Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Franko Víťazoslav Sasinek:
Država Veľkomoravská
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Darina Kotlárová, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 22 | čitateľov |
Nielen ruský dejepisec Nestor († okolo r. 1116), ale i pápež Ján X. a to v liste svojom k Tomislavovi, kráľovi Dalmácie, z r. 925 píše, že krajiny Slovanské už v dobe sv. apoštolov prijaly kresťanstvo.[51] Z tohoto svedoctva nasleduje teda, že za doby narodenia Ježiša Krista už boli Slovania v strednej Europe a stali sa údami cirkve kresťanskej. Nenie pochybnosti, že kresťanstvo už v dobe apoštolskej dostalo sa i k Dunaju a nad Dunaj,[52] kde Slovania, keď nie pod menom Germanov, iste pod menom Sarmatov, Scythov a Dakov čili Getov prebývali; lebo Theophylakt (r. 629) a Focius († 891) zreteľne svedčia, že Slovania predtým menovali sa Getes (Roľníci); Procopius Caesariensis (r. 552) ale podobne dokladá, že sa predtým menovali Sporoi (Rozsievači, Roľníci).
Terajšia Morava za doby klassikov náležala z väčšej čiastky do Germánie,[53] Slovensko ale od rieky Moravy alebo Odry až k Tise, za ktorou bývali Jazygskí Sarmatovia.[54]
Možno, že pôvodne s kresťanstvom šírila sa i liturgia latinská, poneváč úradnia reč v zemiach Rimanmi opanovaných bola latinská; však ale, keď Ulfilas, biskup balkanskych Getov, aby snadnejšie rozširoval arianstvo medzi Getami, okolo r. 380 uviedol liturgiu getskú (glagolskú, bludne gotskou zvanú), dostala sa getská čili slovanská (glagolská) liturgia, spolu aj s arianstvom ku Getom (Slovanom) naddunajským. Sv. Ján zlatoustý a sv. Hieronym († 421) očistili liturgiu getskú od arianismu; a preto tiež ona opravená getská čili glagolská liturgia menuje sa liturgiou sv. Hieronyma, mnísi ale, ktorí sa tejže pridŕžali, mníchami čiernymi (monachi nigri).
Keď Rimania na konci 5. stoletia zapudení boli z Pannonie, pápež Simmachus († 514) na miesto liturgie a hierarchie latinskej uviedol hierarchiu slovansko-glagolskú, spolu ale uviedol čili ponechal liturgiu slovanskoglagolskú, ktorá tam bývala vedľa latinskej.
Ačkoľvek Longobardi v Čechách a Markomani na Morave odstúpili od arianismu a prijali vieru katolícku, Slováci (Rugi) prinútení boli k tomu, až keď pod vládu Longobardov (okolo r. 500) sa dostali.
Keď Longobardi (okolo r. 527) opanovali aj Pannoniu, a sriadená bola slovansko-glagolská hierarchia v ich rozsiahlej države: pod arcibiskupstvo laureacké náležaly aj biskupstvá v Trnave, Nitre, Jehlave, Kurime a Vyšehrade. Až na konci 8. stoletia Nemci založili latinské biskupstvo v Solnohrade a Pasave k potlačeniu hierarchie a liturgie slovansko-glagolskej. Činil to solnohradský v dolnej, pasovský v hornej Pannonii; áno solnohradský zasiahol už i na Slovensko, kde Privinovi, kniežaťu slovenskému, posvätil chrám nemeckého svätca, sv. Emeráma.
Mojmír I., knieža Moravy, aby sa osvobodil od hltavých Nemcov, zahnal Privinu a Slovensko spojil s Moravou; potom spojív sa s Tutundom, kniežaťom pannonským, zahnal i nemeckých kňazov, žiadajúc od pápeža obnovenie hierarchie slovansko-glagolskej. Pápež Eugen II. r. 826 ustanovil Urolfa arcibiskupom laureackým, podriadiv mu i biskupstvá nitrianske a tie ktoré na príhodnom mieste na Morave a Slovensku sriadené alebo obnovené budú.
Po svrhnutí Mojmíra I. s trónu, cisár Ludvik ustanovil Rastislava nad Moravou, Svätopluka ale nad Slovenskom.
Rastislav nasledoval šlapaje Mojmíra I., odstúpil od cisárstva západného a od arcibiskupstva mohučského, vyhnal pre úmysly svoje nespoľahlivých nemeckých kňazov a požiadal východného cisára Michala i patriarchu carihradského Ignáca o missionárov grécko-slovanských. Práve vtedy meškali v Carihrade pápežskí legáti, a je pravdepodobné, že na dvore cisárskom u ich prítomnosti prišli do reči i cirkevné veci na Morave, a vypracovaný bol plán pre samostatnú cirkev slovanskú, na ktorú by sa opierať mohla stolica apoštolská proti už nesnesiteľnému jhu cisárstva západného. Následkom toho r. 863 vyslaní boli na Moravu dvaja bratia, Konštantín a Method,[55] rodení Slovania solunskí, ktorí podobnú missionársku prácu boli vykonali v nadčiernomorskom Bulharsku a Kozarsku.
Ačkoľvek i za času Nemcov vedľa latinskej liturgie bola i slovansko-glagolská, predsa Konštantín a Method, navykli liturgii gréckej a gréckemu písmu, snažili sa uviesť to i na Morave; grécke písmo doplniac potrebnými literami, sostavili grécko-slovanské písmo (cyrilliku) a grécko-slovanskú liturgiu; zakladali školy, aby slovanskými kňazmi zaopatrili cirkev moravskú. Nezdá sa, že ich účinkovanie zasiahlo už vtedy do Slovenska, ktoré tvorilo osobitné kráľovstvo Svatopluka a malo slovansko-glagolskú liturgiu.[56]
Netrpí zaiste pochybnosti, že pápež Mikuláš I., ktorý o poslaní Konštantína a Methoda mal vedomosť od legátov svojich, z Carihradu sa navrátivších, vyjednával ďalej s Rastislavom o sriadení samostatnej slovanskej hierarchie na Morave; a, aby sa dovŕšilo dielo skrze vysvätenie potrebných k tomu biskupov a kňazov, r. 867 povolal Konštantína a Methoda do Ríma. „Poslal pre nich — praví legenda — žiadajúc si videť ich čo anjelov Božích.“ Očakával ich tým túžobnejšie, keď vedel, že so sebou prinesú i ostatky sv. Klementa, pápeža a mučenníka, ktoré boli našli v Chersone.
Tak sa zdá, že cestu konali cez Pannoniu, kde sa s Kocelom, slovenským kniežaťom obznámili. Odtiaľ tiahli do Benátok, kde priatelia latinskej liturgie za zlé mali im pestovanie slovanskej liturgie, keďže sú — vraj — len tri jazyky (hebrejský, grécky a latinský), ktorými sluší v liturgii oslavovať Boha. Konštantín však medzi iným odvetil im toto: „Keď Arméni, Peršania, Abazgovia, Iberovia, Arabi, Egyptčania (Koptovia), Syrovia a iní mnohí svojím jazykom vzdávajú chválu Bohu, prečo by sa to nemalo dopriať Slovanom?“
Medzitým došla ich tá smutná zpráva, že pápež Mikuláš I. dňa 13. nov. 867 umrel; ale nedlho potom dozvedeli sa, že už 24. dec. vyvolený je nový pápež, Adrián II., ktorý, podobne predchodcovi svojmu, prahne po ich príchode.
Jaknáhle s počiatkom roku 868 rozniesla sa povesť, že Konštantín a Method s ostatkami sv. Klementa približujú sa, celé mesto bolo na nohách; sám pápež s veľkým prôvodom biskupov, kňazov a mešťanov vyšiel im v ústrety. Srdcia celého zástupu plesaly, keď pri zvuku zvonov, pri žiarení neščíslných sviec a pri radostnom speve tiahli ku velikánskemu „Colosseumu“, do chrámu sv. Klementa. Po slávnostnom uložení ostatkov sv. Klementa tamže a po náležitom oddychu, prikročilo sa k vybaveniu žiadosti Rastislavovej. Jednalo sa o preskúmanie grécko-slovanskej bohoslužby a o sriadení slovanskej hierarchie pre Moravu: grécko-slovanská liturgia bola schválená, učenníci Konštantína a Methoda boli, jedni za kňazov, druhí za jahnov (diakonov) vysvätení; asi dňa 6. marca za biskupov vysvätení boli Konštantín a Method skrze samého pápeža,[57] a síce Konštantín za arcibiskupa pre Moravu a Pannoniu, so sídlom v Ostrihome; Method ale za arcibiskupa pre Sriem so sídlom v Báči.[58] Method odišiel z Ríma a zaujal svoje arcibiskupské sídlo, ale Konštantín prinútený bol zostať tam, poneváč práve toho roku Nemci zdvihli hroznú válku proti českému Bořivojovi, moravskému Rastislavovi a slovenskému Svatoplukovi, a v nej i r. 869 pokračovali.
Medzi tým časom, čo vojna stála na Labí a Dunaji, Konštantín ochorel, zriekol sa biskupstva a 5. jan. 869 vstúpil do kláštora, dostav meno Cyrill; kde ale už 14. febr. umrel.
Arcibiskupovi sriemskemu Methodovi otvorilo sa dosť skoro nové pole účinkovania, ale s ním aj osudné nebezpečenstvo. Kocel, knieža pannonský, žiadal pápeža, aby Methodovi podriadil aj slovanských veriacich v Pannonii, kde nemali svojho slovansko-glagolského biskupa.[59] Pápež vyslyšal jeho prosbu a podriadil mu nielen Pannoniu, ale i susedné zeme slovanské.[60]
Je pravda, že pápež, keď sa utíšila válka na Dunaji, v liste svojom doporúčal Methoda Rastislavovi a Koceloví; ale účinkovanie jeho uderilo na veľkú prekážku. Sotvaže započal svoju apoštolskú prácu a kriesil slovanskú liturgiu, slovanský ľud opustil kňazov, ktorí liturgiu konávali po latinsky; čo veľmi rozhorčilo biskupov nemeckých. Práve toho času Nemci r. 870 odvliekli nielen Rastislava z Moravy, ale i Svatopluka zo Slovenska, a Method tiež podobný osud podstúpil. Adalvin, arcibiskup solnohradský, dal ho lapiť a odviesť k Annonovi, biskupovi frisinskému, čo legátovi pápežskému. Tento, zneužijúc svojho úradu a nevšímajúc si ani rady svojho duchovenstva ani odvolávania sa Methoda na súd apoštolskej stolice, dal ho uväzniť. Zo žalára frisinského vlečený bol do Rezna, kam sa v októbri r. 871 dostavil kráľ nemecký Ludvik s Adalvinom a jeho suffraganmi. Method i tu týraný a uväznený bol.
Jestli Svatopluk dosaváď dôveroval Nemcom a nemeckým kňazom, z tej slepej dôvery vyliečený bol vo väzení, do ktorého bol zavlečený. Bezpochyby on bol, ktorý poučil nového pápeža, Jána VIII. o útrapách Methoda, tak že na začiatku mája r. 873 vyslal Pavla, biskupa ankonského do Bavorska, a vysvobodil a uviedol nazpäť Methoda do Pannonie. Krem toho pápež r. 874 písal cisárovi Ludvikovi a jeho synovi Karlmannovi, kráľovi bavorskému, ktorému podriadená bola i Pannonia, aby nekládli prekážky biskupovaniu Methoda;[61] Muntimíra ale kniežaťa srbského (sriemskeho ?) napomenul, aby nasledujúc príklad svojich predchodcov, navrátil sa pod arcibiskupskú právomocnosť Methodovu.[62]
Ačkoľvek Method chránený bol auktoritou pápežovou, predsa biskupi bavorskí neprestali ho znepokojovať, a vyhrážali sa Kocelovi, podrží-li ho u seba;[63] áno vzbudili v ňom nedôveru oproti praxe východnej cirkve, týkajúcej sa prepustenia manželky z príčiny cudzoložstva, tak že pápež r. 877 upozornil ho na prax západnej cirkve v tomto ohľade.[64] Tak sa zdá, že po smrti Kocela zhoršil sa pobyt Methoda v Pannonii, a bolo mu vhod, keď Svatopluk požiadal pápeža, aby poslal Methoda za arcibiskupa na Moravu.[65] Odchod Methodov z Pannonie nepriaznivci jeho vykričali za jeho zapudenie z Pannonie.[66]
Pravdepodobné je, že keď Method ustanovený bol za arcibiskupa moravo-pannonského, Gorazd, jeden z jeho učenníkov, vymenovaný bol za jeho nástupcu v Srieme, so sídlom v Báči.[67]
Method, zaujav arcibiskupské sídlo vo Velehrade, vyviňoval svoju činnosť na Morave a Slovensku: ale poneváč uvádzal do chrámov liturgiu grécko-slovanskú (cyrillskú), zakúsil nepríjemnosti. Na dvore Svatoplukovom bol kňaz Ján, ktorého Svatopluk upotrebúval k diplomatickým posolstvám. Pochádzal z Benátok, kde neboli priatelia slovanskej liturgie. Spoločníkom jeho bol iný tiež kňaz, menom Viching, ktorý bezpochyby bol kancellárom Svatoplukovým. Oba za chrbtom Methoda kuli zradu k svrženiu jeho z arcibiskupského stolca. Prišlo to tak ďaleko, že Svatopluk skrze tamtoho Jána sdelil pápežovi svoje pochybnosti vzhľadom na pravoverné učenie a bohoslúženie Methodovo; ale Ján VIII. nebol človekom ľahkoverným, aby odsúdil Methoda nevyslyšaného.
Povolal r. 879 teda Methoda, čo arcibiskupa, pred súd apoštolskej stolice do Ríma, a uvedomil o tom i kráľa Svatopluka. Tento, bezpochyby Methodom na pletichy Jána a Vichinga upozornený, vyslal s nimi i svojho dôverníka, menom Zemezizna. Method bol súdom apoštolskej stolice uznaný za pravoverného, a užívanie slovanského jazyka bolo potvrdené s tým dodatkom, aby pri sv. mši evanjelium spievané bolo po latinsky na dôkaz spojenia s latinskou cirkvou; jestli by ale Svatopluk a pohlavári jeho žiadali si to, aby im sv. mša slúžená bola po latinsky. Krem toho pápež Vichinga, za biskupa nitrianskeho menovaného, vysvätil za biskupa nitrianskeho, a naložil Svatoplukovi, aby poslal do Ríma ešte jednoho kňaza, ktorého by za biskupa vysvätil, aby Method, majúc po boku dvoch biskupov, ako to cirkevný zákon predpisuje, mohol svätiť biskupov pre také mestá, kde by založenie biskupstva bolo potrebné.
Nenie pochybnosti, že Method navrátiv sa do Velehradu, aby vyplnil žiadosť Jána VIII. a túžbu svoju, pokladal si za povinnosť, dorozumeť sa so Svatoplukom vzhľadom na založenie nových biskupství a vyslanie jednoho kňaza do Ríma, aby bol tam vysvätený za biskupa; čo keď sa stalo, položený bol základ samostatnej slovanskej hierarchie v države moravskej.[68]
Kde za doby sv. Methoda založené boly nové biskupstvá, pre nedostatok historických prameňov, nemožno udať; len to je naznačeno, že v Poľsku a Uhorsku bolo sedem biskupství, arcibiskupovi (velehradskému) podriadených.[69]
Právomoc Methodova tým sa rozšírila, keď sa jej podrobil i český knieža Borivoj.[70] Že sa to stalo okolo r, 880, na to poukazujú i vtedajšie okolnosti i legendy. Sv. Method mohol obrátiť svoju pozornosť na Čechov až vtedy, keď bol menovaný, keď sídlil vo Velehrade a sríadíl hierarchiu na Morave. Krem toho Borivoj, keď r. 890 umrel, počítal 35 rokov: teda sa narodil r. 855. Keď sa vo Velebrade podriadil sv. Methodovi, bol v kvete výbornej mladostí (egregie iuventutis flore): teda asi 25-ročný; čo padá na (855 + 25 =) 880. rok.[71]
Nie s tak šťastným výsledkom stretlo sa posolstvo Methodovo ku kniežaťu nadvislanskému (veľkopolskému), aby sa pripojil k cirkví veľkomoravskej; čo keď učiniť nechcel, predpovedal mu, že pozbavený bude zeme svojej a bude vyhnancom v cudzine.[72]
Asi za tej doby, čo Method zašiel do Čiech a bavil sa tam so sriadením cirkve grécko-slovanskej, Viching nielen že si nevšímal kanonickej poslušnosti, ku ktorej ho Ján VIII. v Ríme oproti Methodovi ešte i zvlášte bol zaviazal, ale i miesto listu, ktorý bol poslaný na Svatopluka od pápeža, podrtrčil iný, padelaný, v ktorom stálo, že Method mal byť zahnaný, Viching ale na stolec arcibiskupský povýšený; že pápež dal Vichingovi iny návod, odchodný od návodu daného Methodovi; že k uskutočneniu toho návodu musel sa zaviazať pápežovi i prísahou. Method súc presvedčený, že Ján VIII. nemohol tak jednať, jako šibal Viching predstieral, sdelil celú vec pápežovi osvedčujúc, že je hotový opäť dostaviť sa do Ríma k ospravedlneniu seba. Zprávou jeho prekvapený pápež svojím nežným listom od 23. marca 881 vyslovil sústrasť Methodovi a dal mu na vedomie, že mimo jednoho listu, v ktorom podal Svatoplukovi zprávu o jeho pravovernosti, neposlal žiadneho iného; že Vichingovi nedal žiadneho osobitného návodu, neprijal od neho žiadnej prísahy, ba že s ním ani o podobnej záležitosti nemluvil. Konečne povzbudzuje Methoda k trpezlivosti, dokladajúc, že keď s Vichingom dostaví sa snáď do Ríma, ten nezbedný suffragán neujde prísnemu potrestaniu. Keď došiel tento list na Moravu a čítaný bol verejne, ľud dôrazne si žiadal, aby aj ten prvší a Vichingom zlomyseľne potlačený pravý list pápežov čítaný bol. Môžeme si mysleť, jako listom týmto oparení boli Vichingovci, plesali verní sv. Methodovi.
Povesť o velikánskom diele sv. Methoda dostala sa i do Carihradu, kde vtedy na prestole východného cisárstva sedel Slovan, cisár Basil (867 — 886). Z počiatku, dokiaľ držal s nezákonitým a Rímu protivným patriarchom Fociom, hneval sa na Methoda, že držal s Rímom, tak že i samému Methodovi dostala sa do uší tá zvesť z Carihradu, že cisár hnevá sa na neho; ale medzitým okolnosti sa zmenili: Basil sám pracoval na shode medzí Carihradom a Rímom. Hneval-li sa predtým na Methoda, odložil svoj hnev a písal mu: „Ctihodný otče, veľmi si žiadame videť; aby si sa nám zavďačil, pospieš k nám prísť, aby sme ťa uzreli, dokiaľ si ešte na žive, a tvoje požehnanie obsiahli.“ Je pravdepodobné, že ten list cisárov doručený bol Methodovi vtedy, keď konal apoštolskú cestu nad čiernym morom, a on bezodkladne dal sa na cestu do Carihradu, kde ho cisár prijal s veľkou radosťou a poctou, a pochváliv jeho učenie, zadržal kňaza a jahna z učenníkov jeho u seba s (liturgickými) knihami slovanskými.
Sv. Method navrátiv sa na Velehrad, dal sa do prekladu sv. Písma. Sotvaže s tou prácou bol hotový až na knihy Machabejské, dostal od Arpáda, veľvojvodu, ktorý okolo r. 884 s ľudom svojím presťahoval sa bol nad ústie Dunaja, pozvanie, že by ho rád ešte videl.[73] Ačkoľvek niektorí vystríhali ho pred ním, šiel predsa k nemu. Arpád prijal ho s radosťou a, pobesedovav s ním, zľúbal ho a prepustil ho s tými slovami: „Ctihodný otče, pamätaj na mňa vždycky vo svätých modlitbách svojich!“ Rozmluva bola ovšem bulharsko-slovanská, lebo tú nie ale maďarskú mluvil Arpád a ľud jeho.
Medzi tým časom Svatopluk r. 884 podrobil si Pannoniu; čo zavdalo príčinu Vichingovi k novým pletichám. Nemohúc podvrátiť pannonsko-moravský arcibiskupský stolec sv. Methoda, chcel ho rozdeliť na dvoje a založiť, vlastne obnoviť drievne glagolsko-slovanské arcibiskupstvo laureacké v Pannonii.[74]
Posledný úkon sv. Methoda bolo posviacanie chrámu sv. Petra v Brne.[75] Práve vtedy chystal sa Svatopluk k druhej výprave proti kniežaťu nadvislanskému, a Method, keď sa mala konať bohoslužba, poslal k nemu, rieknuc: „Sľubiš-li mi že svätý deň Petrov stráviš u mňa s vojami svojimi, dôverujem v Boha, že vydá ti ich (Vislanov) v brzku.“ Čo sa i stalo, tak že Svatopluk i Vislanov (Veľko-Poliakov) pripojil k države veľkomoravskej.
Konečne, keď už klesaly sily jeho od staroby, nastaly porady o jeho nástupcovi. Viching robil si síce nádej na nástupníctvo, ale Method, dozvedev sa, jaké pletichy snuval so Svatoplukom, aby mu odňal Pannoniu, prekazil jeho úmysly, vyslovil nad ním vyobcovanie z cirkve a za nástupcu svojho odporúčal Gorazda, arcibiskupa báčskeho.
Rozsrdený Viching myslel na pomstu: sobral sa do Ríma, aby u pápeža osočil Methoda. Štefan VI., ktorý v septembri r. 885 zasadol na pápežský stolec, uveril mu a poslal ho nazpať ku Svatoplukovi s listom, v ktorom, jestli sú tie veci, ktoré mu sdelil Viching, pravdivé, tú kliatbu, ktorú bol vyslovil Method na neho, vrhá na hlavu Methoda. Krem toho zakazuje užívanie slovanského jazyka pri liturgii a diví sa, jako mohol to činiť Method, ktorý na hrobe sv. Petra zaviazal sa, že to viac činiť nebude. Konečne prikazuje, aby nepokojných, vlastne nepriaznivcov Vichingových, jestli sa nepolepšia, nielen z lona cirkve, ale i z državy veľkomoravskej vyhnali.[76] Zo všetkého vidno, že je v tom liste elaborát Vichinga, podobný listu, ktorý bol r. 880 podstrčil Svatoplukovi, a obsahuje patrnú lož, že Method prísahou sa zaviazal Jánovi VII., že nebude viac konať liturgiu po slovensky.[77]
Medzi tým časom, čo Viching túlal sa v Ríme, už Method bol v hrobe. Umrel 6. apr. 885. Pri pohrabe jeho konala sa bohoslužba latinsky, kyrillsky a glagolsky.[78]
Smrť zachránila sv. Methoda pred ponížením, ktoré mu nastrojila zlomyseľnosť Vichingova; list pápeža prišiel opozdene a zostal bez následku; naskytly sa iné okolnosti, ktoré ohrožovaly dielo jeho. Medzi privržencami Gorazda a Vichinga nastaly rozbroje, ktoré týkaly sa kresťanskej nauky a liturgie, hlavne ale nástupníctva v arcibiskupstve pannonsko-velehradskom. O tom, keď sa dostala zpráva čili žaloba do Ríma, pápež vyslal Dominika, biskupa, Jána a Štefana, kňazov, k Svatoplukovi na Moravu, aby s veľkou obozretnosťou vyšetrili vec a Gorazdovi, ktorého sv. Method odporúčal za nástupcu, zabránili vykonávať úrad arcibiskupský v države veľkomoravskej, kým sa nedostaví pred apoštolskú stolicu, aby živým slovom vec svoju zastal.[79]
Prv, než pápežskí vyslanci dorazili do državy, Viching navrátil sa z Ríma do Nitry a s privolením oklamaného Svatopluka, v smysle vylhaného listu pápežovho, vzav so sebou vojakov, uderil na arcibiskupa sriemskeho, Gorazda, a dal ho i s inými pohlavármi (Kliment, Vavrinec, Naum. Angelár a Sava) uväzniť, týrať a odvliecť z Báču za Dunaj do bulharského Sriemu.[80] Podobnú ukrutnosť páchal i na kňazoch a jahnoch, arcibiskupstvu sriemsko-báčskemu podriadených: „jedných nútili, aby sa pridali k bludnému učeniu (Nemcov), druhí vieru otcov na zreteli mali; jedni pripravení boli všetko učiniť, (čo chceli Nemci), druhí všetko trpeť; jedných neľudsky mučili, druhých obydlie drancovali, iných nahých po trní vláčili, a to mužov starých a takých, ktorí medze Davidovského veku boli prekročili (Žalm 89, 10.); ktorí ale z kňazov a jahnov bol mladší, tých židom predávali. A nebolo ich niktorak málo, ale do 200 kňazov,“ — hovorí legenda.[81]
Zapudenie Gorazda, jeho spoločníkov, kňazov a jahnov, ktoré sa netýkalo ostatných zemí državy veľkomoravskej, malo zlé následky: rozhorčenie proti Vichingovi a jeho privržencov, tak že i sám Viching musel sa dať na útek k Arnulfovi,[82] dokázav tým, komu vlastne slúžil.
Legáti, ktorých bol vyslal pápež do državy veľkomoravskej, buď ani neprišli ta, alebo navrátili sa nazpäť do Ríma bez vyplnenia poslania, ktoré pred ich príchodom zmaril ošemetený Viching. Zdá sa, že privrženci Gorazda zanevreli nielen na Vichingovcov, ale i na západnú cirkev.[83] Až keď v júni r. 898 vyvolený bol pápež Ján IX., Mojmír II. učinil pokus k napraveniu veci.[84] Pápež vyslal Jána, arcibiskupa a Benedikta i Daniela, biskupa, aby čo potrební k tomu traja konsekrátori, vysvätili pre Moravanov jednoho arcibiskupa a troch suffraganov jeho.[85]
Záhadnou otázkou je: kde boly sídla toho arcibiskupa a tých biskupov? Boly na území, ktoré si osoboval latinský biskup pasovský, nie ale na území arcibiskupa solnohradského (v dolnej Pannonii) a mohučského (v Morave), totižto v hornej Pannonii a na Slovensku;[86] na území, nad ktorým od r. 896 panoval Mojmír II., totižto v hornej Pannonii a na Slovensku.
Je pravda síce, že Arpádovci, spojení so Slovanmi pannonskými r. 899 odňali Mojmírovi II. aj horniu Pannoniu; avšak to Jánom IX. sriadené arcibiskupstvo s troma suffraganmi nezaniklo, ale trvalo i ďalej.[87] Uvážime-li všetky vtedajšie i pozdejšie okolnosti, správne domýšľať sa môžeme, že Ján IX. obnovil tú istú slovansko-glagolskú hierarchiu, ktorú predtým pod Mojmírom I. bol r. 826 sriadil pápež Eugen II., ustanoviv arcibiskupa v Laureacum, biskupov, totižto vo Starých Hradoch, Nitre a snáď i v Rábe.[88]
[51] Quis enim ambigit, Sclavinorum regna in primitiis Apostolorum et universalis Ecclesiae esse commemorata, cum a cunabulis escam praedicationis Apostolicae Ecclesiae perceperunt.
[52] Christo, vero Deo subdita, et Sarmatarum et Dacorum et Germanorum et Scytharum. Tertullianus contra Judaeos c. 7.
[53] Vlastne Gormanie čili zeme gor maných, hôr menších, Hôrky.
[54] Superiora autem inter Danubium et Hercynium saltum usque ad Pannonica hyberna Carnunti (naproti Prešporku a Devínu), Germanorumque ibi coufinium, campos et plana Jazyges Sarmatae, montes vero et saltus pulsi ab his Daci, ad Patissum omnem a Maro, sive is Duria est, a Svevis regnoque Vanniano (Marcomanico, Maromanico) diriincns eos. Plinius.
[55] Konštantín až pozdejšie (r. 869) v Ríme, keď pred smrťou vstúpil do kláštora, dostal meno Cyrill.
[56] Zuentibald, nepos Rastizi, propriis utilitatibus consulens, se Carlmanno unacum regno, quod tenebat, tradidit… Quendam presbyterum, eius ducis (Svatopluci) propinguum, nomine Sclagamarum (Slavomirum); sibi in principem constituunt. Ann. Francofuld. Meno Slavomír poukazuje na kňaza slovansko-glagolského.
[57] Consecraverunt ipsum (Constantinum) et Methodium in Episcopos. Prameny dějin českých. I., 98.
[58] Prameny dějin českých. I, 69. srov. 46. Sriemsko bolo pred i zadunajské (Sirmia citerior et ulterior), a sídlo biskupské bolo v Báči (in civitate Bacensi)… Medzi arcibiskupstvami Carihradu podriadenými v 10. století boly: Syrmium, teraz Uhorsko a Ostrihom. Mígne: Patrol, graecolatinae tomo CVII, pag. 396. CXIII. pag. 82.
[59] Post hunc (Osbaldum) interiecto aliquo tempore supervenit quidam Sclauus ab Hystrie et Dalmatie partibus, nomine Methodius. Excerptum a lib. de conv. Carant. ap. Ginzel: Geschichte der Slavenapostel. Leitmeritz. 1857. Anhang S. 68.
[60] Dixit Apostolicus: Non tibi tantum, sed omnibus partibus illis Slovenicis mitto illum magistrum a Deo. Ib. p. 26.
[61] Liceat fratri nostro Methodio, qui illic a sede Apostolica es ordinatus secundum priscam consuetudinem libere, quae sunt episcopi, gerere. Dissertationes. G. Fejér. Budae. 1837. p. 95.
[62] Progenitorum tuorum secutus morem, quantum potes, ad Pannoniesium reverti studeas dioecesim. Ib. p. 96.
[63] Si hunc retines apud te, te a nobis haud facile absolves. Legen pannonica.
[64] De his, qui uxores suas dimiserint, vel ad alios, illis vi ventibus, migraverint. Ginzel: Geschichte der Slavenapostel. Anhang, S. 57.
[65] Moravi, postquam cognoverunt presbyteros Germanicos, qui apud se vivebant, non favere sibi, sed insidias struere, omnes expellerent. Ad Apostolicum autem nuntium miserunt: „Quoniam antea patres nostri baptisma a sancto Petro jam acceperunt, da nobis Methodium archiepiscopum et doctorem. Illico misit eum Apostolicus, et Swiatopolk princeps cum omnibus Moravis accipiens illum, commendavit illi omnes ecclesias et clericos in omnibus oppidis. Legenda pannon.
[66] Tandem fugatus a Carentanis partibus intravit Moraviam, ibique quiescit. Excerptum ap. Ginzel. Anhang, S. 68.
[67] Srov. vyššie pozn. 58. a nižej pozn. 80.
[68] Et episcopos in sua regione, Morierum dicta, (Zuentopulcus) habuit. Ditmar ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 294.
[69] Qui Swatopluk rex procuravit pro agnito fidei christiane (lumine) quod sedes archiepiscopalis in Weldegrad (costitueretur ad) ecclesiam quam idem fieri ordinauit, et sedes ubi regni sui erat, et VII. episcopi suffraganei erant sub ipsa sede (archiepiscopali) ordinati. (Hi) in Polonia et Ungaria fuere. Lectiones de s. Cyrillo et Methodio. Slovenský letopis. I., 118.
[70] Pozdejší legendárí pomenovali to „pokrstením“ Bořívoja. Tento však jako predtým, tak i potom nosil meno Bořivoj, kdežto, keby bol prijal skutočný krst od sv. Methoda, bol by pri krste dostal iné meno. Jeho „krst“ záležal v tom, že predtým náležal k západnej glagolsko-slovanskej, potom ale k východnej cyrillo-slovanskej liturgii.
[71] Prameny dějin českých. I., 144 a 202.
[72] Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 37, 88, 118.
[73] Poznal ho od tej doby, čo sa s nim (okolo r. 855) obznámil bol nad Čiernym morom. Prameny dějin českých. I., 13. V Legende stojí „Uhri“ a „uhorský kráľ“ per anticipationem. Legendár pozdejšie geografické meno „Ugor“ preniesol do 9. stoletia na Turkov (Bulharov) a Kozarov Arpádových.
[74] Hic (Wichingus) Laureacensum ecclesiam pressit, volens provinciam dividere et auxilio Suentebaldi, regis Moravorum, in Seclavia Metropolim suscitare. Catologus Cremifanensis. Na tom pracoval potom i čo biskup pasovský.
[75] Anno ab incarnatione domini nostri Jesu Christi 884. consecrata est haec (Brunensis) ecclesia in honorem beatorum Petri et Pauli, principum apostolorum Dei, per reverendissimum in Christo patrem Metodium, archiepiscopum Moravensem, ipso eorumdem festi die (29. Julii) dicato, ac prima eius dos in Brne et Luze confirmabatur scripti tenore coram Zuatopolch, duce glorioso, et populo illegibili. Boczek: Cod. dipl. Mor. I., 64, 70.
[76] In qua (fide) et Wichingum, venerandum episcopum et carissimum confratrem, ecclesiastica doctrina eruditum reperimus, et ideo eum vobis ad regendam sibi commissam a Deo ecclesiam remisimus… Methodium namque superstitioni, non edificationi, contentioni, non paci insistentem audientes, plurimum mirati sumus, et si ita est, ut audivimus, superstitionem eius penitus abdicamus. Anathema vero pro contemnenda catholica fide qui indixit, in caput redundabit eius… Divina autem officia et sacra mysteria ac missarum solemnia, que idem Methodius, Sclavorum lingua celebrare presumpsit, quod ne ulterius faceresupra sacratissimum beati Petri cropus iuramento firma verat, sui periurii reatum perhorrescentes, nullo modo deinceps a quo libet presumatur… excepto, quod ad simplicis populi et non intelligentis aedificationem attinet, si evangelii vel apostoli expositio ab eruditis eadem lingua annuncietur… Contumaces autem et inobedientes contentioni et scandalo insistentes, post prímam et secundam admonitionem si se minime correxerint, quasi zizaniorum seminatores, ab ecclesiae premio abiici sancimus et, ne una ovis morbida totum gregem contaminet nostro vigure refrenari et a vestris finibus procul excludi precipimus Ginzel: Geschichte der Slavenapostel. Anhang S. 63 — 67.
[77] Srov. listy Jána VIII. r. 880 a 881. Legenda pannonica ap. Ginzel pag. 29. n. 12.
[78] Officium ecclesiasticum latine, graece et slovenice instituerunt, et sacrificium peregerunt, et collonaverunt (eum) in synodali ecclesia Legenda pann.
[79] Successorem, quem Methodius sibimet contra omnium sanctorum patrum statuta constituere presumpsit, ne ministret, nostra apostolica auctoritate interdicite, donec suam nobis praesentiam exhibeat et causam suam viva voce exponat. Časopis českého musea kráľ. 1881 str 297. Gorazd len čo arcibiskup náležal pred súd apoštolskej stolice.
[80] Tak skrze týchže vyhnancov kyriliské písmo a kyrillská liturgia dostala sa do Bulharska a potom i do Ruska.
[81] Prameny dějin českých. I.
[82] Už 2. sept. 893 bol kancellárom Arnulfa. Mon. Baica XI. 436.
[83] Incessante corda eorum diabolo christianitatem (= latinam hierarchiam) abhorrere… coeperunt adeo, ut via episcopo (Pataviensi) et praedicatoribus illuc non esset… Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt et more eorum capita suorum pseudochristianorum penitus detonderunt et super nos Christianos immiserunt. Epist. epp. Bavariae an. 900.
[84] Jactitant se magnitudine pecuniae id egisse…, ut tantum schisma una pateretur ecclesia. Est enim unus episcopatus (Pataviensis) in quinque divisus. Ib.
[85] Venerunt… de latere vestro tres episcopi, videlicet Joannes, archiepiscopus, Benedictus et Daniel, episcopi, in terram Slavinorum, qui Moravi dicuntur…, ordinaverunt in uno eodemque episcopatu (Pataviensi) unum archiepiscopum… et tres suffraganeos eius episcopos absque scientia archiepiscopi (Salisburgensis) et consensu episcopi (Pataviensis), in cuius fuerunt dioecesi.
[86] Antecessor vester (Joannes VIII.) in Zuentibaldo duce impetrante, Wichingum consecravit episcopum, et nequaquam in illum antiquum (latinum) Pataviensem episcopatum eum transmisit, sed in quandam neophytam gentem. Ib.
[87] Quorum (episcoporum) etiam quatuor, usque dum Ungari regnum Bavariorum (a. 902) invaserunt, sicut praesenti cognitum est aetati, in Moravia manserunt. Piligrinus ap. Boczek: Cod. dip. Mor. I., 90. an. 974. — Est enim unus episcopatus (Pataviensis) in quinque divisus. Epist. epp. Bavariae an. 900. — Moravenses populi, Francorum potestati rebelles, iactent se ab illorum (episcoporum archiepiscopatus Salisburgensis) consortio esse divisos, et seorsum Metropolitano gloriantur, a vestra concessione esse sublimatos. Epist. Hathonis archiep. Moguntini ad P. Joannem IX. an. 900.
[88] Qui (Astricus) postea archiepiscopus ad Sobottin consecratus est. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 154. Sobottin je bezpochyby Szabathegy (Sobot-gora), Goréhegy, Gora u mesta Rábu. Odtiaľ rábske biskupstvo menované bolo: episcopatus Goriensis, Guriensis teraz Jauriensis. Srov. Slovesnosť. V Skalici, 1865 str. 149 — 155.