnosti a len indirektne o niektorých jej odvetviach. Napríklad teologická etika a biblická izagogika sú dva odbory eminentne teologické. A predsa veta, ktorú sme práve vypovedali, neplatí rovnako o jednej teologickej disciplíne ako o druhej. Keď povedané platí direktne o teologickej etike, neplatí v niektorých odvetviach biblickej izagogiky, iba ak len indirektne. Čím bližšie stojí niektorá teologická otázka k podstate kresťanstva, tým direktnejšie platí naša výpoveď. Tak napríklad pri niektorých otázkach biblickej izagogiky platí väčšmi ako pri niektorých otázkach teologickej etiky, hoci táto posledná disciplína stojí oveľa bližšie k podstate kresťanstva ako tamtá.
Z histórie teológie sa každý môže presvedčiť, že vždy chcela priniesť do súladu Kristovo učenie s duchovným prúdom a že sa snažila vzbudzovať cirkevný život. Pochopiteľné je teda to, že teológia následkom tohto svojho stanoviska dopustila sa neraz násilia na samej podstate kresťanstva. Z toho ďalej vyplýva i to, že teológia v niektorých dobách histórie cirkvi musela zaujať k cirkevnému životu kritické stanovisko. Najhlavnejšie krízy cirkevného života spočívali v tom, že teológia sa postavila na odpor oficiálnemu kresťanstvu, oficiálnej cirkvi. Ona totiž svojím kritickým zrakom nahliadla do nedostatkov, často do antinómií cirkevného života. Lebo teológia má mať cieľ urobiť kresťanstvo pochopiteľným novému veku, aby ho zosúladila s ideami patričnej doby. Túto úlohu koná každá pokroková teológia, ktorá sa neuspokojí s tým, aby vyznávala jednu alebo druhú dogmu, a ktorá kresťanstvo, Kristov názor na svet a na život chce priviesť do súladu s najnovšími výdobytkami vedy a vôbec s výdobytkami kultúrneho života.
Nech mi za to čo hovorím, nikto neimputuje niečo neslýchaného. Teológia prítomnej doby sa pohybuje v tejto oblasti a začína ísť v ústrety vede, aby jej podala ruku. V niektorých otázkach sa náramne odchýlila od tej teológie, ktorá bola v platnosti voľakedy. To platí nielen o najliberálnejšej modernej teológii, ktorá je rezultátom starého nacionalizmu, ale vzťahuje sa to i na najhúževnatejší ortodoxizmus. Terajší ortodoxizmus naskrze nie je ten, ktorý bol voľakedy. I on sa snaží s duchovným prúdom moderného veku držať krok. Pravda, ide mu to pomalšie ako iným teologickým smerom. Slovom, niet takmer jednej idey kresťanstva, ktorú by teológovia neboli podrobili kritike.
My žijeme teraz v grandióznej epoche histórie človečenstva. To musí vidieť každý, kto nemá belmo na očiach. Táto epocha sa dá porovnať s tou, ktorú kresťanstvo prežilo, keď sa stretlo s gréckou a rímskou kultúrou. Vtedy náležalo priviesť kresťanstvo do súladu s gréckym a rímskym názorom na svet, teraz náleží priniesť ho do súladu s kultúrnym životom prítomnej doby. Rozdiel medzi týmito dvoma epochami je ten, že za onej doby vládol úzus proklamovať na synodách dogmy ako úradné. Kto sa im nepodrobil, ten bol stíhaný kliatbou. Tento spôsob proklamovania dogiem za úradné teraz nie je možný, keď i cirkevný život terajšej doby charakterizuje rozmanitosť a rozdrobenosť. Dnes, keď sa teológia kultivuje na univerzitách, vyvinula sa medzi teológmi nesmierna rivalita a na teologickom literárnom poli nastala neslýchaná produktivita. Vo svojich dielach vystupujú učenci so svojimi názormi pred verejnosť a takýmto spôsobom si získavajú pre ne prívržencov. Povstávajú teologické školy. Náhľady a idey učencov majú asi takú cenu ako dogmy, lenže nie sú proklamované za úradne právoplatné. Keď si ich osvojí menší či väčší okruh prívržencov, stávajú sa heslami, akoby dogmami toho okruhu. V súčasnosti sa dogmy úradne proklamovať nedajú, lebo v terajšom kultúrnom živote, keď je i cirkevný život rozdrobený a rozmanitý, individualizmus hrá takú veľkú rolu, že každý koľko-toľko vedecky zmýšľajúci človek snaží sa utvoriť si samostatný názor na svet. Modernému človeku sa prieči nemať svoje vlastné náhľady a názory. Je azda niekto, čo neuznáva pravdivosť tohto tvrdenia?
Pravda, pri všetkej rozdrobenosti a rôznosti cirkevného života a vzdor všetkým teologickým smerom badať rešpektovanie zásad reformácie. Napriek všetkej rozmanitosti na teologickom i na cirkevnom poli je neodškriepiteľné, že panuje istý konsenzus, ktorý kulminuje v tom, predstaviť kresťanstvo ako duchovnú moc, ktorá ľudí morálne obrodzuje.
Princíp je teda jeden a ten istý, len jeho prevedenie je rozdielne. A to je korektné a historicky azda jedine oprávnené.
Úloha teológie je pre cirkev jedna z najdôležitejších. Teológia má poukázať na to, čo je v kresťanstve ideálne, večné. Ona čistí náboženské a morálne cirkevné pomery. A túto úlohu má konať v smere reformácie. Reformácia, to má byť jej heslo. Všade, kde teológia vidí v cirkevnom živote nejaký nedostatok, má zasiahnuť do stavu vecí vždy v reformačných tendenciách. Lebo reformácia 16. storočia nie je niečo absolútneho. Reformácia je princíp pokroku a vývinu. A práve v pokroku spočíva kultúrny vývin a rozvoj každého národa.
Reformácia obsahuje v sebe dva elementy. Jeden negatívny, ktorý v slove reformácia nie je obsiahnutý, a druhý pozitívny. Z negatívneho stanoviska je to odpor proti všetkému tlaku a všetkej temnote v duševných veciach, ale súčasne i v sociálnom postavení. Z pozitívneho stanoviska je to tvorba nového, dokonalejšieho, duchu kresťanstva zodpovedajúceho života, a borba za spravodlivé, zásadám Kristovho učenia zodpovedajúce sociálne postavenie človečenstva. Slovom: najživšou potrebou každého človeka, ktorý v náboženských a morálnych veciach poctivo zmýšľa, je reformácia. To je, myslím, jasné. To hlásajú všetky uvedomelé, stav vecí najnovšej doby poznajúce teologické kruhy.
My sa často honosíme našou reformáciou a naším protestantizmom. Púhym slovom neraz zakrývame nedostatky nášho cirkevného života. Nazdávame sa, že Luther a Melanchton vykonali všetko za nás, a že my teraz máme zložiť ruky. Čo títo mužovia vykonali, vykonali sami za seba. Lutherova reformácia bola podrobená historickým podmienkam. Reformátori teda nevykonali dokonalé dielo, ale podali človečenstvu dokonalý princíp, totiž princíp reformácie. Nám treba v tomto reformátorskom duchu pokračovať. My, Slováci, sami o sebe hovoríme ako o eminentne nábožnom národe. Ale v protestantskom svete hádam žiaden národ nezakrýva nedostatky svojho života náboženskými vecami v takej miere, ako práve my. Čo všetko sa na tú „milosť božiu“ uvaľuje, je až hrôza. Ak je niekde potrebný reformátorský duch, istotne je potrebný u nás. Kto sa z našich kňazov len koľko-toľko obtrel o moderne zmýšľajúcich ľudí, ten toto ochotne uzná.
Pri každej vede človek musí uznať pokrok, napredovanie. Staré idey bývajú premožené novými, následkom čoho tie prvé majú časom len historickú cenu. Pozrime sa na hocijaké odvetvie vedy, všade sa stretávame s týmto javom. Či je to chémia alebo fyzika, či je to jurisprudencia alebo sociológia, či je to psychológia alebo filozofia, všade vidíme tento neodškriepiteľný zákon.
To isté platí i o teológii. Ak si teológia robí nárok na to, že je vedou, stojí a stáť bude pod týmto neodškriepiteľným zákonom. Preto hocijaká teologická myšlienka, s ktorou sa stretneme, nikdy nie je absolútnym adekvátnym výrazom tej alebo onej podstatnej idey kresťanstva, ale časom sa mení. Slovom: teológia a cirkev nesmú nikdy stáť v protive s kultúrnym vývinom človečenstva.
Práve tak, ako každé odvetvie vedy slúži snahám a ideálom patričného národa, i teológia má slúžiť národnému cieľu. Povedzme už teraz: teológia má byť národná. Ona má vyvíjať Kristovo učenie vo forme zodpovedajúcej duchu a kultúrnym snahám toho či onoho národa. Teológia má teda mať na zreteli charakter patričného národa. Napríklad nemecká teológia je v ozajstnom zmysle slova národná. Kto mal príležitosť oboznámiť sa s ňou, tomu je to neodškriepiteľný fakt.
Z toho nasleduje ešte jedno. Často sa stretávame i s takým názorom, akoby náboženstvo patrilo len do chrámu, do cirkevnej školy a do domácnosti. To je hrubý omyl. Náboženstvo patrí do všetkým maličkostí individuálneho a sociálneho života. Kristus mal pred sebou nielen individuálny život človeka, ale i sociálny. On bol v pravom zmysle slova praktický sociológ. Tú sociálnu misiu, ktorú on vykonal, má konať i cirkev. Cirkev má byť prvá, ktorá má proti sociálnemu potláčaniu, otročeniu, jarmeniu sociálnych tried alebo celého národa s celou rozhodnutosťou bojovať. Ona má bojovať vôbec proti všetkému, čo človeku alebo národu jeho hodnotu a dôstojnosť odoberá.
Aká má byť naša slovenská teológia? - ak takto otázku smieme predostrieť.
Samo sebou sa rozumie, že i u nás je kus teológie nevyhnutnou potrebou. Hovoríme často, že slovenský ľud je skutočne nábožný. Toto je cum grano salis[22] pravda. Slovák dáva výraz svojmu náboženskému cíteniu pri každom hnutí života. Jemu je náboženstvo podstatnou vecou žitia a nikto mu ho nesmie brať. V ľude ateizmus alebo ireligiozita neexistuje. Uňho nábožnosť a moralita sú pojmy, ktoré sa kryjú. On náboženským nimbom obklopí i veci. Drevorubačovi je kus hľuzavého dreva, ktoré sa mu dá ťažko štiepať, bezbožné drevo. Takéto náhľady sú u ľudu na dennom poriadku. Ba môžeme ísť ešte i ďalej. U Slováka je nábožnosť niečo natoľko vrodeného, že i hriech je vstave zahaliť náboženským rúchom. O jednom valachovi sa napríklad hovorí, že keď nočnou hodinou išiel do cudzieho košiara ovce kradnúť a vymacal si z nich v košiari čo najlepšie, keď mu ich prichodilo z košiara von vyhadzovať, vzdychol: „Bože, Otče, pomáhajže!“
Rozumie sa, že pri takomto stave vecí by u nás teológia mohla konať pre náboženský život nesmiernu prácu, lebo treba si ver položiť otázku, či v náboženskom živote, aký žije slovenský národ, niet niečo pomýleného, nesprávneho, ba mohli by sme riecť patologického. Následok chorobne prepjatého náboženského života je totiž tá najhrubšia poverčivosť. Aký výrastok je u nás poverčivosť, to by každý mal vedieť. Tu má práve teológia skúmať náboženské idey ľudu a má byť podobná operátorovi, ktorý ostrým nožom vyrezáva všetky divé výrastky na tele.
Aký má byť smer našej teológie? To nie je nepodstatná otázka. Luteránsky ortodoxizmus u nás zapustil také hlboké korene, že slovenskému kňazstvu na nejaký druhý smer čo i len pomyslieť je ťažko. Staršia vrstva slovenského kňazstva sa bojí hoc iba predstaviť si iného ducha v našom náboženskom a cirkevnom živote, než je ten, v ktorom slovenské evanjelictvo žije. To je cirkevný konzervativizmus. Tento cirkevný konzervativizmus je ovšem veľmi pohodlné stanovisko. Ním sa dajú zakrývať všetky nedostatky. Ale nebezpečie spočíva v tom, že súc konzervatívnym smerom, zväčša sa hermeticky uzavrie pred pokrokovou myšlienkou. Takýmto spôsobom vyvoláva proti sebe odpor a často býva príčinou vlastnej záhuby.
Je pravda, že my, pretože sme vyrástli v konzervatívnych ideách, musíme s nimi počítať. Ale s takým absolútnym konzervativizmom sa v prítomnej dobe sotva dá niečo započať. Je pravda, že my zotrvávame na základe symbolických kníh. V nich označené zásady sú a majú byť meradlom nášho cirkevného a teologického života. Najbližšie k podstate veci stojíme vtedy, keď v tých symbolických knihách vidíme len symboly. Pri takomto ponímaní vecí teológia môže sa slobodnejšie pohybovať bez toho, aby sa dopustila násilia na konfesii, a pritom sa nedostala do situácie, že by pri exaktných vedách stratila kredit. Nie litera konfesií má viesť teológiu, ale duch, ktorý obsahujú naše konfesionálne knihy. A ten duch je v nich oveľa liberálnejší, oveľa tolerantnejší, ako si to zarytý ortodoxizmus často myslí.
Je pravda, že by všetky tie smery, ktoré panujú v Nemecku, mali mať svojich prívržencov aj u nás. To by bol dôkaz zaujatosti za vec. Keby to tak u nás bolo, jestvovala by tiež medzi prívržencami rozličných smerov rivalita, ako to vidíme napríklad v maličkej evanjelickej cirkvi vo Francúzsku. Že u nás nepanuje žiadna vedecká rivalita, to je eklatantný dôkaz toho, že u nás vôbec vedeckého teologického života niet. Lebo i pri tom istom smere môžu byť v jednotlivých otázkach názorové odtiene. Tak i pri našom konzervatívnom cirkevnom živote mohli by byť na poli teológie rozdielne mienky, náhľady. To, pravda, darmo hľadáme. Keď u nás máme budiť o teológiu záujem, alebo slovenskú teológiu máme tvoriť, vtedy sa pýtame, aký to má byť smer, ktorým máme ísť.
Slovenskému duchu by zodpovedal nejaký mystický supranaturalizmus, leba Slovák je vskutku mysticky naladený a žije supranaturalistický náboženský život. Slovák rád o každej veci dumá. Ale z mysticizmu ľudská duša nevyžije. Ako o tom svedčí história, zakrpatie. Ak má teológia vzbudzovať cirkevný život, musí proti mysticizmu celou energiou bojovať, hoci uznať musíme, že istý element mysticizmu je potrebný.
Našim kultúrnym snahám nezodpovedá ani mysticizmus, ani supranaturalizmus, ale zdravý pozitivizmus. Hlásať Kristove idey o Bohu (Boh je láska), o človeku (človek sa má usilovať stať sa morálne dokonalým „buďte dokonalí…“), jeho sociológiu (človečenstvo jedna veľká rodina, všeobecná láska atď., atď.) to je potrebné. Potrebám ľudskej duše zodpovedá historický Kristus, ktorý sa narodil v Betleheme, ktorý už v dvanástom roku svojho veku mal dokonalé povedomie svojho poslania, ktorý v tridsiatich rokoch vystúpil a verejne hlásal kráľovstvo Božie, odpustenie hriechov, všeobecnú lásku, ktorý bojoval proti všetkým formám hriechu a ktorý konečne za svoje presvedčenie i tú najhanobnejšiu smrť podstúpil. Bez tohto historického Krista skutočného náboženského života niet. Tento historický Kristus ešte ľahko nájde prístup do ľudského srdca, do ľudskej mysle a duše.
Objasniť tohto historického Krista a ním vzbudený život, to rozumiem pod pojmom pozitivizmus, ktorý som už prv spomenul.
Toto nechce byť rozvinutý program slovenskej teológie, to je len predložený problém alebo hypotéza, s ktorou by sa naše cirkevné kruhy mali na každý pád zapodievať. Ale Slovensko, žijúce až donedávna v patriarchálnych pomeroch, si to nevšímalo. Rozmýšľalo sa tak, že my máme dosť svojich ťažkostí a starostí, načo sa trápiť vedeckými otázkami. Až na malé výnimky v tejto duševnej letargii spí a hlivie slovenské kňažstvo. A inteligencia laikov, teda nekňazi, aj keď direktne a ofenzívne cirkev nenapádajú, predsa svojou ľahostajnosťou voči nej dokazujú vskutku to, že je im nepotrebná, zbytočná.
V novšom čase cirkev na Slovensku dostala úder najprv živým, potom i tlačeným slovom. Najmarkantnejším príkladom toho je Šrobárova prednáška Viera a veda, držaná v Martine a potom uverejnená v Prúdoch. A naše cirkevné kruhy charakterizuje očividná ľahostajnosť, veď proti prednáške sa neozval ani jeden cirkevný muž. Chudobu vedeckej učenosti slovenského kňažstva dokazuje, že nenašiel sa kňaz, ktorý by bol chytil do ruky pero a proti prednáške napísal, vzal náboženstvo a cirkev pod záštitu.
Aj z tejto prednášky vidieť, že u mnohých panujú o náboženstve falošné predstavy. Náboženstvo je fakt, ignorovať ho nemožno. Protestujem proti tomu, aby o mne niekto povedal, že z hlúposti ľudu žijem. Protestujem proti tomu, žeby mňa niekto kládol na rovnaký stupeň s augurom [23]. Protestujem proti tomu, aby mňa niekto držal za pyšného človeka, ktorý však káže trpezlivosť. Áno, trpezlivosť kážem, trpezlivosť v trápení, trpezlivosť v žiali, trpezlivosť v nemoci, ale nikdy som nekázal trpezlivo znášať sociálne krivdy.
Že hriechy sú, preto sa má obviňovať cirkev? Pamätajme:
Lekárov jesto — ale jesto i nemocí.
Jesto advokátov — a predsa jesto krivdy.
Kňazov jesto — jesto i hriechu.
Autor Viery a vedy nemá žiadny zmysel pre otázky náboženstva. Mal sa informovať, v akom štádiu je vedecké skúmanie otázky náboženstva.
On si myslí, že city nemôžu byť predmetom vedeckého bádania. A v tom väzí jeho veľká chyba, jeho veľká nezorientovanosť. Je pravda, že ľudské city sú novým poľom vedeckého bádania, no poľom nesmiernych rozmerov, môžem povedať nesmiernejších než myšlienkový svet.
Upozorňujem autora, že máme znamenité monografie napríklad o láske, o strachu, ale niet o zúfalstve, o nádeji.
Ako som už spomínal, otázka náboženstva spadá do odboru filozofie náboženstva a správne ponímanej teológie.
Aké čierne výrastky sú v náboženskom živote, to najlepšie zbadáme vtedy, keď do tejto state zahrnieme nielen ten náboženský život, ktorý slovenský ľud prejavuje v rámci úradnej cirkvi, ale i tie prejavy ducha, ktoré menujeme poverou. Pri jej skúmaní objavíme nesmierne bohatstvo citov a bujnú fantáziu slovenského ľudu.
Tam, kde bol ľud sám na seba ponechaný, hynie vo svojej fantázii. Preto v neuvedomelých krajoch nachodíme najviac povery. Čím je ľud neuvedomelejší, tým živšiu fantáziu má, tým viac povier vytvoril. Naproti tomu, kde ľud čítaním časopisov dosiahol už istý stupeň vzdelanosti, tam povera ustupuje a nastupuje zmysel pre reálny život.
Povera paralyzuje ducha, pravý úsudok. Je ťažko liečiteľná.
Najlepší liek: čítanie časopisov.
Čo sa náboženského života v rámci cirkevnej organizácie týka, vidíme, ako som povedal, skostnatenosť.
Nerozpakujem sa povedať, že skostnatený cirkevno-nábožný život bol nemalou prekážkou vývoja Slovenska. Viem, že tento výrok vyvolá nemalý odpor zo strany slovenského kňažstva. Ba ja sám dôrazne vyzývam slovenské, menovite evanjelické kňažstvo, aby tento môj výrok komentovalo, aby sme si myšlienky navzájom vymieňali. Vypovedal som ho po dlhom rozvažovaní. Ako zrelý úsudok som ho vyslovil už raz i na pastorálnej konferencii v Mikuláši, kde, žiaľ, žiaden vážny odpor nevyvolal.
Pre Slováka všetka duševná potreba sa donedávna odrážala vo vykonávaní cirkevných povinností. Ľud na kňaza hľadel s úctou, bázňou a pokorou. Videl v ňom zvláštnu osobu líšiacu sa od iných ľudí. A práve preto kňazom i tie najťažšie poklesky odpustil. Je zrejmé, že to bola veľká neuvedomelosť ľudu.
Kňazi sa túto neuvedomelosť ľudu nerozpakovali využiť. Na nimbe, ktorým im ľud hlavy ovenčil, si mnoho zakladali. Pokora ľudu im lichotila, čo sa ešte i teraz vo všeobecnosti javí v ošklivom zvyku dať si ruky bozkávať a prijímať nezaslúžené tituly.
Som tiež kňaz, ale proti týmto zvykom som sa od prvopočiatku postavil na odpor. Od ľudu som nikdy poníženosť nežiadal ani nečakal, ale očakával som a žiadal úprimnosť a otvorenosť srdca. Nikdy som nevyužíval neuvedomelosť ľudu vo svoj prospech, ale čakal som, aby moja duševná práca bola náležite uznaná. Mojim farníkom som nikdy nelichotil, ale vždy som im povedal pravdu, mohla byť tá pravda akokoľvek tvrdá.
Keď obrátime zreteľ na cirkevno-nábožný život nášho ľudu z jedného stanoviska, zbadáme až príkladnú horlivosť a obetavosť. Ale z druhej strany vidíme zase i tienisté stránky. U mnohých nábožný život je život číreho zvyku. Nejeden nejde do chrámu vzdelať sa, ale ide len z obyčaje. Do chrámu vstúpiac ukáže zdanlivú horlivosť, s veľkou ochotou sleduje bohoslužobný poriadok, oči má upreté na kňaza, ale to čo sa mu káže, nechá jeho srdce chladným.
Dôkazom toho, že nedeľná bohoslužba je u mnohých len zvykom, je, že popoludní sú krčmy preplnené.
A s inteligenciou ako stojíme?
Cirkevný život inteligencie poskytuje povznášajúce, ale i deprimujúce príklady.
Ako sa správajú slovenskí modernisti ku kresťanstvu? Táto otázka nám nakrze nie je ľahostajnou. Napospol rozšírená mienka je, akoby sa moderný slovenský ruch staval v princípe proti cirkvi a kresťanstvu. Takto však súdi len ten, kto do slovenského moderného hnutia bližšie nenazrel. Modernistom vonkoncom nejde o to, vyvolať nejakú antipatiu proti úradnej cirkvi, ale ide im o pravé nesfalšované Kristovo učenie.
Sám dr. Pavol Blaho, jedna z najpozoruhodnejších slovenských individualít, človek moderne zmýšľajúci, hovorí:
Neluhať, pracovať, byť humánnym skutočným kresťanom podľa Krista, je zákon pre celé človečenstvo — teda i pre nás Slovákov[24].
V článku Starí a mládež, hovoriac o tom, aké má byť pravidlo Hlasu a vyzdvihujúc v prvom rade pravdu a spravodlivosť, lebo na tom jedine a výlučne spočíva aj skutočná sloboda tak osoby, ako i národa, pisateľ pokračuje:
… z druhej strany však, keď bude nielen spravodlivým, ale i skutočným, láskavým a obetavým, poťažne, keď sa bude snažiť, aby sa v národe kriesil, podporoval a udržiaval pravý duch kresťanský, duch bratstva a vzájomnej lásky! [25]
U našich modernistov dostalo náboženstvo tolstojovský ráz. V. Šrobár o jeho vzniku na Slovensku hovorí nasledovne:
V čomže teda väzí príčina vzniku tolstojovčiny na Slovensku? Nuž práve v tom rozpore medzi náboženstvom lásky a náboženstvom nepriateľstva, pomsty, odvety. Či populárne rečeno: vyvolal ju náš všeobecný mravný úpadok, ktorý sa javí v živote ako šialená honba po telesných pôžitkoch, ako ukrutná nenávisť k bratom i cudzím, ako hrubé sebectvo, ubíjanie slobody ducha nielen zo strany nepriateľov, ale i domácich, ktorý sa javí v našej ľahostajnosti a tuposti proti náboženskému životu. Slovom v tom všetkom, čo odpudzuje od nášho slovenského života stá a stá mladých i dospelých, ktorým obsah nášho života nemôže naplniť toľkou silou, aby odolali pokušeniu odrodilstva, zrady, zapredanectva, podkupnosti, hýrivosti a materialistických náklonností.
Na ten pustý, neduchovný život slovenský reagovala neveľká časť slovenskej mládeže onou nenávidenou a strach vzbudzujúcou tolstojovčinou. To je podľa našej mienky stručne vyslovená vnútorná príčina vzniku tolstojovčiny. [26]
Možno, že u niektorých slovenských tolstojovcov bola príčina vzniku tá, ktorú udáva Šrobár. Ovšem poukázať treba i na to, že tolstojizmus na Slovensku nikdy nebol nejaký mohutný duchovný prúd. Bola to u niektorých len móda, honba za novotou, hoci ako vegetarianizmus. Myšlienka to však bola potrebná, lebo trocha rozprúdila duchovný život slovenskej mládeže. A že sa tolstojizmus postavil do protivy úradnej evanjelickej a katolíckej cirkvi, to bola len konzekvencia daných pomerov na Slovensku.
Aby obraz o tom, ako slovenská inteligencia zmýšľa o kresťanstve, bol úplný, potrebné je prehovoriť ešte niečo i o kňažstve. Akokoľvek sa v živote prízvukuje, že by si každý mladík po skončených štúdiách mal vybrať dráhu, ktorá zodpovedá jeho duševným schopnostiam, tak v skutočnosti sa táto voľba podľa tohto pravidla naskrze nerobí. Pectus facit theologum[27] — hovorí staré príslovie teológov. Ale v skutočnosti sa kňazská dráha nevyberá z nejakých vnútorných pohnútok, lež jednoducho pritom rozkazujú materiálne okolnosti. Kto sa raz cez matúru prebil, ten na teologickej dráhe bez značných materiálnych výdavkov dosiahne isté postavenie. Hoci toto postavenie nie je práve priveľmi lákavé, zabezpečuje slušnú existenciu.
Samo sebou sa rozumie, že keď voľba kňazského povolania nepramení z vnútornej pohnútky, ale keď pri tom prvoradú úlohu hrajú materiálne záležitosti, skutočnej oddanosti sa v tomto povolaní len veľmi zriedka nachodí. Ako sa to už mnohokrát povedalo, u mnohých je to len obyčajné remeslo, otázka každodenného chleba. Na teologických inštitútoch sama výučba stojí na dosť slabých nohách. Teologické inštitúty neposkytujú možnosti univerzálnejšieho vzdelania. Výučba sa obmedzuje na to najpotrebnejšie. Ale ani tým, ktorí dva semestre strávili na nemeckých teologických fakultách, tento pobyt neposkytne to, čo by bolo potrebné. Obyčajne sa bojuje s ťažkosťami jazyka a študent, vrátiac sa domov, prinesie si niečo povrchne pozbieraného, čo z hlavy čoskoro vyšumí. Teologická mládež vstupuje do života vedecky vôbec nie náležité pripravená.
Kňažstvo po našich dedinách obyčajne všetky vedecké činnosti zavesí na kliniec. A nedostávajúc nijaké vonkajšie impulzy, až na malé výnimky, necíti potrebu vedou sa zapodievať. Funkcie a obrady sa odbavia podľa zdedeného zvyku a nenáročnému ľudu to úplne stačí. Za takých okolností kňažstvo nie si je vedomé svojho veľkého a vznešeného poslania. Nezorientované v najkardinálnejších odborných otázkach, tým menej zorientované vo všeobecných vedeckých problémoch, nie je v spoločenskom živote vstave ani svoje postavenie, ani cirkev náležite zastať. Koľko úderov dostáva cirkev od svojich vlastných inteligentných synov? A koľko ironických poznámok padá na reverendy tak verejne, ako i za naším chrbtom! A všetko toto sa znesie, môžem riecť, bez akejkoľvek protipoznámky a bez nejakého protiodporu. Tento stav vecí bude trvať dovtedy, kým sa samé kňazstvo nestane živým elementom slovenského života a povedomím toho vysokého postavenia, ktoré v spoločenskom živote zastáva. Za nevyhnutnú podmienku toho považujem náležitú odbornú a všeobecnú vzdelanosť. Dokiaľ tej nebude, dovtedy nápravu očakávať nemožno.
Ako mladšia slovenská generácia zmýšľa o slovenskom kňažstve, charakterizujú nasledovné slová:
Položenie slovenskej evanjelickej cirkvi je zúfalé, hrozí jej zotretie slovenského rázu, úplné zničenie zdrapov autonómie, odobratie majetkov na maďarizátorské ciele - ale zato slovenské evanjelické kňažstvo, vyjmúc dvoch-troch, správa sa lebavo, sotva pobádaš medzi nimi ruch a značnejšie znepokojenie. Pomaly nebude sa im možno hnúť, ale oni na to „hľadia s ustrnutím“. Na čo sú vám, páni, kancle a dvere k cirkevníkom? Pohnite prstom! Hus kázal a hýbal masami ako víchor morskými vlnami. I Luther kázal, boril sa k srdciam širokých vrstiev ľudu, ktoré mu pomáhali, a z tesného chrámu ochotne vystupoval i pod holé nebo. Čo vy robíte? Aký je, čo do presvedčenia a umnosti, vám zverený ľud? Čo vie o situácii, do akej zabŕdla slovenská evanjelická cirkev? Nestačí kázať, papúškovať o divoch, ale k slovám napnúť, ako len možno, svoj rozum, použiť celú vrelosť svojho citu a moc rečníckeho umenia!
Kto má vychovaný ľud, nepotrebuje sa obávať. Vy ste toto zameškali, milujete „pokoj boží“ a spozdilosť sa pomstí: úradná cirkev sa vás, bez ľudu, nebojí a robí, čo sama chce!
Jediný východ: ísť rýchle medzi ľud a konať s ním, aby nebolo neskoro a vina nepadla na vaše hlavy! [28]
Že slovenské kňažstvo vyzerá smutno, toho charakteristickým dôkazom je aj nasledovná úvaha mladého kňaza:
Veľká masa kňažstva žije medzi ľudom, ale ľud nevidí, necíti. Márnosť svetská stala sa im Bohom, červené pásy, hostiny, karty, nemravnosť zaberá ich dušu v deväťdesiatichdeviatich čiastkach, pre ľud, jeho vzdelanie a potreby, len z nutnosti chovajú tmavý kútik vo svojom srdci. Pravého ducha Kristovho niet v nich a láska kresťanská chýba im úplne, vzdelaním nevynikajú, i to čo si v škole nadobudli, v živote, plnom všednosti a materialistického nazerania na svet, stratia.
Ľudia oddaní pôžitkárstvu a telesnosti nemajú vznešených ideálov, nežijú životu ducha, ale životu brucha, ľud je im len prostriedkom k vlastnému blahobytu. Kňazi podobného druhu nám neodchovajú mladú, poctivú, demokratickú kňazskú generáciu, ale za rok za dva skazia medzi sebou aj toho najideálnejšieho, najpracovitejšieho kaplána. Nuž mladší bratia, vymaňte sa spod skazonosného vplyvu, vyhýbajte sa zlu, iďte dolu k ľudu, naučte sa čítať z jeho duše, zahrúžte sa do jeho bied, ťažkostí a trápení, poznávajte, čo dobrého, krásneho aj zlého je v ňom. [29]
Keď národ chce byť kultúrny, musí i na poli literatúry a vedy urobiť všetko, čo je len možné. Pred vedou a umením nesmie sa hermeticky uzavrieť žiaden národ, akýkoľvek malý by bol. Kultúrnosť národa býva často, hoci jednostranne, posudzovaná podľa toho, čo na poli vedeckom, umeleckom a literárnom vytvoril. Čím na vyššom stupni tieto veci sú, tým vyšší stupeň kultúry sa národu pririeka, čím na nižšom stupni sú, tým na nižší stupeň kultúry sa poukazuje.
Že sa na Slovensku v tomto ohľade nekoná to, čo by sa malo a čo by sa mohlo, je evidentné pre každého, kto do našich pomerov bližšie nazrel. Nachodíme sa v takých nepriaznivých okolnostiach, že rozvíjanie duševných síl, i keď nie je úplne znemožnené, v najvyššej miere je hatené. Sám fakt, že nemáme svoje stredné i vyššie školy, v ktorých by garda literátov a vedátorov mohla byť odchovaná, hovorí dostatočne o tom, že o nejakom bystrom literárnom a vedeckom živote na Slovensku nemôže byť reči. Podmienkou každého literárneho účinkovania je mať v moci jazyk.
Už to, že slovenský mladík v úsilí ovládať jazyk je odkázaný sám na seba, na svoju energiu a na svoje privátne lopotenie, svedčí o tom, v akej ťažkej situácii sa nachodí Slovensko. Už viac ráz bolo poukázané na fakt, že slovenská inteligencia je sčasti neinformovaná o slovenských kultúrnych pomeroch. Aj Prúdy upozornili na úplnú nezorientovanosť slovenskej akademickej mládeže o kultúrno-historických pomeroch Slovenska. Takéto fakty nám vháňajú stud do tváre, najmä keď uvážime, koľko duševnej energie sa mrhá na daromné veci a koľko času zmárnime hlivením.
Som pevne presvedčený, že pri dobrej vôli, pri disciplinovaní energie, dalo by sa na Slovensku viac konať, ako sa koná. Ale chýba energia. Letargia zavládla nad slovenskou inteligenciou. Presvedčených, akademicky vzdelaných slovenských inteligentov jesto toľký počet, že keby si každý vysúkal rukávy a prichytil sa k práci, mohol by vedecký život byť rezkejší. Ale chyba je, že po dosiahnutí istého postavenia, ktoré zabezpečuje existenciu, u mnohých nastáva útlm. Proti falošnej domnienke, že škola, či stredná, či vyššia poskytne všetko, treba všemožne bojovať. Touto domnienkou nejeden slovenský inteligent uspáva svojho ducha. Drží sa pri tom hesla: len poskladať skúšky a obdržať diplom. A tým býva u mnohých vedecká vzdelanosť zavŕšená.
Následky toho sú: zmalátnenosť a ľahostajnosť. V spoločenskom obcovaní diškuruje sa o všetkom možnom, len o vedeckých otázkach málo. Na programe zábavných večierkov, konaných po slovenských mestečkách, vedecká otázka sa len zriedkakedy vyskytne.
Slovenskí inteligenti, až na malé výnimky, čítajú slovenské, maďarské a kde-tu nemecké žurnály. Že by odbornú vedeckú knihu vzali do ruky, takých prípadov je vskutku málo. Veľmi nedostatočná je čítanosť toho, čo sa týka samého Slovenska. Najbližšia minulosť Slovenska je mnohým inteligentom úplne neznáma, bárs s jej borbami za slovenské idey poskytuje mnoho povznášajúceho, obodrujúceho a interesantného. Zaujatosť za idey mladého moderného Slovenska je chatrná. Celý pohyb je v rukách niekoľkých mladých inteligentov, ale širšie vrstvy slovenskej inteligencie sú ním nedotknuté.
Pre inteligentské kruhy Slovenska je charakteristická zmalátnenosť. Ak sa telo nepohybuje, opanuje ho slabosť. Na pohodlnosť navykne natoľko, že každý pohyb vyžadujúci napnutie svalov stane sa pre človeka úplnou ťarchou. To isté platí i o elasticite ducha. Ak navykne na zaháľanie, utratí pružnosť a každá i tá najmenšia práca stane sa preň veľkou záťažou.
Nedivme sa preto, že za takých okolností život slovenskej inteligencie, už i beztak trudný, poskytuje málo radosti. Je pravda, že tak sociálne, ako i politické pomery Slovenska nie sú také, že by sa vďaka nim naše tváre rozžiarili radosťou. Keď si človek pomyslí na náš celý život, nie je možné, aby ho nezachvátila istá depresia. Ak k tomu pridáme ešte osobnú netečnosť, nehýbavosť, starosti všelijakého druhu spojené s borbou života, výsledkom je úplná bezradnosť celého živobytia.
Liekom proti tejto zmalátnenosti je práca. Tu nemáme na mysli prácu nesystematickú, náhodilú, ale rozumieme ňou presne regulovanú, určitému cieľu slúžiacu prácu. Ak človek v práci nezachová presné regule, ak svoju vôľu nedisciplinuje, nič nedosiahne. Avšak nadovšetko potrebné je, aby človek dôveroval sám sebe! Príčinu toho, že inteligenti sa často nemôžu dopracovať nijakého rezultátu, vidím v nedôvere samých voči sebe. Mnohý by aj chcel niečo vykonať, ale to, že si nedôveruje, podtína mu všetku dobrú vôľu.
Slovom: práca! Práca regulovaná, práca systematická! Len ona dá ľudskému životu pravú cenu. Len ona poskytuje pravé radosti života. Len ona zušľachťuje človeka. Len ona robí z človeka morálne indivíduum. Človek, ktorý nepracuje, je na ťarchu nielen sám sebe, ale i ľudskej spoločnosti. Vôbec, cena človeka má byť určovaná nie podľa jeho sociálneho postavenia, nie podľa toho, ako pohodlne si vie život zariadiť, ale podľa toho, ako intenzívne pracuje. Tu poznamenávam ešte to, že duševná práca nesmie byť len akýmsi športom, ktorým zabíjame čas, ale že má slúžiť dvom veľkým cieľom: sebavzdelávaniu a vzdelávaniu iných.
Príkladom toho, k čomu môže ambícia doviesť človeka, sú slovenské ženy spisovateľky. Že v slovenskom kultúrnom živote majú zástoj, to žiadnemu mužovi popierať nenapadne. Ani jednej z nich sa nedostalo vyšších akademických štúdií, a predsa nejedna z nich sa dopracovala takej spisovateľskej výšky, že mnohý slovenský inteligent, skončivší štúdiá na vysokej škole, musí sa pred týmito honorabilnými osobami hanbiť. Ich práca a ich produkcia sú integrálnou čiastkou slovenského kultúrneho života. Keby týchto spisovateliek nebolo, spytujem sa, kde by sme boli?
Mám na mysli Teréziu Vansovú, Ľudmilu Riznerovú-Podjavorinskú, Elenu Maróthy-Šoltésovú, Margitu Paulíny-Tóthovú, Hanu Gregorovú, Timravu, Helenu Turcerovú, Marínu Oľgu Horváthovú atď.
Pravda, tento počet slovenských spisovateliek nie je priaznivý k počtu slovenských inteligentných žien. Slovensko by malo mať takýchto žien nepomerne viac. Lebo túžba za vzdelanosťou u našich žien a dievčat je omnoho intenzívnejšia, než sa všeobecne myslí. Ale tu je tá chyba, že mnohé slovenské dievčatá si nedôverujú, a tak nemajú odvahu literárne vystúpiť pred širokú slovenskú verejnosť. Ďalšou chybou je, že takéto duše horiace túžbou po vzdelanosti nemá kto na pravú cestu usmerniť, rady im poskytnúť. Muži a otcovia nevedia si svoje ženy a dcéry vzdelať. A tak vinou našich slovenských pomerov sa mnohé talenty našich žien a dievčat nemôžu uplatniť. K podopretiu týchto vývodov odcitujem z listu jednej mladej slovenskej devy:
Pán farár, či sa chlapci v škole, najmä na vyššej škole, učia rozmýšľať? Myslím totiž: logicky myslieť - veď to tiež každý nevie. A nám dievčatám sa toho vôbec málo dostáva (preto sa nikdy nečudujem ženskej „nelogickosti“, hoci ani u pánov stvorenstva to nie je pravidelným darom od prírody). A ako sa treba všetkému učiť, aj tu azda treba cestu ukázať. Ak píšem dve na tri, nesmejte sa mi a jednoducho preskočte moju otázku. Priznám sa Vám, že ma neraz trápilo aj trápi, že neviem myslieť, že nikdy k ničomu neprídem. Vidíte, keď to človek vypovie, znie to hádam afektovane. Či aj napísané?
Kto by za týmito slovami nevidel mnoho duševného boja a veľkú ambíciu? Že z pera mladej slovenskej devy môžu vyjsť takéto štylisticky dokonale osnované myšlienky, je krásnym dôkazom toho, že mnohé naše devy prevyšujú svojimi snahami a duševnými bojmi nejedného slovenského akademicky vzdelaného mladého inteligenta. Lež citované slová majú hlbší význam, keď do úvahy vezmeme, že dotyčná mladá deva od rána do večera je zamestnaná v úrade v národne živom slovenskom mestečku, ale jej ambíciu neukája ani úrad, ani spoločenské pomery daného mestečka, túži za iným, chce logicky myslieť a hľadá poučenie, úpravu, cestu. Dojatý takou túžbou po vzdelaní, prirodzene, vykonal som svoju povinnosť, ako som najlepšie vedel, do úvahy berúc jej bystrý um a zdravý úsudok.
A či je to vari ojedinelý prípad? Ja pochybujem. Podobných prípadov môže byť hojný počet. Možno však, že naše slovenské devy nemajú odvahu odhaliť svoje túžby po sebavzdelaní, lebo nieto toho, kto by ich upravil, poučil a cestu im ukázal. Na slovenskú inteligentnú mládež teda čaká ešte jedna vážna úloha: o slovenské devy sa zaujať, cestu ku vzdelaniu im upraviť. Mužská mládež veľmi hreší tým, že spoločenské obcovanie so ženskou mládežou obmedzuje len na pobavenia, ako sú divadelné hry, zábavy, tancovačky, žartovanie, smiechy, výlety.
Zdôrazňoval som doteraz, že duševná práca u nás nie je dostatočná a je potrebné, aby sa na duševnom poli intenzívnejšie pracovalo. A tu nezabúdam prízvukovať ešte raz, že táto duševná práca má byť vážna, systematická. Nejde tu o nejaké chvíľkové vzplanutie ducha, ale o serióznu činnosť.
Hovorím: pri dobrej vôli a disciplíne môže veľké veci vykonať i ten človek, ktorý nijaké zvláštne dary od prírody v sebe necíti. Na duševnú prácu totiž navykne natoľko, že sa mu stane životnou potrebou.
Tu žiadnu námietku neuznávam. Tu neobstojí ani protest niektorých, že sú príliš zapriahnutí, že na literárnu činnosť niet času. S časom treba vedief šafáriť, treba ho vedieť náležite využiť. Ako sme už vraveli, času na zbytočnosti sa mrhá na Slovensku až primnoho, a to tak u inteligentov na dedinách, ako i u inteligentov po našich mestečkách. Známe sú mi príklady, že slovenský inteligent na dedine je vstave takmer polovicu dňa v posteli preležať a druhú polovicu dňa zmárni, ani sám nevie ako.
V našich mestečkách sa mnoho času mrhá po krčmách a po kaviarňach pri čiernej káve alebo pri poháriku plytkými rozhovormi a často triviálnymi žartami.
Že sú pomery nezdravé, do patológie slovenského života patriace, to, myslím, osobitne dokazovať nie je potrebné. A že takéto nezdravé pomery potrebujú liek, to je iste tiež jasné.
Pri presnom časovom rozvrhu a pri jeho prísnom zachovaní zostane dosť času i na sebavzdelávanie a na vedeckú prácu i tomu inteligentovi, ktorý o sebe tvrdí, že času nemá. Podmienkou sú energia, nie chvíľkové vzplanutie, a pritom disciplína.
Neobstojí ani tá námietka niektorých inteligentov, že nemajú prostriedky k vedeckej práci. Tu nesmiem zamlčať, že sú mi známe také prípady, keď mladý slovenský inteligent po skončení štúdií odpredá svoje knihy, a tak sa sprostí i tých najzákladnejších prvkov svojho vedeckého života. Je to takmer neuveriteľné, ale je to tak. Že od takýchto duchoborcov nemožno praničoho očakávať, je jasné. Je to hniloba ducha najvyššieho stupňa. Kto sa chce s vedou trudiť, ten istotone nájde cestu i prostriedky v akýchkoľvek nepriaznivých materiálnych okolnostiach.
Na terajšom knižnom trhu človek nájde dobré veci, takže vedou zapodievať sa môže každý, ak len chce.
Mnohý zase namieta, že nevie, o čom písať. Najmä začiatoční spisovatelia stoja pred touto otázkou. Niekto by mal i chuť písať, ale nemá odvahu. Škrupulovanie nad tým, či jeho tlačené slovo si niekto povšimne, alebo či nebude prílišne odsúdené, odvádza mnohých od písania.
Sú ľudia, ktorí majú geniálne myšlienky a hlboké city, vedia k veci múdro prehovoriť, a predsa nemajú energie niečo napísať. To má svoju psychologickú príčinu.
Predovšetkým treba poznamenať, že tlačené slovo nikdy nie je adekvátnym výrazom myšlienky a citu. Človek viac a hlbšie myslí a viac a hlbšie cíti, ako hovorí. Človek má často myšlienku a pociťuje to, čo slovom nevie a nemôže vysloviť. Nemá na to v moci reč. Pri spisovateľovi prvou a nevyhnutnou podmienkou je dôkladne vedieť narábať jazykom, rečou. Kto nemá reč v moci, ten nech pero odloží nabok, lebo i tá najoriginálnejšia a najgeniálnejšia myšlienka z jeho pera vyjde spotvorene.
So slovenskou spisovnou rečou stojíme tak, že schopný spisovateľ beletrie do rozpakov už sotva príde. Ináč je to s vedeckou terminológiou. Tu sme naskrze nedostatoční, nevyškolení. Ťažkosti sa ukážu hlavne vtedy, keď človeku prichodí prekladať niečo z cudzieho jazyka do slovenčiny. Ale aj inokedy. Myšlienka tu je, ale výrazu niet, a tak celá i tá najlepšia snaha býva v ľuďoch udusená. Vychovaní v cudzích školách mnohí už ani nevedia po slovensky myslieť. To vidíme neraz pri vedeckých rozhovoroch, keď človek nemá príslušné slovo či pojem na vyjadrenie myšlienky, pomáha si cudzím výrazom, a takto je celý rozhovor často smiešne strakatý.
Ale táto okolnosť nech nikoho neznechucuje. Kto má myšlienku, nech si ju hneď poznačí na papier tak, ako vie. Sú minúty v živote človeka, keď myšlienky prichodia jedna za druhou. Takéto myšlienky zanedbať neslobodno. Avšak sú zas časy, keď dobrá, zdravá myšlienka v hlave človeka nie a nie skrsnúť, lebo duch človeka práve nie je disponovaný.
O predmete: o čom písať, potrebné je prehovoriť i preto, že mnohí adepti literatúry by i chceli písať, ale odrádza ich tá nezdravá skutočnosť, že sa na Slovensku nachodia kritici, ktorí literárne pokusy počiatočných spisovateľov chytráckym spôsobom obracajú navnivoč. Ako veľmi je potrebné, aby nové literárne sily vystúpili na Slovensku na javisko, tak rozhodné odsúdenie zasluhujú tí nesvedomití posudzovatelia, ktorí ľahkovážne udúšajú dobrú snahu začínajúcich literátov. Pre takýchto ľudí sa nejedna dobrá mladá sila nemôže uplatniť.
Teda o čom písať? Nejeden počiatočný spisovateľ stojac pred touto otázkou nevie sa rozhodnúť, k čomu sa pribrať. A obyčajne sa potom stáva, že kým takto rozmýšľa, všetku chuť k literárnej činnosti stratí.
Práca literátov na Slovensku spočíva zväčša v prekladaní alebo v prepracovávaní inorečových literárnych produktov. Prvé, na čom slovenské ženy a devy probujú svoj spisovateľský talent, je preklad. To isté robia i mnohí akademicky vzdelaní a za palmou túžiaci literárni adepti.
Keď sa pozrieme na našu slovenskú spisbu, vidíme, že najmenej polovica z nej sú preklady, poslovenčenia alebo slobodné prepracovania inorečových produktov. A tu nesmieme zabudnúť na fakt, že všeličo, čo sa v slovenskej spisbe objavuje ako preklad, nie je v skutočnosti direktný preklad, ale preklad prekladu. Ak nám často direktný preklad neposkytne ani peľ reči, ani originalitu ducha pôvodného textu, tým menej to možno očakávať od prekladu prekladu.
Akokoľvek vítané sú i preklady dobrých inorečových literárnych produktov, predsa rozhodne zatracujem ten nespôsob, ktorý sa na Slovensku zahniezdil, že sa prekladajú preklady. A takýchto literárnych produktov nie je práve málo.
Sama tá okolnosť, že slovenskú spisbu asi spolovice tvoria preklady, nepredstavuje nám spisovateľskú produktivitu slovenských literátov v prajnom svetle. Je to znak opatrnosti, servilnosti, neoriginálnosti. Tu je potrebné, aby tí, ktorí v sebe cítia spisovateľské dary, viac si dôverovali, väčšiu iniciatívu preukázali.
Za priam nebezpečné pre mladý nevyspelý národ považujem aj to, ak príliš jeho ducha zahŕňame literárnymi produktmi cudzích národov. Ja tak vidím vec, že i to vplýva na rozpadanie slovenského ducha a slovenského charakteru nášho ľudu. To predsa nikto nemôže odtajiť, že v inorečových literárnych dielach sa nám predstavujú iné charaktery a iný duch, než aký charakter a ducha má náš človek. A že takéto charaktery a duch v nemalej miere vplývajú na nášho, kritiky neschopného, ale cudzím vplyvom podliehajúceho človeka, to, myslím, bližšie dokazovať nie je potrebné. Treba teda uznať, že práve tí, ktorí sa považujú za povolaných vodcov slovenského národa, takýmto činom nechtiac pôsobia na rozpad slovenského ducha a charakteru nášho ľudu.
Takýmito vývodmi naskrze nechcem propagovať mienku, že by preklady neboli potrebné. Ak sa však má prekladať, nech sa prekladajú také literárne plody, ktoré majú morálnu i estetickú cenu, ale nech sa nabok odložia všelijaké obsahom dubiózne besednice, ktoré nie sú často ničím iným ako výpomocou pre redaktorov, nevediacich čím by zaplnili číslo časopisu.
Je vôbec potrebné, aby naši literáti hlbšie načreli do života slovenského ľudu, toho ľudu, v ktorom presila ľudského ducha akoby ležala v zárodku. Ak malý národ chce vytvoriť niečo trvácneho, niečo originálneho, nech nehapká po cudzom, ale nech vytvorí niečo svojské. Také plody sú najtrvácnejšie a najvzácnejšie. Aj najvýznamnejšie výtvory géniov sú tie, ktorých téma je vzatá zo života ľudu. Akokoľvek priaznivo sa u nás súdi o Hviezdoslavovi, nie všetko čo vytvoril, má rovnakú cenu. Ľudové námety, ktoré spracoval, sú najcennejšie.
Podceňoval by však našu spisbu ten, kto by nechcel uznať, že v nej je mnoho vzaté z ľudu, teda špeciálne slovenské. Lež stojíme tu tak, že slovenského života sme sa ešte len dotkli. Ľudský život poskytuje toľko príťažlivého a rozmanitého materiálu, že je vždy bohatým prameňom pre spisovateľov beletristov.
V tejto práci som poukázal na pekné stránky aj na nedostatky nášho života. Kto pozorne sledoval moje vývody, ten sa môže ľahko orientovať na poli nášho slovenského života tak, ako ten život v skutočnosti jestvuje a akým smerom sa má vyvíjať.
Aké sú naše literárne úlohy? O tom si povieme, keď sa dôkladnejšie rozhliadneme po širšom svetovom aj našom knižnom trhu.
Žijeme v dobe myšlienky a vedy. Z tlačiarní vychádzajú žurnály a časopisy v nesčíselných exemplároch. Niektoré dosiahli nevídaný rekord: vyše milióna exemplárov - horribile dictu![30] Myslím pred štyrmi rokmi štatistika vykázala asi dvadsaťtisíc nových samostatných diel, ktoré vyšli za jeden rok v nemeckom jazyku. Povedzme, že každé dielo vydali priemerne iba v dvoch tisícoch exemplárov, aj to činí obrovskú sumu kníh - štyridsať miliónov kusov. Na parížskych bulvároch potlačí sa denne na všelijaké prospekty či agitačné plagáty toľko papieru, že človek nad tou masou až žasne. V Anglicku, v Nemecku a vo Francúzsku brožúry často vychádzajú vo vyše milióna exemplárov. Počet odborných časopisov vo väčších krajinách Európy ide na tisíce. Produkcia na literárnom poli je taká ohromná, že nakladatelia sú často nútení odmietnuť i cenné práce. Denne vznikajú nové a nové literárne podniky. V kultúrnych štátoch západnej Európy každý odborne vzdelaný človek hľadí si zariadiť pracovňu s knižnicou. Rozpočty ministerstiev osvety a umenia sú z roka na rok väčšie. V krajinách požívajúcich pravú slobodu sa zakladajú čitateľské spolky, knižnice. Tam posledný robotník vo voľnú hodinu cez poludnie číta alebo nejaký žurnál, alebo nejakú odbornú knihu písanú v populárnom slohu. Počet univerzít a odborných škôl sa ráta na tisíce. V každej i tej najmizernejšej knajpe nájdeš veľký počet žurnálov. Atď., atď.
Myslím, že mi nikto nebude protirečiť, ak o literatúre súdim, že je jedným z najdôležitejších faktorov kultúrneho života národa. Je nielen obrazom kultúrneho života, ale býva často aj jeho mohutným hýbadlom. Literatúra je dušou národa. To čo národ cíti, myslí, po čom túži, to vlejú jeho spisovatelia do literárnej formy.
Čím komplikovanejšie sú kultúrne pomery národa, tým rozmanitejší je jeho literárny život. Veľký národ má i literatúru bohatú. V prekvitajúcom národe kvitne aj literárny život, rodia sa myšlienky, vzmáha sa veda. Malý a chatrný národ má i literatúru malú a chatrnú. Jeho literárna produkcia pozostáva zväčša z beletrie, len málo je zastúpená veda, zriedka sa niečo objaví z filozofie.
V literatúre sa zračí charakter toho-ktorého národa. S tým súvisí i poznanie, že nie každý národ produkuje v každej literárnej oblasti rovnako. Závisí to od jeho školstva, od jeho politických a hospodárskych pomerov.
Pomery, v ktorých sa slovenská literatúra nachodí, sú nezávideniahodné. Literatúra každého národa je v prvom rade v najužšom spojení s jeho pedagogickými inštitúciami, s jeho školami. V tomto ohľade my vyzeráme ako macošské deti. Nemáme vlastných odborných škôl, kde by nová garda slovenských literátov mohla byť odchovaná.
A tam, kde niet kultúry jazyka, tam niet ani kultúry literatúry.
Máme, alebo hádam možno riecť: mali sme slovenské ľudové školy, kde sa slovenčina vyučovala. Ale vážna otázka je, či tie naše slovenské školy odchovali v masách ľudu nejaké čitateľské obecenstvo. Práve vtedy, keď sa slovenské školstvo mohlo slobodnejšie hýbať, nebolo čitateľskej obce, a teraz, keď slovenské školstvo je sputnané rozličnými zákonmi, začínajú sa potroche v širších masách slovenského ľudu vzmáhať čitatelia. Lež nie naše školy odchovávajú toto publikum, ale politické boje, do ktorých Slovensko vstúpilo.
Slovák rád číta najmä náboženskú knihu, ktorá u neho požíva veľkú úctu. Nechýba v dome ani kalendár. Náboženská kniha a kalendár, to sú dve knihy, ktoré v slovenskom dome vždy nájdeme. Do nich si majiteľ vpisuje všetky zvláštnejšie udalosti, ktoré naňho v živote pôsobili.
Priaznivejšie pomery nie sú ani medzi slovenskou inteligenciou. Ani tam niet dostatočného zmyslu pre knihu a pre čítanie. Jedným slovom, u nás niet literárneho ducha. Toto tvrdenie môžem dokázať typickými príkladmi. Na Slovensku patria medzi unikáty tí, ktorí majú pracovňu „Studierstube“, kde by metodicky a podľa istého vytýčeného cieľa pracovali, dreli. U nás chýba na literárnom poli Horácovo: Sudavit et arsit[31], čo je nevyhnuteľnou podmienkou každého pokroku, napredovania, teda pokroku a napredovania i na literárnom poli. U nás sa ťažko číta a ešte ťažšie píše. Často prevejú nad Slovenskom pohromy, ktoré na literárnom poli nenechajú po sebe žiadnych stôp. Keby dojmy z nich boli vliate do literárnej formy, tvorili by pekné odseky zo života slovenského ľudu. Aby som osvetlil, čo tým myslím, uvediem niekoľko príkladov.
Asi pred tridsiatimi piatimi rokmi náš národ bol decimovaný cholerou. Starší ľudia s istou hrôzou rozprávajú o tej epidémii. Duševný život, ktorý vtedy panoval, však do literárnej podoby nie je vkľúčený.
Starší ľudia vedia rozprávať aj o hlade, ktorý prežili asi pred štyridsiatimi rokmi. Bol to neúrodný rok, keď prostriedky prepravy boli primitívne, a tak ľud bol odkázaný na ohnicu, pýrnicu a lobôdku.
Alebo pred štyrmi rokmi panovala taká suchota, akej ľudia nepamätajú. Po horách požiare, po močaristých miestach tleli rašelinové ložiská. Ľudia trnuli nad tým, aké budú následky. Obávali sa, že jedna iskra môže zničiť ich existenciu, obávali sa budúcej biedy. V strachu našla fantázia ľudu tisíce a tisíce povier, ktorými si ľud vysvetľoval príčiny tohto sucha. A kde je literárny obraz toho?
A zima 1906 — 1907?
Neviem, či bude každý súhlasiť či nie, ale ja príčinu toho nachodím v slovenskej povahe. Slovák vo svojej zádumčivosti ľahko znesie všetko, čo naňho príde, bez toho, aby ústa otvoril. Ako som už povedal, u nás sa v literárnych veciach vyvinula letargia a ľahostajnosť.
A toto nie je všetko. Človek keby i chcel a proboval niečo konať, vyskytnú sa práve na rodnej pôde nepremožiteľné ťažkosti. Atmosféra je dusná. V takej atmosfére sa originálna myšlienka nerada rodí, alebo keď sa i zrodí, zahynie. Aby nové idey vznikli a aby sa uplatnili, potrebná je nielen originalita duchov, ale i vnímavosť, zmysel pre ne v širších vrstvách ľudu. I tá najoriginálnejšia, najgeniálnejšia myšlienka bez vnímavosti nemá budúcnosti.
V takej atmosfére niet — môžem riecť — ani odhodlanosti, ani smelosti pre nejaké literárne účinkovanie.
Už som spomenul, že naša literatúra je prevažne beletristická. Naša slovenská mládež, ked robí literárne pokusy, sú to pokusy beletristického rázu. Nejaká rozprávka, cestopis alebo báseň, to sú počiatky každého mladého literáta.
No čo sa u nás za daných okolností na beletristickom poli dokázalo, hoci je to nedostatočné, predsa je i to dosť.
Hviezdoslav a Vajanský dosiahli vrchol slovenských klasikov. Podjavorinská svojou didaktickou beletriou si vydobyla uznanie pred celou slovenskou verejnosťou. Tajovský je pozoruhodný skúmateľ duše slovenského ľudu. Čajak obrátil na seba pozornosť svojimi síce až príliš jednoduchými, ale pritom interesantnými opismi dolnozemských Slovákov. Hájomil, ktorého duša plápolá ideálnou láskou, mohol by sa stať slovenským Petrarcom. Ivan Gall vie dať výraz svojim citom mohutnými slovami. Atď., atď.
Nechcem tu podať úplný register našich beletristov. Dosť na tom, že na poli slovenskej beletristiky stojí celý rad pracovníkov, ktorí pre slovenské čitateľstvo tvoria duševný pokrm.
Námety čerpajú naši spisovatelia zo slovenského života. Terajšie pomery nie sú najlepšie: z jednej strany potlačovanie, z druhej strany nevšímavosť, ľahostajnosť. V týchto dielach sa však všade ozýva nádej na lepšiu budúcnosť. Mne sa však zdá, akoby sa tu malo väčšmi klopať na morálnu silu, na duševné schopnosti ľudu, lebo od nich závisí budúcnosť Slovenska. Básnik nemá byť len opisovateľom svojich subjektívnych citov, ale musí byť historikom a musí byť aj prorokom. On svojou inšpiráciou musí nazrieť do budúcnosti, a táto budúcnosť môže a má byť predmetom básnickej tvorby. Vieme, že každý národ si sám robí budúcnosť svojou morálnou silou, svojimi schopnosťami ducha a svojou hospodárskou súcosťou.
Naša literatúra je optimistická a idealistická. To je veľká chyba. Slovenskí spisovatelia majú pred sebou krásny ľud. Jeho spevy, jeho výšivky, ďalej pekné kraje s lesmi a potôčikmi, to je to, čo na ich dušu účinkuje. A pritom nevidia množstvo mizérií duševnej a hmotnej biedy slovenského ľudu. Ja tak myslím: keby Slovensko bolo také ideálne, ako je predstavené v najväčšej čiastke literárnych spisov, museli by byť pomery u nás inakšie. A i vtedy, keď bieda nášho ľudu je predmetom literatúry, nie je to tá nahá bieda, ale je to bieda idealizovaná, neviem akým, ale istým nimbom obklopená. Idealizovanie biedy je pre národ najväčším nebezpečenstvom.
Námetmi beletristiky majú byť najrozmanitejšie udalosti národa. V tomto ohľade má naša literatúra značné nedostatky. Za posledných pár rokov politické udalosti Slovenska, Amerika, sociálne a hospodárske otázky rozšírili obzor Slovenska v doteraz nebývalej miere. Či však sú všetky tieto veci predmetom našej krásnej spisby? Či máme dajaké opisy Slováka ako robotníka konajúceho v nejakej dielni tvrdú prácu, kde jeho život na nitke visí? Alebo či máme opis tej duševnej spustnutosti, ktorú zapríčiňuje alkohol, najväčšia skaza nášho ľudu?
U nás sa otázka alkoholizmu musí stať sociálnou otázkou. Mala by byť vážnym predmetom pozornosti beletristov, advokátov, lekárov, kňazov, učiteľov.
Mne sa tak zdá, akoby sa tejto otázke slovenskí spisovatelia vyhýbali. To je naskrze nekorektná vec. Spisovateľ má ranu svojho národa opísať a má ju podať na výstrahu čitateľskému obecenstvu. Nechcem tvrdiť, že by sa u nás vôbec proti alkoholu nebolo písalo. Sú tu populárne knižočky, ale v podobe monumentálneho poetického výtvoru nemáme napomenutie proti tejto najväčšej pliage slovenského ľudu. Ja by som si želal, keby k tomu povolaný spisovateľ napísal naše dielo L’assomoir[32].
Pisateľ musí byť anatóm duše. Ako anatóm na klinike operuje so žilami, s nervami a svalmi, takú operáciu musí konať i spisovateľ. On musí poznať všetky javy ducha: city, myšlienky, úmysly, ich spolusúvislosť, vôbec musí poznať celú energiu ducha. On musí poznať patológiu a hygienu duše. K tomu je potrebné odborné štúdium, slovom, potrebná je psychológia, pretože beletristika musí vstupovať na pole psychológie. Nie opisovanie zovňajších okolností, ale to, čo človek v sebe nosí, to začína byt úlohou beletrie. Objasniť všelijaké úkazy duše, posvietiť na psychologické javy ľudského ducha, to by malo byť úlohou našich spisovateľov beletristov. To, pravda, vyžaduje napnutie duševných síl, vhĺbenie sa celou dušou, celou svojou bytosťou do zákonov, do javov, do úkazov ducha, ale je to potrebné!
A ešte ďalšie nedostatky našej beletrie. Námety sú zväčša vzaté z každodenného života nášho ľudu, ale málo ich je univerzálnejších, všeľudských.
No pri všetkých nedostatkoch beletristickej literatúry nemožno ju súdiť príliš prísne. Opätujem, že to, čo sa za daných okolností produkuje, je celkom dosť.
Keď o slovenskej beletrii možno riecť, že za daného stavu sčiastky zodpovedá dnešným požiadavkám, nemožno to povedať o vedeckej literatúre. U nás je veda macošské dieťa, zapodievať sa u nás vedou je tá najnevďačnejšia vec. Veda nielenže nemá uznania, ale je priam znevažovaná. Probuj sa zapodievať nejakou vedeckou otázkou, hneď počuješ námietky. Načo to, niet z toho žiadneho osohu atď.
Čo je vlastne veda?
Veda je poznanie podstaty vecí. Táto definícia platí nielen o prírodných, ale i o duchovných vedách. Napríklad alchýmia nemôže byť v pravom zmysle slova považovaná za vedu, lebo podstatu vecí, teda podstatu zlúčením v neorganickom a organickom svete sa nesnažila poznať a následkom svojho stanoviska ani poznať nemohla, hoci voľakedy bola veľmi kultivovaná. Podobné platí i o astrológii. Naproti tomu grécka filozofia prírody je rozhodne veda, hoci stojí na prvom stupni vývinu, lebo grécki filozofi nahliadli bystrým okom do mechanických zákonov prírody.
Čo je meradlom vedy? Meradlo vedy spočíva v tom, či slúži kultúrnemu vývinu človečenstva alebo nie. Pod kultúrou nerozumieme len hmotnú kultúru, hmotné pohodlie človeka, ale rozumieme i kultúru ducha, t.j. zušľachťovanie morálneho citu človeka, prehlbovanie ľudského umu atď. Tak napríklad Wolffova psychológia má nepomerne nižšiu cenu než má psychológia povedzme Wundtova. Wolf operoval vo svojej psychológii s predstavami, kdežto Wundt sa snaží pochopiť psychické úkazy a javy - aj ich experimentálne demonštruje. Alebo právoveda Grotiusa, Hobbesa, Puffendorfa má oveľa nižšiu cenu ako právoveda moderných juristov, a to preto, lebo v prítomnosti je z právovedy vylúčená všetka metafyzika a náhľady o sociálnom živote ľudstva sa tvoria na základe reálnych faktov.
Veda je jeden z najzávažnejších faktorov kultúrneho života. Ona dáva národom moc. A práve preto, že je takou mocnou silou rozvoja kultúry, je tou najmorálnejšou činnosťou a jej zmáhanie tou najsvätejšou povinnosťou človeka.
Je to teda v najvyššej miere chybné chápanie veci, ak sa tvrdí, že malé národy nemôžu mať vedu a nemôžu ju pestovať. Kultivovateľmi jednotlivých vedeckých myšlienok nie sú masy, ale indivíduá. Masa tvorí ľudovú poéziu, bájky, atď. Nositeľmi vedeckých myšlienok sú individuálni myslitelia. Základom originálnych myšlienok je vždy trud, práca, námaha, štúdium. Pravda, vynaloženej námahy nie je nikdy dosť. Avšak bez potrebnej spôsobilosti a nadania žiadna námaha za veľa nestojí.
My, Slováci, čo sa duševných schopností týka, nie sme inferiórnejší od iných indogermánskych národov. Na školách je schopná mládež! Inferiórnejšími nás činí naša letargia, naša neodhodlanosť, naša chabosť.
Kto necíti v sebe túto inferioritu energie? O tomto predmete som sa zhováral s viacerými Slovákmi a od každého som dostal rovnakú odpoveď: všetci to cítime. Letargia je jedna črta slovenského charakteru.
U nás je to takmer móda: po zabezpečení „chleba“ s vedeckou prácou si dať pokoj. A následok toho je neslýchané ignorantstvo a obskurantizmus, s ktorým sa u niektorých slovenských inteligentov stretávame.
Opakujem: k tomu, aby sme mali vedeckú literatúru, je potrebné, aby sme mali dostatočnú smelosť. Nemyslím, že by sme mali mať všelijaké vedecké „magazíny“ v objemných knihách zozbierané, ale aby sme mali aspoň to, čo nám je najnevyhnutnejšie potrebné.
Len pred rokom-dvoma nemali sme politickej a sociálnej literatúry. A teraz ju už máme. Články, ktoré Slovenský obzor priniesol, sú rozhodne znamenité vedecké plody. Je na čase, že takýto časopis máme. Teraz, ked Slovensko vstúpilo do politickej činnosti, do politického boja, potrebné je kus politickej a sociálnej vedy, politickej a sociálnej kritiky. Istotne, sociálna otázka je teraz jedna z najpálčivejších otázok. Kto má cítiť vážnosť tejto otázky, ak nie Slovák, ktorý vlastne čas svojho života trávi v ustavičnej tvrdej robote?
Pri dobrej vôli, pri dostatočnej chtivosti mohli by sme mať peknú juristickú literatúru. Či u nás majetkové pomery nie sú interesantné? Či na poli trestného práva nemohol by jeden slovenský advokát jurista niečo cenného preukázať? Kriminálne činy páchajú sa na Slovensku práve tak, ako u iných národov. Štatistika (ak je pravá) vykazuje, že v Uhorsku je krádež najrozšírenejšia medzi Slovákmi. A sami uznávame, že alkoholizmus je dedičným hriechom nášho národa (Janoška), „macula inveterata“[33] na slovenskej duši. Či toto nie sú interesantné veci pre juristu? Či by jeden učenec nemohol pri skúmaní týchto záležitostí preukázať moc svojho intelektu, svojej logiky?
A ako stojíme s teológiou? My, slovenskí teológovia, cítime potrebu teologickej vzdelanosti. Hromží sa u nás na nedosatky vo výučbe v našich teologických ústavoch a na negatívny, deštruktívny smer. Viac generácií hľadelo tomuto nedostatku odpomôcť štúdiom v cudzine. Medzi staršími kňazmi sotva jestvuje niekto, čo by nebol býval na nejakej nemeckej fakulte. Vzdor tomu však, že naši slovenskí evanjelickí kňazi húfne navštevovali cudzozemsko, o nejakom vedeckom duchu medzi nimi nemôže byť reči. Pri obede po nejakom konventuálnom zasadnutí zhromaždení kňazi vedia si zapolitizovať, o dôchodkoch jedno-druhé prehovoriť, zažartovať si, ale že by nejaká seriózna vedecká teologická myšlienka prišla na pretras, to neexistuje.
Pastorálne konferencie nie sú vedecké zhromaždenia. Na nich sa prerokúvajú otázky cirkevného života, ale nie otázky vedecké, teologické. V privátnych kňazských domoch teológia visí na klinci. Ecce[34], týmto obrazným slovom je vyjadrená ľahostajnosť kňažstva voči teológii. Dôsledkom tejto ľahostajnosti je často neslýchaná neorientovanosť v tých najprimitívnejších veciach vedeckého života. V inteligentských kruhoch Slovenska hrá kňažstvo len podradnú rolu. To vidíme z úsudkov mladších inteligentov z iných odborov, napríklad advokátov, o slovenskom kňažstve. Niektoré inteligentské vrstvy Slovenska vynášajú o nás tú najprísnejšiu kritiku, medziiným i takú, že slovenské kňažstvo je neprístupné každej voľnejšej myšlienke.
Vstúpiac do verejného cirkevného života Slovenska, niet u mladšieho kňažstva energie svoju liberálnu mienku dať najavo. Ak by sa to stalo, hneď by sa volalo: „Ad leones“![35] Ale takisto niet u mladších kňazov ani ortodoxného ducha a presvedčenia, čo, napodiv, predsa len majú starší kňazi. Nieto toho, čo by mladšie generácie kňazov k akej-takej práci popchýňalo.
Keď pred pár rokmi volil sa celý rad mladších kňazov, inteligentské kruhy Slovenska videli v tom do istej miery zábezpeku, že nastane obrat k lepšiemu. Mne sa však zdá, že slovenská verejnosť sa sklamala. O nás mladších sa teraz hovorí, že sme horší, ako boli tí starí.
V spoločenskom ohľade sa od mladšieho kňažstva očakával zmysel pre sociálnu otázku Slovenska a vo vedeckom ohľade pokrok. Ani jedno, ani druhé očakávanie sa nesplnilo. Prečo? Slovenská povaha: ľahostajnosť. Toto je, myslím, správna kritika. Mladšia generácia je síce na teologických ústavoch vychovaná v liberálnom duchu, ale príduc do života, zlenivie.
Ani pobyt v cudzozemsku nám mnoho neosoží. Do cudziny, ak sa ide, tak viac zo zvyku, nie z duševnej potreby. A dva semestre pobudnúť na nejakej fakulte, nie je vôbec dosť. Čo sa dá za tie dva semestre vykonať? Opytujem sa, kto počas svojho pobytu v cudzine prečítal nejakú monumentálnu teologickú knihu?
Vracajúc sa z cudziny sme väčšmi jej slepými obdivovateľmi ako samostatnými mysliteľmi. A doma? Kde a aké motívy človek obdrží? Doma sa chvastáme našou slovenskou ortodoxnosťou. Ortodoxizmus, to je to najpohodlnejšie stanovisko. Tam nie je potrebné Horácovo sudavit et arsit. Ortodoxizmus práve pre svoj skamenelý konzervativizmus je hotovým nepriateľom voľných myšlienok. Preto je taký nesympatický každému slobodne zmýšľajúcemu človeku.
Ak 20. storočie kladie na kultúrneho človeka také obrovské úlohy, samo sebou sa rozumie, že to platí o všetkých stavoch ľudskej spoločnosti. I nám kňazom sa treba dopracovať istého stupňa teologickej vedy. Keď slovenské kňazstvo vie spievať žalmy na náboženskú horlivosť slovenského ľudu (často ad absurdum), treba tento náboženský život skúmať, opísať. Tento duševný život má byť predmetom vedeckého bádania. Tým netvrdím, že kde je teologická veda, tam spolu s ňou ide nevyhnutne i cirkevný život. História teológie svedčí aj proti tomu. Pravda, teológia je často regenerátorom cirkevného života. To bolo napríklad za reformácie aj za čias pietizmu. Teológia reformácie bola zameraná proti inštitúciám stredoveku, teológia pietizmu proti ortodoxizmu.
I teológia ako každý iný odbor vedy chce ukojiť inštinkty ducha, inštinkty vedomostí. Tieto inštinkty panujú v každom normálnom človekovi. Podľa toho aké sú rozsiahle, jeden človek je intelektuálnejší než druhý.
Či napríklad nie je interesantné vedieť, aký jav ľudského života je náboženská horlivosť nášho ľudu?
Pri akom-takom pestovaní teológie kňazský dom by sa mohol stať skutočným chrámom myšlienky a vedy. A kňaz by si nejednu trpkú minútu svojho života mohol ako-tak spríjemniť.
O ostatných odboroch vedy nehovorím. Len nech sa dačo robí na ktoromkoľvek poli vedy!
No nech mi teraz nikto neimputuje nejakú schytralosť. Ja si vec nepredstavujem tak, že by sme za jeden rok mohli mať zastúpené všetky vedecké odbory. Možno, že v niektorých odboroch sa nikdy nedopracujeme výraznejšieho vedeckého stupňa, ale zase v niektorých odboroch dosiahnuť niečo nie je tá najťažšia vec.
Musím sa zmieniť o filozofickej vzdelanosti. Filozofia vyznačuje cestu a zmysel jednotlivých vecí v univerze. Filozof hľadí na každý jav hmoty a ducha nie ako na izolovaný jav, ale vždy ho berie v súvislosti s celým univerzom. Opytujem sa, či by u nás jednotlivé filozofické otázky nemohli byť kultivované?
To, myslím, nezávisí od ničoho iného, ako od odhodlania jednotlivých slovenských inteligentov. Áno, od toho závisí všetko: či jesto odhodlanosti, vážnosti a smelosti zapodievať sa vážnymi otázkami, ako sú otázky filozofie. Táto vec vyžaduje prácu, napruženie duševných síl. Ak toho niet, niet filozofickej myšlienky.
Nám najbližšie stojí a je pre nás najpálčivejšia národná otázka. S touto otázkou súvisí filozofia histórie. Kto sa ňou u nás zapodieva? Nájdu sa síce tak u Hviezdoslava, ako i u Vajanského hlboké filozofické myšlienky, ale to sú len záblesky geniálnych poetov. Tie myšlienky laik ani nevybadá. Aj u jedného aj u druhého sú isté črty goethizmu, t.j. istej poetickej filozofie a filozofickej poézie. O ich názore na Slovensko dala by sa napísať monografia a takáto monografia by istotne ukázala hĺbku zmýšľania oboch spisovateľov.
Význam ktoréhokoľvek národa nezáleží v tom, akú cenu má pre naše individuálne city, ale v tom, akú cenu má v pospolitosti historických národov a v súvise s historickými dejmi.
Aký význam máme my v histórii národov, to by bola vážna otázka filozofie histórie! Nestačí zapolitizovať si, ale potrebné je politicky myslieť a historicko-filozoficky zmýšľať. Na poli nášho spoločenského života by sa istotne vyhlo mnohým falošným predstavám, keby sme sa zapodievali filozofiou histórie. Filozofia histórie osvetlí cenu toho-ktorého národa. Poukáže na to, čo je v ňom cenného, aké sú jeho nedostatky, a vytýči mu národné ciele. Intelektualita a moralita sú tie meradlá, podľa ktorých býva meraná hodnota jednotlivých národov.
Ako my stojíme v intelektuálnom a morálnom ohľade?
To by boli tie dve vážne témy, ktorými by sme sa mali zapodievať. Nedozerné priestory bádania!
Spomenuli sme, že filozofia je vo vedeckej evolúcii najvyšším stupňom. U nás, kde odborné veci našich inteligentov sú zanedbané, kde prírodné vedy nie sú kultivované, tým menej sú prebádané filozofické otázky. U nás hrajú istú rolu jednotlivé filozofické výrazy a obrazy ako: idealizmus a realizmus. I vyvinuli sa isté trenice medzi idealistami a realistami, lež tieto otázky de facto neboli otázky filozofických sporov.
Filozofia vždy smeruje k tomu, aby podala názor na svet hmoty a na svet ducha. Ona nekonštruuje tento názor na základe nejakých človeku vrodených ideí, ale usiluje sa všetky otázky jednotlivých vied priviesť do systému.
Veľké pole práce, len pracovať!
Posledná úvaha o Slovensku bude venovaná otázke umenia. Táto otázka je v živote Slovenska veľmi zanedbaná. Dozaista frapantný dôkaz kultúrnej zaostalosti Slovenska. Tým nechcem ani zďaleka tvrdiť, že by slovenský národ nemal zmysel pre umenie, ba práve sa pousilujem dokázať, že áno, slovenský ľud má dosť vnímavosti pre umenie a dosť fantázie pre umeleckú tvorbu, ale ide o to, že na Slovensku sa otázke umenia venuje prachatrná pozornosť. Že táto okolnosť úzko súvisí s naším kultúrnym životom, to, hádam, dokazovať nie je potrebné. Ako každý národ, tak i malý slovenský národ musí tejto otázke venovať čo najväčšiu starostlivosť. Veď umenie je koruna kultúrneho života. A tak i tomuto problému musíme i tu vynaložiť dostatok pozornosti.
V prvom rade náleží uvažovať o otázke špatnosti a potom o otázke umeleckej výchovy v slovenskom živote.
A/ Špatnosti slovenského života
Prepiati priatelia slovenského ľudu, zaslepení v idealizme spievajú hymny o peknote slovenského života. Všetko je im ideálne, krásne. Spievajú o zdravom, čistom, životaschopnom ľude, o úhľadných domoch, o pestrých krojoch, o krásnom speve a o mnohom tomu podobnom. Lenže v skutočnosti v tých hymnách niet pravdivej ani jedinej litery. Ba keď bližšie nazrieme do života slovenského ľudu, vidíme, akoby to, čo je predmetom tých slávospevov patrilo len „do kostola“. Robotný deň nám ukazuje pravý opak. Kto chce ľud náležite poznať, musí medzi ľud ísť. Musí sa naň podívať celkom zblízka, ba nielen podívať, ale musí medzi ním stále bývať. Kto len zobďaleč krátky pohľad naň vrhne, nadobudne len povrchný dojem. Ale kto na ten pekno-špatný ľud hľadí otvorenými očami, obdrží pravý obraz o ňom.
Ľud má byť teda predmetom skúmania z estetického stanoviska.
Ľud, ktorý je predmetom opovržlivých postojov, ktorý od nepriateľov za ostudu človečenstva býva považovaný, ľud, nad ktorým nejeden jeho priateľ päste zatínal, nemôže nemať svoje osobitné chyby. A týchto chýb a nedostatkov má slovenský ľud v hojnom počte.
Vo všeobecnosti možno povedať, že u slovenského ľudu peknota patrí len k zvláštnym príležitostiam a okolnostiam života. Keď príde nedeľa či sviatok, alebo sa vyskytne nejaká rodinná slávnosť, vtedy Slovák urobí čo treba, aby pekne vyzeral. Pooblieka sa, ako najlepšie vie, ba si i zašpinené ruky mydlom umyje. Vtedy, ak to berieme z estetického stanoviska, pozná slušnosť. Vo svojom každodennom živote však Slovák nie je veľmi čistý. Mnoho špatností života má príčinu v tom, že tú špatnosť akoby oprávňovali dávne zvyky ľudu. Nikto sa na nej nepohorší, preto sa jej nikto neusiluje chrániť. Sem patrí napríklad zvyk, ktorý v mnohých slovenských obciach panuje, že v deň svadby, keď má byť mladucha privedená do domu, domáci gazda čaká a víta svadobnú spoločnosť vo všednom obleku, zamazaný, neoholený…
Keď človek s pravými pochopmi o čistote ide na slovenskú dedinu, vidí často tak na ulici, ako i v bytoch špinu a neporiadok, ktoré hlboko urážajú. Keď vojdeš do izby v zime, zarazí ťa vzduch obťažený rôznymi výparmi. Odev Slováka je v jeho každodennom živote zväčša samá špina. Na svojom tele daktorý znesie celé kŕdle parazitického hmyzu. Druhý zas je nečistý a neestetický, keď ide o telesné potreby. Nezarazí sa nad tou najväčšou špinavosťou pokrmu a nápoja. Pálenku vypije z tej najzababranejšej sklenice. Neestetický je aj v používaní tabaku. Je niečo hnusné v celom spôsobe zapekania a s ním spojeného ustavičného odpľúvania. Sem patrí i žuvanie dohánu.
Tieto a mnohé iné neestetičnosti robia život v mnohej miere smutným a nepríjemným. To sú často príčiny toho, že na slovenský ľud s opovrhnutím hľadia tak jeho protivníci, ako i jeho vlastní vodcovia. Keby ľud mal trochu zmyslu pre čistotu a poriadok, istotne by naň každý hľadel s väčším rešpektom, než ako sa to deje.
Už tieto primitívne pochopy o čistote nás nútia hlbšie sa zamyslieť.
Toto nie je nijaký krásny ľud, o ktorom sme navyknutí počúvať slávospevy našich poetov, lež to sú tie zaostalé, primitívne a nekultúrne elementy ľudu, ktorý v najvyššej miere potrebuje dvíhať a vzdelávať. Je jasné, že tu čaká na Slovensko veľká úloha.
Kto pozorne sleduje moje vývody, ten sa už istotne presvedčil o tom, že nimi neodsudzujem slovenský ľud v jeho celosti. Potešiteľné je, že nemalá čiastka ľudu v estetickom ohľade pokročila. So vzmáhajúcim sa blahobytom ľud i v estetickom ohľade nezaostáva. Stavia si pohodlnejšie príbytky, ktoré sa podľa možnosti usiluje i vyzdobiť. Lenže tu je nutné konštatovať, že tieto kupované ozdobné veci sú pravým nebezpečím pre slovenský ráz.
Nielen ľud, lež i polointeligentská a inteligentská trieda v estetickom ohľade potrebuje mnoho nápravy. Nejde o to, že by inteligentská trieda mala holdovať prepychu, ale ide o to, aby v domácnostiach panoval poriadok a čistota. Nieto nič odpornejšieho, ako keď trieda inteligentov navonok dokazuje v estetickom ohľade intaktnosť, ale v domácnosti panuje v každom kúte neporiadok. A tak nejeden slovenský inteligent, nemajúc doma to, čo by ho pripútalo a bolo mu príjemné, hľadá zábavu a vzrušenie v kaviarňach, hostincoch a trpených domoch.
B/ Za takýchto okolností je jasné, že Slovensko potrebuje umeleckú výchovu. A tu vyvstáva otázka, v akom smere má byť táto výchova vedená. Že aj v tomto ohľade je potrebné čistenie atmosféry, ustálenie istých zásad, je bez všetkej pochyby. Veď táto otázka bola a je jedna z najzanedbanejších v slovenskom kultúrnom živote.
Chyba, do ktorej mnohí umelci upadajú, je, že sa považujú za niekoho, kto stojí nad všetkými kultúrnymi snahami národa. Na kultúrny život hľadia z vysokej perspektívy a akoby sa im protivilo brať účasť na kultúrnom boji národa.
Čo Volkelt[36] vytýka umeniu, je istotne pravda, o ktorej nieto ani najmenšej pochyby.
Proti takémuto chápaniu umenia Volkelt prízvukuje, že umelec má byť pracovníkom na kultúrnom poli. To, čo dušou národa hýbe, má hýbať i jeho dušou. Kultúrne snahy národa majú byť i jeho snahami. Slovom, umelec sa má zaradiť medzi kultúrnych pracovníkov a má postaviť svoje umenie do služby kultúrnych ideálov.
Čo nezabúdame zdôrazňovať, keď hovoríme o jednotlivých formách kultúrneho života, to isté podčiarkujeme pri otázke slovenského umenia. Ak národ chce na akomkoľvek poli niečo cenného, trvácneho produkovať, musí vždy zostať na špecifickom základe svojho kultúrneho života. To isté platí aj o umení. Keď umenie stojí bez všetkého spojiva s kultúrnym životom národa, vtedy síce môže dosiahnuť okamžité úspechy, ale trvácnosti a hlbšej ceny nemôže mať. To platí práve tak o výtvarnom umení, ako o beletrii.
Umenie sa musí postaviť do služby ideálu pekného a morálneho. To sú také požiadavky sine qua non pravého umenia.
V tomto ohľade na slovenské umenie čaká bujnou burinou zarastené pole. Na tom poli treba mnoho klčovať, orať, plieť, aby to, čo je na ňom umelecky pekného a morálne zušľachťujúceho, povznášajúceho, sa vyvíjalo. Ako na každom poli kultúrneho života, tak i na poli umenia je potrebná systematická organizovaná práca. Treba, aby k tomu povolaní pracovníci zasiahli do života svojím duchom a vykonali, čo vykonať náleží.
Povedali sme, že umenie sa musí postaviť do služby pekného a morálneho. Aká veľká úloha čaká na slovenských pracovníkov na kultúrnom poli, uvedomíme si vtedy, keď sa rozpamätáme na to, čo je v slovenskom živote špatného a nemorálneho. A tu sa nám umenie predstavuje ako skutočne mohutný a prepotrebný faktor kultúrneho života a kultúrneho vývinu.
Ľud náš vytvoril pekné základy umenia, ale na tých je potrebné ďalej stavať.
[14] nedokončená stať (pozn.red.)
[15] Gumplowicz, Sociologie, s. 231 — 234.
[16] Národný Hlásnik 1913, č. 44
[17] Národný Hlásnik 1913, č. 43
[18] Národný Hlásnik 1913, č. 41.
[19] krupicová a ryžová kaša
[20] nedokončená kapitola (pozn.red.)
[21] Prúdy IV, 2, s. 82 — 93
[22] So zrnkom soli, t.j. nie doslovne.
[23] starorímsky kňaz, ktorý veštil z letu vtákov (pozn.red.)
[24] Hlas I, 2, Obrana a odpoveď, s. 39
[25] Hlas I, 2, Starí a mládež, s. 50
[26] Hlas I, 2, Obrana a odpoveď, s. 35
[27] Srdce robí kňaza
[28] Prúdy IV, 1, s. 38 — 9
[29] Hlas I, 9. Mladá kňazská generácia a národnie poklady, s. 266
[30] strašné to aj len vysloviť!
[31] Namáhal sa a zahorel
[32] Zabijak od E. Zolu
[33] zakorenená škvrna
[34] Aha, pozrimeže na ňu!
[35] Levom!
[36] Umenie, ktoré sa zásadne pred veľkým duchovným životom a borbou ľudstva uzatvára, ktoré sa tým, čím sa duchovní vodcovia ľudstva zaoberajú, nechce nechať podnietiť a preniknúť, sa vystavuje nielen ochudobneniu, ale aj vylúčeniu. Len keď sa postaví do stredu diania kultúrneho života, môže umenie dosiahnuť vysoké ciele a vytvoriť duchovné svety.
— sociológ kultúry, prekladateľ, kritik slovenskej inteligencie a stúpenec moderného života na začiatku 20. storočia Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam