ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S Jankom Jesenským stretla som sa prvý raz, keď som ako mladá žena po prvý raz bola na návšteve u jeho mamy. Sedeli sme spolu na kanape a rozhovorom oboznamovali sme sa navzájom, Liptáčka a Novohradčianka, so svojím milým dievčenským životom, pričom druhá bláhala prvej, že mohla žiť a pohybovať sa v slovenskej spoločnosti, a tešila sa, že odteraz tu, v Martine, už i ona bude požívať to vytúžené dobrodenie. Medzi tým rozhovorom prišiel nie na vlastných nôžkach, ale varovkyňou nesený malý, ale udatný čiernooký zurvalček v kabanke. Oči mu leteli k mame a letmo sa zastavili i na mne, akoby s otázkou: Čo tu chceš? No hneď vystrel oproti mame rúčku, ona mu s úsmevom lásky položila do nej kúsok bieleho cukru, on obrátil hlavu naspäť k dverám i odniesol si do kuchyne utopiť cukor, po ktorý si prišiel, v svojej kávičke, v očiach očakávanie chystaného pôžitku.

To bolo naše prvé oboznámenie, krátke a bez slova, ale zostalo mi v pamäti ako milý obrázok.

O roky pozdejšie, keď jemu pribudli dvaja mladší bratia a môjho, za kamarátstvom bezmierne lipnúceho syna neodolateľne priťahovali veselé, rušné a hlučné zábavky na Jesenských dvore, nechcela som ho už pustiť zo šetrnosti k pani Jesenskej, ktorej tie temperamentné zhony už museli ísť na nervy. Ale následok toho bol, že môj syn, neodolajúc pokušeniu, bez môjho vedomia uvrzol ta a náš pes, naša všetkým martinským chlapcom známa Luna, lipnúca za Ivanom tak ako Ivan za kamarátstvom, vyhľadala ho tam, aby nestratila svoju činnú účasť na zábavke, a v svojej slepej horlivosti zadrhla Jesenských mačku. Potom, pravda, zdúpneli všetci chlapci a rozutekali sa. Ivanovo hrešenie Luny nič nespomohlo. Schúlený dostavil sa domov a prestal chodiť do Jesenských pre Lunin zločin.

Potom cez roky, kým naši chlapci boli roztratení po maďarských školách, sme ich akosi stratili z očí. Janka Jesenského počali sme si všímať, až keď už ako dospelý mladý človek sa zjavoval v martinskej spoločnosti, v ktorej nebol zvlášte sympaticky prijímaný, lebo jemu samému na sympatiách nezáležalo.

To boli časy, kde naša mládež zjavne počala neuznávať autoritu našich starých, pohŕdať ich starými náhľadmi, vytýkať im zaostalosť, v ktorej schválne chcú udržať i mladých atp.

Janko Jesenský iste tiež nebol nekritický oproti starým, ale ani oproti mladým. Sám bol len v začiatkoch svojho vývinu, ale už mal svoju vlastnú hlavu, ktorú si cez všetky fázy svojho vývinu i podržal až posiaľ.

Keď počal uverejňovať svoje práce v našich časopisoch, ani tie sme neprijímali bez vytýkania, najmä jeho nelahodiacu nám prózu, kým sme boli v štádiu vystavovať v svojej mladej beletrii samé krásne vzory ľudí a pomerov k nasledovaniu, a až keď sme tieto jednostranne výchovné intencie pod vplyvom našich i nenašich zrelých autorov prekonali, pochopili sme, že podstatná úloha beletrie je hlbšia a ťažšia, ako sme sa nazdávali, poznajúca ľudí a ich život zo všetkých strán, dobrých i zlých, v tom chaose nepochopiteľnosti.

Janko Jesenský bol z tých, ktorí sa vystavovaním pekných vzorov vôbec nezapodievali. Iste nedôveroval v ich žiadúci úspech.

Jeho básne bývali azda od počiatku i znalcami uznávané, a prostí čitatelia čítavali ich so záujmom i pre bezprostredne do spoločnosti zasahujúce, najmä ľúbostné ich námety, i pre dráždivosť ich persiflujúceho podávania. A dobre sa čítali vôbec, že každá z nich svojím charakteristickým spôsobom povedala niečo, čo pútalo i utkvelo v mysli, bledej prázdnoty tam nebolo.

Počiatkom vojny v putách odvedený Janko Jesenský zasa nám zmizol z očí, a to nadlho. Žili sme vtedy v navalivšej sa na nás biede, temnote a hluchote, v našej stráženej odlúčenosti od sveta nesmeli sme sa dozvedieť ani najmenšej pravdy o tých svetodejných udalostiach, ktoré nás na život a na smrť zaujímali. Z cenzurovaných zvestí novín utvárali sme si raz dobré, druhý raz tým horšie kombinácie, ale v tých dobrých sme sa vždy sklamali a čo ďalej hlbšie upadávali sme do tupej beznádejnosti, najmä pre strašný rozvrat v Rusku.

A tu zrazu v tú najťažšiu tmu nečakane prenikol k nám tajnými cestami oslňujúci lúč istej nádeje — a to v podobe rukopisu jedinej krátkej básne, ktorý išiel z ruky do ruky…

To bol boží posol!

Po rokoch telesného i duševného utrpenia, tupej beznádeje a skľúčenosti toto šťastné poslanie obživujúcej radosti do srdca národa!

Jediná krátka báseň urobila ten blahý zázrak a tá báseň niesla na sebe všetky charakteristické známky básnickej tvorby Janka Jesenského, ale obsahom bola dovysoka plná, preplnená láskou čistou, láskou hlbokou k svojmu národu, k celej svojeti, a nenávisti k jej vrahovi.

A v tejto básni ukázala sa nám predtým vždy akousi vzdorovitosťou zahalená duša jej autora vo svojej vnútornej pravdivosti a nečakanej vrúcnosti.

Kto ju chce hlbšie poznať, nech si prečíta celú zbierku veršov „Zo zajatia“ od Janka Jesenského, a iste zakúsi, že pri tej hĺbke myšlienok a rýdzosti citu stratia sa všetky sarkazmy, oprávnené i hádam neoprávnené, vôbec všetko, čo sa nám na ňom nepáčilo, a zostáva nám pre neho správne, sympatické porozumenie.

A jeho prevratová próza?

Čítať ju je zdravým a veselým pôžitkom. Človek nevychádza zo záujmu a nechce sa mu knihu odložiť. Tvár nemôže zvážnieť pre časté krátke výbuchy smiechu, dobrá vôľa trvá i po odložení knihy. A triafaní ľudia nemôžu sa cítiť urazenými, lebo i oni stávajú sa čitateľovi sympatickými.

Spisovatelia takého humoru sú vzácni nielen u nás.

Janka Jesenského nech nám boh živí v celej sviežosti jeho duševnej i telesnej sily.