Bratranec

„Tak vidíš, Vlado. To je výsledok tvojich slov. Predtým šla mi len zriedka, teraz na celý týždeň odišla k tetke. Ona nedá si predpisovať.“

„Na týždeň, na celý týždeň — a čo na to strýc? Na sedem dní!“

„Otec ju ešte posielal: ,Zabav sa, Oľa moja! Dosť sa nasedíš doma cez zimu. A povedz tetke, aby mala rozum aspoň za dvoch — to jest i za teba!‘ Tak teda odišla; dala ťa pozdraviť.“

„Ďa-ku-jem! Pekne od nej, že mala času a vôle rozpamätať sa i na mňa!“

„A ešte ako! Len neviem, či sa nenahneváš. Odkázala ti…; ale radšej zamlčím. Ona je príliš rozpustilá. Nie div, osemnásťročná.“

„Čo odkázala, čo, Maľa naša? Povedz, nenahnevám sa.“

„Povedala: ,Povedz vraj Vladovi, aby nezabudol na komótmicňu,^[3] čo som mu k dvadsiatim ôsmym narodeninám urobila. Aby dáko neprechladol, lebo by potom zase šomral na moje výlety do mesta.‘“

„Vetroplach!“

„Aká pomoc! Aj že by ti vraj vlasy mohli vypršať od veľkých starostí o ňu a potom by sa nemala s kým dohadovať, keď príde, lebo by si bol pre ňu ,luft‘^[4] to jest neexistujúca existencia.“

„Ha, ha! Akoby som teraz nebol tým samým. No počkaj ledačo! Ale musím ísť; volajú ma do notárov, dieťa im je choré. Zbohom…! Hej, počuj, Máľa naša! Nechcela by si poobede ísť so mnou do mesta?“

„Hádam by si jej vytýkal?“

„Ale čoby! Vetroplach! Môžeš tej ver’ vravieť — akoby si hrach hádzal na stenu… Ale je divadlo — no pôjdeš? Hádam pôjde aj strýc?“

„Pôjdem.“