ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Črta

„Vy ste sa snáď počas celého vášho manželstva nikdy nepohnevali?“

„Nikdy! Totiž vážne ani raz,“ ochotne prisvedčil pán Chvojka, nežne pozerajúc na svoju ženu, našu hostiteľku. Bola to staršia, v každom ohľade úctyhodná pani, a že ich dvadsaťročné manželstvo všeobecne známe bolo ako vzorné, ani nečakala som inú odvetu.

„Ej, mužu, a klobúk?!“ položartovne, poloprísne zahovorila pani Chvojková. Prítomní hostia, akiste porozumejúc narážke, chutne sa rozosmiali. Domáci pán sa začervenal.

„Ach, Bože, vari mi už nikdy tú hlúposť neodpustíš?“ sťažoval si so strojenou ľútosťou v hlase.

„Odpustiť ako odpustiť — ale prečo starý hriech zakrývať novou lžou?! Veď nielen že sme sa v druhom roku po svadbe dôkladne pohnevali, ba viacej ešte: ty si sa vtedy zamiloval, a ja…“

„Zamiloval, zamiloval! Vari ešte neveríš, že nebolo nič takého vo veci?“ vyhováral sa už ozaj rozpačite, vidiac, že zraky daktorých hostí obracajú sa naň s podivením i podozrením.

„No, len nech sa to šťastlivo skončilo. A vďaka Bohu, skončilo sa tak pekne, že snáď jedine tej príhode môžme ďakovať, že sme si tak pekne porozumeli — však?!“ A pani Chvojková ani mladá zaľúbená žienka privinula sa k manželovi.

„Ale teraz už povedz, čo to bolo, že by si naši hostia bohviečo nenamysleli!“ upomenul ju pán Chvojka, a keď všetci poprosili sme ju o to, ochotne pristala.

„Teda: stalo sa to v druhom roku nášho, môžem riecť, naozaj šťastného manželstva. Zobrali sme sa z lásky a zhodovali sme sa vo všetkom. Mne lichotilo, že kto mne kvôli zriekol sa lesklej vojenskej dráhy (a ako šumný poručík mohol i tam mať svoje ,šťastie‘) — nono, starký, preto nemusíš spyšnieť: vieš, že láska i čierne vidí bielym a naopak,“ rozosmiala sa vypravovateľka. „Teda: lichotilo mi, že z poručíka z lásky ku mne stal sa jednoduchý dedinský gazda a vediac, že on tiež cení si pri mne moju chuť do práce, snažila som sa byť čo možno starostlivou gazdinkou, pozornou ženou. A tak žili sme si v peknej zhode.

Jedného dňa, bolo zavčas rána a práve kŕmila som hydinu, čo bolo mojou najmilšou starosťou, zrazu počujem pred bránou výkrik a hneď nato volanie o pomoc. Prestrašená odhodím košík so zrnom a letím k bráne; môj muž práve rúbal kvôli telocviku pod kôlňou drevo a počujúc výkrik, letel i on. Oba nazdali sme sa, že vonku deje sa čosi hrozného, ale keď sme vybehli pred bránu, náš strach zmenil sa v srdečný smiech. V bojovnom postavení zazreli sme elegantnú dámu, horlivo oháňajúcu sa červeným slnečníkom proti nášmu kohútovi. Bol to veľký, už trojročný kohút, a nebál sa nikoho. Jeho bojachtivosť narobila neraz vo dvore veľa hluku a muž nástojil, aby som ho odpravila, ale bol to môj miláčik a práve jeho smelosť sa mi páčila. Teraz pravdepodobne nasršila ho červená farba slnečníka i vkusný červený papierový klobúčik, ktorý zdobil hlavu neznámej dámy. Odohnali sme kohúta a prestrašenú neznámu pozvali dnu. Bola naozaj naľakaná a ako pravá veľkomeštianka mala natoľko slabé nervy, že keď už sedela v izbe na pohovke, šla nám omdlieť od strachu. Ale akonáhle dobre začala som ju trieť octom (odkolonu sme nemali), rýchle sa vzpamätala, lebo obávala sa o ryžovú múčku, ktorá robila jej tvár takou zaujímavou…“

„Ale, ženička, ešte vždy zlomyseľnosť!“ podotkol domáci pán.

„No — ryžová múčka bola — ba viac ešte — —“ usmiala sa vypravovateľka významne. „Dosť na tom: prebrala sa okamžite, ba o chvíľu zotavila sa tak, že zaviedla cele nenútene zaujímavý rozhovor. Pravdu vyznajúc, mňa upútala na prvý okamih; bola nielen pekná, ale zvláštne precibrená a ja už pri prvej jej návšteve bola som jej všestrannými vedomosťami zarazená. Rozumela sa do politiky, vravela o divadle, literatúre, jazdila, kneipovala, slovom: bola vzorom emancipovanej dámy.

Bola som zarazená, cítila som sa ozajstnou dedinskou húskou voči nej, čo ona iste aj spozorovala, lebo vravela len k môjmu mužovi a obracala sa k nemu s takou nenútenou kamarátskosťou, že mi bolo pritom akosi úzko. Vydýchla som si len potom, keď konečne mladá vdovička (bola vdovou po jednom hlavnomestskom pravotárovi a prišla do našej dediny na letný byt) sa odobrala.

Ale čože, keď na druhý deň prišla zase, už ako známa, s jej koketným klobúkom, kamarátskymi úsmevmi a všestrannou vzdelanosťou. A prichodila každý deň, pravidelne zavčas rána, veselá i svieža, a kým som ja riadila, zametala a varila, zatiaľ ona bavila sa v izbe cele domácky, všímajúc si ma len natoľko, že pri odchode zastala v kuchynských dverách a držiac šatku na nose (nemohla zniesť kuchynský zápach) podala mi ruku, riadne akosi blahosklonne a posmešne spýtujúc sa po zdraví mojich kuriatok a morčiat.

Priznám sa, mňa to urážalo a jej návštevy ma naozaj omrzeli. Muž nielenže zanedbával hospodárstvo, venujúc viacej času sebe, ale — bola som jednoducho žiarlivá. On počal viacej dbať o svoj zovňajšok a i mňa upozorňoval, že nemala by som sa zanedbávať, ba i výčitky mi robil, že neobliekam sa vkusne. On, ktorý dovtedy nevedel si ma prenachváliť, čo gazdinku pracovitú a pozornú, zrazu staval mi za vzor pani Irmu, ktorá v kuchyni nemohla vydržať pre zápach a idúc cez dvor pozorne dvíhala vlečku, aby dajako nedotkla sa zeme.

To mi bolo už priveľa! I umienila som si, že čo i urazím povinné pohostinstvo, dám paničke na vedomie, že jej návštevy u nás sú nevítané. A preto, keď raz zase len sedela a zdržiavala mi muža od práce, vyvolala som ho von.

,Mužíčku, nože prizri k mlatcom!‘

On pozrel na mňa udivene. ,A ty si ma preto volala?‘

,No áno; treba mlátiť, a bez dozoru to nejde; kone už dva dni nemajú ovsa…‘

,Ba ty nemáš móresu!‘ nahneval sa môj milý, ináče tak láskavý mužíček. No predsa sa zobral — a odobrala sa aj pani Irma. Zaiste porozumela, lebo viacej neprišla.

Pravda, u nás neobišlo to tak hladko. Muž zbadal, že som žiarlivá a nie aby sme si boli vec vysvetlili a vzali celú za žart, navzájom vyslovili sme si nespokojnosť. Ja vytýkala som mu, že viacej dbá ,o tú akúsi‘ než o mňa, on zase, že ja dávno prestala som byť k nemu úprimnou, že viacej starám sa o husi a kačky ako o vlastného muža a konečne závidím mu kus vyrazenia s osobou vzdelanou, ktorá môže mu i vo vyšších veciach porozumieť.

To bol prvý žalostný výstup v našom manželstve, a ja zalievajúc sa slzami namyslela som si, že je našej láske naveky odzvonené! Muž ma nemiluje, nie je so mnou spokojný. Som mu sprostá, ošklivá… On ma nemiluje, a len pre tú akúsi! Veď ani prv nemala som tých vlastností, ktoré až teraz u mňa postráda, ani prv som nepolitizovala, nečítala Mantegazzu, ani Schoppenhauera, a dostačila som mu s mojím jednoduchým vedením — ako mi vždy vravel — prostá a roztomilá v svojej prostote. A ja som veru ani nevidela potrebu zaoberať sa aj iným ako vareškou, zmetákom a ihlou.

V prvom okamihu zdalo sa mi, že vec musí ukončiť sa rozsobášom; no rozmýšľajúc pokojnejšie o jeho slovách, nemohla som nepriznať sa, hoci verte, neochotne, že muž vlastne v mnohom má pravdu. Rozpomenula som sa, že nie len teraz, ale už dávno predtým upozornil ma, pravda, jemne a zďaleka, že pre stále starosti domáce zanedbávam i naše Národnie, tak že naozaj všetky udalosti, nestavšie sa v našom dvore, toľko ma zaujímali ako najtemnejšia Afrika. Klavír, ktorý v prvých dobách bol nám vzácnym druhom, zanemel úplne a ani najsnažnejšia prosba mužova, ktorý tak rád počul môj spev v sprievode klavíra, neodviedla ma od sporáka, od kuriatok, alebo od pletia buriny. I to je pravda, že moje vkusné župániky a lepšie obleky odpočívajú starostlivo zatvorené v skriniach. Ale či treba v dome nosiť sa dľa módy alebo dokonca s mužom koketovať i oblekom — ako tá druhá s jej plamenným papierovým klobúkom?!

Ale toto rozjímanie predsa skrotilo moju urazenú hrdosť a sebavedomie natoľko, že pri najbližšej príležitosti hľadela som pomeriť sa s mužom (pravda tak, aby si nenamyslel, že je víťazom!), ba čo viac, hneď v prvú nedeľu vytiahla som svoj najkrajší župan belasej farby, v ktorom som sa kedysi tak páčila môjmu mužíčkovi.

Zastala som si pred zrkadlo, videla svoj obraz — vyfintená v župane jasnej farby, a pomyslela, že predsa len idem koketovať touto parádou s mužom, a tento úmysel zdal sa mi taký hlúpy, že okamžite všuchla som do svojich obyčajných kartúnových, čerstvo vypratých šatočiek. Veď, hľa, badala som, že môj Edo už za tých pár dní, čo zbadal moju dobrú vôľu a či len že oľutoval svoj hriech, zase bol ku mne skoro taký, ako kým tá nechodila k nám ukazovať svoju všestrannú vzdelanosť a červený klobúk, ktorý jej, mimochodom rečeno, roztomile svedčal.

No aké bolo moje zhrozenie, keď v jedno ráno videla som zase nenávidený klobúk! Jeho majiteľka vracala sa z prechádzky, a koketne naddvihujúc si zarosené sukničky, kráčala s mojím mužom z poľa. Prišla síce iba po bránu, ale čože, keď prišla ta na druhý, i tretí, i každý deň, vždy sa zastavila pred bránou z prechádzky v červenom klobúku a koketne naddvihujúc zarosené sukničky, z ktorých dakedy beleli sa snehobiele malinké bosé nôžky… A vždy náhodou zastala môjho muža, už či cestou, či v záhradke, či v obloku, a moje súženie počalo znova. Pravda, videla som, že Edo, vidiac moje trudenie sa, dakedy jej i vyhol, i rozprával s ňou menej vďačne, ale čože, keď ona, veľkomestská dáma, nudila sa tu na dedine tak hrozne — a tak ľúbila duchaplný rozhovor!

Na šťastie práve vtedy prišla k nám mužova sesternica, vdova po lesníkovi, veselá, bystroduchá žienka. Rozumie sa, že v prvej polhodinke vyrozprávala som jej celé svoje súženie, nevynechajúc ani mužove výčitky.

No, k môjmu veľkému zadiveniu i ľútosti prvé jej slovo bolo, že mala by som sa, nakoľko možno, polepšiť.

,Áno, polepšiť sa, moja drahá,‘ prízvukovala s dôrazom, keď som ja srdito protestovala proti jej výroku. ,Ako vidím, mužovi nie je po vôli, že sa cele oddávaš len starostiam domácim — kuchynskej próze, ako vravia. On prial by si ťa ideálnejšiu, viacej pre seba. A to je cele zrozumiteľné: príde z poľa, kde myslel na prácu, videl to večné lopotenie sa za chlebom vozdajším, a doma prial by si mať oddych, vyrazenie, potechu.‘

,Ale ako ty to vieš? Práve to hovorieval i on!‘ zadivila som sa úprimne. ,Ale veď ja tiež nepostávam bez práce — ba práve…‘

,… práve pracuješ až priveľa, však ti aj to už povedal?! Nuž, vidíš, to je to, čo stavia sa medzi vás a nielen nešťastný červený klobúk. Nevyčíta ti, že si zlou gazdinou, a predsa nie je spokojný s tebou, ako vravíš. Nuž, či nemala by si hľadieť, aby si sa mu páčila — aby ste si rozumeli?!‘

,Ach, to je márne,‘ vzdychla som ja, ,už pokúsila som sa, i obliekla som sa tak, ako kedysi — a ver, ani to nezbadal veľmi. A bol to môj belasý župan, v ktorom som sa mu kedysi tak páčila.‘

Oľa sa veselo zasmiala mojej naivnosti. No hneď zvážnela.

,Tak to nemyslím, moja drahá, hoci i vkusné, čisté šatenie sa je dobrý prostriedok — popri inom. Hlavné je totiž, aby muž našiel v tebe družku, priateľku, spoločnicu, ktorá mu rozumie, s ním sa teší tomu, čo jeho teší, rozumie alebo aj len zaujíma, to, čo jeho zaujíma. Aby ona, keď chce prehovoriť si s ňou, nevyhovorila sa večnou prácou, alebo, akže dostane sa jej minútka času, neprichodila mu s večným predmetom domácich starostí…‘

,A vari už ani hovoriť nesmiem, čo sa týka mňa alebo domácnosti?‘ uharkala som si, sotva zdržiavajúc slzy. Priznám sa, začalo ma mrzieť. Oľa akoby ma obviňovala, akoby on nič, a všetko iba ja! Snáď i červený klobúk konečne mne prischne na svedomí…

,Hovoriť, hovoriť; veď áno, ale len čo je potrebné a nie ustavične. Kurča dostane pípeť — slúžka protirečí alebo zabije šálku — krava nedáva mlieka — — toto všetko nemusíš hneď referovať mužovi, snáď muž práve číta, alebo má pred sebou dáku vážnu prácu, alebo ti chce dačo povedať, prečítať, alebo len prehovoriť si. No ty nemáš času, lebo treba prizrieť prasiatko, a keď vykladá ti svoju mienku o dačom, alebo chce počuť tvoju, tu, ako už rečeno…‘

Objala som ju vrele a bozkom prerušila prúd slov, ktoré naozaj siahali mi do svedomia. Bolo to u nás cele tak, ako ona vravela — a počala som veriť, že červený klobúk ozaj nenaštrbil našu lásku. Nebudem mužíčka súžiť s mojimi malichernými starosťami, a on bude zase mojím ,milým Edom‘. Toto bol asi súhrn a výsledok našej porady. A uľahčilo sa mi.

Hneď na druhý deň predplatila som sa (potajomky) na ženský časopis. To mala byť radikálna odpomoc! Ďalej Národnie prečítala som od a do z. To bol dôkaz polepšenia sa. A zase len obliekla som svoj belasý župan a celý deň vravela som o domácnosti len to, čo bolo nevyhnutné. Môj muž musel spozorovať zmenu, ale, možno, pripisoval to prítomnosti hosťa. No Oľa tešila ma najkrajšími výhľadmi, že stanem sa pánom v dome, a či lepšie rečeno, že získam si spokojnosť mužíčka (a veď mne len o to šlo!). Ale sa veru zadivila, keď som ráno vletela so správou, že tá je už zase tu a že Edo rozpráva s ňou práve pred oblokmi.

,No, hlavné je, aby sme ju od týchto ranných prechádzok odučili,‘ rozumovala Oľa, obzerajúc si pani Irmu oblokom. ,Istá vec, že je to koketa, nanešťastie dosť pekná, aby urobila mladú žienku trochu žiarlivou.‘

,Nuž vidíš!‘ prisvedčila som, sotva zdržiavajúc plač, lebo ma rozžialila poznámka priateľkina o kráse domnelej nenávidenej súperky.

,No, veď my ju odpudíme,‘ zastrájala sa Oľa, ,len keby sme mohli vyhútať dobrý prostriedok.‘

,Čože vyhútaš — keď je pekná?!‘ zamrmlala som, a musela som vyzerať veľmi smiešne, lebo sa Oľa rozosmiala.

Na druhý deň zavčas rána vbehla do izby celá rozjarená.

,Už ho mám!‘ volala víťazoslávne.

,Čo — čože? Vari Eda…?‘

,Ale nie — kohúta! A za kohútom bude i Edo!‘ smiala sa rozpustilo a dala sa tancovať okolo stola, trímajúc pod pazuchou hrdinu dvora, kohúta. Nechápala som, čo chce — no, keď mi so smiechom zdelila svoj úmysel, rozosmiala som sa i ja; obe sme sa smiali na prevedení plánu. Náš kohút Koko, skoro tak zatvrdlivý nepriateľ červeného klobúka ako ja, mal byť prostriedkom pomsty za urazené právo ženy. Ja som síce veľmi nedôverovala tomuto prostriedku, no predsa ochotne som sa škriabala za Oľou po rebríku na pôjd.

Pôjd bol celý zaprataný senom, iba neveľký, ,výletom‘ zvaný otvor, práve nad bránou, dovoľoval výhľad na ulicu.

,Tak, tu si na ňu počkáme, a keď budú v najlepšom rozhovore, spustím jej kohúta na hlavu!‘ zastrájala sa hrdinsky, čičíkajúc kohúta, zamotaného v tmavej šatke. Úbohý nevedel, čo sa ide s ním diať, a v strachu metal sa zúfale.

,Čože, čo jej ho aj na hlavu spustíš, to ju neodučí tadeto chodiť, ráno príde zase. A každý deň nebudeš vystrájať žart, ktorý, ak sa prezradí, môže nás aj mrzieť,‘ namietala som nedôverčivo. Pravdu vyznajúc, bála som sa vzbudiť neľúbosť Edovu: taký detinský ,žart‘ by mi iste u neho poškodil…

No už nebolo času rozmýšľať. Práve zazreli sme blížiť sa pani Irmu. Šla z prechádzky, ako vždy veselá a svieža, v svojom červenom klobúku. Už prešla pomimo — a ja vydýchla som si obľahčene — — v tom jej čosi napadlo, i vrátila sa a zavolala na slúžku, ktorá práve ťahala zo studne vodu. O chvíľu vyšiel Edo — ako obyčajne, zastali pred bránou. Pýtala si noviny (Edo dával jej naše časopisy) — — a ako obyčajne, rozprávali sa. Jej zvonný veselý smiech znel mi tak posmešne, že miesto kohúta sama mala som chuť vrhnúť sa z pôjdu dolu. Teraz mi je to už smiešne, no vtedy trpela som opravdivé muky.

,Tak, teraz je už čas!‘ zašepkala Oľa, vymotávajúc kohúta zo šatky. A keď pani Irma v najlepšej vôli smiala sa a žartovala, nahla sa Oľa a pustila kohúta zrovna na vyzývavý, našušorený klobúk. Strepotanie krídlami — výkrik a — naša živá bomba strepotala sa nad hlavou nenávidenej sokyne — — Skoro som umrela od vzrušenia. Pani Irma s výkrikom potočila sa do náručia môjho muža, ktorý stačil zachytiť omdlievajúcu — no už v nasledujúcom okamihu odskočila a, chytiac sa za hlavu, rýchle dala sa na útek.

Na zemi trepotal sa úbohý Koko, zasnovaný v chlpe červených papierových zdrapov a — krásneho rusého vrkoča, ktorý len pred chvíľou zdobil hlávku panej Irmy, a ktorý môj Edo tak obdivoval.

Bol falošný…

Účinok bol neočakávaný. Oľa, ja, a konečne, trochu rozpačite, aj Edo, vypukli sme v búrlivý smiech. A to vyliečilo mňa — i tu, hľa, môjho pána manžela!“ zakončila pani Chvojková.

„Ale stratený vrkôčik ešte neobjasňuje vaše pekné porozumenie si,“ podotýkam, keď rozjarená veselosť, ktorej sa ani domáci pán neubránil, utíchla.

„A predsa vyplynulo ono z tej maličkej, pre pani Irmu trochu nemilej náhody. Ona totiž odcestovala ešte v ten deň — a celá tá tragická záležitosť kohútia stala sa nám žartom, na ktorom sme sa za dlhší čas dobre zabávali. Prajný výsledok bol ten, že nemučila som si viac mužíčka žiarlivosťou. Ba, čo je hlavnejšie, že odkedy snažila som sa byť takou, akou ma on rád videl: nielen gazdinou domu, ale jeho pozornou ženou, ktorá snažila sa porozumieť mu a, nakoľko je možné“ — —

„… i oblažiť — čo sa, vďaka Bohu, jej dobrej vôli vždy i podarilo,“ doložil pán Chvojka.

A zraky našich hostiteľov stretli sa s výrazom úprimnej lásky, ktorá i nás milo dojala.