ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pôvodom bol Talian. Ale už jeho mať, ktorá bola prišla z krásnej svojej vlasti s robotníkmi ku stavbe železnice do Trenčianskej, sa tu úplne vžila.

Princ narodil sa za nevábnej trenčianskej jari, a hoci v škatuli, v ktorej uzrel svetlo sveta, bolo i teplo, i pohodlne, v prvé časy necítil sa dobre. Menovite preto, že mať zavše kamsi odbehla a neraz dlho, dlho sa nevracala.

A vtedy obyčajne prichodily k nemu akési hrozitánske tvory, braly ho zo škatule, obracaly ho hore tučným, vypaseným bruškom a kričaly, až sa celý triasol od strachu.

Keď akomak narástol, prestal sa báť. Naučil sa poznávať a vedel už, že tie hrozné tvory sú deti, ktoré mu neublížia. Ba pozdejšie čakával a vyzeral ich netrpelive, lebo prinášaly mu teplé mliečko. Najedol sa i bez mamy a nebolo mu smutno.

Keď sa už vládal postaviť na tenké, drobné nôžky, vyliezal zo škatule deťom v ústrety. Ale mama ho zato vždy karhala a, uchopiac ho za kŕčok, zaniesla ho do škatule.

Princ stával sa každým dňom podnikavejším. Už vyliezal i v neprítomnosti detí. Rád zkusoval svet, ktorý, ako videl, bol náramne veľký a dookola obitý doskami. Boly v ňom rozličné, obrovské predmety, ktoré sa pomaly naučil poznávať: súdok, fúrik, motyky i staré metly, odrotovaný hrniec, sošmatlané črievice a rozličné iné, náramne zaujímavé veci. Princ zaliezal a vyliezal z jednej do druhej. A neraz sa ztratil a neraz sa i naplakal. Ale keď prišla mama, našla ho hneď a uložila do škatule. Privinul sa k nej, celý uzimený, a teplé mliečko, ktoré si u nej našiel, chutilo mu dvojnásobne.

Čas uchodil. V kôlni — ako sa Princovi známy „svet“ menoval, bolo kamdiaľ teplejšie. Mama už nebránila vychodiť zo škatule. Ba raz vyviedla ho kamsi ďaleko-ďaleko až von zo sveta, obitého doskami.

A tam Princ až zmeravel od divu. Žiara, ktorú vídaval cez škáru kôlne, obliala ho celého a oslepila. Keď sa odvážil otvoriť očká, zazrel náramné divy, postavy, farby a počul hlasy, ktoré ho veľmi ľakaly. Už sa chcel vrátiť a zaliezť do škatule, no mama ho poučila, že tá žiara je slnko, čo hreje lepšie ešte ako kus kožucha, ktorým je škatuľa vystlatá a že tie divné tvory sú kačky, sliepky a kurčatá, ktoré mu nič neurobia. Iba kriklúna so zahnutým chvostom aby sa chránil, s tým neradno žartovať. Ten i v noci vykrikuje ani divý a čo i nehryzie, ale kľuje, ani čo by mečom ťal.

Od toho dňa Princovi nastaly krásne časy. Vylihoval s mamou na slniečku, bavkal sa okolo nej, prebehujúc a ukľakujúc a naučil sa od radosti štekať. Ale počujúc ho kohút, hrdina so zahnutým chvostom, strašne skríkol a za ním skríkly kačky a kury a kurčatá. Princ pobadal, že sa ho zľakly, i zaštekal znova a znova, a štekal od radosti, že sa ho boja. A pribehly i deti a tešily sa, že Princ vie už i štekať. A hraly sa a naháňaly sa s ním po dvore.

Do kôlne zachodil s mamou iba večerom. Cez deň bavil sa na dvore, ba zachodil s deťmi i do kuchyne; tam kŕmily ho mliečkom a všeličím dobrým. Princ bol veselý kamarát, vždy hotový naháňať sa a poskakovať, a deti neboly by ho daly za šíry svet.

Ale krásny tento život skončil sa prvej, než by sa jeho opatrná mama bola nazdala.

Raz Princ veselo poskakoval na dvore. Behal sem-tam, podľa psej svojej obyčaje zkusujúc svet, lebo bol náramne zvedavý. Ani mamy, ani detí nebolo doma. Bol mu dlhý čas, a hoci mu i mama prísne zakazovala, vykukol z brány. Chcel sa trocha rozhľadieť po svete, o ktorom už vedel, že je veľmi veľký a niet mu konca široko-ďaleko. Ale ledva si pomyslel, keď zrazu uchopila ho čiasi odporne zapáchajúca ruka a nemilosrdne ho stisnúc, zastrčila ho za špinavú, zasmolenú zásteru.

Princ bol máločo väčší ako klbôčko bavlny, ale predsa mu v úkryte bolo tesno a strašne sa naľakal.

To bol počiatok dobrodružství, ktoré neborák Princ zažil. Chlapčisko, ktoré ho chmatlo v bráne, utekalo s ním, len sa tak v ňom srdiečko triaslo. A keď sa zase dostal na slobodu, našiel sa v chyži, kde strašne páchlo smolou a čižmárskym lepom. Nastráchanému Princovi od strachu zle prišlo, akási žena v dlhej začubranej sukni kopla ho zato. Neboráčik prevalil sa na chrbát, natiahol drobné nôžky a zostal omráčený ležať.

Ako dlho ležal a čo sa s ním potom dialo, sám nevedel. Cítil iba, že si ho podávajú z ruky do ruky, že ho nesú vo voňavom vrecku, až napokon v hodvábnej šatočke zavinutý dostal sa do rúk, ktoré ho nežne hladkaly. Vtedy sa konečne spamätal: bol v príjemnej izbe, priniesol ho ta pán s voňavým vreckom. A teraz láskala sa s ním pani, ktorá podľa všetkého dostala ho od pána do daru — ako hračku!

Ale Princ už nedbal o nič, len aby už bol na pokoji. Priniesli mu dobrého mliečka a uložili do košíka, vystlaného vatou. Skrútil sa v nej do klbôčka a zasnul, mysliac na svoju mamu, s ktorou pre vlastnú ľahkomyselnosť rozlúčil sa na veky! na veky!

*

Stratený Princ bol v prvé dni naozaj ztratený. Po prvý raz v svojom živote spával bez mamy a čo i v košíku bolo teplo, v noci zavše sa prebudil a zaplakal tak žalostne, že prebudil svoju paniu. Obyčajne hneď pribehla k nemu, spytovala sa ho, čo mu je, núkala ho sladkým mliekom. Ale Princ v takéto chvíľky clivosti nič nechcel a nedal sa ani ukojiť. „Nič nechcem, iba mamu chcem,“ — rozžialený myslieval v svojej psej mysli a usínal strápený, svinutý tak, že bol ozaj ani klbôčko.

Vo dne zabúdal na svoju osiralosť, až napokon cele zabudol. V dome, do ktorého sa dostal, bolo toľko nových, neznámych vecí! Princ ustavične drobčil od predmetu k predmetu, skúmal a poznával, zprvu hľadajúc svoju mamu, pozdejšie však iba zo psej všetečnosti. Ak v ceste naďabil na červenú, teplú papučku svojej veliteľky, ukladal sa v nej ani do hniezda. Bolo mu v nej mäkko a teplo a sympatický zápach papučky ukolísal ho v tichý, sladký sen.

S opustenosťou však rástla jeho samostatnosť. Časom brávala ho pani do rúk a prechodila sa s ním vonku. Zase vídal žiaru, na ktorej sa s mamou kedysi vyhrieval, a zdalo sa mu, ako by sa bol vrátil, odkiaľ prišiel: opäť počul krik kohúta, vídal kačky a kuriatka a napokon cítil sa už cele doma. Už vychodil i sám a blúdil po akejsi vonnej, krásnej húšťave. Bola to záhrada. Ta rád chodil; utiahol sa pod veľký voňavý ker fialy; nad ním preletovalo čosi, sadalo na kvet a bručalo mocným, zvonivým hlasom, akoby na strunke hral. Princ utiahol sa, bojac sa i tešiac preletajúcim spievajúcim tvorom, o ktorých sa pozdejšie dozvedel, že sú to včely.

Žiara stávala sa horúcejšou a horúcejšou, húšťava pestrejšou a vonnejšou a Princ bol kamdiaľ spokojnejší. V záhrade žilo sa mu ani v raji. Vo dvore báli sa ho všetci, od kuriatka až po kohúta, hoci ničomu neubližoval sám malinký a bojazlivý. Iba že smelým brechotom prejavoval neohroženosť, ktorej sa bál i večne do bitky hotový kohút. No v kuchyni a izbe bol Princ milý a prítuľný; iba zo žartu poťahoval paniu za sukňu, a na rozkaz naučil sa prenášať papučku, v ktorej ešte vždy spával, čo mu už v nej bolo i dosť tesno.

Jedného dňa Princ dlho hral sa vo dvore, potom zašiel si do záhrady, potom na ulicu — až napokon vrátil sa ustatý do svojho kútika v kuchyni. Ale ako chcel zaliezť do papučky, čo vidí?! V papučke leží čosi do klbôčka svinuté, čosi bielunké, malé, ešte menšie ako bol kedysi on.

„Čože je to?“ zadivil sa Princ, a prizerá sa, prizerá… Zdalo sa to ako klbôčko hodvábu, s ktorým zachcelo sa mu pohrať. Ale ako sa sblížil, že si ho tlapkou z papučky vygúli, tu čosi odrazu vytreštilo naň okrúhle očká, vzpriamilo sa, naježilo sa hrozive a prsklo mu do očú.

Zľakol sa Princ, až v strachu odskočil pod sporák. Ale hneď dodal si smelosti a zúrive skríkol: „Hav!“

„Pst!“ zakríklo i čosi hrozive a ježí sa ešte viac, ako by mu vyhrážalo. To Princa už nahnevalo. Čože je to, že usalaší sa, mne nič, tebe nič, v jeho papučke, do ktorej neodváži sa ani veľká hus, ani výbojný kohút a ešte kričí na neho „pst!“

„Hav! hav! čo si a kto si?“ spytoval sa v psej svojej reči, už tiež nie priateľsky.

„Pst!“ zahrozilo malinké čosi a zdvihlo pracku. „Frňús!“ A chcelo mu dať zaucho.

Princ nerozumel síce odvete, ale toľko vedel, že vyhráža sa a nadáva, i dal sa do zúrivého brechotu. Prišla pani pozrieť, čo sa robí i vzala Princa do jednej ruky a neznáme čosi do druhej.

„Princ nesmie sa hnevať na Princesu,“ vravela láskave, „Princ s Princesou musia byť dobrí kamaráti!“

Princ nerozumel síce, čo vraví, ale bielunké zvieratko už šelmovsky dívalo sa na neho, pokojne žmurkalo očkami a on sa rozveselil. Pani složila ho na podlahu, bielunké ležalo jej na lone a milo, šelmovsky hľadelo mu do očú, — ale keď Princ na znak dobrej vôle zakrútil chvostikom, skočilo ani strela a lapilo ho za chvost.

Juj, či sa strašne zľakol! Zľakol sa tak, že zaskučal a schoval sa pod posteľ, ale hneď sa zahanbil a vyliezol, na znak dobrej vôle opäť krútiac chvostikom. Zvieratko opäť chystalo sa lapiť ho za chvost, — ale Princ už vyrozumel, že ani ono zlých úmyslov nemá, — i neskryl sa, ani nezabrechal, aby sa nezľaklo. A keď ono predsa, náhle sa k nemu blížil, srdite sa ježilo a vyhrážalo „pst!“, Princ sa nehneval, ale ako by sa mu prihováral:

„Neboj sa, hav! hav! Ja len chcem vedieť, čo si? kto si?“

A zvieratko — Princesa-mačička — prestalo sa báť. Bežkalo pred ním a zas po ňom, skrylo sa a odrazu vybehlo, a Princ robil to isté. I hrali sa a bavkali, ani najlepší kamaráti.

Na druhý deň Princ s Princesou už boli nerozluční. Princ ako starší a rozumný vodil Princesu po dome. Ba vyviedol ju i na dvor, i do záhrady. Ona bola zvedavá, všade nazrela, všetko chcela vidieť, a Princ musel ju poúčať a zavracať: hav! hav! A Princesa poslúchla, skryla sa, náhle on, vidiac kohúta alebo starú, jazyčnatú hus, ktorá preukrutne vedela ucviknúť, zaštekal. A keď sa dosť nahrali a nabavkali, Princ ľahol si ustatý na podstienku a Princesa opatrne utúlila sa k nemu, tichúnko sa prihovárajúc: „Pst — psst — pssst…“ A Princ, čo mu i mačací zápach bol predsa len trochu nemilý, len mrdol uškom, ako by chcel riecť: „Nuž — nedbám — kamarátka!“ A Princesa, mäkunká a teplunká, ako klbôčko hodvábu, pritúlila sa tesne k nemu a šelmovsky žmurkajúc očkami, zahúdla mu žartovnú pesničku, ktorou ju jej mama uspávala:

„… Tŕňové… vŕbové… osikové… rakytové… to sú všetko drevá dobré…“

Princ načúval, načúval a zaspával sladko, ani v oleji. A od toho času ani nemohol zasnúť, ak mu kamarátka-mačička nehúdla do uška svoje:

„Tŕňové… vŕbové…“

*

Ako ďalej nažívali, ako sa bavkali a jedno-druhé radi mali, o tom dala by sa napísať celá kniha.

Deň prechodil za dňom, jeden teplejší ako druhý. Princ s Princesou nemali inej práce, ako vymýšľať nové hry, na skrývačky vo voňavej, pestrej húšťave kvetov, na lapačky po šírom-širokom dvore. Princesa bola bystrá ani veverička a dosť skoro o veľa lepšie sa vedela ukryť, ako on, o veľa lepšie bežala a vždy ho predbehla. Princ sa i mrzel preto, ale najneradšej mal, keď ona v prostred hry zrazu vybehla na ker, na strom alebo až hore na strechu. Bál sa, že spadne, volal na ňu zprvu výstražne, potom s hnevom. Ale Princesa zrazu ako by ju vymenil, dívala sa naňho nedôverive alebo len nevšímave a sedela tam, sedela, s prižmúrenými očkami, ako by ho ani neznala, až on mrzute zaliezol pod piecku. Niekedy vyšiel opäť, ale Princesy už obyčajne na strome nebolo, blúdila bohvie kde a prichodila bohvie kedy, svieža a vysmiata.

A keď sa hneval a hrešil ju, najmä za blúdenie večierkami po ulici, šelmovsky zažmúrila očká a tíšila ho svojím nežným lichotivým: „Pst — psst — pssst,“ ktorému nikdy neodolal.

Dni sa krátily, večerami bolo chladno a noci stávaly sa nekonečne dlhými. Princ s Princesou menej vychodili, ale zato viacej zdržiavali sa v teplej kuchyni pod sporákom. Táto uzavrenosť robila Princa ospalým a ťažkopádnym. Princesa však, kým on spal, zachodila do komory, vychodila na povalu a vracala sa zalizujúc si ružovú papuľku a páchnuc bohvie čím. Niekedy prinášala drobné myšky, zmučené a dostískané, hrala sa s nimi a pobádala i Princa hrať sa s nimi. Ale on takejto hre nerozumel a ani sa za bežiacou myškou nerozbehol, lebo mu vždy ušla. A Princesa ho potom vysmiala.

Nastal čas, ktorý veľmi zmenil všetko. Vonku miesto kvetov a teplej žiary bolo strašne zima, kamkoľvek si stupil, všade nôžky borily sa do mäkkého bieleho, čo náramne chladilo. Princ, kedykoľvek trochu vyšiel, vracal sa hneď, lebo ho oziabalo, a ani Princesa neliezla po stromoch a nevysedávala na streche. Preležali neraz celé hodiny, to pod prípeckom, to na prahu izby, kde bývaly papučky panej. Do nich sa síce už ani Princ, ani Princesa nevmestili, ale uložili sa na nich a spali a snilo sa im… o čom asi? Princovi o voňavej záhrade a teplej žiare, o lietajúcich včelkách, bzučiacich ako by na strunke hral. A Princese…?

Princesa vo sne potmešile mrdkala uškom, chvostíkom, prebudiac sa, naťahovala sa s pôžitkom. Ale neriekla ničoho. Iba sa dala do umývania a umývala sa dlho, dlho, papuľku, uško, labku, a vyšla von a nevracala sa dlho, dlho…

„Kde len chodí…?!“ myslieval si Princ, mrzute obracajúc sa na poduške. Princesa už len zriedka vŕňala mu do uška svoje žartovné: „Tŕňové… vŕbové…“ „Kde len chodí…?!“ Bol by rád vedel, ale vonku bolo prizima a on bol už priveľmi zlenivený vyjsť a postriehnuť na blúdiacu kamarátku.

„Kde len chodíš…?!“ vítaval ju zavše vyčítave. Ale ona miesto odvety len falošne žmurkala očkami, ako by nechcela, že by iní počuli a tíšila ho: „Pst — psst — pssst.“ A pritúliac sa tesne k nemu, hriala si poriadne prevetraný kožuštek o neho a hneď zaspávala.

No napokom sa stávalo, že Princ celý deň a celú noc bol sám… Vonku hvižďalo, biele páperká sypaly sa shora ani z rozdriapanej periny a i pod pieckou bývalo chladno. Princ chúlil sa do klbôčka, dýchal si na nôžky, ktoré ho neraz i tam oziabaly. Ak bola Princesa doma, zohriali sa jedon o druhého. Ale neraz kdeže bola Princesa?! Tri razy zjedol teplé mliečko čo i pre ňu priliala pani na mištičku, sám — a opäť a opäť zjedol i jej mliečko sám — a ona nechodila. V noci často sa prebudil a načúval… Vietor dul, až oblokmi potriasalo, a do víchrice miešaly sa divé výkriky, mačacie vresky, až nepríjemne prenikalo. Neborák Princ zakaždým vzpriamil sa na lôžku, — zdalo sa mu, že počuje krik svojej kamarátky Princesy, a neraz úskostlive zabrechal. V svojej psej dobrote trnul o ňu, bál sa, strachoval… Ale ona vracala sa akoby to nič, mlčanlivá a akási cudzia, a na jeho výčitky a otázky už len nevšímave mrdla chvostom.

„Poď sa hrať!“ navrhoval Princ dobrodušne, aby si ju nerozhneval. Ale Princesa, nabratá akýmisi novými neslušnými obyčajmi, posliedila po stole, vyskočila na poličku, shodila pokrievku, prevrhla hrnček a napokon bezohľadne usalašila sa na sporáku.

„Poď sa hrať!“ opakoval Princ, nadrapujúc krátke nôžky, ale čože, nedočiahol ani do polovice, čo sa ako päl! A tu s istým žiaľom i zdesením videl, aký je on maličký, — a Princesa už nie je mačiatko, s ktorým sa hrával ako s mäkuškým klbkom hodvábu, ale mačička, mladá, strojná, koketná — a falošná, falošná!!

Princesa, natiahnutá na teplom sporáku, dala sa do česania. Nežne umyla si papuľku, uško, labku a dlho, dlho kefovala si kožuštek, nevšímajúc si, že Princ pozerá na ňu clivým pohľadom verných očú a že napokon zronený zaliezol pod sporák.

*

Po takejto nepokojnej, pre víchricu a strašný mačací vresk desnej noci Princ zaspal až nad ránom a prebudil sa v biely deň. V sporáku už dávno horelo a príjemná teplota vyvolávala u neho pekné sny: snilo sa mu, že ležká si na slniečku a Princesa túli sa k nemu a hreje ho ešte i svojím hodvábnym kožúškom a hudie mu svoje zábavné „Tŕňové… vŕbové…“ ktoré mal tak neslýchane rád!

V tejto príjemnej nálade sa i prebudil — ale ledva sa v polosne ešte trochu pretiahol a zazíval, zrazu zarazil ho strašne nepríjemný zápach — zápach, ktorý pripomínal mu to, čo v svojej psej prirodzenosti strašne nenávidel: veľkého rysavého kocúra hen z tretieho dvora. Znepokojený Princ vykukol zpod piecky — a zdesil sa.

Na podnoží stola ozaj sedí si ten, ktorého v svojej psej prirodzenosti i bez príčiny nenávidel — sedí si s načechranými fúziskami a oproti nemu sedí si — Princesa! Sedia si akoby nič a výmluvne dívajú sa jeden druhému z blízka do očú.

Princ na chvíľu primrel ku podlahe, potom v zúrivej zlosti hodil sa medzi nich. Prirodzene rozleteli sa od seba ako dve jasné strely — Princesa skokom na policu, za veľký bezuchý hrniec, a Rysáň kade ľahšie — do obloka! Vlastne nebolo to kade ľahšie: na obloku bolo sklo — najprv tresol hlavou do skla až scvendžalo a rozletelo sa na sto kusov; potom dva-tri skoky po dvore a už súkal sa bez rebríka hore na šopu. Princ v zúrivosti, hoci bol maličký, vyskočil na stolec, so stolca na stoličku, so stoličky na stôl a zastavil sa až v diere, ktorú Rysáň vo skle vyrazil. Zazrel Rysáňa súkať sa bez rebríka na šopu a bol by sa dal za ním; ale v tom lapila ho pani, vtiahla dnu a, nazdajúc sa akiste, že oblok on zabil, vzala prútik, ktorým strašievala Princesu, a vyplatila ho.

Princov hnev prešiel v najtrpkejšie rozželenie. Po prvý raz vyšľahali ho prútikom — a pre Rysáňa a Princesu! Rozželený obzeral sa po nej a zrazu počul potuteľný smiech. Na polici za bezuchým hrncom sedela falošnica Princesa a smiala sa — smiala.

Princ sa nanovo rozzúril. „Ty — ty!“ zaštekal na ňu zlostne a v psej svojej reči pridal k tomu ešte nepekné slovíčko.

„Frňús!“ odsekla mu ona tiež zlostne.

„Ty — ty!“ opäť štekol on, ježiac sa od zlosti a zasa v psej svojej reči pridal všeličo nepekného. A ona zakaždým polozlostne, poloposmešne sekla mu nazpät: „Frňús!“

Tak si štekali a nadávali, po prvý raz vážne a opravdove. Ale to ešte nebolo najhoršie. Horšie bolo, že Princesa odrazu umĺkla, vytiahla sa spoza hrnca, natiahla sa, pričesala, skočila do obloka a milo, nežne, túžobne zvolala:

„Miau…!“

„Mriau… mriau… mriau!“ tiež túžobne trojnásobne ozvalo sa so šopy.

Princesa vnadne mrdla uškom, vymrštila sa, skočila a už i bolo počuť, ako driape sa na šopu, zatínajúc drápky do stĺpa a ako šustla do slamy…

Pani nespala celú noc: Princ fikal pod pieckou ani dieťa. „Nebodaj mu je zima, neborákovi,“ podumala a vstanúc hodila mu ta starý vlniak. Ale Princ fikal ešte vždy, po prvý raz v živote cítiac sa osamelým a nešťastným.

*

No prešly pošmúrne dni, zjasnely dlhé, tmavé noci, stíchly ľadové povíchrice, zavýjajúce ani neznáma strašná zver. Bola ešte vždy zima, no vo dne na obloku zavše ukázala sa žiara a s ňou tušenie čohosi prichodiaceho, milého, oblažujúceho. A bol už čas, aby sa ukázalo kus nádeje! Cez dlhú zimu Princ stučnel síce, ale bol bez vôle, večne ospalý a bolely ho očká.

„Škodí mu v teplej kuchyni,“ — vravievala pani a pokúsila sa brať ho na prechádzku. Ale Princ vracal sa obyčajne zo dverí nazpät a urputne zaliezal pod piecku.

Prestala vychodiť i Princesa — a to vari bola hlavná príčina, že sa ani jemu na prechádzku nežiadalo. Pokojná a vážna sedávala niekde v kútiku alebo na obločnej doske vyhrievajúc sa na slnku vždy teplejšom a teplejšom. Ona, čo viac, preležala i noci na sporáku, nestarajúc sa o svet, ani o šopu, s ktorej už neozýval sa Rysáň. Princesa vôbec chovala sa slušne a ak i vyšla, to iba do komory za myškou alebo na pôjd na vyúdenú, zamrazenú slaninku, visiacu pri komíne na motúzku. Princ mohol spať pokojne — a spal, v polosne naslúchajúc, ako Princesa, natiahnutá hoci na sporáku, vrní a gajduje… ale už nie laškovné „Tŕňové… vŕbové…“ lež akúsi inú, jemu neznámu a nepochopiteľnú nótu. Túto neznámu, jemu nepochopiteľnú nótu húdla i vo dne — ale k nemu už neprichodila a on jej nezval. Trpkosť síce už vytratila sa z jeho mysli, a ona, tak sa zdalo, tiež dávno nemyslela na zlosť — jedli z jednej misky i posedeli si na prahu zavše jeden vedľa druhého, no bývalého dobrého kamarátstva medzi nimi už nebolo. Neraz, sediac si zoči-voči, Princ so zaželením myslel na dávne časy a vinil Princesu:

„Ty si — ty si…!“ vytýkal jej so zaželením.

Ale Princesa len kárave pozrela na neho, ako by nerozumela, o čom je reč. „Čo chceš?“ odtískaly ho jej zelenkasté cudzie oči.

„Ja neviem, čo len na ňom máš — taký Rysáň akýsi!“ zahovorily verné oči Princove vyčítave.

Princesa na túto vyčítavú otázku obyčajne mlčala — a len po chvíli, pretiahnuc sa a potuteľno-tajomne žmúriac očima, odvrkla:

„A čo ty vieš…?!“

No bol by sa s ňou smieril i takto. Ale priateľstvo, ledva znova nadviazané, zavše sa opäť natrhlo — a trhalo sa viac a viac. Stávalo sa, že Princ vyšiel poležať si na slniečku a tu na podstení sedí Rysáň s Princesou! Sedia si vážni a mlčanliví a pozerajú si zblízka do očú…

A tu Princa nadchodila nepremožiteľná zlosť. Rozbehol sa medzi nich a rozohnal ich, jedného do dvora na ľavo, druhého do dvora na pravo. Princesa obyčajne hneď sa vrátila a pokojne uložila sa na sporáku, a Rysáň sa neukazoval — ale Princ z tej zlosti stával sa naozaj zlostným, nevrlým a vrčlivým, ani starý podagrista.

Všetka tá zlosť, celá jeho nevľúdna nálada vychodila jedine z natrhnutého pomeru s kamarátkou Princesou — ale Princesa si toho naskrze nevšímala. Žila si akosi sama pre seba; v posledné časy náramne stučnela a stala sa ťažkopádnou a lenivou tak, že ani myšky nenosila, ani sa s klbôčkom, ak panej spadlo a zagúľalo sa, nehrala. Bola vážna a mlčanlivá a jej sivo-zelené oči nežmurkaly tajnostne s falošnou koketeriou, ale hľadely upriamené kamsi, akoby vo vážnom zamyslení. No obyčajne ležala so zažmúrenými očami, lenivá a tučná, na sporáku. Ba v posledné časy, ako by jej už sporák nebol dosť teplým a mäkkým, potajomky zaliezala panej do postele, zkadiaľ ju však s veľkým krikom durili a vyháňali na pôjd.

Tak jedného dňa vyhnali ju na pôjd a ona zostala tam a neschodila. Princ sám zjedol mlieko, čo i pre ňu pani prilievala na mištičku. Vonku už bolo krásne, žiara hriala ani najteplejší kožuštek, v záhrade, kam Princ opäť zachodil vyhrievať sa, ukazovaly sa voňavé kvety a s kveta na kvet preletovaly veľké muchy, ktoré bzučaly ani čo by na strunke hral. Princ zakaždým, ako vyšiel, zobzeral sa po Princese — ale tej nebolo. Kedy-tedy zašušťalo na šope, dolu stĺpom ani strela sosúkal sa Rysáň a, preletiac neslyšne dvorom, prehodil sa cez prielazok a zmizol — ale Princesy nebolo. A predsa Princ zakaždým zaspával iba na pol oka, bojac sa, že keď sa prebudí, zazrie Rysáňa s Princesou na podstienke — a i vo sne hotovil sa hodiť sa medzi nich a neraz i zo sna zúrive zaštekal.

Ale Princesa nechodila.

Jedného dňa konečne prišla, pokorná a vychudnutá, a hltave dala sa žrať mliečko, ktoré Princ sám zjesť nestačil. A ledva sa najedla, opäť zmizla.

Od toho dňa prichodila riadne, hladná a pokorná, najedla sa hltave a odišla. Princ náhodou vysliedil, že odchodí na povalu, počul, ako sa šmýka po slame, až sa tam kdesi usalašila, — no prečo tam stále sa zdržuje a schodí len kedy-tedy, bolo mu záhadou…

Raz hovel si pod odkvapom, z dlhej chvíle prizerajúc sa na vrabcov, čo sa na streche vadili i bili. Odrazu sa vzpriamil a načúval… Na pôjde, pod krovom, práve nad jeho hlavou, bol otvor a tam chvíľami ozýval sa nežný hlások, slabé, ale milunké „Miau“…

Princ napäl sa na na krátke zadné nôžky, pozeral do výšky, ale nevidel nič, iba slamu, čo trčala zpopod krovu; ale opäť a opäť počul nežné, milunké: „Miau“…

„Princesa!“ blyslo mu hlavou, a od radosti vyskočiac, prenikave zaskučal. Áno, dobre poznal ten hlások: bol to hlas malej roztomilej kamarátky Princesy, ktorá hrávala sa s ním, spávala s ním na prahu, on v jednej papučke, ona v druhej, alebo družne utúlení jeden k druhému. — Princesa s okrúhlymi belasými očkami a ružovou papuľkou, ktorú tak preukrutne rád mal!

Bol by sa rozbehol na pôjd — ale, nevládny iba bezradne pobehoval po podstienke, pozerajúc nahor a túžobne skučiac. Čakal, že, ako ho počuje, zjaví sa malá mačička Princesa a on zasa bude ju vodiť do záhrady, ako kedysi. Princ celé dni vysedával pod odkvapom pozerajúc do výšky.

Ale Princesa-mačička nechodila, a on márne chvíľami netrpelive zaštekal: „Poď! no poď!“

Až konečne prišla!

Jedného dňa opäť sedel pod odkvapom a pozeral nahor, zkadiaľ chvíľami ozývalo sa už určité „Miau!“ Tu odrazu, ako pozerá, vidí letieť čosi ani páperko a ledva si pomyslel, čo je to, sletí na zem — Princesa! Malinká, bielušká Princesa, malá, a už na pohľad mäkunká ako klbôčko hodvábu. Sletela na zem, ale hneď postavila sa na nôžky, vytreštila na neho okrúhle belasé očká a spamätajúc sa zježila sa a, práve ako kedysi, mu zahrozila: „Pst!“

Ale Princ sa nezľakol. V nevýslovnej radosti uchopil malinkú mačičku-Princesu za kŕčok a víťazoslávne niesol si ju dnu, uložiť ju do papučky.

V tom prihodilo sa s ním čosi desného. Zrazu hodilo sa mu niečo na chrbát, zaťalo sa doň ostrými drápy, shodilo ho na zem a driapalo, bilo, ťalo, že za chvíľku zostal ani zabitý… Keď sa v strašnej bolesti spamätal, zazrel veľkú Princesu, ako letí na pôjd, nesúc jeho nájdenú malinkú, milunkú Princesku!!

Zavýjajúc od bolesti i vzteku, Princ zaliezol pod sporák a dlho nevychodil lížuc si rany a strežúc na svoju nepriateľku.

Od toho dňa sa smrteľne znenávideli.

Z nevšímavej, ale znesiteľnej Princesy stala sa zlostná stará mačka, ostražitá a úskočná, ktorej nebolo dobre pozrieť do očú, lebo plápolala v nich zelená zlosť. Náhle pozrel jej do očú, jej nenávisť chytala sa i jeho — a už ona pri najmenšom zatínala sa mu štice. A on, náhle sa z desu spamätal, oddával sa do nej a naháňal ju po dome i dvore, kým len nespasila sa útekom na strechu alebo na strom. A keď vracal sa dnu, aby si po tej ruvačke oddýchol, tu stretával malú Princesku, ktorá miesto aby opätovala jeho milý, prívetivý pohľad, zježila sa a zlostne mu odvrkla: „Frňús…!“

On v nedorozumení hľadel sblížiť sa k nej, a ako by jej hovoril: „Neboj sa, Princesa, neboj, tebe nikdy neublížim!“ Alebo: „Poď sa hrať, kamarátka!“

Ale malá mačička-Princesa, nebodaj navedená starou, nedôverive sa ježila a na najmilší pohľad sekla ho odporným: „Frňús!“

Tieto nadávky napokon znechuťovaly ho ešte viac, ako ustavičné ruvačky so starou. Usiloval sa síce nestarať sa už ani o malú Princesu, čo mu ako ťažko prišlo, vyhýbal sa obom, ale jeho postavenie sa nezlepšilo. Nezlepšilo sa menovite tým, že i pani postavila sa na stranu nenávidenej starej mačky: brala malú do lona, hladkala k nej sa pritulujúcu starú. A keď sa Princ napäl na zadné nôžky, aby proti tomu štekotom rázne zaprotestoval, pani mu prísne zahrozila.

Princ stával sa ťažkomyseľným a opäť i bez príčiny svadlivým. I bez príčiny naháňal kury, kačky, ba pokúsil sa i hrýzť, a keď ho za to trestali, ceril drobné ostré zuby a vrčal zlostne. Rozišiel sa s celým dvorom a celý dvor rozišiel sa s ním. Ani jesť mu nechutilo, iba ak pohodili mu kúsok mäsa. Oči mal kalné; vyhľadával samotu a neraz celý deň preležal v chlievci — a opäť odbehoval a blúdil po záhumní alebo bohvie kade.

A jedného dňa zmizol z domu a nevrátil sa nikdy viac.