ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do mojich uší preniká zvesť, že cisár sem prišiel;
aby som tomu viac veril, káže mi verejný chýr.
Éterom znejú ostré zvuky vojenskej trúby,
tu i tam zaznieva vzduchom dunivej poľnice zvuk.
Zďaleka počuť dupot jazdy a kopyto konské
otriasa pôdu a nebo zastiera dymivý prach.
V meste nikto už nevraví iné než: „Cisár, hej, cisár
prišiel“ a po celej Prahe v uliciach len toto čuť.
Všetkých sa zmocnila dychtivá túžba uvidieť vládcu
ríše a za tým sa ženie rovnako chlapec i muž.
Každý necháva svoju súkromnú prácu a rýchle
beží doprostred cesty, rovnako žena i muž,
len aby mohli uvidieť takú vznešenú bytosť,
aby modlitbou svojou želali kráľovstvu zdar.
Všade v meste je vidieť pobiehať šľachetných otcov,
namiesto oblekov všedných v nový sa odeli háv.
Z výšiny hradu zbiehajú v rade predáci mesta,
aby si svojho pána privítal oddaný dav.
V ústrety cisárovi vychádza posvätný pražský
senát a spolu s ním ide nábožných prelátov voj.
Magistri, verní strážcovia vedy, si chystajú reči,
plné blahoželania, prejavov priazne a cti.
Ty tiež, múza, hoc malou len čiastkou si toľkého davu,
novým vencom si ovenč skráne a vyjdi tiež von.
Veselá buď a teš sa z radosti občanov všetkých,
nech ti je príchod nášho cisára sviatočným dňom.
Obleč si odev, čo k takému dňu by nevhodný nebol;
tomu, kto na kráľa hľadí, svedčí len sviatočný háv.
Teba tiež týka sa posvätná radosť z cisárskej pocty;
každé dobro, čo mocný cisár má, verejné je.
Choď teda ta a dívaj sa na čestný monarchov príchod,
z úprimnej duše Boha o šťastie pre neho pros.
Čo sa to ale deje? Veď éterom dunenie zneje,
ohnivé kotúče často z hradu je vyletieť zrieť.
Mýlim sa, a či početným sprievodom obkľúčenú
hlavu európskej zeme Praha už v náručí má?
Praha, najväčšie mesto českej zeme, už víta
hlavu ríše a leskom svojeho pána sa skvie.
Dlhé zástupy predákov mesta ho do stredu vzali,
vozy a silné kone tvoria mu sprievodný voj.
V sprievode idú tiež mocní vládcovia z rozličných kmeňov,
ktorým Tiber a Dunaj zmáčajú vodami zem.
Ďaleká Hispánia má taktiež svojich tu synov,
poslala predákov svojich sem tiež aj teutónska zem.
Zdatnosť ich je známa z bôľnych a žalostných bitiek,
neraz už osvedčili v ťažkostiach vernosť a česť.
Tento získal si chválu, keď zblízka bojoval mečom,
toho zas preslávil viacej metací oštep a prak.
Onen vie lepšie nivočiť soka na konskom voze,
tento vie dobre, jak mečom zasiahnuť odkrytý bok.
Iní zas vynikajú v umení postaviť tábor,
všetka vojenská sláva pochádza od nich, z ich rád.
Mená tých mužov a mená ich vlasti tu uvádzať nejdem,
slávnymi robí ich všade pravica silná a cnosť.
Sú tu členovia svätého senátu kráľovstva nášho,
skupina starcov z mesta prišla tiež šťastie mu priať.
Ferdinand arciknieža vyniká nad všetkých iných,
ide so svojím veľkým otcom a vedie s ním reč.
Zlatom sa jagajú jazdci, sa jagajú vozy a sedlá,
všade vznešenosť vidieť, nesmiernu slávu a lesk.
Vpredu nesú sa orly a odznaky kráľovstva, levy,
ako aj slávne znaky, ktoré má cisársky dom.
Svalnatý tátoš nevie priamo dopredu stúpať,
spenené zubadlo slintí, silnými zubami drie.
Aký je Foibos,^[2] keď za jari po tmavej noci sa hore
dvíha a s radosťou veľkou necháva bosporský kraj,
svet, čo do neho vstúpi, hneď ožiari celý a pritom
rozhýbe ľudské srdcia skrz svoje svetlo, svoj jas,
takýto zdáš sa byť, cisár Ferdinand, tým, čo ťa vidia,
takýto obličaj, cisár, takúto tvár ty tiež máš.
Láskavým čelom si získavaš u ľudu podivnú priazeň,
na teba upierajú prítomní všetci svoj zrak.
Zatiaľ čo toto sa deje, kým tlieskajú na veľkú slávu,
zatiaľ čo poľnice dlhé, trúby a rohy je čuť,
zatiaľ čo Ferdinand cisár sa uberá k výšine hradu,
zatiaľ čo s velikou slávou smeruje na hradný dvor,
jedni ku bránam bežia a druhí sa k oblokom tlačia,
okolo námestia priestor zaujme početný ľud.
Matky a tiché dievčatá odložili tiež z ruky
vlnu a nenájdeš toho, doma čo zostať by chcel.
S obdivom sledujú sprievod a za ním šľachtu a vodcov,
úžasná radosť a rozkoš zmocňuje sa im ich sŕdc.
Keď ich tak niekto vidí, tu takto sám sebe povie:
„Beda ti, neskrotný Turek, beda ti, Mohamed, je!
Ak sa ti hrdina ukáže takto a v takejto sile,
čoskoro pobežíš v kraje Donu a bosporských vôd.“
Z otvorených chrámov sa ozýva modlitba kňazov;
velebia Boha, že praje našemu kráľovstvu zdar.
Si teda tu, o cisár, hoden najvyššej pocty,
ktorému všetko dobré, podľa mňa, prináša lós.
Dlho buď šťastný a zdravý a láskavý k svojemu ľudu,
o toto prosím ťa, Bože, želanie toto mi splň!
Nech ťa aj s tvojou ríšou riadi trojica božská,
aby si vždycky konal všetko len dľa vôle ich.
Aby zásluhou tvojou sa zachovávala cirkev
svätých a odporcov Krista zahubil ostrý tvoj meč.
Pred Tvojím príchodom blesky sa mihali, padali strašné
hromy a na mnohých miestach nesmierne triasla sa zem.
K tebe sa utiekajú i oltáre, zasiahnuté
bleskom, i ľudia, čo v hrôze tušili posledný deň.^[3]
Kométy dve sa zaleskli, cisár, nad tvojou ríšou;
pri veľkých mužoch sa zvykne ukázať takýto zjav.
Kráľovstvá prenáša Boh, kam chce, a bez božej vôle
múdrosť tohoto sveta nemôže udržať trón.
Kométa prvšia^[4] ti veštila, Ferdinand, radostné veci,
dala ti nad ríšou vládu, keďže to chcel tak sám Boh.
Isteže, najväčšie veci ti veští aj kométa táto,^[5]
ktorú za novolúnia v septembri mohli sme zrieť.
Videli sme ju jasne pod zadkom Veľkého voza
pozerať s dlhým chvostom na diaľnu tureckú zem.
Keď však už tretia hodina nočná vyviedla hviezdy
a keď už mlčky vyšiel svietiaci skrivený srp,
zatmenia dve, tak osudné ľuďom, sa zjavili pred ňou,
takže v mesiaci jednom obidve mohol si zrieť.
Jedno nastalo potom, keď Saturnus stretol sa s Martom
a keď tam oproti nemu arkádsky mládenec^[6] stál.
Druhé zastihlo Saturna tam, kde bolo ho najprv
vidieť a s bojovným Martom ostalo na hrôzu stáť.
Obidva výjavy tieto stiahli ku sebe husté
pary a určili látke miesto, kde patrilo jej.
Keď sa však dostali do styku s ohnivým domovom Leva
Mars a príbuzný jeho, Merkur, hneď vybuchol plam.
Povedzte vy, čo skúmate nebo, povedzte teraz,
všetci, čo prinesie svetu fakľa a znamenia tie.
Nezvykol tento náš svet tie veci náhodou mávať;
Boh nám tým veští buď dobrý alebo nešťastný lós.
Ak na nás dopustí zlo, tak zaiste odvolá vinných,
ak však dobro, tak potom prinesie radostný mier.
Tebe však, Gog a Magog,^[7] nech hrozné to zjavenie naše,
ktoré sme videli vzplanúť, bodaj by zasiahlo trón!
Nech už čokoľvek bude, ja tebe, veliký cisár,
prajem šťastlivú vládu, šťastne nech vedie ťa Boh,
aby si ty, čo teraz dostávaš najvyššiu poctu,
premohol nepriateľa, jeho si odniesol zbraň.
Nech ti dá vznešená myseľ ten triumf, by o ňom som básnil,
aby odporci tvoji mali vždy pred tebou strach.