ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci už roku 1868 vydal som „Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska“, roku 1870 „Dejiny kráľovstva uhorského“ diel I. a roku 1871 diel II., chystal som sa temer hneď k ich druhému, opravenému vydaniu, lebo som sa presvedčil, že som slepý nasledoval slepých vodcov v historii, tak že mi vyznať treba so sv. Pavlom: „Keď som bol maľučký, smýšľal som ako maľučký: keď som sa však stal mužom, zmizlo zo mňa, čo bolo maľučkého“ (I. Kor. 13, 11); ztratil som zápach, ktorý som naťahal do seba z predpísaných kníh školských. Nastaly vo mne pochybovania o pravdivosti toho, čo som slýchal a čítal v škole a vo vydaných „Dejepisoch Uhorska“. Nastaly vo mne boje za a proti, bez rozhodnutia, lebo to, čo sa mi zdalo byť lživým, zastávali i dejepisci na slovo vzatí, ba i slovanskí. Ešte boje trvaly vo mne, keď som písal a vydal výšspomenuté „Dejiny“, a tak v nich už pri Arpádovi spomenul som pochybenie Maďarov. Tým spôsobom však tie boje vo mne nestíchly, ba sa ešte zostrily, lebo naše stredoveké kroniky boly v protive so súčasnými, hodnovernými, západnými prameňmi historickými. Vzal som teda tie naše kroniky pod objektívnu kritiku; ale ony kritiky nevydržaly.

Na šťastie začal som študovať východné historické pramene, menovite cisára Leva († 911) a Konstantína Porfyrogenetu († 959), ktorého latinský preklad stal sa Západu prístupným až roku 1588, grécka pôvodina však padá do roku 950. Výsledok bol, že som bol prinútený vyvoliť si ho za hodnoverného, temer súčasného a bezpečného vodiča na ceste k poznaniu dejepisu Uhorska. Jeho dielo „De administrando imperio“ bolo mi slnkom, pred ktorým zmizly tmy, skrze našich kronikárov (Šimona Kezu roku 1282 a Jána Turčianskeho okolo roku 1480) nakopené do počiatkov dejepisu Uhorska. Tak sa stalo, že som nemyslel viac na „druhé, opravené vydanie Dejín Uhorska“, ale na samostatné vydanie „Dejepisu Uhorska“.