ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá časť

Niekoľko dní po prvom dejstve, v tej istej izbe. Noc, javisko tmavé, len na stole horí malé svetlo. Tobor a Liana sedia v nežnom objatí na lavičke pri stole. A v kúte, v úzadí trojuhla, ktoré musí byť vidieť, sú nahádzané šaty, kabáty v neporiadku, celá hŕba. Či je to znak, že domáca pani nemá teraz čas na také „maličkosti“? A naozaj Tobor a Liana sa milkujú…

Prvá scéna

Tobor a Liana.

LIANA: Som šťastná… Tobor, môj drahý, milovaný, jediný… Tobor, mne sa vrátila moja blaženosť! Som šťastná, šťastná…

TOBOR: Ozaj?

LIANA (pozrie na neho s nesmiernou láskou — ale tak trochu rafinovane…)

TOBOR: Ozvena môjho srdca ti to potvrdzuje. (Náruživo ju bozkáva.)

LIANA: Môj sladký, drahý Tobor — — —

TOBOR (v extáze): Žena, ja som sa vrátil… To nie je sen, to nie je prelud. Ja som doma!!

LIANA: Doma si, môj si. To je skutočnosť.

TOBOR: Naozaj Liana, až teraz cítim, že si moja, že si vždy bola mojou, že si ma nikdy nezrádzala — a nezradila.

LIANA (nepozrie na neho): Nehovor tak, Tobor. Azda ešte vždy pochybuješ, ty ešte neveríš —?

TOBOR (náhle): Ach, veď nie, nie! (Vstane.) Nie, nie, Liana moja jediná, nie! (Zastane a potom pomalšie.) Teraz už nie. Nemám čo pochybovať — a nechcem pochybovať. Poviem ti konečne celkom priamo, ak chceš —

LIANA (ženským spôsobom — ako mačka): Milučký môj, hovor!

TOBOR: Nuž teda počúvaj. Nechcem pochybovať. Ja som začal nový život. Ja zabúdam na všetko —

LIANA (prebudí sa z rozcítenosti, akoby urazená): Prečo by si zabúdal? Prečo chceš zabudnúť?

TOBOR: Nie, nie o tom sa viac nebudeme rozprávať. Ja ťa teraz nanovo milujem, rozumej —

LIANA: Ale —

TOBOR: Dosť! Na mojej životnej tabuli píšem nové slová: prvé slovo si ty, moja najmilšia. Potom: dostal som robotu v meste.

LIANA (začne sa zaujímať): Á —? (Je veselá.)

TOBOR: Stavajú tri paláce. Tam budem mať roboty vyše dvoch rokov. Ó, s akou chuťou som sa dal do práce! To už je práca! A darí sa mi. Pán palier si ma už všimol. A to vtedy, keď istý môj známy, ktorý je tam tiež na robote, začal ma urážať a vysmievať sa, že vraj Gúja, gúja… Tam vedia, čo to znamená… Tak si robia posmech z tých, ktorí boli v Guayane… Ale pán palier ma hneď bránil a nedovolil, aby niekto ma prekáral, že — — som bol v Guayane… A potom mi ešte pán palier povedal, keď mi vyplácal mzdu, že o krátky čas urobí ma dozorcom, lebo zbadal, že som prísny — spravodlivý a že viem robiť. (Ticho.) To som sa v Guayane naučil — (trhne sa) — ach, zasa tie rozpomienky… (Oduševnene.) Áno, Liana, drahá, veru tak, za dozorcu. Dozorca, to ti je už veľký pán na takej veľkej stavbe! Dozorca musí dávať pozor na všetko a všetko si značiť — a potom to všetko prísne, ale spravodlivo referuje —

LIANA (zjavne sa strhne, akoby to bolo pre ňu nepríjemné počuť): Ach, to je vlastne nevďačná robota —

TOBOR: Ale, Liana, prečo?

LIANA (zmýlená): Nuž reku, tá večná kontrola, myslím, že sa ti to zunuje —

TOBOR: Ale prečo? Veď ja tam nebudem nikoho špehovať, podchytávať, denuncovať. Ja len budem bdieť, aby sa na stavbe všetko podľa predpisov robilo. Ej, tie predpisy, veď ja ich poznám… A pravdaže, pri svojom konaní v prvom rade budem sa svojho svedomia spytovať. Bez dohovoru s ním, nezačnem nič. Svedomie, Liana moja drahá, je najlepší regulátor našich činov. A na svojej novej životnej tabuli — svedomie bude môj jediný regulátor. (Zamyslí sa.) Ej, Liana, keby som to bol prv vedel, keby som si bol kedysi uvedomil tento princíp — — (ťažko) — — nebol by mi nikto kričal: Gúja, gúja… (vzdychá…)

LIANA (zbadá, že ho musí uspokojiť): Tobor, zabudni už raz na to! Ty si veru za krátky čas mnoho docielil! I tam teda poznali tvoju dobrú dušu. Ó, ako ma to teší, drahý môj!

TOBOR (pozerá na ňu, postupne plesá): Liana, žena moja, či ty môžeš chápať, aké je to šťastie pre mňa?

LIANA (oddane volá): Pre nás, pre nás, pre tvoje deti —

TOBOR (vzdychne si): Veru tak je. Prichádza slniečko, prichádza nový deň môjho života, Liana. S touto nocou zabúdam ozaj na všetko minulé, zlé, nešťastné, boľavé. Liana, ja a ty zabudnime na minulé a tešme sa z budúcnosti. Liana, vidíš i pán palier chce na všetko zabudnúť, čo bolo so mnou. I on mi dáva možnosť zabúdať a zabudnúť celkom. Nová tabuľa, nová…!!

LIANA: Len aby si to chránil a udržoval.

TOBOR (pozrie): Opatrne hovoríš —

LIANA (rýchlo): No, áno, aby si to nestratil —

TOBOR (pozrie ešte významnejšie): Veľmi opatrne hovoríš. Ako skúsený lekár nemocnému. No, neboj sa: ja som už vyliečený, mne už zámka škrípať nebude za uchom. Nikdy viac.

LIANA (akoby myslela, že je ona vinná): Tobor, nehnevaj sa. Tobor, ja som to zle povedala. Ja som taká hlúpa.

TOBOR (zmierlivo): Upokoj sa, Liana. Ty nie si hlúpa — ak totiž cit nezameníme slovom: hlúposť. Áno, ty máš citu možno i priveľa. Ale ja som sa odučil cítiť. Môj cit ostal uväznený v Guayane a ja som tu! Ja som teraz už pravý slobodný člen ľudskej spoločnosti. Ja nie som len na próbu oslobodený. (Zastane.) I próba sa skončila. (Zdržanlivo.) Veď som ja bol na próbe šesť mesiacov. Po sedem a pol ročnom väzení ma na próbu pustili. Bol som síce na slobode, ale po celý čas ma pozorovali, či sa zasa nevrátim k zlému. Mal som nad sebou skrytých kontrolórov, ale veľmi bedlivých —

LIANA (nevinne): Takých dozorcov?

TOBOR (pozrie a skoro vzplanie): Ako to myslíš? (Prejde si po čele.) Viem. Áno, moji dozorcovia boli ozaj odporní. Nenávidel som ich, v duši som sa búril proti nim. Hja, ale čože! Tak je na svete! Predtým dozerali iní nado mnou — teraz budem ja! Lebo ja som celkom slobodný. Mne už i pán palier verí. Mňa už budú ľudia ctiť, mňa si budú predstavení vážiť, „gúja, gúja“ nebude viac nikto spomínať. A potom ešte niečo, to ťa iste (trochu štipľavo) veľmi poteší. Pozri sem. Toto je šesť dní práce (vyberie peniaze), šesť ráz po osem, to je 48. A tu je 42! Vidíš, ako som gazdoval! Len šesť som strovil na seba cez týždeň — — a toto tu som doniesol tebe! (Dáva jej.)

LIANA (spočiatku sa zdráha, ale potom schytí): Ó, Tobor, ty si už nič nedopraješ, ty vždy len na mňa myslíš.

TOBOR: Áno, myslím na teba, a to mi je najväčšia slasť. Ty a len ty!

LIANA (zmýlená, ale radostne): A ja ťa chcem nasledovať. I ja si z toho zadržím len 6 — a ostatok nech bude našim deťom!

TOBOR (dojato): Aká si dobrá —

LIANA: Našej milej Niade treba už chystať. A Enada dáme do školy, pravda?

TOBOR: Ty si zlatá duša. Ty si sa starala a staráš sa. Ty si anjel nášho domu, náš anjel, môj anjel…

(Pauza.)

TOBOR (po prestávke zamyslí sa, akoby si na niečo spomenul): A — čo to hovoríš o Niade, že jej máme chystať? Čo jej máme chystať, výbavu myslíš?

LIANA (radostne): Áno, veru výbavu!

TOBOR: Výbavu? Ale na to je času predsa. Naša Niada je ešte mladá — mladučká, ešte je dieťa, ona ešte nemyslí na vydaj. Ani uveriť tomu nemôžem — —

LIANA: Niada má už i pytača —

TOBOR: Nie, nie! Akoby to bolo? To ma ozaj prekvapuje… A ja myslím, že je ešte vždy také malé dievčatko, ako som zanechal.

LIANA (prostosrdečne): Ale, Tobor, veď je to už osem rokov — z dievčatka sa stala dievka! A aká krásna dievka!

TOBOR (zamračí sa): Ona teda za tých osem rokov vyrástla a vyvinula sa, opeknela. Pravdaže: osem a osem je šestnásť… Ale prečo zasa spomínaš „tých osem rokov“? Zasa osem rokov, každú chvíľu a vždy osem rokov!!!

LIANA: Nebudem už teda nič vravieť. Aj teraz som to len tak povedala.

TOBOR: Len tak! Áno, len tak. — No, ale mňa to rozčuľuje, rozumieš. Ty ma i zničíš „len tak“? Ale dosť už, lebo. — — No, čože teraz mlčíš? Čo si sa namosúrila?

(Pauza.)

Nevravíš? Ak mi budeš vždy spomínať „tých osem rokov“ — — — alebo budeš sa takto durdiť a mlčať — — zutekám stadeto —

LIANA (pozrie bolestne): Tobor, túto vyhrážku som si nezaslúžila. Ale predsa ťa prosím, odpusť mi — (Začína plakať…)

TOBOR: Oho, čo ešte? Aj s plačom ma budeš trápiť? Plač, to je vraj najväčšia obrana ženy, ktorá sa cíti vinnou —

LIANA (hrdo): Ja som nie vinná.

TOBOR (ľahko): Máš pravdu, ja som vinný. A preto odídem stadeto, a ty si rob, čo chceš. Vlastne rob to, čo si po osem rokov robila! Vidíš, teraz ja spomínam tých osem rokov, spomínam tebe, tebe ich spomínam. Hm, vari máš také krásne rozpomienky na tých osem rokov? Tvoj muž zavretý v Guayane, nikdy sa nevráti a ty tu budeš sama gazdovať — tak si si myslela? A s tebou i ostatní. I deti si tak vychovávala. A tak isto myslel i Pag? Robte teda i ďalej to, na čo ste si zvykli. Ja vám nebudem prekážať. Lebo mi to nedovoľuje moje svedomie.

LIANA (temno): Tobor, prečo ma mučíš? Prečo spomínaš i naše drahé deti, prečo —

TOBOR: Áno, spomenul som i toho nášho švagra, toho tvojho ochrancu, tútora a pomocníka. Všetci si vydýchnete, keď tu nebudem. Čože, veď vy ste dve výborné ženské: ty v najlepších rokoch a Niada púčok krásny — len ho odtrhnúť… Ale aby si vedela, chlapca si vezmem. Oj, toho si zratujem z tohto — — pelecha. Toho si ja vyslobodím, aby ste ho celkom neskazili!

LIANA (vzpriami sa): Skončil si, Tobor?

TOBOR (pozrie): Nateraz áno. A čo chceš?

LIANA (chce zasa plakať, ale sa premôže).

TOBOR: Vari chceš zasa plakať? Druhý verš? Ach, nie, darmo sa ustávaš. (Udrie sa v prsia.) Tu sa začína niečo variť. Ako pomenujeme túto omáčku, ktorá sa tu vyvarí? (Divo, ale zdusene.) Pomenujem to pravým slovom: podozrenie —

LIANA (zdôrazňuje): Na koho?

TOBOR: Ja viem. A ty mlč! Teraz ti hovorím: MLČ!!

LIANA (hrdo): Ja mlčať nebudem —

TOBOR (rozjarene): Ty. — (Utišuje sa.) Tak hovor. Čo chceš?

LIANA (vyrátane): Po krátkom porozumení — teraz nastáva priepasť. Ak si ju žiadaš, ja sa nemôžem protiviť. Mne je to napokon všetko jedno.

TOBOR: Oho, počkaj trochu! Nie ti je všetko jedno. Tebe nie! Pre teba je rozdiel — a to veľký! Kým som tu nebol — a odkedy som prišiel. Áno, pre teba je rozdiel — pre mňa je to znovuzrodenie. (Hrozným hlasom.) Ale ty —!! Ty nechceš rozdiel, ty chceš i ďalej žiť životom zlým, ty ma chceš i ďalej zrádzať a klamať so svojimi frajermi — ty chceš, aby som zase bol občanom Guayany, aby za mnou zámka škrípala??

LIANA (napodiv ticho): Vidím, že ťa ani tých osem rokov nepremenilo. Ostal si taký divoch, aký si bol —

TOBOR (rozrehoce sa, ale už zlostne): Aha, tak teda! Už viem! Moja drezúra v Guayane bola teda prikrátka?

LIANA (strhne sa): Myslela som, že sa stade vrátiš premenený —

TOBOR: Kvôli tebe? Hm! Pre teba bola drezúra prikrátka — moja, a aj pre teba bol ten čas tu prikrátky? Chcela by si ešte? (Hrozným hlasom.) Možno sa ti stane po vôli, že ma zasa ta odvedú… Ale ty potom z toho nebudeš mať nič!!

LIANA (hľadá východ — chce utiecť…)

TOBOR: Počkajže, ešte ťa nikto neprenasleduje. Alebo ťa vari tvoje svedomie upomína? Veď aj vtedy si ty bola príčinou môjho nešťastia. Pre teba som vtedy spáchal zločin, pre ktorý som hnil v Guayane. Áno, hnil som, lebo teba som chcel očistiť a seba som zamočil. Preto som bol tak kruto odsúdený. Keby som bol pravdu povedal, keby som sa bol priznal, že som ruku čiahol na kolegu preto, že mi ženu zviedol, že mi rozrúcal rodinu, česť, majetok — vtedy by som bol dostal najviac pol roka a dosť! Ale že som navliekol zbojstvo, akoby som ho bol zabil preto, aby som ho mohol ozbíjať — nenašiel som milosť u súdu. I odsúdili ma na osem rokov ťažkého väzenia v Guayane! (Ľahko.) Hja, ale teraz je to pravdaže ináč. Teraz, keby som ťa jedným úderom zničil ako besnú mačku, bol by som oslobodený — — a niekoľko mesiacov by som si za to odsedel hvízdajúci.

LIANA (zmôže sa, chladno): Ty sa mi teda vyhrážaš?

TOBOR: To nie je hrozba. To je jednoduchý výrok a nielen nad tebou, ale i nad tým zvodcom Pagom, i nad tvojou dcérou. Vás troch by som mal skoliť — — a potom už by som mohol odísť do Guayany, kde ma čakajú, kde ma už zasa čaká škripot zámky.

(Pauza. Tupá a nemá. Zrazu počuť škrípanie zámky na vonkajších dverách…)

TOBOR (vízionársky): Čože? Zámka už škripí…? (Kroky.)

Druhá scéna

Predošlí. Niada vstupuje.

TOBOR: Aká to obluda sem vstupuje? (Zbadá Niadu.)

NIADA (zatvorí dvere, srdečne): Ja som, otec!

TOBOR (akoby ležérne): Ach, tak! Ty si to a nie obluda.

LIANA (priskočí k Niade a chráni ju, akoby pred úderom).

TOBOR: No, no, čože je? Veď vidím, že to nie je obluda. (Hrá.) To je predsa Niada, naša krásavica, vychválená matkou, hviezda nášho domu, lenže tento dom vraj už chce opustiť, chce sa vydať, hahaha!! Ej, veru si skvostná, milá Niada.

NIADA (usmeje sa): Ach, nie toľko otec. Vy ste veľmi dobrý — (Túli sa k nemu.)

LIANA: Netráp otca, on to nemá rád —

TOBOR: A prečo nie? (Niade.) Aká si teplá, Niada. A ako ti srdiečko mocne bije — — Ty horíš, Niada. — — (Prituľuje ju čoraz väčšmi k sebe.) Utíš sa, anjel môj, veď ti chcem pomôcť — ja som tvoj —

LIANA (pozerá na nich pozorne): Aké to nežnosti zrazu?

TOBOR (v extáze): Ach, akoby som nebol nežný k svojej Niade, keď je taká rozkošná, teplá a — mäkkučká. — — (Pritíska ju k sebe.)

LIANA (zúrivo): Ale už dosť! Tobor, čo robíš? Tobor!!

NIADA (pozrie milo naňho): Otec, pustite ma. Ale otec — —

LIANA (chce ešte niečo skríknuť — ale presekne): Maj rozum, Tobor —

TOBOR (rozplýva sa, ale potom sa spamätá): No, čo je? Čo som urobil? Čo ste sa obidve vzbúrili? Kto som? Hádam viete. A viem i ja, kto ste vy. Ty si moja drahá žena — — a ty rozkošná Niada, moja dcéra, či je tak? Či teda ako manžel a otec nemám právo vás milovať!? Načo som teda prišiel sem medzi vás? Alebo možno už sem nepatrím? Dobre teda, odídem — — aby som zasa niečo nevykonal. — — (Pozerá intenzívne na Niadu.) — — Čo ma doženie do Guayany…

LIANA a NIADA (skríknu): Nie, nie!!

TOBOR (vydýchne si): No, teda. (Utišuje sa.) Ach, veď pravda, píšem nové slová na svoju životnú tabuľu, ó, nie! Mne nebude zámka nikdy viac škrípať, to už nie!! Nuž, pravda, neviem sa ešte vynájsť medzi vami, som ako dieťa, ktoré by sa chcelo ešte hrať. A vy ste — — vy ste to nepochopili. Nebojte sa. (Ležérne.) A teda ty, Niada, — no, no, neboj sa, nedotknem sa ťa — ty, Niada, teda máš niečo na srdci, ty chceš niečo odo mňa, pravda?

NIADA: Áno, otec. Chcela by som vám niečo povedať —

TOBOR: Ale, povedz, duša moja, povedz otcovi —

NIADA: Chcela by som vás o niečo prosiť — buďte milosrdný —

TOBOR (mäkne): Ale ja?

NIADA: Vy, otec.

TOBOR (zapáli sa): Niada, čo žiadaš odo mňa — (pozrie na ňu prenikavo).

NIADA (zmýlená): Otec —

TOBOR (nespúšťa z nej oči): Hovor —

LIANA (ktorá to všetko sledovala): Nehľaď na ňu toľko, nehľaď —

TOBOR (v extáze): Musím. — (Chce chytiť Niadu.)

LIANA: Nechytaj ju! —

NIADA: Ale matka, chcem otca o niečo prosiť —

LIANA (surovo): Nepros sa!

TOBOR (mechanicky): Niada, tvoja matka má pravdu. Čože by si mala prosiť? (Dotknutý.) Hľa, Liana, tvoja dcéra má niečo na srdci. To môže len matka vypočuť a vyrozumieť — a aj odpoveď dať. (Nežne chytí Niadu za ruku a dovedie ju k Liane.) Vypočuj ju, nech ti vyrozpráva všetko a ja tu budem z kúta načúvať. (Sadne si na hŕbu šiat v kúte.)

LIANA (schytí Niadu za ruku, akoby ju chcela vytrhnúť z nebezpečenstva): Poď sem. No, čo teraz?

NIADA (bojí sa a zdráha sa).

LIANA (utišuje sa): Niada, vyrozprávaj nám teda, čo máš na srdci. Nuž čujme —

NIADA (detinsky sa začne usmievať, okúňavo): Ale, keď ja to tak zrazu neviem — — a potom veď ani neviem, skade mám začať. A potom sa aj hanbím —

LIANA: Niada, dieťa moje, len začni. Aj tvoj otec chce počuť. — Ešte nemôžeš? No, dočkaj, ja ti pomôžem. Ty nám, pravda, chceš rozprávať — — o Berovi, o tom tvojom najmilšom —?

NIADA (radostne): Áno, drahá matka! Veď vy to viete. Ale ja chcem, aby to počul i otec. Áno, o Berovi vám chcem rozprávať. Ber mi práve teraz povedal niečo veľmi významné. Chce pred vás predstúpiť. Práve teraz sme sa o tom na priedomí rozprávali. A on mi hovorí: choď Niada k svojim. Choď a povedz im — (zahanbí sa — nesmierne milo!) — povedal mi, že ma miluje a prosí vás, aby ste ma dali mu za — — ženu. — — Áno, matka, tak to bolo!

LIANA: Celkom tak? Tobor, počul si?

TOBOR (z kúta, temno): Počul, počul som. Niada a Ber sa milujú. To mi už raz Ber povedal, teraz, zdá sa, že to i Niada potvrdzuje. To je celkom prirodzené. Mladí sa milujú, chcú sa.

NIADA (očakáva): Áno —

TOBOR (ako hore): To je pekné. Niada a Ber nech sa zoberú —

NIADA (vykríkne): Drahý otec!

TOBOR: — A nikto ich neroztrhne!

NIADA (tľapká rukami): Áno, áno!

LIANA: Ty si teda uzrozumený, Tobor?

TOBOR (usmeje sa): Úplne. A potom, ja tu nebudem prekážať. Ja nie.

LIANA (mechanicky): To je dobre —

NIADA (nežne Liane): A ty?

LIANA (odmerano, bez dôrazu): Ani ja nebudem tvojmu šťastiu prekážať.

NIADA (vrúcne): Vďaka vám, matka! (Bozkáva jej ruku.) — Vďaka i vám, otec — (chce ísť k nemu).

TOBOR (zmýlený): Nie, nie, nechaj! Už to máš. Už je to hotové. Mne sa nemusíš poďakovať.

NIADA (udivená): Myslela som, že je to moja povinnosť —

TOBOR: Nechaj to! Dovolenie vydať sa máš, čo chceš viac?

NIADA (bezradne): Viem, ale — — ale to by sa muselo rýchlo stať. Ber hovorí, že ešte pred okopávačkami — ešte v máji —

(Pauza.)

NIADA (naivne): My s tým už nesmieme odkladať.

TOBOR (pozrie): Nesmiete? Prečo?

NIADA (ešte „hlúpejšia“ ako hore): My sa musíme ponáhľať —

TOBOR (vstáva z kúta): Á? (Zadíva sa na Niadu.) Ponáhľať?

LIANA (Niade): Hlúpo rozprávaš. Dovolenie si dostala — a dosť už. Povedz to Berovi a pokoj!

NIADA (začne plakať).

LIANA: No, veru, poplač si! Veď aj máš začo. Konečne, veď je to celkom prirodzené, žiaľ ti je opustiť rodičovský dom? Ale si si to mala predtým rozmyslieť — — Svedomie si mala mať —

TOBOR: Aha, svedomie! (Sadá si zasa do kúta a celkom sa skryje…)

Tretia scéna

Predošlí, Ber.

BER (vstúpi akosi bojazlivo): Dobrý večer — (obzrie sa) — nemôžem sa už dočkať odpovede a reku, nech vidím, čo je. A tu vidím plač. Čo to môže byť?

LIANA: No, vitaj, Ber. Si netrpezlivý? Neboj sa, my súhlasíme —

BER (zažiari): Teda vy!?

LIANA (rýchlo): Áno, dávame ti našu Niadu za ženu. Zoberte sa a žite šťastne!

BER (s láskou): Teda si moja, Niada?

NIADA (vrhne sa mu do náručia): Tvoja som!

BER: Už sa teda nemusíme skrývať, moja sladká Niada? Už si moja i pred matkou?

NIADA: A nevidíš otca?

BER (díva sa do tmavého kúta): Veru, nezbadal som vás.

TOBOR (temne): Ach, veď kto by ma aj zbadal?

BER: Práve je dobre, že ste i vy boli svedkom tohto nášho zasnúbenia. Aj by som mal vôľu s vami sa pozhovárať —

TOBOR: Tak medzi štyrmi očami, nie?

BER: Veru, to by bolo dobré, keď sa už raz stávam vaším — keď už totiž vstupujem k vám do rodiny —

LIANA (Niade): Poď, moja, so mnou do izby, tam sa i my dve máme pozhovárať medzi štyrmi očami —

BER: Dobre — a potom ju pošlite na priedomie, lebo aj ja sa chcem s ňou pozhovárať medzi štyrmi očami… (Liana a Niada odídu preč.)

Štvrtá scéna

Tobor a Ber.

BER: Začnime teda rozhovor. Vy ma, pravda, ani nepoznáte? Otca ste mi poznali, veď mi aj rozprávali o vás. No, veď vás dobre poznali, keď k vám do kancelárie chodievali. Ej, môj otec sa vtedy súdievali. Vždy mali robotu so súdmi, s advokátmi, s procesmi. A poznali i vášho kolegu, ktorého ste potom zabili —

TOBOR: — a zato som si odsedel v Guayane osem rokov.

BER: A, na to sa už pamätám. Ako deti dívali sme sa, keď vás hnali, a tak sme sa vás báli!

TOBOR (pozrie studeno): Vtedy som vám bol hrozný. A teraz?

BER (obzerá ho): Teraz vidím, že ste celkom mierny človek. Skoro ani veriť nemôžem, že ste zabili človeka — a to ešte svojho kolegu!

TOBOR: Veď práve preto, že bol mojím kolegom, preto som ho zabil.

BER: Ale, prosím vás, povedzte mi teraz pravdu, prečo ste zabili svojho kolegu? Prečo ste tak hrubo konali?

TOBOR: Ty si, chlapče, nie môj sudca. Mňa sa už iní vypytovali a — odsúdili. A ja nie som povinný ospravedlňovať sa ti, spovedať sa.

BER: Akoby nie! Tento náš rozhovor vediem práve preto, že keď sa stávam vaším zaťom, chcem vedieť o vašom predošlom živote. Preto chcem vedieť, lebo keď si človek zakladá rodinu, keď si berie ženu, chce vedieť, z akej rodiny je jeho budúca, kto je jej mať, kto je jej otec, slovom, chcem vedieť niečo o vašej minulosti.

TOBOR: Ja minulosť nemám. Moja minulosť je zakopaná v Guayane, keď som vyšiel z nej na slobodu. A nová minulosť sa začala nedávno, 15. apríla tohto roku, keď som sa našiel doma. A na tomto novom hárku je ešte veľmi málo zapísané.

BER: To je všetko dobre — ale mňa zaujíma práve ten váš prvý hárok, lebo beriem si vašu dcéru za ženu, kde je už aj ona zapísaná.

TOBOR: Tak teda. Poviem vám teraz niečo nové: ani na tom prvom hárku mojej životnej histórie nie je zapísaná Niada. Ja dcéru nemám.

BER (pozrie): Ako?

TOBOR: Čisto, jasno a hlasno vám hovorím: ja dcéru nemám.

BER (napäto): A Niada?

TOBOR: Niada je moja dcéra podľa matriky.

BER: Matriky? Nerozumiem.

TOBOR: Celkom jednoducho: Niada je plod hriešnej lásky mojej ženy a môjho kolegu, ktorého som vtedy zabil. Pane, zapamätajte si to: Ja dcéru nemám, Niada nie je moja, ona mi je cudzia osoba, tak ako i vám. Čo viac, teraz vám môžem i to povedať, že sa mi Niada nesmierne páči, možno tak ako aj vám, vedzte, že my dvaja môžeme ešte byť i — sokovia!!

BER (s úžasom): Človeče, čo hovoríte —

TOBOR (ľahko): Nuž, tak je. Tento dom už je vari prekliaty. Tu sa stávajú hrôzy, neplechy, toto je Sodoma, hriešna a prekliata Sodoma!! Nerozčuľujte sa, pane — — i vy máte tu levský podiel. Viete veľmi dobre o pomeroch, ktoré sa tu stávajú, vy ste to videli i vtedy, keď ste celkom hrdo a vyrátane zviedli Niadu — peknú dcéru ženy Liany!

BER (už v pomykove): Ako to viete? Ako vy to smiete tvrdiť?

TOBOR (smeje sa): Hm, tak. To sa zvie. Nie je vám po vôli?

BER: Nuž netajím a chcem vec do poriadku doviesť.

TOBOR: Veľmi dobre, len tak robte a budete šťastní.

BER: Ďakujem vám. Len keby sa dalo zistiť, že Niada nie je vašou dcérou, vtedy by bolo moje šťastie úplné.

TOBOR: Vidím, že ste úprimný. To musím kvitovať. Ale načo zisťovať také niečo. Čo by sme tým získali? Otrasy. A načo?

BER: Áno, otrasy by boli, ale tie budú i tak. Ja sa teda uspokojujem s vaším tvrdením, že Niada nie je vaša dcéra.

TOBOR: Tak je.

BER: Môžem si byť teda istý, že moja drahá Niada nie je zaťažená dedičnou škvrnou.

TOBOR: To myslíte po mne. Odo mňa dedičnú hereditárnu škvrnu nemá. (Smeje sa.)

BER (díva sa trochu frapovaný): To značí, že si Niadu môžem smelo vziať za ženu —

TOBOR (potľapká ho po pleci): Smelo, mládenče, smelo!! Totiž, nech sa skončí i táto „operácia“ — veď ona je už dávno tvoja! Náš rozhovor medzi štyrmi očami je teda skončený. Zavolám Niadu, aby sa i ona mohla tam, na priedomí, s tebou pozhovárať — — medzi štyrmi očami. Niada! Poď! Volá ťa Ber, tvoj snúbenec, na rozhovor medzi štyrmi očami…!!!

Piata scéna

Niada vojde a Liana nakúka, predošlí.

TOBOR: No, poď sem, Ber ťa volá, tvoj snúbenec, na rozhovor medzi štyrmi očami. Choď s ním na priedomie.

NIADA (pomýlená): Ale, otec —

TOBOR: Choď a dohovor sa s ním, kedy, ako — a tak ďalej. Veď ty to už vieš. Naše požehnanie už máte a svadba bude už teraz v máji. Najkrajší mesiac pre takých zaľúbencov. Choďte!

(Niada a Ber odchádzajú, bojazlivo sa obzerajúc.)

Šiesta scéna

Tobor a Liana.

TOBOR: No a teraz poď sem ty. Aj my sa chceme ešte pozhovárať medzi štyrmi očami!

LIANA: Tobor, drahý môj, dosť už bolo. Vieš, že som hrozne zronená? A znepokojená. Idem spať. I ty si rozčúlený, poď aj ty. Odpočiň si. Nie, neboj sa, nebudem ťa trápiť. Aby si videl, že si ozaj doma!

TOBOR (vážne): Áno, som doma. Tak zriedka, ale predsa — doma. Aby som doma našiel odpočinok, aspoň doma. Tak by to malo byť. Doma! Ja som si to také krásne predstavoval. Ja som si tak bláhal, tak som sa tým potešoval —

LIANA (tŕpne): No, a —?

TOBOR (skoro kričí): Tak to malo byť!

LIANA (s úžasom): A nie je to tak?

TOBOR (bolestne): Nie. Odpočinok som nenašiel — — ani — doma…

LIANA (skríkne): Tobor, čo ti tu chýba?

TOBOR: Čo? tu — (bolestne a so vzrastajúcou hrôzou). Tu nechýba nič — — tu je skôr prebytok. Ja som ten prebytok. Ja sem nepatrím, nepatrím… Ja tu nemám roboty. A so mnou pôjde i tá obluda —

LIANA (zmeravie): Aká — —??

TOBOR (obzerá sa a divo hľadí…)

LIANA (trpne a bezmocne šepce): Tobor —

TOBOR: Áno, tá obluda, ktorá sa vtiahla do môjho srdca — a lomcuje mnou, trhá ma, zviera ma, mučí ma — — a ona ma i umučí…

LIANA (vydýchla si — ale bojazlive): Ale Tobor, Tobor môj drahý, to si ty len namýšľaš, to sa ti len zdá. — (Nasilu sa usmeje.) To ťa prejde — (ako žena…), poďme — — (Chce ho chytiť.)

TOBOR: Ó, nie! Nechaj ma! Obluda je tu! (Udrie sa do pŕs.) Obluda je už skutočným pánom nado mnou, so svojimi ručičkami ma oblápa, i srdce, i rozum, i všetky moje údy sú v jej moci…

LIANA (nesmierne žensky): Poď, Tobor, ideme odpočívať. Poď… Prejde ťa to. Tie tvoje čierne myšlienky, tie tvoje obavy sa stratia, poď…

TOBOR: Áno, ale obluda sa nestratí. Haha! Pozri, tu je! Veď ju cítim, tuto (udrie sa do pŕs). Ó, nie len tam. Ona je už i tu. (Udrie sa i na čelo.) Obluda, ó, ako ma trápi! Len jej ešte meno neviem. Ale prídem jej i na meno.

LIANA: Ty si chorý, Tobor. (Nežne.) Poď, budem ťa liečiť, ja ťa vyliečim. — (Túli sa k nemu ako mačka…)

TOBOR (nepočúval): Aha, tu sme! Už viem, ako sa volá. Viem. (Pozrie na Lianu.)

LIANA (sklopí oči a bezmocne vydýchne).

TOBOR (ticho, bez afektu): Od prvého dňa, ako som sa vrátil domov, zrodila sa v mojom srdci, v mozgu, v žilách obluda a volá sa: Podozrenie.

LIANA (akoby bola prichystaná, neprekvapuje ju): Podozrenie na koho?

TOBOR: Áno, podozrenie v prvom rade na tieto naše štyri steny a na celý náš dom. Viac nateraz nepoviem.

LIANA (opatrne): V čomže upodozrievaš tento náš dom?

TOBOR: Mám podozrenie, že tu u nás panuje hriech —

LIANA (nechápavo): Aký hriech? Našiel si ho, alebo —

TOBOR: Alebo? Ja som doniesol hriech? (Rozosmeje sa démonsky.) Či možno už sem doniesť to, čoho je tu navyše? Každá škára v tomto dome volá a kričí: tu som ja — hriech! Tu je moje panstvo — hriech. Počuj, počuj, ako zo všetkých kútov znie hlas: hriech! Pozri, ako je tu všetko nečisté, hnusné, hriešne. To vidím ja, bývalý väzeň z Guayany, ktorý som nemohol tú nečistotu odpratať ani po osemročnom väzení. Po ôsmych rokoch nachádzam tú istú nečistotu, pre ktorú som si odsedel v Guayane osem rokov!

LIANA (trochu sa zmôže): Guayana, Guayana, čo si zasa s tým začal. (Skromnejšie.) Hovoril si, že chceš už raz na všetko zabudnúť, čo prešlo, že chceš začať žiť novým životom — a ty stále opätuješ to protivné meno: Guayana, Guayana!!

TOBOR (tichšie): Počkaj trochu. Áno, nechcel som spomínať na všetko, čo prešlo, chcel som zabudnúť na Guayanu — — ale obluda, ktorá sa vtiahla do mňa, podozrenie, ono ma vysmieva, že som taký hlupák, že nevidím, že Guayana bola rajom proti tomuto peklu tu!! Áno, to podozrenie ma núti, aby som nezatváral oči pred skutočnosťou —

LIANA: Ty upodozrievaš?

TOBOR: Á, toto je už trochu viac. To je konštatovanie. Teda počuj: Viem o tvojich stykoch s kolegom — — (hrozne) viem, že si s ním mala dcéru Niadu, viem i o tvojom neprirodzenom pomere s Pagom, fuj —!, všetko viem. Videla si? Mládenec Ber zviedol tvoju Niadu — či si pri tom bola, či nie, to sa mňa netýka, to je tvoja dcéra, ktorú mu teraz vrháš ako šťastná matka do náručia… Nože, ty umelkyňa života, zariaď tak, aby ťa i môj vrelemilovaný pán švagor Pag odviedol k sebe. A ja potom už ostanem tu so svojím synom Enadom —

LIANA (ponížená a vzrušená počúvala Toborove slová, ale teraz vzplanie): Enada si nedám! Keď nás vyháňaš všetkých, i Enad pôjde so mnou. Veru ten nezostane s takým — — takým divochom!

TOBOR (ležérne): No, no, len tichšie, pani, tichšie. Enada si vezmem ja. Vezmem si ho do mesta. Neboj sa, že ti tu budem kvačať. V meste mám roboty na dlhý čas a bude možnosť i druhej. A ty, vysokoctená pani, vezmi si do tohto brloha svojho Paga i žite, ako ste naučení.

LIANA (bezočivo): Skončil si lekciu?

TOBOR: Nadnes áno. Vidíš, keď som ti tak pravdu povedal, ku ktorej ma doviedlo podozrenie — tak som celkom spokojný a tichý.

LIANA (hrdo): A ja tiež. (Odchádza.)

TOBOR: Počkaj! A zajtra na rozlúčku spravíme slávnosť. Nech je táto izba uprataná, vyčistená, nech je kvetmi vyzdobená — a toto tu (ukazuje do kúta na hŕbu šiat), nech je tiež vypratané.

LIANA (pozrie, akoby neverila): Všetko bude, ako si žiadaš. (Spraví gesto, akoby jej všetko bolo nezrozumiteľné.) A teraz môžem ísť?

TOBOR: Odíď.

LIANA (pozrie spýtavo a odíde).

Siedma scéna

Tobor sám, potom Zámočník.

TOBOR: Áno, odíď! (Až sa strasie, že je sám. Obzerá sa a zrazu zbadá niečo.) Ale čo je to? Čo sa to zobúdza? (Odhrnie šaty z kúta.) Čo je to tu? Aké prekvapenie! Kto si?

ZÁMOČNÍK (vynorí sa spod šiat v kúte): Nediv sa a nežuhri už toľko. Ja som tvoj priateľ, Zámočník.

TOBOR: Á, zaujímavé. A kde si, doparoma, bol doteraz?

ZÁMOČNÍK: No, kdeže som mal byť. Tu som bol. Veď vieš, že som tvoje svedomie, tak si ma akosi nazval. Počul som všetko — ale ja to už všetko viem. Ach, či som sa tam v kúte skvostne zabával, keď si tak z chuti ťal do Liany. Ale ku koncu si trochu vari ochabol? Predsa máš len rád tú svoju Lianu. Aká je, taká je — ale je ti veľmi milá, všakže? A akáže to slávnosť má byť u vás? Veľmi som zvedavý, ako to dopadne. Vieš čo? Zajtra teda neprídem sem, nebudem tu, stratím sa celkom. Aby si sa mohol celkom rozcítiť, a tak bez kontroly sa trochu pobaviť.

TOBOR (pomýlený): Myslíš teda, že by som to nemal robiť?

ZÁMOČNÍK: Ach, veď ťa nebudem tyranizovať. Naozaj si dobrák — nechcem ťa uraziť, aby som ti povedal, že si tak trochu — hlupáčik. No, no, neuraz sa. Možno, že je takto lepšie. Načo otrasy, načo rozčuľovanie? Ak sa dá i bez toho, napokon, nemám nič proti tomu. Áno, áno, máš pravdu, nech sa už raz všetko upokojí a zabudne. Načo si máme strpčovať život? Načo máme rozuzlovať veľké problémy — a pritom sami zahynúť?

TOBOR (počúval pozorne, chytí sa za čelo): Dobre rozprávaš. Ja ťa tak rád počúvam, veľmi rád. Ty tak zrelo a rozumne rozprávaš, ako keby si z knihy čítal.

ZÁMOČNÍK: No, nelichoť mi toľko! Možno ti bude i nepríjemné, ak ti ďalej budem rozprávať.

TOBOR: Ó, nie. (Zastane.) Čo mi má byť nepríjemné? Počuj, sme sami. Všetci odišli. Hovor! Zámočník, rozprávaj! Počúvam ťa.

ZÁMOČNÍK: Vidíš, ja trucujem.

TOBOR: Ale, drahý môj druh, prosím ťa, hovor!

ZÁMOČNÍK: Nie. Počkaj. Ja ti budem len odpovedať, spytuj sa. A pravdaže, potom ti už dám rady, potom ťa začnem dirigovať. Spytuj sa len.

TOBOR (v pomykove): A čo sa mám spytovať?

ZÁMOČNÍK (usmeje sa): Nuž, to ty najlepšie vieš. Spýtaj sa ma, ak chceš radu odo mňa. Alebo ma nepotrebuješ?

TOBOR: Ach, ty ma dnes mučíš, Zámočník.

ZÁMOČNÍK (pozrie a akoby sa urazil): Ja ťa mučím. Sám sa mučíš! Myslíš, že to nevidím? Ja to vidím! A vidím i tú obludu, o ktorej si hovoril pred ženou —

TOBOR (pomýlený): Ach, ty si akýsi veštec —

ZÁMOČNÍK: Ale nie! Som len obyčajný zámočník a počul som to, keď som tu bol v kúte. A obluda vari už vymizla z teba.

TOBOR (láme sa v niečom. Ťažko dýcha a oči hľadia do diaľky…)

ZÁMOČNÍK (díva sa naňho prenikavo): Teda nevymizla?

TOBOR (bolestne): Zámočník, zámočník…

ZÁMOČNÍK: Teda: čo sa ma spytuješ teraz?

TOBOR (upokojuje sa): Zámočník, to žiadaš odo mňa?

ZÁMOČNÍK (zúrivo): Spýtaj sa!

TOBOR (ako hore): No, dobre. Ja sa ťa teda spýtam — — a ty?

ZÁMOČNÍK: A ja ti už potom odpoviem.

TOBOR (spamätúva sa): Počkaj teda. Ja sa ťa spytujem, drahý priateľ, či to bolo dobré, že som sa neprotivil, aby sa — — Niada vydala za Bera?

ZÁMOČNÍK: Na tvoju prvú otázku, ktorá ti tak náhodou svitla, odpovedám, že si veľmi dobre urobil, keď si sa neprotivil. Lebo v tom ty vlastne ani nemáš čo rozhodovať. Niada je pre teba cudzia osoba. Niada je prirodzenou dcérou tvojho kolegu, ktorého si zabil —

TOBOR (tupo): Viem.

ZÁMOČNÍK: Ďalej. Spytuj sa ďalej.

TOBOR (nevrlo): Čože sa mám spytovať?

ZÁMOČNÍK: No, no, len sa spamätaj. O čom by si takto chcel vedieť presnú a pravdivú informáciu?

TOBOR: A ty by si mi naozaj povedal pravdu? Nuž povedz, ja už nevládzem — (sadne si na stoličku pri stole).

ZÁMOČNÍK: Dobre teda. Chceš zvedieť o všetkom, čo sa tu dialo za minulých osem rokov?

TOBOR (ťažko): Chcem.

ZÁMOČNÍK: I to ti urobím, lebo si mi blízky. Teraz pokračujem ja. Počuj a vedz: tvoja žena Liana zrádzala ťa od samého začiatku a menovite —

TOBOR: I to viem!

ZÁMOČNÍK: I vtedy, keď si hnil vo väzení —

TOBOR (podráždený): Ó, keby som bol i zhnil!

ZÁMOČNÍK: Mládenec Ber si berie Njadu len preto, že vie, čia je —

TOBOR: Počul som.

ZÁMOČNÍK: Ber je do nej zbláznený a už ju aj ochutnal — a preto to súrenie so sobášom.

TOBOR: I to som vycítil.

ZÁMOČNÍK: A preto najlepšie by bolo, keby si opustil tento brloh, toto tvoje duševné väznenie a odišiel — preč, ďaleko, aby si bol konečne na slobode!

TOBOR (premýšľa): Ozaj? To mi radíš?

ZÁMOČNÍK: Áno, choď — a možno, že sa tam zase nájdeme.

TOBOR (zažiari): Byť na úplnej slobode? Byť svoj? Byť šťastný?

ZÁMOČNÍK: A vtedy už nikdy nevykonáš skutok, ktorý by ťa odviedol, kde zámka škripí.

TOBOR (lapá dych): A — a — — máš pravdu, priateľ… Počuj — ako niečo škripí. — — Nie. Mne sa to len zazdalo. (Srdečne a teplo.) Či nie je tak? Mne už zámka nebude škrípať. Ja ta už nikdy nepôjdem, nie, nie, oplani, ta ma už viac nedonútia. — (Strhne sa.) Radšej — — potom — — urobím — — sám koniec — — —

ZÁMOČNÍK (dôverne a teplo): Priateľ, upokoj sa. Neboj sa — dúfaj. A netráp sa. Všetko bude dobre, vyhoď si z hlavy tie pochmúrne myšlienky.

TOBOR: Veď ani neviem, aké by som našiel východisko — ale (kričí) ta nepôjdem!! Nepôjdem. (Trhano a pomýlený.) Ale ak predsa — — (trie si čelo).

ZÁMOČNÍK: Čo toľko rozmýšľaš, povedz mi.

TOBOR: Teda áno. Tebe, tebe jedinému sa môžem zdôveriť, ty si mi jediný, skutočný priateľ medzi týmito ne-pria-teľ-mi — —

ZÁMOČNÍK: Povedz všetko, možno sa ti uľaví, možno prídeš na iné myšlienky a potom budeš inakšie konať.

TOBOR: Vďaka ti, priateľ. Chcem ti povedať všetko, celkom tak, ako som to zažil. (Pauza… Panuje nápadná tichosť, takže počuť aj dýchanie. Z hĺbky počuť Toborov hlas.) Tam v Guayane, kde som hnil po osem rokov, bol som úplne oddelený od sveta. Ani chvíľku som za týmto svetom nebanoval. Celkom som sa uspokojil a zmieril… Lebo ozaj, žalár v Guayane je ako hrob… A jeho obyvatelia sú stroje. Tam sa môže na všetko zabudnúť a len živoriť ako stroj, bezcitný, studený. Tam je skutočne žalár, ktorý čistí… Tam človek aspoň nemusí ani myslieť, ani dúfať, ani očakávať, tam človek nemá ani cit, ani pochop, ani o rodine, ani o svete, ani o ničom — preto má pokoj, oddych a zmierenie. A z neho vychádza človek ako dieťa, ktoré myslí, že opúšťa peklo a ide do blaženosti, na slobodu, k svojim, ide domov!

ZÁMOČNÍK: A ty si sa teda sklamal?

TOBOR (ostro, akoby káravo): Tam bola blaženosť — a tu doma je peklo!

ZÁMOČNÍK: Dočkaj, priateľ. Priostro súdiš.

TOBOR: Neupokojuj ma teraz. Sám si povedal, že je tuto brloh, z ktorého mám odísť, či nie je tak? A ja prichádzam k presvedčeniu, že pre mňa tuto ozaj niet miesta! A to je i tvoja myšlienka. Či nie?

ZÁMOČNÍK: Naše myslenie sa zlieva. Cítiš to? Áno, my cítime rovnako. Pre teba tu niet miesta.

TOBOR (pozrie na neho): Ty skutočne myslíš, že ja sem nepatrím?

ZÁMOČNÍK: Odíď! A podozrenie, ktoré vŕta v tebe ako červík, bude rásť do ohromných rozmerov, ak neodídeš. Ty zasa vykonáš niečo, čo ťa doženie do Guayany —

TOBOR (počúval ho napnuto, hystericky): Do Guayany, kde mi bude zámka škripieť — —?

ZÁMOČNÍK. Ale potom návratu niet!

TOBOR (zúfalo): Čo urobím teda?

ZÁMOČNÍK (studeno): Odíď!

TOBOR: Nie! Skôr než odídem, nastavím pascu —

ZÁMOČNÍK: ?

TOBOR: Áno, pascu. Prípravy som už porobil, uvidíš. Zajtra, napríklad, pripravujem tu malú domácu slávnosť. Budú tu všetci domáci, a príde i Pag… a budeme sa zabávať, budeme oslavovať, že som sa vrátil domov a že mám dobré zamestnanie v meste na stavbe. A vtedy — — im nastavím pascu —

ZÁMOČNÍK: Tvoja myšlienka sa mi páči. Teda pascu —?

TOBOR: Áno, pascu, neviditeľnú, pascu pre — nich! (Temno.) Pre moju ženu a pre jej milenca Paga. Do tej pasce iste vlezú!

ZÁMOČNÍK: A potom sa už presvedčíš, že som ti hovoril pravdu. To je znamenité! Zajtra, keď budeš odchádzať, nastav pascu. A ja ti budem pomáhať… (Vzďaľuje sa.) Ale kde je môj kepeň? (Preberá sa v šatách v kúte.) Kde je môj — aha! (Okrúca sa a stráca sa. Odchádza.)

Ôsma scéna

Tobor sám.

TOBOR (volá za Zámočníkom): Priateľ, dočkaj! Ty, zámočník, kde si? Kam si sa stratil? (Vyhadzuje šaty z kúta.) Zámočník! (Ticho.)

TOBOR: Zá — moč — ník. — — — (Hlas sa utišuje. Tobor odchádza.)

Druhá časť

Javisko predstavuje tú istú izbu — ale vyčistenú a okrášlenú. V kúte už nie sú nahádzané šaty — ale akýsi podstavec a na ňom kytka kvetov. Ani Niadine šaty sa nepovaľujú po vešiakoch! (Toto nie je náhoda…) Koberec na prostriedku podlahy. A girlandy visia a po múroch za obrazmi sú zasa kvety… Stôl pekne prikrytý. Dvojramenný rebrík.

Prvá scéna

Liana sama, potom Pag.

LIANA (na rebríku dokončuje okrášľovanie. Dáva kvety nad obrazy. Všetko čo robí, robí s ľahkosťou, teší sa zo svojej roboty a obzerá si ju. Niekedy dáva pozor a naslúcha).

PAG (zvonku volá): Doma ste? (Vstúpi.) Á, dobrý deň, Liana. (Obzerá izbu.) Ohó, ako si to krásne vystrojila! Ako je tu krásne! (Liane.) A najkrajšia si ty — (už celkom pod ňou). Liana, aká si ty strojná! Takú som ťa ešte nevidel — — (objíme jej nohy…)

LIANA (pozrie na neho nežne, ale predsa ho „hreší“…): Pag, nerob, nerob to! To sa nepatrí…

PAG (nadšený): Liana jediná —

LIANA: Ticho! Tobor ešte spí — (zostupuje z rebríka).

PAG: To je práve dobre — (zasa ju chce chytiť) — aspoň nám nezavadzia.

LIANA: Ach, ty si zlý, Pag. Ty sa musíš premeniť, odkedy Tobor prišiel, vieš.

PAG (prejde si po vlasoch): Veď to je práve! On sa stal slobodným a robí škandály.

LIANA (stŕpne): Čo vykonal?

PAG: No, a nevieš? Hádam ti povedal, keď včera prišiel od nás —?

LIANA (zadivene): Neviem. Nič mi nehovoril. Ale som videla, že bol veľmi rozčúlený. A zdá sa mi, že tam u vás i pil. Vieš, že on nie je už naučený piť.

PAG: Ach, čo ja viem! — či pil a či nepil! Lebo ja som, len čo vstúpil k mojej chorej — odišiel. Nechal som ich samých: ženu a jeho —

LIANA: No, a —?

PAG: No, čo? Potom mi žena povedala, ako ju pokúšal, ako vynucoval od nej akési doznanie o mne, ako sa jej hrozil, aby vyzradila, čo vie o našom styku —

LIANA: O našom —? O mne a tebe?

PAG: Pravdaže! Všetko bolo doteraz dobre. Koho sa to týkalo, či my dvaja máme akési styky alebo nie. Veď vieš, ako bolo — —

LIANA: Ach, radšej nespomínaj —

PAG: Akože nespomínať, keď to všetko tu (udrie sa o prsia), žije! Ale všetko už bolo upokojené, všetko to prešlo do obyčajného života, i moja žena bola už uzrozumená —

LIANA (náhle): S čím?

PAG: Veď ty vieš! (Akoby bolestne.) Posledné časy, zdá sa mi, že už i nás požehnáva. Ona vie — a neprotiví sa.

LIANA (napnuto): No, a teraz?

PAG (surovo): Teraz ju Tobor pobúril. Včera jej navravel, že toto viac trpieť nebude.

LIANA (so strachom): Čo že nebude trpieť?

PAG (vrúcne): Našu lásku, Liana!

LIANA (ponížene): Má právo!

PAG: To právo v Guayane stratil! Áno, Guayana je teraz jeho jediná múdrosť, ktorou otravoval moju ženu. Veď to ju i donesie do hrobu…

LIANA: To je divoch! (Začína plakať.) Moja úbohá sestrička…

PAG (víťazoslávne): No? Či to bolo pre teba šťastie, že sa Tobor vrátil z väzenia? Či to bolo i tebe i tvojim na osoh, že ten zúrivec prišiel medzi vás? On vás bude mučiť a rozháňať. Veď s tým už začal. Niada vari ujde pred jeho chorobnými chúťkami, Enada zničí svojou guayanskou výchovou — a ty padneš pod údermi, ktoré ti denne bude uštedrovať.

LIANA (vzrušená, bezradne): Čo si teda počneme? Ja zasa nemám nikoho okrem teba —

PAG (dojatý): Liana, neboj sa!

LIANA: Ja to dlho nevydržím —

PAG: Ale ani ja! A čosi sa už črtá. Liana, chcem ti niečo oznámiť — ale nesmieš sa protiviť!

LIANA (so strachom): Čo?

PAG (ticho): Chcem sa na niečo podujať —

LIANA (s tušením): Proti Toborovi?

PAG: Áno, proti Toborovi, nášmu nepriateľovi!

LIANA (ustrašene): Čo vykonáš?

PAG: Už som! (Priblíži sa celkom k nej, šeptom): Už som vykonal! My sa ho musíme zbaviť —

LIANA (s úžasom): Nie, nie!!!

PAG: — lebo sa on nás zbaví, rozumieš?

LIANA (zmäteno): Ako?

PAG (vyrátane): Tak sa nás zbaví, ako sa kedysi zbavil svojho kolegu pred ôsmimi rokmi… On nás pobije — on nás zničí. Ten krvižíznivý zver ešte v ňom žije! Ja mu neverím, ani keď sa smeje, ani keď vzdychá, ani keď plače. Videl som ho včera: oči mu horeli krvou, päste zaťahoval, akoby už-už chcel udrieť!

LIANA (tŕpne): A prečo by to robil?

PAG (ešte tichšie): Že má podozrenie! Podozrenie na nás, Liana, na našu lásku —

LIANA (úplne zdrvená): Čo máme teda robiť?

PAG (ako hore): Odpratať ho stadeto!

LIANA (nevoľne): Ach —

PAG (rezolútne): Nie, nie, Liana! Ty musíš pristať! Ide o moju, ale i o tvoju hlavu! No, ja som sa prichystal. Odrazu dnes, ak na tej jeho „slávnosti“ zbadám najmenší pohyb, tak ho zrazím skôr — (vyťahuje pištoľ z vrecka).

LIANA (skríkne): To nie! (Uteká k dverám izby a načúva.)

PAG: Dočkaj, Liana. Veď ak k tomu nepríde, ja som sa aj ináč postaral, aby sme sa ho zbavili. Hofman, sluha z úradu mi niečo vyzradil — a to je kapitál! Hofman je prostoreký a ani nechápe, ako mi pomohol.

LIANA: Čo by ti ten človiečik mohol pomôcť?

PAG: Aby sme sa zbavili Tobora!

LIANA: Ako?

PAG: Prihlásil som Tobora vrchnosti, že je nebezpečný pre svoj dom. Že týra svoju rodinu, že sa vyhráža, slovom, že nepatrí medzi slobodných ľudí.

LIANA: To si vykonal? (So strachom.)

PAG: Áno, a Hofman mi prezradil, že o tom vedia už i na stavenisku v meste, kde Tobor pracuje.

LIANA (s hrôzou): A potom?

PAG (ľahko): Potom ho odpracú… A my budeme od neho oslobodení!

LIANA (akoby plakala).

PAG: No, no! Čo sa chceš maznať? (Vyzývavo.) Žiaľ ti je za Toborom? Ó, ako sa pretvaruješ, prečo sa predo mnou pretvaruješ? Povedz mi, či je toto život pre teba? Večne sa triasť pred tým divochom? Veď len týchto niekoľko dní už nechalo stopy na tebe. Už ťa umučil! A čo by prišlo ďalej! Čo ťa tu čaká? Ver mi, že i pre neho bude lepšie, keď ho stadeto odpracú. Zmiluj sa nad ním a ušanuj ho od úplnej priepasti.

LIANA (pozrie, otvorí oči a díva sa uprene na Paga): Ty ho teda ľutuješ? To chceš jemu dobre?

PAG (zažiari): Pravdaže —

LIANA: Na to by som i ja pristala —

PAG (spokojne): No, teda, pozri. Preňho už nie je táto sloboda. Ešte horšie by obstál. Bude šťastnejší a spokojnejší, zasa tam, ako sa to povie, kde zámka škripí… — a my budeme šťastní tu!

LIANA (predsa akosi váha): Hrozne rozprávaš, Pag. Ako pozriem Toborovi do očú?

PAG: Pozrieš sa tak, ako si zaslúži. Myslíš, že nie je našou povinnosťou brániť sa pred — — pred tým divochom?

LIANA: Pag, prestaň, prosím ťa!

PAG: Či nebadáš, ako nám s touto dnešnou slávnosťou chystá pascu? Teraz, po týždňoch, chce robiť slávnosť, že sa vrátil? Aké je to priezračné a vykumštované. Chce nás chytiť — a potom zarezať ako kurence!

LIANA: Nehovor!

PAG: Veď ako mi včera úlisne povedal: Tak, švagor, zajtra istotne prídeš k nám na našu slávnosť. (Surovo.) Počkaj, my ti už pripravíme „slávnosť“, že si ju do smrti zapamätáš!

LIANA: Ako sa to len skončí…?

PAG: Buď opatrná a múdra. My sa chytiť nedáme, rozumieš? (Trhne sa.) Niekto ide —

Druhá scéna

Predošlí, Enad.

ENAD: Mama, kde je Niada? Ešte neprišla?

LIANA: Skade? Skade má prísť?

PAG (zamieša sa): Niada vari ušla?

ENAD: Včera odišla. Ešte ma zobudila, bozkala a povedala: Enad, idem a nehľadajte ma.

PAG: Vidíš, čo som hovoril? To je jeho prvá obeť!

LIANA: Ale, Enad, ty snívaš. Čo to rozprávaš? Pri tomto chystaní na „slávnosť“ som nepomyslela na ňu.

PAG: Ušla. A ja cítim, že je u Bera.

LIANA: To je nemožné!

PAG: Ba celkom prirodzené. Ona teda prvá zistila, že v tomto dome nemá miesta. Utiahla sa, nuž tak je!

ENAD: A prečo nevzala i mňa?

LIANA: Čo sa to valí na nás? Aké hrôzy prichádzajú? Idem po ňu —

PAG: Pomaly, Liana. Načo robiť zasa zbytočný škandál po dedine a dať materiál na klebety? K Berovi pôjdem ja — no, poď Enad, ideme sa trochu poprechádzať, poď aj ty. Vieš, aké pekné kozľatá má pán Ber?

LIANA (zalamuje rukami): Aká to hanba zasa ide na náš dom!

PAG (Enadovi): No, ideme teda pozrieť, kde sa tá „hanba“ nachádza.

(Odídu.)

Tretia scéna

Liana sama, potom Tobor.

LIANA (zmätená díva sa za odchádzajúcimi. A čochvíľa dá sa znovu do roboty — okrášľuje izbu. Už je skoro hotová a vynáša rebrík. Zvonku počuť jej hlas: Niada! Niada, kde si? Niada! — a hlas sa tratí…)

TOBOR (vyjde vo výbornej nálade z izby): No, čože? Kto to volá?

(Liana vstupuje.)

A, ty?

LIANA (vstúpi, milo): Tobor — volala som Niadu — (zamračí sa).

TOBOR: No, dobre. Dosť, Liana. Dnes musí byť u nás všetko veselé, dnes musí náš dom plávať v ružovej nálade. A hrať musí hudba — hoc aj neviditeľná. Áno, áno, ty to chápeš. Ohó, aké pekné kvety!! To si ty schystala, duša moja! A ako je tu čisto! Všetko pekne vymetené a svieže. A, ty to vieš! No, pozri, aj stôl už prikrytý. Aj toho alkoholu! Ten prekliaty alkohol bude mať dnes právo i u nás! Áno, nálada, nálada!!! Nálada musí byť skvostná. Ozaj, (usmeje sa), ja som si dobre pospal! Celkom dobre sa cítim, keď som aj tam u Paga včera trochu lumpoval. Ale dobré je to niekedy. Nože, Liana, daj tej čertovice trochu, akosi mi dnes žalúdok pýta.

LIANA (bez slova mu nalieva…)

TOBOR (vypije a mračí sa): Ahaha! Dobrá je, potvora, keď aj hrozitánsky páli. (Ešte raz.) No, priučíme sa i na toto. (Nalieva si ešte a pije.) Tak, deň sa nám pekne začal. Tento slávnostný deň! Odteraz sa teda budem cítiť celkom doma. Ako dobre, že sme si túto slávnosť (smeje sa) môjho návratu až teraz prichystali. (Pozrie na Lianu.) Ako? Čo ti je? Hádam ti nie je na vzdor? Liana, poď sem. (Zovrie ju do náručia.) Liana — (bozkáva ju) ty si akosi zlej vôle? Alebo sa ti niečo nepríjemné stalo? (Postupne.) Čo si taká zronená, Liana? (Hľadá jej pohľad.)

LIANA (ticho, premáha sa): Ach, Tobor, mne sa deň zle začal.

TOBOR: Zle? Zle sa začal? Ach, viem. Ešte rozmýšľaš o mojej včerajšej návšteve u tvojej sestry? Nič sa neboj. To bude — vlastne už je všetko vyrovnané, áno. Naozaj, Pag sľúbil, že príde — — a možno tu už bol?

LIANA: Bol tu — ale musel odísť —

TOBOR: Ale, Liana, hádam si nebola nepriateľská voči nemu? Hádam si ho neprijala chladne? Hádam —

LIANA (smelo): Nie. Náš švagor Pag mi je veľmi milý, kedykoľvek príde. Veď vieš, ako nám bol na pomoci, ako sa staral o nás opustených. Ó, my sme mu povďační za všetky jeho dobré skutky, ktoré konal a vždy koná pre nás.

TOBOR: Pravdaže, Liana!

LIANA: Pag ratoval náš dom od skazy, on zveľaďoval, spravoval náš dom. Som mu nesmierne vďačná —

TOBOR (pozrie): Pekne.

LIANA: Jemu môžeme ďakovať, že sme ťa mohli čakať i dočkať —

TOBOR: To je krásne!

LIANA: Jeho skutky sú nám všetkým drahocenné — i pre teba!

TOBOR: Akože! Veď som o tom nikdy nepochyboval.

LIANA (teraz ide „zásah“): A na klebety nedaj nič, Tobor —

TOBOR: Ani sa mi nesníva.

LIANA (prirodzene): Vidíš, Tobor, i dnes koná Pag pre nás neoceniteľnú službu —

TOBOR: Dúfam, že príde dnes na našu slávnosť?

LIANA: Príde. Ale najprv vykoná skutok, o ktorom ty nevieš.

TOBOR: Neviem? (Pozrie.) Možno. Povedz mi Liana, čo koná teraz Pag za nás? Akú neoceniteľnú službu?

LIANA (stojí ako socha a začína plakať…)

TOBOR (zvážnie): Prečo začínaš plakať? Hovor, čo je s Pagom! Alebo možno, že koná niečo proti mne?

LIANA (zmýli sa): Nie, nie! Ja som ho dnes prosila — aby šiel ratovať našu Niadu —

TOBOR (pozrie nastrašený): Niadu ratovať? Nerozumiem. Ako?

LIANA: Niada sa stratila —

TOBOR: A — a — ako? Kedy sa stratila? Čo to znamená?

LIANA: Tej noci odišla. Enad mi to oznámil.

TOBOR (chce ísť): Ale to nie je možné!

LIANA (smutne): Niada už tej noci nenocovala u nás. Odišla — k Berovi…

TOBOR (bolestne zaplače): Niada ušla? Také čosi urobila? Ako dajaká pobehlica, zvrhlá ženština? (Vyrovnáva sa s tým.) Nuž, odišla. Veď aj dobre, že odišla. Možno ide na lepšie, hahaha! Tu jej už nebolo dobre, tu videla hriech — — a ona si vybrala menší hriech.

LIANA (zmôže sa): Neviem, prečo odišla — prečo musela odísť.

TOBOR (čoraz divšie): A tak? Možno preto, že som ja prišiel?

LIANA (skríkne): Že si ty prišiel, áno? Preto odišla. Lebo sa ťa bála. Lebo si ju začal prenasledovať s „nežnosťami“, aké sa na otca nepatria.

TOBOR (chce vzplanúť — ale postupne sa utišuje): Mňa sa bála? Mňa? Kto by sa ma bál! (Zaplače.) Ja úbohý trestanec, nalomený a zlomený. Ja… (Chorobne.) Ja som — — dieťatko, ktoré ani muche neuškodí. So mnou sa zahrávali i tam a zahrávajú sa i tu! A mňa sa ona bála!

LIANA (markantne): I ja sa ťa bojím.

TOBOR (detinsky): Ale mňa? Liana, ty sa mýliš.

LIANA: Áno, bojím sa ťa, lebo si zlý!

TOBOR (nasilu sa smeje): Ja že som zlý? To ty hovoríš? (Prichádza do zúrivosti.) A tak, teda? Áno, som zlý — ale to si mala už vtedy vedieť, keď si začala škúliť na Paga, keď si sa s ním splietla, keď si s ním žila v hriešnom pomere od samého začiatku nášho manželstva.

LIANA: To je lož —

TOBOR: To je pravda.

LIANA: Predtým si nikdy nespomenul.

TOBOR: Preto som aj odišiel do Guayany —

LIANA: Áno, lebo si divoch, lebo si zabil svojho kolegu.

TOBOR: Ale preto by som nebol dostal osem rokov väznice. O tom sa však teraz nebudeme zhovárať. Môj hriech je odpykaný, ja som na slobode, rozumieš. A bol by som všetko zabudol a vieš, že som chcel začať nový život. Hja, ale vtedy by si i ty musela novým životom žiť. A ty? Čo tvoj premilý Pag, tvoj starodávny i dnešný milenec?

LIANA (ešte má sily): Ako to môžeš povedať? Ako môžeš upodozrievať a obžalovať?

TOBOR (celkom spokojne): Smiem.

LIANA (s dávkou impertinencie): Videl si? (Cynicky.) Špehoval si?

TOBOR: To prenechávam iným. Medzitým niekto blízky má právo i špehovať. Včera som sa zhováral s tvojou chorou sestrou — — a ona mi všetko vyrozprávala. Ale nežalovala sa. To nie! Zdá sa mi, že to bola jej posledná spoveď… (Pauza.) (Temno.) Človek pred smrťou odkrýva svoju dušu — aby ľahšie dokonal. (Pauza.) Mlčíš? Prečo mlčíš? Pravdaže, čo máš odpovedať? Odpoveď je tvoje mlčanie. (Prejde si rukou po čele.) Veď to je najlepšie. To nám raz všetkým príde. Zamĺkneme. (Studeno, ako z hrobu…) Mlčanie — ó, príď i na nás… Tam mĺkne tvoja sestra — — a onedlho umĺknem i ja… My, dvaja trpitelia, dve stíhané a prenasledované stvory, pôjdeme preč. Do pokoja… (Ale sa ešte zmôže a skríkne.) A vám dvom, víťazom života, prenechávame všetko!!

LIANA (zobúdza sa z ohúrenia): Chcel si odpoveď, Tobor? Odpoveď na tvoje obvinenia?

TOBOR: No, chcel som — ale teraz už nepotrebujem.

LIANA (s posledným napätím): Ale ja chcem. Odpovedám ti, že —

TOBOR (náhle): Počkaj, počkaj! Aby si nemusela zasa luhať, oslobodzujem ťa od odpovede!

LIANA (s opovrhnutím): Ty — zbojník!

TOBOR: To je nadávka? Ani som nevedel, že tak vieš nadávať. A to dnes, v tento slávnostný deň? Pozri, ako sa ti smejú tieto vence, ktoré si navešala, pozri, ako sa ti vyškierajú tie kvety, ktoré si sem natískala —

LIANA: Hneď ich zložím —

TOBOR: To nie! Nech len zostanú a ďalej sa smejú… Nech pokrývajú tento hnusný dom —

LIANA (zúfalo): Tobor, utečiem stadeto.

TOBOR: Nie. Teraz utekať? Ty ostaneš tu — a pôjdu iní. Napríklad…

Štvrtá scéna

Predošlí a Pag.

PAG (vstupuje zronený, pochmúrne): Hotovo.

LIANA (oblapí ho): Hovor, čo je s Niadou?

PAG (ako hore): Niada vás pozdravuje —

LIANA (skríkne): A príde —?

PAG: Do tohto domu jej noha viac nevstúpi!

LIANA: Idem po ňu!

PAG: Nechoď! Ty nechoď.

TOBOR (díval sa na všetko bez záujmu): Napríklad, teda možno idem ja —?

PAG (zastane vyzývavo pred neho): Pre teba odišla.

TOBOR (postaví sa tiež pred neho): Pre mňa? (Akoby sa strojil zaútočiť.)

LIANA (s hrôzou sa postaví medzi nich): Nerobte!

PAG: Vari ma chceš biť? (Odťahuje sa.) Veď ty si taký! Každý sa ťa bojí, každý od teba uteká. A utiekla i Niada.

TOBOR: Dobre, utiekla. Ale nemala príčinu!

PAG (už v ústraní, zakrytý Lianou): Hm, nemala príčinu? To uvidíme. Vlastne, to sme už videli. Niada sa naľakala tvojich spôsobov —

TOBOR: Vari som ju chcel biť?

PAG (intenzívne): Chcel si ju znásilniť, hanba ti!

TOBOR (vzkypí — ale sa utišuje): A, ták? Aký moralista, hahaha. A preto, že ja, zvrhlý človek, zaškúlil som na rozkošnú Niadu, vzkypelo tvoje otcovské srdce? Bojíš sa o svoju prirodzenú dcéru, aby nepadla do rúk oplana, takého ako si ty? So svojou hriešnou rukou chceš ratovať svoj hriešny plod? Poďte sudcovia, poďte kriminalisti, poďte žalobníci, doneste hŕbu paragrafov, zákonov, poďte vy strážnici z Guayany a pozrite! Tu máte žatvu! Tu máte tisíce možností. Sem, sem, do tohto otráveného povetria a vyzvedajte sa, vyslúchajte, píšte, obžalúvajte — a súďte, súďte!!! My všetci sme rovnakí — ale ešte nie všetci odsúdení… No, čo je? Čakáte ich? Veď ste zbabelci, ujdite teda tak, ako ušla Niada. Straťte sa a nečakajte na súd!

PAG a LIANA (bezradne stoja a bojazlivo sa obzerajú…)

TOBOR: Straťte sa a odkážte mi potom, že vaša noha nikdy viac sem nevkročí. Učte sa od vašej Niady, možno, že sa ešte i polepšíte a neprídete ako ja do Guayany a nebude vám v ušiach zámka škripieť… (Násilne sa zasmeje.) Ohó, ohó!! Aký je dnes slávnostný deň! Veď áno: izba vymetená, okrášlená, voňavá, vzletná, pôvabná… A hostina sa chystá, pečienky rozváňajú, nápoje sa chladia — a hostia už prichádzajú, tu sú — (urobí akési gesto, takže Pag a Liana utekajú von.)

Piata scéna

Tobor sám. Neskoršie Hofman.

TOBOR: Haha, hahaha!!! Hostia teda už ufŕkli. Slávnosť sa ani nezačala — a už je koniec, či počujete? (Pozrie na dvere, ktoré ostali pootvorené.) Kto je to? Vari —

HOFMAN (vstúpi. Je to typ starého kancelárskeho sluhu, má tašku a ceruzu za uchom. Palicu a veľký klobúk. Usmieva sa stále a keď spočiatku začne hovoriť, tak sa zajaká. Ale pozdejšie už rozpráva plynule).

TOBOR: Aha! Ty si to, priateľ? Môj milý Hofman! No, poď, poď, sadni si.

HOFMAN (s veľkou „ceremóniou“ skladá si klobúk, ktorý opatrne dáva na vešiak i s palicou, tašku drží mocne v ruke a sadá si k stolu.) Hehe, A — a — (pokašláva).

TOBOR: No len si odpočiň. Tvoja práca je ťažká a namáhavá, pravda —

HOFMAN (zmôže sa niečo povedať): Hehe, á-á-áno, ja som to, pá-á-n Tototo-tobor! (Čká sa mu.)

TOBOR: No, aký som ti ja pán? Veru ešteže čo, pán Tobor! Ale Hofman, veď sa my dobre poznáme od detstva, veď sme z jednej „dzedziny“! Vieš, že sme do školy spolu chodievali, e, pravdaže, ty si bol trochu starší — a my sme mali veľký rešpekt pred tebou, pamätáš sa?

HOFMAN: V-v-viem. Ale sme sa už dávno nevideli. — Ty si bol — — bol —

TOBOR: Bol som na — vysokých školách, pravda? A myslíš, že som tam ostal veľký pán? Práve preto je dobre, že si prišiel. Vidíš, ty si prvý, ktorý ma navštívil. Ľudia utekajú odo mňa, vieš to, Hofman? Pozerajú na mňa — a šuškajú si. Ach, to boli spočiatku časy pre mňa. — — Ale, prejde všetko, všakver? Pozri, práve si dobre prišiel. Pozri, aká skvostná prepečenica!^[1] Ale odlož tú tašku.

HOFMAN (bojazlivo a s veľkou úctou): Nie, to-toto musím mať vždy v ruke! Tu sú vážne veci, tu sú tajnosti — —

TOBOR: No, dobre už. Teda, vypime si! (Nalieva a pijú.) Ozaj, teším sa, že si práve dnes prišiel. (Vypíja a núka ho ďalej.)

HOFMAN: Ďa-ďakujem! (Položí tašku na stôl pred seba a hladká ju.) A-ale neviem, či som do-do-dobre prišiel — vy vari čakáte hostí?

TOBOR: Ach, čo hostia, ty si teraz môj najmilší hosť, vítam ťa ako starodávneho priateľa, takého pravého, pravda?

HOFMAN (upije si chutne, cmúľa a usmieva sa): Hehe, to-to-to je ozaj dobrá pre-pre-rep-rep---

TOBOR (usmeje sa): Ty si skvostný! (Objíma ho.)

HOFMAN: -pečenica! (Náhle vypije dva-tri poháriky.) Aha, vidíš, už ma tak v hrdle nedriape a mô-mô-žem sa aj lepšie zhovárať.

TOBOR: Hja, veru, tvoja povinnosť nie je ľahká.

HOFMAN: Kým môžem, ide to.

TOBOR: Ty si už dlho v úrade zamestnaný?

HOFMAN: Spočiatku, vieš, že som bol pisárom. Ale to kancelárske povetrie zle účinkovalo na mňa, záduch ma mučil — a tak ma dali na roznášanie. Ráno si pekne sem do tašky napakujem a potom hajde, po dedine až do noci.

TOBOR: Tvoja služba môže byť veľmi zaujímavá. Ty roznášaš ľuďom i dobré i zlé zvesti, pravda? Vidíš usmiate i zamračené tváre. Vidíš, že ľudia sa potešia i zarmútia, keď ich navštíviš. Ale to je tvoja povinnosť, ty za to nemôžeš.

HOFMAN: A- a — a hehe-

TOBOR (pozrie zrazu naňho): Ale mne hádam nič nenesieš?

HOFMAN: N — n —. (Nemôže vysloviť.)

TOBOR: Ale, čože mne! Pre mňa dobrá zvesť i tak nemôže prísť — zlej — — zlej sa nebojím. Už nečakám vôbec nič…

HOFMAN (tajuplne): N-n nemáš ešte nijakú správu. (Okúňa sa.) Ja to viem. Cez moje ruky musí všetko prejsť. Ľudia to vedia. A preto sa ma i boja a bočia odo mňa. A niektorí sa mi posmievajú —

TOBOR: Každý človek má i priateľov i nepriateľov.

HOFMAN: T-t-o! To je tak! Mne sa vysmievajú, že zaťahujem nohou, keď kráčam. A že ma aj po tme poznajú. A ja im vravím, nie je to tak. Pravda, Tobor, ja celkom málo pokuľhávam. To ani nezbadať — a najmä v noci nie. To je už taká moja chôdza. Každý človek má svoju chôdzu. A keď ja aj trochu krivkám, čo koho do toho! Ale preto, keď ja niečo poviem, to má vždy svoje miesto. To mi aj v úrade priznávajú. A keď mám čušať, tak čuším. To je úradná tajnosť.

TOBOR (počúval bez záujmu, ale na posledné slová spozornie): Ty vieš o takých úradných tajnostiach?

HOFMAN (usmeje sa): Ako by som nevedel? Ale keď ma i rezať budú, ja by som úradnú tajnosť nikomu nevyzradil. (Obzrie sa.) Nikomu. Ani najbližšiemu. (Zasa sa okúňa.) Tak som sa naučil, od začiatku, ako som v úrade. A toho sa držím. Koľkoráz mi sľubovali pekný dar, aby som niečo z úradu vyzradil — ale ja som sa vedel zaťať!

TOBOR (pozrie prenikavo naňho): Pekne od teba, Hofman. To sa mi páči.

HOFMAN (je dojatý): Ale vidíš, predsa je prípad, keby som mohol niečo i vyzradiť —

TOBOR (výrazne): Predsa?

HOFMAN: Áno, keby sa to týkalo môjho najmilšieho priateľa —

TOBOR (v očakávaní): Vtedy —?

HOFMAN (obzrie sa dookola): Vtedy by som možno vyzradil — —

TOBOR (sekano): Hofman, ty vieš na mňa tajnosť? Či by si ju mne, svojmu priateľovi chcel povedať?

HOFMAN (zmätený): Nuž, ono je to úradná tajnosť —

TOBOR (horí): Práve preto, povedz mi! Hofman, nesklameš sa vo mne. U mňa bude zakopaná ako v hrobe. Hofman, povedz!

HOFMAN (celkom zmätený): Ja — ja — ti môžem povedať. Nevyužiješ to proti mne? A ak ti s tým pomôžem, tak —

TOBOR (rázne): Hovor! Hofman, máš správu o mne?

HOFMAN (šeptom): Ak ti s tým pomôžem — tu hľa, vidíš —

TOBOR (vášnivo): Daj —!

HOFMAN (chytá tašku): Vidíš tu je! Ale to sú len moje značky. Ja som sa o tom dopočul, že budeš mať správu —

TOBOR (vydýchne): Ja? (Ticho.) A skade?

HOFMAN: Nepoviem —

TOBOR: Hofman!

HOFMAN (šeptom): Preto som ťa prišiel upozorniť, keď príde správa —

TOBOR: O mne?

HOFMAN: Chystajú ti pascu — tí, vieš, tí —

TOBOR (pozrie okolo, zasekne zuby a ťažko vydýchne): Mne? Kto mi chystá pascu?

HOFMAN: Hehe, to je moja úradná tajnosť —

TOBOR: Chlape, rozmliaždim ťa! Hovor, čo je!

HOFMAN: Si ty ale grobian. Myslíš si, že si ma teraz opojil a môžeš so mnou robiť, čo chceš? Hehe! No, si dobrý priateľ, prečo by som ti nezradil. Veď ty to nepovieš nikomu. (Obzerá sa.)

TOBOR: Neboj sa, čo povieš, bude vo mne zakopané. Nikto sa nedozvie. Prosím ťa, povedz, aká správa?

HOFMAN (obzrie sa ešte raz a usmieva sa).

TOBOR (prosebne): Hofman, nemuč ma, povedz mi!

HOFMAN (otvára tašku): Tak ti poviem, ako som si zapísal. Prišiel list. Už je na súde u nás. A onedlho ti ho mám doručiť.

TOBOR: List? Mne? Skade?

HOFMAN (vyberie z tašky papier, založí si okuliare a číta): Predsedovi súdu! Vo vašom okrese prebýva bývalý trestanec, tamojší obývateľ —

TOBOR (skríkne): To sa mňa týka! To je list z Guayany!

HOFMAN (nemýli ho): — Tamojší obyvateľ Tobor —

TOBOR: Vidíš! Húch!! List!! Z Guayany… A čo chcú?

HOFMAN (ďalej s úradnou pózou): — Obyvateľ Tobor, ktorý po sedem aj polročnom väzení u nás — (zloží si okuliare a hovorí do tváre Toborovi) — musel si sa tam dobre správať, keď ťa skôr prepustili — (založí si zasa okuliare na nos), no veď tu je: po chvalitebnom chovaní vo väzení, v práci, po bezchybnom vykonávaní povinností i voči predstaveným i voči spoluväzňom, prepustený bol na podmienečnú slobodu v provizórnom okolí a po ďalších šiestich mesiacoch, pustený bol do svojej rodnej dediny.

TOBOR (ktorý spočiatku žasol, utíši sa a prisviedča): Áno, áno —

HOFMAN (zatvorí papier a dáva ho do tašky): No, teda počul si.

TOBOR: No, dobre, ale čo ďalej?

HOFMAN: Hja, to už je iné. Ďalej som si už nesmel prepisovať — prišiel náhodou kancelista do izby —

TOBOR: Ale ty vieš, čo bolo ďalej napísané. Hofman, zmiluj sa, povedz ďalej, rozprávaj, prosím ťa —

HOFMAN: Hehe, ale by si chcel všetko vedieť! A moja úradná prísaha, čo?

TOBOR: A priateľstvo?

HOFMAN: Hehe, priateľstvo! Veď preto som i prišiel. Čo som si nezapísal, o tom ti môžem tak medzi nami — (obzrie sa), vyrozprávať.

TOBOR: Čo píšu ďalej?

HOFMAN: Teda počúvaj. Guayana žiada informáciu o tebe. Ako žiješ, ako sa správaš, či si už v akejsi robote, a či doma sedíš, potom ako tvoji, aký je váš život, a tak ďalej, a tak ďalej. A potom, keď na to všetko dostanú uspokojivú odpoveď —

TOBOR (vpadne): To chcú teda vedieť? A načo?

HOFMAN: Aby ťa konečne oslobodili spod každej kontroly, hehe! Aby si sa mohol celkom slobodne pohybovať. To sú také predpisy, to sú také paragrafy — a či ho obrátiš hore nohami — on ti je zasa ten istý!

TOBOR: To by značilo, že prichádza pre mňa úplné vyslobodenie? A že prestanú všetky moje doterajšie trápenia? A že si zasa budem môcť vydýchnuť a spokojne žiť? (Beznádejne.) Ach, vari už musím dotrpieť! Pre mňa už nieto úplného vyslobodenia — len tam… (Skloní hlavu.)

HOFMAN: Ale človeče! Túto formu ešte prepusť cez seba a bude všetko dobre. Odpoveď pôjde — a ty budeš spokojný.

TOBOR: Veď odpoveď. Ale čo odpovedia úrady, čo odpovedia ľudia? Veď ja som tu obkolesený nepriateľmi, drahý môj Hofman, ktorí by sa možno tešili, aby som sa stratil a nikdy, nikdy nevrátil. (Zaplače.)

HOFMAN: Ale, ale, priateľ, vzmuž sa!

TOBOR: Ach… Vzmužiť sa môže človek na pevnej pôde, ale keď sa ti všetko hýbe, keď sa všetko kĺže, uteká, kde sa zastavíš? Čo povie pán Mér o mne a čo iní páni prednostovia? A čo povedia moji, blízki. — — (Bolestne zastonie. Vstane a prejde sa po izbe.)

HOFMAN: Hja, pravdaže, v najväčšej miere závisí od tvojich domácich. Oni dajú hlavné svedectvo o tebe.

TOBOR (pozrie nedôverčivo): Moji domáci? Oni? (Padne na stolicu.) Vtedy som už dobojoval!

HOFMAN: Ale, čo to hovoríš? Neboj sa. My už dáme dobré svedectvo z úradu — a tvoji tiež. A ani v dedine nemáš nepriateľov, ktorí by ťa chceli zasa poslať do Guayany.

TOBOR (ťažko): Ba sú! To je už tak! Nado mnou sa nebo celkom zamračilo. A sprava zľava sú pasce nastavené. Číhajú na mňa so všetkých strán. Jediný východ mi ešte ponechali — ak to nebude predposledný východ! (Zhrozí sa.) Lebo ak i tam čaká pasca, vtedy — (díva sa do diaľky a nesmierne ťažko dýcha…), príde koniec, ktorý si ja sám urobím!

HOFMAN: No, ako to hovoríš? Tobor, spamätaj sa! Ja ti prídem ako priateľ — a len som ťa rozčúlil. Žiaľ mi je. (Okúňa sa.) Hehe, ale ja som toto urobil preto, že ťa rád mám — — a že by som ťa rád zratoval.

TOBOR (nepočúval. On už nie je tu — —): A aj tam bude to isté.

HOFMAN: No, priateľ, odpusť, (vstane), ozaj ľutujem, že som ťa znepokojil. A tebe je vlastne pokoj najpotrebnejší (zaškrkne zámkou na taške).

TOBOR (zastone): Zámka škripí…

HOFMAN: Čo ti je?

TOBOR (temno): Guayana sa hlási —

HOFMAN: No, áno, hlásila sa. — (Chystá sa na odchod.)

TOBOR: Mne nebude viac škrípať… Počuj, Hofman, drahý môj, ostaň na chvíľku tu —

HOFMAN: Hja, ale ja musím už ísť, veď som sa i pridlho zadržal. Povinnosť, povinnosť volá, Tobor môj!

TOBOR: Nie, sadni si len ešte trochu. Tu. Vypi si ešte. A čakaj —

HOFMAN: Čo chceš?

TOBOR: Mne horí pod nohami. Ja idem. Idem do mesta. Idem na stavenisko. Idem zvedieť, či aj tam dostali list o mne —

HOFMAN: Nenáhli sa. Pravdaže dostali. To bol obežník. My to vieme.

TOBOR (pozrie na Hofmana, potom po celej izbe): Ja sa teda musím náhliť. Nehovor nikomu, až sa vrátim. Potom. — (Obzrie sa ešte raz. Vizionársky.) Ružové farby — — neviditeľná hudba — — a všade pasce, pasce, pasce. — (Náhle schytí čiapku a uteká von.)

HOFMAN (poobzerá sa. Usmeje sa ako na začiatku a polohlasne zvolá): Odišiel. (Zoberie tašku zo stola, klobúk z vešiaka a palicu. Chce ísť.)

Šiesta scéna

Predošlí a Liana.

LIANA (vzrušená): Tobor tu bol —

HOFMAN: Bo-bo-bol. Ale odišiel. (Usmeje sa.) Vďaka za pohostenie. Máte dobrú pre-pre-pečenicu, pani.

LIANA: A prečo tak náhle odišiel?

HOFMAN: Až sa vráti, povie ti, pani. Hehe — —

LIANA (plačúc): Ale ja sa bojím, že sa nevráti! Je hrozne rozčúlený. (S tušením.) On si niečo vykoná —

HOFMAN (srdečne): Ale nie, pani. To tak ľahko nejde. A potom, to by muselo mať príčinu, hehe! (Odíde.)

LIANA (díva sa za ním zmätená a bezradná).