ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý učiteľ Milo Jesenák prechodí sa po dedine Orešnom. Hlavu dvíha, oči mu iskria, myseľ plná oduševnenia. Pozerá žiariacim pohľadom po dedine, ktorá sa po prevrate zmenila temer na nepoznanie. Každý piaty dom je nový, krytý črepom alebo eternitom. Domy sú s veľkými oblokmi, v nich kvety a záclony čipkové ako na panských domoch. Traja gazdovia vystavili si dom veľký, krásny, s pavlačou, obrátený s troch strán slnku.

Za kostolom studňa na pumpu, nižšie druhá, tretia. Šesť ich je v dedine. Nemusia hospodári v sudoch vodu voziť z doliny.

Hruď Mila Jesenáka dme sa od hrdosti, sivé oko horí ako orlovi. Hľa, aký je náš ľud, akí sme my, aký je náš národ! Niekoľko rokov slobody — a už ako sa dvíhame, rastieme, rozširujeme sa, mocnieme. Pred nami krásna budúcnosť, veľká, slávna. Lebo ľud, oj, ľud náš, aký je to ľud a aký bude!

Zastal pri pomníku padlých hrdinov, stojacom nad kostolom na vŕšku. Prečítal na ňom zlatými literami vyryté mená, ako to robil temer každý deň na prechádzke, potom prižmúriac oči, zahľadel sa do diaľky ponad dedinu, predstavujúc si v duchu ich boje v ďalekom svete, ich žertvy za slobodu národa, a nič iného by si neželal, ako aby aj on bol medzi tými odpočívajúcimi niekde v Sibíri.

Od pošty po ceste knísavým krokom, tučný ako medveď, prichodí listár Ondro Kuvik. V rukách nesie hŕbu novín. To ľud číta a vzdeláva sa, keď dostane noviny vo svojej materčine. Nik nenatíska mu už reč nesrozumiteľnú. Kopu novín nesie Ondro Kuvik, aby ju rozdal po domoch. Ľud túži za tlačeným slovom, za osvetou.

Len inteligencia, tá odnárodnená, tvrdo sa vracia k svojmu pôvodu. No vráti sa, vráti i ona. Je presvedčený on a verí v to pevne.

Z dúm vyrušil ho smiech troch slečien, idúcich dolu dedinou, práve z tej inteligencie, na ktorú myslel.

Idú z prechádzky. Sú veselé, svieže. Jar dáva dobrú myseľ každému. V rukách nesú halúzky čerešňového kvetu, i samy sú podperené ním. Štebocú maďarsky, ale ako zbadali pri pomníku stáť Mila, štoply jedna druhú, potláčajúc smiech, a prešly do slovenčiny.

„Čo robíte tu, kolega, čo dumáte?“ zavolala Júlia Macovská, dievča s dlhým tenkým nosom, výpomocná učiteľka, ostavšia po prevrate na svojom mieste. Čerkásy odišiel inam.

„Prechádzam sa ako vy,“ odvetí on, a zbadajúc ich utajovaný smiech i premenu reči, stuhne na kameň.

„My sme boly v poli na čerešňovom kvete. Pozrite, ako sme sa vyperily… sme pekné?“ koketuje Júlia a štopne Maňu, dcéru statkárovu, ktorá vyrástla na krásne dievča. „Pozri, ani sa nehne od pomníka. Nela, vidíš?“ šepne i druhej.

Nela hodí plecom nevrlo.

„Čo čakáš od neho? To je nie gavalier z našich.“

„Ani ti neodpovie, či sme pekné…“ smeje sa i Maňa.

„Ako sa vám tu ľúbi, kolega?“ spytuje sa Júlia, žmúriac koketné oči hore naň.

„To je kus priskorá otázka,“ smeje sa Nela. „Koľko týždňov, ako ste tu?“

Že obe naraz vravely, Milo neodpovedal ani jednej, povedal o inom:

„Dnes je čas veľmi pekný, nie div, že vás vyvábil von.“

„Nádherný!“ vzplanie Júlia.

„Očarujúci!“ zvolá Maňa.

„Ako v máji — nič neobyčajného,“ na to Nela mrzute, zlostiac sa, že stoja na ceste jemu kvôli tak dlho, i ťahá priateľky preč.

„Fene egye meg, dosiaľ sa drhnem tou slovenčinou, ani sa ju nikdy nenaučím, ani nikdy neprivyknem a sa neuspokojím s tým, že teraz oni sú páni, čo boli sluhovia. Ako sa nadúval, ľaľa. Ani veľmož stál tam nehybne… neprivyknem!“ hodí hlavou zlostne.

„Načo si ostala tu? Mohla si odísť za Dunaj ako iných veľa, ako i Morka Dóra,“ hovorí jej Júlia, nespokojná.

Ona by sa bola rada ešte shovárala s kolegom, ktorý sa jej rozhodne páčil.

„A ty si čo nešla? Neverím ti, a tiež nesúhlasíš s terajším režimom. Teba tiež srdce ťahá a bude ťahať k Maďarom.“

„Nešla som, lebo mám nádej, že to takto dlho nepotrvá, a mám tu chlieb…“

„A kolegu, ktorý sa mi páči,“ smeje sa jej Nela, „a som na ceste zaľúbiť sa doň.“

„A pána vrchného — to je tiež pekný a inteligentný pán,“ zasmiala sa Maňa, zapaľujúc sa tiež od zlosti.

„Iste musíme uznať, že sú títo četníci inteligentnejší, ako boli naši žandári. S tými sme sa vôbec nemohli spoločensky stýkať…“ povie Júlia.

„Eh, čo budeš vravieť toľko. Azda by si sa ta i vydala za niektorého?

„Prosím ťa, a čo by na tom bolo? Koľko našich dievčat vydalo sa za Čechov, len čo ja viem. Erzsi Halgasi vydala sa za oficiera, ktorý nevie slova maďarsky, ona slova česky, a šťastní sú."

„Láska je medzinárodná, vidno,“ zlostí sa Nela, „ale čo už o tom. Poďme radšej k nám na poštu.“

Nela je naveky podráždená. Nespokojná je s terajším režimom, i bola by odišla preč, ale má tu hroby. Matkin, Alžbety Pečiarkin, po ktorej dostala úrad, a Marinského, čo ho tajne zbožňovala a ktorý umrel, krásny a mladý, hocí mu to nik nechcel uveriť, že by to spravil.

Sadla doma za stôl a dala hlavu do dlane v zlej vôli, a len čo si akomak oddýchla, keď zavolal Maco Špehún zo dvora na ňu:

„Počujete?“ (ľud naučil sa už vykať i pánom) „nech mi dajú jeden šek na mäso, vola som musel doraziť, ale hneď!“

Nela pozrela zvysoka, otvoriac oblok.

„Už sa neúraduje — je preč šesť hodín!“ odvetila, začapiac oblok.

„Veď sa vám ruka nezlomí, keď mi ho podáte,“ na to Maco.

Je nahnevaný, priam by jej niečo vysolil, lebo ľud je teraz už smelý. Postál asi štvrť hodiny, dudral, vysvetľoval, že nemohol skôr prísť, lebo lúpali vola, potom i prosil, a keď sa ani neukázala, odišiel do družstva.

„Tak… a keď prídu financi a keď ma udajú, tak zaplatíš ty za mňa?“ šomral cestou. „Keď to hocičo dajú na poštu, taká fiflena, taký ovad, no… no…“

V družstve sedelo viac chlapov okolo stola. Fľaša páleného plná pred nimi. Pili v rozhovore, niektorí i pivo, čo sa naučili od Čechov. V družstve bolo útulne a milo. Obsluhovaly okrem spolkára i mladá a pekná jeho žena, na ktorú žiarlive dával pozor muž, i jeho matka, pekná, vysoká staršia žena. Chlapi boli už dosť červení v tvári, každý rozprával a každý mal, na čo by sa ponosoval.

„To je just tak, ako bolo i predtým,“ vravel ktosi, ktorého neprijal notár, lebo popoludní neprijíma stránky, vtedy je vraj čas na inú robotu. „A či ja mám kedy s lazov hockedy do kancelárie?“

„Nuž a ja?“ povie Maco Špehún, teperiac sa za stôl — bol veľmi nešikovný chlap. „Ani mňa poštárka neprijala. Hádam nestihne. Pôjde sa zabávať. Počujete, ako dunia lopty, a to každý večer. Aj četníci chodia ta. Nie že by radšej hľadali bačikovi Ondrovi Koškárovie slaninu, čo skapala pred týždňom. Ale ani to teraz nič nestojí — četníci. Ver’ tí boli za Maďarska. Tí, keď dostali do hrsti chlapa, dobre ho nezabili. Ten sa už musel priznať, a títo nič. Hrajú sa i vo všedný deň, že po službe. Aj poštárka je taká. Aby prišiel zajtra, že teraz je po čase, a ja mám za lajno dva razy chodiť na poštu?“

„A mňa k telefonu v nedeľu nepustila. Tak na kýho čerta ho postavili, keď nemôžeme, keď sa nám páči a keď nám treba, telefonovať. Že po desiatej nemusí byť v úrade.“

„Ani notár je nie doma dnes,“ podotkne ktorýsi.

„Že vraj šiel do mesta o tie voľby,“ ohlási sa spolkár, nízky vľúdny chlap, príjemnej tváre.

„A načože sú tie voľby?“ ozval sa Paľo Krapeň, i preto napaprčený. Pekná tvár mu očervenela od zlosti (i že bol už koštoval). „Ani to teraz nestojí nič. Voľakedy boly dve strany, pravá a ľavá, teraz ich je do dvadsať, a všetky nestoja nič.“

„Aspoň si máme v čom vyberať,“ poteší ich spolkár, vľúdny chlap, ktorý rád sa i žartúval.

„Da ver’ to bolo voľakedy inak. Pálené tieklo ako voda, cigár a dohánu ani plevy,“ vraví starý Kapkoš ovisnutej gamby. „Boly to časy! Ľudia nevychádzali z opilstva, ešte i ženy. Tie si raz i čepce potratily niekde v doline.“

„A teraz nedajú nič — čo také voľby stoja?“

„A ženy… načo je tým vót? By to čert vymyslel, aby aj ženy volily,“ horší sa Paľo Krapeň.

„A čo by sme aj my nevolily?“ ohlási sa mať spolkárova, vysokej, statnej postavy žena, ktorá pomáhala synovi obslúžiť hostí. I postaví sa ako do boja, podoprúc si boky.

„Robíme i my, žijeme i my, a tak si môžeme i poslancov voliť!“

„Vy si len frajerov voľte,“ zavrátil ju starý Kapkoš.

„Ešte aj Cigáni majú hlas, a že by sme my nemaly?“ stavia sa udatne Mara, mať spolkárova. Oči sypú jej iskry, ako hľadí s hnevom na chlapov a najmä na Kapkoša.

„Aj Cigáni!“ smejú sa chlapi, nedbajúc o Maru. „No, kto to kedy videl, či tí platia dane?“

„Podpory dostávajú, nie že by platili. Aj to by mali skasírovať. Ľaľa, Cigánky aké chodia zaodené, predtým remeselníčky tak chodily.“

V hornom konci z druhého sklepu — sú už štyri v dedine — vybehol asi tridsaťročný nízky, tučný človek, učiteľ zo susednej dediny. Pil tam víno od obeda vždy, ale i zapáchalo od neho na desať krokov. Dnes nevyučoval, ani včera, ani predvčerom. Teraz nemusí sa báť a dbať úzkostlive na svoje povinnosti. Kňazi nemajú do školy nič, ich moc je teraz malá, okrem vyučovania náboženstva, čo sa nemusí tak pestovať hlavne. Škôldozorci sú kolegiálni — bývalí učitelia. Nie tak, ako za starého režimu, kde sa škôldozorcovia nadúvali proti učiteľom ako polbohovia proti sluhom.

Učiteľ Fero Beláň zazrel Mila i kričí:

„Kolega, kolega, počujete? Zas aké milé prekvapenie. Stiahli mi z platu päťdesiat korún. A to už po tretí raz tak. To je posmech, čo robia s nami, učiteľmi…“ ponáhľa sa k Milovi, ale na pol ceste prišlo mu na um čosi inšie, i vráti sa bystro do sklepu.

Milo podíval sa za kolegom, čo sa vracal do sklepu, počkal, kým prebehne notár Vyvoda na aute po ceste, ukloniac sa mu. Notár zakýval mu rukou, veselý a hrdý na svoj voz. Auto zahučalo a zmizlo v oblaku prachu za kostolom. Milo pozrel na dom, kde bola pošta a kde zmizly slečny, z ktorých jedna sa mu ľúbila, pomyslel, ako sa shováraly, kým ho nevidely, a jednej meno je Mačovská, druhej Pečiarka, tretej bolo pôvodne Jahodová.

„Veď sa vy vrátite!“ pomyslel s presvedčením, vychodiac z dediny.

Ako chcel zabočiť na lúky, stretol gazdu Ďura Lopára, idúceho z poľa, kde si čistil lúku od skál a rozmetával krtičníky. A ten ledva sa pozdravil, hneď začal s mračnou tvárou zhurta:

„Prečo ste ma udali pre chlapca?“

Milo, oči ktorého blúdily kdesi po lúke, púpavou zakvitnutej, pozrel naň zadivene.

„Toho žiaka? Preto, lebo ho neposielate do školy.“

„Preto ho neposielam, lebo je mne chlapec treba. Pasie jahnence, a mňa pokutovali na dvadsaťpäť korún. Načo ste ma udali?“

„Zákon nariaďuje, a ja som na to tu, aby som učil.“

„Bodaj aj ten zákon! Či to bolo voľakedy, žeby deti osem zím chodily do školy? Môj syn nebude ani fiškál, ani kňaz. Predtým chodilo sa šesť zím do školy, a bolo dobre.“

„Buďte radi, že vám deti budú múdrejšie a učenejšie od vás.“

„Aké múdrejšie?“ nahnevá sa Lopár. „Deti sú nám potrebné doma. Na to ich máme, aby nám pomáhaly, nie aby sa vám v škole učily. By to čert vyhútal i s tými skúškami! Predtým o Ďure boly exámeny, teraz v kosbách. Tak aká je to múdrosť?“

Po ceste letel na bicykli mládenec Miškovie, a nemerkujúc, dobre postrčil Lopára do boku.

„Ký čert že si?“ zazlorečil Lopár, temer spadnúc s nôh, „aby ti nedal poriadne zaucho… ani tohto predtým nebolo…“

Mládenec, nedbajúc, letel preč, a učiteľ sa odvrátil tiež, zabočiac na lúku. Nebude šíriť reč s Lopárom, lebo darmo by ho presviedčal a vysvetľoval starému z predprevratových škôl. Takí sa už nenapravia a nepreinačia. Starým sa nič nepáči, čo je nové a čo nie oni vynašli.

„My inakší ľud vychováme,“ pomyslel si, plný nádeje a sebavedomia, „inakších!“

Lopár rozzlostený kráča do dediny. V duchu sa vyhráža, že by priam zničil všetok poriadok. Nezbadal ani rútiace sa veľké auto, plné vracajúcich sa jarmočníkov, ktorí si ho spoločne najali, nechtiac ísť pešo z ďalekého mesta. Zas musel odskočiť, zlorečiac, aby ho nezachytilo.

„Čo netrúbiš, ovad?“ zagánil za uháňajúcim vozom.

„A ste hluchý, bačik? Veď trúbili ani na vola,“ smeje sa mu akési dievča, čo husi páslo v garáte.

„Aleže čuš, sopľa!“ nasršil sa on.

Ako vchádzal do dediny, dohonila ho jeho kmotra, Mara Kvasnička. Niesla koš, plný mladej bučiny pre kravu.

„Tak… ste uhádli,“ šomre Lopár, „ja mám zato chlapca, aby sa vám v knižkách hrabal, čajsi kým sa neožení…“

„Čože sa horšíte, kmotrík?“ prihovorí sa mu Mara vľúdne, dobehnúc k nemu i pri ťarche, čo nesie na chrbte.

„Ale za toho chlapca,“ Lopár sa obzrie za kmotrou a stíši krok. „Musel som platiť dvadsaťpäť korún pokuty, že nechodí do školy. Rechtor zadal, a mne je chlapec potrebný k jahnencom. Ale čože ten o to dbá!“

„To!… a keby aspoň učili v tých školách, ako sa patrí, ale terajšie školy — to nestojí nič. Iba tých kníh veľa a drahé. Aj ja som dala pre dievča za dve osemnásť korún. Kdeže by to! Či to predtým bolo? A načo sú tie knižky? Šlabikár, čítanka, katechizmus, počtovnica, a dosť!“

„I ja to vravím,“ tvrdí Lopár pevne. „Rátať, čítať a modliť sa, to je pre sedliaka dosť.“

„A tých učiteľov už troch máme. Predtým starý pán rechtor deväťdesiat detí učili, boly ani nadusené v škole, a bolo dobre. Teraz každý učiteľ má ak po štyridsať detí, my iné nerobíme, len školy staviame. Iba ešte dobre, že i štát dá na ne.“

„No aj na učiteľov… Veď ako by sme to i vládali sami.“

Kmotor s kmotrou zmizli v dedine s hlučným hovorom a učiteľ vyšiel za lúkami na vrch, zkade bolo vidno celé okolie. Tam si sadol na skalu pod rozkvitnutú čerešňu, a hľadiac snivým okom po šírom kraji, snil o krásnej budúcnosti slobodnej vlasti a — o krásnej Mani, dcére Radó-Jahodovej, ktorá sa vráti, zkade pošla…

*

V nedeľu popoludní vysadly vyobliekané ženy na brvná niže potravného družstva. Brvná boly tam pohodené od lanského roku, keď zaviedli telefon do dediny. I dobre sa tam sedávalo na slniečku.

Ženy sú ako vymaľované v krojoch. Ligocú sa v nádhere na teplom, jagajúcom sa slnku.

Pred nimi postávajú chlapi, zväčša po pansky oblečení. Poniže naboku pri dedinskej studni spievajú dievčence a pred družstvom na verande samopašia mládenci. Jano Miškovie, ten, čo onehdy strčil bicyklom Lopára, vše zavrčí na harmonike. Chlapci sú vyobliekaní po pansky. Niektorí majú i tvrdé goliere, hoci im hrdlá, nenanavyknuté na to, sťahujú a režú. Niektorí majú farbisté svetre, a Paľo Zverajovie, najbohatší mládenec, peknej belavej tváre, má lakovky a na striebornej retiazke cez vestu hodinky.

„Či ste počuly, stvory božie, že Olienkovi financi vzali kotol, čo pálil rožovku?“ spytuje sa Merkuľka Sačkovie, sediac na skale oproti iným ženám: „ten si to zas odsedí.“

„Posmech, čo robia pre to pálenie. Na Turkovke že si aj o majetok prišli zaň gazdovia, a predsa pália…“

„Hja, veď nám sľubovali, že si budeme môcť páliť,“ zastarie sa Struhár, tučný, už šedivý chlap.

Sadne k ženám na brvno, zunoval už stáť. Tlačia ho baťovky, má nové, a bol naučený chodiť len v krpcoch, no musí i on za inými.

„Sľubovali, sľubovali aj, že nebudú veľké porcie, či dane, ako sa teraz vraví,“ začne i Ďuro Čučko odhora, čo si vlani postavil nový dom, od ktorého nebude platiť daň dvadsať päť rokov, „že si môžeme páliť, že nemusíme dary nosiť notárovi a poštárom, a tu ti vyhútali ešte i daň zo psov, daň od mäsa, daň do nemocenskej za sluhov, za bachtera, za hájnika, čerta-diabla, a vraj bude nám lepšie…“

„Mne to povedal istý pán v meste — bol Maďar alebo Žid, neviem, ale fajn chlap, poriadny — že to všetko Česi robia. Tí že nás zahubia, lebo že všetko pre seba habú.“

„Veď je to i pravda!“ zavolá Merkuľka Sačkovie.

„To teraz všetko na Čechov váľajú,“ povie Ondro Tŕnik, bývalý legionár, „a veď sme vovedne bojovali za slobodu.“

„Za akú slobodu, čo za slobodu?“ skočí mu do reči gazda Lopár, ktorý tiež tam postával. „Porcie platiť musíme, kňaza, rechtora platíme ako predtým. Notári vraj nebudú, a tu sú, fiškáli vraj nebudú drať, a derú. Za osem rokov deti musia chodiť do školy, či sa to nám, rodičom, páči a či nie. A vraj sloboda!“ horlí Lopár, len tak mu žily navierajú na červenom mocnom hrdle. „Vlani som musel za sud slivák vyliať do garátu, čo som sa bál financov, a vraj lepšie bude, ako bolo, vraj sloboda!“

„No dosť ste zato napálili,“ podotkne tučná vdovica Boncuľka, uškľabiac sa.

Lopár jej je sused a pooberal i jej slivky, keď nebola doma.

„Veru dosť! Bodaj každého financi chytili,“ povie Plačkovka, chudá nahnutá žena. Bola veľká nenávistnica opilcov, lebo i jej nebohý muž bol ním a umrel od toho, čo sa mu zapálil špiritus v hrdle.

Zamĺkli akosi, mysliac na jej muža-ožrana, len po chvíli ozval sa Jano Lavičkovie, ktorého prezývali pánom:

„A tá drahota, pane! Chudobný človek bár by nežil.“

„Kdeže je teraz dobre?“ ozve sa legionár zas. „Inde je ešte horšie ako tu.“

„Za pár čias dobre nebude… To ešte od vojny, tá všetko pokazila,“ uzná druhý chlap, Jano Ďurovie, pokyvujúc hlavou.

„Kdeže sú tie časy, čo boly pred vojnou?!“ vzdychá vdova Pupkovka, ktorá si z penzie lanskej jesene kúpila kravu. „Nikdy už tak nebude. Kupovaly sme si po desať krajciarov na sukne barchet, teraz po desať-pätnásť korún!“

„To je tak!“ kýva hlavou Ďuro Gajdoš, „už nikdy tak dobre nebude, ako bolo!“

„A pred vojnou ste vraveli, že je zle, že musí vojna prísť, aby bolo lepšie,“ posmieva sa legionár.

„Nevedeli sme, čo vravíme…“ odpovedali mu druhí.

„Zle, zle je!“ tvrdí hlavato nízky Gažík, štychajúc si zuby slamkou. Jedol trochu slaniny, zacvíkalo sa mu kus kožky z nej medzi zlatý zub.

„Ja odídem ztadeto, ja tu nebudem, lebo tu nevyžijem!“ ohlási sa Paľo Krapeň, zadĺžený po uši. Dal si postaviť dom na poschodie a nedošly mu peniaze, musel si požičať naň, a teraz veritelia pýtajú i kapitál, i úroky, čo ho nesmierne jeduje. Pravdaže je len tak, ako i predtým bolo. Dlh sa musí zaplatiť, a že bude lepšie… „Predtým, keď sme chodili na Dolnú zem na žatvu, bolo inak, ale teraz… kdeže si zarobíš?“

„Francúzsko je naša Dolná zem teraz!“ zavolal mu ktosi.

„Iba bieda všade!“ hodí rukou Jano Dugan, čierny, vysoký chlap, veľký komunista, čo čítal „Pravdu“.

„Čo by ste vy vedeli, čo je bieda?“ zastarie sa Anča Kapcovie, starenka, zohnutá ako kľúčik, otrčiac na nich peru. „Teraz jete chlieb z poloviny, a predtým sa jedly rezance a koláče z ražovej múky — chlieb z jačmeňa. Nám do školy mamy dávaly pečené zemiaky, a vy dávate deťom čokoládu a naranče. Predtým gazdinej kilo cukru trvalo za pol roka, a vy celé klobúky cukru kupujete, lekváre, zafty varíte, torty pečiete. Už sú vám ani pampúchy nie dosť dobré, a to bolo kedysi najhrdšie jedlo… Piškóty, cukrové kúsky pečiete… Čo by ste vy vedeli, čo je bieda?!“ posmieva sa im stará s vylámanými zubmi, merajúc ich opovržlivým pohľadom. „Veľké nároky vám narástly, to je to!“

„Všetci by ste chceli byť pánmi,“ prikyvuje uznale i druhá stará žena, mysliac na svoje detské roky, keď si i ona nosila do školy tekvičné semiačko a zemiaky.

„Aká bieda, čo za bieda?“ nahnevá sa už i Ďuro Buben, boháč dediny. „Tanečné kurzy sa zriaďujú po dedinách na valčíky a tangá, starci dostávajú podporu, nezamestnaní kartičky na chlieb a múku a iné…“

„S tými kartičkami tiež nerobia spravodlive,“ mieni Jožo Klipkáč, teraz nedávno oženený, ale už si ženu odohnal. „Bačikovi Šakovcovi dali naraz tri, a tí majú i junce, i kravu, a mne len dve.“

„A mne len jednu!“ zavolá rozhorlene Lavičkovie „pán“.

Prišiel k nim vysoký počerný chlap, najmúdrejší a najbohatší v dedine. To je richtár či starosta. Šiel do obchodu, ale sa pristavil, zastanúc si naboku, aby počul rozhovor.

„I Hrbačka dostala v zime sama naraz tri kartičky!“ zakričal odboku Jano Horniak.

„Chudobe sa spomáha, ale gazdovia hynú,“ ozve sa ten, čo ho baťovky stískaly, pokyvujúc hlavou. „Obilie lacné, dávky veľké… veľa nás nanivoč vyjde. Ľa, Paľo Kuko je už tam!“

„Ten nebude mať nikdy nič, keď si všetko prepije; ani Olienka, keď platí za pálené tisíce. Kto je usilovný a varovčivý, zmôže sa i teraz.“

„A ver’ je pravda. Moji rodičia boli želiari, a teraz, chvála Bohu, máme dva voly, dve kravy i pole…“

„Ľa, čože je tebe,“ hodí opovržlive rukou Lavičkovie „pán“.

Každý vie, že sa Mukaj dobre oženil, že zdedil po sestre, že bol v družstve, kde bokom i sebe gazdoval. To každému prebehlo mysľou, no nepovie nik nič. Dívajú sa, ako sa prebehujú na bicykloch mládenci po ceste, samopašiac a smejúc sa, keď niektorý neskúsený spadol.

Od obecnej studne spievaly dievčence:

Popred nich sa prešuchla obstarná žena s knižkou pod pazuchou. To je Zuza Papačka tu odhora, ide na shromaždenie baptistov. Uteká a najradšej by si uši zapchala, aby nepočula spev a smiech ľudí, lebo nemôže strpieť svetskú veselosť. Takýchto je v dedine už viac. Prečo nie? Je sloboda. Prečo by si nevyvolili vieru, akú chcú? Stará sa im už zunovala, duše túžia za novotou.

„Ľa, i táto by sa mohla hanbiť ta chodiť. Čože by taký Ďuro Meken vedel do Biblie,“ podotkne Struhár. „Že im je vraj ten za kňaza.“

„Da ver’ by sme sa všetci mali dať tatam. Tí sa vám vždy modlia.“

„Nie sú zato lepší, ako sme my. Zverovie Jano i včera pásol v mojej ďateline, a keď som mu dovrával, ešte ma hrešil on.“

„Oni sú pyšní, že sú svätí, tak nič nestrpia proti sebe,“ vysvetľuje jeden.

„Prečože by sme sa mali k nim pridať?“ povie jedna zo žien.

„Iba ak zato, že by sme kňaza nemuseli platiť a cirkevnú daň.“

„A veď by to dobre bolo,“ hodí plecom Krapeň.

Popred nich prešiel štíhly mladíček, ten, čo kedysi plakal od zlosti nad maďarskou úlohou.

„Ľa, iba takýmto je dobre i teraz, ako i predtým bolo,“ zašomral Jano Dugan, veľký komunista, čo čítal „Pravdu“. „Nerobia nič, a dobre im je. Kosu mu do ruky, nech by robil ako my!“

„Daj mu svoje zeme, tak bude kosiť,“ zavolá Plačkovka, čo sa jej mužovi v hrdle špiritus zapálil.

„Da ver’ by ho neželel zraziť, pankharta jedného!“

„Cit! počuje ťa. On je nie pankhart, mohol by ťa zažalovať,“ povie jedna babka starostlive.

„Nech žaluje! Každý pán z nás tučnie!“

„No tento zle stučnel,“ smejú sa mu. „Keby ho dal na oheň, zbĺkol by ako rážďa.“

„Mohol si sa dať vyučiť, tak by si bol i ty pán.“

„Vyučiť, vyučiť… na to načim peniaze, kde by ich bol vzal?“

„No, ver’ načim. Nejde to len tak!“ povie suchá vysoká žena, bývalá slúžka u pánov. „Ľa, pani Javorská, kde som slúžila, i hladovali, kým si syna vyučili za kňaza, a tak mnohý pán.“

„I naši si dajú učiť,“ rečie naboku starosta, „v meste sú školy plné sedliackych chlapcov, čo sa učia na pánov. Netrápte sa nič!“

„O chvíľu budeme všetci páni.“

„Veď sme už aj!“ zakričí Plačkovka. „Pozrite na tých mládencov na flajstri pred spolkom, či má niektorý kabanicu na sebe? Krpce ste už zahodili, nosíte gamaše. Košele s tvrdým golierom, mašne. Miesto píšťal majú harmoniky, gramofony, hrajú sa karty, kopanú, a vraj psota. Dnes ani slúžky nedostaneš.“

„Počujete, stvory, prečo si boháči Zverajovci Jana nedajú vyučiť?“ začne jedna o tom. „Pán učiteľ povedali, že má dobrú hlavu. Tí by už len mali zkade vynakladať. Ty, Mara, chodievaš ta, ty vieš.“

„Prečo?“ povie Mara, smejúc sa samoľúbo, že k boháčom chodí. „Anča, jeho mať, povedala, že keby bol vyučený pán, že by sa za nich hanbil, že by ich neuctil — tak zato.“

„Ajaj, a takýto si vari uctí rodičov! Pipíška si i včera nazývala mater…“

„No nie je každý Anča Pipíška!“ nahneval sa Struhár.

„Tu je ešte ako-tak, zbaví, ale po mestách…“ začína Lavičkovie Jano zas o biede, „kde fabriky stoja, tam je hlad medzi robotníkmi, tam!“

„V meste?“ nahnevá sa Pavús. „Veľa je tam takých, čo sa im robiť nechce, zato nerobia. Sám mi jeden povedal, že načo by šiel do práce, keď ako nezamestnaný dostane denne desať korún, čo mu je vraj dosť na deň. Čože máš tých spomínať? Vari by chcel niektorý slúžiť? Nedostaneš sluhu, čo by si ho zlatom platil, ani slúžku,“ jeduje sa Pavús.

On sluhu nedostal ani teraz, musí sám všetko robiť. Detí nemá, čo by pomohly. Žena nechcela mať viac ako jedno, a to umrelo. Tak teraz dobre sa nepretrhnú v robote.

Nik nepovie nič. Každý vie, že do Pavúsov nejde nik i preto, lebo neopatria čeľaď poriadne. Jeho žena, skuhraňa, ani sebe nedožičí, nie to že by druhému.

Odhora idú vyobliekané tri ženy. Jedna mladá, to je Anča Paľkovie, a dve staršie. Mladá nesie batoh, uviazaný v peknej, červenými hranami pretkávanej plachtičke. V ňom koláče, ako sito veľké, jedna baba, plnená makom. Na koláčoch košík, naplnený pampúchmi, v ruke nesie misu s tortou.

Druhé dve na chrbtoch nič nenesú, len v rukách misky s pečivom, cukrovými kúskami a piškótami.

Nevesta Krajičkovie sa pováľala, má dievča po šiestich rokoch vydaju. K nej idú ženy. Anču volali za ručnú kmotru.

„A vy ste si toho hodne nabrali, či vám máme ísť pomôcť?“ zavolaly oproti nim ženy.

„I samé si odnesieme,“ odpovie nevesta Anča, a ako sa zasmeje, zaskvie sa jej rad zlatých zubov v ústach.

„A že vraj i vy pôjdete do Francúzska?“ spýta sa Struhárova neduživá nevesta. Práve vyšla von k ženám zohriať sa na slniečku.

„Pravdaže i my. Tu nevyžijeme,“ odpovie pekná Anča. Jagá sa v slnku v nádhernom kroji, plno perál a zlatého boritášu len tak slepí oči.

„Na druhý týždeň,“ povie smutne stará žena, jej mať, čajsi zaplačúc.

„I ty pôjdeš?“ spytujú sa s účasťou ženy Anči.

„Ja nie, len môj muž so švagrom.“

„Múdra!“ pochvália ju chlapi, kývajúc hlavami, „budeš mať slobodu sama doma.“

Ona zablysla čiernymi očami, smejúc sa a ukážuc rad zlatých zubov. Pohodí žartom:

„To sa vie, že budem.“

„Dobre sa nepretrhne pod tým batohom,“ súdily ženy, ako sa vzdialily od nich. „Päť mís niesly okrem batoha. Čím tvrdšie — tým hrdšie!“

„Nebude dobre, kým komunisti nebudú panovať; tí by také parády zakázali!“ vraví Paľo Krapeň s presvedčením.

Má dlžobu za ten poschodový dom, ktorú republika nechce zaplatiť, a komunisti by všetky dlhy zmazali, i jeho.

„Tak som počul, že ak by vyhrali oni, tak sa dlhy nebudú platiť, lebo boháči nesmú byť, ani chudobní,“ povie ešte o tom, na čo vždy myslí.

Na tvárach zjavily sa úsmešky. To mrzí teda Paľa!

„Aj ja som to počul, aj iní počuli,“ ozve sa bystro jeden, tiež dlžník veľa peňazí, hoci bol boháč, keď mu rodičia umreli. No on zle gazdoval a premárnil všetko, čo mu nechali. „Tetka Devianka sa i zabožili, že tak ani oni nezaplatia ani haliera nikomu. Dlžni sú Mare Puškorke vari do dvetisíc, keď tú lúku kupovali a syna ženili.“

„To by bolo dobre pre dlžníkov, ale či by sa tebe páčilo, keby si niekomu pomohol pôžičkou, a ten by ti to nemusel vrátiť,“ povie počerný chlap, stojaci naboku, nezdržiac sa nezastarieť.

„Tak, tak,“ smeje sa legionár, „či by sa ti to videlo… pravdu vravia starosta.“

Pucko zagánil naň. Legionár stavia sa proti všetkému. By to do čerta nehnevalo. Ale nie div, i on sa pokladá za pána. Robiť sa mu nechce, vymenil si pas na poľovačku, tak len poľuje a zajace jedáva.

„Bol si i v Rusku, a nezastávaš komunistov,“ vyčítal mu.

„Veď zato!“ mykol hlavou legionár, „viem, ako je tam.“

„Ty s pánmi držíš a pánom by sa malo všetko pobrať, veď z nás žijú.“

„My robíme a im musíme všetko dávať,“ povie vysoký Jano Dugan, ten, čo „Pravdu“ čítal; „a nám ani na dane nedochodí!“

„Zato si si zaklal pominulej zimy dva bravy a máš dve kravy v stajni!“ pomyslel si počerný chlap, stojaci naboku, a hodiac potupne rukou, bral sa preč; nebude sa háveďou zapodievať — zajtra zaďakuje z richtárstva.

„Keby tak bolo, ako je v Rusku, bolo by dobre,“ povie hlavato ešte Dugan.

„Lebo neviete, ako je v Rusku. Tam je všetko spoločné. Vaše kravy by neboly vaše,“ povie legionár.

„A čie?“ vystrel sa Dugan ako struna. Oči zablysly mu zlostne. „Nie moje? To by rád videl!“

Dedinou zaznie húkanie motoru. To pán učiteľ-správca ide do mesta na svojom aute s mladou peknou ženou a učiteľkou. S nimi ide veselosť a smiech. Ženy s úsmevom hľadia za nimi. Mladosť je každému milá, ale chlapi mrzute sa odvracajú a rozídu sa. Na tvárach závisť. Každý by rád mal také auto…

Keď prach, rozvírený autom, zmizol, ukázala sa na ceste zohnutá chudá žena s troma deťmi. To je vdovica Vítovie, ktorej muž odpadol na vojne. Deti sú chudé, málokrvné, zle chované, vyrastené ako v pivnici, v izbe, ktorá je nikdy nie vetraná. Dostáva penziu i na deti, ale to nestačí, keď iného príjmu niet. Do zárobku nemôže ísť od detí, ale sa jej ani veľmi nechce. Inému robiť sa nevyplatí a chudobný človek ani nemá vôle do ničoho. Chodí zafúľaná i ona, i deti.

„I tá by sa raz mohla umyť a oprať,“ povedaly ženy, nahnevano súdiac. „Horšia je ako žobráčka.“

„Pre jej robotu by sa mohla!“ dosviedča Struhár, ktorý neodišiel s chlapmi, ale sedel ďalej so ženami.

Na konci dediny pán Kamenský, poslaný predčasne do penzie, ale teraz uvedený nazpät do úradu, stojí pri stole vo svojej kancelárii, majúc v ruke akýsi spis. Práve prišiel z dediny, kde počul rozpravu ľudu.

Izba je plná mladých ľudí, i starších, ktorí prichodili k starému pánovi na poshováranie. Prechodia sa po izbe alebo sedia po stoličkách i diváne — tí, ktorí prišli z ďalej — v hlučnom rozhovore, v žartoch a smiechu.

Pri obloku sedí mladíček sedemnásťročný, ten, čo plakal kedysi pri maďarských úlohách, a plače i teraz.

„Čo ti je?“ spytuje sa ho starý otec od novín.

„Keby ste boli počuli, čo rozprávali ľudia na dedine!“ zlostí sa a plače ďalej.

„To je ľud taký, nič sa mu nepáči. Keby mu dal dnes, za čím túži, zajtra by už reptal proti tomu. Nič si z toho nerob!“

„To nielen ľud je taký,“ povie jeden, mladý priateľ, vysoký, tenký, inteligentného zjavu. „Pozrite tieto noviny,“ vyťahuje z vrecka číslo, „sú nespokojné, chcú autonomiu.“

„A tieto!“ vyťahuje druhý, Lajo Červeň, „baťko, čítajte, to sú socialistické — tiež nespokojné.“

„Tu i ja mám jedny,“ núka Milo Jesenák, „také nespokojné.“

„Ja tiež,“ otrčí tretí, starší, „každé majú iné požiadavky, sú nespokojní, a ja držím s nimi.“

„Viem, viem,“ odmieta Kamenský. „Jedni chcú autonomiu, druhí nechcú, jedni sú socialisti, druhí komunisti atď. Jedni sa boja o reč, druhí sa neboja, jedni nedbajú, čo sa dve reči i vedno spoja, druhí nechcú, aby čo len slovíčko mali spoločné. Jedni úzke spojenie s Čechmi, lebo v spojení je sila, druhí úplné oddelenie od nich, lebo v tom vidia záchranu národa. A každý je sklamaný, lebo čakal raj. Každý by vedel lepšie viesť štát a vlasť. Nevidia dobrodenia, len chyby.“

Mladí priatelia najskôr sa smejú, potom sa začnú škriepiť medzi sebou. To je znak života a kritika je potrebná… Sloboda je nie na to, aby sa rvali medzi sebou, ale aby pracovali za dobro.

Starý pán pozerá na nich, počúva, ako každý náruživo bráni svoje presvedčenie, no nezastarie sa do škriepky.

Ale keď jeden vo svojej náruživej dišpute povedal, že lepšie bolo za Maďarska, zachvel sa a zbledol.

Tak?! Lepšie bolo pod päsťou, vtedy by ste boli svorní, teraz sa hašteríte ako deti a neviete žiť v slobode? Chceli by ste, by sa nad vami panovalo, chceli by ste bič nad sebou…?

„Otroci!“ zašomral s hnevom a opovržením.