ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez celú hru ostáva javisko to isté: Izba v dome Toborovcov, zariadená do trojuhla, tak, že vrch je v úzadí. Hlavné dvere na pravej strane, dvere do vnútra na druhej, ľavej strane. Náradie v izbe jednoduché, chudobné: stôl, štyri stoličky na jednej strane, lavice, kasňa, vešiak a zrkadlo na druhej.

Prvá scéna

Liana a Pag.

PAG: Už si počula?

LIANA: Zámočník mi hovoril —

PAG (pozrie): Kedy?

LIANA: Tu bol hneď zrána.

PAG: Už tu bol? Pravdaže, vie o tom. Kdeby nie. On vie o všetkom, a do všetkého sa pchá. A teda, teší sa?

LIANA: Neviem. Ale oči mu svietili, keď mi o tom rozprával.

PAG (pozrie mocnejšie): Ten odporný Zámočník! Mne je odporný… V posledné časy sem pričasto chodí. Ani neviem, kto je, čo je, ale vždy sa vtiera sem, ide za človekom ako tôňa. A ty hovoríš, že mu dnes oči svietili? Blčali, nie? Len si daj pozor, Liana, aby ťa jeho oči nespálili!

LIANA (trucovito): A nech! Nech ma i spália… Veď načo som ja ešte tu? Čo ja tu ešte očakávam?

PAG: Ty? Ty máš čo čakať. Veľké prekvapenie ti prichádza, veľká radosť sa ti chystá — — prichádza tvoj muž! Príde ti po dlhom čase, keď si ho už možno i oplakala. A on sa vracia v pravý čas, vidím ho, badám to! Osem rokov hnil vo väzení — — a predsa nezhnil. Ba hovorí o ňom, že dobre vyzerá, že je plný a driečny — — (Pozrie s výčitkou na Lianu.) — teraz budeš k nemu pasovať! Vidíš, jemu väzenie nezaškodilo, čo viac, bolo mu na osoh — a ty — ach, aká si ho už žiadostivá, čo?

LIANA: Nehovor tak!

PAG: Prečo nie? On je tvoj! Veď vidím, ako sa už obzeráš za ním, ako ho očakávaš s láskou, ako ti už oči svietia —

LIANA (usmeje sa): Ach, teda aj mne už oči svietia? Od lásky? Ty si smiešny, Pag. Vari si žiarlivý? Ale konečne máš pravdu. Áno, ja čakám Tobora, svojho milého muža s láskou — na to mám predsa právo?

PAG (pozrie zlostne): Tak? Teraz si to právo berieš a po osem rokov ti mužom nebol, po osem rokov si bola opustená, po osem rokov bol som ti i ja dobrý? Aha! A teraz teda —

LIANA: Daj mi pokoj. Nemuč ma —

PAG: Aha! Tak teda? Teraz ťa mučím? A doteraz —?

LIANA: Pag, umĺkni!

PAG: Prečo by som umĺkol? Divné. A mne sa práve teraz chce kričať, aby to bolo počuť za hory, za lesy, za vrchy i moria — — aby to bolo počuť až do Guayany, kde bol tvoj milý Tobor vo väzení! Ale nie, nebudem kričať, Liana, tíško ti poviem, sme sami… Liana, spamätaj sa! Sme sami — tvoje deti sú preč. Niada odišla k priateľke a malý Enad sa hrá s deťmi na ulici. Liana, možno posledný raz sme ešte spolu a sami, cítiš to? (Chce ju zovrieť do náručia.) Liana, teraz je ešte čas —

LIANA: Prestaň! Odíď! (Pauza.) Ak bolo niečo medzi nami, teraz to musí prestať —

PAG: Tak? Práve dnes? Keď sa ti vracia tvoj muž, môj milý švagor Tobor, teraz to všetko musí prestať a potom nikdy viac?

LIANA (tichšie): Buď múdry, Pag. Uznaj, rozumej, pochop —

PAG (náruživo): Čo? Čo žiadaš odo mňa?

(Sadnú si k stolu.)

LIANA: Utíš sa. Vidíš, on dnes príde. Hovorme otvorene: nečakali sme to… Priznám sa, že sa i bojím, vlastne oňho sa bojím, ako sa tu bude cítiť. Ach, áno, ja som sa mu už úplne odcudzila, ani neviem, ako sa budem k nemu správať —

PAG (jasá): Áno, áno —

LIANA: Neviem, či sa budem vedieť dostatočne pretvarovať —

PAG (blažene): Ach, áno, áno — tak je!

LIANA: On sa, pravdaže, teší, že prichádza domov, že je na slobode, že už môže začať nový život… Tu má svoju rodinu, tu je jeho dcéra, tu je jeho milý synček, ktorého ešte ani nevidel. Tu si ty, jeho dobrý švagor — — a tu som i ja… Všetci sme jeho, blízki…

PAG (nasilu sa usmeje): Hm, pekne rozprávaš, správne vysvetľuješ, dobre chápeš. Ale včera, keď si ešte nevedela, že príde, si tak nerozprávala. Veď si už naňho bola i zabudla a —

LIANA (pozrie).

PAG: Ach, nie — včera si celkom inak na mňa pozerala —

LIANA: Ako som sa pozerala?

PAG: Inak! Liana, veď to trvá už osem rokov! Včera si sa ešte ku mne túlila, včera sme —

LIANA: Nespomínaj! Ty sa musíš priúčať novému poriadku. Môj muž sa vracia — ty už tu nemáš miesta.

PAG: Hohó! A doteraz som mal?

LIANA: Áno, mal si, lebo si taký — —

PAG: Aký?

LIANA: Násilný. Dotieravý. Zlý. (Plače.)

PAG (rozosmeje sa): Ja som násilný? Ja som dotieravý? Ja som zlý? A kto sa obkrúcal okolo mňa, kto ma vyvolával, kto ma vyzýval??

LIANA (vzplanie): Ja nie!

PAG: Len ty! A len ty.

LIANA: Mal si ma teda odohnať. Mal si vedieť, že to nemôže a nesmie byť. A prečo si sem chodil? Ja som za tebou nechodila, do tvojho domu som zriedka prišla, hoc by sa mi bolo patrilo, navštíviť svoju chorú sestru, tvoju ženu. Ale ty si nemal tak často sem chodiť, vidíš, to nemalo byť!

PAG: Veľmi pekne si to vysvetľuješ. Len neviem, prečo by to nemalo byť, koho sa to týka? Kto nám bráni, kto nám je prekážkou? (Teplo.) Liana?

LIANA: Všetci!

PAG: Všetci? Všetci, čo by ťa boli ničili a zničili, keby som ti nebol býval na pomoci.

LIANA: Ďakujem ti. Ale teraz prichádza on —

PAG (démonsky): Vari sa ho bojíš? Aha, strachuješ sa! Pravdaže, človeka z Guayany, ktorý si tam odsedel osem rokov pre zločin, dobre je báť sa.

LIANA (pozrie opovržlivo): Ty sa ho máš čo báť. A preto sa strať! Odíď, kým nebude neskoro.

PAG (díva sa na Lianu pohrdlivo): Ozaj? A či by nebolo podozrivé práve tým, čo vari zbadali, že je čosi medzi nami, keby som zrazu sem nechodil, ako doteraz?

LIANA: My to musíme skončiť. Musíme zabudnúť na všetko, čo bolo. Vráťme sa každý k svojim. Ty k svojej úbohej žene, ja k svojej rodine — a ostaňme priatelia!

PAG: Pekne rozprávaš. Vezmeme veľkú špongiu — všetko zotrieme a napíšeme na tabuľu: My sme priatelia! A potom požiadame Tobora, aby to podpísal! Aby schválil všetko, čo sa za osem rokov v jeho dome dialo, všetko, čo bolo i predtým, aby ťa pokladal za svoju drahú, vernú ženu, ktorá sa ho z radosti dočkala, aby sa kochal v svojej rodine -

LIANA (hrdo): Tak to aj bude!

PAG: — aby prijal i Niadu za svoju dcéru (smeje sa).

LIANA (pomýlená): Čo spomínaš Niadu?

PAG: Nuž, tvoju dcéru. Ty vieš, čia je.

LIANA (vstane): Niada je moja!

PAG (vstane tiež): A moja nie? Dobre sa vie, čia je!

LIANA (kričí): Niada je moja!!!

PAG (brutálne): Ale ty si moja! Ty musíš byť moja — (Zovrie ju do objatia.) — moja si bola a moja ostávaš — — — —

LIANA (bráni sa): Pag, zmiluj sa! Odíď. Nikdy viac sem nepríď! Nikdy — —

(Pagove bozky tlmia konečne jej slová…)

PAG (smeje sa víťazne): Ach, to by bolo pekné! Teraz odísť? Teraz skapať? Nikdy sem už neprísť?? Žena, ty bláznieš. Veď som ti už povedal, že tým by sme vyvolali u všetkých podozrenie a najviac u samého Tobora. My mu nesmieme dať príčinu na podozrenie. To vedz. Buď múdra a opatrná, Liana. Nerúť svojho muža do nového pokušenia, ak ho ozaj miluješ.

LIANA (zadíva sa): Tak ty si myslíš?

PAG: Áno. Vidíš, to je jediný spôsob, aby nás Tobor neupodozrieval a aby zasa neprišiel do zlého. Budeš k nemu milá, láskavá, budeš mu vyplňovať každú žiadosť — — a ja ostávam rodina a priateľ, tak ako doteraz.

LIANA (počína veriť): Ozaj? Vari máš pravdu. Vari mi dobre radíš. Ba či ťa len mám poslúchnuť?

PAG (vzdychne, nežne): Sladká moja najmilšia! Liana, drahá moja! Pomysli na naše krásne chvíle, pomysli na rozkoše, pomysli na všetko, čo bolo, nezabúdaj na to — ale zabudni na tých, ktorí by nás chceli roztrhať —

LIANA (váhavo): Nuž ale teraz sa predsa musíme rozlúčiť —

PAG: Prečo?

LIANA (ticho): Lebo on prichádza —

PAG (zasekne zuby): On prichádza — —! To skutočne, nemuselo byť.

LIANA (skríkne): Ako to hovoríš?

PAG: No, no, veď teraz sa ešte nemusíš pretvarovať. Ale my sa ho ani teraz nebojíme. Už je načatý. Nebude nám dlho zavadzať — už je tlejúca mŕtvola. Je síce prepustený z Guayany, ale len preto, lebo už z neho ani tam nemajú osohu. Počul som už o ňom všetko, lebo ma to veľmi zaujíma. Liana… Už pol roka bol na próbnej slobode v ďalekej krajine a až dnes ho púšťajú domov. Onedlho budeš od neho oslobodená (zažiari) — a potom — —

LIANA: A ty —?

PAG: Aj ja už budem vtedy oslobodený —

LIANA (bojazlivo, s úžasom): A moja sestra?

PAG: Moja žena pôjde za ním.

LIANA (skamenie): A my —?

PAG: My? My ostaneme… My sme živí, my máme na to právo: ostávame tu! (Objatie.)

Druhá scéna

Predošlí a Zámočník.

ZÁMOČNÍK (vstupuje nemotorne, v rukách má zámku a štrká v nej kľúčom. Zbadá párik): Ahahá! Nič to. Nedajte sa mýliť! (Dobrosrdečne.) To bolo vari na rozlúčku? Tak sa patrí. Po ôsmich rokoch, hehé! Lebo on prichádza!! Či vieš, Pag, náš Tobor sa vracia. Áno, ja som to už vyňuchal.

PAG: Ty starý pobehaj, už si zasa tu?

LIANA (stojí zahanbená v kúte): Čo chceš?

ZÁMOČNÍK: No, chcem i našej gazdinej oznámiť radostnú zvesť: Tobor sa vracia! Keď som ti to ráno oznámil, nebol som si ešte celkom istý, ale teraz už viem. Akože by som to ja nevedel? Ja i Tobor sme akoby jedno. My cítime jednako i keď sme vzdialení. On je telo a ja duch. A duch vidí i do diaľky. Pozrite, takto: Tobor už sadá na vlak. Už sa kolesá krútia. Už ide, počujte takto: Tf, tf, tf, hu, hu, hu, ta-tata-ta — — fijúúúúú. (Približuje sa k Liane.)

LIANA (sprevádza ho s úžasom, potom vybehne).

PAG (ostro): No, si ozaj odporný. S tvojimi hlúposťami si ju naľakal.

ZÁMOČNÍK: A ozaj, gazdiná odišla! Či nemôže počúvať náš rozhovor a či už vyšla čakať svojho pána muža?

PAG (chce prejsť na iný predmet rozhovoru): A čo to máš v ruke? Vari nový vynález?

ZÁMOČNÍK: Veru je! Ozajstný vynález. Pozri ako pekne škrípe (urobí) a predsa tak ľahko-ľahúčko ide. A pevne drží. Už som urobil dve také zámky pánu kupcovi. Aj ty by si si mal dať takú urobiť. Alebo našej gazdinej by sa iste zišla na dverách. Vidíš, keby ju už bola mala dnes, nebol by som vás mohol prekvapiť pri vašom — — lúčení…

PAG: Čuš, chlape, lebo ti kosti narovnám! Choď už!

ZÁMOČNÍK: Ohohó! A čo je to dnes s vami? Keď som prišiel, gazdiná sa hneď vyrútila von, a ty ma stadeto vyháňaš. Či nevieš, že ja som starý priateľ tohto domu, aspoň taký ako ty. A mám tu také právo ako ty. Tobor sa zaraduje, keď ma tu uvidí. Lebo on vie, ako si ho cením a milujem. Ako som mu len kedysi pekne radil: Utíš sa, odpúšťaj… Ale on nie! A vtedy prišiel do nešťastia s tým kolegom. A ako som vtedy znášal s ním jeho nešťastie, ako som s ním vtedy hynul, práve tak, ako sa teraz nesmierne teším, že sa vracia. Veď aj ty sa máš tešiť, že prichádza a že sa už teraz nemusíš tak veľmi starať o jeho rodinu, hoci si i jeho švagor —

PAG: Ty sa do našich rodinných vecí nemiešaj! Dosť, že ťa tu trpíme.

ZÁMOČNÍK: Ty? Ohó! A čo si ty v tomto dome? Také právo ako máš ty, mám i ja. Ba možno väčšie.

PAG (chce ho biť).

ZÁMOČNÍK (bráni sa): No, no! Čože chceš? Chceš ma biť! Chceš ma skaličiť a či zabiť? Daj si pozor! Každé násilenstvo čaká pokuta. Tobor zabil človeka a odsedel si za to osem rokov vo väzení. Chceš aj ty?

PAG: A čo si myslíš? Pre takého bedára ako si ty, by som nechcel hniť vo väzení. Choď! Choď v čerty!

ZÁMOČNÍK: Mhm! Trochu si sa zháčil. A posielaš ma v čerty. Dobre. Ale toto si vezmem, toto je moje! (Berie zámku zo stola.) Teda, ja idem, ale keď príde Tobor, prídem zasa — — (už vo dverách) — a všetko mu vyzradím, všetko mu poviem — — (odíde).

PAG (chce za ním): Oplan! Alebo —

Tretia scéna

Predošlí, Enad a Niada.

ENAD (radostne): Otec príde, otec príde!!! (Veselo poskakuje po izbe.)

NIADA: A vy ste tu, Pag? A kde je mama?

PAG: Áno, ja som tu, niekto tu musí byť. A mama tu bola tiež, ale odišla. Ba čo viac, bol tu i Zámočník — aj on odišiel. Teraz som tu len ja.

NIADA: Veď som ho videla, keď šiel cez dvor. Smeje sa a štrká si so zámkou. Ako blázon.

PAG: Veď aj je. Nech ide v čerty. (Pozrie na Enada.) Tak, Enad, ty sa raduješ, že ti otec prichádza?

ENAD: A! Otec!

PAG: Ale veď ho ani nepoznáš.

ENAD: Nech. Ale viem, že môj otec príde! Aj Niada vie, pravda?

NIADA: Viem. Ale vedz, že ťa otec bude držať nakrátko! Otec je prísny, nedovolí ti vystrájať ako Pag a mama.

ENAD: A nech! Ale on je môj otec. On ma nebude bíjať ako Pag!

PAG: No, počujte deti. Príde váš otec. Odteraz budete len jeho počúvať. Aj ty, Niada! Aj teba bude otec držať nakrátko!

NIADA: Ach, mňa? Ja som už veľká —

PAG: Preto si myslíš, že môžeš robiť všetko ako sa ti zachce?

NIADA: Môžem.

ENAD: Ja idem čakať otca! (Odíde.)

NIADA: A rozkazovať si nedám —

PAG: Ale v niečom predsa —

NIADA: Nie. Viem, na čo cieliš. Ale ja sa vydám a odídem stadeto.

PAG: Ohó! Počuj, nešibrinkuj toľko s tým Berom. Ber už mnoho dievčenských sŕdc pomútil. A pomúti i tebe. Oklame ťa a nechá ťa tak, uvidíš.

NIADA: Čo ty vieš?

PAG: Pomaly, dievča! To si sa zavčasu začala frajerčiť. A vydáš sa, len keď ti to starší dovolia.

NIADA. Hádam ty? Dosť si nám už tuto (ukazuje na väzy) sedel. Teraz príde otec, a uvidíš! Už nás nebudeš využívať a nebudeš nám ani rozkazovať.

PAG: No, pravdaže, nech ti to dovolia tvoji rodičia.

NIADA: A vari by si nám tu chcel ešte rozkazovať?

PAG (vzbúri sa): Áno, ja!

NIADA: No, keď príde otec, môžeš sa stadeto stratiť. Už tu nebudeš mať miesta! — A ani teraz —

PAG: Tak? Aha, už vidím, že čakáš svojho milého, aby si sa s ním mohla pred otcovým príchodom rozlúčiť. Len sa rozlúč, veď ti ja podkúrim, ty zlostnica! Len si čakaj milého — — (Odíde zúrivo.)

Štvrtá scéna

Niada sama, potom Ber.

NIADA (kričí za ním): Odporný, zlý — — fuj!! (Tvár jej horí a vlasy má rozcuchané… O chvíľu sa jej tvár vyjasnieva, z rozčúlenia prechádza do nežnosti… Príde on! Ten, ktorý nie je odporný, ani zlý, ba naopak — jej najmilší… Mykne sa a rýchlo upravuje pred zrkadlom… Zažiari.)

BER (vstupuje a pozdravuje): Pánboh daj! Vari ma už čakáš?

NIADA (zapýrená): Prišiel si? Ak ťa čakám, to nevidno, ale že si prišiel, to vidno!

BER: Vidno — nevidno, to je všetko jedno —

NIADA (nežne): Ale pre mňa to nie je všetko jedno!

BER: Tí tvoji ma teraz videli na dvore, a čože sa na mňa mračia —

NIADA (s láskou): Ber, nemysli tak —

BER: Ach, čo! Vari ma nechcú ani vidieť — aspoň tu u vás nie. (Pristúpi celkom blízko.) A ty? (Schytí ju a hlce pohľadom.) Ty sa nemračíš?

(Padnú si do náručia. Náruživé bozky…)

NIADA: Ber, aby nás nevideli… Daj pozor. (Ťahavo.) Lebo — naši ma za teba nechcú dať, vieš, mama mi hovorí, že ma chceš len poblázniť — a že ma chceš len oklamať — — lebo už máš inú, bohatšiu, ba čo viac, že máš kdekoľvek na výber. Ber, je to tak?

BER: To sú taľafatky. Niada moja jediná. To sú babské klebety. Vidíš, také reči i ja denne počúvam. Vravia mi to tetky, priateľky, ľudia, koho sa to týka i koho sa to netýka, i moja mať mi hovorila, aby som sa ťa zriekol — —

NIADA (sprevádza jeho slová so vzrastajúcim bôľom, ktorý prechádza do plaču…)

BER (pozrie na ňu): — aby som na teba ani nepozrel, aby som na teba úplne zabudol — —

NIADA (skríkne): A ty —?

BER (nežne): Ja si ťa nedám!

NIADA (blaženo): Ber — môj drahý Ber —

BER (bôľne ju objíma).

NIADA: Prečo si smutný, Ber?

BER: Veď si sama povedala. Ani tvoji ťa za mňa nechcú dať.

NIADA (pozrie naň spýtavo): To znamená —

BER: To znamená, že máme z oboch strán veľké prekážky. A potom —

NIADA: Ty máš ešte niečo?

BER (v pomykove): Ani veru neviem… a ani nechcem vedieť —

NIADA: Čo?

BER: Nuž, hovoria to iní — — ale aj ja to viem —

NIADA: Čo hovoria? A čo vieš?

BER: Nuž, veď vieš i ty o tom, viem i ja a vie to celý svet —

NIADA (prebledne. A čaká…)

BER (zdržanlivo): Hovorí sa o tvojej rodine. O rodinných pomeroch — — a hlavne o tvojom otcovi —

NIADA (prešla škálou citov): Čo?

BER: Čo sa spytuješ? Veď to dobre vieš. Tvoj otec si odsedel v Guayane osem rokov vo väzení. On je vrah —

NIADA: Tak teda ja?

BER: Ty môžeš byť hoci najlepšia — ale si jeho dcéra, obiľagovaná, dcéra vraha! Poznačená. Ak je všetko klebeta — toto je skutočnosť.

NIADA (zmôže sa. Chladno): To vieš už dávno. Vedel si to i vtedy (zúrivo), keď som sa ti poddala — ale vtedy ti to neprekážalo!

BER (pomýlený): No veď ani teraz.

NIADA: Teraz ti to prišlo vhod? Teraz, keď som sa ti poddala, ti moja škvrna je výhovorkou, zámienkou, aby si ma nechal? Aby si nemusel môjmu otcovi, tomu vrahovi, pozrieť do očí?

BER: To nie! Veď tvoj otec sa sem nikdy nevráti, je tam v živom hrobe. A stade sa nikto nevracia…

NIADA: A ak by sa otec predsa vrátil?

BER: To nie je možné.

NIADA: A nepočul si, čo sa povráva po dedine?

BER: Ach, počul som! Vraj už ide. Vraj ho niektorí už aj videli. Ale to sú len také povedačky. Kto raz príde do Guayany, ten sa stade živý nevráti. Takí už neprichádzajú…

NIADA: Uvidíš, že sa vráti.

BER: Dobre. Tak ty sa tomu tešíš?

NIADA: Ja? (Pauza.) Ani neviem. (Ťahavo.) Prečo by som sa netešila? Verím na premenu. Otec si odtrpel svoj trest, istotne sa premenil, polepšil sa a bude dobre.

BER (neverí): No, to sa nevie. Či bude dobre, či bude lepšie — ktovie! Ale keby sa tvoj otec nikdy nevrátil, nám dvom by mohlo byť lepšie —

NIADA (pozrie a s dôrazom hovorí): Môj otec sa naozaj nikdy nevráti…

BER (zadiví sa): Ako? Nikdy? Tvoj otec sa nikdy nevráti? (Prísne.) Niada, čosi predo mnou skrývaš. Rozprávaš v hádankách.

NIADA (ako hore): V hádankách? Áno, sú to hádanky. Hádanky, ktoré mi vystupujú od niekoľkých rokov vždy jasnejšie a významnejšie — a ja prichádzam na ich riešenie.

BER: Niada, teraz naozaj hovoríš v hádankách a že prichádzaš na ich riešenie? (Otvára oči a díva sa na ňu prenikavo.) Niada, povedz mi aspoň aký máš kľúč na ich riešenie.

NIADA: Ešte nie!

BER: Niada, netráp ma! Niada, vieš, že ťa milujem — — Niada, ak ma miluješ, rozlúšti mi našu hádanku!

NIADA: Počkaj. Všetko sa vysvetlí, keď príde čas.

BER (úzkostlivo): Bojím sa, že ten čas mi ťa vyrve!

NIADA (nesmierne oddane): Nie! Bude i po poslednej prekážke v našom šťastí.

BER: Ako to, Niada?

NIADA: Tá tvoja zdanlivá prekážka, že som dcéra väzňa z Guayany?

BER (nechápavo, ale svitá mu…): Ty nie si dcéra väzňa z Guayany? Ty nie si dcéra Toborova?

Piata scéna

Predošlí. Vstupuje Liana s Enadom.

ENAD (tľapká rukami): Niada, príde náš otec, príde!!

LIANA: Už ho ľudia videli. Išiel sa prihlásiť na úrad a žandárom.

BER (stisne päste): No tak teda, si ho čakajte! Ja sem teraz nepatrím. Zbohom, milá Niada, zbohom vám —

ENAD: Počkaj, idem s tebou. Poď, ideme čakať otca!

NIADA (za odchádzajúcimi): Nezabudni, Ber!

BER (pri dverách): Nie. (Odíde s Enadom.)

LIANA: A ty? Čo si mala s Berom?

NIADA (vzdorovito): Nič. Ešte som nemala nič. Ja sa premáham. Ja sa chránim. Ale ty si pochybila — —

LIANA (pozrie): Ako to rozprávaš?

NIADA: Ako? Zrozumiteľne. Bez zatajovania. Ja to môžem! Rozprávam tak, aby si mi dobre rozumela.

LIANA: Čo tým chceš povedať?

NIADA: Chcem, aby sa nikto do mojich vecí nemiešal. Ani ja sa nebudem miešať do vašich, rozumieš! Nikdy som sa ťa nespytovala, ako tráviš svoje „slamené“ vdovstvo.

LIANA (pozrie): Surovo rozprávaš. S matkou sa dieťa tak nerozpráva.

NIADA: Ani matka sa tak s dcérou nezhovára. Ale matka ani tak nekoná, ako ty!

LIANA (vzrušene): Ó, akú som si ťa vychovala?!?

NIADA (ležérne): A čože?! Nie div. (Posmešne.) Ty si mala toľko práce s nami, drobnými deťmi, tvoj muž bol vo väzení —

LIANA (skríkne): Čo to bľaboceš?

NIADA (so smiechom): Áno, tvoj muž bol obyvateľom Guayany —

LIANA (zničene): Dcéra, nerúhaj sa! Spamätaj sa, Niada! Otec dnes príde a takúto ťa nájde?

NIADA: Môj otec nepríde nikdy. To viem. Možno, že prichádza tvoj muž.

LIANA (vzplanie — ale sa ovládne): Hlúposti! Táraš bez zmyslu. No, počkaj, keď príde otec, všetko mu vyrozprávam —

NIADA: A, prosím pekne, aj ja mu vyrozprávam! Aby vedel i on, aby vedel i môj Ber, aby sa aspoň nevyhováral —

LIANA (bezradne): A čože má do toho ten tvoj Ber?

NIADA: Veľmi veľa! Povedal mi to práve teraz. Povedal mi to práve vtedy, keď sme cítili, ako sa milujeme vášnivo, mocne, ale —

LIANA (ovláda sa): No, a ktože vám bráni? (Chce dostať rozhovor do znesiteľnej formy.) Keď už o ňom hovoríš, aj mne je po vôli. Vidíš, mladá si, krásna si, máš vôľu zaň ísť, a aj on ťa chce, prečo by ste sa nezobrali! Neboj sa, ja ti nebudem na prekážku.

NIADA (pozrie zmierlivejšie): A prečo si sa mračila, keď sem Ber pred chvíľou prišiel?

LIANA: Lebo ťa milujem ako svoju jedinú dcéru a bdiem nad tebou!

NIADA (bolestne): Ach — matka — — — odpusť mi, odpusť moje príkre slová. Rúhala som sa ti. Lebo ma mýlia zo všetkých strán. Zmýlil ma svet, zmýlili ma moji priatelia, aj môj milý Ber… Ja si neviem rady.

LIANA: Niada moja drahá, zdôver sa mi, svojej matke, čo ťa tak trápi?

NIADA: Ach, matka — ty moje trápenie neodstrániš.

LIANA: Možno ti predsa poradím.

NIADA: Nie, matka. Ty mi nemôžeš, ani nesmieš v tomto pomôcť. To musí prísť zinakiaľ.

LIANA: Skade by to mohlo prísť?

NIADA (bezradne): To neviem — — —

(Stoja bezradne jedna naproti druhej. Toto trvá skoro po celú nasledujúcu scénu.)

Šiesta scéna

Predošlé. Zámočník — vstúpi.

ZÁMOČNÍK: Oho, vy už čakáte? Aj môžete. Tobor, môj priateľ, je už tu! Videl som ho ako išiel k žandárom. Tam ho budú síce trochu dlhšie vypočúvať, ale prejde to v poriadku. A môj Tobor bude zasa slobodný občan. Predtým šli žandári preňho, teraz ide on k nim. Veľká, ozaj veľká premena. Radostná premena. Či nie? Ó, kto by sa tej premene netešil! Menovite vy, jeho najbližšie duše. Koľko sĺz ste vyliali, kým toto neprišlo. Zahodený manžel vracia sa k tebe, stratený otec k tebe. Už bude všetko dobre, už príde všetko do poriadku, skryté, tajné sa otvorí, zaskvie sa. (Vyberie zámku z vrecka.) Pozrite, takto. (Škrípe s kľúčom.) Jeden — dva — a už je to! My zámočníci sa tomu rozumieme, keď zámka škripí… To je pre nás pochúťka, čo?

LIANA: Sadnite si, majster. Obidve sme ohromené radostnou správou, že takmer neprichádzame k slovu.

ZÁMOČNÍK (sadá si k stolu): A ja som možno priveľa drkotal!? Ale nečudujte sa, som taký šťastný, že by som i spieval. (Pozrie dôkladne na ne.) Pravda, Niada, i ty sa tešíš?

NIADA: Áno, majster.

ZÁMOČNÍK: A od šťastia si i zmĺkla?

NIADA (zmýlená): Áno, majster.

ZÁMOČNÍK: A ty, Liana?

LIANA (zmýlená): Aj, aj ja, majster.

ZÁMOČNÍK (díva sa pokojne): Hľa, žena i dcéra. Čakajú, čakajú na veľkú premenu, ktorá sa dnes v ich dome stane. Už nebudú vyčkávať a tŕpnuť. Už nebude v tomto dome panovať tá ničiaca neistota, ktorá zožiera človeka, ktorá ho vždy drží v napätí, či príde, kedy príde a ako príde ten, ktorého očakávajú. Ale teraz už prichádza ochranca! (Pozrie významne na Lianu.) Ochranca nedovolí, aby si sa ďalej trápila. On ťa bude brániť pred každým, kto by sa ti opovážil niečo zlé urobiť. Liana, dostaneš svojho opravdivého ochrancu.

LIANA (vrúcne): Vďaka ti, drahý majster!

ZÁMOČNÍK: A veru máš čo ďakovať! Lebo ten tvoj ochranca najprv zabudne na všetko predošlé, a —

LIANA (zajasá).

ZÁMOČNÍK: — a na to predošlé nedovolí ani spomienky!

LIANA (blažene): Áno, áno — —

ZÁMOČNÍK: A ak by sa niekto opovážil paprať v minulosti — jeho slová nebudú mať u Tobora ceny —

LIANA (vďačne): Ó, dobrý majster!

ZÁMOČNÍK: Ale on bude od vás očakávať to isté!

LIANA: Áno, dobrý majster —

NIADA (odvracia tvár).

ZÁMOČNÍK: No, dobre. A k tebe, milá Niada, mám tiež slovo. Prichádza ti tvoj zákonitý otec!

NIADA (chcela zajasať — ale sa ešte väčšmi zamračí…)

ZÁMOČNÍK: Rozumej ma, čo hovorím. Príde tvoj zákonitý otec. Ten, ktorého meno nosíš. Bola si útla, malá — maličká, keď tvoj otec nastúpil trest. Sedem, na ôsmy rok si mala, pravda? U teba sú len hmlisté rozpomienky na otca. Ty si isto ani nepamätáš, ako tvoj otec vyzeral. Ja, vidíš, poznal som tvojho otca dobre, bol mojím milým priateľom a tým zostal dodnes. Ale on si ťa nevie predstaviť. On nevie, ako si sa pekne vyvinula. Aká si krásna dievčina. On ťa nemohol vychovávať, on ťa nájde hotovú. A preto i tebe privolávam, že musíš zabudnúť na všetko, čo bolo —

NIADA (začuduje sa).

ZÁMOČNÍK: Tvoj zákonitý otec nedovolí nikomu, aby siahal do tvojej minulosti — —

NIADA (nevrlo sa odvráti).

ZÁMOČNÍK: Počkaj! Nezabúdaj, že minulosť prešla a nesmie sa spomínať! Ani otec nechce nič vedieť o minulosti. On bude chcieť žiť životom novým, životom krásnym, rodinným — ale to bude požadovať i od vás.

NIADA (rozhorlene): Nie, nikdy —

LIANA (sprevádzala celý rozhovor so stupňujúcim sa vzrušením): Niada! Čo ti je?

ZÁMOČNÍK: No, no, dieťa moje, nieže tak! Prečo by si sa ty nechcela vpraviť do nového položenia, do ktorého prichádza váš dom?

NIADA: Preto, lebo ja sem nepatrím!

ZÁMOČNÍK: Hohohó, tichšie, dieťa moje. Veď ja viem, že ty sem nepatríš, lebo sa chceš dnes — zajtra vydať za svojho Bera. A myslíš, že ti v tom bude tvoj zákonitý otec na prekážku? Mýliš sa. Práve som sa o tom zhováral s Berom, vieš, teraz, keď šiel taký rozcítený od teba… Ej, nedivím sa mu, že je do teba tak hlboko zaľúbený. Ty si očarujúca kráska — — a budeš skvostná žena Berova. To už ja vykonám, ak sú prekážky!

NIADA (zjasá): Majster?

ZÁMOČNÍK: I Tobor i Ber budú mňa poslúchať. Ale musíš i ty. A matka na všetko dá svoje materinské požehnanie.

LIANA: Vďaka ti, majster. Vidíš, Niada, dostali sme odpoveď. Máme riešenie tvojej hádanky!

NIADA (skloní sa k matke): Drahá mama!

ZÁMOČNÍK (pristúpi náhle k dverám): Tobor je tu!

(Skupinka v očakávaní.)

Siedma scéna

Predošlé, Tobor.

TOBOR (otvorí dvere a zastane. Obzrie sa a zazrie najprv Zámočníka): Ty si? Môj drahý priateľ? (Díva sa.) A vy?

ZÁMOČNÍK: To je tvoja žena —

TOBOR (objíme ju; potom pozrie na Niadu): A toto?

ZÁMOČNÍK: Nepoznáš ju, pravdaže. To je tvoja dcéra, tvoja Niada —

TOBOR (spočiatku sa nepriznáva).

NIADA: Otče!

TOBOR (schytí ju do náručia a náruživo bozkáva): Aká si krásna, aká si skvostná, Niada. (Zastane a obzrie sa.) A môj Enad? Kde je môj Enad —?

ZÁMOČNÍK: Bol tu a išiel ťa čakať, iste ťa nepoznal a naľakal sa. Ale príde.

TOBOR (poobzerá sa a uspokojí sa): Tak, tu som. TU SOM. (Klesá na stoličku, prítomní ho prichytia.) Nie, Nie! Nebojte sa. Tu som… (Smeje sa ako dieťa od radosti…) Tu, doma!! Doma som! Doma… Ja som doma! A vy ste tu?

(Prítomní ho napäto počúvajú.)

(Obzrie sa.) Ozaj, veď to všetko je tak, ako pred ôsmymi rokmi, ako keby sa medzitým nebolo nič stalo. (Náhle sa mykne.) A ani sa nestalo, pravda? Včera — to bolo pred ôsmymi rokmi, dnes, to je teraz —

LIANA a NIADA (vzlykajú).

TOBOR: Moji najmilší, najbližší. Osem rokov bol som zahrabaný, mŕtvy, zabudnutý —

LIANA a NIADA: Nie! Nie!!!

TOBOR (pozrie s vzrastajúcim jasotom): Teda opovrhnutý?

LIANA a NIADA: Nie, nie…

TOBOR (skríkne): Nie? Je to možné? (Zrazu sa mykne. Má halucináciu: počuje škrípať zámku.) Čo je to? Čo to šuští? Čo to škripí? (Prítomní sa dívajú s úžasom.) Ach, nie je to nič. Ja sa mýlim… (akoby s plačom) — ja som už nie zvyknutý byť medzi ľuďmi, to preto! Nič, dobre je. A vy ste verili, že raz prídem?

LIANA a NIADA: Verili sme.

TOBOR (obzrie sa): A ty? Ty Zámočník?

ZÁMOČNÍK: Ja som to vedel.

TOBOR: Vy ste ma teda všetci mali v srdci a v mysli? Vy ste ma milovali? (Zaplače.) Mňa zlého, mrzkého, mňa vraha?? Či je to možné? (Ľútostivo.) Vy ste sa možno i za mňa modlili? Vy ste žiadali milosť od toho, ktorý sa i nad vrahom zľutúva? Odpúšťa mu a zabúda… A či môžeme i my odpustiť a na všetko zabudnúť?

(Po tomto výstupe nastáva tichosť… Čuť len tiché vzdychy.)

ZÁMOČNÍK (pomalým, hlbokým hlasom): Priateľ, my všetci chceme zabudnúť a zabúdať na minulosť — tak ako nám teraz slnko svieti, zabudnime, že bol i mrak, zabudnime, čo prešlo —

TOBOR (pozrie vďačne): Veď áno. To je odteraz i moje heslo. Začnem nový život, tu medzi vami a s vami a nedám si ničím pripamätúvať minulosť. A aj toto treba zničiť! (Vytiahne z vrecka handru, na ktorej je napísané číslo 319.)

LIANA: Tobor, čo je to?

TOBOR: To je moje číslo. Keď som nebol človekom, ale číslom 319. To som si odpáral zo svojho väzenského úboru. Smel som. Ale teraz, teraz, ho už nepotrebujem…

LIANA: Daj to sem.

TOBOR: Načo ti je?

LIANA: Na pamiatku…

TOBOR (driape ho): Teraz som už nie číslovaný, ale váš —

LIANA (zjasá): Tak sme ťa spomínali —

NIADA (akoby sa odvrátila…)

TOBOR: Ó, ako by mi boli bývali drahocenné zvesti z tohto môjho príbytku do oných prešlých ôsmych rokov, ako by som bol rád — ach, nie! Nechcem nič počuť… Od dnes žijem znovu — a zabúdam na všetko. A chcem žiť ako človek po dobrom osemročnom školovaní tam v Guayane — — ach, nie, nie! Preč, preč všetky rozpomienky, už ani slova. Rozprávajte vy. Potešte ma. Ale vyhoďte z myslí všetko staré. Chcem na novo! NA NOVO!! Hovorme o tom, čo je dnes. Aha, milá moja ženička, čo budeme dnes jesť? Prichystala si? Ak nie, teraz chystaj! Dones nám vody. Dones i chleba a z tej slaniny, ešte máš? Doneste!

LIANA a NIADA (úslužne odbehnú).

TOBOR: Ty môj drahý, úprimný priateľ, jediný môj priateľ, rozumieš? A preto, prepotrebný. Teraz! Nenechaj ma. Som ako novonarodené dieťa. Budeš ma musieť učiť pobežkávať po tomto svete, v tomto okolí. Uč ma dýchať v tomto ovzduší. Osem rokov som bol v Guayane väzňom a musel som poslúchať iných a zabudnúť na seba. Konal som len to, čo mi iní predpisovali. „Vstaň, choď, rob, jedz, prechádzaj sa, zasa rob. Potom do cely, zámka zaškripí — a si sám…“ Hrozný pocit. A potom čakaj v bdení ráno a zasa všetko ako včera. A tak denne, a tak vždy! Bez premeny, bez prekvapenia, bez udalostí. Vo väzení niet premeny, ani prekvapenia, ani udalostí. Lebo ti vzali to, čo je najdrahšie: slobodu. Urobili z teba stroj! Áno, obyčajný stroj. Ale i na to boli potrebné dlhé prípravy. Najprv si musel párať perie… Týždne, mesiace sa míňali — a vždy to isté… Až predsa prišla akási premena: Mohol si pracovať v dielni. No len teraz si cítil, že si obyčajný stroj. A zasa premena: mohol si pracovať na poliach. Práca v božskej prírode — ó, ako to dobre účinkovalo na nás. Ale za tebou vždy ozbrojenec, ktorý ti dáva na vedomie, že si väzeň… A predsa i v tom jednotvárnom živote čosi ťa povzbudzovalo, čosi ťa kriesilo. (Ticho.) Nádej na vyslobodenie… Môže prísť omilostenie, možno môže prísť prevrat — a ty budeš slobodný… Keby to nebolo, tak by väzni čochvíľa pomreli a šli by si odpykať svoj trest ta hore. Aj to bolo pre nás útechou… Ale človek je hovädo: všetko znesie, všetko prebolí — — a hľa, ja som tu! Som na slobode! Ba ešte viac: som kráľ. Tu som kráľ. Lebo mám slobodu! Ó, ani kráľ nemá takú slobodu, ako teraz ja. Dnes nastupujem svoje kráľovské povolanie… (Žiari od radosti…)

ZÁMOČNÍK: Teda si šťastný?

LIANA (dobehne s prichystaným jedlom): Tu je, vezmi si, aj ty majster, jedzte. Niada odišla po víno.

TOBOR: Dobre, dobre. Si veľmi pozorná. Nechaj nás ešte trochu samých.

LIANA (pozrie sklamane, odíde): Veď idem —

TOBOR: Odíď, nech sa vyrozprávam s priateľom. Tak vidíš, priateľ môj milý! Zdá sa mi, že tebe vlastne jedinému môžem sa úplne zdôveriť, keď sa s tebou zhováram, zdá sa mi, akoby som sa so svojím svedomím zhováral.

ZÁMOČNÍK: Myslím, že je to tak. Smelo mi všetko povedz.

TOBOR: Ó, ako je to dobre. Celých osem rokov nemal som nikoho. Osem dlhých rokov ťahalo sa — a predsa prehrmelo. A ja som tu! Keď som odchádzal z Guayany už načisto domov, tak mi tam povedali, že odteraz mám začať nový život. Ach, áno, tam v Guayane to nebol život! Až teraz ho začínam tu! Nedožičím si ani odpočinku, dosť ho bolo osem rokov! Teraz už ide práca, skutočná práca — — ale na svojom, pre svojich, práca — — (bôľne) áno, výhľady sú pekné, ale aká bude skutočnosť?

ZÁMOČNÍK: Taká, akú si ju spravíš. Musíš veriť v seba, musíš —

TOBOR (ako hore): Ach, áno, áno, len keby — (tupo a trhano), len keby nebolo tých rozpomienok, tej pečate, keby sa dalo zabudnúť, zabudnúť na to, čo prešlo, keby bolo tej vody, po ktorej sa na všetko zabúda, keby bolo uistenie, že všetko staré je odpustené, skutočne zabudnuté… Ach, keby som mohol dostať úplne nový hárok, čistý, nepopísaný, biely — a celkom hore by som najprv napísal: Dnes začínam nový život!! (Ťažko dýcha.)

ZÁMOČNÍK: Nezúfaj, podarí sa ti to! Čo nevidieť i privykneš, uspokojíš sa —

TOBOR (túžobne): Ach, to veru, to! Uspokojiť sa. Dostať novej sily a potom novej nádeje! Aby sa už nikdy nezjavovali staré príčiny, staré rozpomienky, staré pochybovania!

ZÁMOČNÍK: Neboj sa, i to sa stane! Bude i to! Čas všetko vylieči. A v práci sa všetko rozplynie.

TOBOR: Veď áno, chcem pracovať, pracovať, pracovať neúnavne, lebo mnoho treba doháňať. No, vidíš, zasa len sa tisnú tie spomienky ako obludy do popredia. I tam v Guayane bola práca jediná moja útecha. Či to páranie peria spočiatku, či práca v dielni, či práca na poli, lahodili mojej duši. Len nech som nebol sám! Ó, koľkí ľudia vo svete, ktorí nemilobohu lenošia na slobode, keby prišli do Guayany, naučili by sa tam ceniť si prácu! Tam by sa naučili pracovať, i keď nie pre seba. Tam by sa naučili poslúchať vyšších a milovať svojich. Áno, poviem otvorene, v Guayane panuje poriadok, prísnosť, ale i srdečnosť. A toho vo vonkajšom svete niet.

ZÁMOČNÍK: Zdá sa, že si svojím pobytom v Guayane priam oduševnený?

TOBOR (pozrie a akoby sa usmial): Ty žartuješ! Ale ty môžeš i to. A možno, že máš pravdu. Guayana je vlastne na to, aby ľudí napravila a nie aby ich zničila. A keď taký trestanec vyjde z väzenia napravený a stáva sa zasa riadnym členom ľudskej spoločnosti, tak dosiahol veľký úspech. Väzenie naňho blahodárne účinkovalo a on môže byť uspokojený svojím pobytom v ňom.

ZÁMOČNÍK: Ale mohlo to byť i bez väzenia!

TOBOR (zamračí sa): Mohlo byť — — a malo byť! (Vzplanie.) Teraz to už vieme a rozumieme tomu… (Postupne sa utišuje.) Ja som bol vo väzení… Trpel som za svoj hriech. Ťažko som privykal… A časom som sa už uspokojil… Hm, väzenie! Čo je väzenie. Svet v malom. Mali sme tam všetko. Dorozumievali sme sa. Mali sme svoje znaky, ako vo svete na cestách. Mali sme i svojho panovníka. I snem. Mali sme i svoju valutu: cigaretu. Ba čo viac, mali sme i zábavky! Boli sme i umelci. Maľovali sme po stenách cely neviditeľné obrazy. I spisovateľov bolo tam. A nadovšetko, boli sme si všetci bratia — bez závisti, bez zloby — to musel každý nechať von, vo veľkom, zlom, nepriateľskom svete. A komu bolo dožičené raz z toho malého sveta vyjsť — ten zbadal, že prišiel zasa do veľkého väzenia, do sveta —

ZÁMOČNÍK: Tak ty si myslíš, že si teraz zasa vo väzení? Vo veľkom väzení?

TOBOR: Ja sa bojím, že je tak. Ale v tomto veľkom väzení niet toho poriadku ako tam, v tomto väzení panuje zloba, nenávisť, nepriateľstvo. V tomto väzení sa vo mne zobúdza podozrenie, ktoré ma ešte nenačalo, ale iste príde. Zabudnúť? Ohlušiť ho? Alebo ho obchádzať?

ZÁMOČNÍK (poučujúco): Práca! Práca ho utlmí.

TOBOR: Ale čo si počnem? V tomto veľkom väzení niet uznania, tu bude každý na mňa prstom ukazovať: hľa, i tento bol v Guayane. Nie je pre dedinu. Košíky pliesť? Blatové koberčeky pred dvere? Vešiaky? Ale komu, komu? Kto tu u nás potrebuje košíky, blatové koberčeky, vešiaky? Do fabriky, na zárobky? A či nádenníčiť? Neviem.

ZÁMOČNÍK: Nájde sa robota i pre teba, neboj sa.

TOBOR: No, dobre, a čo ty? Ako sa ti vodí? Čím sa zaoberáš?

ZÁMOČNÍK: Môjmu remeslu dobre sa darí. I tu na dedine. Zámočníka potrebujú i naši ľudia. Odkedy sa všetko zmotorizovalo, každý stroj sa ľahko pokazí, potom už len zámočník pomáha. Teraz je zámočnícke remeslo hľadané.

TOBOR (díva sa so záujmom): Vidíš, i ja by som sa mohol o to pokúsiť. Vezmi ma za učňa. Čo na to povieš?

ZÁMOČNÍK (trochu sa zadiví, ale predsa „odborne“ pokračuje): No, prečo? Mohli by sme sprobovať. Ale ako ti to pôjde, to je už iné. Musel by si začať od začiatku. Najprv by si piloval železo —

TOBOR: Ohó, to ja už viem, a ešte ako!

ZÁMOČNÍK: Dobre. Potom by si začal skladať zámky —

TOBOR (trhne sa): Zámky —!?

ZÁMOČNÍK: Pravdaže, to je náš základ, zámky, kľúče, závory…

TOBOR (prebledne): To by som vari nemohol —

ZÁMOČNÍK: Naučil by som ťa robiť také zámky, ako ja robím. Moja pýcha. Pozri, toto je môj miláčik. — (Vytiahne z vrecka zámku.)

TOBOR (zmýlený): Ach, nie! Nechcem to. Nechaj to —

ZÁMOČNÍK: Ale, veď pozri, ako to pekne škripí… (Zvŕta kľúčom v zámke.)

TOBOR (skoro pomätene): Nie, prestaň. Prosím ťa, daj pokoj!

ZÁMOČNÍK: Ale Tobor, čo ti je? Tobor, spamätaj sa!

TOBOR (hrozným hlasom): Zámka škripí… Tak ako tam v Guayane. Tak ako každú noc… (Tichšie.) Cez deň sme ju nepočuli. Ohlušovali sme samých seba. Ale keď sa zvečerilo, keď nás dráb odviedol do cely a potom zaškrípal zámkou — — (viditeľne sa trhne) — nie, nie! Priateľ, nemôžem to počúvať. Prídem o rozum. Prestaň, prestaň.

ZÁMOČNÍK: Ale prečo?

TOBOR: Prestaňme o tom hovoriť. Možno neskoršie, keď prídem do týchto vašich koľají, keď sa zorientujem v tomto veľkom väzení. Rozprávajme sa radšej o inom. Napríklad, rozprávaj mi o tom, ako sa moji o mňa trápili, či ma spomínali, či ma čakali, ako ma milovali. To ma uspokojí.

ZÁMOČNÍK: Rozprávať o tvojich? Ako sa trápili, ako ťa spomínali, ako ťa čakali, ako ťa milovali? Ťažkú úlohu mi dávaš, priateľ môj. Lebo moje rozprávanie o tom by ťa nepotešilo, ba ešte väčšmi by ťa pobúrilo, možno väčšmi, ako tento škripot zámky — (škrípe so zámkou).

TOBOR: Priateľ, prestaň… Alebo rozprávaj, len sa nedotýkaj tej svojej zámky —

ZÁMOČNÍK: Tobor, nazval si ma priateľom? Považuješ ma za starodávneho priateľa, pravda? Myslíš, že som bol tvojím priateľom i v čase tvojho väzenia? Ale teraz ti poviem otvorene: Ty si odišiel do väzenia len telesne, tvoja duša ostala tu, bola vo mne! A ja som bol v tomto dome tvojím svedomím. Ja som strážil a pozoroval… Nie ako cudzí, ako nájomca, nie, nie. Ja som sa na všetko díval tvojimi očami.

TOBOR: Tak ty si všetko pozoroval?

ZÁMOČNÍK: Áno, hľadel som na všetko tvojimi očami a všetko som si značil.

TOBOR (prekvapený): Značil si si všetko?

ZÁMOČNÍK: Áno, je to dosť objemný denník —

TOBOR (skríkne): Ach, daj mi ho!

ZÁMOČNÍK: To nie. Denník je môj majetok a moja tajnosť. Ale ak sa na niečo z neho spýtaš, všetko ti poviem.

TOBOR (chmúrne): Dobre, ďakujem ti… Tak sa ťa spytujem, tak vo všeobecnosti, čo zaujímavé si videl a zaznačil si z nášho domu?

ZÁMOČNÍK: V čase tvojho väzenia v Guayane, značil som si všetko, a tak vo všeobecnosti môžem teraz povedať, že si trpel nevinne.

TOBOR (pozrie naňho): Veľké slovo si vyslovil, priateľ. Ale ty ma chceš len skúmať. Že som trpel nevinne? Ako to môžeš povedať, keď dobre vieš, že som vraždil. Zabil som svojho priateľa, svojho kolegu, s ktorým som sedával za jedným stolom v úrade, s ktorým som zažil pekné časy a ktorému som potom ukradol peniaze z vrecka a nechal som ho ležať na ceste a sám som utiekol domov!

ZÁMOČNÍK: Áno, a pre tú zbojskú krádež a vraždu si bol kruto odsúdený, preto, že si to na súde priznal —

TOBOR (pozrie naňho spýtavo): No, áno —

ZÁMOČNÍK: Ale to, že si sa priznal, malo svoju príčinu. Čo to zapríčinilo?

TOBOR (zmýlený): To bola pravda —

ZÁMOČNÍK: Nie, to nebola pravda. Priznal si sa k vražde zo ziskuchtivosti, aby si očistil svoju ženu! Tie „nazbíjané“ peniaze sa predsa našli v dome tvojho zabitého kolegu po dlhom čase v almare. Ale to sa zatajilo. Povedz teraz mne, svojmu svedomiu, prečo si sa priznal, že si zabitého kolegu ozbíjal? Prečo si sa priznal k činu, ktorý si nespáchal?

TOBOR (temne): Bolo to tak, ako hovoríš. Zabil som ho pre inú príčinu a nie pre peniaze, ktorých som sa ani nedotkol.

ZÁMOČNÍK: A tá príčina bola?

TOBOR: Nemuč ma! (Prenikavo, takmer s plačom.) Ja som si svoje odtrpel za osem rokov! Už sa nemusím nikomu zodpovedať —

ZÁMOČNÍK: Mne sa musíš. Mne, svojmu svedomiu. Prečo si zabil svojho dobrého priateľa?

TOBOR (z hĺbky…): Preto, že sa zrodilo vo mne podozrenie — — žiarlivosť — — a istota? Zabil som ho, že mi ženu zvádza, že mi ju už zviedol dávno predtým a že —

ZÁMOČNÍK: — a že milostivá dcéra Niada nie je tvoja, ale jeho! A krv sa ti vzbúrila, svedomie si ohlušil a zločin si vykonal!

TOBOR: Ako to všetko tak vieš?

ZÁMOČNÍK: Lebo som tvoje svedomie a značil som si všetko.

TOBOR: Tak vieš aj ďalšie? Vieš ešte niečo? Hovor, teraz ti ja rozkazujem! Hovor, ak si naozaj moje svedomie.

ZÁMOČNÍK: Ďalej. Kruto ťa odsúdili pre vraždu zo ziskuchtivosti na osem rokov do Guayany.

TOBOR (hlce mu slová): Ďalej!

ZÁMOČNÍK: Ďalej: odišiel si do Guayany. Ďalej: tam si bol v živom hrobe —

TOBOR: — ďalej —

ZÁMOČNÍK: Ďalej: A čo bolo medzitým v tvojom dome?

TOBOR: Značil si, čo sa dialo v mojom dome?

ZÁMOČNÍK: V tvojom dome sa tvoja opustená žena s malými deťmi trápila a pokračovala vo svojom remesle —

TOBOR (s úžasom): V akom remesle?

ZÁMOČNÍK: V takom, aké vykonávala kedysi s tvojím kolegom… Kolega bol mŕtvy — ale živý bol tvoj milý švagor Pag —

TOBOR: Pag jej predsa pomáhal —?

ZÁMOČNÍK: Pravdaže. Pag sa stal v čase tvojho väznenia tvojím zástupcom v celom dome i v hospodárstve. Tvoj majetok pekne opatroval a pri tom dobre zarábal. Staral sa aj o tvoju rodinu, menovite o tvoju milú ženu… Bol veľmi „svedomitý“, navštevoval denne tvoj dom, vydával rozkazy, dobre sa tu napapkal — — a potom si oddychoval —

TOBOR: A čo jeho dom —?

ZÁMOČNÍK: Stade utekal. Tam mal chorľavú ženu, ktorá mu nemohla nič poskytnúť, tá tam žije ako vo väzení. Ešte ráno tu bol, ale keď sa dopočul, že prichádzaš, odrazu je neviditeľný. A ozaj, kde sú tvoji?

TOBOR (začína chápať): Zdá sa, že som tým svojim milým blízkym prišiel nevhod. Alebo sem už nepatrím. Oslobodenie z Guayany je pre mňa novým väzením. Len sa premenili drábi a múry — ale inak ostalo všetko také isté. Cítil som sa tak, už vtedy, i keď ma prepustili na takzvaný próbny čas. Či som vraj pre slobodu zrelý. Ďaleko od Guayany, na ostrovoch v Atlantiku, pod kontrolou, ale už na takzvanej slobode, som bol 150 dní. Prešlo i to a ako hodného slobody, poslali ma konečne domov. Ó, Guayana, prečo si ma celkom nezničila?! Prečo si ma nezadrhla?! Cítim, ako ma čosi dusí, ako to zviera moje hrdlo — a to pôjde tak ďalej a ďalej, až do môjho úplného zničenia. Aby som už nepochyboval, aby som už nemusel počúvať túto pravdu, — túto hroznú pravdu — —

ZÁMOČNÍK: Áno, pravdu som ti povedal len ja — tvoje svedomie… (Odchádza.)

TOBOR: Ideš? Prečo odchádzaš? Teraz ostaň tu.

ZÁMOČNÍK: Teraz práve idem — — lebo ma už nepotrebuješ. Ale vrátim sa, ak ma budeš potrebovať. Na mňa sa nehnevaj, že som ti toto zo svojho denníka povedal. Ty to už aj tak všetko cítiš, vidíš a vieš. Na mňa sa nezlosť. Ako cítiš, vidíš a vieš — tak rob!

TOBOR: Viem, čo spravím. Pobijem všetkých zaradom. Bude krvi! Zasa prídu súdy, väzenie — a zámka bude škrípať — —

ZÁMOČNÍK: Idem do svojej dielne — a ty zabudni na všetko, čo som ti povedal. — — (Odíde.)

Ôsma scéna

Tobor sám. Neskoršie Enad.

TOBOR (díva sa dlho za odchádzajúcim. Pretiera si oči, ako po sne. Obzerá sa a zapcháva uši. Potom sa zamračí… Ale zvoľna sa mu vyjasnieva tvár. Strmo kričí): Priateľ, počkaj! To nie je tak! Nie, nie, mne sa to všetko len zdalo. Veď tu nebol nikto. (Otvorí dvere, skade vyšiel Zámočník.) Tu nebol on. Tu nebol nikto. (Vráti sa.) Pravdaže! Prázdno je tu.

ENAD (vchádza bojazlivo): Posielajú ma k tebe, baťko. A ja sa bojím —

TOBOR (nežne): Ty si to, môj synček? Neboj sa, Ale ja nie som ti „baťko“. Ty vari ani nevieš, že som tvoj otec, tvoj tata —?

ENAD: A čo je to? Hovorili mi: tvoj apo príde…

TOBOR (radostne): No to je! Tvoj apo, to som ja. Tvoj tata. Ty ma nepoznáš, pravda?

ENAD: Ja som sa tešil, že môj otec príde. A ty nie si cudzí?

TOBOR: Ach, nie! Tebe nie som cudzí. Ja som ti najbližší. Prvá je mama, potom ja, rozumieš?

ENAD: Si taký blízky ako švagor?

TOBOR: Bližší ako švagor. Nuž, doteraz, kým som tu nebol ja, pravdaže, bol ti švagor najbližší. Ale odteraz — (zamračí sa) — no, povedz mi, ako ti bolo doteraz?

ENAD (pozrie): Dobre. Švagor ma vlani zapísal do školy —

TOBOR: Á, ty už i do školy chodíš?

ENAD: Ó, keby si vedel, ako sa mi tam dobre darí! Máme najlepšieho učiteľa — ach, pána učiteľa. Nedáva nikomu gule!

TOBOR (s interesom): Ozaj? Ten teda nepozná trest? No, dobre, ale ako vládze s vami, keď napríklad neviete úlohu, keď ste nepozorní, keď neposlúchate?

ENAD: Vtedy nám pán učiteľ povie: kto sa neučí a nechce poslúchať, nech ide von! A my potom zmĺkneme, lebo pekne by sme vyzerali, keby sme domov prišli a povedali: pán učiteľ nás poslal domov!

TOBOR (zadíva sa): A to je skvostné! No, dobre, a potom ako, čo?

ENAD: Potom sa každý učí, dáva pozor, lebo sa bojí!

TOBOR: Ty si môj múdry chlapček! Ty všetko vieš, čo sa a ako sa v škole robí. Ale povedz mi niečo z domu, povedz mi niečo o svojej mame, veď ona ti je najbližšia. Rozprávaj mi o svojej mame.

ENAD: Švagor hovorí, že mama je veľmi usilovná, že nás opatrovala, kým si bol ďaleko, preč.

TOBOR: No, dobre, dobre. Ale čo ty vravíš o svojej mame?

ENAD: Ja viem o nej len to, čo mi švagor povedal.

TOBOR (nervózne): Mnoho spomínaš toho švagra.

ENAD: Ej, otec, keď nebol švagor u nás, bolo nám veru i smutno.

TOBOR (s vzrastajúcim nepokojom): Ach, to mi je ozaj žiaľ.

ENAD: Ale švagor bol u nás skoro vždy.

TOBOR: Tak? Vždy? To znamená každý deň?

ENAD: Každý deň. A niekedy aj nocoval u nás.

TOBOR (tupo): Aj nocoval?

ENAD: Áno, lebo sme sa báli.

TOBOR: Dobre, ale kde spával, keď u vás zostal cez noc?

ENAD: Tam v izbe s mamou.

TOBOR (studeno): A vy ste sa vtedy nebáli??

(Počuť hlas: Tobor!)

Kto ma volá?

Deviata scéna

Predošlí, Liana, Niada a Pag vstupujú.

LIANA: Poď, milý náš, na obed! Prichystala som, pre teba som prichystala!

TOBOR (díva sa vyjavene): Pre mňa si prichystala?

NIADA a ENAD: Poď, otec náš!

TOBOR (srdečne): Deti moje —

PAG: Ej, drahý švagor, na privítanie, tu hľa, doniesol som z toho najlepšieho (ukazuje fľašu). Poď, nech si vypijeme na naše zdravie, na naše milé stretnutie!

TOBOR (rozcítene): Ty si to švagor? Ty si ten, ktorý si môj dom opatroval, spravoval — — Ach, moji drahí, ako sa vám mám poďakovať.

PAG (smelo): No, no! Počkaj, drahý. Nájdeme i na to čas.

TOBOR (radostne): Ozaj, drahý švagor? Počkaj nech prídem trochu k sebe. Ty si ten, ktorému mám ďakovať, že môj dom ostal živý a zdravý? Že môj dom a jeho členovia ostali zachránení? To je niečo ohromné. Ja som dosiaľ ozaj spal, ja som sníval… Čo to bolo so mnou?

PAG (ešte väčšmi posmelený): Ach, to sú všetko prvé dojmy. Švagor, si medzi nami, my ťa poznáme a chápeme ťa!

TOBOR (pozrie na každého dôkladne — a potom sa začne srdečne smiať): Hahaha, hahaha, ach moji drahí, až teraz cítim, že som skutočne doma. Som doma!! A prešlo všetko zlé, všetko rušiace a skončili sa moje útrapy. Som doma!

LIANA (nesmierne milo ho chytí za ruku): Tobor, drahý náš Tobor, poď s nami!

TOBOR (rozcítene): Žena!

NIADA a ENAD (objímajú ho): Tata náš!!

TOBOR: Áno, poďme na obed! Nabok všetko, preč všetko, čo nás delilo! Poďme na obed, ach, to bude chutiť!!