ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď s počiatkom 9. stoletia vzniklo cisárstvo západné, Karol I., ktorému Nemci prikladajú názov „veľkého“ áno i „svätého“, vzal si do hlavy, že jeho úlohou čo cisára je podrobiť si národy a čo ochranca cirkve primať národy k latinskej liturgii. K prevedeniu tejto úlohy používal meča a rozličných prostriedkov, kryjúc to zásterou rozširovania „pravého kresťanstva“. V tom ho napomáhala sjednotenosť frankonemeckej državy, ktorej nevládli odolať Slovania súsední, na krajiny, kniežatstvá a župy rozptýlení. Karol pracoval s úspechom, tak že podmanil si obe Pannonie a Potisie, Istriu, Liburniu a Dalmáciu, krem miest námorských; poplatných si ale učinil Veletov, Srbov, Obodricov a Čechov.^[2] Za doby Karola teda ani Morava ani Slovensko nebolo dotknuto výbojom franko-nemeckým.

Po smrti Karola (28. jan. 814) jeho syn Ludvik r. 817 syna svojho Lothara dal korunovať za cisára, ostatních synov menoval kráľami; a síce Pipina aquintanským, Ludvíka ale bavorským. K tomuto kráľovstvu náležali aj Gorutanci, Česi, Avari a Slovania v poddunajskej Pannonii.^[3] Ale r. 822 prišli k cisárovi Ludvikovi do Frankobrodu už i Moravania s poplatkami;^[4] čo je dôkazom, že už vtedy stáli pod smluvou s cisárom západným. Dlho v tom poplatnom stave nezostali, lebo Mojmír I. uzavrel smluvu s Tutundom, kniežaťom avarským a svrhol so seba jho frankonemecké,^[5] použiv k tomu nepokoje, ktoré pozdvihli Srbi na Labi a Bulhari pod Drávou; ale Pannonia už r. 829 bola opäť pokorená, a Rathbod ustanovený bol za strážcu hranice pannonskej. Že sa Nemci vrhnú i na Mojmíra, o tom nepochyboval a chystal sa k obrane. Majúc Privinu, vojvodu Slovenska, v podozrení, že sa kloní k Nemcom, vypudil ho z kniežatstva nitrianskeho.^[6] Nebezpečenstvo, ktorého sa obával Mojmír, vystalo pre roztržky medzi cisárom Ludvikom a jeho synmi; až v polovici augusta r. 846. Ludvik oboril sa na Mojmíra, sosadil ho s kniežatského stolca a posadil jeho vnuka, Rastislava, na trón moravský.^[7]

Kráľ Ludvik darmo sa kochal nádejou na vernosť a oddanosť Rastislavovu; bol-li mu Mojmír, tým viac mu bol Rastislav nebezpečným. Jediná túžba jeho, dobyť Morave neodvislosti, stala sa mu najvyššou úlohou života. V tom ho napomáhala tá okolnosť, že Ludvik, do vojny s Čechami a Srbmi polabskými zapletený, prinútený bol odvrátiť pozornosť svoju od Moravy. Za ten čas hľadel Rastislav opreť sa na východ: vošiel v priateľstvo s Bulharmi a Carihradom, a opatril svoju zem niekoľko pevnosťami, na ten čas nedobytnými. Kráľ Ludvik, vidiac, kam asi jeho snahy smerujú, r. 855 s veľkým vojskom vtrhol do Moravy: vrátil sa ale bez víťazstva, ba so škodou, nemohúc dobyť pevnej hradby protivníkovej.^[8] Rastislav, vytiahnuv z hradby, prenasledoval ho, áno obľahol tábor jeho; ale Ludvik vyviazol z nebezpečenstva a domov neslavne sa navrátil.^[9] Rastislav, sobrav novú silu, uderil za Dunaj do Pannonie a ohňom i mečom ju poplienil.^[10] Zdá sa, že ho v tom buď podporoval alebo aspoň nehatil Rathbod; lebo kráľ Ludvik pozbavil ho majetku tulnanského za trest, pre zradu zaslúžený.^[11] Od tej doby niektoré pramene prikladajú Rastislavovi názov kráľa, čo aj zaslúžil, vydobyv si svobodu a nepodľahlosť, tak že Ludvik cez niekoľko rokov nič proti nemu nepodujímal; áno država Rastislavova bola útočišťom všetkých od Ludvika utiskovaných. Tak Slavitah, knieža české, bavorským vojskom z Vitorázu vyhnaný, už r. 857 utiekal sa k Rastislavovi.

Ačkolvek neodvislosť Moravy už skutočne jestvovala, predsa od Ludvika výslovne uznaná nebola; áno Ludvik už r. 858 zamýšľal válku proti Rastislavovi, a to pod velením syna svojho Karlmanna;^[12] ale válka táto uskutočnená nebola. Ludvik mal inde práce plné ruky. Čo viac; i sám Karlmann, ktorý mal nedávno bojovať proti Rastislavovi, vyhnav strážcov hraníc, ktorých bol ustanovil otec v Pannonii a Gorutansku, uzavrel smluvu s Rastislavom a r. 861 s jeho pomocou odňal otcovi územie až po rieku In.^[13] Ludvik síce vytiahnul proti Karlmannovi, ale k srážke to neprišlo; lebo ponechal mu zaujaté územie, Vilhelma však a Engelšalka, ktorých bol pozbavil strážcovstva hraníc v Pannonii a Gorutansku, nazpak uviedol do predošlej hodnosti. Neposedný Karlmann r. 863 opäť uchopil zbraň proti otcovi; ale od Gundachara zradený a od Rastislava opustený, dal sa na útek,^[14] tak že horko-ťažko s otcom opäť smierený bol.

Medzi tým časom Rastislav, aby i cirkevne oslobodil Moravu od Nemcov, žiadal cisára a patriarchu carihradského o slovanských kňazov a r. 863 obdržal aj dvoch bratov solunských, Konstantina (pozdejšie menovaného Cyrilla) a Methoda. Toto asi tým viac rozhorčilo kráľa Ludvika a popudilo proti Rastislavovi.

Ludvik r. 864 dal sa na pochod proti Bulharom, a tak Rastislav netušil nič zlého; avšak Ludvik nenadále z Pannonie vtrhol cez Dunaj a obľahol Rastislava v Devíne,^[15] hrade to nad ústim Moravy do Dunaja, ktorý náležal do územia moravského.^[16] Prekvapený Rastislav prinútený bol učiniť smluvu a potvrdiť ju prísahou i so svojimi pohlavármi. Ačkoľvek smluva táto bola neprajnými okolnosťami vynútená, Rastislav zostal jej verným i vtedy, keď ho Ludvik, syn kráľa Ludvika, r. 866 vyzval na pomoc proti otcovi, od ktorého pri podelení državy frankonemeckej ukrivdeným byť sa cítil. Rastislav totižto mal vtrhnúť do Pannonie a Bavorska, aby Karlmann, ktorý bol obdržal Bavorsko a susedné východné krajiny, Rastislavom zaneprázdnený, nemohol ísť brániť otca, kráľa Ludvika, proti odbojnému synovi, Ludvikovi. Napriek tomu, kráľ Ludvik, smieriv sa so synom, spechal do podielu Karlmannovho, aby ho bránil proti Rastislavovi. Kde a prečo bojoval proti Rastislavovi r. 867 a 868, nevedomo; lebo to nemecké letopisy, čo vec pre kráľa Ludvika neslavnú, zamlčujú.^[17] Osudnejšia vojna nastala r. 869, v ktorej po boku Rastislava bral účasť aj Svatopluk, vnuk Rastislavov a kráľ Slovenska medzi Váhom a Potisím.^[18]

Za to mám, že, keď cisár Ludvik r. 846 Mojmíra I. sosadil s trónu moravského a slovenského, Rastislava ustanovil nad Moravou, Svätopluka ale nad Slovenskom:^[19] teda Svatopluk r. 869 nejednal čo podriadený Rastislavovi, ale čo samostatný spojenec Rastislava.

R. 869 rozšírilo sa divadlo válečné na ten spôsob, že Česi a Srbi polabskí, nepochybne Rastislavom pobídnutí, do Bavor a Durinska činili záhubné vpády, Rastislav a Svatopluk ale ohrožovali Pannoniu. Kráľ Ludvik tedy vypravil tri veľké vojská: jedno z Durinska a Saska vyslal so synom svojím Ludvikom proti Čechom a Srbom; druhé z Bavor so synom svojím Karlmannom proti Svatoplukovi; s tretím, vo Francii a Švábsku sobraným, chcel sám osobne tiahnuť proti Rastislavovi, ale onemocnev, musel sveriť ho najmladšiemu synovi svojmu Karolovi. Tento z Rakúska vtrhol do Moravy, Karlmann ale z Pannonie do Slovenska. Oba, popleniac a vydrancujúc moravské a slovenské územie, odtiahli, navzájom sa chvastajúc s víťazstvom. Osudnejšie veci nastaly po válke, r. 870. Svatopluk, hľadajúc osobný svoj zisk, potajomne vyjednával s Karlmannom (o svržení kráľa Rastislava): o čom keď sa dozvedel Rastislav, zaumienil si ho dať zavraždiť pri hostine. Úmysel Rastislavov zradený bol Svatoplukovi, tak že tento vstav od stola, vzdialil sa. Rastislav vyslal za ním vojakov, aby ho polapili; ale stal sa opak toho. Svatopluk skrze vojakov svojich dal ho chytiť, sviazať, a odviesť ku Karlmannovi. Tento pod vojenskou strážou poslal ho do Bavorska, kde potom v Rezne uväznený bol. Medzitým Karlmann vrazil do osirotenej Moravy; osadil mestá a hrady ľuďmi svojimi, ustanovil Engelšalka a Vilhelma za zemských správcov a so sebou odniesol poklady Rastislavove do Gorutanska.

Kráľ Ludvik, vrátiv sa z Porýnia do Rezna v novembri, rozkázal predviesť Rastislava, ťažkými reťazami spútaného pred seba a dal ho súdiť Frankom, Bavorom a náhodou prítomným Slovanom. Rastislav odsúdený bol na smrť; ale kráľ Ludvik kázal mu vylúpiť oči a strčiť ho do jakéhosi kláštora nemeckého. Od tej doby nemáme ďalšej známosti o Rastislavovi, ktorý lepšieho osudu hoden bol.

Svatopluk sa bezpochyby nazdával, že po zradení Rastislava rozšíri moc svoju i na Moravu; ale sklamaný bol. Zastihla ho pomsta. Vladári, Karlmannom na Morave ustanovení, obžalovali ho u neho z nevernosti a snáď i zo snahy po nabytí Moravy; bol podobne lapený, pred Karlmanna odvedený a uväznený. Mal nad čím pokánie činiť vo väzení!

Slováci, rozhorčení nad osudom Svatoplukovým, aby nepodstúpili osud Moravanov, Nemcami hnetených, vyvolili si Slavomíra, kňaza, príbuzného Svatoplukovho, za vojvodu a, chopiac sa zbrane, oborili sa na Nemcov, vyháňajúc ich z miest a hradov, ktoré boli obsadili.^[20]

Karlmann Svatopluka, poneváč žalobníci nedokázali jeho vinu, nielen prepustil z väzby a obdaroval, ale r. 871 vyslal ho i s vojskom, aby zapudiv Slavomíra, ujal sa opäť vlády nad slovenským kráľovstvom svojím. Tiahli Pannoniou a pri Dunaji položili sa táborom. Svatopluk prekročil Dunaj, vošiel do Devína, kde ho s radosťou prijali, a sobrav Slovákov, vrátil sa s nimi za Dunaj, nenazdajky oboriac sa na nepripravených Karlmancov; jedných povraždil, druhých zajal, a len málo zachránilo sa útekom. Karlmann, aby vyhol ďalšej jeho pomste, dal sa s ním do vyjednávania a navrátil mu zastavencov, kdežto od neho obdržal len jednoho položivého muža, menom Rothoda. Tak Svatopluk lsťou dosiahol, po čom túžil; lebo vyhnav Nemcov z Moravy, túto so Slovenskom spojil v jednu dŕžavu moravskú.

Svatopluk po tom víťazstve bol si dobre toho povedomý, že Nemci nenechajú ho v pokoji, a z tej príčiny hľadel si získať českého kniežaťa Bořivoja, k spolupôsobeniu. Smluva s ním potvrdená bola tým, že ešte toho roku vzal si Češku, bezpochyby dcéru Bořivojovu, menom Sventoziznu, za manželku.^[21] Keď však nevesta na jaseň so vzácnym prôvodom vezená bola do Moravy, vojsko nemecké, ktoré pod velením Arna, biskupa wircburgského a hr. Rudolfa vyslané bolo k ostríhaniu hraníc naproti Čechám, vrhlo sa na svadobný prôvod u jakejsi úzkej zákopy. Prenasledovaní, aby snadnejšie uniknúť mohli, zanechajúc tam 664 koní stíhateľom v korisť, vyviazli aspoň so životom z nebezpečenstva.

Jako sa dalo tušiť, stalo sa. Nemci r. 872 vystúpili válečne jak proti Svatoplukovi, tak i proti jeho spojencovi, Bořivojovi. Jedno vojsko, vedené Liutbrechtom, arcibiskupom mohučským, vpadlo do Čiech, kde päť lechov (Svatoslav, Vitislav, Heriman, Spytimír a Mojslav) pod velením Bořivoja (Goriwei) proti nemu sa postavilo. Títo boli porazení a až k Vltave prenasledovaní. Mnoho Čechov zahynulo i v nej, iní ale utiekli do hradených miest. Nemci tieto nedobývali však, ale popleniac kus zeme, sami nazpäť spechali. Druhé vojsko viedol Karlmann, majúc na pomoc od otca poslaného Arna, biskupa wircburgského, a Siegharda, opáta fuldenského, proti Svatoplukovi; však ale, keď Karlmann vtrhol do západnej Moravy, Svatopluk v južnej Morave uderil na Nemcov, ktorí boli nechaní k ochrane lodí na Dunaji, jedných pobil, druhých vohnal do Dunaja a iných zajal, tak že len Embrik, biskup rezenský, s niekoľkými útekom sa spasil. Tak pochodili Nemci aj v západnej Morave, kde dajúc sa na útek i od moravských žien kyjmi pobití boli.

Medzi zajatými bol aj jeden Nemec, menom Berthramm. Tohoto r. 873 Svatopluk vyslal do Frankobrodu, kde sa král Ludvik na Veľkú noc bavil, s poslaním, ku ktorému ho prísahou bol zaviazal. Poslanie toto muselo byť nemilé a neprijaté; lebo Svatopluk vpadol do Pannonie a tak do úzka vohnal Karlmanna, že utiahnuv sa do Rezna, vypravil poslov svojich k vodcom Svatoplukovým, aby ich ukrotil. Následkom toho Svatopluk r. 874 vypravil posolstvo, na čele ktorého bol Ján, kňaz z Benátok, do Forhaimu ku kráľovi Ludvikovi, aby potvrdená bola smluva, lanského roku s Karlmannom uzavrená. Svatopluk zasľúbil, že mu bude verný až do svojej smrti a bude mu každoročne odvádzať poplatok, nechá-li ho v pokoji. Z toho sa dá vysvetliť, prečo medzi zemami, ktoré Karlmann po smrti otca svojho Ludvika († 875) obdržal, spomínajú sa i kráľovstvá české a moravské,^[22] totižto čo kráľovstvá síce poplatné, ale samostatné. Od tej doby Svatopluk venoval sa vnútornému sriadeniu a povzneseniu državy moravskej, tak že až r. 882 opäť chopil sa zbrane, a to dosť z nepatrnej príčiny.

V dnešnom Rakúsku synovia Engelšalkovi a Vilemovi, osobujúc si právo dedičné k dôstojenstvu hrabäciemu, hľadeli s pomocou Bavorov vypudiť odtiaľ Ariba, ktorého nebohý kráľ Ludvik bol ustanovil za hrabäta, ale kráľovičia, Karlmann a Ludvik, po smrti otca svojho bez podpory zanechali. Aribo utiekal sa k Svatoplukovi o pomoc, ale tamtí vyhnaní hrabici podrobili sa Arnulfovi, vojvodovi korutanskému a pannonskému. Ačkoľvek Arnulf do tejto doby v tak veľkej priazni živ bol so Svatoplukom, že i prvorodzeného syna svojho po mene jeho, čo kmotra, pokrstiť dal,^[23] teraz medzi ním a Svatoplukom povstala nevoľa. K tomu pridalo sa, že keď r. 882 Bulhari boli vpadli do zeme Svatoplukovej, spojili sa s nimi aj niektorí ľudia Arnulfovi a súčastnili sa jakýchsi úkladov proti životu jeho. Svatopluk teda žiadal na Arnulfovi, aby odpudil od seba synov Engelšalkových a Vilemových; spolu ale očistil sa, že nemal vplyvu na úklady proti jeho životu strojené. Arnulf bol hluchý: teda Svatopluk ujal sa Arbona a po severnom brehu Dunaja tiahol proti synom Engelšalkovým, potom ale prekročiac Dunaj, vtrhol do Pannonie, pleniac zeme, ktoré i tam mali synovia Engelšalka a Vilema.^[24] Válka trvala aj roku nasledujúceho, a roku 884 Svatopluk toľkým vojskom zaplavil Pannoniu, že na jednom mieste videli rady vojska jeho míjať sa jedno po druhom od rána až do večera, bez toho žeby bolo narazilo na odpor. Až keď nazpäť tiahol, strhla sa bitka, v ktorej zvíťazil. Dvaja hrabici utekajúci utonuli v rieke Rábe, a mnoho Nemcov dostalo sa mu do zajatia. Cisár Karol tlstý, dozvedev sa o tom, prichvátal do Rakúska a svolal do Königstättenu sjazd, ku ktorému aj Svatopluk so županmi svojimi sa dostavil. Tu Aribo potvrdený bol v držaní hrabätstva rakúskeho, Svatopluk ale obdržal Pannoniu v léno. Od tej doby názov Moravy prenesený bol i na Pannoniu. Arnulf až r. 885 pristal k tomu, ačkoľvek tým veľmi ukráteným bol. Spriatelil sa s tým ešte viac, keď r. 887 stal sa kráľom a mal mnoho starosti, aby sa na tróne upevnil, Svatoplukom neznepokojovaný, áno napomáhaný.

Pokoj medzi Svatoplukom a Arnulfom trval i r. 890; áno i sám pápež Formosus, slyšav, že sa má Svatopluk sísť s Arnulfom v Omuntersbergu, v Pannonii, požiadal ho, aby primal Arnulfa k tomu, že by oslobodil Itáliu od tyranov (Berengara a Vidona). Svatopluk síce to u Arnulfa nedocielil, ale docielil to, že po smrti Bořivoja s privolením Arnulfovým obdržal vojvodstvo české,^[25] áno s ním i Srbsko polabské.^[26] Je pravdepodobné, že Svatopluk aj povislanské Poľsko pripojil k svojej države^[27] a tak skutočne vládol nad „državou veľkomoravskou“, obsahujúcou v sebe slovanské zeme: Lužice, Česko, Moravu. Polsko, Slovensko s Predtisím a Pannoniu, kdežto Arnulf panoval len nad ponemčeným Bavorskom, Švábskom, Frankoniou. Lotharingiou a Saskom.^[28]

Ačkoľvek Arnulf ešte i r. 891 vypravil poslov svojich k Svatoplukovi k obnoveniu mieru, predsa vzrastajúca moc tohoto znepokojovala ho, a to tým viac, že keď Arnulf na začiatku roku 892 z Ulmy šiel k pannonským hraniciam, Svatopluk sa ta nedostavil; lebo nepokladal sa za vasalla, aby Arnulfovi poklony činil. Arnulf nad tým nahnevaný odišiel do Hengistfeldu, ta povolal Bracslava, knieža horvatského, a Arpáda, velvojvodu Turkov (Bulharov) a Kozarov, ktorý práve v Zatisí a Srieme bol sa osadil,^[29] aby sa s nimi o výprave proti Svatoplukovi poradil.

Dľa plánu v Hengstfelde ustáleného mal byť Svatopluk napadnutý so troch strán: Arnulf mal tiahnuť po severnom brehu hornieho Dunaja, Bracslav mal prevaliť sa cez Drávu, Arpád ale cez Tisu. Tento síce učinil tak; ale Svatopluk v avarskom násype zamedzil im ďalší pochod do Slovenska.^[30] Šťastnejší nebol ani Arnulf a Arnt, biskup wircburgský, ktorý súčasne mal vtrhnúť do Lužíc. Arnulf poplienil a opanoval len zeme Engelscalca a Vilema, ktorí sa boli poddali Svatoplukovi, a utiahol sa nazpät do Rezna.^[31] Arnt ale v Mišni podskočený a zabitý bol. O pochode Bracslava nenie žiadnej zmienky, bezpochyby neosmelil sa uderiť na Svatopluka.

Arnulf, chystajúc sa k novej válke a nerátajúc viac na pomoc Arpádovu,^[32] v septembri vypravil poslov ku Simeonovi Vladimírovičovi, kráľovi bulharskému, s bohatými darmi a žiadosťou, aby Moravanom odoprel soľ.^[33]

Nasledujúceho roku 893 Arnulf opäť dal sa na výpravu proti Svatoplukovi; ale, obávajúc sa — vraj — úkladov, s veľkou nesnádzou navrátil sa do Otingy a vidiac, že nevládze podrobiť si Svatopluka, dal sa s ním do vyjednávania, ktoré na jaseň r. 894 viedlo k uzavreniu mieru.^[34] Svatopluk dlho nepožíval toho pokoja, lebo ešte tohože roku umrel.^[35]

Cisár Konštantín Porph. vypráva, že Svatopluk, rozdeliv državu svoju medzi troch synov, najstaršiemu z nich sveril spolu vrchniu moc nad mladšími bratmi. Na smrteľnom lúžku povolav ich pred seba, podal im a zlomiť kázal sviazané tri prúty; keď ich nemohli zlámať, rozviazav ich, podal každému jeden z nich, tak že každý bez nesnádze zlomil prút svoj. Užil — vraj — toho príkladu starého, ale vždy významného, aby im žive pred oči predostrel potrebu svornosti vôbec, mladším ale príklad poslušnosti naproti najstaršiemu.

Ačkoľvek pramene západné spomínajú len dvoch synov jeho, Mojmíra a Svatopluka, predsa nemožno len tak na ľahko odmrštiť zprávu Konštantína Porph., ktorý bol temer súčasný znateľ dejín moravských, písav svoje dielo okolo r. 949. Že západné pramene spomínajú len dvoch synov, príčinou je, že nemalý úmysel vypočitovať synov Svatoplukových, ale len vyprávať roztržky, ktoré vypukly r. 896 medzi Mojmírom II. a Svatoplukom II. Záhadu o troch synoch Svatoplukových asi objasňuje súčasný rukopis cividalský, ktorý po Svatoplukovi I. a jeho manželke uvádza meno Predslava. Porovnanie s inými miestami tohož rukopisu činí pravdepodobným, ba zaisteným, že najstarší syn Svatoplukov bol Predslav.^[36]

Nie menej záhadným je, kde ležaly podielne kniežatstvá synov Svatoplukových. Za to mám, že Predslav, čo najstarší a prvorodzený, obdržal Moravu, Čechy a Lužice, jakožto kmen državy veľkomoravskej. V tom ma utvrdzuje i meno mesta ponemčené Presburg, ktoré bezpochyby povstalo z mena Predslava (Preds-burg) a ležalo na Morave.^[37] Mojmír II. vládol nad Pannoniou, lebo tam bolo dejište jeho válčenia. Svatopluk obdržal Slovensko medzi Váhom a Tisou, lebo utrativ trón, tam — dľa povesti — stal sa pustovníkom.^[38] Len majúc toto pred očima, budeme môcť rozumeť dejom, ktoré po smrti Svatopluka I. nasledovaly v države veľkomoravskej.

R. 895 od Moravy odpadly Lužičania a Česi, pristúpiac k Arnulfovi.^[39] Darmo Predslav vypravil poslov k Arnulfovi, aby ho požiadali o zachovanie pokoja a o to, by netrpel u seba odpadlíkov (Čechov a Lužičanov); on odpravil ich a nad Dunajom postavil vojsko svoje, aby bolo pohotove na pomoc Čechom, budú-li od Moravanov napadnutí. Krem toho Arnulf pobádal Bracslava a Arpáda, aby uderili na dolniu Pannoniu. To učinili síce spoločne, ale Arnulf ju opanovanú sveril Bracslavovi, nie Arpádovi. Podobný osud hrozil aj Morave. Česi už r. 897 prosili Arnulfa o pomoc proti Moravanom. Za tej doby zomrel Predslav, a o osirotenú i osamotenú Moravu pozostalí bratia už r. 898 dali sa do vlasov. Z príčiny tej Arnulf uložil pohraničným grófom, Luitpoldcvi a Arbovi, aby tomu boli na pomoc, ktorý o to žiadať bude. O pomoc žiadal Svatopluk, a tak Luitpold a Arbo vtrhli do Pannonie na Mojmíra, ale bez značného úspechu; áno Arbo i so synom svojím Isanrikom potajomne huckali Mojmíra proti Svatoplukovi. Následkom toho v zime nové bavorské vojsko dalo sa na pochod; najprv proti Arbovi, ktorého hodnosti pozbavili, potom ale do Pannonie proti Mojmírovi, ale opät bez značného úspechu, uspokojac sa s korisťou, ktorú odvliekli.

Nasledujúceho roku 899 Bavori opät vtrhli do državy moravskej, ale vysvobodiac Svatopluka z jakéhosi hradu, i s korisťou so sebou ho odvliekli.^[40] Z toho poznať, že Mojmír ešte dosť mocným bol odolať Nemcom. Čo viac ešte aj Isanrik, ktorý nazpäť uvedený bol do hodnosti otcovej, s ním držal a, keď bol od Arnulfa lapený a uväznený, z väzenia utiekol k Mojmírovi. Tento ho nazpäť uviedol do predošlého územia a toto k svojej države pripojil.

Medzi tým časom Arpádovci činili lúpežné výlety nielen do Pannonie dolnej, ktorú spravoval Bracslav, ale i do Itálie.^[41] Pri tej príležitosti obznámili sa s pomerami Slovanov v Pannonii, s nemeckou nadvládou nespokojnými; vôbec zanevreli na Nemcov a vstúpili do smluvy s Moravanmi,^[42] očakávajúc príležitosť vyvŕšiť sa nad Nemcami.

Keď Arnulf dňa 8. dec. umrel, Arpádovci, jaknáhle dozvedeli sa o jeho smrti, vrhli sa na dolniu Pannoniu, ktorú r. 896 dobytú Arnulf bol sveril Bracslavovi,^[43] a ju zaujali, vyženúc z nej Nemcov; potom ale, keď Bavori s Čechmi spojení uderili na Moravu,^[44] i ostatniu čili horniu Pannoniu, od Ráby až k Enži, sebe podmanili.^[45] Tak Mojmír zostal panovníkom len nad pôvodnou državou otcovou, nad Moravou a Slovenskom, a uzavrel mier s kr. Ludvikom,^[46] aby aspoň ten driek državy veľkomoravskej zachránil.^[47]

Dokiaľ Mojmír panoval a kedy i jako zahynul, pre nedostatok vieryhodných prameňov nemožno dokázať. Že by bol zahynul pri Prešporku r. 907, to nemá ani toho najmenšieho základu a protiví sa i samému tomu tlčhubovi Aventinovi († 1534), na ktorého Šafárik tú svoju bludnú domnienku postavil. Majúc na to ohľad, že Moravania (pod Mojmírom) ešte r. 906 porazili Arpádovcov,^[48] a že Regino, ktorý svoju kroniku písal až do r. 907, ku smrti Svatopluka I. (r. 894) už pripomenul zaniknutie državy veľkomoravskej,^[49] nutno položiť jeho smrť do r. 906. Na tento rok myslel aj Cosmas, keď, slová Reginove použiv a doplniv, napísal, že državu veľkomoravskú rozchytali Česi, Poliaci, Nemci a Arpádovci.^[50]