ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izba zariadená ako na začiatku — ešte aj v kúte ležia šaty… Len na vešiaku už niet Niadiných šiat — veď vieme, že Niada ušla za Berom.

Prvá scéna

Liana a Enad.

LIANA (pokračuje v rozhovore s Enadom): A to ti hovorím, že nesmieš viac blúdiť. Celý deň si nebol doma. Kde si sa túlal, ha?

ENAD: Nepoviem.

LIANA (rozčúlená): Počuj, chlapčisko, ja ťa zbijem! No, pekný kvietok z teba vykvitne! Hneď mi povedz, kde si dnes obedoval?

ENAD (ležérne): Ej, keby si vedela!

LIANA (chce ho biť): Povieš, ty nezbedník!

ENAD (naľakaný, uťahuje sa): Čo ma biješ? Ale keby tu bol otec, nesmela by si ma biť. Otec ma nedá!

LIANA (zamračí sa): Si zlostný chlapec, keď tak matke odpovedáš.

ENAD: No, dobre, čo chceš zvedieť? Kde som bol? Poviem ti: bol som u švagra —

LIANA (zadíva sa): Veď si nebol u Paga?

ENAD (furtácky): E, veď ja mám ešte jedného švagra, nového —

LIANA (chce ho zasa biť).

ENAD (už sa nebojí…): Ber je môj nový švagor, tam som bol, kde je naša Niada vydatá!

LIANA (odzbrojená): Tam si bol? Ale prečo ta ideš, keď ani ja som tam ešte nebola?

ENAD: Nuž, keď ma volali. A Niada ma hneď vybozkávala. A že mi dá bonbóny!

LIANA: Dosť už! Počkaj, keď príde otec z roboty, poviem mu, aký si.

ENAD (trucovito): No a čo? Myslíš, že sa otca bojím?

LIANA: Ach, ty šepleta, veď ti ja dám tak o otcovi hovoriť. Veď ťa on už zrichtuje, keď príde!

ENAD: Nezrichtuje. On ma má rád. Ešte väčšmi než Pag —

LIANA (nevoľne sa usmeje): Ty malý mudrc, myslíš, že sa to dá merať na vážkach?

ENAD: Ale bonbóny sa dajú merať! A Pag mi už nedáva na bonbóny, ako predtým!

LIANA: Ak budeš dobrý, dá ti otec. On teraz donesie veľa peňazí. Ale potom aby si nedrankal od neho. On už vie, kedy ti má dať.

ENAD (náhle): A kedy príde otec?

LIANA: Príde, keď bude na to čas. Veď vieš, že teraz len v sobotu chodieva domov. A dnes je len pondelok.

ENAD: Ú, či to bude dlho čakať: pondelok, utorok… (číta na prstoch ďalej…). Kdeže je sobota! Ale ja poprosím otca, aby ma raz vzal do mesta!

LIANA: No, veru! Ty by si mu pomohol!

ENAD: A veru by som! Ja by som mu bol na pomoci. Ja by som ho vo všetkom vysluhoval. Ja by som urobil všetko, čo mi povie.

LIANA: To je pekné, Enad. Otca máš vo všetkom poslúchať. I keď sa zdá, že to nie je dobré — všetko musíš na slovo poslúchnuť. Tvoj otec sa trápi o teba, zaopatrí ti všetko. Počkaj, keď budeš väčší, dáme ťa do gymnázia —

ENAD (srdečne): Ale potom musím od vás odísť, mama. Ach, a ja by som len u vás bol — a gymnázium je v meste, ďaleko — — a ja sa tam bojím, sám —

LIANA: No, už sa upokoj. Pôjdeš do mesta, keď budeš starší —

ENAD (junácky): Ale ak tam bude otec, potom by som sa nebál.

LIANA (upokojuje ho): Ach, ty budeš potom smelý a — múdry.

ENAD (detsky): Ja som už teraz —

Druhá scéna

Pag, predošlí.

ENAD (víta Paga): Švagor, ja som už teraz smelý a múdry; daj mi na bonbóny!

LIANA (pozrie prísne na Paga): Nedávaj mu! Taký žobrák! (Enadovi.) Že sa nehanbíš!

ENAD: Daj mi!

LIANA: Ale choď už! Lebo poviem otcovi, keď príde!

ENAD: Odídem, ak mi dáte —

PAG (vyberá peniaz a dáva mu): No, kúp si teda tie tvoje obľúbené bonbóny!

ENAD (vyskakuje a odchádza): Ale otcovi nepoviem, že ste mi dali! Ej, som smelý, ale aj múdry…! (Odíde.)

Tretia scéna

Liana a Pag.

LIANA: Či si ho videl?

PAG (pozerá s úľubou za ním): Šťastné deti! Radujú sa i z peniažťoka! Liana, koľko by sme potrebovali, aby sme boli takí šťastní ako Enad?

LIANA: Ach, kde je naše šťastie —

PAG: Prečo? Možno i pre nás príde raz šťastie. (Obzrie sa.) Liana, čosi sa kutí… Niečo sa deje, niečo ide, prichádza —

LIANA: Naše šťastie? Tomu už neverím… (Usmeje sa.) Naše šťastie —

PAG: Dočkaj. (Teplo.) Liana, naše šťastie ide, skutočne. Ono prichádza, ja ho už cítim!

LIANA: To sa ti len zdá.

PAG (nervózne pozrie): Prečo?

LIANA: Ty chceš to šťastie. Ale zdravý rozum nám vraví, že (trhano), my nemáme čo čakať. — — (Reálne.) Drahý Pag, zakončime raz i my —

PAG (hrdinsky): Oj, nie! My len začíname… (Temno.) A ten, ktorý nám zavadzia, ten sa už uťahuje…

LIANA: Ako to myslíš?

PAG: Čože ti mám skrývať? Čože mám tajiť? Onedlho sa i tak dozvieš.

LIANA (šípi): Pag, u vás je zle. Povedz mi.

PAG: Dobre tušíš.

LIANA (skríkne): Moja sestra —?

PAG (ticho, bez afektu): Moja žena, tvoja milovaná sestra už nebude dlho žiť.

LIANA (pozrie).

PAG: Dnes vyslovila želanie, že ťa chce ešte raz vidieť — — možno posledný raz.

LIANA (zaplače): Moja milá sestrička! Poďme k nej!

PAG: Áno, ideme. Nech vidí naša dedina, že neprišlo ku škandálu, ale k zmierneniu.

LIANA (zastane): A čo má dedina do nás? Aký škandál to spomínaš?

PAG: Škandál sa už stal.

LIANA: Ale kto ho vyvolal? A prečo?

PAG (temno): Tobor.

LIANA (temno): Kde je Tobor?

PAG: Tobor je tu. Od včera večera. Prišiel z mesta a pochodil po dedine. —

LIANA (s úžasom): Tu bol? A my sme si mysleli, že je v meste!

PAG: Áno, my sme mysleli — a on celú noc bol tu —

LIANA: A nezbadal nič?

PAG: Tu nie. Ale bol v Kasíne, kde sa schádzavajú naši vodcovia. Tí, ktorí učili náš ľud kultúre. A Tobor sa vŕšil na nich. Bola zvada.

LIANA: Ale ako prišiel Tobor sem? Veď on je na práci v meste.

PAG: Zdá sa, že prácu stratil…

LIANA: To je už potom hotovo! Idem. K chorej sestre idem. Či zatvorím dvere?

PAG: Ale nie, veď je Enad na dvore, hrá sa.

LIANA: Poviem mu, aby dával pozor.

(Odídu.)

Štvrtá scéna

Niet nikoho… Javisko sa zatmie. Spúšťajú sa priehľadné záclony. A megafón oznamuje… Scéna prázdna, ale dej ide ďalej… Toto je čas, kde si môže publikum trochu oddýchnuť — vlastne môže ticho posúdiť, čo bolo doteraz. A hlavne môže očakávať a pripraviť sa, čo príde… Ako sa táto dráma skončí? Kto bude konečný víťaz a kto porazený? Ako toto celé vyznie? Keby to bola opera, tak by sa teraz dobre hodilo nejaké intermezzo. S kým sympatizuje publikum? A koho nenávidí! Zradní a hriešni „milenci“ Liana a Pag, pravdaže, nie sú sympatickí, hoci teraz odišli na zmierenie. Niada, ktorá v mladistvom zápale urobila hlúposť, že ušla ako akási nočná dáma k Berovi — tiež nie je sympatická, hoci ovzdušie v tomto dome nie je pre ňu, mladú, nevinnú (?) devu. A vlastne týmto urobila dobrý krok, aby sa ratovala z tohto brloha. Možno, že časom sa napraví a bude dobrým členom ľudskej spoločnosti — keď hereditárnu chybu nemohla zdediť… — A chudák Tobor? Jeho hrozný duševný boj, jeho utrpenie, jeho snaha, aby sa striasol raz už pút Guayany a stal sa riadnym občanom a členom rodiny, vzbudzuje v publiku síce veľké sympatie, ale zasa jeho neuhasiteľný sklon k pomste, jeho večné pochybovanie o žene, jeho nestálosť voči rodine, nemôže zohriať publikum. Menovite jeho pomer k „Zámočníkovi“ je nezrozumiteľný preto, lebo publikum si nevie vysvetliť, čo znamená vlastne tá osobnosť v úvodzovkách? Kto je vlastne ten podivný Zámočník. Čo chce a čo tu hľadá? Či príde ešte raz na javisko? T. j., či sa ešte raz zjaví na javisku, aby zasahoval do deja? A či donesie akýsi obrat, akési zakončenie? A tu je i tá figúrka Hofmana. Bol by pre publikum sympatický, ale jeho prílišná oddanosť k Toborovi a jeho tak trochu naivný spôsob ešte skôr škodí Toborovi — trpiteľovi. Ostáva konečne malý Enad, milý chlapček. Aha! Toto dieťa, ktoré „tak rado má otca“ i Paga, lebo dostáva od nich bonbóny — — stáva sa osudným a urýchľuje „exodos“… Uvidíme.

Piata scéna

Enad a Tobor vstupujú.

TOBOR (neupravený, rozcuchaný, nevyspatý, červený, vedie Enada): Synček môj, veď to nie je možné! Sám si ostal doma? Vari všetci odišli?

ENAD: Odišli, otecko. Ale ja som sa nebál a teraz sa ešte menej bojím, keď si tu ty.

TOBOR: Môj drahý synček! To je pekné od teba.

ENAD: A my sme ťa dnes ani nečakali. Mama hovorila, že len v sobotu prídeš. Ale ja som cítil, že ty len predsa dnes prídeš.

TOBOR (skrýva bolesť): Vidíš, tak sa stalo, ako si ty cítil. (Polohlasne.) Veď som už od včera večera tu — ale pozde v noci… Nechcel som vás v noci vyrušovať — nuž som bol tu v Kasíne…

ENAD (zvedavo): A bol tam film?

TOBOR (zmätený): Ach, to ti neviem. (Zarmúti sa.) Ja som sa v druhej miestnosti zabával. (Ironicky.) Ej, tam bolo veselo! A hľa, tu — ako je ticho a pusto. (Obzerá sa.) Vhodná príležitosť. A ty sa nejdeš baviť na dvor?

ENAD: Keď si tu, otecko, najradšej som pri tebe!

TOBOR: Zlatý chlapček. (Bozká ho.)

ENAD (naivne sa odvracia): Uch, otecko, ty veľmi voniaš po víne!

TOBOR (pozrie — ale sa nenahnevá): Nuž, synček, keď sa celú noc pije, človek musí smrdieť —

ENAD: Ale, otecko, ty by si nemal píjať —

TOBOR (ťažko): Máš pravdu! Viac sa mi to nestane. Nikdy viac. Ale tej noci som musel piť — a to posledný raz.

ENAD (srdečne): A do Kasína tiež nechoď, otecko. Tam sú zlí ľudia —

TOBOR: Veru zlí. To je banda, to sú tam kandidáti pre Guayanu, oplani!!

ENAD: Pravda, otecko, ty nikdy nepôjdeš preč? Keby si nikdy od nás neodišiel —

TOBOR (bôľne): A ani nepôjdem, synček môj. Stadeto už nepôjdem —

ENAD (radostne): Ozaj? Ostaneš tu?

TOBOR: Ostávam tu.

ENAD: Tu, u nás?

TOBOR (pomätene): A ty si ma uchovaj v dobrej spomienke.

ENAD (nerozumie): Ja? Ja ťa rád, otecko. Pravda i tebe je tu lepšie, ako v meste?

TOBOR: Tam v meste bolo zle.

ENAD: No vidíš! A preto si prišiel k nám, tu je dobre, tu si doma.

TOBOR: Tam bolo zle. (Temno.) Preto ma vykázali. Vzali mi robotu —

ENAD (veselo): Ó, veď to nič! Otecko, i tu nájdeš robotu!

TOBOR: Nájdem. Veď ja viem. Preto som i prišiel.

ENAD: A kedy začneš?

TOBOR: Hneď. (Obzrie sa.) Začnem hneď, ešte dnes —

ENAD: A pôjdem s tebou?

TOBOR: Áno, synček. Ty mi budeš pomáhať, chceš?

ENAD: A ako?

TOBOR (odhodlane): No, tak, synček, chcel by si oteckovi v niečom poslúžiť?

ENAD: Akoby nie? Len povedz! Veď aj mama mi povedala, aby som ťa vo všetkom poslúchal —

TOBOR (pozrie): Aj mama ti povedala?

ENAD (srdečne): Ty si naše všetko! (Objíme ho.)

TOBOR (zavzdychne): Dobre, synček, dobre… Teda počuj. Dobre poznáš našu dedinu?

ENAD (oduševnene): Poznám, otecko.

TOBOR: Pekne. A vieš, kde si kupuješ bonbóny?

ENAD: Ó, viem! Len keby som mal peňazí, hneď by som si kúpil.

TOBOR: Budeš mať. A vieš ty, kde býva kováč?

ENAD: Kováč?

TOBOR: No, vieš, ten pán majster, čo tak veselo klope už od rána na nákovu a tá tak pekne cvendží?

ENAD: Tam na rohu?

TOBOR: Áno, tam, tam! No. A tam ďalej v tej uličke, neďaleko, je stolár, čo také pekné stružlinky robí, „šalangy“ —

ENAD (radostne): Áno, viem. Veď mi on aj kočík urobil — a ujčok Pag zaplatil —

TOBOR (zamračí sa, hlas sa mu trasie…): Vidíš, tam v tej uličke, býva aj majster povrazník —

ENAD: Kto? (Rozmýšľa.) Povrazník? Ja neviem. Aký je to majster?

TOBOR: Ten robí z konopí povrazy, pletie ich, zakrúca — — a potom sú také mocné — —

ENAD (radostne): Už viem, už viem!! My ho voláme štrankár! Tam popri dome súka motúzy, dlhé, dlhé. A potom ich splieta spolu. A učeň len krúti koleso, pf, to je ľahká robota. Aj ja by som raz krútil —

TOBOR (náhle): Nie, nie. Ty nebudeš krútiť povrazy. (Hrozne.) Ty nie! Ty pôjdeš do školy. Synček môj, ale toto mi urob. Odíď k povrazníkovi a povedz mu, aby mi predal dobrý mocný povraz, môže byť i ohlávka, vieš, taká, aká sa dáva na koňa.

ENAD (prekvapený): A načo nám povraz na koňa? My nemáme kone.

TOBOR (nervózny): Nemáme, pravdaže, nemáme. Ale práve teraz chcem kúpiť takého malého koníka —

ENAD: Ach, otecko, to, to!! Koníka. — — (Zažiari.)

TOBOR: Budem s ním zarábať. A ty ho budeš niekedy poháňať.

ENAD (radostne tlieska rukami): Ach, otecko, to bude krásne! Otecko, my budeme mať koníčka?

TOBOR: Tu máš peniaze — — na povraz. Ešte ti pán majster i vydá z toho. Bude ti na bonbóny. Budeš mať plnú hrsť bonbónov.

ENAD (radostne pozerá na peniaze): Ohó! Toľko mi nedával ani ujčok Pag. Otecko, ty si lepší ako Pag! (Odbehne.)

Šiesta scéna

Tobor, potom Zámočník.

TOBOR (šepce): Lepší ako Pag. — — (Díva sa do diaľky a zaplače…)

ZÁMOČNÍK (vyjde zo svojho úkrytu ako v prvých dejstvách): Plače. Tobor, čo ti je? Ty plačeš?

TOBOR (pozrie): Tu si?

ZÁMOČNÍK: A či si ma nevolal?

TOBOR: Ja nie. Teraz nie. Možno by som ťa bol volal neskoršie. Ale dobre, že si už prišiel. Kde si bol včera? Ach, ja by som ťa bol tak veľmi potreboval. Včera. Celý deň.

ZÁMOČNÍK: Včera? No a čo bolo včera? Prečo si nevolal? Kde si bol včera?

TOBOR: Veď ty vieš.

ZÁMOČNÍK: Neviem, ale cítim. Ty si plakal, keď som teraz prišiel. Prečo si plakal? Čo sa ti včera stalo?

TOBOR: Ty vieš.

ZÁMOČNÍK: Hovorím ti, že cítim. Ty si nešťastný. Tebe sa včera stalo niečo zlého, ty si zúfalý. Čo sa ti včera stalo? Odpovedaj, mne, svojmu najlepšiemu priateľovi.

TOBOR (temno): Už mám lepšieho priateľa než si ty — — ten, ktorý mi poslúži.

ZÁMOČNÍK: Neverím. Povedz mne, čo ťa trápi.

TOBOR (rozhodne): Dobre. Počuj. Stratil som prácu v meste —

ZÁMOČNÍK (sucho): To muselo prísť.

TOBOR (pozrie): Prečo?

ZÁMOČNÍK: Preto, že i tam, v meste, máš nepriateľov, ako i tu, doma.

TOBOR: Ozaj mám. Skúsil som to. Palierovi prišiel list z Guayany. Oznámil mi to. Žiaľ mu bolo. Ale pre nátlak robotníkov na stavbe, ktorí ma nenávideli, ktorí sa odvracali odo mňa, ktorí volali za mnou: gúja, gúja — palier ma musel prepustiť. Som bez práce — — a Guayana otvára za mnou svoju papuľu…

ZÁMOČNÍK: Začneš tu.

TOBOR (temno): Nezačnem — — ale dokončím…

ZÁMOČNÍK: Priateľ, daj si poradiť, poradiť odo mňa.

TOBOR: Neskoro. Včera som potom bol u reverenda —

ZÁMOČNÍK: Pomoc si žiadal? A či potechu?

TOBOR: Ani jedno ani druhé. Bol som sa odobrať —

ZÁMOČNÍK: Odobrať? A kam chceš ísť?

TOBOR: Ach, čo! Išiel som sa odobrať od reverenda. A on ma tešil, on ma poúčal, hahaha!!! Ale predsa mu ďakujem za jeho súcitné slová. Slová, slová, hahaha!!! Ale ja som už pevne odhodlaný. Lebo som u konca. A od reverenda letel som ako blázon medzi ľudí! Medzi „súcitných, srdečných bratov“, hahaha!!! Šiel som do nášho Kasína, kde sa schádzajú naši velikáni. A tam? Tam som pil celú noc, až doteraz.

ZÁMOČNÍK: To by si nemal robiť. Veď si sa už bol dokonale odučil od toho jedu — a teraz si teda zasa upadol do jeho pazúrov, Tobor, Tobor, to ťa zničí.

TOBOR: Zničí? To mi pomôže. Lebo som videl, že i tí naši pajáci ma opľúvajú, urážajú, vysmievajú sa mi. Odťahujú sa odo mňa, ale až vtedy, keď ma už dokonale zmučili. Ja som posledný zdrap, ktorý visí na kline. Veď si len rátaj: v rodine som nula, medzi svojimi „priateľmi“ som nula. Z práce ma vyhnali — som nula — a Guayana otvára papuľu — — budú ma zasa naťahovať ako pohubený stroj — (hrozne kričí) — bude mi zasa zámka škripieť — uch… Nie! Nikdy!

ZÁMOČNÍK: Tak čo urobíš?

TOBOR: Čo urobím? (Studeno.) Koniec.

ZÁMOČNÍK: Niet iného východiska? Ty chceš spáchať samovraždu?

TOBOR (chytí sa za hrdlo): Tento zdrap zničím.

ZÁMOČNÍK: Dobre si si to rozmyslel?

TOBOR: Áno. Kruh okolo mňa sa úžil a úžil, sťahoval ma, dusil ma — — a keď všetko je pripravené, prichystané a posledná možnosť zlepšenia sa zmarila — iné mi nezostáva.

ZÁMOČNÍK: Je to posledné, čo ti zostáva?

TOBOR: Už sa blíži posledná stanica.

ZÁMOČNÍK: Si presvedčený?

TOBOR: Som. Idem —

ZÁMOČNÍK: Počkaj! A tvoji. Neboli by ti možno oni na pomoci?

TOBOR: Moji? Nemám nikoho. Ba áno. Môj Enad príde čochvíľa…

ZÁMOČNÍK: Nuž a čo je s Lianou, tvojou ženou?

TOBOR: Ostala akou bola.

ZÁMOČNÍK: A Pag?

TOBOR: Zvádza ďalej.

ZÁMOČNÍK: A Niada?

TOBOR: Ušla k Berovi.

ZÁMOČNÍK: Nuž a kvôli Enadovi, nechcel by si ešte žiť, vychovávať ho, opatrovať?

TOBOR: Enad je môj vysloboditeľ. Vykoná mi teraz poslednú službu…

Siedma scéna

Enad, predošlí.

ENAD (vstupuje s povrazom): Tu je povraz, otecko! Aj mi ostali tri peniaze. Ale dva som už potrovil na bonbóny! (Dáva Toborovi povraz.) Ale, otecko, potom už kúp koňa! (Odíde. Zaujímavé je konštatovať, že Enad úplne fumiguje Zámočníka, ako keby ho nevidel…)

TOBOR (vezme povraz, Zámočníkovi): Vidíš, toto je posledná služba, ktorú mi vykonal môj drahý, milý synček — jediný a posledný môj priateľ.

ZÁMOČNÍK: Čo chceš s tým povrazom?

TOBOR (už nepočúva): A teraz prichádza to, čo malo prísť —

ZÁMOČNÍK (slabo skríkne): Čo chceš urobiť? Tobor, Tobor!!

TOBOR: Voláš ma? Chcem pokoj!

ZÁMOČNÍK: Choď a vykonaj, čo si chcel. Ja ostávam nateraz tu.

TOBOR (odíde pevným krokom do bočnej izby).

(Pauza.)

ZÁMOČNÍK (pristúpi k dverám bočnej izby a načúva…)

(Vonku počuť zvony… Zaznie tichá hudba…)

Ôsma scéna

Liana, Hofman, predošlí.

LIANA (vstúpi pokorne, smutne): Sestra mi zomrela —

HOFMAN: Už jej zvonia, haha —

LIANA (zrazu sa obzrie po izbe): Kde je Tobor?

HOFMAN (zamieša sa rýchle): Áno, kde je? Chcem mu prečítať, čo sme o ňom napísali do Guayany, oh, krásne, krásne sme napísali!

LIANA (s tušením): Hovor, Zámočník, kde je Tobor. Ty iste vieš, ty musíš vedieť. Musím mu zvestovať smutnú novinu, že mi sestra zomrela.

HOFMAN: A ja mu musím zvestovať, ako sme o ňom krásne napísali do Guayany. Zámočník, povedz, kde je Tobor, musí to zvedieť.

ZÁMOČNÍK (celkom bez akcentu, takrečeno zduchovnele): Nie je potrebné. Tobor odišiel —

LIANA (zhrozene): Zámočník, kam odišiel Tobor!?

HOFMAN: Tobora chcem vidieť! On neodišiel! (Díva sa uprene.)

ZÁMOČNÍK: Tobor odišiel a už sa nikdy viac nevráti.

LIANA (zúrivo): Zámočník, ty klameš, ty niečo skrývaš! Ty ma mučíš. Ty vieš, kde je Tobor. Tobor je tu. Tobor neodišiel — — alebo, ty si ho odohnal!

ZÁMOČNÍK (ledva čujne): Nie. Tobor má prácu, významnú a ťažkú. Ale hneď bude hotový —

LIANA (skríkne): Tobor je tu. — (Díva sa uprene na dvere izby.)

(Čuť dutý úder, ako keby sa stolička prevrhla.)

LIANA: Tam je —?

ZÁMOČNÍK: Tam — — bol — — Tobor — —

LIANA (skamenie ako socha…): Čo vykonal? (Chce ísť do izby.)

ZÁMOČNÍK (pristúpi k rampe, vzhliadne hore a šepce): Tobor je mŕtvy. — — (Stráca sa…)

(Tupý výkrik prítomných.)