ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia

1962

Doslov napísal Stanislav Šmatlák.

Vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave ako 17. zväzok edície Kvety, ktorú rediguje Ján Ferenčík.

Vydanie v SVKL prvé, strán 186.

Zodpovedná redaktorka Zlata Dônčová.

Motto:Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku. L. Conrad: Lord Jim

Drakovo posolstvo

Chrobákovi ktosi raz položil otázku: „Vaše postavy sú v službách výnimočného a čudného. Hľadáte ich dlho v zástupe, alebo vás k nim privádza vaša intuícia?“ A hneď dostal lapidárnu odpoveď, ktorá vlastne ani nebola natoľko odpoveďou na otázku, ako skôr citlivým, a preto sebapolemickým a sebaironickým vyslovením vlastného umeleckého ideálu: „To je omyl. Nechcem, aby moje postavy boli v službách výnimočného a čudného. Je to len znak mojej spisovateľskej slabosti, ak som dosiaľ odkázaný na čudákov a vydedencov, ak moju pozornosť nevedia upútať ľudia každodenní, ak neviem ozvláštniť a urobiť zaujímavými príbehy všedné.“ (Interview s Dobroslavom Chrobákom. Cesta za umením, 1957, 307.)

Nevedno presne, kedy bola otázka položená a odpoveď vyslovená. No nepochybne sa tak stalo v blízkosti Chrobákovej prózy Drak sa vracia (1943). Lebo umelecký ideál, ktorý tu bol formulovaný takto subjektívne v zmysle negatívnom, do značnej miery našiel básnické stelesnenie v objektívnom a pozitívnom zmysle práve v tejto poslednej — a vrcholnej — Chrobákovej ucelenej próze. Dnes sa už ťažko presne a dokumentárne verne rozpamätať, ako sa vnímala táto próza v čase svojho prvého vyjdenia. Aby sme sa však dostali ku skutočne živému nervu umeleckého diela, na to netreba vždy a za každú cenu podnikať nákladnú cestu objektivizujúcej literárnohistorickej rekonštrukcie, ale často stačí znovu a, podľa možnosti, bez predsudkov pozrieť na dielo a usilovať sa vnímať ho prítomne a prítomnostne, so zmyslami tejto chvíle a so skúsenosťou, stojacou na rovine dneška. A spravidla, alebo veľmi často, nám umelecké dielo — pravda, ak ide o skutočné umelecké dielo — práve tu odhalí novú tvár, alebo sa aspoň postaví do takého osvetlenia, že na nej zrazu vymknú črty predtým skryté v tieni, či zahalené závojom dobovej kanonizácie diela.

Načo pripomínam túto pravdu, ktorá má výzor temer už antikvárnej múdrosti?

Michal Chorváth kedysi postihol a formuloval základnú ideu Draka takto: „Chrobákova rozprávka čerpá svoj dej z presvedčenia, že krivda sa dá prekonať iba láskou a dobrými činmi, a to aj vtedy, keď sa silnému a zmúdrenému indivíduu znova a znova krivdí. Ale časť účinného prekvapenia je aj v dôkaze, že niet takej veľkej krivdy, ktorá by časom nemohla prebolieť. Chrobákova rozprávka je teda príhlasom k životnému kladu…“ (Cestami literatúry I, 1960, 243.) Niet dôvodu s touto formuláciou polemizovať, naopak, v situácii, v ktorej bola vyslovená (roku 1943), dôraz na víťazstvo životného kladu nad krivdou bol nielen pochopiteľný, ale objektívne správny a pravdivý. No rovnako niet dôvodu nevidieť dnes, že myšlienka Chrobákovej prózy sa tu trochu jednostranne vyvodila len zo vzťahu titulného hrdinu príbehu a jeho okolia. Tento vzťah isteže nesie pohyb sujetu, spôsobuje v ňom napätia i prekvapujúce riešenia, no ideový obsah diela sa ním ani zďaleka nevyčerpáva. Dokonca dnes sa človeku akosi žiada podčiarknuť, že vzťah Draka a dedinského kolektívu pôsobí v Chrobákovej poviedke priromanticky, že v jeho poňatí je mnoho takého, čo sa už zdá prevažne dobovo literárne, miestami až literátske, najmä ak máme na mysli Drakovu výlučnosť, jeho tradičnú „vydedenosť“ z kolektívu dediny a z nej plynúcu až preindividualizovanosť. Táto Drakova „zvláštnosť“ je hodne poplatná literárne koncipovanej záhadnosti, tajomnosti jeho životných osudov í jeho vnútorného života. Všimnime si, ako starostlivo modeluje Chrobák najmä jeho zovňajší výzor, celkové kontúry jeho postavy na výtvarne videnom pozadí, jeho vonkajšie — hoci veľmi úsporné — gesto. A ako sa rovnako starostlivo vyhýba hovoriť priamo o tom, čo sa deje v jeho myšlienkach a citoch. Pritom ak aj prezradí niečo z Drakových vnútorných stavov a pohnutí (Drakova sústredenosť nad hrnčiarskym kruhom, naznačujúca jeho schopnosť vášnivého tvorivého zaujatia, slza v Drakovom oku v plenérovej scéne na ceste za stádom), je to badateľne narežírované tak, aby sme odraz toho sledovali predovšetkým v psychike Drakových partnerov (v prvom prípade u Evy, v druhom prípade u Šima).

Na druhej strane v koncepcii dejového motivického pásma prisúdil autor Drakovi úlohu činiteľa výrazne určitého: Drakovi sa všetko podarí, všetko mu vychádza, dosahuje šťastie, a veru ani príliš oň nezápasí (najmä vnútorne nie), dedina ho prijme napokon, ale stane sa to aj preto, že on sám prijíma dedinu a dobrovoľne sa vzdáva svojho postavenia vydedenca. Postava Draka nadobúda takto zrejmú podobu hrdinu rozprávkového, stáva sa čoraz väčšmi typom, ktorého pôvod treba hľadať dobovo estetickom štylizačnom zámere autorovom. (V tom je aj paradox jeho preindividualizovanosti: jeho výlučnosť prechádza do typu, aby pôsobila napokon práve ako typ, z tejto stránky nie je Chrobákov Drak hnetený z iného literárno-estetického cesta než povedzme jeho na prvý pohľad dokonalý antipód, pokorný a cez svoju pokoru viťaziaci hrdina Figuličkiných Troch gaštanových koní.)

Zdá sa mi, že táto „drakovská“ línia v Chrobákovej poviedke pôsobí dnes už na čitateľa trochu chladne práve pre vysoký stupeň štylizovanosti, miestami až klasicistne priezračnej. Bezprostrednejší účinok vyžaruje z motivického pásma Drakovho protihráča Šimona Jariabka, i keď mu vo vonkajšom deji poviedky pripadla úloha práve len protihráča. Jeho akčná pasivita je nápadná najmä spočiatku, no nech to znie akokoľvek paradoxne, nedostatok činu tu vyplynul z jeho aktivity psychickej: pri Drakovom návrate predsa dedina očakáva, že Šimo zabije Draka, a sám Šimo berie na seba toto očakávanie ako svoju osobnú povinnosť aj ako všeobecne mu priznávané právo soka v láske. Ak Šimo túto povinnosť nesplnil a toto právo nevyužil, bolo to jeho prvé víťazstvo nad sebou a prvé vyrovnanie sa sokovi. A postupne, ako sa z postavy Draka stáva typ hrdinu rozprávkového (od jeho vystúpenia na schôdzke obecného výboru u richtára), vysúva sa do popredia postava jeho partnera a protihráča, pričom je stále zrejmejšie, že zorný uhol rozprávania sa prekrýva so zorným uhlom videnia, myslenia a cítenia Šima Jariabka. Áno, odvíja sa tu ten prastarý mužský zápas o ženu, a „žena je v tejto rozprávke nie viac ako korisť mužova“ (A. Matuška). Lenže všimnime si dobre: od chvíle, keď rozprávka postúpi z oblasti pocitov, nálad a expozície (pomerne dlhej, ale rafinovane dramatizovanej retrospektívnymi zábermi) do sféry priamej dejovej akcie (cesta za stádom a jeho zachraňovanie), od tej chvíle prebieha tento zápas už iba jednostranne. Už iba Šimo zápasí o Evu, o svoju vlastnú ženu, ktorá ľúbila a možno ešte stále ľúbi toho druhého, no ten druhý — Drak — sa jej vnútorne už dávno vzdal. Šimo to, pravda, nevie hneď, prichádza na to len postupne, ale tým jeho zápas nie je menší a menej nebezpečný. Lebo keby aj o tom vedel hneď, nič by sa nezmenilo na vývine udalostí. Tu už nejde ani tak o Draka, ktorý si je istý svojej veci, ale skôr ide o neho, o Šima, ktorý si nie je istý ničoho, ktorý len začína tušiť, že sa odohráva niečo viac, ako je zápas dvoch chlapov pre ženu, či o ženu:

„Čím ďalej je totiž zrejmejšie, že v hre, do ktorej sa s Drakom pustil, nie je v stávke už len Eva, ale ešte aj čosi iného, väčšieho a významnejšieho, a zďaleka nie tak určitého, ako sú Evine pohľady a jej úsmevom poodhalené zuby. Je to hádam jeho alebo Drakova česť. A je to hádam aj stratená dôvera ľudí, ktorá sa donedávna zdala daromnou a nepotrebnou, no časom nadobudla takej dôležitosti, že stojí zato pustiť sa teraz o ňu za pasy a dobýjať ju nazad hoci s nasadením vlastného života.“

A práve tu kdesi treba hľadať to, čo by sa dalo nazvať nielen myšlienkovým jadrom, ale aj ideovým a mravným posolstvom Chrobákovej poviedky. Boli to tri uzavreté kruhy, tri obruče, ktoré na začiatku rozprávania zvierali samotu Evy, Šima i Draka, a ktoré museli na seba naraziť, aby sa zlámali a uvoľnili cestu z osamotenia k ľuďom, najmä k tomu druhému človeku — blízkemu, a predsa takému vzdialenému. A aby sa naplnil život jednotlivca podľa miery ľudskej dôvery a dôvernosti, akú sa mu podarilo získať, čiže vydobyť v zápase predovšetkým so samým sebou. V tom kdesi je cudný pátos Chrobákovej prózy, presvitajúci cez romanticky zvláštny šat jej príbehu; v tom kdesi je jej trvalé ľudské jadro.

Bolo by azda treba ešte hovoriť o tom, ako majstrovsky je Chrobákova poviedka napísaná. Ako vrcholne zodpovedne a s rozmyslom vie autor vážiť slovo, ako pozná jeho obsahovú nosnosť i štylistickú zafarbenosť, ako priam zázračne prirodzene vie dosiahnuť vrcholne básnické polohy práve tak, ako roviny jemnej paródie a irónie. Ako sa mu darí udržať súvislý tok rozprávania a pritom úsporne zachádzať s rečou. Ako rafinovane narába s hrou tieňa a svetla, výtvarne presne vidí priestor plenéru a prekvapivo dynamicky vníma prírodu. Ale to všetko pozornejší čitateľ zistí aj bez opory suchého výkladu. V tejto glose išlo iba o upozornenie, že pri Chrobákovom Drakovi možno rozmýšľať aj o veciach základnejších, ktorým celé toto zrelé umelecké bohatstvo suverénne slúži.

Po vyjdení Chrobákovho Draka Alexander Matuška napísal, že ho chápe „ako ladenie nástroja, ktorý zaznel už doteraz nezvyčajne, no musí zaznieť obecnejšie“. Zaiste, z hľadiska nádejí, ktoré v nás vzbudzujú hotové umelecké činy, máme právo byť voči nim do istej miery rezervovaní a vo zvýšenej miere nároční. No význam opravdivých činov, ktoré museli ostať posledné, rastie aj tým, že ostali posledné. A tak sa ukazuje, že to, čo sa u Chrobáka mohlo zdať ako „ladenie nástroja“, vydalo nielen básnicky čistý zvuk, ale aj mravné posolstvo, ktoré čas nezotrel.

Stanislav Šmatlák