Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Vladimír Böhmer. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 115 | čitateľov |
Jako každý človek, tak tiež i každý národ má svoje deje. Človek častokráť rozpamätúva sa i na to, čo činil, i na to, čo zažil, i na to, čo pretrpel; a keď o tom buď slovom alebo perom vypráva iným, podáva históriu (dejepis) svojho života. V podobných pomeroch je aj každý národ; má on svoj dejepis, rozdiel je len v tom, že jeden národ má, druhý nemá svoj písaný dejepis.
Činí-li kto nám Slovákom výčitku, že nemáme svojej starobylej histórie, to sa dá povedať len o písanej histórii, buď preto, že sme sa sami o ňu dosť nestarali, buď preto, že ju dejezpytci pred nami ukrývali alebo schválne porušovali, aby v nás národní cit utlumovali.
Jako náš prebudený národní cit pobáda nás k tomu, aby sme poznali minulosť národa svojho, tak zas s druhej strany pokrok v historickej vede obľahčuje i nám poznanie jasnejšie a dokonálejšie tej minulosti národa svojho. Za stredoveku kládla sa váha len na dejepis Rimanov a Grékov; keď začalo vychádzať slnko nového veku, predskočili nás Nemci a lstive využitkovali pramene dejepisné vo svoj prospech, na ujmu ale Slovanov; okrášlili seba dejepisom nesvojím, dejepisom slovanským. Podobne učinili s nami Slovákmi Maďari, keď vyšvihli sa na povrch a zmocnili sa školy; pod úradním tlakom zpotvorený bol dejepis k okrášleniu Maďarov, na ujmu a potupu Slovákov. Odtiaľ sa dá vysvetliť, že chválychtiví zbabelci odpadávajú od nepoznaného národa svojho slovenského a pridávajú sa k Maďarom, lživou históriou vyvýšeným. Je teda svrchovaný čas, aby sme už i my Slováci seba lepšie poznali a to, čo nám v historii po pravde a práve náleží, z čistých dejepisných prameňov vyčerpali a reklamovali.
Je pravda, že som r. 1867 — 1871 už písal „Dejiny“ pre Slovákov v Uhorsku; ale od tej doby nezastal som na ceste; pokračoval som ďalej na nej, tým ľahšie a bezpečnejšie, že som mal k tomu r. 1882 — 1892 v Prahe viac stihu a príležitosti. Prišiel som k tomu pevnému presvedčeniu, že položiv „Dejiny“ na obyčajný základ, nerozptýlil som dostatočne tú tmu, ktorá dejepis Slovákov zakrývala. Z tej lásky teda, ktorú som dlžen svojmu národu, chopil som sa znovu pera, abych spisom týmto podal výsledok svojich nestranných ďalších študií historických.
Poneváč národ náš mnohé premeny podstúpil, za potrebné som uznal, rozdeliť dejepis Slovákov na štyry doby; a síce jednať bude:
1. doba od pradoby až do zániku državy veľko-moravskej;
2. doba od zániku državy veľko-moravskej až do prenesenia koruny slovenského kráľovstva do Pannonie;
3. doba od prenesenia koruny slovenského kráľovstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského;
4. od Matúša Trenčanského do nášho času.
— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam