ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to tam, kde tiež slnko vychodí ráno a zapadá večer. Kedy? Nuž vtedy, keď sa svalil súsedovi ten komín, a to na tri Krále, keď ho bolo najviac treba; lebo mal vydychovať dým, ktorý sa vyvaľoval zo zakúrených kamien. Sňahu bolo všade jako v lete prachu, a zámetov, jako by ich boli lopatami nakopili. Bolo všade, kde ľudia chodili, počuť celú muziku. Sňah vrzal pod podošvami, ostrý vietor fujaroval, a zuby od zimy drgotaly. Šťastný, kto mohol zostať doma v teple za pecou alebo pri kozube, mal-li na doháň, pripaľovať si na zapekačku. Tak šťastný nebol strýčko Pokorník. Chcel-li prísť k babke, musel práve v zime potuľovať sa so svojou panorámou, keď totižto ľudia nepotili sa vonku pri prácach poľných, ale sedeli doma a od dlhej chvíle zívali.

Musela strýčka Pokorníka tá zima na tvári a ušiach už až veľmi oblizovať, keď tak ponáhľal, aby sa dostal do dediny a pod nejakú strechu. Kam sa zatočí? Aha, k rychtárom! Bezpochyby tiahne k úradnej osobe, aby mu dovolila chodiť od kľučky do kľučky s jeho umelstvom, s jeho panorámou.

„Kto ste? Čo ste?“ pýtal sa rychtár.

„Jako môj cestovný list čili pas ukazuje, som človekom chudobným, ale počestným,“ odvetil Pokorník. „Ja chodím s panorámou.“

„Čo-že?“ vyzvedal rychtár. „Jedni od vás chodia s panimámou, a vy s panirámou?“

„Mýlite sa, milý rychtárko,“ odvetil mu Pokorník. „Ja sa nevláčim so žiadnou ženštinou. Ja chodím s panorámou. To je taká skryňa čili armarka, v ktorej videť krásne a veľké všelijaké obrazy. Ony predstavujú pamätné osoby, kraje a mestá. Je to hodné podívania.“

„Tak?“ rychtár na to. „A kde máte tú armarku? Nech sa do nej podívam.“

„Tam vonku v kuchyni som ju nechal,“ riekol Pokorník. „Neškodilo by, rychtárko, keby ste svolali aj svojich domácich, aby tiež niečo pekného videli.“

„Máte pravdu,“ prisvedčil rychtár. „Je-li to skutočne hodné podívania, nech sú tiež toho účastní.“