Ľudmila Podjavorinská

Pseudonymy: Božena, Damascena, Ľ. Šeršelínová, Ľ. Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Podjavorinská, Sojka, Nechtík a mnoho ďalších

Ocenenia: Štátna cena za literatúru (1931), titul národná umelkyňa (1947) – prvá žena v Československu s týmto titulom

Život a tvorivé začiatky

Ľudmila Podjavorinská sa narodila 26. apríla 1872 ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Klimáčkovej v Horných Bzincoch. 

Rodina mala pedagogicko-literárne zázemie – po predkoch z otcovej strany boli evanjelickí farári a učitelia. Od útleho detstva sa učila v otcovej škole a naučila sa základy nemčiny aj maďarčiny. Strýko Ľudovít Vladimír Rizner a rodinný priateľ, farár Ján Pravoslav Leška, v nej podporovali záujem o slovenskú literatúru.

Podjavorinská trpela slabým zrakom – osýpky jej zničili ľavé oko, ktoré jej vo Viedni neskôr nahradili skleneným. Napriek tomu od detstva veľa čítala a písala. Ako pätnásťročná debutovala prózou Turecká svadba v Slovenských novinách. Na konci 19. storočia publikovala humoresky a črty v časopisoch Slovenské noviny, Vlasť a svet a Slovenské pohľady. 

V roku 1895 jej vyšla zbierka básní Z vesny života, prvá knižne vydaná zbierka poézie od slovenskej autorky. Kritika ju uznala za prvú slovenskú poetku a pozitívne ju hodnotili Terézia Vansová aj P. O. Hviezdoslav. Autorka používala množstvo pseudonymov. V časopise Černokňažník prispievala pod menami Šeršelínová, Vrzalovská, Špirifangulínová, Sojka či Nechtík. 

Keď v roku 1892 publikovala dve básne v Slovenských pohľadoch, prvýkrát sa podpísala ako Ľudmila Podjavorinská – meno, pod ktorým sa neskôr preslávila.

Prozaická a poetická tvorba

Podjavorinská sa spočiatku venovala lyrickým veršom, no postupne prešla k veršovanej epike a k próze. Jej veršované poviedky Po bále (1903), Na bále (1905) a Prelud (1915) kombinujú epický príbeh s lyrickými pasážami. V próze čerpala námety z dedinského prostredia a sociálnych pomerov: realistické novely V otroctve (1905), Blud (1906) a Žena (1910) kritizujú majetnícke vzťahy a morálnu biedu. Jej balady z 30. rokov (Balady 1930) a neskoršia zbierka Piesne samoty (1942) reflektujú etické otázky a osudovosť.

Podjavorinská sa venovala aj publicistike – zberala folklórny materiál z Bziniec a písala profily a nekrológy osobností slovenského kultúrneho života. Vo svojich článkoch sa zaoberala postavením žien, potrebou ich vzdelávania a výchovou mládeže. Počas prvej svetovej vojny sa angažovala v ženskom hnutí; v novembri 1919 zverejnila Otvorený list slovenským ženám, v ktorom vyzývala ženy k politickej participácii.

Zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti

Najväčší význam má Podjavorinská ako priekopníčka modernej slovenskej literatúry pre deti. Od roku 1901 uverejňovala detské verše v časopisoch Noviny malých, Zornička, Včelka, Priateľ dietok a neskôr v Slniečku. Jej zbierka Kytka veršov pre slovenské dietky (1921) bola prvým súborom poézie určeným deťom v slovenčine. 

Nasledovali populárne knihy Veršíky pre maličkých, Medový hrniec a Zajko Bojko (všetky 1930), Čarovné skielka (1931), Škovránok (1939), Zvonky (1942), Čin‑čin (1943) a Klásky (1947). V detských básňach a rozprávkach oživovala svet zvierat a prírody – psom, zajacom, sysľom či vrabcom dávala ľudské vlastnosti, používala humor a ponaučenie[26]. Zámerne sa snažila formovať detskú osobnosť a povzbudiť lásku ku knihe.

Osobný život a odkaz

Podjavorinská žila do roku 1910 v Bzinciach, potom sa s rodinou presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Po vzniku Československa pracovala krátko ako úradníčka Červeného kríža a aktívne sa zapájala do spoločenského života. 

Nikdy sa nevydala a nemala deti; väčšinu života prežila skromne a samostatne, venujúc sa písaniu. V roku 1947 jej ako prvej žene v Československu udelili titul národná umelkyňa. Zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom vo veku 78 rokov; na poslednej ceste ju sprevádzali davy čitateľov a bola pochovaná pod lipou v rodných Bzinciach. 

Podjavorinská svojim dielom natrvalo obohatila slovenskú literatúru. Bola prvou slovenskou spisovateľkou, ktorá vydala knižnú zbierku poézie, a priekopníčkou modernej literatúry pre deti. Jej balady a novely z dedinského prostredia zostávajú súčasťou kánonu realistickej prózy. Dodnes ju pripomínajú populárne detské knihy, ktoré vychádzajú aj v 21. storočí a vychovávajú ďalšie generácie čitateľov.

Zdroje:

Ľudmila Podjavorinská – Wikipédia

Ľudmila Podjavorinská: Vlastný životopis (Chronológia autorkinho života a diela) - elektronická knižnica | Zlatý fond SME

Životopis Ľudmily Podjavorinské | Databáze knih

Ľudmila Podjavorinská, dievča, ktoré zveršovalo detstvo | Svetlo pod perinou

Ľudmila Podjavorinská - Životopis autora | Slovenské literárne centrum