ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osoby

OTEC

MATKA

IGOR, MILAN, LUMÍRA, ich deti

PENTLÍK

UJEC JANKO

PRIATELIA

Odohráva sa u otca. Obyčajná izba. V úzadí široké dvere do salónu. 24. decembra štyri hodiny popoludní.

Prvý výstup

Otec, Pentlík

PENTLÍK: Prišiel i šiesty balík.

OTEC (sedí na leňoške): No teda sú všetky tu. A stromček?

PENTLÍK (nadšene): Ach, pane, ten je krásny. Bol som sám v čortanovskej hore a dal som vyťať veľmi krásnu jedľu — tri metre je vysoká.

OTEC: Budeže to radosť! (Rozmýšľa.) A cukríky ste už pokládli?

PENTLÍK: Všetko je už hotové, i sviečky som už pripevnil.

OTEC: A teraz vám teda nastáva najhlavnejšia starosť: Všetko sem do salónu doniesť, ale tak, aby ani živá duša v dome o tom nevedela, rozumie sa zvlášť deti.

PENTLÍK: Ako by bolo, keby milostivá pani poslala deti do susedov?

OTEC (zasmeje sa): Ach, veď ani moja pani nevie o stromčeku nič. I ju chcem prekvapiť.

PENTLÍK: Hm, to je veru ťažká vec. Robiť niečo v dome bez toho, aby domáca pani o tom nevedela. (Rozmýšľa.)

OTEC: Áno, tá má všade oči.

PENTLÍK: Viete čo?

OTEC: Nuž?

PENTLÍK: Vy idete dnes večer všetci do kostola.

OTEC: To sa rozumie, ale —

PENTLÍK: No za ten čas ja tu všetko pripravím.

OTEC (nedôveruje): Málo času máte.

PENTLÍK: Ó, dosť. Odíďte vy len, keď začnú vyzváňať, a kým sa vrátite, bude všetko hotové.

OTEC: Bude ma veľmi tešiť. Teda len pozorne, aby vás nikto nezbadal.

PENTLÍK: Spoľahnite sa na mňa. (Odchádza.) Porúčam sa!

OTEC: Zbohom! (Náhle.) Pán Pentlík, dovoľte!

PENTLÍK (vracia sa): Prosím?

OTEC:. Keď už v salóne všetko prichystáte, ostaňte tam, a keď my so spevom sa budeme blížiť k dverám, otvorte ich.

PENTLÍK: To bude efekt.

OTEC: No, a keď ten tabakový lós udrie, budete mať aj vy na tabak.

PENTLÍK: Ó, vy ste dobrotivý. Porúčam sa. (Odíde.)

OTEC (sám, napcháva si fajku a zapáli si): Teda tohoročný stromček bude prekvapenie aj pre moju ženu. Celá je dešperátna. Nevie pochopiť, prečo ja vôbec nič nepripravujem pre stromček. Nuž a ja jej odpovedám: Hja, darmo — toho roku nebudeme mať stromček. Zvedavý som, ako to ten Pentlík zariadi. Ináč je on dosť šikovný chlap.

Druhý výstup

Predošlí, Matka.

MATKA: Pekne si to nechal dôjsť! Dnes je 24. december a ty ešte ani zbla nemáš pre stromček.

OTEC (odfúkne si z fajky): Darmo.

MATKA: Chúďatká deti! Už od dvoch mesiacov snívajú o tých krásnych Vianociach, tešia sa na ne, tešia sa na stromček a hľa, ony sa tentoraz tak trpko sklamú!

OTEC: Mnoho to peňazí stojí!

MATKA: No veru! Či nemôžeš pre svoje deti i nejakú obeť priniesť? Radšej si nemusel kúpiť ten nový nábytok do kancelárie. Načo ti boli tie drahé obrazy?

OTEC: To bolo potrebné — to som musel.

MATKA: A spraviť radosť svojim deťom — pravda — to sa nemusí. (S plačom.) Ty nemáš citu pre naše deti. Ach, ako budú dnes strašne sklamané, keď večer neožiari sa stromček.

OTEC: Mne je veru samému žiaľ. Veď tá morálna vôľa je tu — ale tá materiálna — tá sa nemôže premôcť. Vieš, žienka, že sme mali toho roku veľkú stratu.

MATKA (pre seba): Už by mu to skoro aj povedala, — ale keď to má byť vianočné prekvapenie. (Nahlas.) No, áno, — ale veď len pár zlatých si mohol na tie deti obetovať.

OTEC: Ó, veľmi vďačne. Myslím, že si sa mohla toľké roky presvedčiť, že neľutujem pre naše deti ani peňazí, ani namáhanie. (Vážne.) Ale ty si tá, ktorá si vždy hundrala, načo vraj toľké peniaze na daromnicu vyhadzovať, veď je to vraj len von oblokom vyhodený groš a tak ďalej, a tak ďalej!

MATKA (trochu sa zarazila): Ach, božemôj, keď si ty to len tak na veľmi bohatý spôsob robil.

OTEC: No áno, neželel som pre svoje deti, (s dôrazom) pre radosť svojich detí každú obeť priniesť. Ale toho roku nemôžem.

Tretí výstup

Predošlí, Igor, Milan, Lumíra

IGOR, MILAN, LUMÍRA: Dobrý večer!

OTEC (veselo): Vitajte, detičky!

MATKA (stranou): Chúďatká!

IGOR: Sú už hotové oblátky?

MILAN (stranou): Ten vždy na jedlo myslí.

MATKA: Kostolník mi pozde prišiel — neviem veru, či ich aj dokončím.

IGOR: Ale nech sú pekne poskrúcané!

MATKA (odchádza): Dobre, Igorko. (Stranou.) Aspoň aby mal tú radosť.

LUMÍRA (dupoce nohami): Tak som preziabla.

MILAN: A či si sa musela po snehu brodiť?

LUMÍRA (sadne si k peci): Veď sa ja už zohrejem.

OTEC (prezeral nejaké noviny): Tak, detičky, viete už vinš?

LUMÍRA (tajomne sa usmieva): Vinš?

MILAN: Mne sa neľúbi.

IGOR (rýchlo Milanovi): Ale nevravže! Veď to má byť vianočné prekvapenie pre rodičov!

OTEC (stranou): Aha, deti ma chcú prekvapiť. (Hlasno.) No tak teda (zakašle si, aby zahladil, čo sa chcel spýtať), čo bolo ďaleko — tu je.

LUMÍRA (jasá): Ach, Štedrý večer!

IGOR: Krásne Vianoce!

MILAN: Týždeň niet školy!

LUMÍRA: A — a (pozerá milo na otca).

IGOR (doloží): Krásny stromček!

LUMÍRA (pritúli sa k otcovi): Ale tatuško, povedz nám, či nám Ježiško donesie niečo?

OTEC: Veru to ja neviem. (Žartovne.) Ja len toľko viem, že Ježiško nosí na Štedrý večer dobrým deťom darčeky a stromček.

LUMÍRA (obzrie sa po bratoch): Dobrým deťom? Veď my sme boli dobrí.

OTEC: Hm, Milan viac ráz zaparatil a ty, Mirka, ty si sa viac ráz žalovala na Igora, že ťa bije.

LUMÍRA: Ó, ale ma už dlho nebil.

OTEC: Možno pred Vianocami si dá pozor.

IGOR: Ale ja by som mohol celkom iste povedať, že Ježiško toho roku donesie stromček.

OTEC: A to prečo?

IGOR: Zbadal som, že keď Mikuláš donesie niečo — tak iste aj Ježiško. A, tata, Mikuláš bol tohto roku veľmi štedrý.

LUMÍRA (veselo): Áno, áno, tatuško!

OTEC (nedôverčivo): No, no — ja neviem. Ale tak sa mi zdá, že toho roku veru ťažko bude stromček (zapaľujúc si fajku, odchádza).

LUMÍRA (vytiahne z vačku papier): Tak, teraz sa doučím ešte posledné dva verše. (Číta.) A preto chváľme Hospodina (mrmle ďalej, akoby sa učila).

IGOR (pristúpi k obloku): Ak do rána bude takto snežiť, bude zajtra sanica.

LUMÍRA (radostne): Ó, pôjde to, pôjde — a ešte pred stromčekom (schová si papier do vačku).

MILAN: Počuj, Igor, aj ty Lumíra. Ja vám celkom jasne vravím — že toho roku nebude stromček.

LUMÍRA (zvedavo): Ako to vieš?

IGOR (skúmavo pozerá na Milana).

MILAN: Dnes ráno som bol v tatovej kancelárií — a ani jednej skrine som nenašiel, ba niet ani žiadnych papierov na balenie. Nuž a salón, hľa (pristúpi k salónovým dverám) je ešte otvorený.

IGOR: Ale veď Ježiško v poslednom okamihu donesie.

MILAN: Nuž a prečo bol vlani salón už od dvoch týždňov pred Vianocami zatvorený?

LUMÍRA: Mama mi vravela, že tam potom anjelici robia stromček — nuž preto musí byť zatvorený (zasmeje sa víťazoslávne).

MILAN: Dobre, dobre. Ale kde sú balíky? Kde sú dary?

IGOR: Ale veď aj dary donesie Ježiško.

MILAN: A prečo som potom vlani už pár týždňov pred Vianocami videl našu slúžku, ako nosila balíky do kancelárie, a keď som sa jej spýtal, čo je vnútri, vravela mi: To ty nesmieš vedieť.

LUMÍRA: Keď mi tata a mama vraví, že to Ježiško donáša, tak je to iste pravda! (Vonku zvonia prvý raz do kostola.) Jaj, už zvonia a ja som sa ešte neobliekla.

MILAN: Nespravila si toaletu, čo?

IGOR (rozmýšľa): Naozaj. Milan má pravdu. Toho roku som nezbadal žiadnu vôňu z jedličky.

Štvrtý výstup

Predošlí, Matka

MATKA (smutne): Deti moje drahé, teraz poďte do kostola. Mirka si môže nový kepeň obliecť.

LUMÍRA (veselo odbehne vľavo).

IGOR: Ale mama, prečože si taká smutná? Raduj sa — veď je dnes Štedrý večer!

MATKA (vzdychne): Nebude štedrý. (Igor a Milan medzitým obliekli kepene.) No, choďte vy teda napred, ja s tatom prídeme hneď za vami.

IGOR, MILAN: Zbohom, mama!

MATKA (sama): Chúďatká! Dnes sa nebudete tešiť! V každej, i najbiednejšej chalupe majú aký-taký stromček, a my nemáme nič! Taký je ten Miro svojhlavý! Celé Vianoce mi pokazil (trochu je nahnevaná).

Piaty výstup

Predošlá, Otec.

OTEC (v ruke má listy a noviny): Teda nepríde.

MATKA (ešte trochu nahnevaná): Kto?

OTEC: Nuž či nevieš? Tvoj brat, môj švagor Janko.

MATKA: A píše, prečo nemôže prísť?

OTEC: Vôbec nepíše nič, ale je to istý znak, že nepríde. Veď vieš, že keď mal nedávno k nám prísť, tak už mesiacom skôr písal, že príde. O dva týždne zasa list: Na dnes dva týždne prichádzam k vám ranným vlakom. O pár dní zasa list: Teda ako som písal, mienim dňa toho a toho doraziť k vám ranným vlakom o pol desiatej hodine. Na deň jeho príchodu dostal som ešte telegram: Prichádzam k vám dnes ranným peštianským vlakom o 9. hodine 33 minút po stredoeurópskom čase.

MATKA: Pravda je, on je v takých veciach akurátny.

OTEC: A má dobré srdce, že napomáha štát. Naozaj, žiaľ mi je, že nepríde. Bol by aspoň hurt narobil v dome.

MATKA: Veru, toho roku bude smutný štedrý večer. (Zvonia.) Vždy bližšie a bližšie prichádza to trpké sklamanie pre moje deti. Vieš, Miro, ty máš také tvrdé srdce, ba vôbec ty ani nemáš srdca. Ty bezcitný človek!

OTEC (mierni ju): No, no, ženička. Veď jeden rok môže byť aj bez stromčeka — vieš, tak trochu (krúti rukou).

MATKA: Ale aspoň nejakú zelenú halúzku mal si pripraviť.

OTEC: Môj princíp je: alebo dôkladne, alebo nič.

MATKA: Keby si mi prv bol povedal, že sa nechceš trápiť so stromčekom, bola by som sa sama postarala. Ešte raz niečo pripravím.

OTEC: Ale, ženička, nechaj to tak. (Žartovne.) Naposledy, ak Ježiško skutočne stromčeky nosí, nezabudne ani na naše deti. (Zvonia tretí raz.) No, dušička, vyzváňajú, poďme!

MATKA: To nevydržím. (Odídu.)

(Pauza. Neviditeľná hudba hrá Čas radosti.)

Šiesty výstup

Pentlík sám.

PENTLÍK (po skončení piesne vystúpi sprava): Niet nikoho — teda do roboty. (Znáša balíky do salónu.) To by bolo naozaj prekvapenie — ale aj pre pána doktora — keby tak so všetkými balíkmi som ufrnkol. No, ale veď je Pentlík poctivá firma. (Pozerá na dvere do salónu.) Namojpravdu — cez tieto dvere neprenesiem to stromisko. (Meria rukami, ale vždy na tom istom mieste.) Hoho, len tri rífy, a to stromisko má tri metre. Prečo je len meter väčší ako ríf? Hádam možno cez tieto. (Zájde za javisko.) No tie majú štyri rífy — tam ho už pretisnem. (Zatvára salónové dvere.) A aby aj slávne obecenstvo bolo prekvapené — zatvorím tieto dvere. (Vyjde von a zatvorí dvere. Na javisku nastane tma. Počujú sa neisté zvuky, ktoré pomaly prejdú do nejakej vianočnej pesničky. Na javisku zasa svetlo.)

Siedmy výstup

Otec, Matka, Igor, Milan, Lumíra, dvaja Priatelia.

OTEC (veselo): Vitajte u nás, drahí priatelia! Chvalabohu, zasa sme dožili v zdraví tento krásny večer.

MATKA (stranou): Ale je smutný.

OTEC: Na našich tvárach skvie sa radosť. Radosť nad narodeným Spasiteľom.

LUMÍRA (pristúpi k matke a skúmavo pozerá na ňu, prečo je taká smutná).

OTEC (pokračuje): Známa vám je vec, že Ježiško obdarúva v tento večer dobré deti. (Igor a Milan zvedano hľadia na zatvorené salónové dvere.) Poďme teda obzrieť, či Ježiško nezabudol aj na naše dobré deti. Poďme! (Spieva s tichým sprievodom hudby: Čas radosti, veselosti, hudba pokračuje, dvere salóna sa otvoria a krásny stromček ožiari sa. Všetci sa hrnú do salóna.)

MATKA: Mužíček — veľmi si ma milo prekvapil (objíme ho). Ale aj ja ťa mám niečím prekvapiť. Tvoj tabakový lós vyhral päťdesiattisíc.

PENTLÍK (vyskočí spoza dverí): Ej, budeže tabaku!

OTEC: Drahá žena, my sme sa navzájom vianočne prekvapili.

JEDEN Z PRIATEĽOV: Ctené panstvo, malá Lumírka chce niečo povedať.

VŠETCI: Čujme.

OTEC (matke): I tá nás chce prekvapiť.

LUMÍRA (zastane si pod stromček): Milí moji rodičia a priatelia! (Vonku nastane šramot a krik.)

Ôsmy výstup

Predošlí, Ujec Janko.

UJEC JANKO (s veľkým hurtom príde na javisko): Narodil sa Kristus Pán! (Všetci idú von zo salóna.)

OTEC (ide naproti Jankovi): Ale, švagorko, vitaj!

MATKA: Brat môj milý! (Bozkáva ho.)

IGOR: Ujec prišiel.

MATKA: Prečože si nepísal, že prichádzaš? Boli by sme ti poslali voz na stanicu.

UJEC JANKO: Chcel som vás prekvapiť.

OTEC (smeje sa): Tu máš! Aj ten dnes prekvapuje. (Milo.) Priatelia! My sme dnes všetci navzájom prekvapení. Prekvapení sme milo, vianočne. Ako len museli byť prekvapení pastieri pri Betleheme, keď im anjel zvestoval že sa narodil Spasiteľ sveta — Ježiš Kristus, a keď nebeský chór zaspieval (vznešene, pomaly): Sláva na výsostiach Bohu…

(Opona)