ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Rozumej ma, Maľa naša! Ja nejdem za ženskými rečami; klebety sú mi nevystáte. Ani len slovíčka neverím z hádok pani notárky. Ale sama musíš uznať: nepatrí sa mladému dievčaťu samému chodiť po železnici.“

„To vďačne uznám, ale prečo hneď hľadať tajné zámery? Naša Oľga je dievča mladé, povedzme, detské, ale čisté, neskazené ako sám anjel. Ona vychovaná v meste, ťahá sa i teraz ta, aspoň raz za čas vidieť skutočne živý život. A čože tam robí, kamže ide? Do promenády, do divadla, na koncert — a vždy s tetkou Dvorníkovou.“

„Nuž, tak je! To ale nehatí, aby o dušu nedvoril jej profesor Grigorovič, aby lajtnant Spajič nobsýpal ju kvetinami, aby starý blázon, predseda súdu, nechoval ju svojimi nevystátymi cukríkmi…“

„Ale si divný, Vlado náš! Spajič je nám rodina, predsa Klajič by jej mohol byť starým otcom. No a Grigorovič, nuž…“

„No a Grigorovič? No, no… Aká je to rodina? A i Spajič, dajsamibože, za rodina, bratrancovho bratranca bratranec, dotkla sa plotu žihľava. Nuž ale porteépée,^[1] hviezdička, krikľavé šaty, to je to!“

„Krivdíš jej, Vlado. Ináč odpusť, načo to mne vravíš?“

„Načo? Ty si jej sestra, zastávaš miesto matky v dome. Nedovoľ jej, aby vlastnou chybou stala sa predmetom ohovárania. I to hovorím ti len ako váš bratranec; nemôže ma nič tak z rovnováhy vyniesť, ako keď fajné, slušné dámy popichajú ma blbými vymysleninami. Uznáš, to musí mrzieť bratranca — no pozri, už je dvanásť, vlak už istotne prišiel a jej niet.“

„Istotne zastavila sa cestou u strýca, hneď je ona tu.“

„Kto vie! Neverím. Čas je pekný, o štvrtej v promenáde bude vojenská hudba. Treba ukázať svetu ruže Spajičove a i celý záprah. Ha, ha! Ani ruská trojka. Spajič drzo vykrúca si fúzy, ťahá šabľu za sebou, frfle cez nos: „Ma belle cousine“.^[2] Grigorovič mne si ruky, skackajúc popred súd, tam si jazyk láme so slovenčinou a oči svietia mu, ako keby si bol hodne upil; tomu je ona ,sestra Slavianka‘. Pod predsedom Klajičom duní zem. On mierni sa v odfukovaní, klobúk nosí v ruke a menuje ju milým motýľom, roztomilým deckom. Eh! Konečne čo ma po nej! Ja som ti povedal ako bratranec! Zbohom!“