ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlasť bola v nebezpečenstve. Sedliaci v dedine Orešnej nechceli rozprávať jazykom, za materinský vyhláseným, len svojím, a vždy sa našli ešte ľudia, ktorí to nepokladali za priestupok a nedbali o to.

Pán notár Oskár Melcer, vyznania izraelitského, srdce ktorého horelo ohňom hazafíckym i túžbou za slávou a žiadosťou konať veci veľké, stiahol obočie a dal sa do rozmýšľania. Čo robiť? Ako zachrániť vlasť od záhuby a dedinu od potupy? Školy sú v dobrých rukách. Výpomocná učiteľka ani nevie reč ľudu, učiteľ správca napísal knižku s dokonalými radami, ako možno najúspešnejšie maďarizovať ľud. Ale to je nie dosť. Lebo len čo deti opustia školu, už zabudnú, ako sa tam učily, upadnú zas do svojich zvykov a vravia len cudzím jazykom, nie vlasteneckým. Dieťa od malička, hneď ako vie vravieť, nech by vsalo do seba lásku k hazafišágu a reči maďarskej.

Tu zalesklo sa tmavé oko… Už vie Melcer, čo treba. Ovodu treba do dediny, ovodu, a všetko je zachránené…

„Vieš, kamarát, o čom som rozmýšľal, čo by sa zišlo tomuto ľudu, tejto dedine čím skôr?“ hovoril priateľovi, s ktorým sa sišiel predvečerom, idúc z prechádzky zpoza dediny, kde bol obzrieť, či mu obec lúku dobre opravila.

Priateľ je kňaz peknej, štíhlej postavy, peknej bledej tváre a pekných čiernych očú i vlasov. Kus nechutný, kus nezdravý, kus chladný, ktorý mal rád i ľud i pánov, i hazu i seba.

„Čo by sa zišlo?“ spytuje sa s malým záujmom. Mysľou mihne mu, že doktor. Dedina veľká, okolie veľké, chorých veľa, i on sám, a doktor na tri hodiny odtiaľto.

„Ovoda!“ rečie víťazne Oskár Melcer, keď darmo čakal, že kňaz uhádne.

„Ovoda…? ja… aha!“ svitne i tomu v hlave. Tvárou prebehne mu červeň, že mu taká vlastenecká myšlienka neprišla na um, ale doktor, ktorého by i on potreboval.

„Nakladá vari i zákon…“

„Áno, lenže zákon len o dva roky vstúpi v platnosť, a nám je potrebná ovoda hneď! Ak ju zriadime, vyznačenie nás neminie, budeme mať zásluhu i — slávu!“

„Ja na to myslím už dávno!“ ozve sa za ich chrbtom mladý učiteľ Jožo Čerkásy, ten, čo napísal knižku na úspešnú maďarizáciu Slovákov a zato vzácnym sa cítiac. „Dávno mala tu byť. To poviem, nech je ovoda, tak za desať rokov pri našich výtečných školách bude táto dedina čisto maďarská, ako som i napísal vo svojej knižke, že deti hneď od útleho detstva majú sa učiť reči materinskej.“

„No, no, nejde to len tak ľahko, ako napísať na papier,“ tíši kňaz Marinský ohnivého učiteľa, v duchu banujúc za doktorom. „Ani ovodu zaviesť je vec nie ľahká. Dočkať, kým nebude zákon nútiť.“

„Ja to už vykonám,“ povie Melcer pevne a isto. „Zavolám zákaz, múdrejších v dedine, presvedčím ich o potrebe ovody i — postraším ich trochu. Za svätú vec treba všetko podujať. A dostaneme vyznačenie, keď skôr uskutočníme vec, ako zákon káže.“

„Ale kde by sme ju dali?“ stará sa Čerkásy, čo napísal slávnu knihu.

„Kde? Obec vystaví dom,“ rozrieši prosto Melcer. „Štát dá peniaze, a obec bude splácať.“

„Na to nepristanú,“ podotkne ten kus chorý, kus namrzený, ktorý rád i ľud, i pánov, ako by mal dve duše.

„Uvidíš! Veľa som ja tu už vykonal takého, čo nik nechcel, vykonám i túto svätú vec!“ tvrdí Melcer povedome.

„Sláva!“ zvolá kamarát učiteľ. „To je tebe na poctu!“ A odchodiac, myslí si o Marinskom:

„Vždy musí protirečiť. A čo by on vedel, ako treba ľud zaobísť, vychovávať. Čo by sa kňaz rozumel do pedagogiky?!“

Pánu Melcerovi blýskajú oči sebavedomím a radosťou. Okolo tučných perí poletuje úsmev. Už sa cíti byť veľkým, vidí, ako noviny píšu o jeho zásluhách a vlasteneckých skutkoch. Főišpán podá mu ruku, potrasie, bude mu blahoželať, potľapká ho po pleci, ba azda i potyká si s ním. A nebude musieť viac závidieť statkárovi Zolimu Radóvovi priateľstvo főišpána.

*

Mara Mravencovie ráno, keď zaháňala voly pred pastiera, zašľahla drobnými očami na miesto vprostred dediny, kde rúcali dom, ktorý odkúpila obec od schudobneného grófa za peniaze, požičané od štátu na ovodu, a zkade ozýval sa shon, vrava, krik, smiech a búchanie kladív ranným povetrím.

„A čo to budú stavať? Ten dadov, o ktorom chlapi rozprávali?“ opýtala sa, hoc dobre vedela, že ten.

„Radšej by učiteľke dom vystavili,“ povedal Ondro Kopáč, chlap širokej tváre, ktorý vždy rád protirečil od samého narodenia, tak i teraz. „Ľa, tam po hospodách sa potĺka.“

„Da ver’ doktor by sa zišiel do dediny,“ zavolá Jano Vojak, tiež zaháňajúc statok. „Mňa aj pominulú zimu tridsať zlatých koštovalo, čo som žene z mesta došikoval jedného, keď bola chorá.“

„Studne, studne by sa maly vykopať,“ kričí Beta Kraviarka, krivkajúc hore dedinou za teľaťom. „Však pred troma rokmi, keď zhorel dolný koniec, bola by zbĺkla celá dedina, keby sa nebol inak vietor obrátil, čo nemali čo dať do sikačky. Ani mojej tetkina komora nebola by zhorela, keby bolo bývalo nadostač vody. A teraz je tiež suchota, studne, čo ich je málo-neveľa, čajsi pusté, ak by, nedajte dobrotivý Bože, požiar vypukol, ani so životom by sme neušli. Studne kopte, studne!“ kričí a krivká Beta hore cestou.

„Ó, dobre je i toto,“ povie jedna nádenníčka, vlečúc skaly pred sebou, dobre sa nepretrhnúc, „aspoň si zarobí chudobný ľud. Osemdesiat krajciarov platia na deň.“

„Teraz sa ti páči, ale keď ti zavrhnú platiť na dadovku, neviem, čo povieš.“

„Veď tú bude štát platiť.“

„To, naše deti bude učiť, a štát aby ju platil. Ale si uhádla!“ smeje sa Kopáč, zastanúc na ceste s bičom.

„Páni by niečo zadarmo spravili pre sedliaka!“ posmievajú sa jej i druhí.

„Pán notár povedali.“

„To len teraz vravia, kým nás zvábia. My budeme platiť, my!“ skríkne náruživo Paľo Palec, došlý s druhými chlapmi na cestu.

„Počkaj, aké budú na rok porcie!“ vyhráža sa Jano Vojak, zastanúc si tiež na cestu, keď boly voly odohnaté, a dívajúc sa na rúcajúcich dom.

„Táto dedina je už ta zakopaná,“ povie Ondro Kopáč.

„Pán farár nás zapredali,“ hovorí druhý chlap, vyčítavo pozrúc na stavanie poniže stojacej fary.

„Veď sa oni nestarejú do dadova,“ podotýka maličký chlap, okrúhlej ako jabĺčko hlavy, s červenými lícami. To je kurátor cirkvi a ide práve s fary.

„Veď to, to, že sa nestarejú,“ hovorí Palec horlive, „a mali by sa starať, na zákazy chodiť, zastať nás. Ani na poslednej schôdzke však neboli!“

„Da ver’ tam boli, notár ich došikoval, ale ani slova nepovedali, keď natisli fúry na nás. A keď sa nás už ani oni nezastanú, takže sa nás kto má?“ povie Kopáč.

„Už sme my na večnosť ta zatratení!“ hodí rukou Vojak rezignovane.

Dolu cestou vykračuje si Jano Ľadník, vysoký, pekný chlap, asi štyridsaťročný. Hlavu dvíha hrdo, na tvári sebavedomie, oko smelé ako orlovo.

„Neuvedomelý, sprostý ľud!“ myslí si, potupne hľadiac na dudrajúcich .„Oni sa nazdajú, že sa tým zakopú, keď dve-tri fúry skál dovezú na dadov, iného zla nevidia.“

On čítal Slovenský týždenník, vychodiaci v Pešti, ktorý mu osvietil rozum, i vie, k čomu smeruje dadov.

„Kým kosby nezačneme, len budeme voziť, ale potom…“ vraví Vojak miernejšie.

„I potom musíte!“ povie osvietený.

„A ty nie?“

„Ja by najradšej celé stavanie, keď bude hotové, vyhodil do povetria…“ A nezastaviac sa, prejde popri nich hrdo, ani pán, svojou cestou.

„Kto je to?“ spytuje sa jeden z murárov, Jóži Fekete, ktorých pán notár zaopatril, Maďar, ale rozumel čosi i reč ľudu. „Ako sa volá?“

Chlapi na ceste neodpovedali, len sa opovržlive pozrú po ňom a sa rozídu.

„To sú bačik Ľadník,“ odpovie Zuza Kríčková, nádenníčka.

Jóži Fekete sa zahrozil a večer, keď skončili prácu, šiel ho obžalovať k notárovi. Ľud šomre i tak, a ešte ho štvú.

„Kto?“ hrozive vykríkol pán notár a oči zasršaly mu ako plamene. „Kto to bol?“

„Taký vysoký, vraj Ľadník, či Ťankeľ, či čo.“

„Aha, viem. A čo povedal?“

„Že by najradšej hotový dadov vyhodil do povetria.“

„Ták?“ Melcerove oči zahorely ešte hroznejšie a vyliezly z jám. „To si zapamätám,“ pomyslel si pomstive.

„Nič sa nestarajte, ja spravím poriadok,“ uspokojil Jóžku Feketeho, a ako ten odišiel, sadol si do kresla, zahĺbiac sa do myšlienok.

Ľadník je nebezpečný pansláv a bezočivý. Ak iné nie, to jedno dokazuje, že číta „Týždenník“. „Keď nevedia tie bezbožné noviny zastaviť, načo je tá veľkodušnosť? Od nich zdivejú, tie im mútia hlavy a kazia poslušnosť.“ Na stole ležala kôpka toho časopisu, ktorý dal si donášať s pošty, kým ešte nebol rozposlaný, aby prezrel, či nič protištátneho nieto v ňom, i aby napísal na obálku svoje výstražné „videl som“. Buchol do nich päsťou s nenávisťou.

Od chrbta pristúpila jeho žena. Nezbadane prišla z bytu a pohladila plešivú hlavu pána Melcera teplou mäkkou dlaňou.

„Ty, Oskár, Ľadník je nebezpečný človek. Rozprával mi, idúc od teba, Jóžka Fekete o ňom. Nezažaluješ ho?“

Pani Melcerová je náruživá osoba. Pekná, len čo šedivé vlasy kazia jej krásu. Oči má sivé, ale ostré ako dva šípy. Dychtivo pozerá na chladnú tvár muža.

„Žaluj ho, žaluj! Oskár, nezažaluješ?“ dupká nohou netrpezlive.

„Nie, nezažalujem!“ Pán Melcer vstal a prešiel sa po izbe vážne.

„A prečo?“ vzplanie ona.

„Preto,“ vysvetlí on dôrazne, uprúc oči prísne na ženu, „lebo ja som nielen dobrý hazafi, ale i Žid — Žid opatrný. Vyznačenie ma čaká, lebo som ľud doniesol na to, aby ovodu pýtali… Ale som i opatrný. Ľadník má moc v dedine, mohol by sa pomstiť — hoci mu neodpustím —, mohol by ma dať i zbiť, ovaliť niektorý večer, a potom čo mi pomôže sláva a vyznačenie?“

„Ja, to je iné…“ pochopí pani Melcerová a uspokojená odíde do kuchyne medzi čeľaď, dať pozor, či nezaháľa alebo nekradne.

*

Kosba sa začala, ale nie je to príčina, že múry ovody stoja dopoly vystavené. No niet vody v dedine. Všetky studne vyschly, a ľud nechce voziť na stavbu. Pre svoju potrebu dovezú si v sudoch z doliny, asi dva kilometre vzdialenej, alebo statok idú napojiť ta, ale voziť vodu na dadov nechce nik.

„Na to sme sa nepodpísali,“ odpovie každý ľahostajne a ide za svojou robotou.

Ohnivý Jano Vojak, keď išiel z krčmy podtrundžený, zastavil sa pri chlapoch, ktorí stáli v hlúčku na ceste pred ovodou a pretriasali tú vec, vše okom hodiac na nedokončené múry.

„Ešte že vodu voziť? Kýho čerta. Nech si vozia páni, keď im dadov načim. Mne je nie treba, ja nemám detí.“

„Dadov je pre vás, nie pre pánov,“ poúča pán statkár, Zoli Radó, za jeho chrbtom, kde prišiel nepozorovane. „Mne je nie načim, tiež nemám malých detí.“

Jano Vojak sa obzrel, kto to vraví, a že bol kus opitý, nič sa nezľakol pána, ale povie:

„Tak, keď je nie pre pánov, ani my ho nechceme, tak na kýho čerta ho stavajú?“

„Vám k dobrému.“

„K čomu dobrému? Aby nám pribudlo viac ťarchy?“

„Aby sa vaše deti naučily maďarsky. Však vám je zle, keď si napríklad citáciu neviete prečítať sami. Musíte sa ísť prosiť k notárovi alebo na faru.“

„Máme školy, len by v tých učili poriadne — nie to dadov,“ povie chlap vysoký, chudý, menom Ďuro Krápnik, „a deti sa natrápia i v škole dosť.“

„Svätá pravda!“ pokyvuje hlavou druhý. „Nech školy poriadne učia.“

„Aby sa naučily maďarskej reči, to by nebolo zle,“ povie územčistý chlap, sused statkárov, u ktorého sa mu dostane dobrého zárobku, a preto cíti povinnosť mať tú mienku, čo on. „Ja by tobôž nedal za nič, keby som vedel po maďarsky. I včera žena za tanierik maku odniesla pani poštárke, aby jej povedala, čo stojí v písme od fiškála. Ale vtedy, keď som ja rástol, o to nechodili.“ Rozkročil sa, že je nedeľa, pobeseduje si tu tiež.

„A dobre sa mali ľudia!“ vpadne Ďuro Krápnik. „Teraz iba o tú maďarčinu stoja, ale či sa vedia deti modliť — to nie!“

Statkár Zoli Radó, čo si i főišpán tykal s ním, bol veselý pán. Nechcelo sa mu dotazovať s ľudom a kaziť si vôľu. Pohodil rukou a odišiel od chlapov.

Maco Halúzka takú zlosť mal na dadov, že sa ani shovárať nechcel o ňom. Obrátil sa ku kmotrovi Markovie a vraví o svojom:

„Som dobre povedal synovi Ondrovi, keď sme toho buka sotínali na Žiare: daj pozor, nohu ti privrzne, odskoč chytro. On nič, a ľa, len čo som povedal, už ho poranilo. Lebo teraz na staršieho nedá nik nič. Leží ako poleno, a ja musím sem chodiť!“ doložil zlostne o dadove predsa.

Martin Hrnčok začal rozprávať, ako valasi vypásajú lúky a ďateliniská, radšej by sa o to niekto staral, aby bol poriadok, nie to dadov. Spolkár rozhovoril sa o spolku, Ondro Krajec sa žaloval, že mu pokradli s lúky seno, a želiar Kúžel si sťažoval, že mu pán farár draho dali do árendy cirkevné zeme, a všetci sa vrátili k dadovu.

Statkár Zoli Radó, nechajúc gazdov, zabočil hore ku kostolu, kde pod lipami zočil hlúčok dám v spoločnosti učiteľa Čerkásyho.

„Sem sa, sem!“ zavolala mu v ústrety učiteľka Júlia Macovská, hneď ako ho zbadala ísť hore cestou. Pri nej stála Nely Pečiarka, dcéra poštárkina, a ďalej žena statkára, Helena, a pani Melcerová — všetky krásavice.

Odhora k nim šiel pán notár Melcer ráznym krokom.

„Poďte, poďte!“ zavolala mu, trochu šušlajúc, statkárka Helena, prvá krásavica okolia. „Povedzte nám nejakú potešiteľnú zvesť o dadove.“

„Ja, vzácne dámy, idem k Marinskému,“ rečie on, klaňajúc sa zdvorile, „a nie, odpusťte mi — k vám. Mám vážnu prácu pred sebou.“

„A my sme nie dosť vážne na to, aby ste sa pri nás zastavili?“ spýta sa Nely Pečiarka, druhá vychýrená krásavica.

„Prosím, prosím… ale ja idem poshovárať sa o dadov. Práca nejde, vody niet, pršať nechce a ľud nechce vodu voziť z doliny. Murári sa hnevajú a hrešia dolnozemským spôsobom.“

„Oj, oj!“ šteboce Helena, kus šušlajúc, čo jej veľmi pristalo. „Koľko ste toho narátali! I prvej veci bolo by dosť.“

„Čo neprinútiš ľud?“ povie pán statkár. „Máš moc, si notárom, si tu neobmedzeným pánom,“ doložil kus s iróniou, lebo on sa pokladal za neobmedzeného pána dediny, mal ju temer celú vo vačku.

„No, to sa celkom nemôže povedať na notárske postavenie… To je főszolgabíró asi bohom okolia,“ povie pani Melcerová, zastávajúc si muža.

„No veď máte moc… kto, ak vy nie!“

„Ja, prosím… ja i robím všetko možné i nemožné. Nehľadím na seba, a ľud je pomstivý. Počul som, že sa mi vyhrážajú. No za svätú vec ja pretrpím i krivdu!“ vypäl sa sebavedome, „ale chcem prisiliť i Marinského…“

„Čo má Marinský do toho?“ ozve sa žiarlivo Čerkásy.

„On vie s ľudom zaobchodiť, má značný vplyv, to sa musí uznať. K tomu má najviac slobodného času,“ vysvetľuje Melcer, „je mládenec, starostí nemá.“

Všetci prisvedčia. Iste, keď sa neoženil, nech žije a slúži všeobecným záujmom a dobru. Môže hoci celé dni dozerať na stavbu dadova. Práce nemá — kňazi nemajú roboty. Potom so slávou sa už podelia…

„Veď je ten chorý,“ podotkne Nely, ktorá Marinského tajne zbožňovala, a k tomu mala zvyk napádaných brániť, vše len zo vzdoru.

„Zato sa i neoženil — máte pravdu,“ povie Radó.

„Zato, že je… Ech, čo som chcela povedať,“ pacne sa po ústach pani Melcerová, krásavica tiež.

„Čo si chcela povedať?“ bystro dorážajú druhé.

„Že je zbabelec.“

„Veď k tomu, aby sa niekto oženil, i treba smelosti,“ rečie Čerkásy, istý si dobrého vtipu.

Nastal smiech.

„Počkajte, poviem vašej panej!“ pohrozí sa mu Júlia.

„Bože, Bože, prečo neprší!“ zavzdychá Helena, prvá krásavica, zas zavedúc rozhovor na dadov. „Veď takému svätému podniku malo by i nebo byť na pomoci, nie ako by proti…“

Vtedy prešiel poniže po ceste popred nich gazda Ľadník, ktorému Týždenník pomútil hlavu. Počul, čo sa shovárali, vediac i ich reč, a spravil úškľabok. Bez pozdravenia, sťa nejaký barón, prešiel dolu cestou.

„Svätý podnik! Čo by vás vypral s ním z dediny!“ myslel si zlostne.

Čerkásy, stojaci na kraji naduto, pozrel prísnym pohľadom za ním a chcel ho vziať na zodpovednosť pre neslušnosť, no nechal tak — druhí si nevšimli Ľadníka. Nebude si robiť zlých ľudí, nech to spraví iný. On napísal výbornú knihu, ako možno za krátky čas zmaďarizovať ľud, to je od neho zásluhy dosť.

„Neviete, či sa hlásil na súbeh niekto za ovodášku?“ spýtal sa radšej notára.

„Pri Marinskom bola akási Morka Dorka,“ odpovedal Melcer, hľadiac naoko chladným pohľadom za odchádzajúcim Ľadníkom, v duchu mysliac, ako by ho bolo možno pokoriť. „I mňa hľadala, ale nebol som doma vtedy.“

„Čo jej povedal Marinský?“

„Aby sa obrátila na škôldozorcu… On všetko od seba oddiali.“

„Oh, s tým človekom je na zúfanie!“ zvolá šušlavá krásavica, „toho ani takýto svätý cieľ nevzruší.“

„Čo sa toho týka,“ povie Čerkásy, napnúc sa sebavedome, „do toho kňaz nemá nič. To je vec štátu a školy.“

„Možno aj iná príčina je jeho nechuti, nielen choroba,“ vraví vážne Melcer, vyduté oči uprúc na Helenu. „On vie, že je to ľudu nie po chuti, zato sa nestará, ale aby bol ospravedlnený, robí sa chorým. On chce i s ľudom byť i s nami.“

„Slovom: on má dve duše!“ smeje sa Nely, ktorá ho tajne ľúbila.

„Ale veď táto vec robí sa ľudu k dobrému,“ zastarie sa kus nechytrá rozumom, ale pekná a temperamentná žena pána Melcera. On na ňu oprel vážne vypúlené oči.

„Áno,“ vysvetľuje jej. „Ale ľud to nechápe, nevie, že ho chceme pozdvihnúť, osvietiť, povýšiť medzi kultúrny národ…“

„To jedno vie,“ povie Helena, „že sa jemu tým reč odberá!“

Na jej perách zjaví sa posmešný úsmev. Ona jediná dovolí si vysloviť pravdu — bohatá, pekná, vyvýšená.

Druhí mlčia. Po chvíli začal Melcer:

„Jedni by radšej školu pre druhého učiteľa, druhí byt pre doktora, tretí by chceli obecné studne kopať, štvrtí vodu dopraviť do dediny.“

„Strašný ľud!“ povie Júlia, aby niečo povedala, lebo už štvrť hodiny, čo mlčí.

„Ono to všetko by sa zišlo,“ uznáva sám Melcer, ktorý dbal i na potreby obce. „Najmä studne.“

„Tak čo im ich nekopete?“ vzplanie statkár. On tiež sľúbil svätosväte dadov főišpánovi.

„Treba ľudu niečo hodiť, zapchať mu ústa,“ smeje sa a uznáva i Čerkásy.

„Ja i mám v pláne dať vykopať tri studne. Na hornom konci jednu, prostred dediny druhú a na dolnom konci tretiu. Usmieriť musíme dedinu.“

A ledva to povedal, došla im do uší reč gazdu Krupelku, ktorý hnal statok z doliny, kde ho bol napájať.

„Radšej by sa voda doviedla do dediny. I teraz sa dosť smädu natrpíme. Žíznime i my, i statok. Ľa, musel som nechať všetko a ísť s volmi napojiť ich do doliny. Hajs, Riavko, hajs!“

Krupelkovi vôbec nepáčilo sa nikdy nič. Ani v obci, ani v poli, ani v dome, ani synovia, ani žena, nie to aby sa mu ovoda ľúbila.

„A načože toto tu bude, no načo?“ švihol bičom k ovode.

„Vy nízky človek, nízkej duše. Či neviete, čo je to vlastenectvo?“ dupne nohou zrazu vzrušene krásavica Helena. Líca jej zahoria, oči zajasajú. No v druhom momente zrak odvráti od zadivených očú gazdu, spamätajúc sa, že jej, vznešenej a vysokostojacej, nepatrí sa so sedliakom dať do škriepky.

Páni sa usmievajú rozčúlenej panej. Melcer povie:

„Darmo sedliakovi vravieť o svätom hazafišágu, jemu sú sväté jeho voly.“

„Na zúfanie je s takým ľudom,“ povie Helena, ako na ospravedlnenie, že sa dala zachvátiť hnevu ona, vyvýšená.

„Nehodno s ním sa zapodievať a obete mu prinášať,“ povie Júlia, aby zas nemlčala dlho.

„Najlepšie nechať ho v bahne, kde sa dobre cíti,“ doplní Nela zlostne, aby pokúšala.

„Ale našou povinnosťou je pozdvihnúť ho, či chce, či nie,“ poúča vážne Melcer, vypuľujúc oči.

„Áno!“ prikývne Radó s usrozumením.

„Tak ho len dvíhajte!“ myslí si nadutý Čerkásy, „toľko nespravíte, ako som ja spravil so svojou knihou o pomaďarčení slovenského ľudu.“

„Dám vykopať tie studne, nech sa stane i ľudu po vôli, nech vidia, akí sme ich dobrodinci.“

„Dobrá myšlienka!“ pochváli statkár, a ako pán-gavalier, hneď i sľúbi tisíc korún na to.

*

V dedine na hornom konci je čulý ruch — studne sa kopú. So dňa na deň hlbšie a hlbšie jamy sa černejú donútra zeme. Páni si trú ruky natešení, chodia ich pozerať, aké sú hlboké a kedy sa zablyští voda naspodku, i aby počuli uznalú reč a chválu za múdre dielo.

„No, veď mali čo vyhútať,“ riekol Paľo Šprunga, ktorého vyháňali (čo i za plat) šichníkovať, skaly a zem odnášať. „Teraz studne kopať, ako by sme inej roboty nemali!“

„Ja musel som si tej trochu lúčky nechať neskosenej, a viem, že mi ju zhumpľujú statkom — musel som sem. Iba že trápia ľudí pre všetko!“ šomre druhý.

„Pán farár by nás mali zastať,“ povie tretí, „ale i tí len s pánmi držia.“

„Keby oni nechceli, ani ten dadov by nebol,“ horlí želiar Beník, teperiac veľkú skalu pred sebou.

„Zatratená dedina,“ vzdychá trúchle bačik Komár vrchný. „Nikoho nemáme.“

Pán notár Melcer to všetko počul a tučná tvár mu i bledla, i červenala sa.

„Bratia moji,“ povie vážne, pritom vyduté jeho oči, lesknúce sa hnevom, vyjadrovaly slová: Vy lotri. „Ak chceme mať niečo, musíme na to aj obetovať. Nikomu pečené holuby nepadajú do úst.“

„Tak je!“ povie Paľo Šprunga, mysliac už inak. „Ako vravia, ani smrť zadarmo.“

„No, tak, a komu je najpotrebnejšia voda, kto orodoval za ňu toľko?“ vyvaľuje oči na nich urazený.

Neodpovedali, a on rozhorčený odvrátil sa a odišiel.

„Ošklivý ľud, tomu ani nebo nevyhovie,“ požaloval sa doma priateľom, ktorí sa prišli pobaviť, povolaní koštovať víno, čo dostal do daru desať litrov. „Repce a repce vždy a pre všetko.“

Pani doniesla víno na podnose, štrngajúc pohármi, ako kráčala.

„Nerob si z toho nič, Oskár,“ povie mužovi, kladúc na stôl nápoj a nalievajúc do pohárov, „napi sa a splákni si zlosť s hrdla.“

Páni i dámy, tamtiež prítomné, štrngli si a pili.

„A kto bude predsedom ovody?“ spýtal sa statkár, složiac pohár. Vlastne to ho zaujímalo, nie víno Melcerovo, o ktorom vie, že skúpa pani ho nevďačne dáva. „Nebol som doma, keď sa rokovalo o tom. Zabával som sa s főišpánom na poľovačke.“ Vlastne nechcel byť doma.

„Kto? Marinský,“ odvetil Melcer dôrazne.

„Marinský?“ diví sa statkár. Marinský sa temer ani neuchne o ovodu a má byť predsedom? Prečo nie on? Je priateľom všetkých veľkých pánov, je boháč široko-ďaleko známy, dáva hostiny, zriaďuje poľovačky a má krásnu vysokopanskú ženu, temer zemianku, ktorej i főišpán ruku bozkáva. Pokladal za isté, že bude predsedom on, zato sa i vzdialil, keď bolo vymenovanie — tak prečo je nie on?

„Ja som mal byť,“ myslí zas o sebe Melcer, „lebo ja sa o všetko starám a moja bola prvá myšlienka o ovode. Ale mňa oslovil škôldozorca, že koho by odporúčal, nemohol som povedať, že seba. Marinský je neškodný a statkár sa povyšuje, mieša do všetkého a chce panovať.“

„Áno, Marinský,“ odpovie. „Nedáme mu hlivieť. Spieral sa pre svoje zdravie, no prijal predsedníctvo. Nemohol neprijať, prišiel by do podozrenia. Ja som rád, takto pred ľuďom, ako predseda, za všetko vyhorí.“

„Tak? To je iné. Ale pred vyššími tiež on bude vo svetle najlepšom,“ povie Čerkásy, ktorý dosiaľ len pil a mlčal.

„A údovia výboru sú ktorí?“

„I traja gazdovia majú byť. Škôldozorca poslal už i prísahu, ktorú majú členovia odriekať. Ženské tiež majú byť. Za ľud Demiak, richtár, a Ľadník, za ženské tu milostivá pani statkárka a Jelenčíková…“

„A ja a moja pani sme vynechaní?“ ozve sa zadivený Čerkásy. On napísal výbornú knihu o úspešnom maďarizovaní, a teraz má byť opomenutý? Na tvár vysadla mu červeň urážky. On to nenechá tak také pohanenie. To je potupenie i učiteľského stavu. Hneď ide napísať o tom do novín. I vzdialil sa s hurtom.

„A ja som nič?“ spytuje sa pani poštárka, obstarná, ale statná dáma Alžbeta Pečiarka. „To je pekne…“

„Nuž a ja?“ spytuje sa pani Melcerová. Vari je ona menej cenná ako statkárka?

„Ty, Mici, možno, že budeš. Jelenčíčka vraj neprijme. Obmedzená osoba, cíti sama, že je nie súca na to, tak na jej miesto z vás dvoch niektorú zvolíme,“ poteší nie bez úštipku Melcer.

„To si vyprosím!“ povie pani Alžbeta Pečiarková a naduje sa. „Po Jelenčíčke, obchodníčke, ja neprijmem — mňa k nej neprirovnávajte!“ a urazená soberie sa i ona preč.

*

Jano Ľadník, ktorý čítal „Týždenník“ a od toho dopoly bol už zdivený, keď dostal oznam, že je zvolený za člena správy ovody, mikol hlavou pohŕdlivo.

„Ja neprijmem!“ povedal vzdorovito.

V jeho susedstve na dvore pod hruškou na lavičke sedel a čítal knihu penzionovaný nie vlastnou vôľou, chudý, vysoký pán, menom Kamenský. Prepustili ho, lebo sa nepáčilo pánom jeho smýšľanie politické.

Pri stole, dažďom vymytom, neďaleko sedel jeho vnuk, žiačik štvrtej triedy. Učil sa a plakal od zlosti nad maďarskou úlohou, ktorej nerozumel, mučiac sa a pripravujúc si ju na zajtrajšok.

K plotu prišiel Ľadník.

„Počujete, pán sused, aká pocta sa mi dostala od pánov,“ vravel s posmeškom, „vymenovali ma za člena správy pri ovode.“

Pán pozrel a spýtal sa, pristúpiac k plotu:

„No, a prijmete?“

„Nie!“ odvetil Ľadník pevne. „Neprijmem!“

Pán pokýval hlavou na súhlas a Ľadník, dvíhajúc pyšne hlavu, ide napísať článok do Týždenníka o maďarizácii Orešnej.

Pán, sediac opäť v tôni hrušky, drží knihu pred očami, ale nečíta. Pozerá bokom na žiačika, mučiaceho sa úlohou, a myslí, či i jeho školy nepreinačia, či postačí jeho výchova a jeho vplyv, aby sa nesklátil? Či nebude sa biť za tú reč, pre ktorú teraz plače od zlosti, či ostane verný svojmu rodu?

*

Dve studne sú už vykopané a vymurované, ale voda sa nezjavila. Ohromné široké jamy černejú sa ako priepasti, a vody predsa niet. Pozakladali ich brvnami a tŕním, pokým obec zmôže sa na spravenie srubov, aby statok alebo deti nespadly do nich.

I ovoda stojí naprostred dediny nedokončená. Mali by ju vakovať, ale nieto vody, a ľud nechce voziť, hlavato sa pridŕžajúc toho, že sa na to nepodpísali. K tomu sú tu svážačky, mlátenie. Zbožie si nenechajú na poli pre ovodu hádam?!

Ohromnými oblokmi, do ktorých s vozom by mohol zájsť, prefukuje vietor, a dážď nejde, aby naplnil bezžriedlové studne dediny.

Pán Zelenay, staviteľ z mesta, po tretí raz prišiel pozrieť, na červenom aute, urobiac senzáciu celej dedine — nezostala duša, čo by sa nebola prišla dívať naň.

Pán Zelenay sa hneval, súril a hrešil, hoci bol inteligentný. Lebo ovodu načim oddať najpozdejšie do prvého októbra. Akože v zime uschne vakovka a ako budú do vlhkej budovy chodiť budúci Maďari a ako príde do bytu vymenovaná ovodáška Morka Dorka?!

„Ale aká nevlastenecká inteligencia tu býva, že nič nevykoná v prospech ovody?“ povedal nasršený, keď sa bol dosť naklial a vyvadil na sedliakov.

„My robíme, čo sa dá,“ ozval sa dotknutý Čerkásy. „Ale kňaz nerobí nič…“

„Kňaz, kňaz… dažďa treba, a tomu ani ten nerozkáže,“ povedal popudený statkár.

„Dačo nie, vymodliť by ho mal, zato je kňaz!“ smeje sa zlostne jeden.

„Možno, že sa i modlí zaň… ja neviem, ja nechodím do kostola. Keby boly maďarské služby božie…“

„A nie sú?“ zhrozí sa pán Zelenay. „Tak čo robí ten kňaz?“

„On je chorý, nečakajte od neho divy,“ zastane sa ho ktosi.

„O dva roky budú maďarské služby božie, keď ovoda a školy budú zdarne účinkovať!“ povie pyšne Čerkásy. „Lenže ľud nechce pochopiť, že to bude jemu k dobrému… Mne je dadov síce nie potrebný, ja malých detí nemám, čo by doň chodily,“ dokončil, ako zbadal, že sa približuje húf gazdov k nim.

„Moje deti sú už tiež na vysokých školách, ja ta budem bez dadova tiež,“ posmieva sa statkár.

„Budem i ja,“ ozve sa jeden prišlý chlap s kečkou pri ušiach.

„Tak načo je?“ zlostí sa tretí, richtár Jelen, „keď nikomu nie je načim.“

„Zákon, Jelen, zákon káže,“ odpovie vážne a s veľkým dôrazom pán notár, vpijúc zrak do gazdovej tváre, ako by ho pohľadom chcel pokoriť. „My musíme poslúchať, lebo i nám často príde sa k štátu utiekať.“

„Neviem o čo?“ povie zlostne richtár, ktorého povolali z poľa, kde viazal. „Štát, štát… veď ten pomôže. Na jar poslali nám zemiaky, že nemal chudobný ľud čo do zeme dať, a zarátali ich v takej cene, že hocijaký Žid nebol by ich dal drahšie.“ Potom hodí plecom. „Ja nedbám, ja sa už starať nebudem, dosť som sa!“

„A kto, keď vy nie?“ nasrší sa Zelenay.

„Kto chce!“ pomyslí si Jelen a aj vypovie.

Čo by sa bál? Je boháč, v celej dedine, ba i na okolí sa mu nevyrovná nik. Je hlaváň a ľakať sa nebude nikoho, nech ho obesia… Má starosť a trápenia iného dosť. Syn leží chorý. Pochabil sa v nedeľu s koňmi, povláčily ho po poli, temer ho zabily a to v tejto robote, vo svážačke. Doktora nieto v dedine, musel doviezť z mesta, teraz, keď sa prichodí pretŕhať ľuďom v práci. Päťdesiat korún dal doktorovi, toľko pýtal ten bohaprázdnik, a tu ešte o dadov!

A v jeseni predsa stál dohotovený dom, hrdý, vysoký, zafarbený nažlto, s veľkými oblokmi, krášliac dedinu. Múry síce neboly dobre vyschnuté, ale kúrili v dome deň i noc, aby mohla doň vojsť vymenovaná ovodáška Morka Dorka.

*

V jeden deň sišli sa vymenovaní výborníci, sviatočne odetí, do veľkej siene ovody, aby složili prísahu, škôldozorcom poslanú.

Sišli sa v plnom počte páni i dámy a traja gazdovia.

Marinský ako predseda už skôr složil sľub do rúk škôldozorcu. Melcer ako kurátor ovody, statkár len ako člen, jeho žena i Melcerka a iní.

Marinský s dvoma dušami cíti sa nepohodlne, kdekoľvek sa zjaví. Vraví, že je chorý, ale to je to, že on chce byť i s pánmi, i s ľudom. On je ako dvaja ľudia, preto sa cíti zle. Lebo nemožno slúžiť dvom pánom, tak je to i v Písme. On ako kňaz mal by to vedieť.

Naboku od pánov sedí richtár Jelen s tmavými strmými očami ako nepokojná zver, nevediaca, čo bude s ňou. Pri ňom nízky chlapík okrúhlej ako jabĺčko hlávky. To je Demiak, kurátor cirkvi, a vedľa neho hrdý Ľadník so vzdorovito vypätou hlavou.

„Kto bude prednášať prísahu?“ spýta sa pani statkárka Helena, ktorej netrpezlivosť zafarbila líca načerveno, nemôžuc sa dočkať tej svätej chvíle.

A šedivá krásavica Melcerka tiež je netrpezlivá. Temer drobčí malými nohami a spytuje sa tiež:

„Kto nás sprisahá?“

„Kto iný, ako pán predseda,“ povie Melcer. „To sa rozumie.“

Marinský s dvoma dušami, jedna patrila ľudu, druhá pánom, povedal, že keď je prísaha spísaná škôldozorcom, môže ju predniesť i pán notár. On má prísah dosť v kostole pri sobášoch, kto zná akých daromných, nedodržaných, nie to ešte tieto…

Melcer by to vyznačenie vďačne vzal na seba, no mlčí a čaká, čo iní povedia na to, a iní na jeho sklamanie žiadali Marinského.

Ľadník hodil pyšným okom po papieri a spýtal sa, akou rečou budú prisahať oni.

„Rozumie sa, že maďarskou,“ odvetí dôrazne pán notár. „Tak to káže záujem štátu, ale vám to preložíme a vysvetlíme.“

„A mohli by sme už začať a skončiť to,“ obrátil sa k pánom.

Marinský začal:

„Teda, ctené členstvo, vstaňte, položte ruku na srdce a vravte za mnou.“

Páni i dámy vstali s miest bystro. Na tvárach zbožnosť, v očiach oheň. Predseda otvára ústa, že prednesie prvé slová, prv pozrúc bokom na troch gazdov, i vidí, že sedia.

„I vy, richtár, Ľadník a Demiak, vstaňte tiež…“

„Ja nebudem prisahať!“ povie Ľadník, rázne vstanúc.

„A prečo?“ zadivia sa všetci, „neprijmete výborníctvo?“

„Ja nemám kedy chodiť za takým, nech si iného zaopatria.“

Páni pozreli na seba.

„To je s nijakou prácou nie spojené…“ povie Marinský.

„Povinností veľa nebudete mať. Budete chodiť na zasadnutia. Každý mesiac bude raz, a to v nedeľu popoludní,“ vysvetľuje pán Melcer. „Raz do týždňa príde jeden člen pozrieť do ovody, či ovodáška svedomite koná svoju povinnosť, a to je všetko! Áno, všetko!“

„Bože, to je len nie práca?“ zasmeje sa Helena.

„A to je pre vás vyznačenie,“ ohlási sa statkár, „koľkí by boli radi tomu… Ľa, pán rechtor dosiaľ sa hnevá, že vynechali jeho paniu, potom už ani oni nechceli byť.“

„Ja som hrdý na to, že ma vymenovali, i vy máte byť hrdý,“ ohlási sa Žid Schönthal, člen namiesto Čerkásyho.

„Počujete, Ľadník,“ povie Melcer, zastanúc si pred neho, keď Ľadník len nič, a vpije mu vyduté oči do tváre, „prečo ste teda neodkázali, že neprijmete výborníctvo? Bol by som iného odporúčal.“

Ľadník neodpovie, mlčí so vzdorovito zdvihnutou hlavou. Melcer povie ešte:

„A necítite vy nijakú povinnosť oproti vlasti a podporovať to, čo je prospešné pre obec? Vidíte, ja od jari pracujem pri tomto podniku, znášam i urážky, a vy zdráhate sa túto povinnosť, čo je vlastne poctenie, prijať na seba?“ vpije sa hlboko pohľadom do zanovitej tváre Ľadníkovej.

Nastalo mlčanie. Chvíľa bola veľmi nepríjemná.

„No, prijmete členstvo?“ spýtal sa Marinský netrpezlivo, túžiac skončiť to čím skôr.

„Nie!“ odpovie Ľadník pevne.

Na tvárach pánov nepríjemný cit. Načo, do diabla, teda prišiel sem, keď nechce byť členom? Aby im pokazil a znepríjemnil túto chvíľu. No zadržia chladnokrvnosť, neukážu hnev, držia sa dôstojne.

Marinský obrátil sa k richtárovi:

„A vy?“

„Ani ja!“ povie so vzdorom i richtár.

„Tak ani ja, keď vy nie!“ povie i okrúhlohlavý Demiak, ktorý dosiaľ ako kurátor cirkvi verne šiel po boku pána farára.

Páni mlčia. Sú ako oparení. No hnev ich je len proti Ľadníkovi, vediac, že on je príčina ich odporu. Dvaja len za ním idú. Začali sa tlmeno medzi sebou rozprávať.

„Tak teda, keď neprijmete členstvo, môžete odísť,“ povie pán Melcer. „My iní složíme prísahu a na vaše miesta vymenujú sa iní.“

Gazdovia vzali klobúky, ale neodvážili sa podať ruky pánom. Idú preč, len čo Demiak vo svojej prostote šiel k Marinskému, „pánu otcovi“, oddane a krotko podal mu krátku dlaň. (Že Marinský prijal, nepáčilo sa ostatným.)

Páni prísahu skončili, ale slávnostná nálada bola preč. O nadšení viac ani slychu. Všetci sú rozrušení a všetci sa hnevajú, všetkým oči horia hnevom. A sotvaže bol skončený akt, osopili sa na notára:

„Prečo ste vymysleli odporúčať Ľadníka, veď viete, aký je on človek, že hľadí vždy protiviť sa pánom, že je pansláv.“

„Prečo? Chcel som ho získať. Aby bol zaobídený, skrotený — to bola politika.“

„Ktorá sa pekne vydarila!“ posmievajú sa mu.

„To je len ich nedôvera. Oni myslia, že budú za ovodu znášať ťarchy — preto sú proti nej,“ krotí Marinský.

„Nie!“ odporuje Helena. „On sa bojí o svoju reč, ako je i ovoda proti nej.“ Ona jediná povie pravdu.

Páni neodpovedajú… Veď sa to vie… veď je preto… veď je to cieľ, potlačiť ju a vyhubiť… veď je to nesporné… ale Ľadník mal odkázať, že neprijme členstvo, no on chcel im spraviť hanbu. Nazlostení, sklamaní a pobúrení začali sa radiť, koho by bolo odporúčať na ich miesto.

A Ľadník medzitým vykračoval si pyšne hore cestou ako víťaz.

*

V dedine ruch. V ovode je záverečná slávnosť. Vrchnosť a všetka panská inteligencia shromaždila sa vo veľkej sále. Prišly i matky detí, i školská mládež s učiteľmi.

Drobné deti sú vyobliekané pestro, majúc toľko hábov na sebe, že ich temer nevládzu uniesť. Medzi nimi Morka Dorka, odetá v tesnej sukni, cez ktorú dajú sa badať pekné formy jej mladého tela, spravuje hry a tance detí a sprevádza na husliach ich spev.

Akýsi maličký chlapček čiernych očú zarečnil poľakaným hlasom — bál sa veľa pánov, ináč bol smelý — Talpra magyar. Potom na rozkaz Morky Dorky všetky deti staly si dokola, složily ručičky a začaly spievať takto:

Páni a dámy, počúvajúc, rastú od radosti. Oči sa im jagajú, dych sa zastavuje v oduševnení. Už je všetko dobre — vlasť je zachránená. Na dedinu i na nich pôjde sláva a uznanie, azda i odmena. Dedina vyniká v prvenstve, ako ani jedna iná, vďaka jej vodcom. Buta tót zmizne, bude len nádherný Maďar. Ich ústa sú plné pochvaly. Blahoželajú Morke Dorke. Deťom rozdávajú dary.

Morka Dorka sa klania na všetky strany v tesnej sukni, uhýnajúc sa pôvabne, povedomá svojej hodnoty.

„Bože, kto by to bol pomyslel, že sa to naučia,“ rozprávaly si ženičky-matky, ako sa rozchádzaly zo slávnosti. Oči svietia im tichou pýchou. Na tvárach milý úsmev, dojatie nad toľkou múdrosťou.

„Mňa čo by zabil, nepovedala by som slova maďarského, a môjmu dievčaťu ešte sa i sníva po maďarsky. I v spaní maďarské slová vykrikuje!“ vraví jedna ženička-matka.

„I moje… už je celkom z rozumu donesené,“ povie druhá.

„Ba ver’ i ten môj Paľko, no, to je huncút,“ smeje sa tretia, „ten i doma iba maďarsky frfle. On nebude taký sprostý, ako sme my.“

„Ani jeden, ani jeden,“ uisťuje chvatom Kata Lopúškovie, čo býva na hornom konci. „A ako nechcel môj Ondrík chodiť do dadova. Prútom som ho čajsi každý deň zahnala ta.“

„A môj? Viac bitky zjedol ako chleba, a hľa, ako krásne zarečnil to, že talpra maďar. Samej sa mi páčilo.“

„I ja som bila moju Anku a kto by to bol poveril, že i naše deti budú sa shovárať ako panské. A ako sme sa hnevali na dadov, keď ho stavali…"

Chudý, do penzie poslaný nie svojou vôľou, opovrhovaný všetkou panskou spoločnosťou ako nižšia bytnosť, hoci mal také alebo i vyššie vzdelanie ako iní, ale sám cítiac sa nad nich povýšeným, lebo miloval svoj rod a nezaprel ho, stál pred bránou svojho domu, a čujúc reči žien-matiek, idúcich z ovody, a vidiac i panskú plesajúcu čeliadku, slúžiacu inému národu, medzi nimi i Ľadníka, ktorý sa dal jednako zviesť, v ktorom sa sklamal, povedal s opovržením a bolesťou: Otroci!