ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nik ešte Draka nevidel, nik sa s ním nezhováral. No od chvíle, keď voziar, čo sa vracal so soľou z Podolínca, zastal na mraku pred krčmou a oznámil, že ho predbehol poniže Stúp, že sa mu dokonca prihovoril, od tej chvíle predrala sa zvesť neviditeľnými špárami do každého dvora. Zaľahla ľuďom do uší a zavadzala tam, akoby to bola voda, ktorú nikam nemožno vytriasť do dlane. A ľudia začínajú naraz našľapovať opatrnejšie, hovoria skoro šeptom a strhávajú sa pri každom hrmote. Ženy sa ukradomky prežehnávajú, chlapi znechutene kľajú. Matere zaháňajú deti po záhumniach a duria ich predčasne do postelí. Čeľadní otcovia sa ustarostene presviedčajú, či je statok dobre uviazaný k válovu a rebrík proti ohňu či je správne opretý hore strechou. Nevesty a mladé vdovice sa horlivo priberajú do mútenia a s nápadným dôrazom stískajú dbanky medzi pružnými kolenami. No nezaplašia tým hriešne myšlienky, ktoré sa im nič po nič derú do hlavy.

Čochvíľa vyjde ktosi na priedomie, podíva sa znepokojene nahor i nadol a zase sa bezradne poberie dnuká.

Drak sa vracia…

Nebo na západe horí zlovestným svitom, povetrie je nehybné a zem nevydáva vlahy. Tma si sadá zákerne medzi dvory, dym sa stelie po strechách, ohne v kozuboch postupne hasnú a všetky večerné zvuky znejú zdusene a placho… Zostáva jediné miesto, kde možno vyčkať jeho návrat v pomernom bezpečí.

Krčma u Baumhorna je však nepríhodne ďaleko. A tak sa tu zišlo sotva pár chlapov, dosť ľahkomyseľných, aby si trúfali opustiť ženy v takýto čas. A i tí zaváhali predo dvermi a rozmýšľali: majú, alebo nemajú vojsť? Kým si doma, môžeš sa tváriť, že o ničom nevieš, že sa ťa celá vec netýka. Náhle však prekročíš prah krčmy, stávaš sa v istom zmysle verejným činiteľom, pretože tu sa riešia všetky spoločné veci a každý tu má rovné slovo. No, poručeno pánu bohu. Treba sa poradiť, treba si pohovoriť o veci, aby ich nenašla nepripravených a bezradných.

Lenže sotva prestúpiš prah, zháčiš sa a si naraz celkom rozpačitý: vyzerá to ináč, než si si predstavoval. Každý zíza osve na svoj rumplík s pálenkou, nevidno nijakej družnosti, nijakého spoločného záujmu. Nik akosi nevie nájsť vhodné slovo, každý sa tvári, akoby bol sem vošiel len tak idúci. Konečne, možno je ešte čas. Nevedno predsa, či Drak pôjde rovno domov, alebo sa cestou niekde pristaví. A potom: ak má niekto začať, prečo by som to musel byť práve ja? Ak má niekto hovoriť, musí to byť predovšetkým Šimo Jariabek.

Všetci myslia na Šima Jariabka. Lenže Šima tu niet. Hoci dávno mal už byť medzi nimi. Lebo ak treba niečo vykonať, kto iný sa má na to podujať, ak nie Šimo?

— Ja si, veru, prsty páliť nebudem.

— A ja, bohuprisám, tiež nie.

— Nech chlípe kašu, kto si ju navaril.

— Nechcem sa váľať v hnojnici, čo tečie poza dvory. Nemám chuti dať sa podpáliť.

Nik to ešte nevyslovil, ale ani netreba nič vyslovovať. Všetci vedia, že ak má niekto zasiahnuť, môže to byť len Šimo. Ale Šima tu niet. Šimo vartuje svoju mladú ženu.

Čerta kopasného ju ten vartuje. Veď každý vie, ako spolu žijú. Kde sa teda tára? Kdeže je, keď ho najviac potrebujú? Už aby tu bol, už aby bol koniec tomuto protivnému prestupovaniu z nohy na nohu.

Ani nápoj nemá dnes nijakej chuti. A lampa nad pultom ledva sliepňa. Človek sa cíti ani na pohrebníku. Krčmárisko s pupkom a mastnou tvárou je ešte hnusnejší ako obvykle. Fuj, aby ho… Stojíme tu ako koly v plote a čušíme ako zarezaní. Koľko nás je vlastne? Dvaja, traja, piati, siedmi… A bojíme sa, prepytujem, jedného zdochliaka, čo ešte ani nie je tuná. Stačila jeho tôňa, zvesť o jeho príchode, a všetci sme, s prepáčením, poondiati.

— Krčmár, dolej, otca tvojho…

Krčmár sa lenivo pritmolí a neochotne podolieva. Pohŕda náladou, ako je táto, pohŕda chlapmi, ktorým musí slúžiť. Je radšej, keď sa spolu vadia, keď sa bijú, až krv tečie. Čo je to aj za krčma bez zvady a bez bitky? Bez večného hundrania na úradských? Bez kupčenia s volmi, bez jednania sa a nekonečného tľapkania do dlaní? Hej, vy tam, ktože dnes zaplatí oldomáš? Ani harmoniku dnes nik nedoniesol?

Nie veru, nikto dnes nedoniesol harmoniku a nik nechce zaplatiť oldomáš.

Ktosi aj oprobuje otvoriť ústa, no sotva začne čosi o sečke či o paši, všetci naň zazrú, akoby bol medzi nich spadol z mesiaca, takže mu odíde chuť od dlhých rečí. Dakto aj zakľaje, dakto kopne do psa, čo sa mu tmolí popod nohy, na viac sa však nikto nezmôže. Len starý Juráš (ten tu sedí od obeda) mal by chuť zaspievať si. Sotva však začne, sotva sa o to pokúsi, rozoženie sa naň najbližší sused.

— Čuš, lebo ti priam…

Juráš je veľmi opitý, nevzdáva sa tak ľahko, zakrúti päsťou nad hlavou, urobí vyzývavú grimasu a začne znova.

— Čuš, vravím ti…

A už sa mu aj zomlelo.

Aspoň na chvíľu to oživilo náladu. Bez záujmu, len tak očistom, pustia sa do Juráša.

— Čo sa tu má rozdrapovať. Daj mu ešte zopár.

Jurášov sused im znechutene vyhovie. Juráš však nechápe situáciu, vstane a bez reči vytratí sa na dvor. Kazí i túto jedinú zábavu. Na moj veru, neostáva už iné ako pobrať sa domov a vliezť si k žene do postele. Váhajú však s platením a prestupujú z nohy na nohu. Nik nechce byť prvým, nik nechce vyzerať ako zradca. A naraz vznikne trápna scéna: dvaja, akoby jednými ústy, zavolajú na krčmára. Súčasne sa zháčia, pozrú na seba, reč sa im pretrhne uprostred slova. Akoby sa vzájomne boli pristihli pri nečistom úmysle. Ktosi sa hlučne vysmrká, ktosi prevrhne dubovú lavicu.

A vtom, práve keď nastala táto trápna scéna, otvoria sa dvere do ulice, lampa nad pultom zabliká, v izbe sa zotmie a z kútov pod povalou vyskočia strašidelné tône. Akoby sa odtiaľ vystreli chápadlá neviditeľnej chobotnice. Všetky tváre obrátia sa ako na povel jedným smerom.

On, Drak, stojí tam na prahu medzi dverami. Jedným okom sa díva na všetkých súčasne a na každého osve. Druhé oko má zakryté čiernou páskou, uviazanou ponad uši. Stojí s palicou v ruke. Obuv má zaprášenú až do kolien. Cez plece visí mu kapsa. Práve taká, akú nosievajú pocestní miškári. Na môj veru, keby to nebol Drak, mohol by to byť celkom dobre pocestný miškár, ktorý prišiel popýtať o nocľah.

Nikto ho vlastne celkom určite nepoznáva. Nikto si ho takto nepredstavoval. Zmenil sa náramne a vo všetkom. V držaní i v pozore. Je vari ešte vyšší (vypĺňa celé dvere), ešte chudší a celý akýsi nahnutý. Akoby pred časom bolo doň narazilo čosi ešte mocnejšieho, než bol sám, a on sa nemohol odvtedy narovnať. No možno to robia len dvere, ktoré sú prinízke pre jeho postavu, a možno tiež, že sa tak nahýna len preto, aby lepšie videl do pološera miestnosti. I výraz jeho tváre i pohľad jeho jediného oka bol iný, než na aký sa pamätali. Ani v jednom, ani v druhom nieto nijakej spupnosti, nič, čo by ti chcelo nahnať strachu, a čo by urážalo tvoju samoľúbosť. Naopak (tí, čo ho videli, netvrdia to síce celkom určite), ako tam stál medzi dverami, zdalo sa, že v jeho pohľade, i keď to bol ešte vždy pohľad pevný, je aj akýsi odtienok pokory alebo aspoň múdrej zhovievavosti. A výraz jeho tváre? Bol tvrdý a uzavretý, to áno, no nebol už vari celkom neprístupný. Každý, kto mal citlivejšie oko, mohol v ňom odhaliť tesné škáročky, jemne zložené vrásky v kútikoch očí, ktorými by sa azda dalo preniknúť k tomu, čo sa odohráva dnu, za nimi.

Stál tak dobrú chvíľu, pozorujúc a poznávajúc prítomných, nahýnajúc sa v nízkych dverách a držiac v ruke palicu. Jeho jediné oko ani sa nepohlo, ani raz nezažmurkalo. Sedelo hlboko pod čiernym obočím, vľavo od rovného nosa. Dívalo sa na každého osobitne a na všetkých odrazu.

Napokon sa pohol. Vykročil pravou nohou, zodvihol dva prsty k oklepnutej streche klobúka a pozdravil.

Pozdravil pokojne, zvoľna, dotknúc sa dvoma prstami strechy klobúka. Akoby tu bol včera, akoby si len pred chvíľou bol niekam odskočil.

Nevdojak pred ním ustúpili a nevdojak zašomrali odpoveď na jeho pozdrav. Len Jakub Peľach mu zaďakoval zreteľne, vážnym hlasom a pomkol sa mu pri pulte. Drak sa naň krátko podíval, prešiel voľnými krokmi k pultu, stále se trochu zohýnajúc, akoby sa bál, že narazí hlavou o hradu v povale. Vyňal z kapsy rimštiak a položil ho na pult. Krčmár sa dotkol krpky s pálenkou a podíval sa mu tázavo do tváre. Keď Drak mlčky prisvedčil, nalial mu do rumplíka a postavil pred neho. Vypil ho celkom zvoľna, dávajúc si načas, a keď bol prázdny, dotkol sa ho spakruky koncom ukazováka každému zrozumiteľným pohybom. Krčmár ho znova naplnil, sledujúc stále výraz Drakovej tváre a snažil sa uhádnuť jeho želanie, akoby si uvedomoval, že nemá pred sebou každodenného hosťa. Keď videl, že jeho pohľad zavadil o zasklenú skrinku na pulte, vytiahol odtiaľ klobásu, chlieb a oštiepok. Drak ukázal prstom, pokiaľ má odrezať, vybral z kapsy úzky nôž a začal si ukrajovať. Obrátil sa pritom tvárou k nim a prežúval pomaly, nijako sa nenáhliac, zľahka rozkročený a opretý bedrami o hranu pultu. Akoby tu nikoho nebolo, akoby navštívil krčmu, kde ho nikto nepozná.

Dojedol, zavrel nôž, schránil drobné do dlane, prevrátil do seba druhý rumplík bez toho, aby sa mu v tvári pohol čo len sval, a pokojne, ako sem prišiel, pobral sa zasa von, do tmy, dotknúc sa pritom znova dvoma prstami strechy klobúka.

Dvere sa za ním zavreli bez hluku. Zabudli dokonca zavŕzgať v pántoch, akoby prepúšťali ducha, nie človeka z mäsa a kostí, ktorý sa tu pred chvíľou kŕmil a napájal. A vskutku, celá jeho návšteva nespôsobila viac hluku, než ho môže spôsobiť duch, ktorý sa ti o polnoci zjaví na krížnych cestách. Keby nie zvyšok chleba a prázdny rumplík na pulte, nik by neveril, že bol tu, medzi nimi, a oni sa naň dívali ako chlapčiská na svojho učiteľa. Veď ledva sa opovážili dýchať a ledva udržali v rukách rumplíky s pálenkou.

Fuj, aby ho… odpľuli si s uľahčením a na dúšok dopíjali mieru. Teraz sa už predsa nemôžu rozísť. Na moj veru, mohlo by im z očú prísť, keby sa teraz rozišli. Stretnutie s Drakom treba zapiť. Žalúdok, ktorý sa nadvihol, a pečeň, ktorá sa stiahla, akoby ju bol priškvaril, treba zas dostať na pravé miesto.

— Nože ešte po rumplíku.

Krčmár sa neochotne rozkýva. Nálada v miestnosti je mu cudzia a podivný výstup s Drakom vzbudzuje jeho podozrenie. Nepamätá sa, že by toľko nápoja nerozviazalo ľuďom jazyky. Je ustatý, podošvy ho pália, no ustavične musí nalievať týmto tu i novopríchodzím, ktorí, bohvie prečo, práve teraz začínajú sa trúsiť do krčmy. A každý, čo vojde, nesie pred sebou ako lampáš tú istú otázku: „Videli ste ho? Hovorili ste s ním?“

A tí, ktorí ho naozaj videli, nemajú chuti púšťať sa do reči. Odvrkajú podráždene a odvracajú tváre od novopríchodzích.

Až keď vošiel Šimon, ktorého donedávna čakali, oživla trochu nálada. Cítili potrebu vyvŕšiť sa na ňom. Začali doň dobiedzať:

— Neskoro ideš.

— Prv si mal prísť, viťúz, boli by sme videli, či aj tebe odkväcne brada ako nám.

— Obzeral sa po tebe, a teba nikde.

— Mal si ho vidieť, najedol sa klobásy a platil rimštiakom ako pán veľkomožný.

Ešte len i ten usoplenec Melichovie trúfal si doň zabŕdnuť. Uškrnul sa naň a spravil hlúpu poznámku. Šimon by si ho ani nebol všimol. No postavil sa mu tak šikovne pod ruku, že nemusel mieriť ani sa namáhať, stačilo trochu sa rozohnať a chlapčisko sa prekopŕclo pod lavicu. Ani sa za ním nepozrel; sadol si za stôl do kúta a zaboril hlavu medzi dlane.