ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo veselé letné ráno.

Na neuverenie, že len pred pár hodinami ponad Považie prehrmela prudká búrka: slnko v najlepšej nálade putuje oblohou, sťaby ho ani neboli hatili šedé mraky. Ožiaruje površie zavažských hôr, nazerá do dolín, hádže svetlo na rozihranú, potemnelú hladinu Váhu, akoby bolo vyslané ulaskať búrkou podesenú prírodu.

A dielo sa mu darí! Váh vyjasňuje bystrý tok, rozšumela sa dôverčivo mladá bučina, ktorou porastený je osihotený vrch ako kružidlom vykrojený na pravej strane rieky, vrbičie, lemujúce ľavý breh, mu ochotne prízvukuje. Nebodaj radostne besedujú o tom, že z desu bleskom trestanej noci neočakávane zrodil sa súlad, prelesť, sviežosť letného rána.

Akoby sa všetko bolo znovuzrodilo!

Ešte i chalupa, ukrčená v popredí vŕbovej húštiny neďaleko prievozu, i tá sťaby bola omladla.

Nebodaj zdá sa to preto, že dážď obmyl machový príkrov starobou prehnutej strechy a na jemných ratoliestkach machu zavisnuté kvapky dažďa trbliecu sa slnku v ústrety. Práve ako slzy stareny, rozveselenej do úsmevu.

A ver’ tá chalupa s nízkou, zboku severnému vetru napospas vystavenou strechou naozaj podobá sa strapatej starene, ktorá všeličo zažila vo svete…

Nie div, že je taká zbiednená! Koľko búrok preletelo ponad ňu odvtedy, ako jej majiteľ priviazal posledný došok na krehký krov a hneď i hrdo zastokol do hrebeňa sviatočne bielej striešky zelenú chvojku, podanú upracovanou rukou mladej ženy… Chvojka hrdo vztýčila sa nad šťastne zakončeným dielom, sťa symbol nevädnúcej radosti, tichého blaha mladých majiteľov-manželov.

Prirodzene netrvalo dlho, čo chvojka, uschnúc, opadala — biela strecha potemnela, láska ochladla, nádej v stále šťastie vyvrátila sa celkom. Chalupa, čo v zátiší prírody sľubovala byť útulkom pokoja, dosť skoro sa zmenila v pošmúrny kút zožierajúceho smútku a bolesti.

Utopilo sa to túžené, vysnené blaho — utopilo sa v bezodnej priehlbni: v pálenici Mojžišovej.

Ó, Bože, prečo nevložil si viacej sily do nášho ľudu — sily, ktorou obrnil by sa proti nepriateľovi, ktorého nosí sám v sebe?! Prečo nedals’ mu povedomia vlastnej ceny, ktorou zachoval by sa národu, Slovanstvu? Prečo vystavil si ho slabosti, ktorá vysáva ho, podkopáva jeho blahobyt, ktorou v rozvaliny padne nejedna chalúpka, jej v obeť šťastie nejednej rodiny — slabosti, ktorou hynú sily národa?!

A kedy, ó, Bože, prebudíš ľud náš k poznaniu zla, ktoré touto svojou slabosťou pácha na samom sebe? Kedy znovuzrodí sa ľud náš, opovrhnúc jedom, ktorým otravuje dušu i telo svoje a obťažuje svedomie ťažkým hriechom?…

Aké krásne dnes svitlo ráno!

No dievčina, schúlená tamto na podstene chalupy v tieni rozkonárenej jablone, nezdá sa pozorovať prírodné krásy. Sedí schúlená, chudé ruky s ostro vyčnievajúcimi lakťami na lono opierajúc. Na hlave prehodenú má veľkú šatku, ktorá jej i celú tvár zakrýva, a tak ťažko súdiť, či je to nedospelé, choré dieťa a či pod ťarchou žitia sklonená starena. Chvíľami zdvihne hlavu. Zdá sa, že upreno pozerá do diaľky, na rieku, na ktorej práve pohybuje sa od brehu k brehu drevená kompa. Alebo že zahľadela sa do belasého vzduchu, v ktorom na vysokej skale čnejú rozvaliny hradu a pod ním dedinka malebne rozložená. Kým ľavá ruka dievčiny, v zápästí oveľa chudšia od druhej, akoby zdrevenená, aké obyčajne vidieť u úbožiakov „zlou chorobu“ postihnutých, nehybne spočíva na lone, pravá pomaly siahla k čelu a odhrnula šatku stranou.

Tým pohybom skĺzla sa jej na ramená. Teraz jasne vidno hlavu, ktorá ku celej postave zdá sa nepomerne veľkou, čo však pôsobia jej prstienkové, schumáčené vlasy. Jej posmuhlá tvár so štvorhranným čelom a malými ústami prekvapuje svojimi dosť pravidelnými črtami. Bol by to obličaj dosť príjemný, prináležajúci podľa výzoru dieťaťu asi štrnásťročnému, keby nie jej očí, okrúhlych, tmavobelasých, ktoré bez výrazu, bez všetkej hĺbky, skleným leskom pozerajú pred seba. Pohľad ten prekvapuje nepríjemne a vzbudzuje otázku: či krúžia za tým štvorhranným čelom myšlienky — a aké myšlienky? Darmo bádať v tých očiach po výraze: ony nevdojak vzbudzujú mienku, že úbohá bytnosť je schránkou neprebudeného ducha, väziaceho v chorobnej letargii — ducha, ktorý bohzná, či prebudí sa kedy k čulejšiemu životu?…

Od prievozu k chalupe kráčala mladá dievčina s batôžkom trávy po boku štíhleho šuhaja. Oba pohrúžení boli v nenútený, žartovný rozhovor; z ich sviežich, žiariacich tvárí nebolo ťažko vyčítať, že si rozumejú. Na podstene sediacou dievčinou zrazu zatriaslo akési nervózne vzrušenie, čo usilovala sa prejaviť divnými, neurčitými zvukmi, znejúcimi ako pridusený smiech. Mladý pár zbadal ju i zašiel k nej.

„Čo robíš, Betka?“ spýtala sa prichodiaca dievčina, prívetivo sa usmejúc.

„A nič, ja len tak…“

„Vidíš, prečo sedíš tu na zemi tak zrána? Mohla si ešte spať; pre teba je tu chladno. A ešte nie si ani učesaná… Mamička sú iste na roli,“ obrátila sa k šuhajovi.

Betka siahla si rukou k hlave a prešla ňou po rozcuchaných vlasoch. Jej tvár, len pred chvíľou ako stŕpnutá, bezvýrazná, nútila sa do úsmevu, ale belasým očiam len pribúdalo skleného lesku.

„A ja len tak… mamička šli okopávať zemiaky. A ešte som nejedla; mamička povedali, že mi dáš polievky, čo je v hrnci na ohnisku — ale mnoho…“

Dievčina, sestra Betkina, zložila batoh na podstene a vošla do chalupy.

O chvíľu vrátila sa s miskou v ruke. Dievča dychtivo čiahlo po nej a hneď dalo sa do jedenia, pridŕžajúc misku na lone. Jedlo s chuťou, a jednako mechanicky.

Marka prisadla si k sestre a strhnúc si šatku z hlavy, začala usporadovať svoj jednoduchý účes. Jej vlasy, práve také žlté ako Betkine, lenže bujné a lesklé, vo dvoch hrubých vrkočoch padli niže jej štíhleho drieku. Bola vyhriata, v tvári ružová, černooká a svieža ani skropená fiala. Šuhaj s úľubou pozeral na jej milý zjav. Usmievajúc sa, vyňal z vrecka balík, zakrútený v ružovom papieri.

„Včera som bol v meste: kúpil som ti čosi pre potešenie… Aby si mi bola pekná na nedeľu, Marienka!“

Deva zvedavo rozbalila papier a vyňala kvetistú hodvábnu stuhu. Tvár zažiarila jej šťastím, no hneď vážne stiahla obočie.

„Vidíš, Janko, aký si ty! Už som ti neraz povedala, aby si mi nič nekupoval… Ťažko ti príde groš do ruky, a ty len tak: zmámiť na daromnice!“

A nemôžuc ďalej zdržať radostný úsmev, jemne doložila:

„Dobre vieš, že nám bude treba veľa peňazí…“

„No, akože! Veď už mám zgazdovaných do dvadsať zlatých. A na jeseň budem mať väčšiu plácu… Ohlášky môžme mať hneď po žatve… Neboj sa, dobre nám bude. Ty už nebudeš chodiť na roboty: ja zarobím pre nás pre všetkých.“

„Ach,“ vzdychla dievčina, „keď je to ešte všetko tak ďaleko… a neborká mamička natrápia sa ešte i dovtedy… Vieš, ono by nám ani nebolo tak zle, keby nie toto nešťastie s Betkou a keby sme nemuseli dlhy platiť. Nebohý otec boli si u Mojžiša naverili tej nešťastnej pálenky — ba azda, chudák, ani nenaverili — a Mojžiš vzal nám ostatnú roľu do zálohu. Neboli by sme už mali ani kúska pod zemiaky — ale splácame mu každý rok desať zlatých na interes. Nuž i tak dobre: každý by to neurobil…“ zakončila s rozjasnenou tvárou.

„Ach, vydridušník akýsi!“ zvolal šuhaj rozhorčene. „To je mnoho, Marka, veľmi mnoho! No počkaj: budeme gazdovať, až zgazdujeme toľko, že ho vyplatíme. Veď by ten ešte i nás na mizinu priviedol!…“

Marka zasa vzdychla. Oba pohrúžili sa na chvíľu v starosti, ktoré však ich mladým mysliam, zabývajúcim sa ružovými nádejami do budúcnosti, nezdali sa nepremožiteľnými. Marka úfala sa, že im už Boh pomôže, keď Janko bude pomáhať niesť starosti, ktoré doteraz tlačili plecia matkine.

A Jankovi pri boku Markinom i najväčšia starosť ukazovala sa hravo premožiteľnou. Veď on i tak nebol z tých, čo pri prvom nezdare bezvládne zložia ruky do lona. Rodičia odumreli ho ako malého chlapca, odvtedy potĺka sa po cudzích ľuďoch. Za jeho prácu hocikde vezmú ho, a o Všechsvätých máloktorý môže si tak preberať v závdavkoch, ako on. No príduc „z vojny“, rozmyslel si ináč: nešiel do služby, ale za prievozníka, na nájom. Práca nie je taká ťažká a plácu má dobrú. Ešte i uschráni si nejaký groš.

A pri týchto výhodách je ešte niečo, čo Jankovi prievoz dvojnásobne spríjemňuje: chalúpka vdovy Pekárovej je tak blízko a cesta k nej, najmä za jasných večerov, taká pekná… Marka je síce chudobná, nemá nič, iba svoju peknotu a pracovité ruky, ale prižienka to predsa nie je zlá. Veď bude mať aspoň chalupu a budú si v nej kedysi sami: Betka, úboža, iste zostane žobrákom navždy, a preto ju ani neráta…

„Vieš čo, Marka,“ vraví šuhaj po chvíli, ktorý už medzitým v mysli prebehol k veselšej budúcnosti, „včera zišiel som sa v meste s Ďurkom Kulichovie; kupoval si za štyri zlatovky harmoniku, nuž sľúbil, že príde večer ku mne a potom zájdeme si k vám.“

„No, nedbám,“ usmiala sa Marka, „môžete si tu na dvore posedieť. A ja ti uvijem pero z voňavého muškátu a fialky.“

Betka medzitým už bola vyprázdnenú misu položila vedľa. Zdala sa pozorne naslúchať rozhovoru sestry so šuhajom. Ukojac hlad, jediný pocit, ktorý ju často nepokojil, stala sa čulejšou i počala pobiehať po dvore, ohraničenom nízkym plotkom, za ktorým bola neveľká záhradka. Naproti pitvorným dverám stál malý drevený chlievec, z ktorého ponad dvere nepokojná koza vytŕčala bradatú hlavu, darmo snažiac sa dosiahnuť tekvičie, ktoré, zo záhradky vyrastajúc, veľkými listami a žltými kvetmi tvorilo nad chlievcom druhú strechu. Betka váhavo zastala, hneď potom odstrčila drevenú závoru záhrady a vošla dnu. O chvíľu vrátila sa a zastanúc pred Jankom, podávala mu pár byliek letnej fialky, uštiknutej bez stonkov. Marka hnevno siahla po nich.

„Ach, vidíš, Janko, už mi obtrhala fialku, čo som ti nechávala na pero!“ zvolala temer plačky. „Prečo si to urobila, ty hlúpa!“ obrátila sa k sestre s hnevom.

Tvár Betkina sa zapálila, jej oči úzkostne hľadeli. Nechápala, ako mohla vzbudiť hnev sestrin kvietkami, ktoré i tak Jankovi boli určené… Jej rozpačitá tvár v tej chvíli vzbudzovala útrpnosť viac než inokedy. Jankovi prišlo jej naozaj ľúto.

„Nechaj ju, Marka!“ riekol, pochytiac ruku Markinu. „Veď vidíš, že nechcela zle; nazdávala sa, že ma poteší… A ty neplač, Betka!“ obrátil sa k vinníčke, vidiac, že sa jej oči zatiahli vlahou, ktorá rýchle vyrazila v podobe sĺz. Ale jej tvár zostala rovnako rozpačitou, nestiahla sa ani trochu, a sotvaže sa slzy zrodili, už jej oči zasa leskli sa bezvýznamným, skleným leskom. „Neboj sa, Betka,“ potešoval ju Janko žartovne, „za to, že si mi dala kvietky, dovediem muziku a budeme tancovať. Pravda, budeš tancovať?“

„Budem. A kedy?“

„Dnes večer, keď sa slniečko schová hen za vysokú horu. A aj potom budeme tancovať, keď sa budeš vydávať…“

Betka sa radostne usmiala. Neznala určite, čo to značí, ale počula to slovo častejšie v rozhovore Markiných kamarátok, ktoré obyčajne v nedeľu zachádzali sem na besedu. Tušila, že to musí byť niečo veľmi, veľmi krásne.

„A kedy to bude?“

„Nuž — až príde ženích. Potom budeš mať pekné šaty a stužky…“

Na druhom brehu Váhu ozvalo sa hrčanie záprahu; zatým hneď pri prievoze zastala žltá brička. Ostrý hvizd prerušil ďalší žart, ktorý pri hranatosti postavy úbohej a pri vážnosti, s akou žart ponímala, dojímal dosť trápne. Janko zatočil klobúkom a náhlil sa na kompu.

Marka zobrala trávu a odniesla ju na pôjd. Betka ešte vždy stála na preddomí, uprene pozerajúc pred seba. Akiste rozmýšľala o Jankových slovách, ktoré napodiv hlboko utkveli v jej duševnom živote, doteraz takom nepatrnom. Hoci minulo jej už šestnásť rokov, predsa okrem fyzických pocitov necítila nič iné ako inštinktívnu náklonnosť k matke a sestre. Jej žitie plynulo mechanicky — žila, nebadajúc jeho toku. Možno preto, že s ňou sa nik nezapodieval, nik nesnažil sa porozumieť jej a stať sa jej zrozumiteľným… Minulosť ju nezamestnávala, budúcnosti netušila a tak ani nebola si vedomá nemožnosti Jankovho žartu. No slová o svadbe, tanci a stužkách vzbudili v nej zvedavosť a neistý druh túžby, pocit jej doteraz cele neznámy, častejšie zahľadela sa na oblohu, na ten velikánsky plameň, ktorý dosiaľ jej myseľ nič nezamestnával; pozorovala, či už skoro zmizne za Jankom označenou horou. A ľavú ruku nehybne majúc ovisnutú, pravou mechanicky siahala si na čelo.

*

Celý deň bola nepokojná, roztržitá a ledva mohla dočkať sa večera. Zapamätala si Jankov sľub o muzike, a to povzbudilo jej driemajúcu myseľ k čulejšiemu pracovaniu.

Konečne slnko sadlo nad horu, vysielajúc pokonné lúče svoje na okolité vŕšky a oblievajúc siluetu hradu svojou záplavou.

Na západe nebo zružovelo, obláčiky, vznášajúce sa na východnej strane, zajasali zlatistou farbou, odbleskovali sa v hladine Váhu a zasa rapídne menili farbu. Dolinkou počali sa stlať tiene večera, vzdialenejšie hory zdali sa už len ako obrovský tieň na belasom obzore. I hrad zmizol.

Betka, opretá o plot záhradky, dnes prvý raz zbadala premeny a velebné úkazy prírodné. S užasnutím sprevádzala priechod svetla v súmrak večerný. Inokedy o tomto čase obyčajne už bola v chalúpke, prikladajúc drevo na oheň a nedočkavo nazerajúc do hrnca, v ktorom varila sa skromná večera, alebo ešte predtým utiahla sa na svoje lôžko. Dnes, naopak, na jedlo ani nepomyslela, hoci matka už dva razy zvala ju dnu. Upreno dívala sa dolu na cestu; nevidela nič, len rieka belela sa trochu.

Konečne od prievozu zaznela pieseň, sprevádzaná harmonikou. Betka striasla sa a vydávajúc z hrdla neurčité zvuky, nemotorným behom vbehla do pitvora.

Bolo už dlho do noci, a ona ešte vždy sedela na prahu, tesno k matke utúlená, chvíľami kŕčovite tisnúc jej ruku vo svojej… Bola krásna, tichá, teplá letná noc, so striebristým leskom hviezd, tajomným šumom rieky a spevom slávičím: jedna z tých utešených letných nocí, ktoré tak nasladzujú, unášajú, vplývajú na dušu, hovoria k nej kúzelnou poetickou rečou prírody. Hory stáli ako zanemelé, od rieky vialo vôňou materinej dúšky a na hladine rieky odbleskoval sa svit mesiaca sťa pohyblivý, mihotavý stĺp, trasúc sa na vlnách. Svit ten utvoril v doline súladné pološero a chalúpke dodával pohádkovú tvárnosť.

Janko skutočne splnil svoj sľub: priviedol si kamarátov. Usadili sa ku záhradke, rozprávajú, žartujú, spievajú, a Ďurko Kulichovie sprevádza ich spev harmonikou. Tóny jednoduchej ľúbostnej piesne, precítenej a akoby prýštiacej z roztúženej duše zaľúbenej dievčiny, tak súladne harmonizujú s pološerom letnej noci. Betka je vzrušená; každý ten zvuk odráža sa od jej srdca a každým tým nárazom vkráda sa doň čosi nikdy netušené, nepocítené. Jej oči zväčšili sa a ruka trasie sa jej v ruke matkinej. Jej zrak vhĺbil sa do nesmierneho, hviezdatného priestoru, a zasa zadíva sa ku plotu záhradky, odkiaľ plynú zvuky piesne, ktoré, hoci nerozumie im úplne, predsa hovoria k nej rečou tak pochopiteľnou!

Počujúc i hlas Markin, a čoho dosiaľ nespozorovala, v tú mimoriadnu chvíľu jej duševného života cele jasne tuší, že je niečo, čo jej sestru pozdvihuje nad ňu.

„Mamička, prečo ja neviem tak spievať ako Marka?“ spýtala sa odrazu.

Pekárová, ktorej neušlo divné chovanie sa dcérino, zadivila sa nad otázkou. To bolo prvé záhadnejšie prečo v živote úbohej devy, ktorej chýbalo všetko bohatstvo citov. A na tú pálčivú otázku ťažko bolo odvetiť matke, keďže sa jej rovno bolestne dotýkala.

„A prečo by si chcela spievať?“ spýtala sa jej vyhýbavo.

„No, len tak… Potom by i za mnou chodili dievčatá z dediny, i ja by som chodila na muziku ako Marka.“

„Nebanuj, Betka, keď i nevieš spievať ako Marka, ale modliť sa vieš práve tak ako ona. A keď sa budeš modliť nábožne, bude modlitba tvoja ešte krajšia ako ten spev.“

Betka zložila ruky. Výklad matkin ju uspokojil. Zasa zadívala sa pred seba, pozorujúc pieseň šuhajov. Zrazu sa strhla, utúlila do kútika a pustila sa do plaču. Plakala hlasne, strhávajúc sa, fikajúc ako dieťa, ktoré sa rozplače samo nevediac prečo.

Pekárová prestrašená zdvihla ju, obávajúc sa chorobného záchvatu, a s pomocou Markinou uložila ju na lôžko.

Od toho času minulo pár týždňov. Úbohá bytosť zmenila sa pozoruhodne. Od chvíle, čo sa rozplakala, sama neznajúc prečo, stala sa čulejšou, chápavejšou, počala pozorovať a rozmýšľať. Už nesedávala nehybne, nedbajúc na páľu slnka alebo chlad. V jej zraku, predtým takom bezvýraznom, ktorého lesk podobal sa lesku ocele, tu i tu zamihlo sa čosi ako iskrička prebudeného ducha. Jej tvár nadobudla tým cele iného výzoru; bola zaokrúhlená, a keď sa usmiala, ani zďaleka neupomínala na choré, nevyspelé dieťa, ktoré vzbudzovalo v každom jedine cit trápnej útrpnosti. Počala si všímať ľudí a vecí ju otáčajúcich, snažila sa napodobniť Marku a častejšie prejavovať svoje myšlienky a pojmy — ešte skutočne detské. Teraz už častejšie vyskytovalo sa slovíčko prečo a odveta utkvela hlboko, dojmy zachytávali sa trvale.

Chodievala častejšie dolu k Váhu. Z diaľky sa dívala, ako drevená kompa vznáša sa na vode od brehu k brehu rozrývajúc zelenavú hladinu. Janko, obyčajne stál cez zábradlie naklonený, noril veslo do vody a na nej tvoriace sa kolesá rozbiehali sa naširoko…

Jankovi najradšej zverovala svoje myšlienky. Jeho najlepšie chápala, jemu najčastejšie predkladala slovíčko prečo. On z ľútosti vďačne venoval sa jej, snažiac sa vžiť v úzunký svet jej citov a porozumieť mu. Jeho sa spytovala, prečo ona nemá také pekné šaty ako Marka a prečo ju nevolá na muziku ako Marku. Aby ju uspokojil, vymýšľal bájky o krásnych stužkách a svadobných šatách, ktoré dostane, keď sa bude vydávať.

Najradšej sedávala za jasných večerov na prahu chalúpky. Ťažko riecť, čím sa vtedy jej myseľ zamestnávala. Janko obyčajne doskočil z prievozu, a kým Betka s mamičkou sedeli na prahu, on stál pod oblôčkom. A Betka cele jasne počula blažený, tlmený smiech a tichý šepot, ktorý ju tak dojímal.

*

Jeseň sa blížila, v domčeku počali konať prípravy na svadbu. Betka videla donášať belostné, jemné látky a stužky pestré, utešené, také, o akých iba Janko znal rozprávať. Rozplakala sa, keď jej riekli, že nechystá sa to pre ňu, ale pre Marku. A iba Jankove sľuby ju uspokojili.

Vyrozumela, že chystá sa svadba, a tešila sa pošetilou radosťou, keď matka na chvíľu a potajomne obliekala jej svadobné šaty Markine.

Zobudiac sa v jedno ráno prv ako inokedy, zvláštny ruch v dome, viac cudzích ľudí upomenuli ju, že prišiel významný deň, ku ktorému chystali sa všetky tie krásne veci. V izbe na stole porozkladané boli svieže, voňavé ratoliestky rozmarínu, zlatom vyšívaná parta. Z nej splývali stužky pestré, utešené, okolo ktorých vlastne otáčali sa všetky jej myšlienky a túžby.

Vykradla sa tichučko, chcejúc Jankovi zvestovať tú novinu, i zamierila ku prievozu. Kompa vznášala sa nad vodou ako inokedy. I kolesá rozruchom vody pôsobené rozbiehali sa naširoko, ale toho, koho tam mienila nájsť, tam nebolo. To ju zmiatlo, zastavilo všetky predstavy. Sadla si na breh a zadívala sa pred seba, nechápuc, prečo ho tu niet… Konečne rozmyslela si a vrátila sa domov, a tu — nové prekvapenie! Ten, ktorého hľadala, sedí tu za stolom a pri ňom Marka, ozdobená všetkými tými okrasami, ktoré by ona tak rada bola mala. Marka zobrala to všetko — a jej azda nič nezostalo…

Preľakla sa a prederúc sa cez tlupu hostí k Jankovi, akoby sa on mal ospravedlniť zo všetkého, úzkostne zvolala: „Kde sú moje svadobné šaty?“

Chyžou zaznel neviazaný smiech. Hostia boli už zväčša nápojom pomätení, zjav úbohej devy, prejavujúcej takúto žiadosť, účinkoval na nich komicky. Podnapitý družba zastavil sa pred ňou, zo žartu volajúc ju do tanca. Nevzpierala sa. Hudci hrali akúsi divokú nôtu, hostia kričali, smiali sa — a ona točila sa v tom hluku cele zmätená, a celý svet roztočil sa s ňou vždy rýchlejšie a rýchlejšie… Zatemnelo sa jej v očiach…

Izbou zaznel prenikavý výkrik. Hudba razom utíchla, hostia zatíchli ako na povel. Pár súcitných žien priskočilo — zodvihli Betku, ktorú zastihol chorobný záchvat, a odniesli ju do komory.

*

A zasa prišla jar so svojimi radosťami a krásami, ktoré najmä v zvláštnej hojnosti nasýpala na svojho miláčika, dolné Považie. Po neobyčajne krutej zime Matej odrazu zlámal ľadové putá Váhu; po niekoľkých búrlivých dňoch na jeho hladinu radostne spustila sa kompa, riadená ožitými prievozníkmi. Veselo preorávala svoju oceľovo sfarbenú dráhu od brehu k brehu, sťa prevážala by rozspievanú družinu svadobne ovenčenej Vesny.

Veselé tieto nábehy kompy od jedného brehu k druhému opäť riadi Janko. Ale už nie ako platený nájomník: vzal prievoz do prenájmu on sám. Skromný sen šťastia splnil sa mu dopodrobna: priženil sa do chalupy starej Pekárovej, vdovy po prievozníkovi. Príchod mladého gazdu badať už i na zovňajšku domca: prehnutý krov sa vyrovnal, pyšný na obnovenú slamenú striešku. Lopúchom a divou bazičkou porastené okolie pretvorilo sa v záhradu, ohraničenú akurátne pleteným plotom. I v chyži stala sa zmena: k starému dubovému stolu pribudli nové lavice: zhotovil ich sám gazda ako svadobný dar mladej gazdinej. A pribudlo ešte niečo: lipová, vyrezávaná kolíska a do nej malý zurvalec, zdravý a večne spokojný ako jeho šťastný otec.

Veru neraz nečaroval by s nikým na svete.

Pri týchto dôležitých zmenách dva uplynuté roky nezostali bez účinku ani na Betku. I ona telesne sa vyvinula a zvážnela, lebo pribudla i jej povinnosť veľmi významná: varovať malého Janka. Za pekného počasia prichodí s ním k rieke a presedí tam celé hodiny, dívajúc sa, ako sa kompa premáva po znepokojených drobných vlnách, ihrajúcich večným životom roztopenej vriacej ocele. Je pritom vážna a tichá. S vnímavosťou nemého dieťaťa pozerá do diaľky, zbystrene naslúcha zahvízdnutiu rušňa pod horou ako štíhly, smelý plaz sa mihnuvšieho vlaku. Preletí a zmizne na zákrute prv než zamrie jasavá ozvena jeho signálu.

Zdá sa, že obzor nešťastnej dievčiny značne sa rozšíril — no jej myšlienky a chápanie sú vždy ešte detinské. K Jankovi priľnula s ostýchavou detskou oddanosťou, hoci v jej chorobne zasnívanej duši usadil sa tieň nedôvery i oproti nemu. Rozdiel medzi sebou a sestrou uvedomila si úplne, a smutné toto poznanie zdá sa prežívať s tajenou bolesťou. Možno ani neprežíva ho vedome, iba v podvedomí svojej neprebudenej duše deje sa čosi životne tragického. No chvíľami objavuje sa v jej veľkých, jednako modro sfarbených očiach čosi ako zľakaná otázka… Otázka očakávania i nedobrovoľného zriekania sa zároveň.

A chvíľkový tento výraz nežitého života viacej dojíma, ako telesná vada na pohľad zdravej, vyvinutej dievčiny.

Jedného dňa Betka, ako obyčajne, prišla ku prievozu s dieťaťom v náručí. Bolo dusné letné odpoludnie. Pohorie silne zmodralých zavažských hôr akoby sa blížilo; zo sihoti ozývalo sa úzkostné volanie pastiera, ktorému rozbehávala sa horúčosťou poplašená črieda. Sivý, večne pohyblivý vták „rybár“ lenivo krúžil nízko nad vodou a opäť vzlietal ako vyhodený. Jeho vydesený krik mdlo zamieral v nehybnom dusnom bezvetrí.

Skala maznal sa s dieťaťom, nepozorujúc, že obloha rapídne sa zaťahuje potemneným mrakom. Zbadal sa len vtedy, keď súdruhovia mocnejšie pripínali kompu ku brehu.

Ako obrovskou rukou zalúčený, odrazu strhol sa víchor — prudké zaromonenie hromu dvojnásobnou ozvenou odrazilo sa od skalísk. Mladý prievozník sotva mal času ukryť synka a jeho pestúnku v búde, slúžiacej prievozníkovi za skrýšu pred nepohodou i chladom.

Z oblakov spustil sa prudký lejak.

Prudký, ale krátky, aký obyčajne preženie sa naponáhlo zvýšeným sparnom. Dážď o chvíľu zmenil sa v drobnú pŕšku. Z rozplakaných mračien už len kedy-tedy kvaplo, mraky zbelaseli a náhlivo pohli sa k severu. Nad horami vystala ľahká hmla, no hneď dvíhala sa a rozplývala v schladnutom osvieženom vzduchu. Z vrbiny zaváňalo zamoknutou pôdou. Nad vrbičím ako z tuhej lepenky vykrojený vystúpil nad kolmou skalou strmiaci hrad Ctiborov.

Mraky sa roztrhli. Ako zručným režisérom nastrojené, slnko vyzrelo spoza nich a zaihralo koketným úsmevom.

Prievozníci už boli vybehli zo skrýše. Z pravého brehu volalo ich hvízdanie pocestných, vracajúcich sa z jarmoku.

Janko pre istotu vzal Betku s dieťaťom na kompu a miernym nárazom odrazil od brehu. Kompa rytmicky zakolísala sa na hladine. Voda bola priezračná, hoci sa vlnila, akoby od dna hýbaná akousi tajomnou silou.

Slnko pozlácalo okraje ešte vždy tmavých oblakov, ktoré ako ťažko previsnutá opona clonili východnú časť obzoru. Na vode odzrkadlil sa trblietavý pás a rozklenúc sa od brehu k brehu, okrášlil Považie mdlo nanesenými sedmorakými, harmonicky do seba sa zlievajúcimi farbami.

„Dúha!“ zakričal mladý prievozník a radostne zatočil klobúkom.

Betka zadivene vzhliadla na krásny zjav. Bol jej neznámy: pred búrkou obyčajne kryla sa v chyži a nevychodila dlho i po nej. Nevídaný zjav ju teraz priam obájil. S dieťaťom v náručí oprela sa o zábradlie. Jej myseľ silne pracovala. V úzkom svete jej pomyslov nebeský zjav zlúčil sa s jedinou predstavou krásy — krásy, ktorá už raz silne účinkovala na jej iba chvíľami akoby prebúdzajúce sa zrelšie chápanie.

„Stužky!“ sťažka vykríkla, s úžasom dívajúc sa to na oblohu, to zasa na rieku.

Prievozníci sa veselo rozosmiali. I Janko sa usmial. A ako vždy, zachytil sa o jej predstavu, aby ju pobavil.

„Áno, Betka, nebeské stužky, a aké pekné!“

„Kde sa vzali?“ divila sa dôverčivo.

„Nebodaj anjel navíjal ich v nebi na piestik. Piestik vypadol mu z ruky — stužky zleteli dolu — a tu ich máš!“ prispôsoboval svoj výklad jej chápaniu.

Nádherný zjav medzitým stal sa plnším, farby zahrali v intenzívnych, určitých odtienkoch. Vzdušný pás v pravidelnom oblúku padol na kovovú vodnú hladinu.

Dúha vodu pila…

Dievčina hľadela na nevídaný zjav so zbožným obdivom. V jej očiach odrážalo sa nadšenie i tesknota.

„Čie sú to stužky? Pre koho?“ spýtala sa mladého prievozníka.

„Ak chceš, i tvoje. Ale si musíš po ne zájsť…“

„Kam?“ vydýchla dychtivo.

„Nuž — do neba!“ zasmial sa prievozník.

„Do neba…“ opakovala zosmutneno. „Mamička vravia, že je to vysoko, že ta prídeme až po smrti. Je to vysoko, Janko?“

„Vysoko a hlboko,“ usmial sa, sám dojatý zriedkavo krásnym zjavom.

Cez zábradlie nahnutý pozoroval odlesk dúhy, nazerajúcej sa do rieky ani namyslená kráska do zrkadla. Mraky cele sa rozišli. V diaľke chvíľami unavene doznieval ako spod zeme prichodiaci durkot hromu; príroda dýchala obľahčene voňavým, vlhkým dychom. Dúha odrazu zbledla a unikala.

Z druhého brehu ozvalo sa volanie: cestujúci boli netrpezliví, Janko chopil sa drôteného povrazu; jeho druhovia rytmicky norili veslá do rieky. Nik si nevšimol, že Betka nahla sa cez zábradlie…

Ozvalo sa žblnknutie — hneď zatým výkrik.

Janko stŕpol desom: dievčina prevážila sa cez zábradlie a s dieťaťom zmizla v hlbine.

Skala bez rozmýšľania skočil do rieky. Neďaleko vyplával vankúšik, dolu nižšie mechanicky zápasila Betka, no prúd oboch unášal ďalej. Prievozníci s krikom odväzovali člnok a pustili sa dolu Váhom.

Vďaka cvičenej sile jeho svalnatých ramien, Jankovi podarilo sa uchopiť vankúš s plačúcim deckom — Betku už nestihol, člnok letel hladinou, na ktorej chvíľami ešte vynáralo sa už nehybné telo — zdalo sa, že ho dostihnú… Na zákrute rieky dievčina ešte raz nadniesla sa na vode a prúdom hodená zmizla v hĺbke…

Hľadali ju dlho do noci, hľadali na svite. Našli ju konečne zapletenú v konároch z brehu zvrátenej vŕby, ktorá, roky neúnavným Váhom objímaná, sťa bola by beznádejou skamenela…

*

Nad Považie zniesla sa tichá, jasná noc — noc, v aké neobyčajne živo žiaria hviezdy a najmä výrazne šumí rieka. Šumí o čomsi tajomnom, hlbokom, neponímateľnom, čo, zastreté ľudskému oku, jestvuje kdesi za nepriehľadnou oponou neznáma. Za oponou, ohraničujúcou úzunký svet vedomostí ľudských, smiešne nevládnych vedomostí, pošetilých pomyslov a márnych bolestí…

Z chalupy, zimomravo ukrčenej vo vrbičí, blkotá svetielko. I zdnuká len slabo ožiaruje chyžu a jej skromné zariadenie. Miesto kolísky medzi oblokmi vystlané je vysoké biele lôžko, pod mriežkovanou prikrývkou zračia sa tvary stuhnutého tela. Znetvorená tvár príšerne pozerá z rámca nezručne spleteného venca zo zimozeleňa, ktorý vložili na hlavu mŕtvej devy.

Na vysokom nebi zatrblietala sa jasná hviezda — zaligotala, prešvihla sa oblohou ako vystrelený zlatý šíp a padla, akoby zrovna na oceľovú hladinu vražednej rieky.

„Nebodaj to bola hviezda Betkina,“ podumal prievozník, majúci stráž pri kompe, a prežehnal sa.