ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá úloha, pred ktorou stojíme, je podať vysvetlenie pojmu kultúra. Od definovania toho bude mnoho závisieť, lebo jasná predstava o predmete umožní nám javy kultúry predstaviť v pravom svetle. Nejasnosť pochopu o kultúre je evidentnou príčinou toho, že človek v živote často nevidí alebo vidieť nechce javy, ktoré v eminentnom zmysle slova kultúrne sú, a zase mnohé javy života, čo bývajú považované za kultúrne, v skutočnosti sú protikultúrne. Falošné predstavy o kultúre môžu ďalej fatálne vplývať tak na vývin individuálneho, ako sociálneho života. Ako často konajú ľudia vo svojom individuálnom živote pod kepienkom kultúry tie najnezmyselnejšie, skutočnej kultúre protiviace sa skutky! A ako často vodcovia ľudu vo svojej zaslepenosti a nezorientovanosti o pojme kultúra do kultúrnej skazy vrhajú ľud, ktorého vodcami a strážcami by mali byť! Na takéto javy chcem poukázať a proti nim svoje slovo čo najenergickejšie pozdvihnúť.

Nie je ľahké určiť podstatu kultúry. Z jej falošného určenia pochodí často falošné posudzovanie kultúrneho života vôbec. Komparatívny spôsob, aj keď pri posudzovaní jednotlivých javov kultúrneho života môže konať neoceniteľné služby, predsa nám neumožní pochopiť podstatu kultúry vôbec. Kto by teda napríklad slovenský kultúrny život posudzoval porovnávaním s kultúrnym životom veľkých vzdelaných národov, ocitol by sa v nemalých ťažkostiach, a musel by konštatovať, že o kultúre na Slovensku nemôže byť reči. A kto by zase slovenský kultúrny život porovnával s kultúrnym životom nejakého primitívneho národa, ten by istotne na slovenské pomery musel hľadieť s najväčšou hrdosťou, a optimizmus najvyššieho stupňa by musel zavládnuť jeho dušou. Ale takýto náhľad by bol ten najnesprávnejší.

Nesprávne by súdil o kultúrnom živote i ten, kto by s istým ideálnym kultúrnym stavom, a priori v svojom duchu vytvorenom, porovnával kultúrny život jednotlivých národov. Lebo tu vzniká otázka: je človek vstave utvoriť si nejakú predstavu o absolútne ideálnej kultúre? Nie! Veď kultúrny život nie je nič absolútneho, na čom by sa nemohlo a nedalo nič meniť, je podrobovaný ustavičnému vývinu, a tak je prirodzené, že človek nie je schopný utvoriť si absolútne ideálny pochop o jeho podstate.

Že na Slovensku o slovenskom kultúrnom živote jestvujú falošné názory, to, myslím, dokazovať potrebné nie je. Menovite mladí, borbychtiví slovenskí nespokojenci, ktorí na vlastné oči videli cudziu kultúru, hotoví sú pomery na Slovensku ako absolútne zlé odsúdiť, o čom máme dostatočný počet príkladov. Takéto chybné nazeranie na kultúrny život privedie človeka do dvoch krajností: človek buďto nešetrne začne rúcať to, čo je už vybudované, buďto sa oddá letargickému kontemplovaniu o daných pomeroch. Jedno i druhé je chybné, a jedno i druhé nachodíme na Slovensku.

Východisko teda musíme hľadať inde. Poznamenal som, že kultúra je podrobená ustavičnému vývinu a fluktuácii. História a etnológia poskytujú evidentné príklady, ako nové kultúry vznikajú a staré zanikajú. Podľa môjho presvedčenia jedine uvažovanie o príčine vzniku a zániku kultúry poskytuje možnosť pochopiť, čo vlastne kultúra je. A tu sme v tom šťastnom položení, že pred našimi očami môžeme pozorovať vznikanie a zanikanie kultúry tak u jednotlivých väčších či menších národov alebo grúp, ako i v živote jednotlivcov. Keď teda vidíme, ako kultúry vznikajú a ako kultúry zanikajú, z toho si môžeme utvoriť jasný obraz o podstate kultúry.

Stojím na pevnom základe evolucionizmu. Som za evolúciu a nie za revolúciu. Boli časy, keď človek bol vedený inštinktom práve tak ako ostatné živočíšstvo. Nepohody prírody nútia živočíchov k tomu, aby sa proti nim istými prostriedkami bránili. Ako nás o tom prírodoveda učí, živočíšstvo v oceáne života sa inštinktívne stavia proti záhubnému vplyvu nepohody prírody a používa na to najrozmanitejšie prostriedky. Čím väčšmi sa vie živočích brániť proti tisícorakým záhubným vplyvom prírody, tým väčšiu životaschopnosť dokazuje. Vo svojich kultúrnych prapočiatkoch sa človek len inštinktívne staval proti zdrvujúcim zákonom prírody, ale tento inštinkt musel mať u človeka charakter individuálnej vôle. Ako sa tento inštinkt stal vedomou vôľou, to nám neprináleží skúmať v rámci nášho diela, to patrí do špeciálneho antropopsychologického odboru, ale tam je vznik kultúry. V tomto ohľade mnoho poučenia môže nám poskytnúť psychický život dieťaťa: na ňom môžeme pozorovať, ako sa inštinkty stávajú uvedomelými výkonmi vôle.

Človek sa proti zákonom prírody musel postaviť prv, ako mal artikulovanú reč. Následky rečou prejavenej individuálnej vôle museli byť nesmierne. V prvom rade účinkovali v nebývalých rozmeroch na vývin duševných schopností. Len čo človek videl, že inštinktívne prejavy jeho prvotnej individuálnej vôle majú pre neho prajný následok, počal cítiť slobodu vôle a kde len mohol, využil ju vo svoj prospech. Povstala teda nesmierna borba proti tvrdým zákonom prírody, z ktorej človek vyšiel víťazne. Človek sa už ďalej necítil prostriedkom prírody, ale on sám považoval prírodu a spolu s ňou i iných ľudí za prostriedky, ktoré mali slúžiť jemu. Jediným cieľom človeka bol si on sám a jeho blahobyt. Nakoľko príroda tomuto cieľu slúžila, natoľko mu bola cennou.

Tento utilitaristický egoizmus sa stal jediným životným princípom. Človek sám seba považoval za cieľ a všetko iné, čo okolo neho bolo, za prostriedok. Tento stav nemohol trvať večne. Ako sa život stával komplikovanejším, človek sa dostal do konfliktu s takými okolnosťami, v ktorých svoju slobodu, čo na počiatku mal, musel utratiť. Keď obrátime zreteľ na civilizovaného človeka, jeho vôľa je sputnaná všemožným spôsobom: zákonmi, hospodárskou odvislosťou, sociálnymi zvykmi. Čím komplikovanejší je život, tým väčšmi je sloboda človeka obstrihaná.

Pravda, človek na takéto pomery navykne. A čo sa civilizovanému človeku zdá byť prirodzené, tomu človek žijúci v jednoduchých alebo v dosť primitívnych pomeroch odporuje.

Tak vzniká kultúra. Faktormi ďalšieho vývoja sú idey.

Mocným faktorom každého vývinu, tak individuálneho ako kolektívneho, sú idey. Predmetom úvah tejto kapitoly budú teda idey ako faktor kultúrneho vývinu Slovenska. Kultúrny život, akýkoľvek veľký by bol, bez nových myšlienok upadne do stagnácie. A zase kultúrny život na nízkej úrovni bez nových myšlienok nemôže sa ani krok pohnúť napred. Čím väčšia rozmanitosť ideí, tým čulejší je kultúrny život. Čím menej ideí hýbe dušou národa, tým slabší je vývin, tým malátnejší je kultúrny život.

Skúmať budeme tie idey, ktoré hýbu Slovenskom. Úlohou tejto kapitoly bude poukázať na podmienky, za ktorých tieto idey povstali, ďalej skúmať okolnosti, ktoré rozširovanie nových myšlienok umožňujú, alebo znemožňujú. Pokúsim sa vyriecť aj nové myšlienky, a niektoré idey, ktoré už boli vyslovené, presnejšie formulovať. A konečne chcem dokázať, že niektoré vyrieknuté idey sú pre kultúrny vývin Slovenska nevhodné, ba nebezpečné.

Ako povstávajú nové idey? Táto otázka presne súvisí s vývinom národa. Pri historickom vývine vidíme, že tak v individuálnom, ako aj v kolektívnom živote povstávajú nové a nové potreby. Keď tá alebo oná potreba je ukojená, vzniká nová potreba. Veď celý vývin záleží v povstávaní a ukojovaní vždy nových a nových potrieb. Všetky tieto potreby smerujú k polepšeniu tej situácie, v ktorej sa indivíduum, či kolektívna masa národa nachodí. Indivídum alebo kolektívna masa navyknutí na isté stále existenčné pomery nové potreby necítia. Naopak, jednotlivec alebo kolektív žijúci rezkejším historickým tempom, pociťuje čoraz viac nových a nových potrieb.

Sám pocit nejakej potreby nie je ešte idea. Sú v živote často také potreby, ktoré akoby žili len latentne. No len čo tá alebo iná potreba býva v podobe myšlienky uvedomená, stane sa ideou.

Kto je pôvodcom ideí? Masa ako taká nie je vstave sama sebou pohýbať. Akúkoľvek potrebu by mala a v akejkoľvek miere by ju cítila, sama od seba nie je schopná sa rušať. Je to vždy indivíduum, ktoré hýbe masou a je nositeľom ideí. Je ľahostajné, či toto indivíduum k mase patrí a či stojí mimo masy. Od duševných schopností a energie indivídua závisí, akú podobu bude mať idea, v ktorej sa tá alebo iná potreba masy odrazí, a podobne od energie nositeľa ideí závisí, v akých rozmeroch sa patričná idea ujme.

Nie každá idea, bárs by ju vzbudila neviem aká všeobecná potreba, vládze sa prebiť. Pri mnohých ideách sa ukazuje, že ich pôvodcovia zďaleka si neboli vedomí tých ťažkostí, s ktorými ich myšlienky prídu do protivy. Preto mnohé idey často prepadnú. Tak napríklad na Slovensku myšlienka mandátovej politiky, akokoľvek je zdravá a potrebná, stráca na príťažlivosti. Slovenskí politici, ktorí sa za túto ideu tak horlivo zasadzovali, ktorí touto myšlienkou slovenský národ z hlivenia chceli povzbudiť, nepredvídali, s akými ťažkosťami sa stretnú. Až konečne tí najzápalistejší slovenskí politici, čo je neuveriteľné, hotujú od mandátovej politiky odstúpiť.

Tak sa zdá, že podobný osud čaká i na ideu emancipácie. Táto myšlienka, inaugurovaná na Slovensku Hanou Gregorovou, bola a je v najvyššej miere potrebná. Že slovenská žena život, ktorý žila, ďalej žiť nemôže, že to nie je život, aký moderný vek od ženy vyžaduje, kto by o tejto myšlienke mohol pochybovať? Lež táto idea, na Slovensku úplne nová, vydobýja si pôdu len veľmi pomaly. Pri väčšej zaujatosti a pri väčšej agitácii mohla by však preniknúť do širších más slovenských žien a dievčat. Ale tu sa zase ukazuje tá nevšímavosť ku každej novej myšlienke, ktorá Slovensko tak smutne charakterizuje. A tak idea emancipácie je obmedzená na niekoľko „nespokojných“ slovenských žien a dievčat. Hneď na počiatku pri jej vzniku smrteľný úder jej chceli zasadiť Národnie noviny. Aké nesprávne to bolo, pousilujem sa dokázať v tej stati, v ktorej budem o emancipácii hovoriť bližšie.

Z toho, čo sme doteraz povedali, vychodí, že každá idea má pôvod v daných historických okolnostiach. Tie sú pôdou, na ktorej nové idey povstávajú. Ak pôda novým myšlienkam zodpovie, idey majú budúcnosť. Ak pôda nie je zodpovedajúca, často i tie najzdravšie idey musia zaniknúť. To znamená, že ak širšie masy ľudu cítia nejakú potrebu, idea tým úrodnejšiu a pevnejšiu pôdu v mase nachodí. Ale ak sa niektorá idea opiera len o nepatrnú skupinu, o to slabší je základ, na ktorom stojí.

Nie každá idea rovnako preniká masy národa. Sú myšlienky, ktoré vniknú do duše národa ľahko a sú zase také, ktoré veľmi pomaly vplývajú na národ. Čím čulejší je kultúrny život, tým ľahšie patričná idea vniká do duše národa. Čím väčšia je historická konštantnosť, tým pomalšie vplýva idea na národ.

V našom skúmaní uvidíme, že na Slovensku panuje veľká konštantnosť (stabilnosť), pre ktorú nové idey veľmi pomaly prenikajú národ. Už dr. P. Blaho, redaktor Hlasu, polemizujúc so Slovenskými listami videl to jasne, keď povedal: Konečne poznamenávame, že i tu vypĺňa sa stará pravda, že každá nová myšlienka, hoc i sebelepšia a pravdivejšia, potrebuje k preniknutiu do duše národa mnoho času a mnoho vytrvalej práce.^[3]

Niektoré idey zase ako ľahko bývajú vychytené, tak ľahko bývajú aj zanechané. Napríklad vegetarianizmus, či tolstojizmus, za ktoré sa mládež pred pätnástimi-osemnástimi rokmi horlivo oduševňovala, a ktoré, tak sa zdá, úplne upadli do zabudnutia.

Nie je ľahostajné, ako sa idey rozširujú. Že živá reč hrá pritom dôležitú rolu, je, myslím, každému jasné. Ak má idea pôdu pripravenú, totiž, ak je masa vnímavá, rozširuje sa ľahko. Nesmiernu rolu hrá pritom sugescia. Dobrý rečník je vstave uchvátiť celé masy ľudu. Keď si masa myšlienku osvojí, sama ju rozširuje ďalej. Ruch rozširovania môže za krátky čas nadobudnúť úžasné rozmery.

V prítomnosti stojí v službe rozširovania ideí v prvom rade tlač. Čím je tlač rozvinutejšia, tým ľahšie vniká idea do širších más ľudu. Tam, kde sa málo číta, myšlienky sa ťažko šíria. Že na Slovensku idey tak pomaly prenikajú široké masy ľudu, príčinou je predovšetkým nedostatok tlače. Akokoľvek sa možno tešiť, že v službe národnej slovenskej myšlienky stojace časopisy čo do počtu potešiteľne rastú, predsa ani zďaleka nie je docielené to, čo by národnou povinnosťou malo byť. Ak teda dosiahnuť máme to, aby slovenské národné idey skutočne poprenikali nielen jednotlivé čiastky ľudu, lež široké masy, potrebné je, aby sa slovenská tlač dostala aj do najodľahlejších slovenských chalúp.

Akákoľvek nová zdravá idea na Slovensku vznikne, ťažko sa prebíja. To súvisí v charakterom Slováka a s pomermi, v ktorých žijeme. Slovák následkom svojej povahy nové myšlienky ťažko pochytí. Sme natoľko navyknutí na to staré, v ktorom sme vyrástli, že neľahko si k duchu pripúšťame niečo nové. S týmto faktom stretáme sa u inteligencie práve tak ako u ľudu. Dôležité sú však i politické pomery, v ktorých žijeme. Tie sú nám natoľko nepriaznivé, že každé voľnejšie hnutie pripisuje sa nám za vlastizradu. Mnohí Slováci práve z ohľadu na tieto politické pomery radšej sa zrieknu voľnejšieho hnutia, slobodnejšieho života, než by sa vystavili rozličným perzekúciám. Že sú to pomery nezdravé, to je, myslím, jasné. Lež pri tom všetkom nachodia sa muži, ktorí sú hotoví podstúpiť i utrpenie, ktorí bojujú za ideu statne a mužne, ktorým je tá idea ideálom. Avšak takých odvážlivcov je veľmi málo. A i medzi nimi sú viacerí, ktorí vytrvať v boji do konca nie sú vstave. Ba sú aj takí, ktorí i trpeli i väznení boli, ale ktorí neskôr buďto ochabli, buďto sa svojim ideám spreneverili. To nie je len slabosť a mäkkosť Slováka, to je bezcharakternosť najhrubšieho zrna.

Slabé národy nepotrebujú takých mužov, ktorí sa za ideu vedia v okamihu oduševniť, ale takých mužov, ktorí sú schopní za svoju ideu v boji vytrvať, ba i život obetovať. Práve tým sa dokazuje veľkosť ducha, keď človek sa zriekne pohodlia, postavenia, hmotných výhod a pevne a neohrozene zotrvá pri svojom presvedčení.

Idey, čo Slovenskom hýbu, nedajú sa jedna od druhej oddeliť. Súvisia jedna s druhou tak ako ohnivká jednej reťaze a všetky sa sústreďujú do jednej centrálnej, a tou je: prebudenie Slovenska.

Ten zámer je teraz heslom. Ním sa zapodievajú naše mysle. Táto mohutná idea obsahuje v sebe prebudenie individuálneho, sociálneho, hospodárskeho a politického života. V druhej čiastke tohto diela bude o tom obšírnejšia reč.

Hlásať tieto idey je v najvyššej miere potrebné, veď tak v sociálnom, ako i v hospodárskom a politickom živote prejavuje sa taká nerozhodnosť, ktorá Slovensku hrozí zahynutím. Národ, akýkoľvek je malý, musí s historickým vývinom ľudstva držať krok. Čím skôr si osvojí nové idey a podľa nich svoj život zariadi, tým je životaschopnejší. A čím väčšmi zdráha sa nové idey prijať, tým je slabší.

Pre malý a kultúrne nevyspelý národ veľmi dôležitá otázka je, či vie pochopiť svoju situáciu v borbe národov a či v zápase národov vie uhádnuť úlohy a povinnosti, ktoré naň čakajú. Malý národ sa nemôže nechať na ľubovôľu tých, v koho rukách sa nachodí jeho osud. Slovom, malý národ musí mať na zreteli svoje úlohy a povinnosti, ktoré naň v zápase národov čakajú. Kultúryschopný národ sa musí usilovať v historickej dráme národov zaujať a hrať aktívnu rolu, a nielen rolu štatistu. Nejeden malý národ v krutom boji o existenciu zahynul, lebo prineskoro vystúpil na javisko. A naopak, i malé národy dokázali sa v dráme národov stať na kultúrnom poli vážnymi činiteľmi.

My, Slováci, v našom položení môžeme riecť, že na historické javisko sme vystúpili, keď čas už bol zvrchovaný, a rola, ktorú hráme, je len podriadená. Vzdor tomu i Slovensko môže byť vážnym činiteľom v histórii národov.

Čo dáva národu morálnu cenu, to sú tie idey, ktoré ním hýbu. Bez ideí je národ surová masa, na ktorú môže silnejší položiť svoju ruku, masa, ktorá proti žiadnemu tlaku nie je vstave ozvať sa, masa, ktorá bez všetkého protihnutia otrocky slúži.

Národ, ktorý má svoje špecifické rasové^[4] idey, je vstave odporovať i krutejším náporom. Čím jasnejšie sú tieto idey formulované, čím väčšmi prenikli široké vrstvy ľudu, tým húževnatejšie sa vie patričný národ držať v strete národov.

Ako musí kultúrny človek vo svojom privátnom živote mať isté idey a princípy, ktorými riadi a spravuje svoj život, tak i národ ako celok musí byť vedený istými ideami. Špecifické idey sú tie, ktoré danému národu dajú celý jeho charakter.

Idea rasy je prvá, ktorá národy privádza do čulejšieho pohybu. To je prvá idea, ktorá v kultúryschopných národoch vzniká.

Na Slovensku sa táto idea objavila dosť zavčasu. Už v 17. storočí bola jasne vyslovená.^[5]

Koncom 18. storočia idea rasy zachvátila celú Európu. A keď roku 1790 na uhorskom sneme bol maďarský jazyk vyhlásený za diplomatický jazyk^[6], to istotne na vývin idey rasy malo nielen u Maďarov, ale i u ostatných národov Uhorska nesmierny účinok.

Mohutný impulz vývinu idey rasy dal Kollár. Myšlienka Slavianstva inšpirovala Kollárovho ducha k vytvoreniu monumentálneho diela Slávy dcéra, ktoré tak ohromne vplývalo na slaviansky svet.

Keď pozrieme na Slovensko, vidíme, že tieto idey nehýbu mysľami v takej miere, ako by sa to mohlo očakávať. Nie preto, že by azda nebolo pre ne zmyslu, ani nie preto, že by tie idey neboli jasne formulované, ale prevažne pre povahu Slovenska a pre tie zvláštne, mimoriadne okolnosti, v ktorých žijeme.

Slovenská národná myšlienka upadla do takého miskreditu, že ju bolo potrebné oživiť. Táto akcia sa započala vydávaním Hlasu, okolo ktorého sa združilo mladé Slovensko. No kedže Hlas vedúcim mužom Slovenska vytýkal ľahostajnosť a nerozhodnosť, dostal sa s nimi do sporu. Od toho času je tu roztrieštenosť, ktorá Slovensko tak smutne charakterizuje. Vykryštalizovali sa dva smery, a síce smer konzervatívny a smer pokrokový. Tieto dva smery natoľko stoja na opačnom stanovisku, že polemiky z jednej i z druhej strany sú často také nevecné, také osobnou nenávisťou inšpirované, že je to až nepochopiteľné.

Budúcnosť ukáže, či je toto všetko slovenskej veci osožné alebo škodlivé. Toľko poznamenať však už teraz možno, že národ slabý a malý by žiadnu roztrieštenosť nemal poznať. V jednote väzí sila. A keď dakto, tak iste slabý a prebúdzajúci sa národ potrebuje túto jednotu na každom poli. Pre rozdrobenosť nemôžeme vystupovať všade ako jednotný celok a práve ona je veľkou príčinou toho, že ani u našich protivníkov nevydobyli sme si toľko vážnosti, koľko by sme mali mať.

Otázka, ktorá sa pred každého mysliaceho človeka stavia, je: aký je cieľ ľudského života? Tejto otázke sa vyhnúť nemôže žiaden koľko-toľko mysliaci človek. Vyvstáva pri každom kroku, ktorý konáme, pri každom čine, na ktorý sa podujímame. Človek, ktorý si nekladie túto otázku, nežije ľudský život, žije život animálny. Na túto vážnu otázku dáva si človek odpoveď podľa svojej schopnosti a vzdelania. Či táto odpoveď zodpovedá skutočnej pravde, je iná otázka. Že odpoveď neznie u každého človeka rovnako, to je, myslím, isté. Jeden vidí cieľ života v tom, druhý v inom.

Ale ani u učených ľudí nie je odpoveď vždy rovnaká. Aj keď človek môže tušiť pravý zmysel života, do jasnej formy vliať odpoveď nie je schopný každý.

Tak pre jednotlivého človeka, ako i pre celý národ je veľmi dôležité vedieť, či si je vedomý svojej úlohy, svojho cieľa. Menovite malé, ale životaschopné národy mali by si klásť túto otázku a hľadať na ňu odpoveď.

Ako v oceáne života pri našich každodenných námahách nie je ľahostajné, aký majú tieto námahy zmysel, práve takou dôležitou je otázka, aký zmysel má celý náš život s jeho slasťami a strasťami.

A ako v oceáne života pravé riešenie jednotlivých životných otázok dá zdravý smer jednotlivému človeku, tak ho dá i celému národu. Ako indivíduum často vôbec nechápe alebo zle chápe úlohu a cieľ svojho života, to isté sa môže stať národu, že ani on si neuvedomí pravú úlohu a cieľ svojho života. Alebo i to sa môže stať, že uvedomenie si tejto odpovede býva neraz zatemnené vášňami. Pousilujem sa tu poukázať, že toto sa i na Slovensku stalo.

Hľadáme však odpoveď na postavenú otázku.

Cieľom človeka nie je žiť len život animálny, ako to telesné inštinkty diktujú, lež čosi vyššieho, totiž tvorenie kultúry. Kultúra je niečo špeciálne ľudského. Ona je obsahom ľudského života a kultúru tvoriť je úlohou tak jednotlivého človeka, ako i celého národa.

Skúmať život slovenského národa s jeho úlohami a borbami v kategórii kultúry je jedna z najužitočnejších prác. V národe i život jednotlivca bude mať omnoho významnejšiu cenu, ak venuje svoj život tvorbe kultúry svojho národa, ako keby, nemajúc také povedomie, žil život bez vyšších cieľov a úloh. Vôbec, tvorba kultúry má byť centrálnou ideou, ktorou všetky naše snahy a námahy majú byť vedené. Nie reč, lež kultúra má byť heslom v zápase, ktorý slovenský národ vedie za svoju existenciu. Reč ako taká je jeden element toho, čo sa menuje kultúrou, preto boj za reč tvorí jednu vážnu čiastku kultúrneho boja. Ale ťažkou chybou by bolo, keby celá borba Slovenska mala byť absorbovaná výlučne bojmi za reč.

Keď pozrieme na všetko úsilie vynaložené a namierené proti nám, vidíme, že tu nejde o to, pozbaviť nás len reči, ale ide vlastne o to, pozbaviť nás nášho slovenského duševného rázu a vôbec všetkého, čo sa slovenskou kultúrou nazýva. Ba v tom boji, ktorý zo strany našich protivníkov je vedený, slovenská reč býva použitá ako maďarizačný prostriedok, a to s nemalým úspechom. Vládou vydávané alebo podporované a vôbec v maďarskom duchu vedené časopisy sú takýmto účinným maďarizačným prostriedkom. Týmto prostriedkom nás chcú pozbaviť nášho slovenského zmýšľania. A že sa to darí, to len slepý nevidí. Všade tam, kde účinok vládnych časopisov nie je paralyzovaný časopismi redigovanými v slovenskom duchu, stretávame sa s týmto druhom maďarizácie.

Z týchto krátkych vývodov teda jasne vysvitá, že centrálnou ideou snáh Slovenska nie je borba za reč, ale zápas za slovenskú kultúru. To má byť teda vedúcou ideou slovenského života. Na tejto idei nech každý meria svoju prácu a svoju námahu.

I pre toho najrozhodnejšieho Slováka nie je dostatočné len po slovensky hovoriť a slovenský chlieb jesť, ale potrebné je teplé srdce za vec: slovenské presvedčenie a slovenská kultúrna práca. Boj za reč tvorí integrálnu čiastku kultúrnej borby Slovenska.

1. Vážnou otázkou, pred ktorou stojíme, je, či sme oprávnení o slovenskej kultúre hovoriť ako o špecifickom jave ľudského ducha. Táto otázka je preto vážna, že naši protivníci popierajú v nás kultúryschopnosť a považujú nás za nejakú inferiórnu rasu, s ktorou si dať rady považujú za celkom ľahkú úlohu.

Pri uvažovaní o tejto otázke v prvom rade treba brať do úvahy numerické kvantum. Slovensko svojou numerickou veľkosťou nepatrí medzi drobné, lež medzi malé národy. História svedčí o tom, že i drobné národy môžu sa dopracovať istého stupňa kultúry. A toto nemožno Slovensku na žiaden spôsob odoprieť, odtajiť. Ba keď uvážime, aký vážny vlyv malo Slovensko na tvorbu maďarskej kultúry, malo by nás to istým povedomím a hrdosťou naplniť.

Slovensko, ako národ počítajúci dva a pol milióna, z povrchu zeme vytrieť nemožno.

2. Národ spája ten istý jazyk, tie isté historiské tradície, ten istý citový a myšlienkový svet, vôbec duch národný. Toto všetko nie je možné pri nás len tak ľahko poprieť, ako by to naši protivníci chceli vykonať. Slovensko musí sa k životu hlásiť. Len to je dôležitá otázka, či Slovensko je vstave podujať sa na tú ťažkú kultúrnu prácu, ktorá naň čaká, a vykonať ju.

Smerovanie moderného veku nie je kultúry ničiť, ale malým národom k samostatnej kultúre dopomôcť. Národy, akékoľvek sú malé, hlásia sa dnes k životu.

Už som poznamenal, že falošné predstavy o kultúrnom živote povstávajú tak, že sa váha kladie buďto na jeden, buďto na druhý element kultúry, ale neberie sa do úvahy kultúrny život ako celok.

Posudzovanie kultúrneho života nesmie byť také kusé. Potrebné je, aby sa o všetkom tom, čo kultúru jedného národa tvorí, uvažovalo ako o celku a v súvise s okolnosťami, v ktorých sa to vytvorilo. Kto by teda napríklad slovenský kultúrny život posudzoval podľa hospodárskych pomerov, ten by sa istotne práve takej obrovskej chyby dopustil ako človek, ktorý by za meradlo kultúrneho života považoval len sociálne alebo politické pomery Slovenska.

3. Kultúra je podrobená ustavičnému vývinu. Evolúcia je heslom moderného života. Ak chceme pochopiť kultúru jedného národa, musíme mať na zreteli ideu evolúcie. A pri uvažovaní o kultúre Slovenska idea evolúcie musí prísť tiež ako conditio sine qua non do úvahy. Avšak idea evolúcie bude predmetom osobitnej úvahy, preto tu nechcem anticipovať jej vývody, obmedzujem sa len na to najpotrebnejšie. S evolúciou súvisí to, že nie všetky kultúrne výdobytky majú absolútnu cenu. Mnohé výdobytky ju majú len relatívnu: keď svoju úlohu pre človečenstvo vykonali, stávajú sa často pre kultúrny život zbytočnými, ba neraz sú hatidlom kultúrneho rozvoja.

História poskytuje interesantné fakty. Vznikajú nové kultúrne národy a zase zanikajú národy na vysokej úrovni kultúry. Doba, za ktorú sa takéto premeny stávajú, môže byť kratšia či dlhšia. A sú zase národy, ktoré, keď dosiahli istý stupeň kultúry, na tomto stupni istý čas zotrvajú, a potom, ak nedostávajú nové kultúrne impulzy, nastane u nich stagnácia.

4. Jednotný národ, žijúci samostatným nacionálnym životom je schopný vyvinúť mohutnú kultúru. V polyglotnom štáte je to možné len vtedy, ak štát všetky národy rešpektuje rovnako.

Keď zreteľ svoj obrátime na slovenské kultúrne pomery, vidíme pred sebou národ bojujúci za svoju kultúru. Okolnosti, v ktorých sa nachodíme, sú v najvyššej miere neprajné. Štátna samostatnosť je síce mocný faktor kultúrneho vývinu, ale nie je jeho nevyhnutnou podmienkou. Lebo história nám dokazuje, že kultúry sa vyvíjajú i bez štátnej samostatnosti. Tak aj Slovensko môže bez štátnej samostatnosti svoju kultúru vyvíjať, ak, pravda, okolnosti nie sú také nežičlivé, že by každé kultúrne hnutie v zárodku chceli a mohli udusiť. Že však tieto okolnosti sú nám v najvyššej miere neprajné, na to poukázať budem mať príležitosť na každom kroku tohto diela. Ak by pomery boli také, že by nám slobodný kultúrny pohyb v dostatočnej miere umožňovali, každý Slovák by mohol s najväčšou radosťou hľadieť do budúcnosti.

Nie každý národ je rovnako kultúryschopný. História nás poúča, že národy často i v nepriaznivých klimatických a geografických pomeroch sa dopracovali vysokého stupňa kultúry, naproti tomu iné národy aj v neprajnejších podmienkach sa vyšieho stupňa kultúry dopracovať nemohli, ba národy aj v najpriaznivejších kultúrnych pomeroch svoju kultúru utratili. Kultúryschopnosť teda máme hľadať nielen v klimatických a geografických pomeroch národa, ale aj inde. Individuálny život poskytuje nám interesantné príklady, že ľudia pochodiaci často z najskromnejších pomerov sú schopní prebojovať sa tvrdým životom a dosiahnuť vysoký stupeň intelektuálnej a morálnej vyspelosti. A zase iní, žijúci v tých najpriaznivejších rodinných a hmotných pomeroch, nepostúpia nikam napred ani v intelektuálnom, ani v morálnom ohľade, a práve také príklady nám poskytuje i história kultúrnych národov.

Túto kultúryschopnosť musíme teda hľadať aj inde, nielen vo vonkajších okolnostiach. Sú to predovšetkým vnútorné, psychické impulzy, duševné schopnosti, ktoré padajú na váhu. Preto pri skúmaní slovenských kultúrnych pomerov nesmieme zabúdať na tento faktor, ale vždy ho musíme mať pred sebou ako nevyhnutnú podmienku kultúrneho vývinu. Nechcem predbiehať, ale už teraz aspoň toľko poznamenávam, že skúmanie tejto otázky na Slovensku v tomto ohľade prináša nemalé ťažkosti. V niektorých slovenských krajoch kultúrna myšlienka ujíma sa bez všetkých ťažkostí, v niektorých zase i tú najprimitívnejšiu kultúrnu myšlienku len s veľkými ťažkosťami možno uplatniť. Ľud Slovenska neposkytuje v tomto ohľade nijaký jednotný duch. Bližšie budem tento problém skúmať v osobitnej stati, ktorej predmetom bude duša slovenského ľudu. Tam poukážem na okolnosti, ktoré na ducha ľudu vplývajú.

Vnútorné, psychické impulzy, ktoré kultúryschopnosť jedného národa charakterizujú, javia sa ako „morálna energia“. Kde táto energia chýba, nemôže byť reči o kultúrnej schopnosti, kde jestvuje, tam je nádej na kultúrne výdobytky.

Táto morálna energia bude kvalitatívnym a kvantitatívnym meradlom pri posudzovaní kultúrnych pomerov na Slovensku.

„Morálna energia“ bude mať v tomto diele širší obsah a hlbší zmysel, než toto slovo bežne znamená. Rozumiem pod ňou tú silu ducha, ktorá tak individuálneho človeka, ako aj masy ľudu neodolateľne ženie k uskutočneniu kultúrnych ideálov. A túto morálnu energiu budem skúmať pri všetkých kultúrnych otázkach, ktoré nás Slovákov tak veľmi pália.

Každá kultúra je viazaná k podmienkam času. To, čo sa na poli kultúry vydobylo, vyžadovalo si istý čas. Pri národe kultúrne nevyspelom čas hrá vôbec nesmiernu rolu. Ak kultúrne nevyspelý národ chce dosiahnuť, čo zameškal, musí to konať s napnutím všetkých svojich síl a so svedomitým šafárením s časom. A tu nám vyvstáva tá dôležitá otázka, ktorú si treba náležite povšimnúť: ako sa na Slovensku šafári s časom?

Pri dobrom využívaní času dajú sa za kratšiu dobu vykonať veľké veci a zase pri mrhaní časom život nechce ísť voľajako napred. V kultúrnom vývine Slovenska vidíme, že sa časom nešetrne mrhá. V modernom živote, ktorý tak rýchlo napreduje, Slovák nesmie ani minútku času minúť na zaháľanie. To je „conditio sine qua non“ kultúrneho života.

V kultúrnom živote zaznamenávame ustavičné asimilovanie kultúrnych výdobytkov. Ak sa asimilácia robí obozretne, nič nebezpečného sa v nej nenachodí, neohrozuje charakter určitého národa. Tak to vidíme napríklad v Japonsku, ktoré si za niekoľko desaťročí osvojilo európsku kultúru, alebo, čo nás väčšmi interesuje, u susedných Maďarov, ktorí si tak rýchle osvojili slovenskú kultúru.

Charakteristickí v tomto ohľade sú Židia. Židovstvo nie je len náboženstvo, ale je de facto národnosť. Báječnou životaschopnosťou akomodujú sa Židia daným pomerom bez toho, že by utratili svoj národný charakter. Je fatálna chyba myslieť si, že židovstvo spája len viera, len náboženstvo. Tento faktor je síce silný, ale omnoho mocnejšie je u Židov ich národné povedomie.

Nevidím teda žiadne nebezpečenstvo pre vývin Slovenska, keby si i kultúrne výdobytky cudzích národov bez všetkého váhania osvojovalo. Prirodzene, musí sa to diať cum grano salis, teda tak, žeby z toho morálna skaza pre Slovensko nepovstala. Chybu však robí ten, kto do slovenského života uvádza myšlienky, idey, ktoré nie sú pre Slovensko vhodné, ako to napríklad urobil Šrobár svojou prednáškou Viera a veda, ktorou hodil do slovenského života kus otravy. O tomto však bude ešte obšírnejšia reč, keď budem pojednávať nábožensko-cirkevnú otázku na Slovensku.

Pre malé, kultúrne nevyspelé národy je priam životnou otázkou, či sú vstave cudzie kultúrne výdobytky osvojiť si alebo nie. Ak sú schopné, môže z toho pre nich vyplývať neoceniteľný osoh, ale ak ich národný charakter je slabý, takéto asimilovanie môže mať fatálne škodlivé následky. Na Slovensku sa stretáme i s jednou i s druhou okolnosťou.

Vplyv maďarstva na Slovensko je nám určite neprospešný, ako toho smutné dôkazy vidíme na dennom poriadku. Vplyv českého kultúrneho národa je istotne pre Slovensko v eminentnom zmysle slova prospešný. A preto neviem chápať horlivosť, s ktorou sa poniektorí ohniví Slováci českým vplyvom na Slovensku stavajú na odpor.

Akokoľvek by bolo zaujímavé skúmať prehistorickú rasovosť indogermánskych národov, pre našu úlohu je dostatočné poukázať na jednoduchý fakt, že Slovensko ako etnický pojem patrí k tej indogermánskej rase, ktorá v Európe vyvinula najvyšší stupeň kultúry. Čo sa teda týka duševných vlôh, ktorými sa človek v tuhej borbe za existenciu stal pánom prírody a nepohody, Slovák sa v podstate v ničom nerôzni od iných národov indogermánskej rasy. Toto si treba uvedomiť a postaviť ako protiargument proti všetkým zdanlivým dôkazom nám neprajných etnológov, ktorí na Slovensko, (berúc tento pojem v etnickom zmysle) hľadia ako na inferiórnu rasu a v takom svetle nás chcú pred vedeckým svetom na pranier postaviť. Ale toto je potrebné prízvukovať i slovenskému svetu a menovite tým nespokojencom, ktorí na Slovensko z nízkeho stanoviska hľadia a roztrpčení sú nehybnosťou, kultúrnou neschopnosťou niektorých krajov alebo vrstiev Slovenska. Tým, čo v roztrpčenosti nie sú vstave postaviť sa na stanovisko, z ktorého by na Slovensko hľadeli ako na etnický celok a uznali, že na Slovensku jesto dosť rasovej sily a sú tu dostačujúce podmienky vyvinúť sa na stupeň kultúrneho národa.

Slovensko ako etnický celok je hotové. Vyhladiť ho z povrchu Zeme nemožno, ba nemožno ho ani asimilovať, hoci by asimilačná sila bola akákoľvek veľká. Tam, kde Slováci bývajú roztrateno, kde je ľud neprebudený, tam sa asimilačný proces darí a aj sa bude dariť. Ale tam, kde Slováci žijú v kompaktnejších masách, všetky asimilačné snahy ostanú márne, za predpokladu, že ľud už dosiahol istý stupeň národného prebudenia.

Keď chceme národ pochopiť ako etnický a rasový celok, potrebné je skúmať tie podmienky, za ktorých sa vyvinul a vyvíja a nakoľko je možné, treba skúmať i všetko to, v rámci čoho sa ten národ bude vyvíjať v budúcnosti.

Tu chceme najprv vo všeobecnosti obrátiť zreteľ na Slovensko. Keď si sprítomníme geografické, historické, politické a etnografické pomery Slovenska, zistíme, že Slovensko neposkytuje jednotný, presne vykryštalizovaný etnický celok. Je síce pravda, že Slovensko ako etnický celok charakterizujú isté spoločné duševné rysy, tie však nevytvárajú charakteristické odtiene jednotlivých grúp slovenskej masy. Táto okolnosť presne súvisí s pomermi, v ktorých sa život Slovenska pohybuje.

Predovšetkým, čo sa geografických podmienok týka, Slovensko netvorí jeden geograficky uzavretý celok. Tam, kde je národ geograficky izolovaný, tam národný charakter môže byť jednotnejší než tam, kde tejto izolácie niet. Malý slovenský národ je rozprestretý na pomerne veľkom teritóriu, prirodzene, berúc do úvahy i dolnozemské osady. Táto okolnosť naskrze nevplýva priaznivo na jednotnosť národného charakteru Slovenska.

A z etnografického stanoviska vidíme rozmanitosť ešte väčšiu. Slovensko žije v bezprostrednom styku s Madarmi, Čechmi, Poliakmi, Nemcami, Rusínmi a Srbmi. Že tieto národy majú na vytváranie národného slovenského charakteru obrovský vplyv, to, predpokladám, je každému objektívnemu skúmateľovi jasné.

Vezmime si ďalej politické pomery. Slovensko žije politicky v takých pomeroch, na ktoré vplývať nijako nemôže. Keď uvážime, nakoľko politický život súvisí so sociálnymi pomermi jedného národa, a ďalej, keď máme na zreteli, že národ na politické pomery — ako sa to už i dokázalo — nie je vstave nijako alebo len v pramalej miere vplývať, vysvitá z toho, v akej ťažkej situácii sa Slovensko nachodí.

Ďalej uvážme tú okolnosť, že Slovensko žije v krajine, v ktorej politickú moc má v rukách taký národ, ktorý, čo sa týka pôvodu, reči a jeho charakteru, je úplne cudzí a voči Slovensku nepriateľsky naladený. Tento národ chce svojou bezohľadnosťou a politickou mocou asimilovať Slovensko práve tak, ako i ostatné nemaďarské národnosti Uhorska.

Takýto je obzor, v ktorom žije slovenský národ. Uvedené okolnosti budeme bližšie skúmať.

Okolnosti, v rámci ktorých sa národ ako rasový celok vyvíja, je prostredie. Je pravda, že prostredie nie je jediný faktor vývinu národa. Je zrejmé, že na vývin národa účinkujú aj iné faktory. Ale prízvukujeme, že bez zhodnotenia prostredia žiaden národ nemôže byť náležite pochopený, a preto jednou z najvážnejších úloh náležitého vniknutia do duše a charakteru nášho národa je dôkladné poznanie prostredia, v ktorom slovenský národ žije.

Je dvojaké: fyzické a psychické. Pod fyzickým prostredím rozumieme všetky tie okolnosti prírody, ktoré na charakter národa môžu vplývať, teda poloha, klíma, pokrm. Psychické prostredie účinkuje na vývin národa v podobe rozličných ideí.

Ak budeme toto prostredie skúmať v dostatočnej miere, zistíme, že na Slovensku je veľké množstvo slovenských ľudových typov. Ak ešte donedávna bola zakorenená tá mienka, akože Slováka charakterizuje istá psychická chudoba a Slovensko jednotvárnosť, dnes táto falošná mienka musí úplne ustúpiť do úzadia. Už i povrchné rozmýšľanie o Slovensku v každom objektívnom mysliteľovi vzbudí presvedčenie, že Slovensko charakterizuje bohatosť psychických typov.

A ako tamtá domnienka účinkovala a účinkuje na povedomie Slováka deprimujúco, tak nadobudnutie tohto presvedčenia musí účinkovať povznášajúco. Ale nechcem anticipovať rezultát svojho bádania, prikročím k vlastnému predmetu. V prvom rade bude predmetom môjho bádania fyzické prostredie.

Nikto nemôže poprieť, že ako nezanedbateľný faktor pôsobí na charakter národa poloha. Už indivíduum to môže skúsiť samo na sebe. Ak sa človek z jedného kraja presťahuje do iného kraja, ktorý, čo sa polohy týka, sa značne líši od prvého, táto okolnosť v nemalej miere vplýva na charakter a na celý duševný život patričného človeka. V tomto ohľade nie sú potrebné nijaké fundamentálne premeny. Často nepatrné veci môžu rozhodujúco vplývať na celý psychický stav a na psychický vývin človeka.

Keď uvážime polohu krajov, ktoré sú Slovákmi obývané, uvidíme, že naskrze nie je taká jednotvárna, o akej sa vo všeobecnosti hovorí a píše. Je pravda, že jadro obyvateľov Slovenska obýva vrchovaté kraje Horného Uhorska, ale aj tie, čo sa polohy týka, poskytujú toľko rozmanitosti, že musia v nemalej miere vplývať na charakter jednotlivých slovenských krajov. Toto nemeškám náležite prízvukovať. Tu prichádzajú do úvahy: hory, lúky, role, vody, vôbec to, čo poloha patričného kraja poskytuje.

Až donedávna poloha bola skutočne mohutným faktorom na utváranie istých charakteristických typov Slovenska. Okolnosť, že jednotlivé slovenské obce žili izolovaným životom, vytvarovala zvláštne typy. O tom sa možno presvedčiť, keď človek prejde z jednej dediny do druhej alebo z jedného kraja do druhého.

Druhé, čo prichádza do úvahy z fyzického prostredia, je klíma. Tento činiteľ tiež v nemalej miere vplýva na vytváranie charakteru jednotlivých krajov. Klimatické pomery v oblastiach obývaných Slovákmi sú značne rozmanité. Keď uvážime, že Slovák býva v krajoch, kde sotva ovos dozreje, až po miesta, kde prosperujú datle, musíme si dostatočne uvedomiť rozmanitosť klimatických pomerov. S klimatickými pomermi úzko súvisí zamestnanie ľudu a vôbec celý život. Preto sú také závažné pri uvažovaní o charaktere národa.

Tam, kde klimatické pomery sú drsné a k tomu neúrodná pôda, Slovák istotne väčšiu fyzickú energiu musí vyvinúť než tam, kde je podnebie ľavnejšie a pôda úrodnejšia. Stupňovanie fyzickej energie potom, prirodzene, vplýva i na duševný život. Že tam, kde Slovák proti klimatickým nepohodám musí vyvinúť vystupňovanú fyzickú energiu, je bystrejšieho ducha a rezkejšej vôle ako tam, kde to klimatické pomery nevyžadujú, to dokazovať vari nie je potrebné. A tak už i z tohto ohľadu musíme uznať, ža Slovensko neposkytuje takú jednotvárnosť charakterov, ako sa to vo všeobecnosti myslí.

Ešte jedno treba vziať do úvahy, a to stravu. Až donedávna sa Slovák živil tým, čo mu ním obrábaná zem doniesla. Vôbec, domáce potreby boli kryté plodinami zeme. Ale i tu si pospolitý ľud nedoprial ani to, čo by si bol mohol. Jeho fyzické potreby boli zredukované na minimum. Aby som to ilustroval príkladom, nuž nie je tomu tak dávno, keď liptovský sedliak tri razy denne jedol zemiaky. Čo len mohol, obracal na groš a groš obracal na pravoty a na špiritus. Tento stav vecí sa už pominul a ľud sa naučil rozmanitejšiemu fyzickému životu. Potravné články, ktoré predtým Slovák videl iba na svadbe alebo krštení, človek už nachádza v truhle nejedného pospolitého Slováka. Koloniálne potravné články si našli cestu už i do najodľahlejšej slovenskej dediny. Vôbec, Slovák sa naučil pohodlnejšie žiť. Gazdiná už nezanesie židovi vajcia za grajciar, ale buďto ich doma stroví, buďto ich na trhu speňaží.

Na toto pretvorenie života vplýva viac okolností. Predovšetkým pospolitý ľud vidí všeličo od „pánov“, a čo mu okolnosti dovolia, to si dožičí. Ďalej i Amerika prichádza do úvahy, ako vplyv. Tam sa ľahšie žije než doma. Domov sa vrátiac, má náš človek väčšie nároky. Jedným slovom slovenský sedliak sa naučil lepšiemu, pohodlnejšiemu životu.

Nároky na život sú už omnoho väčšie ako boli, povedzme, pred dvadsiatimi rokmi, a to tak u inteligencie, ako i u pospolitého ľudu. Z toho ďalej vyplýva, že borba o existenciu je vo všetkých triedach omnoho väčšia, než bola predtým. Akýkoľvek význam pripisujeme tejto borbe, naskrze nemožno poprieť, že hrá nesmiernu rolu v kultúrnohistorickom vývine národov, a takú hrá i u Slovákov.

Tento zápas vedie sa tak na poli hmotnom, ako i na poli duševnom. Vedie sa tak zo strany jednotlivcov, ako i zo strany väčších-menších skupín slovenskej spoločnosti, a tiež zo strany Slovenska ako etnického celku.

Teraz, po skúmaní fyzického prostredia, môžeme prikročiť k prostrediu duševnému. Keď túto otázku skúmame z vyššej perspektívy, nie je možné, aby človek nedospel k presvedčeniu, že v najnovších časoch hrá toto prostredie na Slovensku doteraz neslýchanú úlohu. Všetko, o čom sa tu bude uvažovať, smeruje k tomu: slovenskú dušu úplne pretvoriť. Toto pretváranie slovenskej duše, i keď nejde takým rýchlym tempom, ako by sa dalo očakávať, predsa ide. Síce dosť pomaly, ale iste. V slovenskej publicistike táto myšlienka už neraz bola vyrieknutá, no pojednávaná bola jednostranne alebo len mimochodom. Poukázané bolo na tie duševné prúdy, ktoré majú vplyv na vývin Slovenska. Kedže sa tak stalo jednostranne a kedže nebolo poukázané na to, v akej miere sú jednotlivé triedy na Slovensku týmito prúdmi dotknuté, je potrebné o tejto problematike zovrubne pouvažovať.

Pod duševným prostredím rozumieme tie duševné prúdy, ktoré pri vývine charakteru buďto v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle hrajú istú úlohu. Toto prostredie môže byť ezotické alebo exotické. Pod ezotickým prostredím rozumieme tie duševné prúdy, ktoré sú pôvodom slovenské. Exotické duševné prúdy sú tie cudzie vplyvy, ktoré majú na Slovensko značne veľký vplyv.

Ak fyzické prostredie, menovite čo sa polohy a klimatických pomerov týka, je relatívne vždy to isté, duševné prostredie je vystavené ustavičnej fluktuácii. Jedna a tá istá idea účinkuje raz intenzívnejšie, druhý raz menej intenzívne, a to tak na jednotlivca, ako na širšie masy ľudu. Ďalej je to s duševným prostredím tak, že keď jednotlivé duševné prúdy vykonajú svoju úlohu, zatíchnu, alebo, ak narazia na určitý odpor, nedokážu preraziť. A do úvahy treba vziať i to, že jednotlivé duševné prúdy neúčinkujú v rovnakej miere na každého človeka. Na jedného majú nemalý vplyv, na iného sú vôbec bez účinku. Keď toto všeto človek má na zreteli, ukáže sa nesmierna komplikovanosť problému. A tak sú v tomto labyrinte potrebné isté úpravy. Bez nich orientácia nie je možná. Človek môže mať pred sebou tie najinteresantnejšie, zdanlivo záhadné charaktery, ale človek, čo nemá orientáciu, nevenuje im náležitú pozornosť, nevie ich pochopiť.

Ako toto duševné prostredie účinkuje na duševný stav človeka, uvidíme, keď sa zamyslíme nad niekoľkými príkladmi. Vezmime do úvahy jedného inteligenta starého razenia a porovnajme ho s inteligentom moderného typu, a hneď uvidíme veľký rozdiel medzi týmito dvoma typmi. Rozdiel sa nevzťahuje len na kvantum vedomostí, ale diferencia väzí hlavne v celom zmýšľaní. U prvého typu inteligenta prevládajú staré názory, nesúcosť spriateliť sa s modernými prúdmi, ba neraz vidíme, že sa im stavia na odpor. U inteligenta druhého typu je zmýšľanie celkom iné. Nové sociálne, politické, filozofické, náboženské idey, tie tvoria jeho duševný svet a staré idey zdajú sa mu nepochopiteľnými. Ak rozoznávam tieto dva typy, nechcem tým tvrdiť to, že by slovenská inteligencia mohla byť rozdelená iba na ne. Tu ide viac-menej o vedeckú abstrakciu. V skutočnosti sa vec má tak, že inteligent starého typu nemôže sa úplne uzavrieť pred modernými ideami a tieto idey účinkujú v istej miere aj na jeho duševný svet. Podobne moderný inteligent tiež nereprezentuje čisto moderný typ, pretože sa predsa len nemôže úplne oprostiť od starých ideí. Nech by mal akékoľvek radikálne postoje, niečo zo starých názorov, ideí, či zmýšľania uňho vždy nájdeme.

Keď toto uvážime, vidíme, ako ťažko je triediť slovenskú inteligenciu na pokrokovú a na reakcionársku.

Ďalej vezmime do úvahy pospolitého človeka, ktorý moderným hnutím nie je dotknutý, a porovnajme ho s človekom, na ktorého moderné hnutie v nemalej miere pôsobilo. I tu vidíme zreteľný rozdiel. Prvému sú jeho zdedené názory milé, od nich by za žiadnu cenu neodstúpil, obzor jeho intelektu je dosť úzky, nové idey sú bez účinku. Druhý už bystrejším umom hľadí na sociálne, politické, hospodárske pomery. Rozjíma o nich, uvažuje. Nie sú zriedkavé prípady, že i k cirkevným veciam sa stavia kriticky. Pri takomto pospolitom človeku obzor intelektu je omnoho širší. Čo takéhoto človeka predovšetkým charakterizuje, je smelosť ducha, kým prvého charakterizuje istá bojazlivosť.

O tomto duševnom prostredí je potrebné bližšie prehovoriť. Tu chcem predostrieť, v akej miere účinkujú jednotlivé duševné prúdy na vytvorenie slovenskej rasovosti, a zároveň chcem poukázať na to, aké prúdy sú nebezpečím pre slovenský ľudový charakter a vôbec pre Slovensko. Pri skúmaní týchto otázok dúfam, že dám podnet k úvahám, týkajúcim sa slovenského ľudu. Tiež chcem odstrániť isté predsudky, ktoré sa široko zakorenili ohľadom intelektuálnosti slovenského ľudu.

Fakt je, že keď telo nepracuje, zlenivie. To isté platí i o duševnom živote. Človek uzavretý, odkázaný sám na seba, ustrnie vo svojich náhľadoch, vo svojich ideách. Čo duchu dáva pružnosť, je styk s ľudmi iného vzdelania, iných názorov. Takým spôsobom myšlienky človeka dostanú sa do pohybu, do prúdu, oplodnejú.

Pre moderného inteligenta nie je naskrze dostatočným jeho akademické vzdelanie, potrebné je, aby sa nikdy neprestal vzdelávať. Preto za nevyhnutne potrebné považujem, aby inteligent, ak chce, aby ho mali za moderného človeka, svoje myšlienky si s inými vymieňal, a tak svojmu duchu potrebnú pružnosť a čerstvosť zabezpečil.

Keď obrátime zreteľ na našu inteligenciu, pri staršej generácii sa stretávame s reakciou proti každému slobodnejšiemu hnutiu, proti takzvanému modernizmu. Najsmutnejšie v tomto ohľade stojí slovenský klérus — evanjelický práve tak ako katolícky.

Okolnosť, že veľká väčšina slovenského kňažstva je odkázaná vyvíjať svoju činnosť na dedinských farách, kde je takrečeno odrezaná od moderného myšlienkového sveta, pôsobí na celý myšlienkový svet kňazov fatálne, môžem povedať — katastrofálne. V seminároch a na teologických fakultách jednostranne vychované kňažstvo vstúpi do života nezorientované o duchovných moderných prúdoch. Vo väčšine prípadov vedecké sebavzdelávanie prestáva, len čo sa kňaz osadí na dedine. A to sa potom strašne pomstí. Medzi slovenskými kňazmi nachodia sa prípady až strašnej vedeckej neuvedomelosti. Nie je potom div, že kňažstvo, ktoré by malo byt jedným z najvážnejších faktorov rozvoja duševného života na Slovensku, nemá autoritu u ostatnej slovenskej inteligencie. Je len prirodzené, že tomu tak musí byť, keď práve ono sa vzpiera každému modernému hnutiu, ktorému sa nedá vyhnúť.

Ja nepovažujem ani za nešťastie, ani za najmenšiu chybu, že aj na Slovensku vznikol rezkejší prúd, ktorý sa stavia na odpor skostnatenému životu, čo na Slovensko zaľahol. Na prvom mieste tu musím vyzdvihnúť Slovenský denník, Prúdy a Slovenský týždenník. Týmto časopisom náleží vzdať hold, že na Slovensku nastal čulejší duševný život.

Keď toto ochotne skonštatujem, ďaleko som ešte od toho uznať, žeby menované časopisy konali svoju úlohu tak, aby ju lepšie konať nebolo možné. Práca, ktorú menované časopisy robia, hoci je všetkej úcty hodna, predsa z môjho hľadiska nie je dostatočná. Malý počet pracovníkov, a to často nevyškolených, nevytríbených, nemôže ani zďaleka vyznačiť všetky úlohy, pred ktorými Slovensko stojí. A navyše, hodné percento i z toho mála pracovníkov, ktorí hlásajú o sebe, že sú nositeľmi moderných myšlienok, stojí na deštruktívnom stanovisku.

Len s radosťou teda možno uvítať rôzne duševné smery, pravda, ak nestoja v službe osobných chúťok, ako sa to na Slovensku často stáva. Dva hlavné duševné smery sú konzervativizmus a modernizmus.

Ku konzervativizmu patria:

a/ klerikalizmus,

b/ Staroslováci.

K modernizmu patria:

a/ Prúdy,

b/ feminizmus,

c/ socializmus.^[7]

Dobrý účinok ideových smerov záleží v tom, že človek je nimi pobádaný, a zdravá myšlienka neostáva len myšlienkou, ale sa stáva v živote skutkom.

Nemeškám ešte raz zdôrazniť, že borba ideí je len dovtedy borbou oprávnenou, dokým nenastúpi cestu osobných polemík. A tu s ľútosťou musím poznamenať, že ideový zápas na Slovensku, spočiatku šľachetný, zbujnel a vstúpil do služby osobnej nenávisti. Áno, bojovať za idey je vec šľachetná, všetkej úcty hodna, ale klikárstvo, osobníčkárstvo rozhodne zatracujem. Ja si vec predstavujem tak, že u nás i vzdor rôznosti ideí a smerov má medzi nami panovať zhoda a jednota. Ľudia úzkoprsí to síce nevedia pochopiť a nevediac svoje vášne krotiť, nevedia sa povzniesť na stupeň toho jednotného národného povedomia, ktoré nás má spájať v jeden celok.

Všimnime si teraz ľud ako masu, ktorá v týchto ideových smeroch žije.

V prvom rade sa pred nami vynára otázka, či ľud a či vodcovia dávajú impulzy kultúrnohistorickému vývinu. Mienky v tomto ohľade sú rôzne. Sú historici, ktorí všetok kultúrny vývoj prisudzujú silným individuám. To je takzvaný individualistický, heroistický historický názor. Iní vývin privlastňujú mase, a takýmto činom často redukujú na minimum zástoj, ktorý indivíduum v histórii môže hrať. To je takzvaný kolektivistický historický názor.

V našom bádaní uvidíme, že oba tieto názory sú extrémne, a budeme sa usilovať dokázať, že podmienkou každého kultúrneho vývinu je masa, ale vnímavá masa, vedená ráznymi indivíduami. Ľud zanechaný sám na seba nie je schopný hnúť sa napred. Ľud sám o sebe je surová masa. A zase indivíduum, bárs aké silné by bolo, bez opierania sa o masy ľudu nie je vstave dať vývinu značné impulzy.

V našich skromných pomeroch pojem mocné indivíduum má zmysel trocha odchodnejší, než ho má v generálnej filozifii histórie. Pod mocným indivíduom rozumieme takú osobnosť, ktorá vývin človečenstva pohla vpred. Rozumie sa, že taká osobnosť vedená bola morálnymi princípmi. V našich skromných pomeroch ide o takú osobnosť, ktorá slovenskú vec potisla napred.

A tu poznamenávam, že takéto silné indivíduum vyrastá nielen spomedzi inteligentov, ale i zo samého ľudu. Tak vidíme po našich malých obciach často prípady slovenského povedomia, ktoré vzniklo nie u inteligentov, ale u nadaných vynikajúcich osobností z ľudu. Pravda, takéto indivíduá zvyčajne upadnú do zabudnutia. Nikto sa o nich nestará, nikto ich skutky nezaznačil, ba stáva sa často, že ich skutkami honosia sa nezaslúžení ľudia. Keď pozorujeme náš slovenský život, s takými jednotlivcami sa stretávame dosť často.

Skúmať teda budeme osobitne to, akú rolu hrá masa v kultúrno-historickom vývine národa, a zase osobitne, aký vplyv má na tenže vývin indivíduum. Obe otázky sú nesmierne dôležité.

Masa, práve tak ako jednotlivé silné osobnosti, dáva impulzy kultúrno-historickému vývinu. Vývin bez masy nie je vôbec možný, akokoľvek silné by bolo patričné indivíduum. A zase, s akýmikoľvek ideami by jednotlivé indivíduá vystupovali, bez toho, aby sa opierali o masy ľudu, ich idey musia odznieť naprázdno.

Predovšetkým nám náleží definovať pojem masy. Od pravej definície pojmu bude závisieť správne posúdenie niektorých javov kultúrneho života. Slovo masa je pojem nejednoznačný. Predovšetkým sa treba chrániť pred definíciou, ktorá pod slovenskou masou rozumie Slovensko ako etnický celok. Sú síce mnohé oblasti, kde i takýto pojem slovenskej masy hrá nesmiernu rolu, kde Slovensko ako etnický celok má svoj podiel na kultúrno-historickom vývine, lež v kultúrnom živote národa prichádzajú do úvahy aj iné pojmy masy.

Pod masou treba rozumieť súhrn viacerých indivíduí. Tento súhrn môže byť kvantitatívne väčší či menší. Čím väčšia je masa, tým väčší zástoj hrá v živote, čím menšia, tým menej prichádza do úvahy. K mase patrí každý človek, teda i inteligentná a majetná čiastka ľudu, hoci zväčša sa pod ňou rozumie len prostý ľud. Pod masou nemusíme rozumieť organizovaný súhrn indivíduí, a to sociálne, politicky alebo cirkevne. Náš život je síce zariadený tak, že každé indivíduum je atómom istých organizácií, ale organizácia nie je podmienkou pojmu masa. S masou máme do činenia i tam, kde je, povedzme, i len náhodou zhromaždený istý počet ľudí. Takíto ľudia môžu byť rozdielnych konfesií alebo rôzneho sociálneho postavenia.

Masa býva rozlične posudzovaná. Často sa zvelebuje, do neba dvíha, pripisuje sa jej všetka ctnosť, dakedy býva predstavená ako idol, pred ktorým každý musí hlavu kloniť. Takéto zvelebovanie ľudu nachodí výraz v porekadle: vox populi, vox dei. V slovenskej literatúre toto zvelebovanie masy nadobúda často emfatický výraz.

Ale veci sa práve takto vždy nemajú. Podľa toho, ako sa ľud k istým ideám vodcov správa, i mienka o mase býva rôzna. Nie raz sa stáva, že tá istá masa v jednu hodinu býva zvelebovaná, v druhú hodinu kydá sa na ňu všetka potupa. To vidíme najmä vtedy, keď ľud je ako masa potrebný k uskutočneniu nejakých ideí. Napríklad počas volieb ľud je vzácna masa, všetko sa okolo nej točí. Ľudia, ktorí s masou inokedy neobcujú, vtedy až do krajnosti upadajú do bratríčkovania s ňou. Nad všetkými chybami ľudu sa vtedy oči zažmúria, a vôbec, vtedy je masa niečo cenného, ideálneho. Avšak len čo masa nie je potrebná, hromží sa na ňu zo všetkých strán. Vtedy sa na nej nevidí nič šľachetného, ideálneho. Všetko zlé sa jej pripisuje. Do tejto chyby upadajú nielen tí, ktorí ľud považujú len za prostriedok svojho prosperovania, ale i skutoční ľudomilovia, ktorí k mase skutočnou láskou ľnú.

Že ani jedna, ani druhá mienka o mase nezodpovedá pravde, musí spoznať každý, kto o nej súdi správne, nepredpojate. Ľud ako masa nesmie byť ani zvelebovaný, ani príliš tupený. Správnu mienku o ľude ako o mase nadobudneme tak, že ho budeme skúmať ako kultúrny faktor národa. Nakoľko sa masa ku kultúrnym snahám stavia vnímavo, natoľko má svoj význam, nakoľko sa správa antipaticky, natoľko o nej nepriaznivý úsudok musí byť vynesený. Ináč to nemôže byť. O hodnote masy teda nerozhoduje individuálna mienka človeka, lebo jeden človek môže o nej súdiť tak, druhý inak. Všeobecná otázka je teda tá, aký je zástoj masy v kultúrnom živote národa, a špeciálna otázka znie, ako sa slovenský ľud stavia ku kultúrnym snahám Slovenska.

Ľud ako masa má v kultúrnom živote neoceniteľný zástoj. Bez masy kultúrneho vývinu niet, bez nej kultúrny život nie je vôbec mysliteľný.

I. Predbežne chceme o mase prehovoriť ako o kvantitatívnej veličine. Čím je masa početnejšia, tým mohutnejším kultúrnym faktorom je. V tomto väzí i okolnosť, že veľké masy sú vstave vyvinúť veľkú kultúru. Slováci nie sú národ veľký, ale nie sú oni žiadna „masse negligeable“. Že sa s ňou ako s takou zaobchádza, je neodpustiteľná chyba. Tejto chyby sa dopúšťajú naši protivníci práve tak, ako i mnohí slovenskí inteligenti, ktorí sa za ľudomilov a vodcov ľudu vydávajú.

Ľud ako fyzická masa tvorí vážny element v hospodárskom živote. Svojou produktívnou prácou živí všetky ostatné elementy národa. Hospodárske krízy alebo katastrofy účinkujú neprajne na celý národ. Aj úrodný rok účinkuje prajne nielen na masu samu, ale i na všetky tie zložky, ktoré z nej žijú. Práve preto všetka úcta a šetrnosť k mase!

Kto sa voči nej správa zlomyseľne, kto ju považuje len za prostriedok svojho hmotného prospechu, ten je jednoduchý príživník, ktorý nie je hoden, aby bol masou živený.

Početná masa je istotne jedna z prvoradých podmienok kultúrneho vývinu národa. Preto je potrebné sa ňou zapodievať a všímať si všetky okolnosti, ktoré na pribúdanie a ubúdanie masy vplývajú.

Zo stanoviska populácie istotne by bolo normálne stále pribúdanie slovenského ľudu ako masy.

Avšak skutočnosť je taká, že Slovensko nielenže percentuálne nerastie, lež numericky ubúda. Príčiny tejto okolnosti nám teda náleží bližšie skúmať, pričom zreteľ obrátime na nasledovné body:

1. sexuálny život,

2. alkoholizmus,

3. bieda,

4. nemoci,

5. odnárodňovanie.

Sexuálny život. Keď sa o ľude hovorí ako o nepokazenej ideálnej mase, vtedy sa robí nesmierna chyba. Nemožno síce poprieť, že ponímanie sexuálneho života v početných rodinách slovenského ľudu spočíva na zdravých základoch. Rozumiem to v tom zmysle, že ukájanie sexuálneho pudu má iný cieľ, nielen okamžitú rozkoš pôsobiť. Preto nachodíme v ľude často rodiny s hojným a početným potomstvom. Takéto rodiny dodávajú slovenskému národu prírastok, a preto zo stanoviska populácie zasluhujú obzvláštnu pozornosť. Normálne ukájanie sexuálneho pudu je dozaista účinnou silou numerického vzrastu slovenského národa.

Avšak stretávame sa i s javmi, ktoré sa normálnemu sexuálnemu pudu stavajú na odpor. Takéto javy nie sú sporadické, lež často vystupujú v podobe pevného presvedčenia. Tu myslím na jednodetný a dvojdetný systém, ktorý panuje v mnohých slovenských obciach. Deti rodiť tam býva považované za hanbu. Dokazovať netreba, že takýto názor na sexuálny život je skutočným hatidlom početného rozvoja národa.

Hlavnou príčinou tohto systému sú zväčša materiálne okolnosti - zamedzenie drobenia sedliackych majetkov. Vyskytujú sa i také prípady, že počet obyvateľov obce za jedno storočie poklesol následkom tohto sytému na jednu tretinu a majetky jednotlivých sedliackych rodín natoľko vzrástli, že nieto dosť síl náležite ich obrábať.

Môže byť mnoho pravdy na tom, ak za cieľ života sú považované plody sexuálnej lásky. Zo stanoviska prírodných vied o tomto nemôže byť žiadnej pochybnosti. Ale sociálne okolnosti rozličného druhu vplývajú vo veľkej miere na miernenie sexuálnej produktivity. Tak možno tvrdiť, že nielen inteligentské triedy, lež i sám ľud požíva sexuálne obcovanie ako fyzickú rozkoš a činí isté hrádze sexuálnej produktivite. Príčiny toho sú v najväčšom množstve prípadov hmotné. S novými plodmi sú spojené nové starosti a potreby, a ľudia sa často boja biedy.

Vzdor tomuto všetkému javí sa na Slovensku dosť značná sexuálna sila a keby nie iné okolnosti, dozaista by otázka populácie nebola pálčivou otázkou na Slovensku. Ľud totiž až na sporadické výnimky vstupuje do manželstva a manželstvá bývajú v početných prípadoch požehnané.

Alkoholizmus. Veľkou ranou na slovenskom tele je alkoholizmus. To je ten dedičný hriech, pre ktorý Slovák bol a je skutočnou hanbou človečenstva. Nič na tomto svete nie je takou prekážkou kultúrneho rozvoja Slovenska ako práve alkoholizmus. Táto skaza slovenského ľudu v nemalej miere vplýva na kolísanie jeho početnosti. Nechcem tu hovoriť o tom, ako vplýva na morálny život, prehovorím o ňom len z toho stanoviska, ako vplýva na fluktuáciu ľudu.

Keby bola vykázaná presná štatistika, koľko ľudí na Slovensku padá za obeť alkoholu, tá štatistika by hovorila strašné veci. Ale i bez nej túto okolnosť ľahko pochopí ten, kto sa díva otvorenými očami. O slovenskom ľude sa hovorí ako o holubičom národe. I keď nechceme popierať, že v tom väzí kus pravdy, nesmieme zabudnúť ani na diabolskú povahu toho istého ľudu. Kto s ľudom žije a vidí i všetky jeho zlé stránky, ten určite tak ideálne o ňom zmýšľať nemôže. Diabolská povaha ľudu vybúši s elementárnou silou menovite vtedy, ked je ľud náš ochmelený pálenkou. Alkohol koná hrozné veci. Aby o tom mal človek náležitý pochop, nech si sprítomní tie katastrofálne prípady, ktoré medzi ľudom alkohol zapríčiňuje. Tu sa stretáme po krčmách s bitkami, na konci ktorých neraz býva vražda. Nielen v krčme, ale i mimo krčmy zapríčiňuje alkohol mnoho hriechu, ktorého koncom býva často smrť.

Nie malý počet je tých, ktorí sa v ochmelenom stave potknú a zabijú alebo v zime zaspia a zamrznú.

Ďalej nesmieme zabúdať ani na nemoce zapríčinené alkoholom. Pripomenúť treba, že alkohol kosí nielen pospolitý ľud, ale i našu inteligenciu. Aké zlé následky má alkohol okrem už tu uvedených faktov uvidíme, keď si všimneme i potomstvo alkoholikov. Telesných aj duševných nedochôdčat jesto na Slovensku značný počet.

Keď všetko toto na váhu položíme, prídeme k tej konklúzii, že alkohol, tento jed, na kvantitu masy slovenského ľudu strašne účinkuje. Toto všetko sú také okolnosti, ktoré každého Slováka nosiaceho na srdci blaho ľudu istotne najväčšími obavami musia naplniť.

Za takejto situácie je len potešiteľné, že na Slovensku sa zrodila antialkoholická myšlienka. Avšak ak tento pohyb má mať nejaký značný vplyv na náš ľud, potrebné je, aby prenikal nielen široké masy ľudu, ale i inteligenciu. Kto však s antropologickými a psychickými javmi je si na čistom, ten určite musí uznať, že táto práca je jedna z najťažších. Nič nie je ťažšie, ako notorického korheľa presvedčiť, aby nepil. Či tento pohyb nadobudne širšie rozmery, to sa v budúcnosti uvidí. Na každý pád je potešiteľné, že sa k pohybu pripojili i slovenské ženy.

Bieda, nemoc. A či bieda nedecimuje? Početnosť masy je aj pre ňu podrobená ustavičnej zmene. Na Slovensku fluktuácia z biedy nadobudla neslýchané rozmery. Amerika je vábidlom pre biednych, ale aj pre mnohé ziskubažné elementy. Mnohí idú ani nie hnaní žitia nevôľou, lež v úfnosti ľahko žiť alebo zbohatnúť.

Často až so šialenosťou hraničí ľahkomyseľnosť, s akou sa Slovák vyberie do Ameriky. Poznám prípady, že nejeden Slovák v jeden deň ani nesníval o Amerike, a na druhý deň už bol na ceste do nej. Tak ľahko sa dá zviesť rečami tých, ktorí už Ameriku videli. Tu menovite ľahký spôsob žitia — mäso a pivo — vplýva na fantáziu slovenského ľudu. Nie menej rozčuľuje už beztak živú fantáziu Slováka „panstvo“. Slovák, doma otrhaný, zapískaný, idúc raz do Ameriky, ľahko sa popanští. Po krátkom čase pošle domov fotografiu, ktorá ho predstavuje v obleku najnovšieho strihu. A prvé, na čo ženské myslia, je klobúk. S radosťou a so slzami v očiach pozerajú rodičia na svojho popanšteného syna a popanštenú dcéru, ktorých im poslaná fotografia zobrazuje.

Aj rozpravy o „salónoch“ a zábavách sú tiež nemalým vábidlom pre Slováka, bývajúceho v mizernej chalupe a prirasteného k čiernej hrude.

A toto všetko v nesmiernej miere vplýva na obrazotvornosť slovenského ľudu. Mnohým sa v Amerike pošťastilo, dopracovali sa i blahobytu. Ale mnohým Amerika vôbec neosožila, ba len na púhu materiálnu a duševnú škodu im bola. Lenže na Slováka toto posledné neúčinkuje, to čo ho vábi, je blahobyt a ľahký, pohodlný život.

Mimo Ameriky viaceré mestá, predovšetkým Pešť, pohltili mnoho slovenských ľudí. Ďalej časté nešťastné príhody v horách, na pltiach, pri murárčine tiež decimujú slovenský ľud. Koľko z nášho ľudu zahynie v nebezpečnej práci, o tom si ťažko možno utvoriť predstavu. A koľko je z ťažkej roboty telesne vysilených, vyziablych, koľkých skosí choroba, o tom azda hovoriť netreba.

Odnárodnenie. Koľkých nám pohltí odnárodňovanie, o tom svedčí štatistika. Odnárodňovanie ako kultúrny faktor v nemalej miere prispieva nielen k vykryštalizovaniu slovenských kultúrnych ideí, o čom bude inde reč, ale pôsobí aj na znižovanie početnosti masy.

Znižovanie kvantity masy na slovenskom území, hoci sa zdá nepatrným, hrá nesmiernu rolu. Hoci matriky vykazujú každoročne isté plus, naše obce sa kvantitatívne málokde vzmáhajú. Ľud, idúc za tvrdou robotou, v nej hynie, a národ numericky klesá.

II. Avšak ľud nie je len kvantitatívna masa, lež i psychická veličina. Ľud preto i z tohto ohľadu musí byť predmetom bádania. Každý atóm masy má svoj myšlienkový a nadovšetko citový svet. Ľud teda nie je iba nejaké „stádo“, ale súhrn psychických indivíduí. Kto by naň hľadel ako na surovú masu, ten dozaista neprechováva v sebe ani iskru súcitu s nim.

Často sa nám zdá, že život nášho ľudu je prázdny, bez duševných túžob, otupený v tvrdej borbe za každodenným chlebom. Takto súdi len ten, kto nechce hlbšie nazrieť do srdca nášho ľudu.

Týmito slovami H. Gregorová náležite vystihla psychickú cenu slovenského ľudu. Tieto slová nadanej mladej slovenskej spisovateľky treba prízvukovať hlavne tým zaslepeným posudzovateľom ľudu, ktorí nemajú v sebe zmysel pochopiť duševné poklady, ktoré náš ľud v sebe skrýva.

Ľud nie je iba početná masa, ale je duševným telesom a ako taký je interesantným predmetom bádania.

Musím sa predovšetkým usilovať rozptýliť všetky falošné domnienky ohľadom intelektuálnosti slovenského ľudu ako etnického celku. Cudzinec neznajúci naše pomery je hotový vyriecť úsudok o Slovensku ako o intelektuálne inferiórnej rase (Apponyi). U Maďarov nejeden učenec o nás takto súdi. A my sme si natoľko navykli na svoju zaostalosť, že sa nad takýmito výrokmi ani náležite rozhorčiť nevieme, ba sami o svojej intelektuálnosti zmýšľame dosť pochybovačne. Na národné povedomie mohutne vplýva povedomie intelektuálnosti ľudu. Hreší sa tam, kde sa bez ladu a skladu hromží na nepatrnú intelektuálnosť ľudu. Ľud, už beztak hnetený, intelektuálne sa ponižuje, keď sa o ňom hovorí ako o hlúpej čriede. Ja takéto veci považujem nie za prostriedky prebúdzania, lež za zabíjanie intelektu slovenského ľudu.

Že my nie sme inferiórna masa, vyplýva už i z toho jednoduchého faktu, že patríme k bielej alebo kaukazskej rase, teda k tej rase, ktorá na kultúrnom poli ľudstva má dominujúci zástoj. Ak sme na kultúrnom poli nedosiahli nejaké zvláštne výdobytky, toho príčinou je naša numerická malosť a ďalej geografické, spoločenské a politické pomery, v ktorých žijeme. Aby národ kultúrne mohol konať naozaj veľké veci, na to je potrebná istá samostatnosť a politická voľnosť. No vzdor všetkým macošským pomerom slovenský národ sa preukázal ako kultúrna rasa tak v istých odvetviach priemyslu, ako aj literatúry, umenia.

Ani v jednej rase všetky vrstvy obyvateľstva nestoja na rovnakej priemernej úrovni intelektuálnosti. Tak sa i na Slovensku v jednotlivých väčších či menších grupách slovenského ľudu stretávame s rôznymi stupňami intelektu. Teda nemalej chyby by sme sa dopustili, keby sme jednou mierou merali intelekt celého ľudu.

Po našich dedinách sa často stretávame s takými rôznymi stupňami intelektu, že to pozorného mysliteľa na prvý pohľad musí frapovať. To má svoju zvláštnu príčinu. Slovenský ľud žil donedávna po svojich dedinách osihotený, nedotknutý mohutnejšími duševnými hnutiami. Táto geografická, osihotenosť, jazykové zvláštnosti a lokálne pomery potom mocne vplývali na vykryštalizovanie intelektuálneho a morálneho charakteru jednotlivých skupín ľudu. K tomu ešte treba pridať vplyvy zo strany vodcov a ideové smery, o ktorých sme už hovorili. Tu prichádza do úvahy v prvom rade kňazstvo a slovenské učiteľstvo. Ďalej hospodárske a dopravné pomery, k tomu alkohol alebo abstinencia. A keď toto všetko spolu uvážime, nadobudneme jasný obraz o intelektuálnom a morálnom charaktere slovenského ľudu.

Ľudí spája reč. Mohutný faktor. Donedávna sa ľudia nikam nepohli zo svojej obce. Teraz sa všetko mieša. To účinkuje na nivelizovanie krajových odtieňov, na istý kozmopolitizmus, zotiera charakteristické znaky.

Pravda je, že pôvod jazykových zvláštností, povestí, porekadiel, zvykov a obyčají aj umeleckých výtvorov treba hľadať nie v mase ako takej, lež v jednotlivých indivíduách masy. Tieto indivíduá síce nepoznáme, aký zástoj mali v duševnom živote, ale vo všeobecnosti oni sú nositeľmi duchaplnosti a vtipnosti slovenského ľudu.

Keby mal tento ľud duševnú slobodu, možnosť rozvíjať sa a vplývať ako štátny element na politický život, vtedy by tá nesmelosť, ktorá charakterizuje široké masy slovenského ľudu ako i jeho vodcov, istotne koniec vzala. Z jazykovedného ohľadu je slovenský ľud pre chtivého skúmateľa nevyčerpateľnou studnicou. Nesmierne bohatstvo výrazov a jazykových zvratov samo svedčí o tom, že slovenský ľud má hlbokého ducha.

Rozmanitosť povestí a vtipných porekadiel prekvapuje každého bádateľa. Navyše sú tu rozličné zvyky a obyčaje, ktoré podľa lokálnych pomerov sú veľmi rozmanité. A keď ku všetkému tomu pridáme ešte to, čo vie náš ľud produkovať na umeleckom poli — tu ide v prvom rade o výšivkárstvo — tak máme pred sebou ľud obdarený bohatými duchovnými darmi.

Doterajšími vývodmi opis práce ľudu ako psychickej masy nie je ešte vyčerpaný. Obraz by bol určite kusý, keby sme ľudu iba všetko krásne pripisovali. Preto musíme vziať do úvahy i tienisté stránky a aj tie skúmať, len tak dostaneme jasný obraz o ľude ako o kultúrnom faktore.

Kto žije s ľudom v ustavičnom styku, kto vidí jeho každodenný život so všetkými neresťami, ten nadobudol dosť smutné skúsenosti. Každá väčšia-menšia masa ľudu pozostáva z rôznych psychických elementov. Každý musí pripustiť, že aj keď časť masy je pre kultúrne výdobytky dosť vnímavá, predsa tam nachodíme aj dosť takých elementov, ktoré pre vyššie kultúrne veci žiadny zmysel nemajú. Tieto zložky masy sa voči každému kultúrnemu pohybu správajú s tou najväčšou nedôverou. Vidia v ňom ohrozenie svojej individuality a silou-mocou sa vzpierajú voľnejšiemu myšlienkovému pohybu. Svoje staré náhľady a presvedčenia opustiť zdá sa im nemožným.

Tieto protikultúrne elementy nachodia vždy dôvody proti. Najmocnejší dôvod je odvolávanie sa na to staré, v ktorom oni boli vychovaní. Pohýbať týmito protikultúrnymi príslušníkmi je vec nesmierne ťažká, ba možno riecť, že sotva možná. Kto v ľude a s ľudom žije, ten sa o týchto veciach mohol dostatočne presvedčiť.

Aké faktory vplývajú na ohlúpenosť ľudu? Táto otázka sa však netýka špeciálne len Slovenska, ale týka sa väčšej-menšej masy ľudu i tých najkultúrnejších národov. Isté je, že tak ako ľud vo svojej inteligencii napreduje, ak sú intelektuálne podmienky priaznivé, rovnako môže byť i ohlúpený.

V kapitole, v ktorej som hovoril o Slovensku a prostredí, poukázal som aj na izolovanosť Slovenska od kultúrneho hnutia. Izolovanosť od sveta a vôbec od premávky môže mať na intelektuálny stav ľudu tie najfatálnejšie následky. Ľud geograficky izolovaný žije vo svojich predsudkoch a ak sa nové idey akoukoľvek cestou - tu menovite mám na mysli tlač - k ľudu nedostanú, zotrvá vo svojej zadubenosti a hlúposti dovtedy, kým odniekiaľ jeho zaostalý intelekt nedostane nové impulzy.

Na zadubenosť ľudu mohutne vplýva i rozširovanie zlej tlače. Nevyspelý národ, ktorého duševný život je poprerastaný rôznymi poverami ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý pre tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje. Tu predovšetkým myslím na všelijaké snáre, tie otravy intelektu ľudu. Že hrajú veľkú rolu medzi naším ľudom, o tom pochybovať nemožno, veď popri nábožných knihách v nejednej domácnosti je to jediná tlač, ktorou sa členovia tej-ktorej domácnosti vzdelávajú. Tiež ako ohlupujúci prostriedok pôsobia všelijaké proroctvá podávané na ceduľkách, ktoré zadubenému ľudu ťahajú biele myši a rozličné vtáky, na čom majú nemalú zásluhu vandrujúci šlajfiari. Tu neslobodno zabudnúť poznamenať, že sú to hlavne českí kaukliari, ktorí v nemalej miere vplývajú na balamutenie slovenského ľudu.

I nedostatok a bieda majú svoj vplyv na ohlupovanie ľudu. Je síce pravda, že génius sa prebije i cez tie najväčšie ťažkosti, aj porekadlo jestvuje, že „bieda majster“, ale konzekvencie z niektorých ojedinelých prípadov, ktoré sa v živote vyskytujú, vyvodzovať neslobodno.

Ak sa i stretneme s takými prípadmi, že génius zdolá aj tie najväčšie ťažkosti, sú to len izolované prípady. V ľude jesto geniálnych indivíduí hodne, ale pretože nieto spôsobu a prostriedkov túto geniálnosť rozvinúť, vo väčšine prípadov zakrpatie. Vo všeobecnosti možno povedať, že bieda má na rozvíjanie intelektu tie najnepriaznivejšie účinky, a to tak u ľudu, ako i u inteligencie. Aj príčinou toho, že sa u nás spisba akéhokoľvek druhu tak pomaly rozvíja, sú neprajné hmotné pomery.

Na dušu slovenského ľudu v nemalej miere má vplyv politická sloboda alebo tlak. Sloboda vplýva priaznivo, tlak ohlupuje. My, Slováci, politickú slobodu máme len na papieri. To je taký evidentný fakt, že človeku, ktorý naše pomery ako-tak pozná, dokazovať to netreba. Naši protivníci sa starajú každé politické hnutie širších más ľudu náležite udusiť. Prirodzeným následkom toho je, že ľud si na takýto stav navykne, slobodnej vôle nemá a vôbec, jeho politické krédo je servilnosť. Pod týmto tlakom trpí potom vodcovstvo aj inteligencia. Už číre povedomie, že pre každé voľnejšie hnutie očakáva vás preháňanie, prenasledovanie, väznenie, ochabuje vôľu a deprimuje celý intelekt. Keď ešte k tomu uvážime, ako mužovia, ktorí boli voľakedy slovenskej veci ideálne oddaní, svoje presvedčenie zapredávajú, nasleduje za tým tuposť vôle najhrubšieho zrna.

Konečne ako hrozný faktor na ohlupovanie ľudu vplýva už spomínaný alkohol, a to pôsobiaci práve tak na intelekt, ako i na jeho morálnu kvalitu. Alkoholu holdujúci človek môže akokoľvek intelektuálne a morálne vynikať, časom sa jeho intelekt zatemní a morálnosť otupie. A to sa vzťahuje i na väčšie-menšie masy ľudu oddané alkoholu. V takýchto masách o charakternosti a bystrosti úsudku, o energii vôle či o národnej ctnosti reči byť nemôže. Faloš, zapredanosť, úlisnosť sú prirodzené dôsledky.

Vzdor všetkým psychickým rôznostiam, ktoré ľud ako psychickú masu charakterizujú, javí sa pri ňom istá kongeniálna mienka, ktorú menujeme verejnou mienkou. Táto verejná mienka pôsobí istým tlakom na každé indivíduum, pred ňou musí každý kloniť hlavu. Kto sa verejnej mienke postaví na odpor, býva masou tvrdo odsúdený. Verejná mienka býva často akoby utlmená, ale zrazu vybúši neočakávanou silou. Verejná mienka, ak je v dobrých koľajách, môže konať veľké veci, ale neraz nie je nič iné ako slepá kolektívna náruživosť ľudu. A tu potom možno povedať vox populi vox diaboli. S akou vehemenciou zrazu zavše vystupuje, práve tak chytro môže i ochabnúť. Ak sú časy v pohybe, verejná mienka môže dosiahnuť neslýchané rozmery, ak sú mysle rozčúlené, zachvacuje k veľkým skutkom — dobrým aj zlým.

Verejná mienka podľa lokálnych pomerov môže byť rôzna, a zase i v lokálnych pomeroch podľa väčších či menších skupín masy môže mať rozmanité odtiene. Môže byť silným morálnym faktorom, ale môže byť i antimorálnym faktorom. A tak zavše vidíme, ako sa verejná mienka postaví i proti morálnym ideám. Len silné indivíduá sa z nej vedia vymaniť a nad ňu sa povzniesť, morálne padlé indivíduá si zas z verejnej mienky nič nerobia.

Celá duša slovenského ľudu stojí pred veľkými prevratmi. Bola by to zaslepenosť, keby sme túto okolnosť nechceli vidieť. Ešte pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi slovenský ľud o behu sveta mal tie najprimitívnejšie pochopy, a sú ešte starí ľudia, ktorých obraz je ten najužší. V takejto duševnej atmosfére, prirodzene, že fantázia ľudu nepoznala hraníc. Duch ľudu nežil reálny život, žil len vo svojej fantázii, ktorej hrádze klásť rozumovými dôvodmi nebol vstave. Keď človek žije medzi ľudom, vidí ešte i teraz, čo všetko jeho fantázia vie vytvoriť. Ona často i tie najjednoduchšie rozumové dôvody nihilizujúc upadá do psychopatických krajností. A čím bezuzdnejšia je, tým ťažšie je rozumovými dôvodmi ju udúšať.

Fantázia vytvorila to nesmierne množstvo povestí, bájok a povier, ktorými sa duša slovenského ľudu vo veľkej miere zapodievala aj zapodieva. Keď si človek tieto povesti a bájky všimne, vidí, v akom nereálnom svete blúdi duch nášho slovenského ľudu. Sú tam tie najväčšie nezmysly, ktoré len chorobný duch človeka môže vytvoriť. A keď si zoberieme povery ľudu, tu sa ešte vo väčšej miere ukazuje bezuzdnosť jeho fantázie. Povera tvorí integrálnu súčasť duševného života nášho ľudu. Ľud poverám pevne verí, povery sprevádzajú celý jeho život.

Proti tejto zadubenosti nič nepomáha, iba osveta. Potešiteľné je, že vďaka osvete zadubenosť na Slovensku už pomaly ustupuje. Čítaním politických a hospodárskych časopisov odvyká ľud od svojich fantazmagórií a navyká na reálny duševný život. Že to nepostupuje v takej miere, v akej by malo, príčinou nie je chudoba ľudu, ako sa to všeobecne myslí, lež okolnosť, na ktorú som už viac ráz poukázal, že totiž slovenský ľud žil a žije vo svojom fantastickom myšlienkovom svete, s ktorým rozlúčiť sa mu nesmierne ťažko padne.

Zo všetkého tohoto vysvitá, že Slovensko z etnologického hľadiska poskytuje pre skúmateľa bohaté pole.

Každá masa pozostáva z indivíduí. Indivíduum ako také nemôže sa pokladať len za atóm masy. V kultúrno-historickom vývine masa je práve taký faktor, ako aj indivíduum. Popri všetkej jednotvárnosti nesmierna komplikovanosť masy väzí v tom, že pozostáva z takých atómov, ktoré sa líšia jeden od druhého. Kto na masu hľadí akoby pozostávala z rovnakých indivíduí, ten určite o nej nemá zdravého pochopu. Zo vzdialenejšej perspektívy sa môže zdať, že masa poskytuje jednotný obraz, ale keď človek na ňu zbližšia hľadí, vidí, aká nekonečná je rozmanitosť indivíduí v mase. Nieto dvoch ľudí, ktorí by boli úplne jeden druhému podobní. Kto sa každodenne stýka s masou, ten dozaista vie, z akých rôznych elementov sa skladá. Tento fakt je hodný bližšieho povšimnutia, a to preto, lebo pri uvažovaní o našich otázkach z neho plynú veľmi dôležité dôsledky.

Kto chce pristúpiť k poznaniu masy, ten sa nemôže postaviť na nejaké teoretické stanovisko o nej, lež musí hľadieť vniknúť do duše čím väčšieho množstva indivíduí tvoriacich patričnú masu. Len tak je možné vystihnúť jej charakter. Preto za nevyhnutne potrebné držím s masou osobné styky pestovať a udržovať a takto vnikať do jej duše. Takýmto spôsobom človek nadobudne skúsenosti, ktoré ho začasto i frapujú. A tu nemôžem bez poznámky nechať tú okolnosť, že vodcovia slovenského ľudu, až na výnimočné prípady, toto poznávanie masy nedoceňujú. Voľajako ťažko nám padne čo i len do susednej dediny sa vybrať a s ľudom aké-také styky nadpriasť. Keď sa to i stane, vo všeobecnosti to býva nesystematické, a takýmto činom nepoznáme ani najbližšie okolie. Ale keď sa pozrieme na masu nášho ľudu bližšie, zistíme, že svojou rozmanitosťou poskytuje psychológovi zaujímavý predmet bádania.

Keď sme v predchádzajúcej stati povedali, že v mase síce panuje istý jednotný duch, čo sme dušou masy pomenovali, predsa pri všetkom generalizovaní nesmieme zabúdať, že masa pozostáva z indivíduí. Z nich každé jedno je samo o sebe niečo samostatného, a to tak fyzicky, ako psychicky. Každé indivíduum je fyzický aj psychický celok.

Aj povrchný pohľad svedčí o tom, že z fyzického hľadiska niet dvoch jednotlivcov, ktorí by sa jeden na druhého úplne ponášali. Fyzickú rôznosť tvorí pohlavie, vek, postava, výzor tváre, vrava, chôdza a celé držanie sa človeka. Tieto individuálne telesné známky bedlivý pozorovateľ ľahko môže pobadať.

Ale s psychickými vlastnosťami ľudu nestojí vec tak jednoducho. Tu je to ťažšie. Ak chce človek vniknúť do duše indivíduí, potrebné je mať isté psychologické vedomosti. Bez nich sa často spod analýzy vymknú zvláštne charakteristické psychické vlastnosti. Preto bádateľ sa nemôže podujať na prácu vedúcu k zdaru bez odborných psychologických znalostí.

Každý pedagóg vie, že dieťa si nesie so sebou vrodené psychické vlastnosti. Tieto vlastnosti žiadna výchova, akákoľvek jednotná a intenzívna by bola, z duše dieťaťa vymazať nemôže. Tieto vrodené a zdedené psychické vlastnosti hlásia sa k svojmu právu cez celé živobytie človeka. Naturam expellas furca tamen usque recurret.^[8] I keď pripúšťam, že tieto vrodené vlastnosti bývajú často výchovou preformované, ba že často výchova neraz človeka pretvorí, predsa prízvukovať nezabúdam i to, že vrodené a zdedené vlastnosti sú natoľko silné, že žiadna výchova ich nemôže celkom potlačiť.

Okrem týchto faktorov do úvahy treba brať ešte nadobudnuté duševné vlastnosti. Tu prichodí spomenúť alkohol, ktorý mocne vplýva na celý duševný život. Mos fit altera natura.^[9]

Keď toto všetko berieme do úvahy, máme pred sebou variácie psychických individualít.

Život nášho ľudu poskytuje bohaté pole pre skúmateľa jeho duše. Len ľutovať možno, že slovenská beletria obsahuje iba málo toho, čo sa týka duše slovenského ľudu. Príčinu toho hľadám vo vedeckej nevyspelosti a nevytríbenosti našich slovenských beletristov. Hoci poprieť nemožno, že mnoho cenného materiálu je nazhromaždené v beletristických črtách, psychologický rozbor duše ľudu je tam len veľmi zriedkavý. Za najcennejší považujem materiál, ktorý sa nachodí v Ženách H. Gregorovej. Že si to slovenská kritika náležite nepovšimla, je takmer nepochopiteľné.

Časy idú napred veľkým krokom. Postupne vymiznú i psychické individuality, a keď ich nezachytíme, zmiznú.

Vnímavý pozorovateľ vidí, v akých preťažkých kultúrnych podmienkach sa Slovensko nachodí. Videli sme, že prostredie, v ktorom žije, je pre kultúrny vývin to najneprajnejšie. Slovensko sa však hlási k životu ako vôbec všetky malé národy. Ono chce žiť svoj slovenský život. Avšak na obzore naň strežie bezpočet nepriateľov, proti ktorým sa musí postaviť do boja.

Je evidentné, že za takých okolností kultúrny vývin Slovenska nemôže ísť pokojnou, prirodzenou cestou, lež berie na seba charakter ťažkého kultúrneho boja. Tento boj je vedený sčiastky proti našim protivníkom, avšak sčiastky proti ľahostajnosti, nevšímavosti a nesvornosti. Obaja nepriatelia sú nepriatelia nebezpeční a ten druhý je nebezpečnejší než prvý.

Aby bolo jasné, akú nesmiernu úlohu hrá zápas v organickom svete, potrebné je o tom bližšie pohovoriť. Darwin svojím monumentálnym dielom O vzniku druhov poukázal, že život organických bytostí je neľútostný boj o existenciu.

Táto teória o boji a vývine bola aplikovaná na všetky vedecké odbory. Tak aj na odbor sociologický, spoločenský, národný.

U nás Kollár zobúdzal mysle k boju, k práci:

Oprávnená výčitka, lebo rozháranosť a ľahostajnosť vidíme na všetkých stranách. Slovenskí myslitelia a vodcovia nezabudli poukázať na tento hriech Slovenska. Čo každého, kto slovenskú vec na srdci nosí, musí bolieť, je roztrieštenosť. Sládkovič vo svojej básni Omladinám hovorí:

Človek by sa nazdával, že takéto napomenutia si národ už raz povšimne. Lenže vidíme pravý opak toho. Ohľadom svornosti sa neurobil ani krok napred.

Jednu z príčin slovenskej ľahostajnosi a rozdrobenosti vidím v tom, že Slovensko si nie je náležite vedomé pojmu vývin. Mnohí ľudia si myslia, že veci majú tak stáť, ako stoja, že nie je potrebná nijaká zmena, nijaký vývin, že všetko je najlepšie tak, ako je. Že takáto domnienka je tou najväčšou prekážkou vývoja kultúrneho pokroku, to, myslím, bližšie dokazovať nie je potrebné. Človek nepovedomý si pokroku a vývinu nemôže mať záujem na tom, či sa niečo v živote vyvíja alebo nie. A necítiac potrebu toho, prirodzene, nemôže ani vplývať na vývin vecí. Ba, a to je najhoršie, takáto neuvedomelosť vzpiera sa proti každému vývinu a pokroku. Neskoršie uvidíme, ako sa v tomto ohľade veci na Slovensku majú, aké prúdy sa na odpor pokrokovej myšlienke stavajú.

Aj v individuálnom živote človeka môže mať ľahostajnosť v tejto otázke osudné následky. Človek zarytý vo svojich osobných obmedzených myšlienkach môže ísť vo svojej lenivosti tak ďaleko, že nemajúc pre zákony vývinu nijakého zmyslu, ocitne sa v takej situácii a v takej atmosfére, v ktorej sa celý jeho život stane veľkým nezmyslom. Všetko toto sú zásadné myšlienky, ktorých vysoká cena vysvitne pred čitateľom vtedy, keď ich neskôr budem aplikovať na slovenský život. Môžeme teda začať hovoriť o vývine.

Všetky veci na svete sú podrobené jeho zákonom. Nieto ničoho na svete, čo by stagnovalo a na čo by zákon vývinu nemohol byť aplikovaný. Táto zásada je platná tak vo svete hmoty, ako i vo svete ducha. Prirodzene, kto chce túto zásadnú myšlienku v jej platnosti pochopiť, musí mať istý rozhľad tak o javoch hmoty, ako i o javoch ducha. Prostý človek, čo žije v skromných pomeroch a vedie borbu o každodennú skyvu chleba, nevidí ani náležite nechápe viac ako to, čo sa bezprostredne okolo neho robí. A tak sa často stáva, že človek nenahliadajúci do zákonov vývinu nevie pochopiť, že nejaká vážna životná otázka, s vážnymi konzekvenciami, môže v živote človeka spôsobiť osudný zvrat. Preto prízvukujúc zákon vývinu mám pred sebou predovšetkým ten cieľ, budiť záujem o každodenné otázky vývoja, ktoré neraz na človeka tak osudne vplývajú.

Prv ako prikročím k skúmaniu zákonov historického vývinu je potrebné, aby som prehovoril o názoroch na ne. So vzmáhajúcou sa kultúrou človek nemohol ostať ľahostajný k otázkam historického vývinu. Ľudský rozum v ňom hľadal isté zákony, ktorými chcel vysvetliť celý historický proces a vôbec všetky javy ľudstva. Tieto historicko-filozofické systémy majú za cieľ objasniť historický vývin človečenstva. Ako také konajú neoceniteľnú službu, pretože pomocou nich môžeme do nekonečnosti historických dejov uviesť istý poriadok a súvis.

Mnohí myslitelia sa usilovali utvoriť si názor na historický vývin a všetky ich teórie dajú sa redukovať do troch hlavných smerov. Sú to teistický, racionalistický a naturalistický smer.

Prvý názor postihuje náboženstvá, v eminentnom zmysle slova židovské a kresťanské náboženstvo. Podľa tohto názoru všetko, čo sa na tomto svete deje, je dielom Boha, ktorý to na tomto svete riadi a spravuje podľa svojej najlepšej vôle. Tejto najvyššej bytosti je podriadené všetko, čo sa na tomto svete tak v prírode, ako i v ľudskom živote odohráva.

Niet pochýb o tom, že tento názor má neoceniteľnú hodnotu. Dnes má hlásateľov v cirkevných a pod cirkevným vplyvom stojacich kruhoch. Na Slovensku je ešte i teraz panujúcim náhľadom, ním si ľud vysvetľuje všetky javy v prírode i v ľudskom živote. Že však tento názor môže ľahko viesť k fatalizmu, to dokazovať vari nie je potrebné.

Akým zákonom podlieha vývin? To je kardinálna otázka tejto state, na ktorú hľadáme odpoveď.

Pri pozorovaní ľudského života vidíme, že všetko, čo s ním súvisí, je v ustavičnom pohybe. Celý život, či individuálny, či sociálny a či štátny, pozostáva z nesčíselných udalostí. Moderný život je z nich natoľko zosnovaný, že orientácia v rozmanitosti rozličných udalostí života je neľahká. Avšak mysliaci človek musí k týmto faktom zaujať pevné stanovisko, ak nechce byť slepým nástrojom historického vývinu. Že sa na Slovensku hľadí na vývin vecí často bez orientácie, bez vedeckých názorov, to, myslím, dokazovať nie je veľmi potrebné. Som presvedčený, že pri dostatočnej orientovanosti a vedeckej erudícii by sa na Slovensku nerobili mnohé zbytočné kotrmelce, s akými sa tak v privátnom, ako i vo verejnom živote stretávame.

Teda, ako som už poznamenal, pohyb a vývin charakterizujú celý ľudský život. Individuálny život človeka je podrobený viditeľným zákonom vývinu. Z dieťaťa sa stane dospelý človek, z dospelého starec, až konečne ten, vykonajúc svoju životnú úlohu, pominie sa a na miesto neho vyrastá nová generácia. Jednotlivým fázam telesného vývoja zodpovedajú rozličné fázy duševného života. Dieťa má iné city, iné myšlienky a iné úmysly, ako má dospelý človek, a starec zase iné ako dospelý. Čo človeka v detskom veku teší, to sa mu stane v kvete života ľahostajným, a čo je dospelému človeku vzácne, to nemá cenu v jeho starobe.

Komplikovanosť moderného života donáša so sebou veľkú rozmanitosť individualít, čo môžeme na ľuďoch bežne pozorovať.

Podobne aj spoločenský život obnáša nesmiernu komplikovanosť. V každodennom živote prichádzame do styku s inými ľuďmi, čo majú iné city a iné myšlienky, slovom s individualitami. V dedinskom živote sú síce tieto styky často na prvý dojem jednotvárne, ale pozorovateľ nemôže ostať natoľko slepý, že by nespozoroval tiež istú rozmanitosť. Po našich slovenských centrách sociálny život je už pestrejší. Vôbec tam, kde ľudia bývajú v kompaktnejších masách, kde sa postavenie ľudí líši, kde inteligencia a ľud bývajú pospolu, kde prúdi kus kupeckého života, kde je väčšmi vyvinutá premávka, tam vidíme väčšiu rozmanitosť sociálneho života.

V sociálnom živote nemalú rolu hrajú rečové diferencie. My, Slováci, tvoriac jeden etnický celok, žijeme v takých podmienkach, že každodenne prichádzame do styku s ľuďmi iného jazyka a iného politického presvedčenia: obcovaniu s Maďarmi sa vyhnúť nemôžeme. Často nás spájajú spoločné záujmy, ale často sú záujmy aj rozdielne, protivnícke. Že toto na slovenský sociálny život nesmierne vplýva, to vidí každý nepredpojatý Slovák.

Jedným slovom, v ľudskej spoločnosti panuje ustavičný vývin, ustavičná zmena. Avšak spoločnosť ako integrálny celok nie je podrobená rýchlym zmenám. Čo sa v spoločnosti každodenne mení, to nie je spoločnosť ako celok, ale jednotlivé udalosti, z ktorých spoločenský život pozostáva. Ľudská spoločnosť trvá, iba jednotlivé jej údy sa pomíňajú. A tak sa na prvý pohľad zdá, ako by v ľudskej spoločnosti nenastávala nijaká zmena. Ale v skutočnosti tomu tak nie je. Človek si uvedomí zmenu obyčajne len po uplynutí istého dlhšieho času, avšak pilný pozorovateľ ju zbadá aj v každom dni svojho života.

Teda trvácnosť alebo konštantnosť a zmena idú v historickom vývine jedna popri druhej. Ony sú jeho podmienkami.^[11]

Lindner, ktorý pojmy konštantnosť a zmena ako podmienky každého historického vývinu zaviedol do svojej filozofie histórie, rozoznáva konštantnosť telesnú a konštantnosť duševnú. Jednej tak ako druhej pripisuje vážnu rolu v historickom vývine^[12]. To sú dva póly, okolo ktorých sa historický vývin točí. Podľa toho musíme uznávať veľký zástoj týchto dvoch faktorov, a preto nám náleží bližšie ich rozobrať a na naše slovenské pomery ich aplikovať. Viďme v prvom rade konštantnosť.

Človek ako fyzické indivíduum je plod dvoch sexuálne rozdielnych indivíduí. Telesnú podobu zdedil od tých, ktorí ho splodili. Vôbec, v telesnom priebehu života sa prejavuje to, čo človek získal počas dlhých miliónov rokov. Telesné vlastnosti sa dedia z jedného potomka na druhého. V užších kruhoch populácie, tak v jednotlivých rodinách, ako i v jednotlivých osadách, ba i v menších grupách národov javí sa táto ustálenosť natoľko, že celé rodiny, osady, ba i menšie skupiny národov nadobudnú jednotný vzhľad tela, postavy, i spôsob jednotlivých pohybov.

Telesná konštantnosť u nás na Slovensku je často nesmierna. Slovensko, ktoré v minulosti neobcovalo medzi sebou v zvlášť živých stykoch, v niektorých obciach si zachovalo telesnú konstantnosť až do počudovania. V daktorej obci vidíme osobitý telesný charakter a už v susednej obci je ten charakter celkom iný. Kto chce túto telesnú nemennosť na Slovensku pozorovať, ten istotne nájde bohatý predmet štúdia, len nech sa poprechodí po slovenských krajoch.

Telesná konštantnosť nie je taká markantná v osadách, kde je živý obchod, premávka, kde sa ľud medzi sebou mieša. Z takýchto osád ľud odchodí a nový zase prichodí a medzi sebou zmiešaný nenechá po sebe nejakú markantnú ustálenosť. Preto kto chce vidieť typické slovenské postavy, ten nech ide do odľahlých slovenských obcí. Tam ich istotne nájde. Okrem telesnej konštantnosti jestvuje i duševná. I duševné vlastnosti dedíme od tých, ktorí nás splodili. Často sú zdedené vlastnosti natoľko frapantné, že sa javia nielen v citovom a myšlienkovom svete, ale i v takých prejavoch, ako je smiech a reč. Už novorodené dieťa príde na svet s takými vlastnosťami, ktoré ani výchova, ani okolie z jeho duševného charakteru nemôže odstrániť.

Navyše novorodené dieťa príde do duševného ovzdušia, ktorého sa naskrze nemôže zbaviť. Obyčaje a zvyky sa mu hlboko vkorenia do duše, až sa stane ich otrokom. Prekročenie tých zvykov a obyčajov býva považované za ťažký priestupok, ba často za ťažký hriech. Mocné indivíduá sa síce povznesú nad všetky panujúce predsudky, ale na masu ľudí vplývajú neodolateľne. Ďalej treba brať do úvahy cirkevnú a školskú výchovu, dané politické a sociálne pomery, ktoré tiež majú na každé indivíduum veľký a určujúci vplyv.

Konštantnosť je teda dôležitý faktor v histórii. Bez nej história vôbec nie je možná. Mohutným faktorom je najmä v histórii malých národov. Čím väčšia je konštantnosť, tým húževnatejšie sa jej národ drží a tým väčší je nezdar protivníckej snahy, ktorá by patričný malý národ chcela asimilovať. Pohliadnuc na Slovensko vidíme, že konštantnosť v našom slovenskom živote je ešte dosť silná. Staré rýdze zvyky a obyčaje z mnohých krajov síce už začínajú miznúť, ale v iných krajoch sú ešte značne pevné. Ony sú mocnou hrádzou proti každému odcudzujúcemu vplyvu.

Akým dôležitým činiteľom konštantnosť je, vidíme napríklad aj z toho, že človek idúc do sveta oboznámi sa s cudzími pomermi, tie na neho silne vplývajú, ale on vrátiac sa nazad do starého ovzdušia zabudne na nové vplyvy a opäť upadne do starých zvykov a obyčají. Najeklatantnejšie to vidíme pri mnohých Slovákoch, ktorí boli v Amerike. Tam sa Slovák za krátky čas „poamerikánči“. Začne sa panštiť, osvojí si nové zvyky a obyčaje, na pálenku by ani nepľuvol, švábku so soľou by ani do úst nevzal. No len čo príde do svojej domoviny, za krátkych pár hodín sa stane Slovákom svojho okolia.

S konštantnosťou však súvisí i všeobecná obžaloba Slovenska, že je tu ľahostajnosť, nevšímavosť, lenivosť. Prirodzená vec, že táto obžaloba vyplýva z veľkého rozdielu, ktorý panuje medzi našimi kultúrnymi pomermi a medzi pomermi kultúrnych národov. Táto obžaloba menovite vychodí z úst tých, ktorí sa pohybovali vo svete, videli a okúsili cudziu kultúru, často z úst mladých slovenských nespokojencov, ktorí videli svet a sú očarení zahraničnými pomermi. Z takejto perspektívy hľadiac na Slovensko nie sú vstave vidieť to, čo vzácne jestvuje na poli slovenskej kultúry. Nič im nie je hodné povšimnutia. Ľud je „massa perdita“, inteligencia hlivie atď. V mojich úvahách budem mať príležitosť o takomto zmýšľaní svoj názor povedať, náležite ho oceniť, ale ho i na pravú mieru uviesť.

Naproti tomu ľudia, ktorí sa vo svete nepohybovali, nevideli cudziu kultúru, ňou dojatí neboli, pomery naše neodsudzujú, ale ich za prirodzené považujú. Takíto ľudia nie sú zase schopní pochopiť mnohé nedostatky nášho kultúrneho života, so všetkým sú spokojní, len podmienky živobytia nech sú dostatočné alebo na naše skromné pomery skvelé. Takíto ľudia nie sú vstave ani len päsťou zaťať na niektoré zaostalosti nášho kultúrneho života, tým menej sú súci k nejakej agilnosti. Ba tak ďaleko sú vo svojej zaslepenosti, že za nejakú ideu rozohniť sa vôbec nevedia.

Oba tieto názory väzia v tej chybe, že považujú Slovensko za nehybnú masu. V oboch názoroch je ten obrovský nedostatok, že vôbec nevidia, že história je ustavičný vývin. Morálna hodnota sa určite nachodí u prvej skupiny, lebo nielenže nepovažuje Slovensko za nehybnú masu, ale usiluje sa do tejto masy vnieť i kus života. Už v akej miere sa to koná, o tom budeme mať príležitosť ešte prehovoriť a tú borbu tiež náležite oceniť. Bez všetkého morálneho podkladu je však tá druhá spomínaná grupa. Tak v jednej, ako i v druhej skupine sú však rôzne odtiene.

Proti obom týmto názorom zdôrazniť treba ako principiálnu zásadu, že v histórii nieto úplnej stagnácie. Ľudia sú podrobení ustavičným premenám. Náležite nás o tom môže presvedčiť jeden bystrý pohľad na históriu. Pravda je, že tieto premeny môžu byť pri jednom národe intenzívne a pri druhom pomalé, ale že ustavičné premeny sú, o tom pochybovať nemožno.

Že i na Slovensku je pohyb, vývin, to by človek len zo zažmúrenými očami mohol odtajiť. Aj keď existuje taká mienka, že Slovensko sa nachodí v stagnácii, sú to prehnané názory.

V čom záleží premena? Videli sme, že dedičnosť je v histórii národov mohutným faktorom konštantnosti. Ale ani dedičnosť nie je absolútna. Dieťa sa otcovi nikdy úplne nepodobá, bárs by bola tá dedičnosť aká frapantná. Zákony dedičnosti sú komplikované, stávajú sa prípady, že niektoré vlastnosti sa prejavia nie v prvom, lež v druhom alebo treťom pokolení. Teda, keď sme o dedičnosti hovorili ako o mohutnom faktore historickej konštantnosti, tento faktor nevylučuje isté, ba často výrazné odchýlky. V individuálnom živote človeka ďalej vidíme, že dieťa nikdy nerastie v tých istých pomeroch, v ktorých vyrástol rodič. Už rodinné pomery nie sú tie isté. Tiež treba spomenúť, že spoločenský život, v ktorom človek rastie, je vždy v akej-takej miere odlišný od toho, v ktorom od detstva žil rodič. Teda, premena. Takže slovenský život môže byť akýkoľvek jednotvárny i v tej najodľahlejšej osade zmena je neodtajiteľná, a to pri každom Slovákovi, i tom, ktorý sa nachodí v najprimitívnejších kultúrnych pomeroch.

Život sa z roka na rok stáva komplikovanejším. Platí to i pre Slovensko. Pomery už nie sú tie isté, ktoré boli, povedzme, pred takými štyridsiatimi rokmi.

Vzájomné styky národov tiež napomáhajú ich vývinu. I styky Slovákov majú pre náš vývin nesmiernu cenu. Že často sú na škodu Slovenska, to takisto nemožno nevidieť. U nás prichádzajú do úvahy styky s Maďarmi, s Čechmi a s Amerikou.

K tomu treba pridať aj sociálne prúdy. Tu zoberme do úvahy socializmus, faktor, ktorý i na Slovensku vývin hodne potisol napred.

Ďalej musíme uvážiť i vedecké prúdy. Tu spomeňme smerovanie mladšej inteligencie, ktoré vyšlo menovite z Masarykovej školy. Môže sa proti nim postaviť konzervatívny slovenský element akokoľvek vehementne, nedbať na ne nemôže ani ten najväčší konzervatívny streštenec.

A ešte jedno. Neslobodno opomenúť selekciu prírody, totiž tú schopnosť, že súcejšie indivíduum sa skôr uplatní. Čo sa telesnej selekcie týka, tá v kultúrnych štátoch hrá teraz už slabú rolu. V primitívnom stave ľudstva zohrávala práve takú úlohu, akú má ešte i teraz v rastlinnom svete a vo svete živočíšstva. Ľudstvo teraz žije v zriadených štátnych pomeroch, kde slabý i mocný stojí pod záštitou humánnych zákonov. Tieto zákony dovoľujú ženiť sa a vydávať jednotlivcom nie vždy k tomu práve veľmi povolaným. Potomstvo takýchto manželstiev je, prirodzene, slabé. Ale práve preto, že sa manželstvá takto miešajú, vzíde z toho isté vyrovnanie ľudskej rasy. Z toho vyplýva, že kultúrny život stojí v úplnej protive so selekciou prírody.

Na duchovnom poli práve v dnešných pomeroch by sa selekcia mohla a mala uplatniť. Ale tomu tak nie je, a nie je tomu tak ani na Slovensku. V národe vynikajú zriedkavé indivíduá, ktoré hľadajú možnosť uplatniť sa na poli myšlienkového sveta. Avšak na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú; u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často sa do popredia dostávajú piadimužíci, kdežto charakter a génius bývajú nepovšimnutí.

Ďalšia veľmi dôležitá otázka je, či sa v kultúrnohistorickom vývine Slovenska dá dokázať nejaká pravidelnosť alebo nie. Či to, čo sa deje, deje sa podľa istých cieľov, alebo či sa všetok vývin zakladá na púhej náhode. Táto otázka nie je zbytočná. Veď jasný pohľad do historického vývinu môže často škodlivým udalostiam zabrániť, a zase nezorientovanosť v otázkach historického vývinu môže neraz spôsobiť, že sa zameškajú činy, ktoré by pre kultúrny vývin mali dozaista veľký dosah.

V druhej kapitole uvidíme, že na Slovensku hrajú nesmiernu rolu náboženstvá a cirkev. Samosebou sa rozumie, že kresťanstvom hlásaná náuka má na chápanie celého vývinu nemalý význam.

Podľa tejto náuky všetko, čo sa na svete deje, má slúžiť sláve božej. Čo sa do súvislosti a do súladu s touto myšlienkou dá dať, to je historicky oprávnené, ale čo sa nedá ani do súvisu ani do súladu s ňou priviesť, je historicky neoprávnené. Toto je takzvaný teologický historický názor. Že pri tomto teologickom historickom názore subjektivita hrá veľkú rolu, o tom diskusia je, zdá sa, zbytočná. Božie riadenie — to je heslo tohto názoru. Tento názor prešiel do krvi a zmýšľania ľudu. Aj keď má toto stanovisko pre život v istej miere svoju cenu, nikdy nesmie byť suverénnym, lebo človek sa pri ňom stane iba figúrou. Dnešný objektívny historik tomuto názoru nedôveruje. Vo vede úplne stratil kredit.

Teologizmus pre historický vývin vo vede nemá teda význam. Ovšem jestvuje iný teologizmus, ktorý nám náleží skúmať a ktorý tak v individuálnom, ako kolektívnom živote má nesmiernu cenu. Ani indivíduum, ani masa bez cieľov nemôžu žiť, lebo ciele robia náš život usporiadaným. Kto bez cieľov žije, či už je to indivíduum alebo národ, ten sa ničoho dopracovať nemôže.

Lenže tieto ciele nie sú dané, ale sú historickými okolnosťami podmienené. Podľa individuálnej či kolektívnej potreby sú rôzne. Čo si jeden človek za cieľ života vytýči, to druhému môže byť na škodu, a tak, prirodzene, nebude to považovať za cieľ svojho života. To isté platí i o kolektívnej mase. Individuá aj národy si samy vytyčujú ciele. Práve preto, že ciele sú historickými okolnosťami podmienené, sú len dočasné.

V individuálnom živote sa ciele javia ako poriadok a disciplína, v národnom živote ako organizácia. Je potrebné, aby sme o jednom i o druhom prehovorili.

Čo sa individuálnych cieľov týka, treba poznamenať, že na Slovensku sa o tomto predmete veľmi málo premýšľa i hovorí. Koľko jesto takých ľudí, ktorí svoj život bez akýchkoľvek vyšších cieľov a bez všetkej disciplíny trávia! Ak len nutnosť takého človeka nepobáda k dákemu činu, jeho život spočíva v hlivení a zaháľaní. Tu mám pred sebou obyvateľstvo našich slovenských dedín. V letnom čase, keď sedliaka duria okolnosti, pracuje až do úmoru. V zimnom období, keď mu času nadostač ostáva, je vstave zmrhať tento drahý poklad zaháľaním, hlivením a vysedúvaním po krčmách. Keby mal nejaké určité ciele vytýčené, mohol by v tomto slobodnom čase veľké veci vykonať.

To isté platí i o nejednom slovenskom inteligentovi. Povinnosť, ktorú mu jeho povolanie ukladá, slovenský inteligent, hoci aj nie vždy s nejakou akurátnosťou, vykoná. Ale čo sa ostatného času jeho života týka, tam sa potýkame s úplnou bezúčelnosťou. S koľkými prípadmi sa stretávame, že inteligent trávi celé dni bez toho, že by niečo užitočného pre seba alebo pre druhých vykonal. Čas sa takto míňa. A tak konečne na sklonku života nejeden musí povedať: „Vitam perdidi“.

V sociálnom živote javia sa tieto ciele v podobe organizácie. Neorganizovaná masa je len stádo alebo ešte čosi horšie. Organizovaný národ však vie čeliť všetkým ťažkostiam, ktoré sa mu stavajú do cesty. Čím organizovanejší je národ, tým je schopnejší života. Neusporiadanosť národných pomerov u nás doviedla Slovensko takmer k úplnému úpadku. Našťastie našli sa mužovia, ktorí toto nebezpečenstvo ešte dosť zavčasu zbadali a ktorí na váhu položiac celú svoju individualitu, energicky a húževnato chytili sa do organizačnej práce. Táto organizačná národná práca započala sa r. 1897. Neoceniteľnú službu vykonal v tomto ohľade Hlas.

V. Šrobár, muž pevnej vôle a energie, píše: Aby niektorý národ dosiahol úspechy, je rovnako treba, aby všetci jednotlivci alebo aspoň inteligencia národná bola ovládaná v svojom myslení a konaní jednotou citov, ideí, názorov a záujmov. Táto jednota je podmienkou nielen úspechu národa, ale v čase hroziaceho nebezpečenstva spolu aj podmienkou národnej existencie. Jednota citov, záujmov a názorov dodáva tej najväčšej moci národu, a zjednotený národ, trebárs by bol aký malý, vykoná veľké diela a dokáže čeliť i mnohokrát počtom silnejšiemu, ale nezjednotenému národu.^[13]

Týmito slovami pisateľ jasne vystihol potrebu organizácie. Ak berieme do úvahy zorganizovanosť toho národa, s ktorým stojíme v ustavičnej borbe, totiž Maďarov, a ak zoberieme úplnú neusporiadanosť, v ktorej sme až donedávna my žili a v mnohých záležitostiach ešte doteraz žijeme, uvedomíme si, že organizácia je životná národná potreba. Neusporiadanosť na Slovensku prejavuje sa až ako úplná anarchia. Práve podstata organizácie spočíva v tom, aby človek svoju individuálnu vôľu podriadil nejakej národnej idei, ktorej tá alebo iná organizácia slúži. Lež tu sa stretáme s fatálnou skúsenosťou, že jednoty vôle, citov, názorov a záujmov, ktorá je nevyhnutnou podmienkou každej organizácie, niet. Osobné trenice tak medzi ľudom ako i medzi inteligenciou sú na dennom poriadku. A tieto osobné hádky, ktoré spočívajú v malichernostiach, sú prekážkou organizácie na Slovensku, alebo sú príčinou, že organizácie, čo vzniknú, sa rozpadnú.

Vôbec nás charakterizuje, že nemáme zmysel pre organizáciu. Dôvod toho nachodím v silnej individuálnosti Slováka, ktorý sa javí ako ešte neskrotená duševná sila. Pravda, nepovažujem to za nejakú ctnosť, lež práve za nevyspelosť slovenského ducha. Táto nevyspelosť sa prejavuje všade. V sociálnom živote sa javí ako nešetrnosť proti iným, rozháranosť. A tak je to aj na iných poliach národného života. Ľud, práve tak ako inteligencia, nežije v zhode, v svornosti, lež v zjavnom alebo utlmenom nepriateľstve.

Že takáto neusporiadanosť, nedisciplinovanosť, neorganizovanosť neslúži k dobru národa, to je nad slnce jasnejšia pravda. Človek nežije len individuálne, lež i sociálne. Sociálny život vyžaduje práve to, aby človek v záujme spoločnej národnej veci vedel sa zriecť i osobných individuálnych výhod. Tu sa, žiaľ, stretáme s tou smutnou skúsenosťou, že kvôli individuálnym výhodám Slovák zapredá často za lacnú mzdu nielen seba, ale i celý svoj národ. Či mám príklady na dôkaz tohto tvrdenia uviesť? Tak sa mi zdá, že je to úplne zbytočné. Jesto ich dosť na dennom poriadku. Kto sa s otvorenými očami pozerá na naše sociálne pomery, môže vidieť všade dosť príkladov.

Organizácia vytýči národu nové ciele a úlohy. Ak však majú byť dosiahnuté, je potrebné, žeby sa človek pričinil celou oddanosťou o to, aby organizácia skutočne úplne prenikla náš slovenský život.

V historickom vývine hrajú úlohu nielen ciele a organizácie, ale i náhoda. Kto by vo svojom živote nebol zbadal, ako často číra náhoda vplýva na vývin jeho individuálneho života? Neraz náhoda prekrižuje životné plány a neraz zas dá nové impulzy ľudskému životu. S náhodou treba v živote vždy rátať. Človek nikdy nevie, kde a aká náhoda ho môže zastihnúť. Hospodára, keď mu všetko na poli v najkrajšom kvete stojí, môže postretnúť náhodná udalosť, napríklad živelná pohroma, ktorá v nemalej miere zasiahne do celého jeho individuálneho života. Často púha náhoda spôsobí, že sa dvaja mladí ľudia spoznajú aj sa poberú. Nezriedka len náhodou ľudia zomierajú. Zavše číra náhoda prinesie, že to, čomu sa človek najviac teší, za krátky čas môže utratiť.

Mal by som príklady uviesť, ale načo? V živote každého človeka jesto takých náhod horibilný počet a ľahko si možno o nich utvoriť pochop.

Avšak nielen na vývin individuálneho života, lež i na sociálny život má náhoda nemalý vplyv. No vzdor tejto skutočnosti veľmi pomýlené by bolo, keby človek na holej náhode chcel založiť všetky svoje životné plány.