ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Črta

Eva Kotúlková natešená vystrájala si muža do jarmoku.

„A už len dobre kúp!“ nakladala mu, hojne mastiac mu vlasy lojovým škvarkom, aby bol, ako sa patrí. „Nech je koníček pekný, spôsobný, aby sme sa zaňho nezahanbili. Ale nech je nie drahý!“ doložila výstražne, čo Ďurovi mohlo znieť ako hrozba. „Najviac ak dáš štrnásť-pätnásť zlatých. Veď keby aj nebol veľmi vykŕmený — nič nerobí: ovsa máme dosť, popravíme ho.“

„Veru tak!“ prízvukoval Ďuro, a keď ho Eva ešte upomenula, aby pravou nohou vykročil z domu, pohol sa na cestu.

Po jeho odchode Eva bežala k hornej i k dolnej susede pochváliť sa, že jej Ďuro šiel kúpiť koňa. Potom zašla si ku kmotre a ešte ku dvom-trom tetkám — a o poludní už celá dedina vedela, že Kotúlkovci budú mať koňa. Eva už i to rozprávala, aký bude: pekný, tučný, červenej srsti. Nôžky bude mať ako struny a do skoku — „ako oheň“!

Ale veru keď večer Kotúlka veselý, rozjarený priviedol koňa, Eva razom spadla z neba svojich predstáv. Milý Fako, ktorého Kotúlka priviedol, nebol červený, ale akejsi neistej farby. Ani nebol tučný, ale vychudnutý, až mu kosti vyčnievali. Na ľavej strane krku mal hodnú odreninu, a čo viac, hodne napádal na prednú nohu. Kotúlka hrdo rozkladal, že ho kúpil „iba“ za pätnásť zlatých, ale Eva len-len že nezaťala sa obom do štice — totiž Fakovi a Ďurovi.

„Kde si len podel rozum, človeče!“ letela do svojho ináč milého Ďura, „za takú kožku dať pätnásť zlatých!“

„No, a kosti nič?“ ohlásil sa Ďuro tak spokojne, akoby išlo o výhru z lutrie, ktorú práve zhrnul do vrecka.

„Kosti, kosti!“ odvrávala Eva zlostne; „čo tam po kostiach, keď mäsa ani za vrabca.“

Kotúlka poklepal si ukazovákom na čelo a usmial sa. „No, to je už pravda: dlhé vlasy, krátky rozum. Hneváš sa, že som kúpil koňa s kožou a kosťami: a čo, keby som bol kúpil koňa bez kostí? Keby mal samé mäso a nôh nič, ako by som ťa na ňom zaviezol do mesta, haáá? A vieš: v meste je i ten rozóliš onakvejší ako toť u Mojžiša…“

„No, ty si predsa len múdry človek,“ povedala Eva s vyjasnenou tvárou, lebo reč o vozbe do mesta zmierila ju s niektorými nedostatkami Fakovej krásy. „Nuž a keď si už toho koníka kúpil, azda nezaškodí, keby sme išli oprobovať, ako pôjde. Vieš: v Orechovom budú v nedeľu hody, nuž kmotra hovorila, že by rada ta k sestre, a vraj i my by sme mohli ísť. Hoviadku ten kúsok cesty neškodí, no a patrí sa, aby sme sa oproti kmotrovcom učlovečili. A vieš, u Strnádkov varievajú hriate s cukrom a starým sadlom — až sa tak ťahá.“

„No, ja nedbám,“ prerušil Kotúlka svoju Evu, pregĺgajúc sliny, čo sa mu pri spomienke hriateho zbehli v ústach; „len sa schystajte, veď vás ja zaveziem. Ale, vieš, Fako nemusel mať kdesi veľmi chýrne zimovisko, nuž musíme mu trochu lepšie pohadzovať, azda sa ešte dotiaľ popraví. Lebo ľahko by sa človek na prespolí zahanbil— nuž a keď sa nemusí…“

Eva radostne prisvedčila a ochotne bežala pribrať ešte za mierku ovsa.

Celý týždeň mal sa Fako, akoby sám bol na hodoch. Kotúlka nosil mu ovos, čo žena videla, a i potajomne mu prisýpal, no a Eva tiež neskupánila. Len aby Fako bol čím jarejší do skoku, keď ich povezie do Orechového na hody. Chceli ako zázrakom za týždeň premeniť Faku na pekného tučného koníka. A naozaj, už za štyri dni priviedli to s ním natoľko, že ho už nemuseli biť hrubším koncom bičiska, keď chceli, aby Fako prešiel ku studni, ku válovu. Bolo ho treba len trochu pozatínať bičom — už šiel.

„No, bude čosi!“ potešil sa Kotúlka. „Počkaj, žena, ani sa nenazdáš, taký koník bude z neho, až radosť!“

„Ale kuľhá — ohava!“ odľahčila si Eva.

„Kuľhá! kuľhá!“ odvrával Kotúlka. „Veď on vykuľhá, nech len príde čas. Bol zakovaný, nuž a to nejde tak ľahko, ako by si si myslela. To drží koňa ako — nehodno primeriavať — starú babu kašeľ. Ale napokon predsa popustí.“

Eva zazrela bokom na Faku a vošla do pitvora, v duchu veriac sa, že radšej ostane doma, ako ísť na hody na krivom koni.

Ale v nedeľu predsa schystala sa a spolu s kmotrovci sadla na drabinovec, ktorý Kotúlka deň predtým dokonale nakolomažil, aby to šlo len ľahko. Kotúlka sadol si široko na sedisko, opraty vzal do pravej ruky, ľavou posotil klobúk do tyla, zaťal Faka bičom a — šli. Kmotra sa vopred chválila, že povezú sa do Orechového na hody, a že sú Luskovičania hrozne zvedaví, na ulici bolo plno ľudu. Fako vykračoval si vážne, noha za nohou, ani sa neobzerajúc z boka na bok — ale čože, keď pri každom kroku, napádajúc na nohu, kývol hlavou k zemi. Zbehnutí zvedavci smiali sa ako na nájom. Eva ozelenela, kmotra sa zapálila, kmotor sa nepokojne hniezdil na sedisku. Na šťastie Kotúlka trafil zaťať Fakovi na citlivé miesto, medzi uši — ten pustil sa do zúfalého behu. A možno, že sa mu to zaľúbilo, lebo už potom vykračoval si dosť bystro, že i Eva začala láskavejšie pozerať naň, a keď dochádzali k Orechovému, nezdržala sa, aby ho nepochválila.

„No, čo hovorím?“ hrdo sa vztýčil Kotúlka. „Však som povedal: popraví sa, nech si len trochu vypočinie.“

„Však takto parsún, ten ho má, ako patrí,“ ohlásil sa kmotor. „Len keby tej odreniny nemal tamto na krku!“

„No, čo len to!“ povedala Eva, „sčeše sa mu hriva na jednu stranu a je zakrytá. Keby len tá noha…“

Ako na vyvrátenie hany, Fako pustil sa do behu. Bolo dolu vrchom, voz šiel ani po masle. Eva sa usmievala.

„No, lacný bol!“ rozjaril sa Kotúlka, posotiac si klobúk do tyla, „nepreplatil som, nech je, ako chce.“

„Veru nie,“ prisviedčal kmotor; „neublížim svojej duši, keď rečiem: dvadsať zlatých je hoden! Toľko stojí otcu-materi…“

A v najlepšej nálade vtiahli do Orechového.

U Strnádkov prijali ich, ako patrí, voviedli do izby, usadili za stôl. Len Kotúlka zostal ešte vonku, aby Fakovi pohodil kúsok sena. Nevypriahol ho — len tak pri oji nech si zažerie trochu. Aby Strnádkovci nemysleli, že sa chcú usalašiť na dlho. Ani do dvora ho nedal, nechal ho na ulici. Aspoň ho bude mať na očiach.

Kotúlková neprepínala, keď chválila, aké hriate varia u Strnádkov. Sladké, samý cukor, až sa tak ťahá, no a sadlo v ňom voňavé, ozaj staré, vraj trojročné. A veľa! Môže to hriate na chlieb natierať, nech ho len trochu nechá postáť. Veru, keď Strnádkovci hriate varia, celá dedina rozvoniava sťa nejaký voňavkársky krám.

Strnádková zvŕta sa po izbe. Ani nevie, čím by si hostí uctila. Z pitvora už tuho zaváňajú klobásy. Sú dobré, vyschnuté: veď viseli od Lucie v „pekelci“. Teraz udrie na dve-tri vajcia. Znak, že sú hostia milo videní, keď im „napražia“. Kým sa to schystá, zatiaľ núka hostí syrovou homôlkou, v mlieku rozpustenou. Natierajú si ju na „mrvinky“ a zapíjajú hriatym s cukrom a starým sadlom. Hja, veď sú u Strnádkov! Tí vedia uctiť!

Pred večerom rozpomenul sa Kotúlka na svojho premilého Faku a vyšiel ho napojiť. Vypriahol ho a vedie ho ku studni k válovu. Kotúlka je veľmi veselý, ale sa akosi nevyzná vo dvore. Všetko zdá sa mu akosi pomiešané v ňom. A i na ulici! Toť pri plote akési tyčky, žrde a hen — aha! to je oje z jeho voza. Priviazal Faku oň a vošiel dnu.

Zobrali sa, už bolo celkom tma, ale veselí, rozjarení. Strnádková vyprevadila ich až predo dvere, ale Strnádka zostal v izbe. Chcel i on, ale hlava mu ovisla na roh stola ako nalomená makovica. Kmotrovci a Eva už sedia na voze. Kotúlka hľadá opraty a horko-ťažko štverá sa hore. No, chvalabohu, už sedí! Posotil klobúk do tyla a zamával bičom. „No, Fako!“ čosi ho drglo do boku. Aha, už sa hýbu! Kmotor ešte raz kričí „zbohom!“, kmotra melie čosi dve na tri, Eva ľapoce, že voz ide akosi dookola…

Kotúlka sklonil hlavu na prsia a zažmúril oči.

„Híí, nech som dobrý, veď stojíme!“ zvolal kmotor, ktorému sa po hodnej chvíli trochu rozjasnilo pred očami. „Pán kmotor, kde máte Faku?“

„Nuž tam, kde má byť: pri oji!“ odsekol Kotúlka v polosne.

„A veru, kmotre, tam ho niet!“ ohlasoval kmotor.

„Bol by čert! A kde sa podel?“

„Čo ja viem? Kde je, tam je — ale tu ho niet.“

„Len by ste netárali, kmotre!“ vraví Kotúlka, štverajúc sa z voza. Ide na miesto, kde kôň stáva — tam ho niet.

„Nech som Kubo, niet!“ ohlasuje zničene. „Veď som ho tuto priviazal, tuto na toto miesto, a teraz tu ani srsti. Panebože, veď i oje je preč! Odrezal ho ktosi, nebodaj —: hľa, tu len kúsok…“

Kmotor krbáľa sa dolu z voza. Ide sám pozrieť, ak by Kotúlka nedovidel dobre. „No, ste vy, kmotor, ste vy! Veď je to rázvora!“ Oba sa smejú veľmi chutne — ale smiech im prejde, keď konečne Faku ani pri oji nenájdu. „Niet ho — vari ho zlé čosi vychytilo, či čo?!“ hromží Kotúlka.

„Pst, ticho, ak ste z Boha!“ tíši ho kmotra, „nevystavujte sa na svetský posmech. Radšej poďme ticho domov. Veď Fako príde — ak má prísť. Nebodaj je to nie po dobrom…“

„Húú, bosorky!“ zašeptala Eva s hrôzou, a už obe kmotry melú sa dolu. Zdá sa im, akoby sa celý svet krútil v bosoráckom tanci, a pochytiac každá svojho Ďura, ťahajú ich čím skorej z dediny. Je tma a cesta, sťaby blúdili po očistci. Konečne im svitlo trochu v očiach: už sú v šírom poli. Kotúlka odpľúva.

„Fi — aby ťa všetci milônski — — vari sa prepadol!“ hundre popod nos. „Veď som ho ta priviazal o oje, a už ho nič.“

„Tvoju strapatú kotrbu si priviazal!“ ohlásila sa Eva. „Keby si bol priviazal, bol by tam, ale keď si nepriviazal, nuž ho niet. Veru, pekný gazda: dosť naničhodné kúpi a ani to nevie zachrániť!“

Kotúlka sa práve potkol o kameň, a to tak akurátne, dobre mu krpec iskru nevydal. Evina reč ho už dopálila.

„Žena, mlč, lebo na moj dušu hriešnu…!“

„A vari nemám pravdu?“ dopaľovala Eva, motkajúc sa z koľaje po koľaj. „Dal si pätnásť zlatých, vykŕmil si tri merice ovsa, a naposledy koňa stratíš a ideš domov peši.“

„Ale, pani kmotra, nechajte ho tak!“ prerušila ju kmotra, tušiac búrku na manželskom nebi Kotúlkovie. „Však ono sa koníček nestratí: najskôr mu bolo dlho, nuž zašiel domov. A my už len akosi dôjdeme.“

„Dôjdeme — dôjdeme!“ odvrávala Eva, „ale čo s vozom? Ta si pôjdeš ráno poň a ľudia budú na teba prstom ukazovať,“ obrátila sa k Ďurovi.

„Zázrak akýsi!“ ozval sa kmotor, ktorý doteraz mlčal. „Kríva to ako starý čert, a ešte sa mu chce utekať!“

V Eve vzbúrila sa krv spravodlivým hnevom na túto hanu.

„No, nemusíte vy nič hovoriť,“ odsekla nasrdeno. „Keď sa vám neľúbilo, nemuseli ste ísť; ale do Faku zabŕdať nemusíte. Aký je, taký je; vy ani takého nemáte, a preto posmech nerobte!“

Kmotor azda i v deň svojich prvých narodenín mal viacej chuti do žartu ako teraz. On chcel kmotre zalichotiť, keď žehral na Faku — a ona to brala za posmech. To ho už dopálilo.

„Nevídali, máte sa čím chváliť,“ povedal, veľmi zlostne sa usmievajúc. „Ani dva týždne nebudú, čo ho ponesiete na drúkoch.“

„A nás môžete pozvať na kar,“ doložila kmotra, štuchajúc svojho muža lakťom.

„Ja, to ja viem, že by ste prišli! Vy ste hotoví — len nech je čo zliznúť…“

„Chráňte sa!“ nadskočil kmotor, mávajúc päsťou kmotre nad samou hlavou. „Chráňte sa, aby ste aj vy nezlizli — lebo na moj pravdu… Váš skôr nevyleje ako ja, no a vy — vy tiež radi vzchopíte pod čepiec.“

Eva sa zlostne zasmiala. „Vaša veru nevezme pod čepiec — lebo ani toho nemá.“

„Híí!“ zdúpnela kmotra. „Ale či počuješ: že vraj nemám čepca! Ach, zázrak zázračný! Vraj nemám čepca!“

„Veru nie!“ dotvŕdzala Eva zlomyseľne.

No to už bolo viacej, ako ináč krotký kmotor mohol zniesť. V prvej chvíli neprišlo mu na um nič iné, ako presvedčiť Kotúlkovcov, že jeho žena čepiec skutočne má, a priskočiac k nej, strhol jej šatku z hlavy; ale vtom sa ozval výkrik Evy Kotúlkovej a v nasledujúcej chvíľke pocítil desať nechtov vo svojej štici. On totiž — lebo vraj „v noci ako potme“ — miesto šatky z hlavy svojej ženy strhol šatku kmotrinu. Jeho žena tiež nelenila, a priskočiac, pochytila kmotru za vlasy. Mesiac sa práve vykubľal z mraku a osvietil toto božie dopustenie… Teraz už ani Kotúlka nemohol váhať a…

Mesiac zašiel, hustá opona noci zastrela tento žalostný obraz, ktorý sme doteraz pozorovali. Preto ani nežiadajte, aby som vám ho i ďalej čaril pred oči. Poviem vám len toľko, že „výsledok“ nebol taký strašný, ako by ste si mysleli: kmotor nemal obe uši natrhnuté, iba jedno, pravé, ani Eva nemala všetky vlasy vykmásané. Len čepiec odbehla tam kdesi na bojišti. No a Kotúlkovi nestalo sa práve nič, čo by zasluhovalo spomenutia. Iba ak to, že podkova kmotrovej čižmy so všetkými piatimi klincami odrazila sa mu na čele.

Na druhý deň ešte na svitaní behala kmotra po dedine rozprávať, že si Kotúlka koňa stratil — čo ostatne nebola pravda, lebo ho už našiel doma, pekne pri válove. Na krku kolembal sa mu drúk, o ktorý ho Kotúlka, miesto o oje, priviazal. Nuž keď zatúžil za stajňou, ľahko mu bolo ísť domov. Ale keď Kotúlka šiel po voz, celá dedina bola zbehnutá, čo Eve tak padlo na srdce, že keď sa vracal z Orechového, zavrela pred mužom dvere. Nech sa vraj neopováži Faku ešte raz cez prah jej domu previesť! Nech si ho podeje, kde chce, ale pod ich strechou viacej nebude. Ešte keby nekríval — ale takto vystavení budú na večný posmech. Nech si ho predá alebo čo.

No jednako sa Eva dala uprosiť a Faku pustila pod strechu. Ale Kotúlka musel sa jej svätosväte zabožiť, že pôjde s ním na prvý jarmok.

A naozaj šiel. ,Dám ho keď aj lacnejšie,‘ zaumieňoval si po ceste. ,Mám toť uschované niekoľko zlatých, čo Eva nevie, nuž radšej doložím. Doložím dve-tri zlatky — len aby sa Eva nevŕšila na mne. A veru tak bude najlepšie: Faku predám a doložím zo svojho.‘

Ľahko povedať, ale vykonať ťažšie. Veď nič horšieho, ako musieť predať to, čo nikto nechce. A ešte ak je to kôň, ktorý kuľhá! Môžeš chváliť, koľko chceš; môžeš spúšťať, až ťa duša bolí — kupec sa ti len usmeje.

I Kotúlka darmo chválil, darmo upozorňoval na niektoré dobré vlastnosti Fakove —: či že stal ľavou nohou z postele a či sa Fako ozaj nikomu nepáčil, už bolo dobre popoludní a on ho ešte vždy mal, ako sa hovorí „na krku“. Známi sa mu smiali, neznámi si Faku ani nepovšimli.

„No, poručeno Pánu Bohu!“ vzdychol Kotúlka, keď už nemal výhľadu, že by Faku predal. „Pôjdem domov, čo ma Eva hneď umučí. Čo robiť? Predať ho už nepredám, a darmo tiež nemôžem dať. Nech sa Eva škrká, koľko chce, ja ho predsa len domov dovediem!“

Zašiel si do krčmy trochu sa posilniť. Pri prvom poháriku smutne myslel na privítanie, akého sa mu doma dostane. Pri druhom si povedal, že nech sa robí, čo chce, on nemohol inak. Pri treťom si umienil, že sa nedá a nedá. On je v dome pánom — a Fako je jeho. Keď si Eva aj hneď hlavu otrhá, on Faku nedá!

Prisadol si k nemu jeden dohadzovač z jarmoku; Kotúlka znal, že to šibal a posmeškár od koreňa, ale nadišla ho neodolateľná túžba zdôveriť sa mu. Ponúkol ho pálenkou a vyrozprával mu celú históriu, ako kúpil Faku, ako sa mu Eva zastrojila, a že ho on predať nemôže a nemôže.

„Ale, za niečo dobre tak!“ rozhovára sa, potískajúc si klobúk do tyla; „koníček je to ináč pekný, spôsobný — len že kríva. Ale veď on vykríva,“ potešuje sa chytro. „A keď sa tebe, žena, aj neľúbi, ty mlč! Kôň je môj — aj bude môj — a teba naučím!“ zastrájal sa hrdinsky.

„Ja, keby to bolo tak ľahko!“ usmial sa dohadzovač. „Myslíte, že je to len tak: ženu naučiť?! Ženu nenaučíš, čo sa hneď na hlavu postavíš. Myslíte, že neviem? Oj, veru viem, veď i moja je taká! Čertovo plemeno! Ak ju len dobre nepozatínaš…“

„Povrazom, povrazom!“ duploval Kotúlka.

„Teda povrazom. Ale ju, aby sa jej odnechcelo zabŕdať, do čoho ju nič…“

Kotúlka pil už piaty pohárik. Pred chvíľou bol bledý, teraz očervenel a cíti v sebe silu a smelosť, že by sa teraz postavil zoči-voči i svojej Eve.

„Veru tak,“ dôrazne pokyvuje hlavou ku stolu; „ženu iba povrazom, aby bola krotká. Lebo inak s ňou ani všetci čerti neobstoja. A neobzerať sa, nech si robí, čo chce —“ Zamyslel sa na chvíľku — oči mu nevdojak zablúdili k obloku. Ním videl Faku, ako stojí priviazaný o plot. Stojí na troch nohách — štvrtú nadvihuje. Špinavožltá hriva visí mu ako chumáč kúdelí, a to tak, že odreninu vidno ako na dlani. Teraz sklonil hlavu a obhrýza povrieslo, čo sa tam kdesi pri ňom vzalo. V Kotúlkových očiach sa zahmlilo…

„Ale radšej by som bol, keby som ho nemusel domov viesť,“ vraví veľmi skrúšene, dôverne sa kloniac cez stôl k dohadzovačovi.

„Nuž, nevoďte!“ zasmial sa mu tento do očú.

„A kde ho podejem?“ znova sa rozohnil Kotúlka. „Vari ho darujem niekomu, či čo?“

„Utopte ho,“ vraví dohadzovač pokojne, akoby povedal niečo, čo sa rozumie samo sebou. „Aspoň sa vaša dobre nahnevá. Uvidíte, ako sa bude srdiť! (Kotúlka sa začal usmievať.) Nechcela koňa, nech nemá nič, ani peňazí. A tá sa bude hnevať…“

„Utopím ho, bohuprisám, utopím!“ zasmial sa Kotúlka.

Vstal, zaplatil, vezmúc Faku, zastal až pri Váhu. Kompa -ského prievozu kolembala sa na hladine. „Ta pôjdem,“ rozvažoval, pevne odhodlaný vydať neboráka Faku smrti. „Stanem na kompu a prostred Váhu ho zhodím. Nech som dobrý, zhodím. Nebude ma ten viac hnevať!“ Zasmial sa veľmi veselo. „A Eva — bude sa tá škrkať! Nuž rozložím jej pekne: nechcela si Faku, preto že bol krivý — teraz nemaj nič.“

Zavolal na prievozníkov. Tí ochotne pristali ku brehu. Rozložil im, čo chce urobiť. Prievozníci popozerali na seba veľmi významne a smiali sa.

„A nebojíte sa, čo vám povie žena?“ spytovali sa akoby veľmi zadivene. Kotúlka sa usmial. Zachcelo sa mu ukázať svoje hrdinstvo.

„Čo by som sa bál!“ vraví veľmi veselo. „Nech si robí, čo chce, ja sa nebojím. Nechcela koňa, pretože kríva — predať ho nemôžem, nuž kde ho podejem? Utopím — a koniec!“

„No, my nedbáme; ale môžte byť istý, že vás žena vykmáše za uši…“

Kotúlka sa zamyslel. Uznával pravdu v slovách prievozníkov, ale ľúto mu bolo zriecť sa svojho plánu. Zrazu udrel sa päsťou do čela.

,Aha! už viem: mám toť vo vrecku štrnásť zlatých, čo žena nevie; nuž poviem, že som Faku predal. (Čo ma po peniazoch, keď nemám pokoja od Evy? pomyslel si v duchu.) Bude rada, a ja ho predsa utopím! Inak nestrasiem sa — ohavy!‘

Prievozníkov bavilo to veľmi. Popozerali jeden na druhého a veselo odrazili kompu od brehu. Nič zlého netušiaci Fako pokojne stál na kompe a zádumčivo díval sa do vody.

Prievozníci preukázali sa veľmi vynachádzavými. Tam, kde sa schádza z kompy, nadložili dosku. Faku postavia na dosku, ona sa preváži a Fako čľups! do vody.

Kotúlka sa smial, až sa za boky chytal.

„Dám oldomáš — nech som dobrý, dám!“ volal veselo.

No už sú prostred Váhu. Napravili Faku na dosku. Kotúlka zaťal ho bičom raz-dva — —

Vtom cítil, ako mu ubúda pôdy pod nohami — akýsi chlad zaliezol mu za golier a — —

Spamätal sa až vtedy, keď ho už ťahali hore na kompu. On totiž — ako mu to prievozníci vysvetlili — vo svojej horlivosti zaťal Faku tak nepozorne, že stratil rovnováhu a padol spolu s Fakom do vody. Prievozníci pri hlučnom smiechu vytiahli ho síce hneď, ale čože, mokrého až na kožu.

„Híí, aby ťa! Veru som si dal!“ škaredil sa, otriasajúc vodu z haleny, ktorú mal na sebe i pri tomto výkone.

„Nič to — uschne to!“ smiali sa prievozníci akosi veľmi potuteľne. „Nech je len kôň utopený, nič nerobí, čo ste sa aj zamočili trochu. Mal, chudák, ľahkú smrť! Ako spadol, viac ani nohou nepohol. Zaslúžili sme dobrý oldomáš.“

Kotúlka nepovedal nič. V kúpeli vytriezvel — a teraz drkocúc zubmi, pocítil čosi ako ľútosť za Fakom. No už bolo pozde, už toho nikto viac nevzkriesi… Siahol do vrecka, že dá prievozníkom na oldomáš — ale čo to? Vo vrecku peňazí nebolo! Prekutal všetky vrecká — nikde nič. „Panebože!“ zahorekoval žalostne, „tu som ich mal, tu v tomto vrecku v koženom mešteku. Štrnásť zlatoviek ako srieň…“

„Ak ste mali, máte ich tam, ale my sme nevideli,“ ohlásil sa jeden z prievozníkov. „Alebo nebodaj vám vo vode ostali.“

„No — samé tam neostali!“ povedal Kotúlka, veľmi podozrivo pozerajúc na prievozníkov. „Veď som ich mal priviazané — a tu, hľa, remienok odrezaný! A keď som šiel na kompu, bol ešte meštek na ňom.“

„A ľaľaď ho!“ napaprčil sa najstarší prievozník. „Naostatok poviete, že sme vám ich my vzali?“

Kotúlka nepovedal nič, ale odpoveď dala sa čítať z jeho tváre.

„A naposledy ste ich ani nemali. Kto vám môže veriť? Takému človeku, čo si schválne hoviadko utratí, nehodno veriť. Lebo i tak nemá svedomia. Keby ho mal, nešiel by koňa utopiť — neboráka! Čo sa natrápil, kým ho smrť zachvátila! Trepal hlavou, hádzal kopytami sem-tam, sem-tam…“

Prievozník, možno nevdojak, v horlivom predstavovaní predsmrtného boja Fakovho, trafil tak štuchnúť Kotúlku do boku, že ten nečakal ďalšieho, ale pustil sa do behu z tohto neblahého miesta, kde ho zachvátilo toľké nešťastie. Až teraz videl, čo vykonal, a želenie, ľútosť zovrela ho ako kliešte. „Panebože, veru som vykázal!“ horekoval, utierajúc si slzy rukávom haleny a motkajúc sa mokrý, ako obliaty sysel, domov. „Čo mi len povie Eva?“ trudí sa ďalej. „A veru zaslúžim, aby ma dobre… ale dobre… Ja, blázon starý, koňa si utopím a peniaze, čo som mohol mať na druhého, si stratím…! Čo jej len teraz poviem?! Čože o peniaze! O tých Eva nevedela — ale Fako!“ Razom prišlo mu veľmi ľúto za ním. Takto si ho zmárniť! Možno, bolo by ešte niečo z neho. Azda ozaj bol by vykríval a opeknel. Mohol mať koníka až hej! a teraz…

Čím bližšie dochádzal domov, tým viac trápili ho výčitky svedomia a myšlienka o prijatí, akého sa mu dostane od Evy. Ani netrúfal si za svetla domov. Na mrku kradol sa ako zlodej. „Ani do izby nepôjdem,“ zastrájal sa v útrapách; „utiahnem sa do stajne a ľahnem si na otiepku.“ Aspoň dnes nech nemusí Eve pred oči —: ráno už ako bude, tak!

Zakradol sa sticha do dvora; srdce mu búchalo ako centové kladivo, až mu dych ustával. V izbe bolo tma; tichučko prešiel násypom k stajni, položil ruku na kľučku, otvoril dvere a — od strachu sa mu podlomili kolená: stál zoči-voči svojej Eve.

Zažmúril oči. Nečakal iné, ako že teraz pochytí ho cez pás, ako chytávajú chlapca, keď príde zo sánkovania s rozdrapeným kolenom, — prehne cez koleno a…

„Vykríval, starý, chvalabohu, vykríval!“ zaznel radostný hlas Evin. Od zadivenia vytreštil oči — a čo vidí?! Fako, jeho milý, utopený a ťažko oželený Fako stojí pri válove — stojí na všetkých štyroch nohách a chutne chrumká si ovos, čo mu Eva nasypala.

„Nuž ale — zas ťa odbehol?“ vraví Eva veľmi veselo. „Pribehol pred večerom cvalom. A nebodaj mu to poslúžilo, že už nekríva: najskôr mal kameň v kopyte alebo čo… Nuž aj tak dobre, že si ho nepredal. Nech je už, ako chce…“

Kotúlka zavýskol, pochytil Evu a pustil sa s ňou do tanca, až sa Fako obzeral. Ani na ich svadbe ju tak radostne nevyzvŕtal ako dnes.