ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte sa ani dobre nerozbrieždilo, už stará mať Rázvorovie potichu zliezla z postele a vyzrela z komory. Dvere otvárala veľmi opatrne: ak by bolo privčas, aby nepobudila domácich. No zo dvora už bežala mladá deva v krátkej suknici, bosá, tak, ako vyskočila z lôžka.

„Prší, stará mať,“ riekla pritlmene mrzutým hlasom.

Babka vyzrela z pitvora: naozaj pršalo, no bol to už tichý, riedky dážď raňajší. Pršalo celú noc, ba i búrka sa prehnala a dvojnásobne ich znepokojila, starých i mladých. Vnučka starých Rázvorovcov, Anna Belanová, mala ísť ráno „do sveta“ — až do Viedne — a že šla s inými, cesta sa nedala odročiť, čo by sa ako lialo. Ankini spolucestovatelia nemali peňazí, aby mohli zaplatiť železničný lístok (práve ako i ona), preto museli ísť pešo na Cahnov,^[1] a tak záležalo im na počasí.

„Neboj sa, dievka moja. Hľa, východ sa jasní, je belavý — to je znak, že nebude pršať. Po hradskej to rýchle oveje, a aspoň nebude prachu. Len sa schystaj, aby ťa neodišli.“

Anna, potešená rečou starej matky, ktorej proroctvo počasia sa vždy splnilo, veselšie vbehla dnu, aby sa schystala. Starenka vošla do komory, kde jej muž ešte podriemkával. Pokľakla k truhle, ktorá s posteľou a starou skriňou tvorila celé zariadenie tmavej, len slabým svetlom neveľkého obloka zjasnenej komory. No jej modlitba dnes bola roztržitá: v mysli stále zabývala sa cestou vnučkinou, jej odchodom do ďalekého cudzieho sveta. Obavami, ako povedie sa jej tam, neskúsenej, nikým nechránenej, pri jej ľahkovernej a priveselej povahe… Hoci starena nikdy ďalej z chotára nebola, dobre znala si predstaviť potulný, ťažký život podomových predavačov, akých bolo v dedine veľa. Ťažko sa zarába na živobytie doma, no ešte ťažšie vo svete, kde deň čo deň chodí sa s batohom výšiviek na chrbte, alebo s iným tovarom; pri koľkých dverách sa zastaví, až natrafí na kupca a zarobí zopár korún! A ak „nemá šťastia“, alebo stihne predavača nejaká nehoda, nielen že sa vráti bez zárobku, ale ešte i pregazduje, čo má.

O toto sa síce Rázvorová nestarala: Anna ako neskúsená začiatočníčka „kšeftáriť“ na svoju ruku nemohla; brala ju so sebou ďalšia príbuzná, aby jej pomohla nosiť „partieku“. Anna mala sľúbenú dennú plácu i chovu, ale cestovné trovy musela si do Viedne sama platiť, lebo ona ju už tam čakala. Z Viedne mali ísť do Prahy a bohzná kam ešte… Starenu trápila najmä neistota, kam dievča zájde, nepohodlie a nepredvídané nebezpečenstvo túlavého života, nocľahy v dusných pivničných bytoch veľkých miest, kam húfne uťahuje sa chudoba a za ňou nemravy a necnosti… Koľko pôvodne čistých duší nášho ľudu vráti sa stadiaľ potriesnené kalom, koľko otrávi sa hriechom, o ktorom by v tichej, medzi horami zapadnutej dedine ani nechyrovali!…

Ale citeľná chudoba neúprosne ženie do neľútostného sveta…

Nebol to život, nebol pre mladé dievča ako Anka Belanová. Starene zavše prišlo na um, že radšej ona mala ísť miesto vnučky — no kdeže sa pohne stará, robotou predčasne vysilená žena?! A predsa nielen treba, aby niekto ubudol z domu, že by sa ušetrilo z toho, čo sa doma dorobí na zimu, ale i aby sa vyrobilo aspoň na dane a nemusela sa na to predať chatrná úroda neveľkého poľa…

„Boh ju iste ochráni!“ rázne prerušila prúd strastných myšlienok, ktoré neúprosne vyznievali jediným východiskom, že Anna musí ísť z domu. A vierou v božiu ochranu posilnená vyšla z komory, aby pripravila raňajky.

Medzitým prebudil sa i starý Rázvora a, vzdychajúc (nebodaj trápený tými istými myšlienkami), poberal sa do stajne nakŕmiť kravu. Bol ešte statný chlap umného výzoru a na istú inteligenciu poukazujúcich pohybov, len robota a starosti doľahli naň, najmä v starobe. Za mladších čias býval kostolníkom; stykom s farárom a učiteľom nadobudol si istého vzdelania i vážnosti v obci. No v živote prichodil úder za úderom. Oženil sa z lásky s dievčaťom chudobným, ako i sám, ale živili sa slušne, roľky obrábali podľa príkladu učiteľovho, vysadil sádok-štepnicu s jeho pomocou (záhradky susedili), po nedeliach prečitoval žene z Písma alebo noviniek, ktoré prinášal každú nedeľu z fary, a tak manželia žili si lepšie ako v bohatých gazdovstvách. No zmôcť sa, ako úfali kedysi, jednako sa nezmohli. Detí pribúdalo, ale pravidelne vynášaná bola i malá rakvička z chalupy po dlhšej-kratšej chorobe, a zakaždým malé gazdovstvo zaseklo, kým mladá mať prebrala sa k obnovenej čulosti… Výdavky na lieky neraz strovili neveľkú úrodu; z ôsmich detí zostalo len dvoje: syn a dcéra. Prísne chované, obodrovali nádejou, že keď dorastú, odmenia sa rodičom za žiaľ i starostlivosť. No ani toto očakávanie sa nesplnilo. Staršia vekom, večne zamĺkla, málovravná Anna spoznala sa s mladým muzikantom zo susednej dediny; černooký ľahkomyseľný švihák obájil ju natoľko, že vydala sa proti ich vôli. Krátko po narodení malej Anky cestou zo svadby za tuhej zimy zaspal na saniach medzi kamarátmi, i doviezli ho napoly mŕtveho, s odmrznutými prstami. Vyliečil sa natoľko, že mu nemuseli zmrznuté prsty odrezať, no huslí viac do nich chytiť nemohol. Tragická okolnosť ťažšie ako na neho zaľahla na mladú ženu: nevládajúc vyživiť prácou svojich rúk muža a dieťa, pokorná prišla k rodičom. Muž vtedy už silne kašlal, do roboty súci nebol. Okolnosť, že sestra nasťahovala sa do rodnej chalupy s mužom i dieťaťom, bôľne dotkla sa nielen rodičov, ale i syna Martina. Práve sa vrátil „z vojny“ a bol by sa oženil s dievkou z majetnej rodiny, no príchod Annin zvrátil plány: rodičia prehovárali dievča za iného, nechcejúc ju vydať do domu, zaťaženého naničhodným zaťom-žobrákom. Dobrák Martin zo sústrasti k sestre a najmä k rodičom zriekol sa ženby, lebo mu ani iného východiska nezbývalo: odísť z domu „na prístupky“ nedalo mu srdce, do domu za nevestu, čo i predtým bol vzácnym ženíchom, nemala chuti ani dievka menej majetná. No bývalá Martinova nevesta zostávala verná svojej láske, čakala trpezlivo, až dočkala. Zdanlivo ešte dosť svieži Belan jedného dňa neočakávane skončil chrlením krvi — dom Rázvorovie zbavený bol ťarchy tým väčšej, že skrachovaný muzikant nestrácal ani večnej chuti do jedenia, ani šibeničného humoru, tak málo hodiaceho sa k položeniu rodiny, ktorej sedel na krku. Zo života pobral sa náhle: život nikdy nebral vážne, prežil ho veselo do nehody a ľahkomyseľne do samej smrti.

Martin sa oženil so svojou vyvolenou. A oženil sa dobre. Žena dostala venom niekoľko kúskov rolí, ku kravičke prikúpili volky — v dome svitlo nádejou v lepšie časy. Zvykli i na myšlienku, že dcéra-vdova s dieťaťom ostane v dome, ale nezvykla ona vídať brata šťastného smrťou toho, ktorého ona bola si vyvolila. Zdar vlastných najbližších zatvrdzoval jej srdce tupým, nenávistným vzdorom; zachmúrená tmolila sa po dome, ktorý stával sa jej tým cudzejším, čím viac nevesta prirastala k nemu láskou. Tajne vybrala sa do mesta hľadať si službu; vrátila sa na druhý deň chorá, a o týždeň vyniesli ju z domu — umrela na zapálenie pľúc.

Príbuzní úprimne oželeli nešťastnú, a s ňou sťaby sa bol vytratil z domu chmúrny tieň čohosi abnormálneho, čo ako neprístojný živel prisťahovalo sa bolo s ľahkomyseľným zaťom do sporiadanej sedliackej rodiny. Živá, ale krotká nevesta práve hodila sa do jej ovzdušia. Zo súladnej jednotnej mysle iba kedy-tedy vybočila sirota Anka, večne do smiechu a spevu naladená, ale prítulná k dobrotivej starej materi a plachá v prísnej blízkosti dedka. No i s týmto spájala ju chuť ku knihám, hoci dedko od vydaja dcérinho zatracoval „svetské bájky“ a držal sa iba spisov obsahu zbožného. Ba zrovna nerád videl, keď slečna z fary zásobovala ju piesňami a rozprávkami ľúbostného romantického obsahu.

„O Aničku sa neboj“, tíšievala starká jeho šomranie, „je veselá, ale má rozum“.

„Rozum-nerozum! Ale myseľ bláznivá. Príde pokušiteľ, kývne palcom — rozum v čerty! Neustriehla si vlastnú — ako toto mladé ustrežieš?!“

Starká sa po takej reči zarmútila, no nevesta, ktorá obyčajne začula tajné hovory starých, v duši sa usmiala… Detí pribúdalo — hoci by bol prišiel pokušiteľ a uniesol zbytočnú príťaž neveľkého gazdovstva! Nebola zlá, ale túžila za obľahčením, ktoré malo prísť po odchode Anny z domu.

No miesto „obľahčenia“ Boh dopustil na Rázvorovcov veľké nešťastie. Mladý Rázvora pri rúbaní dreva zasiahnutý bol padajúcim dubom — priniesli ho domov ani živého, ani mŕtveho. Podarilo sa ho síce prebrať k životu, ale úder bol ho zasiahol po hlave — mladý muž duševne otupel. Telesne sa cele zotavil, ale myseľ zastrela sa istým druhom blbosti. Prestal samostatne myslieť, bol ako dieťa, ktoré treba upravovať, poúčať. Robiť robil, ale iba mechanicky, bez rozváženia, ak ho postavili k jednotvárnej robote; samostatne v poli pracovať alebo voly opatriť nebol spoľahlivý. Bolo to preťažké navštívenie, horšie ako smrť: vídať statného, mocného chlapa, ako duševne slabého, nevládneho ako dieťa. Po tomto otrase starý Rázvora, posilňovaný vierou, vzpružil sa do novej borby životnej — no všetko šlo už ťažko, akosi naopak, keďže hlavná sila bola ochromená. Najmä že po neslýchanej suchote pre nedostatok krmu musel predať voly — gazdovstvo zostalo tak, ako bolo kedysi, keď pred tridsiatimi rokmi začal gazdovať na svojom.

Všetky tieto nepriaznivé okolnosti zavinili, že Anka, ináče vychovaná jemnejšie ako iné dievky, musela ísť z domu. Jej odchodom pribudlo starým starosti i v dome, i o ňu vo svete. I nevesta zdieľala ich obavy: nepríčetnosť mužova nalaďovala ju zhovievavo k deve, teraz v dome veľmi potrebnej…

Všetci zhromaždili sa v chyži. Starká nepokojne prechádzala, roztržite prekladajúc predmety z miesta na miesto. Starý gazda zamyslene sedel za stolom a díval sa von oblokom; po tri razy zopätoval poznámku, že prestalo pršať. V izbe bolo dusno, lebo okrem starých spala v nej celá rodina. Mladý Rázvora ešte vždy zahrabaný bol v perinách, z nich vykúkala mu iba hlava, rozstrapatené, uhľovočierne, lesklé vlasy. Jeho hlasité chrápanie sprevádzalo Anke udeľované rady nevestine: ako si opatriť nagazdované groše. Vše hnevlivo zastala v reči, ale spiaci, prirodzene, nič si nerobil z jej napomínavých pohľadov. Jej rady Annu rozčuľovali (ona sama dôkladne premyslela si všetko), i mlčky zhľadávala si veci do batoha. Štvoro detí sa s chvatom obliekalo; piate nevesta držala pri prsiach. Deti nedočkavo pozerali na stôl, ktorý starká prikrývala miesto „podchlebáka“ obrúskom — ani vo veľký sviatok.

„Zobuďte tatíčka, bez neho dnes nebudeme jesť,“ napomenula deti.

Ale bola to ťažká úloha. Odkedy bol otupel, nešťastník spával tuho, ani zarezaný. Prebral sa len po dlhom burcovaní. Sadol si a nechápavo rozhliadal sa po chyži. Videl nezvyčajne prikrytý stôl i sviatočnú náladu všetkých, no nechápal, čo je. Jednako spozoroval, že Anka je polosviatočne oblečená.

„A čo ty — do kostola?“ usmial sa na ňu radostne.

„Veď vieš, že odchodí!“ ako vždy, keď musela mužovi niečo pripomenúť, hnevlivo odvetila za ňu nevesta.

„Odchodí? Kam?“ zadivil sa, usmievajúc sa večným svojím úsmevom, ktorý robil ho takým poľutovaniahodným…

Nik mu neodvetil. Hoci už zvykli na jeho nepríčetnosť, jednako teraz ich dojala trápne, keďže všetci v posledné časy zabývali sa hlavne odchodom Anniným. On sám ostal starostí ušetrený.

„No, pekná si, pekná…“ zalichotil Anne, upierajúc na ňu svoje bezvýrazné zjasnené oči.

Anna sa smutne usmiala, poklona ju nepotešila, čo i bola pravdivá. Bola šumná, štíhlej, súmernej postavy, živo zmaľovanej tváre, v nej výraz oživenia mladosti, ktoré z nej ani chvíľková úzkostná nálada nezotrela.

„Keby si radšej zliezol z postele a obriadil sa!“ zakríkla ho žena už zlostne. „Ach, Bože môj, Bože, prečo ma tak tresceš!“ zahorekovala a v nevládnej chvíľkovej zlosti sa rozplakala.

Starý Rázvora mlčky vstal a, pohľadajúc za roštom osielku, počal brúsiť nôž, priložený pri chlebe, aby zakryl svoje pohnutie. Výjav ináče všedný trápne dojal všetkých.

Mladý vynoril sa z perín a bezstarostne sa pretiahol. Bol v plnej sile, mocný organizmus prežil otras bez stopy. Zdravá, živo sfarbená tvár vyrážala úplnú spokojnosť: chápal iba príjemné pocity, nepríjemné sa ho vôbec nedotýkali. Rovno z postele pošiel k stolu, kľakol si a mechanicky sa modlil. Ktozná, či chápal zmysel odriekaných slov a či len moc zvyku núkala ho skláňať sa pred Bohom?

Starká priniesla sviatočné raňajky — makové buchty — a všetci si postávali k stolu, iba mladý prisadol k otcovi. Hospodár zložil klobúk a podľa starodávneho zvyku, ešte vždy šetreného v domoch patriarchálnych poriadkov rodinných, predriekal krátku modlitbu. Musela v nej byť vložená i iná prosba, nielen o požehnanie darov, lebo skončiac doložil:

„A nech ťa Pán Boh sprevádza…“

Mladý s deťmi dali sa do jedenia s celou chuťou, starí s nevestou nútili sa do jedenia a Anne horklo v ústach, keď si pomyslela, že ktozná, kedy bude zasa medzi svojimi a čo všetko sa môže za ten čas zmeniť. Táto myšlienka, majúca pre ňu zvláštny význam, rozľútostila ju úplne.

„Tetka plače,“ uprela na ňu zadivené očká malá Betka.

Deva rýchle čiahla k očiam, ale neposlušné slzy už vyronili sa cele netajene.

„Neplač, dievka moja, neplač,“ zahovorila stará mať, sama utierajúc si oči zásterou. „Dá Boh, nestane sa ti nič zlého…“

„A naveky tam nebudeš,“ dotvŕdzal starý otec mäkko. „Len si niečo uschrániš, prídeš domov. A ak ti ťažko padne, viacej do sveta nemusíš…“

„Ba ani sa tak skoro nevrátim,“ ticho odvetila Anka, v duši sledujúc i tajnú myšlienku, ktorá jedine zmierovala ju s odchodom do cudziny. „Keď už raz tam budem, neprídem, kým toľko nezarobím, aby sa z toho niečo vyplatilo. Veľa bude treba na zimu: i deťom šaty, i oziminu zapraviť…“

„Čože o to: zarobím!“ veselo zamiešal sa do reči mladý. Náhodou zachytil zmysel rozhovoru, i rozosmial sa bezstarostným detským smiechom. „Pôjdem drevo rúbať… Mojžiš dá…“

„Veru — dá!“ opäť nasrdila sa žena. Hnevala i hanbila sa vždy, keď zviedli ho do pálenice rúbať drevo: obyčajne sa tam opil a nešťastník býval potom už cele nedôvtipným. „Budeš doma sedieť — vieš?! Narobíš sa tam ani neprimeriavajúc hoviadko, a iba čo ťa otrundžia…“

Anna placho pozrela na hodiny a nepozorovane vykĺzla von. Nerozhodne zastala na pitvornom prahu — bolo iba šesť hodín, dosť včas, aby sa ešte odobrala od drahých miest. Vbehla do komory, prikľakla k truhlici, kde mala uložené sviatočné šaty, od ktorých sa lúčila ako od čohosi drahého, čo jej prirástlo k srdcu. No hneď netrpezlivo zavrela truhlu a vyšla do sadu. Sádok, starostlivo starým ošetrovaná štepnica, okružoval dom zo troch strán; zľava susedil s rozsiahlou farskou záhradou, delili ich iba nízke ploty. Medzi nimi na spoločnom úzkom priestore tiekol jarček zo spoločnej, na záhumní vyhĺbenej studienky. Prameň prýštil tenkým prúdom, no nevysychal ani v najsuchšie letá.

Anna prebehla sadom, preskočila jarček a, nahnúc sa cez plot, zvedavo nazerala do farskej záhrady. Ako na zavolanie zjavila sa v nej mladá deva v jasných belasých šatách; zazrúc Annu, jej vážnu tvár oživla radosťou, no blížila sa tichým, vážnym krokom.

„Čakám ťa, Anička; dnes by si mi mohla spievať,“ preriekla príjemným prsným hlasom. „Včera sme boli s tatuškom v meste, nemohla som…“

„A ja ani dnes nemôžem, slečna, ja už odchodím do sveta,“ prerušila ju Anna smutne.

Deva za plôtikom zosmutnela.

„Už?! Ach, to je škoda!“

Anna vysvetlila príčinu náhleho odchodu.

„A čo naše piesne, Anička? Rada by som mala zbierku nakoľko možno ukončenú… S inou to nejde — ty ich vieš najviac. S tebou mi je dôverne, dobre…“

Slečna otvorila dvercia a zastala pri Anne. Obe rovného vzrastu tvorili utešenú dvojicu. Anna počerná, strunistá, plných foriem prírodou vypestovaného tela. Božena útla, no harmonicky zložená, výchovou zjemnená. Jej nežná krása akosi tratila sa pri vnadách sedliackej devy, prírodou samorastle formovaných, no prevažovala ju zduchovnelou krásou jemných čŕt, duchaplným svitom zádumčivých sivých očú.

„Veď sa vrátim — na Vianoce istotne…“

„Na Vianoce — ach, to pozde! A v zime jednako i nedá sa spievať… U vás nemožno a z mojej chyže počuje nás tatuško — to nejde!“ Ich oči sa stretli a s pochopením sa usmiali. „A vôbec nie mi je ľúto iba pre pesničky — tie mi zaspievaš i pozdejšie — ale bude mi smutno bez teba, Anka.“

Anna pochybujúco pokrútila hlavou.

„Ach, kdeže by vám za mnou! Čože máte zo mňa vy, slečna Boženka! Je vám dobre, máte všetko, čo vám duša zažiada: rodičov, knihy, spoločnosť. Kdeže by ste mysleli na mňa, sirotu, sedliacku dievku?!“

„To je iné, Anna; prirodzene mám všetko z božej vôle — ale mám ťa rada.“ (Posmuhlá tvár Annina sa zjasnila, jej zosmutnené oči zažiarili.) „Naozaj, vše mi príde na um, ako mi budeš chýbať, až sa vydáš…“

„Ja, slečna? Ach, ja sa tuším nikdy nevydám! Veď viete, že s Martinom je už koniec… Kto by ma vzal?“ prerušila ju smutne vzrušená. „To už skorej vy, slečna Boženka!“

„Tak teda sa nevydáme ani jedna. Ty si sa rozišla s Martinom, ja s Milanom…“

„Je to možné? Tak teda preto nechodia pán farár z Belíc! Vy ste ich zohrdili. To je nie dobre, slečna — takého ženícha!“ rozhorlila sa.

Božena zvážnela.

„On zohrdil slovenský národ, a tým i mňa,“ zahovorila prísne. „Pomysli si, aká to veľká vec: odtrhnúť sa od rodnej reči, od svojich — aký to hriech! Najväčší predo mnou, aký môže byť. A ako sa ukazoval, kým bol u nás kaplánom, aký bol presvedčený, aký nadšený! A to všetko bolo iba naoko. V meste ho nechceli voliť, kým nepodpísal reverz — a on ho podpísal. Ešte tu u nás, pod našou strechou!“

„Reverz?… Azda pán farár prestúpili?“ zhrozila sa Anna.

„Nie, Anna, nerozumieš ma,“ prerušila ju netrpezlivo. „On, Milan, ešte ako náš kaplán, podpísal osvedčenie, že nikdy nevystúpi proti krivdám oproti nám Slovákom páchaným, že pri voľbách nebude hlasovať na národného kandidáta, že… Anna, to je podlosť, to je hanba!“

Deva sa rozčúlila svätým rozhorčením, jej hlas sa triasol.

„A vy ste ich ľúbili, Boženka,“ podotkla Anna dôverne.

Božena sa zapálila.

„To nebol hriech vtedy, kým bol Slovákom, kým sme si boli rovní… Veď ako hovorieval o všetkom slovenskom, s akým nadšením! Dnes ľúbiť ho bol by hriech.“

Anna zanemela, zrejme nechápala city peknoduchej kamarátky. ,Ľúbiť — neľúbiť… Či to má človek v svojej moci?‘ podumala nerozhodne. A hlasne podotkla…

„Keby sa to dalo len tak, ako by sme chceli…“

Božena pozrela na ňu a usmiala sa.

„Hľa, ty si skúsenejšia, hoci mladšia! Vieš, že to nejde iba: milovať kedy a koho by sme chceli, a keď nechceme, nenávidieť… No ja som Slovenka, Anna, v prvom rade Slovenka, a všetko iné je vedľajšie… V prvom rade ľúbim svoju reč, svoj národ; ja trpím jeho nešťastím, Anna, ja neviem byť šťastná osobným šťastím… Som už taká, a preto ma nechápu ani najbližší,“ zádumčivo pokračovala mladá fantastka. „Otecko menuje ma prepiatou a mama — ach, tá má také zastaralé názory! Ona ešte vždy myslí, že žena nemá sa starať o politiku. Ona: len vydať, len vydať!“

„Vaša mamička sú veľmi múdra; možno, majú pravdu,“ nesmelo podotkla Anna.

Jej družka energicky pohodila hlávkou.

„Nie, Anička, to už zasa ja lepšie rozumiem. Vydať sa len pre osobné šťastie, bez všetkých vyšších podnetov — nie, to ja nemôžem. A ešte za neho — za odrodilca! To radšej zostať naveky takto — starou dievkou…“

„Vy nikdy nebudete stará dievka, vy vždy budete slečna,“ horlivo odporovala Anka.

Božena sa chutne rozosmiala. No hneď zvážnela.

„Či tak, či onak, hlavné je byť užitočnou, Anička, osožnou národu. Je nás tak málo a nepriateľ taký mocný… A horšie je to z roka na rok. Včera tatuško dozvedel sa v meste, že už ani v našich dedinských, cirkevných školách nebude sa učiť slovensky. Už siahajú nám i na abecedu — na najmenších! A cirkev, čo je i škola jej, čo si i platí učiteľa i všetko, si nepomôže… To je hrozné, Anna, to je hrozné! Nespala som celú noc… No čože si pomôžeš, slabá žena! Ach, ako želiem, že som sa nenarodila mužským! Bola by som advokátom, kňazom, možno i vyslancom. Tak dalo by sa pracovať, dalo by sa ísť budiť, brániť — ísť za našu slovenskú pravdu hoc i do temnice…“

Anna načúvala pridusenému, náruživému tónu so sklonenou hlavou. Nevedela si síce predstaviť výhodu, keby farských slečna nebola slečnou, ale advokátom alebo kňazom, no citové vzrušenie družky našlo živú ozvenu v jej smútočnom zladení mysle. Ostatne, slečnino blúznenie nebolo jej novinkou. Ona vše zverovala prostej vrstovnici ťažké pokyny svojej za ideálmi dychtivej duše.

Božena oprela sa o plot, slnce zahralo na jej žltých vlasoch; zlatistý reflex oživil jej zduchovnelú tvár. ,Ani panička na svätom obrázku,‘ podumala Anna, hľadiac na ňu zbožným pohľadom.

„Tatuško je dobrý, on ma teší, že i takto môžem byť osožnou. No čože je to, Bože môj? Azda tým, že čítam, veľa čítam, že darujem alebo predám slovenskú knihu? Niekedy idem do školy medzi deti — no čože, najviac ak prečítam im rozprávku…“

„Pán učiteľ to nemá rád…“ podotkla Anna a hneď sa zamrzela.

„Viem — neborák starec, bojí sa o chlieb… Ľahko by ho mohli preto vyhodiť z úradu. Je už starý, o rok, o dva pôjde do penzie. Možno, i tú by utratil…“

Po chvíli Božena pokračuje zádumčivo:

„Idem ta len ukradomky, keď ho niet doma. Nedávno prišla som do školy, keď bol pán rechtor na pohrebe — a čo vidím? Celá trieda plače. Naložil deťom maďarskú úlohu — podľa predpisu mali by už vedieť maďarsky myslieť… A deti nechápali nielen zmysel, ale ani slovíčka. Ktorési pustilo sa do revu, dievčatá jednomyseľne za ním — plakala celá trieda, a ja s nimi. Iba poviedka ich ukojila — slovenská povesť. Ba dokedy to vydržíme, Bože môj?!“

Deva zopäla ruky a zádumčivo zahľadela sa na hory. Boli zachmúrené, ani zavité v smútočnom sivom závoji… Lipa v kúte farskej záhrady ševelila tajomne, akoby v odvetu na trúchlu otázku. No ani v ševele lipy nebolo potechy, odobrenia…

Anna sa zberala, bo už i volal ju netrpezlivý hlas starej matky. Božena sa strhla. Nemo podala odchádzajúcej ruku. Anna schytila ju do svojej silnej, upracovanej a prv, než mohla zabrániť, prudko ju pobozkala. Zmätené nezvyklou rozlúčkou, obe devy rozleteli sa ako vyplašené prepelice.

Stará mať znepokojená voviedla Annu do komory. V šere zbadala starého otca; privrel dvere, zostali sami. Prekvapená i zostrašená Anna so zadivením hľadela do jeho rozhodne na ňu upretých očú.

„Kdes’ chodila — s kým?“ spýtal sa prísne.

„Bola som sa odobrať od slečny — v sádku,“ vydýchla zľakaná.

„Veď tak!“ Hlas starého sa stíšil, no nezmäkol. „Poviem, dievča, prv než odídeš do sveta, kde budeš ponechaná sama na seba a na Pána Boha… abys’ vedela! Tvoja mať išla pred oltár pod vencom, ale ho nebola hodna. Jej som odpustil. Tebe, ak sa previníš proti Pánu Bohu a proti nám, tebe ani najmenšie neodpustím! Abys’ vedela…“

„Dedko, dedíčko!“ zaplakala Anna zasiahnutá prudkými slovami starca.

„Starý, preboha!“ zvolala starena za dverami.

Výhražne zodvihnutá starcova päsť klesla.

„Choď s Bohom,“ doložil už mäkko a rýchle vyšiel z komory.

V pitvorných dverách stretla ho tetka Teplicová. Prišla ohlásiť Annu.

„Ideš, či nejdeš?“ volala dnu. „Chlapi sú už v ceste a ja iba teba čakám!“

Anna utrela si slzy, čo naskočili jej do očú, a spešne začala sa zberať. Chvíľka lúčenia bola pre ňu dvojnásobne trápna; na šťastie zvyk neukladal mnoho nežnosti: u ľudu lúčia sa dospelí i deti s rodičmi iba podaním ruky. Bozkávajú sa iba deti a manželia, no nikdy pred svedkami.

Anna vyšla, sprevádzaná žehnaním starej matky. Všetci vyrojili sa za ňou, starší so slzami v očiach. Anna, duchom ešte vždy pri krásocitnej svojej kamarátke, menej ťažko lúčila sa so svojimi, a práve preto sa už nezdržiavala, ale pošla cestou z dediny. Teplicová už ju nečakala; tá vbehla do krčmy, kde spolupútnici posilňovali sa ešte na cestu. Boli to samí „vyberaní“ ľudia: tetkin muž, pre nepotrebnosť „Posúchom“ zvaný, mladý Mikula a bratia Strakáčovci. Mikula bol známy opilec a rváč, čo ho žena živila. Celý rok bola v Prahe, prichádzala domov iba pre tovar a mužovi posielala na výživu. Ak jeho riadna gáža nepochodila, zobral sa za ženou a narobil jej takej hanby, že vďačne dala mu raz toľko, ako mu prichodilo, a pomocou polície odoslala ho do rodnej obce. Strakáčovci boli iba o toľko lepší, že boli slobodní, kupčili na svoju ruku, živili matku i malú sestru. Ale ani tí z práce nezbohatli. Predsa však zo sveta priviezli sa na fiakri, za čas hrali doma pánov — no do Viedne vždy opäť šli „na Cahnov“.

Anna ponáhľala sa dedinou, hanbiac sa akosi za vyberanú spoločnosť. Hoci bolo včasné ráno, ľudia jednako vychodili na ulicu vyprevadiť odchádzajúcich. Anna lúčila sa roztržite a vydýchla si, len keď dostali sa za dedinu.

Cestou bolo blato, ale to ich nemýlilo. Nebo sa jasnilo, na východe mraky sa roztrhli ako sivá tkanina, trhlinou zabelasela sa svieža obloha. Dlhé nerovné pásmo zavažských hôr jasne obrysovalo sa na úzadí zredlých oblakov. Nad rozložitou Javorinou preháňali sa biele hmly v rozličných, rýchle utvárajúcich sa a opäť rozpadávajúcich sa podobách — všetko nasvedčovalo, že bude pekný letný deň.

Výhľad na príjemnú cestu dostačil, aby všetci boli veselí. Iba Anna nezdieľala ich nálady. Ticho vzdychala.

„Veď už len nesmúť toľko,“ napomínala ju tetka. Ona šla rada; že do domu samo nič nepríde a vo svete aspoň i muž bol koľko-toľko užitočný. „Nemysli, že vo svete budú na tebe drevo rúbať, a niečo už len strpíš. Mladej chase je i tam veselo…“

„A ako veselo!“ ohlásil sa mladší z bratov, čakajúc len na príležitosť, aby sa jej prihovoril. Na Annu pokukával už dávnejšie, ale ostýchal sa akosi. Bol rapavý, jeho široké ústa boli príslovečné, dievky robili si z neho smiech. „Neboj sa, Anka, veď ty zvykneš, nech len prídeš medzi nás! Neraz, keď sa poschodíme, nasmejeme sa až radosť!“

„Hej, ale nejedna tie smiechy oplače!“ surovo rozosmial sa Mikula. Všetci smiali sa s ním, iba tetka zostala vážna. Prítomnosť mladej devy a okolnosť, že po prvý raz dostane sa do spoločnosti, kostolníkovej vnučke tak málo primeranej, predstavila sa jej zo smutnej strany… Bolo jej mladej devy z duše ľúto.

„Ja viem, prečo smútiš,“ pritieral sa k nej mladší z bratov. „Iste iba preto, že je Martin na vojne!“

Anna sa zachmúrila. Meno Martinovo len zvýšilo jej odpor proti dotieravcovi.

„No, vieš hádať!“ odsekla posmešne, s prídychom vtipu, ktorý bol hlavnou črtou jej povahy a pre ktorú ju každý rád mal. „A keby ešte teba vzali!“

Všetci sa rozosmiali. Vysmiaty zahanbene ustúpil. Mikula zanôtil žartovnú pieseň, ktorá ich pobavila; potom rozhovorili sa o predmete každému svetárovi zaujímavom: ako treba previesť viedenských policajtov, keď dostihnú a chcú zobrať tovar (podomové kupectvo nie je dovolené) a posadiť neopatrného do chládku.

Annu to nezaujímalo. Náročky zaostávala za nimi, a keď vyšli na vŕštek, čo delil chotár rodnej dediny od susedného, zastala a ešte raz pozrela dolu. Videla celú dolinu s rodiskom v lone, v zátiší stromov, z oboch strán chránenú vrchmi. Drobné chalúpky ako rozostavené hračky beleli sa v predčasne rozvitej zeleni.

Zahľadela sa na ne dlhým žiaľnym pohľadom, a keď zišli za vŕštek a celý obraz skryl sa jej zraku, ticho sa rozplakala.

Boli to smutné myšlienky, s akými Anna odchodila z domu — tým smutnejšie, že v ich úzadí neodbytne dotierali drobné pošetilé epizódky jej prvej mladosti. Drobné prípady, pošetilé do smiešnosti alebo zahanbenia, ktoré však v posledné časy tvorili jej myšlienkový svet — svet prostý, no dosť žiaľny a bolestný jej prejemnelej duši.

Keď sa utíšila, skoro s radosťou vzďaľovala sa z domova, ďalej a ďalej do sveta, v ktorom nebolo ničoho z toho, čo ju doteraz zarmucovalo. Túžila čo najskôr zájsť čím ďalej, akoby odchodom od známych osôb a miest vzďaľovala sa i od toho, čo ju trápilo.

Ranný rozhovor so slečnou a najmä neočakávaný objav starého otca ju zasiahol viac, než starostlivý starec myslel. Anna vždy s istou kamarátskou láskou myslela na otca, ľnula k nemu celou vrúcnosťou detskej duše. I pri telesnej okyptenosti večne veselý spievaval jej žartovné pesničky a rozprával povedačky, kým ostatní pracovali od svitu do mraku a vracali sa z práce ustatí a nevravní. Cele malú brával ju na chrbát a nosieval ju okolo stola „až na kraj sveta“; takéto hry ich zblížili, oboch detsky bezstarostných. No zato ak prihodilo sa jej niečo zlého, Anna nikdy nešla k otcovi, tu pomáhať musela mlčanlivá, neveselá mať, ktorá len v takéto chvíle dokazovala dieťaťu svoju lásku. Tak sa stalo, že veselý zjav otcov, ktorý pozlátil útle detstvo Annino, zatlačili do úzadia hry s kamarátkami. Iba tichú, nenáročnú lásku matkinu nenahradila ani starostlivá stará matka.

No osirelosť nikdy necítila tak ťažko, ako v toto ráno, keď pamiatka rodičov zaťažená bola poznámkou o poblúdení matkinom, ktoré len tak nestalo sa verejným, že mať vydala sa až na tretiu dedinu.

Mladé roky Annine neboli síce bez strasti detí predčasne k práci priťahovaných, no to nikdy neskalilo jej od prírody veselú myseľ. Roky sa míňali, z decka vyrástlo dievča, na ktoré milo bolo sa zahľadieť. Voľné chvíľky trávievala vo fare u kamarátky, pomáhala v záhrade alebo v kuchyni; peknoduché priateľstvo nahrádzalo obom rozdielnym dievčatám zábavy, na ktoré ju starý otec nikdy nepustil. Anna mala šestnásť rokov a v dome ešte vždy pokladaná bola za nedospelú, keď tu v májové nedeľné ráno starý otec našiel pred oblokmi pár jedličiek. Znak, že parobci pokladajú vnučku za dievku na vydaj. „Máje“ síce vyhodil, ale nemohol už zabrániť, aby podvečer chlapci neprichodili k záhradke, spevom a hrou na harmonike vyvolávať dievča na besedu.

Anna síce nevyšla, ba šelmovskými kúskami odoberala im chuť na zálety — no o rok máje zasa len cez noc vyrástli pred oblokmi. Keď Anna ešte v noci vyšla máje vyhodiť, čiasi ruka chytila ju za rameno.

„Netýkaj sa ich!“ varoval ju ktosi pritlmene.

Poznala syna majetného gazdu, Martina Kolárovie.

„Čo ťa do mojich májov?“ odvrkla posmešne.

„To, že som ti ich ja postavil, a ak ich vyhodíš, utopím sa. Utopím sa, alebo tebe vykážem niečo, abys’ vedela!“ zašeptal náruživo.

Anna sa rozosmiala: no ďalšie prejavy, nežné i výhražné, ju zmiatli. Martin bol prvý, čo preriekol k nej týmto tónom…

„A čo, ak vyhodia ich starý otec?“ spýtala sa šelmovsky.

„Tak — prídem sa zajtra večer spýtať…“

A máje zostali. Dievča zdôverilo sa starej matke a tá so ženskou chytrosťou vykonala, že starý nebránil, keď chlapci prišli popoludní s muzikou a Anna s nimi tancovala.

Od toho času Martin často prichodil večerom k záhradke. Schádzavali sa pri nej potajomne. Annu skoro prestali tešiť jeho náruživé slová. Bol od nej hodne starší, no nestálej mysle a mamkou rozmaznaný jedináčik, bol jej prichlapčenský, málo vážny i ako ženích — veď mal pred sebou tri roky vojenčiny. Ale Martin na jej narážky tak presviedčavo tvrdil, že bez nej žiť nemôže, že rozlúčenie zdalo sa i jej samej nemožným…

„Len tri roky keby si čakala — keby si sa nevydala!“ vzdychával zakaždým.

Sľúbila mu, že počká. Najmä keď v dome ináče začali hľadieť na jej známosť s Martinom. Stará mať pokladala to za šťastie, ktorým Boh spomenul si na sirotu. Starý sa dlho mračil; no naučený brať každé danie za danie dobré, prestal šomrať na parobkove návštevy.

Prišla jeseň, Martin odišiel na vojnu. No susedy priniesli zvesť, že tak, ako za Ankou, chodil i za Katrou Mrvovie, že Katra s materou boli ho odprevadiť a že v meste hostili sa dlho do noci.

Anna prijala zvesť naoko ľahostajne. No že odišiel bez slovíčka, že ostala sama so svojím žiaľom, vystavená posmechu tých, čo jej prv závideli, bolo jej, akoby jej bol život podťal.

Zvesť trápne účinkovala najmä na domácich. Stará mať vzdychala, akoby Martin ju bol zanechal, a nie vnučku. Tetka bodala ju poznámkami, lebo sa márne tešila, že Anna odíde z domu. Ale ona znášala všetko hrdinsky.

„Robíte také divy, akoby neviem čo… Nechce ma — nuž nechce! Preto ja neumriem…“

Ale potajomne temer si to žiadala…

Starého otca ešte len popudila takými rečami: nemal pre ňu milého pohľadu. Nemohli jej odpustiť, že ju Martin oklamal…

A tak Anna nemala nikoho, pred kým nebola by musela skrývať svoj žiaľ. Skoro síce poznala, že Martinov odchod nezanechal v jej srdci veľkej prázdnoty: bol pre ňu príliš chlapčenský, nezrelý, závislý od vôle materinej. No stratila tým kus krásnej vrelosti svojej dôverčivej duše. Miesto nej zasadla nedôvera, bolo jej otupne, najmä že starý otec zakázal jej chodiť na muziky. Anna zo vzdoru stránila sa i kamarátok. Ešte dobre, že rada čítala: po nedeliach zachodila do fary po knižky; pekné povesti a zborník piesní nahrádzali jej všetko. Čítanie vlastne od detstva bolo jej záľubou. Chuť ku knihám, i keď vyšla zo školy, živila v nej vrstovnica, slečna z fary, s ktorou boli za mala dobré kamarátky. Fara bola blízko, slečna Boža zavše pribehla za Ankou s novinkami, ak našlo sa v nich niečo pre ňu zrozumiteľného. Styk so slečnou mal na vnímavé dievča najlepší vplyv: zjemnela pri nej spôsobmi i rečou, primerane šla za pekným svojím vzorom.

Ale v citových veciach ani slečna nemohla podať útechy… Predmet bol príliš chúlostivý, aby sa ho dotýkali. A oči bývalej detskej kamarátky tak vnímavo vedeli pozrieť do Anninej duše, že mimovoľne klopila zrak, aby nevyčítala z nej stiesnenosť a zatajované želenie.

No Anna mala kohosi, pred kým nemusela klopiť oči, ani skrývať zatajený stav duše: po nedeliach prichodil k nim nevestin brat, tichý, málovravný parobok. Prichádzal nie tak za sestrou, ako za starým Rázvorom, s ktorým neraz presedel celé nedeľné odpoludnie. Starý pre záduch nemohol do chrámu, prečitoval si Písmo doma, a v Ondrejovi našiel pozorného poslucháča. Ondrejov otec bol miestnym hôrnym hájnikom; šuhaj vychodil s ním do hôr tajomnými chodníčkami na svitaní, keď ešte i zore spali kdesi v ružami vystlanom nocľahu, alebo večer, keď ako na povel tíchol švehol vtáctva a zanemelou horou ozývalo sa iba zimomravé škrekotanie sovy. Od prírody mäkká duša chlapcova nabrala sa posvätného ticha velebnej hôrnej samoty… Ako parobok Ondrej stránil sa kamarátov, celou dušou túžiac po zelenom svete, oživenom otcovými rozprávkami a svojou fantáziou. Sotva vládal, podobral sa „kôry robiť“ na panskom. Náhle raz mal v hore prácu, schodil dolu iba po sobotách, aby sa v pondelok už na svite opäť vracal do voňavého svojho domova. V sobotu s ním pracujúci chlapi zbehli z hájov do mesta pre plácu a obyčajne i polepšiť si po celotýždennej samote. Ondrej šiel s nimi, no miesto potúženia vracal sa s knižkou vo vrecku. Kúpenú knihu dychtivo prečítal hneď večer, potom však odnášal ju do hory a len tam nocou pri vatre čítal ju a prežíval s pôžitkom, ktorý nahrádzal mu všetky radosti dedinského života.

Záľuba v čítaní privádzala ho vlastne i k Rázvorovcom. Popri postile a iných knihách s ťažkými mosadznými sponami za roštom boli čísla starých časopisov, staré kalendáre a zošitky, ktoré Rázvora za kostolníctva podonášal bol z fary a školy. Ondrej vše nakukol na rošt, či nie je tam niečo nového od slečny… Slečna znala, že knižky nečíta len Anna, ale i samotár Ondrej a vše pridala niečo i pre neho. Ondrej sám pre knihy do fary nechodil.

Tak sa stalo, že veselá, svieža Anna bola z dievok jediná, s ktorou sa Ondrej zblížil. Po vážnom rozhovore so starým otcom Ondrej obyčajne prehovoril s ňou pár slov — pravda, nie ako jej rovný, mladý šuhaj, ale ako starší príbuzný. Bol o deväť rokov starší, ona chovala sa k nemu s istou dôverou mladšej sestry. Veselá povaha nedala jej ináče, ako požartovať i s ním, no Ondrej nevracal žarty, iba usmieval sa pri nich tichým, krotkým úsmevom.

Kým Anna šialila sa pri tanci, Ondrej prichodil k nim, zasadol v chyži, nikdy sa po nej nespytujúc. No obyčajne sedel, kým neprišla, vyhriata, vyzvŕtaná, vnútorne rozbláznená tancom a hudbou. Privítal ju mlčanlivým odobrujúcim úsmevom. Práve tak odobrujúco mlčal, keď, vyprevádzajúc ho predo dvere, zdôverovala sa mu so svojimi radosťami. Ukazovala mu drobné darčeky Martinove, perníkové srdcia so zrkadielkami, stužky, maľované obrázky s vrelým venovaním.

„Má ma rád,“ chválievala sa radostne zadivená, „má ma naozaj rád…“

Zverovala mu svoje tajnosti, bez pomyslenia, že zveruje ich šuhajovi, v ktorom mohlo by to budiť myšlienky… Videla v ňom priateľa, brata, ktorému ináče nič do snov mladej zaľúbenej dievčiny.

„Má ťa rád… jaj, to je naozaj veľká vec!“ hovorieval ironicky.

„Prečo?“ spytovala sa nadurdená.

On neodvetil. Iba raz poznamenal:

„Keby si mala brata, musela by si byť mojou ženou…“

„Vašou?“ A vysmiala ho cele otvorene.

Ondrej mal päť sestier — najmladšia z nich, ešte nevydatá, čakala, až Ondrej nájde si nevestu, ktorej brat zasa vzal by si ju za ženu. Je vo zvyku, že brat týmto spôsobom postará sa o sestru, aby zostal na otcovskom sám. Rodiny sa obyčajne zhodnú, neraz i proti rozdielom vo veku i majetku. Rodičia dávno vyzreli Ondrejovi nevestu, kde bol parobok súci pre sestru. Ale dievča nebolo mu po vôli: chodila „do sveta“ s výšivkami, nabrala sa tam polopanských, vcelku hrubých spôsobov. Ondrej ani pri nabádaní materinom nestratil s ňou slova. No preberať veľmi si nemohol: sestra za detstva prestála sypanice, stopy po nich pošpatili ju navždy, a on sám prežil prvú mladosť bez kamarátstva i lásky. Podľa súdu ľudského starý mládenec, odľud, strániaci sa každej zábavy, mohol byť rád, ak sa vôbec našlo dievča, čo ho chcelo. Ondrej do ženby vôbec nemal chuti, ale iste bol by sa oženil kvôli pokoju v dome, keby odrazu neočakávane Zuzkinho nápadníka v treťom ročníku neboli vzali „na vojnu“. Nevesta vydala sa ešte tej jari a Ondrej pokojnejšie prichodil na nedeľu z hôr, kde cítil sa bezpečný.

„Už ma ani tie nedele netešili!“ zdôveril sa Anne.

„To bola pekná láska, tá vaša,“ smiala sa ona.

„Láska? Neprosil som sa jej, nechodil som k nej. To iba ženy priadli.“

„A vy ste sa dali! Pekný mládenec, čo ho musia baby oženiť! Čo si sám nevie vybrať, nahovoriť.“

„Dnes by som už vedel… Dal som sa, kým som myslel, že je to len tak. Že je to len ako kúpiť niečo alebo predať — z nevyhnutnosti. Teraz už viem, že to nemožno bez lásky, bez pravej lásky…“

Ondrej sa zamlčal i ona zamyslene zadívala sa pred seba.

„Keby sa to mohlo vedieť, ktorá je pravá, tá láska,“ vzdychla a usmiala sa.

Predstavila si v mysli šialeného Martina, ich kusé, smiechom pretrhávané rozhovory, čo vlastne ani rozhovormi neboli, jeho ľahtikárstvo v každom slove, vo všetkom… Sedela na podstienke, Ondrej o veraje opretý skláňal sa nad ňou; na oboch mesiac lial strieborné svoje svetlo a s ním podivná clivosť padala jej do duše. Zľakla sa, ako ďaleko, kdesi v úzadí, bol Martin od toho, čo v takúto chvíľu cítila, čo si žiadala!

„Keby sa mohlo? Oj, to nie je nič ťažkého! Len ísť za ňou, hľadať ju, hľadať opravdive. No nie tam, kde dáva sa pošetilá mladosť, krása, rozkoš. Tam zriedka býva ona opravdivá… Treba ísť po ňu ta, kde ti rozumejú tak ako nik na svete. I v tom, keď ťa zlé stretne, i v tom, čo ťa teší… Hlavné je, aby ťa rozumel, lebo som i čítal kdesi, že rozumieť znamená milovať…“

„Vy vedeli by ste tak radi mať?“ spytuje sa váhavo, zadivená.

„Ja? Áno — ju, jedinú…“ riekol ticho, akoby kamsi do striebornej, svitom mesiaca zaliatej diaľky.

„Ktorú…?“ spytuje sa nesmelo.

A divno, žiaľ zachodí ju pri tej otázke. Žiaľ, i úzkosť, že počuje meno neznámej, meno, ktoré ktozná prečo zabolí ju v duši… A predsa strežie za odvetou dychtivo, so zatajeným dychom. No on mlčí, zblednutý, akoby bojoval sám so sebou, či má zradiť vlastnú tajnosť. A ona ženským citom tuší, že nebude to spoveď radostná, spoveď šťastného, milujúceho a milovaného…

Na ulici ozval sa spev. Ako urážlivý disharmonický tón profánne vpadol do krážu striebornou niťou súladu nasnovaného na podstienke… Spev sprevádza rozvŕzganá Martinova harmonika.

Ondrej stiahol klobúk na oči a bez odobierky stratil sa v šerom sade.

V nedeľu čakala ho dychtivejšie ako Martina, no Ondrej nechodil. Miesto neho prišli ochotné ženy so zvesťou o nevere Martinovej. Stará, čo do poslednej chvíle úfala, že ho vyreklamujú, a už sa hotovila na svadbu, spustila lamentácie; tentoraz zhodná nevesta jej úprimne pomáhala. Anna ich sprvu tíšila, potom od žiaľu i zlosti sa rozplakala… Starý z izby načúval, konečne rozpajedilo ho verejné pretriasanie veci, s ktorou múdro malo sa mlčať. Rázne vykročil medzi ženy.

„A čo vy tu stvárate, aké paškály?“ zahrmel prísne. „Kto tu nemá čo hľadať, nech sa berie!“ Hlas zvýšil sa mu hrozivo. „A nech mi nik viac do môjho domu s takým nechodí, lebo…“

Ženy uhádli nedopovedané a v tej chvíli sa vytratili. I domáce rozleteli sa za robotou. Anna šibko prikľakla v pitvore k zemi a začala ju mazať vechťom. Tvár starcova bola červená, nepokojne ďubkal po pitvore.

„A tebe to priam bolo treba, ty — ty… výškerica!^[2] Tu máš tvoje tance, tvoje chichoty! Teraz už môžeš želieť, oplakávať vlaňajší smiech! Ale nech ťa nevidím fňukať… Hlavu ti odrazím — šteňa! V mojom dome pokoj, to ti povedám… Dosť nás Boh skáral hen — s tým, ešte ty budeš pričíňať!“ Syn nechápavo díval sa zo dvora, jeho bezvýrazná tvár sa hlúpo usmievala. „Nech mi ešte ktorýsi vkročí do domu — nohy mu polámem! Ale i tebe, ty, ty…!“ starec pridal nadávku, aká nikdy nevyšla mu z úst.

Annu znova zaliali slzy; chcela vybehnúť z pitvora; vo dverách zrazila sa s Ondrejom. Jej vyľakané oči rovno stretli sa s jeho čistým, skúmavým, sústrasným pohľadom…

Keď pozde večer šla na vodu, ktosi znezrady chytil ju za ruku a stíska ju silne, vrúcne.

„Banuješ?“ spýtal sa pridusene.

Pred ňou vyvstali jeho sústrastné oči, plné poľutovania… Urazená jeho sústrasťou sa mu vytrhla.

No otázkou Ondrejovou sťa bolo by sa čosi prelomilo v jej duši. Nechtiac pripomínala si jej príznak, jej nežné sfarbenie. Akoby bol ňou posvietil do jej duše: i tak bledý obraz toho druhého ustupoval, unikal pred čímsi novým, jasným, dojímavým ďaleko do úzadia… Bledol a unikal do diaľky, v ktorej vídala ho už len ako nerozmyslenú zahanbujúcu pošetilosť.

V nedeľu starý sám prečitúval si večne zaujímavú kapitolu o Samsonovi a Filištínskych. Čítal ju vždy, kedykoľvek postretlo ho niečo nemilého; porážku mocných a víťazstvo Bohom nadaného Samsona zlučoval so svojou náladou — pre potešenie.

Ondrej neprišiel ani na druhú nedeľu, ba ani na tretiu. Miesto neho nevesta nosila z domu o bratovi zvesti neuveriteľné. Zuzke opäť triafalo sa „šťastie“, zasa „z kríža“ — no Ondrej vzoprel sa rezolútne. Nech si vydávajú, ako chcú a kedy chcú — on sa na rozkaz ženiť nejde. Neslýchaná neposlušnosť vzbúrila celú dedinu. Ba pohoršenie vzrástlo, keď Ondrej chytil sa k hrádockému panstvu za hôrneho hájnika a iba tak s kapsou a palicou vysťahoval sa do zavážskych hôr. Mlčanlivé hory prijali ho v slávnostnom, pestrom rúchu predjesennom, prijali ho ako láskavá mať tajnosť milého, pošetilého decka — a zatvorili sa za ním…

Prišla zima, lístie opadalo, v prírode bolo ako po pohrebe. Krátke sychravé dni a nevľúdne nekonečné večery tiesnili Rázvorovcov do jedinej chyže. Bolo ich v nej plno, drobné, všedné záujmy všedného života stali sa akosi jednotnými, všeobecnými — v nich zanikala Annina samostatnosť. Starý otec sa mračil, večerom spievaval piesne o súžení a svetskom kvaltovaní duše pobožného, alebo o mukách pekelných; všetkých, ešte i deti prenikal z toho mráz. Iba mladý sa usmieval, i nechtiac, pochybujúc. ,Vrav si, vrav, ja ti beztak neverím,‘ hovoril jeho večný úsmev slabomyseľného človeka. Jediná nevesta zviedla Annu do chrámu — len zriedka zachodila k slečne do fary pre knižku. Konečne na čítanie ani nebolo času: ženy súrili s priadzou. V ustavičnom, ale jednotvárnom ruchu Anna bola úplne osamelá. Jedinou chvíľou, čo využívala pre seba, bol podvečer. Vychodila na podstenu, v zamyslení načúvala blížiacim sa krokom v akomsi neodôvodnenom očakávaní mladosti. A ustato zatvárala oči, keď osamelý chodec prešiel pomimo a vzďaľoval sa náhlym, zamierajúcim krokom.

*

Cesty dobre ubývalo: bolo iba deväť hodín zrána a naši rodáci prešli už do tretieho chotára. Po zmäknutej hradskej dobre sa šlo, ani horúčosť sa nesľubovala. Mraky už rozišli sa cele, čisté, belasé nebo klenulo sa nad osvieženou jarnou prírodou. Pole bolo už zelené, hory ani zaodeté v zelenom vlnivom hodvábe, tmavšie oziminy súladne družili sa k jasnejším, slabšie podrasteným jarinám; medzi nimi kde-tu do červenkasta hrala do kvetu sa chystajúca včasná trojka. Popri ceste dva nepretŕhajúce sa rady čerešieň dôverčivo vystierali zelenými bobuľkami husto posiate vetvy, akoby boli zabudli, že rok čo rok donaha ošarpe ich bezohľadnosť pastierov a pocestných. Prvé nadšenie prírody so zimničným chvatom vytvára, modeluje, rozostavuje, farbí nádherné svoje výtvory, iba čo k životu hotové dielo poťahuje ešte štetcom jarnej, životom dýchajúcej nálady…

Anna počínala si všímať meniacich sa obrazov, ale ony nerozptýlili jej smutné myšlienky. Mysľou neprítomná šla so spolucestovateľmi, ktorí neprestajne hlučne hovorili. Chvíľková tesknota, ktorej neubránil sa ani citom tupý Mikula, prešla, ako vykročili z rodného chotára. Teraz už len tešili sa na voľný život vo svete, neuvedomele bohatý stále novými dojmami. Roztúlaný „svetár“ doma túži po nich, neusporiadaný život vábi ho pudom sťahovavého vtáctva. Veselými výhľadmi usilovali sa navnadiť i mlčanlivú Annu; no ona nejavila ani trochu radosti a na prihováranie odpovedala na pol slova, až prestali si jej všímať.

Prechádzajúc najbližším mestečkom, prebrala sa zo svojich dúm dôkladne: zazrela Ondreja! Šiel proti ním, v polosviatočnom obleku, s palicou v ruke, s horárskou kapsou pri boku, ako vychystaný na dlhšiu cestu. Anna si skrúšene priala, aby ju nezazrel, ale na jej ustrnutie on pozdravuje zďaleka a berie sa rovno medzi nich.

„Vy ste sa pozde vybrali!“ volá na nich kamarátsky a usmieva sa. „Čakám tu už dobrú hodinu — nazdal som sa, že ste ma vlastne predbehli…“

Vysvitlo, že sa dozvedel o nich cestou; ide do Čáčova, panstvo chce si zariadiť správu na mletie kôry v svojom mlyne, nuž ho vyslalo pozrieť mlynský kameň.

„Idem s vami, ak ma vezmete…“ doložil veselo.

Všetci potešili sa novému spoločníkovi. Iba Anna sa uťahovala, akoby rozmýšľala, či ísť ďalej, či sa vrátiť. Ondrej zrejme obchádzal ich dom celú zimu — a teraz postretá ju poníženú spoločnosťou, s ktorou sa vybrala. Zahanbila sa, ako vtedy, keď starý otec vykríkol na ňu ako na pobehlicu — a on práve natrafil sa k tomu! Akoby si náročky vyberal chvíľky, keď je ponížená, zahanbená… pomyslela so vzdorom.

„Že sa ti chce pešky konať toľkú cestu, Ondrej!“ divila sa tetka.

„Prečo nie?“ odvráva veselo a prirodzene dokladá: „Triafalo sa mi, mohol som sa odviezť s kupcami, čo šli z Nitry z jarmoku; no myslím si, škoda peňazí…“

Obzrel sa na Annu, ona zmerala ho pohŕdavo. Začervenal sa — no sotva porozumel jej veľavravnému odstŕkavému pohľadu. Hľadí na ňu krotko a ide rovno k nej.

„Koho vyprevádzaš, Anna?“ spytuje sa mäkko.

„Nikoho — ja tiež idem do sveta,“ priznáva sa úsečným hlasom a už sa neodvracia ako v prvej chvíli stretnutia.

Priznaním sa, že mu ľúto bolo peňazí na odvážku, vzbudil v nej istú nechuť. ,Nedarmo vravia o ňom, že je lakomec, čo ani sebe nedopraje!‘ pomyslela si. Cíti k nemu dvojnásobný odpor a je jej akosi ľahšie pri tom.

„Mohla si radšej doma zostať.“

„Prečo?“ spytuje sa hrdo a opäť meria ho vzdorovite.

Čo mu záleží, aby nechodila do sveta, keďže mesiace ani neuchol o ich dom? A má v ňom sestru — vlastnú sestru.

Musel si všimnúť jej odmietavého chovania sa, lebo hneď zamiešal sa medzi chlapov. Horlivo pustil sa s nimi do hádky, že Čáčov nie je tak ďaleko, ako oni tvrdia, že môžu ta dôjsť dobre pred večerom a prenocovať.

Anna ho mlčky pozorovala a divila sa. Bol cele iný, ako ho kedysi znala i predstavovala si v myšlienkach. Šiel vyrovnaný, nie ťažkým krokom človeka priahaného do hrubej roboty, ale s hlavou vztýčenou, naučený blúdiť zrakom vo vonných, tajomne šumiacich korunách horských krásavíc. Jeho sivé oči nestratili čistoty, no prehĺbili sa, akoby zosilneli — tak ako zosilnel, zmužnel celý jeho zjav. I reč znie ináče: vyjadruje sa isto, určitými, skladnými vetami, ani čo by z knižky čítal. Iba keď pozrie, keď nevdojak zachytí jeho priamy pohľad, vidí, že pohľad je ten istý, úprimný, oddaný, ako kedysi, kým postával s ňou na podstienke. Nie ako parobok, šuhaj, zachodiaci za dievčinou. Ako príbuzný, nič neznamenajúci a nič nežiadajúci pre seba…

Do poludnia prešli práve polovicu dennej púte, i zastavili sa, aby si oddýchli. Po stráňach a dolinách roztratené kryli sa rozsiahle kopanice (lazy); obilie tu bolo nižšie, celá príroda menej vyvinutá. Zato lúky popri ceste, zvlažované husto vyvierajúcimi pramienkami, vystielali sa husto podrastenou drobnou trávou; v nej žiarili celé záplavy zlatého záružia. Nad celým obrazom, ako energickým štetcom načrtnuté úzadie, trónila Javorina; raz vysoká, raz spľaštená sprevádzala meniaci sa kraj, akoby pridržiavala vzďaľujúceho sa pútnika.

Na vŕšku pri ceste vábila krčma — riadna stanica svetárov. I teraz prišla veľmi vhod: „posilnenie“, čo chlapi nabrali doma, vyšumelo, bolo treba ho nahradiť. Tetka s Annou zostali von; obe boli ustaté, nesúc batohy, kým mužskí šli naprázdno. O chvíľu vyšiel Ondrej; Anna rýchle schovala koláč, čo si ujedala.

„Rád by som sa vody napil,“ ospravedlňoval svoj príchod. Dolu pod cestou na lúke bol prameň, zakrytý slamenou strechou. „Voda by bola, ale z čoho sa napiť?“ doložil a pozrel s úsmevom na Annu.

Ona sa robila, akoby nerozumela. Mala v noši hrnček na vodu, no bola by musela ísť k studni s Ondrejom, a to bolo pre ňu trápne. Zobral sa teda sám, sňal klobúk a prehnúc particu na spôsob žliabka, nabral vody. Ale hneď vylial ju na zem.

Anna neodolala: vzala hrnček a zišla za Ondrejom. Jeho oči zažiarili jej v ústrety, keď podávala mu nádobku s vodou. Miesto, aby pil, Ondrej mlčky zastal pri nej.

„Nemala si sa vybrať do sveta, Anna!“ preriekol pritlmeným hlasom, sústrasne dívajúc sa jej do očú.

„Prečo?“ spýtala sa nakrátko, vyhýbajúc jeho pohľadu.

Po mnohom premýšľaní o ňom, o záhadnej jeho povahe, porozumení, ktoré u neho nachodila, a netrpezlivej, neodôvodnenej túžbe, s akou ho očakávala celú zimu, bolo jej trápne byť s ním osamote a v takýchto okolnostiach. On sa osamostatnil, zmužnel, vzrástol v očiach všetkých; ona, hľa, nútená je na cestu svetom ako z najchudobnejších…

„Keby si znala, kam ideš, medzi akých, neopytovala by si sa. Čo všetko musíš preniesť, na čo zvykať, s akými ľuďmi žiť v jednej chyži. Sprobúval som tie chodníčky i ja, no nevydržal som, hoci som chlap. Radšej v pustej hore o polnoci, ako s nimi, kde počuješ iba ošklivé reči, surovosť, hrubosť… Bližšie sú mi divé skaly, ako takíto ľudia! A ešte ty, Anna! Budeš medzi nimi opustená, Anna. Opustená a nešťastná.“

Anne preletela mysľou spomienka na Martina, na dlhú trápnu zimu, na osamelosť medzi svojimi. Jedine jeho príchod bol by ju mohol potešiť — a on neprišiel. ,Tak čo sa teraz stará do jej cesty?‘

„A ja predsa rada idem,“ odtušila tvrdo.

Ondrej zamĺkol a zamyslel sa. Odpoveď preťala niť jeho rečiam, proti nej nedalo sa nič namietať.

„Nebodaj, ťahá ťa niečo do Prahy?“ ozval sa po chvíli, a pozerá na ňu tak, ako kedysi, s krotkým, tichým úsmevom.

Anna porozumela a rozosmiala sa s trpkou posmešnosťou.

„To by sa vyplatilo ísť kvôli niektorému do sveta!“

A chcejúc skončiť trápny rozhovor, doložila:

„Čo ste neostali v krčme, s ostatnými?“

Ondrej sa zmiatol, no hneď odvetil:

„Je ich tam veľa — a bol som smädný. Pálenky nepijem a víno je tu nanič a drahé…“

Anna sa posmešne usmiala a pošla za svojou spoločnicou. Ondrej nepreriekol viac ani slova; vošiel do krčmy.

Oddychovali zo dve hodiny, a ešte ledva podarilo sa ich vyvolať z krčmy. Všetci boli veselí. Mikula práve nabral si viacej, ako mu bolo treba. Pospevoval i tancoval po ceste, a keď mu Jedličková nadala do bláznov, chytil ju okolo pása a zatočil ju s batohom ani v tanci. Všetci sa smiali, ešte i Ondrej sa uškŕňal, akoby ho nič na svete netrápilo.

Anna bola namrzená. Ako rada šla z domu, tak si teraz žiadala, aby už bola kdesi na mieste. Nezvyknutá na dlhú púť, počali ju nohy bolieť a najmä umáral ju krik a nezbednosť Mikulova, žarty, pri ktorých horela studom. Kým bol triezvy, hľadel na prítomnosť dievčaťa — pálenka rozviazala mu zdržiavaný jazyk. No posmelila i mladšieho Mrakáča. Pritieral sa k Anne, zamilovane sa na ňu usmievajúc, čo ho už cele zošpatilo. Doma si netrúfal, no že šla i ona do sveta, a ešte na Cahnov, to robilo mu ju akousi seberovnou.

Anna hrdo odrážala zamilované útoky.

„Daj jej pokoj,“ ohlásil sa jeho brat, urazený, že neprijíma jeho lichotenie, „veď vidíš, že je to Kyselica!“^[3]

„No, pyšná je! Ale nech len príde medzi nás, veď ona skrotne!“

„Radšej do pekla!“ odľahčila si už cele jedovato.

Ale záletníka to neodstrašilo: obratne pritočil sa k nej a objal ju — no ona odstrčila ho tak silne, že sa potočil a padol.

„Ohavník!“ volala za ním, utierajúc si slzy, čo jej zlosť i stud pred Ondrejom nahnali do očú.

Ondrej — zo všetkých sám cele triezvy — už pri počiatku scény zrýchlil krok a, akoby nebol počul, nevšímavo kráčal vopred.

Bol podvečer, keď konečne zazreli vežu čáčovského chrámu. Tamojšia krčmárka, so všetkými známa, ochotne im dovolila prenocovať v stodole. Na širokej, tvrdej mlatovni natrúsené bolo slamy, nad ňou lešenie ešte nabité voňavým senom — nocľah, že si svetári lepšieho žiadať nemohli. Všetci boli ustatí a pospali ako zarezaní.

Anna nemohla usnúť, rozčúlená dojmami a neutešenými výhľadmi. Nebola zvyknutá na spoločnosť, do akej sa dostala; dom, v ktorom vyrástla, predsa len patril k najváženejším v obci: medzi týmito a ňou i pri zdanlivej rovnosti bola priehrada nárokov na postavenie v spoločnosti zdanlivo rovnej, ale vzdialenej vzťahmi a mravom. Cestou dostalo sa jej poriadnej príučky, hoci všetko, čo Mikula a spoločníci stvárali, boli žarty, v ktorých nik nevidel ani urážky, ani neslušnosti. A predsa povedomie, že bude nútená žiť s nimi, alebo s ľuďmi im podobnými, ju ľakalo. Prvá noc s nimi, ďaleko od rodného domu, z ktorého sa ešte nikdy nebola vzdialila, zdala sa jej nekonečnou.

Mýlilo ju i hlboké dýchanie spiacich a z priekladníka sa ozývajúci, meniaci sa chrapot Mikulov. Vráta boli iba privreté, nimi padal dnu pruh mesačného svetla, ktoré sťa vábilo by von pod božie nebo. Anna potichu vyšla pred vráta na svieži vzduch. Sadla na zem, potrúsenú slamou, a objímuc kolená zloženými rukami, zahľadela sa pred seba. Stodola bola v sade, stromy vrhali dlhé tiene, tvoriac lahodné šero; hviezdami posiate nebo strácalo sa vo výške tajomnej a prehĺbenej. Z diaľky niesol sa šum dedinského mlyna ako tichý, do moll prehúdajúci príhovor vzdialeného vodopádu. Bola opravdivá jarná noc, vlažná a tichá, tajomná i priezračná, podľa nálady pozorovateľa tajaca v snivej nálade i sladké očakávanie mladosti, i clivosť jej tajných, neúprosných utrpení.

Anne bolo smutno, no utíšila sa v samote a oddala myšlienkam. Už v prvý večer cítila sa ďaleko od svojich, hoci prítomnosť Ondrejova (ktorý tiež utiahol sa s chlapmi do stodoly) viazala ju ešte akosi s domovom. Jeho prítomnosť ináče len prehĺbila prázdno v jej duši: Ondrej ďalšou cestou sa jej zrovna stránil. Najprv ju varoval, vystríhal pred „svetom“ i spoločníkmi, potom pridal sa k nim. Cítila sa tým dvojnásobne osamelou.

Anna ticho zaplakala.

Vráta vrzgli, pred ňu padol tieň. Vzhliadla a div neskríkla ľaknutím: pred ňou stál Ondrej.

„Neľakaj sa, ani ja nemôžem spať — a počul som, že plačeš.“

„Prišlo mi ľúto, keďže nikdy nebola som vo svete,“ prerušila ho zmätená, že ju pristihol.

Ondrej oprel sa o vráta. Neteší ju, mlčí, akoby čakal, až uľaví si slzami. Svetlo padá na neho: stojí so sklonenou hlavou, čosi trpezlivo očakávajúc. Práve tak vídala ho kedysi, keď chodieval k starému otcovi a zastavil sa s ňou. I vtedy akoby očakával od nej slová, zamyslený, ale určite pokojný.

„I mne samému je smutno,“ preriekol po chvíli ticho a vážne, „som síce na svojom chlebe, ale jednako len medzi cudzotou — nik ťa nezná, nik sa nestará, či ťa čo trápi alebo teší.“

Anne znova vypadli slzy z očú. Ondrejove clivé slová prezrádzali jej vlastnú myseľ. A i jemu šli rovno z duše: neočakávane vyslovoval, čo precítil, nad čím veľa rozmýšľal.

„I so mnou je to ináče, ako sa sľubovalo. Keď sa mi triafala služba, myslel som: Len sa ta dostať, na svoj chlieb, budeš najšťastnejším človekom na svete. Budeš mať svoj pokoj, nik ti nebude vôľu hatiť, ani žiadať od teba, čo dať nemôžeš. Hora ti neublíži — budeš ani v raji…“

„A vari ste nie?“ spýtala sa so záujmom.

„Hej, ale predsa nie je to tak, ako som si predstavoval. Kedysi všetko zdalo sa krajšie, radostnejšie. Myslel som: Len slobodu si zachovať, ináče nech sa robí, čo chce. Budeš sám, ale pri pokoji… A ono nemyslel som, že pokoj musíš mať tu dnu — v srdci, v duši… A toho nemám… Rozišiel som sa s rodičmi, lebo ma nútili do veci, akú nemohol som ani im spraviť k vôli… Nebodaj počula si o mne pekné reči!“ rozosmial sa nútene.

„Ach, čoby… ibaže ste nechceli, keď sa Zuzke triafal vydaj…“

„Že som sa spriečil, keď sa jednali o mňa, ako, neprimeriavajúc, o nemé zviera na jarmoku. Zato, že sa sestre triafal vydaj, mal som sa ženiť i ja, a to s takou, s ktorou som nikdy slova nepreriekol. Ktorú neznám a ona mňa ešte menej a ktorú by som nikdy nemal rád… Roky prenasledovali ma myšlienkou, že si musím vziať tú, čo sa pri tom Zuzka opatrí, až sa mi zošklivi všetko. Utekal som do hôr a konečne z domu ma vyštvali. Núkal som Zuzke, reku, nemusíš sa vydať. Veď ani ty nejdeš z lásky a dobrej vôle. Poď, reku, so mnou, dobre nám bude. Budeš gazdinou, i kravu kúpim, ak chceš. Bude nám dobre v horách, na pokoji. No ona ani počuť…“

„Nechcela?!“ zadivila sa Anna. „To veru mohla radšej…“

„A ako nám mohlo byť! Služba dobrá, stavanie i ohrev zdarma, a ešte deputát… Je pravda, bývanie v hore — ale aká hora! Dovôkola borová, zelená v zime i v lete, ani rozmarín. Keď ju slnko prehreje, vôňa ťa zadúša… A dolu stráňou k dedine bučina, tráva ani na nivách a z jari v nej plno fiál bledých a zrosených…“

„Tam musí byť naozaj krásne,“ snivo podotkla Anna.

„Krásne — a dobre, Anna,“ rozohnil sa myšlienkou, že mu porozumela. „Z jari, ešte hora iba chystá sa pukať, už v úžľaboch spieva drozd a ako spieva! A za ním stehlík, a potom kukučka, a dolu v kroví večerom slávici… ani čo by ti dušu kolísal… Za čas bolo mi tam naozaj dobre…“

Anna počúva jeho slová, v ktorých trasie sa radosť zo života. A ju samú prejíma neznáma slasť. Akoby sa pred ňou prestieral obraz čohosi nového, žiadúceho… A nediví sa, že sa rozhovoril, že hovorí s ňou, ako s niekým, komu dôveruje, o ktorom vie, že ho rozumie. A jeho dôvera plní jej srdce hrdosťou: veď každým slovom prezrádza, že nesedí pri nej niekdajší nesmelý, nikým neocenený Ondrej, ale vyspelý mládenec, chlap svojej vôle.

„Začas mi tam bolo ozaj ani v raji,“ doložil po chvíli akosi sklesle.

„Začas?“ zadivila sa ona. „Nuž či vám je už nie?“

„Už nie tak, ako sprvu, ako som si myslel… Hora je predsa len hora, pohovie ti, ale ťa neuspokojí. Je akosi len sama pre seba… Ešte ak si veselý, i ona akoby húdla, spievala do tvojej nôty. No ak si zaželený, nie žeby ťa tešila, ešte viacej ťa rozsmúti, ešte ťažšie cítiš, že si sám…“

Ondrej, akoby v zabudnutí, prisadol k nej, tesne k jej boku. Po prvý raz zľakla sa jeho blízkosti, je zmätená, no i sladký pocit bezpečnosti prejíma ju pri jeho boku.

„Čože, mládencovi samota!“ usmiala sa, porozumejúc jeho žalobe. „To nie tak, ako my, ako keď je dievča samé. A ešte sirota…!“

Posledné slová vraví viacej pre seba a tichý žiaľ opäť vkráda sa jej do duše. No nie už otupný, bezútešný. Veď cíti, že jej tesknota nachodí porozumenie, ozvenu v jeho súcite.

„Ani s mládencom je to nie ináče,“ vraví on presvedčivo, vnímavo zachytiac zmysel nedopovedaného. „Je pravda, mládenec sa môže oženiť, kedy chce, ale ani to nie je vec ľahká… Ba práve ešte ťažšia ako dievčaťu. Lebo ono len čaká, a keď príde k veci, rečie áno alebo nie… A ešte vždy má čas rozhodnúť sa tak alebo onak…“

Anne prišlo smiešne.

„Aké rozhodovanie, keď sa dvaja majú radi?!“ vraví rozmarne.

No pozrúc zo strany na neho, zarazila sa: opäť sedí skľúčený, v tvári nesmelosť ako kedysi, a veľká, veľká akási starosť. Vážne pokyvuje hlavou.

„Hľa, aké ste vy, ženy! Ako ľahko vy to všetko beriete! Kým my vyhutujeme, rozmýšľame, skusujeme, vy, ženy, rovno, bez rozmyslu… A predsa ste istejšie — hádam preto, že ste skúsenejšie… Ako, hľa, ty, s Martinom…“ doložil nevhodne.

Anna sa zapálila studom.

„Toho som ja nemala rada,“ bráni sa rozhodne.

„Nemala — viem, že nemala! A predsa ťa ťahalo k nemu. Pre iného si nemala myšlienky. Nemala si ohľadu…“

„Čo som ja mohla vedieť?! Iný nechodil k nám, možno, práve iba preto, že len on…“

„Nik nechodil… iba on, Anna, a ja…“

Ondrej nedopovedal, doplniac vetu núteným smiechom — ale ona porozumela.

„Vy, Ondrej — kdeže by vy!“ Ondrej prudko vstal.

„Nuž, áno! Kdeže by ja! Som starý mládenec a ani trochu taký, ako tí druhí… Som už starý — kdeže by ja mohol pomýšľať!…“

„To som neriekla,“ pretrhla ho, ľutujúc, že ho obrazila, že ju nerozumel. „Nie ste starý, ale hej, ste inakší, ako tí druhí — a vždy ste čosi svoje zmýšľali…“ doložila, nechtiac, s výčitkou. Ondrej chytil ju za obe ruky.

„Nie je pravda, nie je pravda!“ bráni sa dôrazne. „Keby bolo tak, keby som bol zmýšľal, nebol by som teraz tu — nebol by som šiel ako blázon deň cesty len zato, aby som ti riekol, aby som sa ťa spýtal…“

Annine ruky silne sa trasú v jeho. Akoby sa chceli vyslobodiť… No on tríma ich silne, vrúcne a priťahuje k svojej hrudi, kde srdce prudko bije sladkou, vyčkávanou nádejou. Priťahuje ich mlčky, lebo slová sú už pre oboch zbytočné…

*

,Tá ľahko rozuzlila svoj problém šťastia,‘ podumala slečna z fary, spamätajúc sa z prekvapenia, keď Anna, Ondrejova verenica, na druhý deň skrsla pri záhradke. ,Z čista-jasna ide sa vydať, a to za človeka, s ktorým doteraz ani nezatušila možnosť ľúbosti… Jednoducho si porozumeli, zblížil ich život, pre ktorý sú si jeden druhému potrební… Spoločné záujmy, odkázanosť muža na ženskú pomoc, a naopak, v potrebách najvšednejšieho života vykonajú ďalšie… a nie je vytvorené, že budú svojím spôsobom naozaj šťastní… Tí netrápia sa nešťastím národa, ani nebudú si kaliť dni rozdielnymi náhľadmi na národnostný problém… Oni prosto, prirodzene plniť budú úlohu zdravých, k životu povolaných malých častíc veľkého telesa… A hľa, my! Dychtíme za ďalekými, možno nedosažiteľnými ideálmi, im podmieňujeme svoje osobné šťastie — a kým viažeme sa k požiadavkám celku, k snom možno i márnym, čo sa nikdy neuskutočnia, zatiaľ zanedbávame, azda i navždy strácame možnosť byť užitočnými tam, kde stačia naše sily, nám prírodou udelené schopnosti…‘

,Ktozná, či i v mojom prípade mama nemá pravdu? Či nie je i mojou povinnosťou vydať sa — vydať sa, čo i za človeka, ktorý nemá síce sily boriť sa za národ, ale zato môže byť verným božím služobníkom ľudu slovenského, charakterným pracovníkom na poli všeľudskej humanity, dobra?… Možno, bolo by i potrebné stáť pri boku, chrániť ho od ďalších pokleskov? Zaujať miesto pri krbe — predchytiť ho inej, ktorá, možno, nebude ho strážiť, ale ešte posotí na zradnej ceste… Azda bolo by záslužným dielom v jeho deťoch vrátiť národu, čo on nezachová… alebo len spolu s ním, utiahnuto konať dielo ľudskosti: radiť, pomáhať, milovať bez rozdielu?‘

No predstava, ako chvíľkove blysla mysľou, tak zmizla… Mladá idealistka energicky potriasla hlávkou — a pre uspokojenie zahĺbila sa do lahodivo sviežich veršov Sládkovičových.