ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fašiangová črta

O dva týždne po smrti svojej ženy vdovec Kotúč prebudil sa akosi vo veselšej nálade. Sprvu nemohol si spomenúť, čo to bolo, že večer zaspal sladko, ako už dávno nie. Až neskoršie vhuplo mu do pamäti, že u susedov bolo krštenie, že si trochu vypil a že bola tam i mladá vdova Katka Strnádková. Jedlo sa, pilo sa a žartovalo. A ešte teraz, vyťahujúc sa na hrachovinách, postlaných v posteli, na ktorej pred dvoma týždňami ležala jeho starká, mimovoľne sa usmieva pri spomienkach, ako ho tam „ženili“ a ako sa Kača červenala, keď ju za neho nahovárali, a neodhŕňala sa ani najmenej, keď podgurážený hriatym i žartmi, prisadol si k nej a poriadne ju pľasol po chrbte.

„Ach, čože!“ — vzdychol si, teraz akosi hanbiac sa, že on, staroch päťdesiatpäťročný, preživší tridsať rokov v šťastlivom manželstve so svojou „starou“, o dva týždne po jej smrti vyznával lásku takýmto zrejmým spôsobom.

Ba čo by tak povedala jeho stará, keby sa to tak na druhom svete dozvedela? Veru, nemôže si ani pomyslieť, čo by asi povedala, ale iste by na sucho neobišiel! Bola ona nebožká veľmi akurátna nátura a vedela, čo sa sluší a čo nie, preto si ju on aj ctil, ako sa patrí na dobrého manžela. A veru ťažko mu padlo, keď zrazu z božej, ale jemu sa zdalo, že viacej z vlastnej vôle odobrala sa do večnosti. Bola ona síce trochu „obyčajná“ (vrtošivá) osoba, ale on konečne na to privykol, a keď razom zostal sám, bolo mu ani plotu bez kola. A akoby nie: veď vedela ho tak pekne viesť, že on takrečeno nepotreboval ani myslieť. Len vykonať, čo ona povedala. Bolo to pre neho pohodlné a žili si pritom v bázni božej — a žili by si azda ešte mnohé roky, keby nie náhody, ktorú on až do včerajška nevýslovne želel.

Vraví sa, že sa manželstvá uzavierajú v nebi. No čo by sa i všetky neuzavierali v nebi, ich manželstvo sa iste v nebi uzavrelo. A preto žili si v súhlase a súzvuku.

Ich život tiekol ticho a pokojne. V lete kopali, žali, mlátili — podľa toho, aká práca sa práve konala. Šlo to ako stroj: Kotúč pracoval, žena sa zasa starala o jedlo. Potreboval len siahnuť lyžicou do misy. Pravda, len vtedy, keď ona chcela, a lyžicou, ktorú ona podala mu do ruky. V zime tiež ich život tiekol pravidelne. Ak bola zima, neschodno, žena priadla pod pecou a on vyťahoval sa na peci. Prebúdzal sa len vtedy, keď ho žena štuchla do boka, aby šiel oškrabať zemiakov, alebo uvariť kapustnice. Zoštveral sa bez šomrania, obliekol starý „hunený“, na jednom krídle vypálený kabát, opásal sa povrázkom, ani čo by šiel do hája, a varil, vzdychajúc a pokašliavajúc… V peknej chvíli (a tá bola, kedy sa Eve zachcelo) štuchla ho už na svitaní — to znamenalo, že sa má brať do hája, kde s inými robil „siahy“. Zoštveral sa i vtedy bez odporovania, obliekol sa, pošúchal tvár (to akoby sa umyl), obliekol sa i prepásal povrázkom a šiel… Niekedy sa doma naraňajkoval, ale ak raňajok nebolo, vzal kapsu, do ktorej mu žena vložila kus chleba, niečo uvareného, čo práve od predošlého dňa zostalo, a šiel.

V jedno ráno prebudila ho žena, ako obyčajne, štuchnutím už na svite, a pri zvyčajných okolnostiach vyberal sa do hája. Kapsa už bola prichystaná na stole. Kotúč pozrel dnu — bol v nej iba chlieb.

„Mohla si niečo pridať,“ podotkol trochu namrzene, i trochu nesmelo.

„A čoho! Iba ak tej zemiakovej kaše, čo zostala od včera. Tam je v pekelci, vyškrab si ju,“ narádzala, ani sa nepohnúc spod praslice.

Kotúč bez slova pobral sa k pekelcu: o kašu veľmi nestál (iba o hrachovú), a že si ju má ešte do hory niesť, namrzelo ho.

„Čo ju budem vyškrabúvať — vezmem i s hrncom.“

„Azda aby si mi ho zabil?!“ zhrozila sa žena. „Vyškrab si pekne do kapsy.“

„A už ja kašu v kapse neponesiem,“ ticho, ale rázne osvedčil sa starý.

„A už ti ja hrnca do hory nedám, lebo by si mi hrniec zabil,“ zduplovala stará.

„A ja by ti hrniec nezabil, a ja ti kašu v kapse niakovsky neponesiem.“

„A ja ti hrnca niakovsky nedám, lebo by si mi hrniec zabil!“ dôvodila stará zanovite, pokojne vyžúvajúc z kúdele klky.

To bol vari prvý vážny spor v ich nemladom manželstve, a práve preto, moji milí, tuhý a ľúty. Priečili sa oni takto, priečili, o hrniec a kašu — on rozčervenený ani moriak (a inokedy ani baránok!), ona akurátna a bledá, ako čo by len tak pre špás či pre rozkoš vyžúvala klky a robila mu protiveň… Kotúč sa dopálil, skočil k pekelcu, schytil hrniec a tresol ním o zem.

Stará zhíkla a ticho pobrala sa zberať črepy a zmetať kašu. Bola červená ako pred chvíľou starý, no nevravela ani slova. On ochladol. Ešte nikdy sa nestalo, aby on mal posledné slovo, preto ho to teraz úplne vyrazilo z rovnováhy. I od hája mu prešla chuť. Bol by už nedbal zobrať kašu i do kapsy, ale žena zhrnula ju do zástery, vysypala na misku a vložila zas do pekelcá.

Práve vtedy ohlásili sa chlapi, idúci do hája, a on odišiel bez kaše, hanbiac sa i ľutujúc neslýchanú svoju prchkosť.

Keď sa večer vrátil, čakala ho strašná zvesť a plná izba susediek… Žena ležala na posteli, neživá-nemŕtva. Našli ju tak tetka Strnádková, keď prišli si k nej požičať motovidlo. Nevravela, len ukazovala to na hlavu, to k pekelcu, no nemohli ju rozumieť. Už ju i pod rošt položili, aby ľahšie skonala, ale ona len krútila hlavou… Kotúč kajúcne sklonil sa k nej, volal ju po mene, ale ona, neživá-nemŕtva, len ukazovala to na hlavu, to na kapsu, visiacu na žŕdke, a zas k pekelcu.

On už rozumel… Šiel k pekelcu, zhrnul kašu do kapsy a zavesil si ju, akoby šiel do hája.

A nebožká sa usmiala a vypustila ducha. — —

Tak teda ostal vdovcom, preveľmi opusteným a zarmúteným. Tá kaša, ktorá sklátila jeho ženu do hrobu, ležala mu na duši. Až včera mu trochu odľahlo, keď si upil takého so starým sadlom a vytúžil sa pred starou Strnádkovou. Bolo krštenie a bolo hodne veselo. A Strnádková ukazovala sa mu takou dobrou! Vraj toto takto, bez jednej lastovičky — keď Pán Boh chce — bude leto. A žena — nevídali vraj — takej partieky naberieš na furmanský voz. A on, že nenaberie — takej ako nebožká, nech jej je ťažko nohám, ľahko duši, ani čo by čo robil, nenaberie. A ona zas, že naberie — ešte inakšej, a bľusla naň zaľúbene. A nemohol nevidieť, ako náročky loví najväčšie škvarky, keď prišiel rad na neho, aby si vypil…

Iste všetko to: i hriate, i škvarky, i zaľúbené pohľady starej Strnádkovej, podnietilo jeho mlado-vdovské srdce k tomu, že pľasol mladú buclatú vdovicu Kaču do chrbta — to už ako na závdavok úprimnej lásky.

Toto všetko pripomína si znova a znova, sediac na posteli a škrabúc si zátylok ako v starosti. A má čo rozmýšľať! Keď tak dobre pováži, Strnádková má pravdu: nie je ešte taký starý, aby sa za živa zadebnil medzi tieto štyri steny. Má chalupu, hľa, rúču, i vyrobí, koľko treba. A Kača — no, súca roba! Červená ani šípka v jeseni, ruky ako války, a v páse — dobré povrieslo by muselo byť, aby ju prečiahlo! Slovom: krásavica. A nie nejaká mľandravá, čo, keď pozrieš na ňu, zmraští sa, akoby zahryzla do plánky, alebo práve skryje sa do kúta. Možno síce, že takto, kvôli dobrému tónu, i nadá ti trochu, aby ľudia nemysleli, že sa chce vydávať, ale pritom sa ti usmeje, akoby hneď hotová zahryznúť…

Nuž nie div, že pri takýchto predstavách myšlienky Kotúčove zabehujú do romantiky. Dom by ožil — Kača má i jalovicu, dosť skoro bola by krava; a takto ako pusto samému! Príde z hája, ani nestiahne z hlavy šľofane, zalezie pod perinu. A môže vzdychať a trudiť sa! On síce nemá kedy trudiť sa, ale predsa bolo by veselšie… A Kača by neobanovala: vďaka sporivosti nebožkej, v škrichu ešte zo päť meríc raži, akoby ju obral. A v chlieve prasiatko. Ak by chcela, mohlo by sa zabiť; ak by nechcela, mohlo by sa predať. Prednovku by sa nemusela báť… I na svadbu by sa našlo. Keď nebožkú „k smrti pristrájali“, našlo sa u nej za oplecím štyriadvadsať zlatovák, ako jeden grajciar. Bola sporivá, chvalabohu, a teraz bolo by na pálenku i na všetky trovy. Keby len Kaču kýsi čert nepodsadol…

Spomenul si, čo ľudia povrávajú, že Kača drží sa za Jana Brezinu, toho zbytkára. Kotúč mu je ujcom, ale odjakživa ho nemá rád, a teraz, spomenúc si na neho, ešte viacej. Myslí vždy len na fígle; len kde by koho napálil… Za Kačou pásol ešte za dievoctva, a keď zostala vdovou, zas. Láska nezhrdzavela… Ale keby mala rozum, nešla by za neviem čo. On, Kotúč, by nešiel… Čo s ním, takým vetroplachom?! Nuž ale ženská nemá rozumu: vylep si klobúk na ucho, kosierky, vysúkané sáry ani trúby, a možná vec, zblaznie sa do teba. Taký kuriplach často zatieni takúto vážnu, akurátnu náturu. Lebo ženská nemá rozumu, ako patrí… Ako straka baží za leskom-bleskom a často pre číry šumichrast zapovrhne čisté zlato v tvrdom obale. A láska potrebuje základ, čisté zlato, nie šumichrast…

No škoda bolo sa mu trudiť, jeho obavy i žiarlivosť boli neoprávnené. Presvedčil ho o tom sám Jano — bodaj ho bol nepresvedčil! Raz sedel si pod kachľami, keď tu vpálil dnu Jano. Chlap ani jedľa, skoro dočahuje hlavou trám, ale ináče takto na pohľad z toho naničhodného šumichrastu nie najhorší.

„Ba že sa tu nebojíte — taký sami!“ smeje sa a už i bez ponuku pohodlne sadá si za stôl a bez úvodu vykladá, prečo prišiel. Má vraj ísť zajtra slamu rezať tu do Strnádkov; ale jemu sa nechce. Vie, ako je to v dome, kde sú samé baby: schválne nenáhlia s večerou, len aby človeka pridržali a mohli si pojazyčiť. A on to vôbec nerád… Lebo svet je zlý: ani sa nenazdáš, čo ti vyhúta z toho… Ty, môžbyť, nič nemyslíš, a svet, čo ja viem, čo! Nuž a zajtra by najmä nerád: zriekli sa so susedovie Adamom, že si zájdu do kopaníc. Je tam dievča ani lusk… Nuž keby ujec chcel za neho ísť k tej sečke, vybehli by si hneď zvečera.

Kotúč sa potešil. Len pred chvíľou sa bál, že tu Jano zaprieči mu jeho pekné plány, a hľa, on sám podáva mu príležitosť. Akoby trúfal… No nedôveruje mu tak zrazu.

„A veď ty rád chodievaš do Strnádkov,“ povie a díva sa na Jana skúmavo.

„Ale ja? Nebodaj nazdáte sa, že za Kačou? Jaj, to dávno vyšumelo! Dávno, predávno! A čo by som sa darmo vláčil? Vari sa môžem ženiť — mám chalupu alebo čo? A, viete, ja by vdovy vonkonečným koncom nechcel. Vdova len za vdovca —“ dokladá s dôrazom a pozrel na ujca pohľadom obodrujúcim. „To už skorej tak pre vás…“

Kotúč sa začervenal. Ešte vždy nevie, či Janovi veriť, alebo nie. Pozrel na neho a stretol sa s jeho pohľadom, vážnym i nežným. Nežartuje; vtedy nehľadel by tak nevinne. No predsa za lepšie uzná nezdôveriť sa na prvom raze.

„Čože, ja na to nemyslím,“ vraví pokorne a zbožne zadíval sa na povalu.

„Nemyslíte! Prečo by ste nemysleli? Ja na vašom mieste by myslel. Vari nemáte gruntu — alebo vy sami ste nie ako patrí — chlap súci?! Nebojte sa, šla by i dievka, nie to vdova. A svet vám jednako nedá pokoja,“ smeje sa Jano figliarsky, „už vás jednako ženia.“

„A s kým — keď ja vôbec nemyslím…?“ znova sa začervenal Kotúč. Strežie dychtivo, koho Jano pomenuje, hoc dobre vie… A sladký strach zájde jeho staré srdce, očakávajúc meno Kačino. Keby bol trochu zbehlý v takých veciach, vedel by, že je zaľúbený, zaľúbený po uši.

„S kým! Akoby ste nevedeli!“ smeje sa veselo a sám Kotúč sa uškŕňa, hoci nevie, či by sa vlastne nemal tváriť vážne.

„A veď by mne ani taká nepristala,“ rozosmial sa už celkom nenútene. Už dôveruje Janovi a má ho zrazu tak akosi rád. A zasa čaká, dychtivo čaká, čo povie…

„Čo by nepristala?! Nech by ste len z lásky, na roky nemusíte hľadieť. Niekoľko rokov sem-tam. Hlavné je, aby bola láska.“

Kotúč je dojatý a úplne presvedčený. Jano hovorí ani kňaz, a veru svätú pravdu. Nemusela by hľadieť na roky, nech by len láska, úprimná, trváca a verná. A prečo by taká nemohla byť?!

„A veď by stará rada, ja viem,“ hovorí Jano znova obodrujúco a rýchlo dokladá: „Tak sa už len majte k niečomu!“

„Ale ako?“ vysmiaty spytuje sa Kotúč. „Ako — keby ja vedel?! Ľudia ma vysmejú, blázna starého…“

Sám Jano sa zamyslel nad touto otázkou. Ujec má pravdu: v takých veciach i mladému ťažko, nie staršiemu. Lebo je to predsa len vážna vec. Ani nie takto na pohľad, ako v skutočnosti. Lebo ženská, to ti je, bratku, stvorenie preveľmi záhadné. A fortielne. Takto vidíš, uškŕňa sa ti, vykrúca sa, líška sa ani lasica. Ale keď už príde na vec, bude sa stavať, ako čo by nikdy nepomyslela. Ani čo by len tak nasilu… A musíš jej byť konečne povďačný, že fortielne zavesila sa ti na krk.

„Nuž ako teda? Povedz, ak vieš,“ dopaľuje do Jana ako v žarte, ale v skutočnosti naozaj netrpezlivo. V inej veci nespoľahol by sa na jeho súd. Ale v láske, vidno, Jano predstihol ho aspoň o konskú hlavu. Vlastne akoby predstihol, veď on dávno zabudol na tie veci. Teraz, možno, je to inak ako kedysi, a Jano je z tohto sveta.

„Nuž ja myslím takto,“ ozval sa Jano veľmi vážne, že Kotúč nemôže sa prenadiviť, kde sa to zrazu v ňom nabralo. „Keď chcete dačo robiť, nuž robte, akoby ste nechceli…“ Jano zadíval sa mu do očú šelmovsky, „a uvidíte, sama sa vám ponúkne. Uvidíte.“

„No, sem len nepríde, aby sa mi ponúkla.“

„Tak zrovna, pravdaže nie. Najprv musíte vy. Pôjdete ta a ja pôjdem s vami — ale vlastne vy pôjdete so mnou.“

„Čert ťa rozumie!“ vybuchol Kotúč namrzený, že by mal viesť Jana ku Kači. Ako sa mu tie myšlienky o ženbe poplietli, sám seba nepoznáva, ako zmenil náturu. Kým jeho stará žila, mohol si Kaču navštevovať i sám princ, on by sa nebol nahneval.

„Nuž ja myslím takto,“ začal Jano veľmi vážne. „Vás by iste svet ohovoril, že toto, takto, ešte ujčinej päty neostydli, a vy že… Azda ani ,jej‘ by nebolo po chuti — tak zrazu! Nuž urobme to tak, akoby som ja chodil k nim a vy so mnou. Ale to bude len pre zrak — a vy si môžete pekne-krásne vykonať svoje.“

Kotúč sa zamyslel; zdalo sa mu to priveľmi zamotaným a trochu i nebezpečným, ale vcelku sa mu plán páčil. Svet nebude vedieť o ničom, ona tiež nemusí hneď vedieť, kam mieri, až naraz. A nebodaj to bude dobre!

Uzhovorili sa ešte o jednom-druhom, najmä že „na kvit“ bude dávať Kotúč, ale vopred Janovi do vrecka, aby sa zdalo, že to on. A poradil ešte ujcovi, aby kvôli pokoju mal sa len okolo starej. Furták ten Jano!

Nejdem naširoko rozkladať šťastlivý priebeh záletov Kotúča a jeho pomocníka. Len toľko, že na druhý deň Kotúč narezal sečky Kačinej jalovici. Večera nie že by bola neskoro, ba práve naopak, až privčas.

„Ste už takto trochu starší, svatíčko, musíte sa šanovať,“ nežne šepla mu stará, a utrúc lavicu zásterou, posadila ho za vrchstola.

Po tomto náš milý vdovec preveľmi sa zmenil. I zovňajškom, i náturou. Predtým, ako už rečeno, bez jeho nebožkej bolo mu ako plotu bez kola, teraz zrazu postavil sa ani múr. Čižmy olejom namastené, i okrem nedele len sa mu svietili, vlasy pekne za uši sčesané a pútec ani chodníček. Strnisko mu síce odjakživa veľmi nepodrástlo, ale teraz tvár ani líčko panenky.

„Chodí k starej Strnádkovej,“ šepkali si baby, striehnuce za každým jeho krokom, ako je to už obyčaj striehnuť za každým krokom chlapa na ženenie.

„Ale čoby, vari by sa ženil? Po žene ešte loža neostydla, a už by sa vláčil za druhou, starý…“

Poctili ho nevyberaným titulom.

„Ale čoby, to on len tak chodí s Janom. Viete, za Kačou. Ale stará by nedbala. Hoc má aj päťdesiatku na chrbte a nohy ani sane.“

„No, šikli by sa,“ vraveli Kotúčovi do očú. „Je ešte dosť mladá a roba takto hodná. I mladú preskočí…

Kotúč sa len usmieval a v duši sa tešil, ako on všetky prevedie. Jeho vec dobre stála: Kača mu síce obyčajne nadala, keď jej spomenul, ale stará to vždy obrátila na žart a potom Kača usmiala sa tak milo. Jano ho tešil, aby neklesal na mysli. Už z chovania sa starej mohol vidieť, ako ho rady dočkajú. Bola ani med, pozorná, starostná, prítulná, už ozaj ako rodina.

Preto Kotúč mysľou neklesal. Hovorí sa, povedz niekomu, že je duchaplný, a už začne robiť vtipy. A ak si na ženenie a začnú ťa ženiť, čo by si ani nebol na to myslel, zrazu podsadne ťa kýsi čert a ty začneš robiť hlúposti. Lížeš sa ani kocúr, líškaš sa, i kde by si sa nemusel, a najtiaž začať, čo by si chcel, už sa nepristavíš, až pred oltárom.

Tak bolo i s Kotúčom. Ako už rečeno, premenil sa on veľmi, zovnútorne i vnútorne. Ako sa sprvu sťažka púšťal do veci, tak sa teraz rozbehol. Už nielen smelšie vravel Kači, ale figliar, okupoval vám i starú. Kým Jano prisadol ku Kači, on, obyčajne už trochu podgurážený, prehodil slovko-dve, od ktorého sa stará prenáramne rozjarila. On vtedy žmurkol na Jana a Jano na neho, akoby ho posmeľoval… No niekedy sa mu i nezdalo, keď zbadal, že Jano horlivejšie zastáva úlohu, ako treba, a že Kača mu za to nenadá, ani nič.

Raz išla po kvit a Jano s ňou. Prešla štvrťhodina, polhodina — a ich nič. Kotúč zostal netrpezlivý, sedel ani na uhlí, a keď ešte nešli, zriekol sa, že mu je horúco, a vyšiel von. A tí stáli vo dverách pitvora a smiali sa a zrazu čosi pľaslo… Pravda, odskočili od seba akoby nič, ale jemu zahryzlo to do duše.

„Nech sa to viac nestane!“ výhražne povedal Janovi cestou domov. Bol naozaj dopálený, Jano sa sprvu robil, akoby nerozumel, potom sa zasmial veselo.

„No veď viete, ako sme sa spravili?! Vy chodíte ako so mnou a že vraj k starej…“

„Eh, bodaj ju čert vzal!“ odpľul Kotúč, a nepovediac viac ani slova, pobral sa domov.

Zaliezajúc pod perinu, zaumieňoval si, že tomu čím skôr urobí koniec. Nie je hlúpy, aby vodil capa do záhrady!

A dosť skoro mal na to slávnu príležitosť. U Strnádkov zabíjali. Bola to udalosť veľká a slávna, lebo u Strnádkov vari nikdy nezabíjali. Stará síce chovávala prasiatko, ale obyčajne zjedol ho cudzí — predala ho. No teraz premyslela si inak. Odkedy sa roznieslo, že Kotúč k nim zachodí, začali jej ľudia závidieť. Vraj dostal by aj inakšiu. I mladšiu, i onakvejšiu. Že má nohy ako sane a rokov vyše miery. I závistná je. Vari si kedy zabije? Nezabije tá nikdy! I teraz chová, ale nezabije, lebo závidí sebe i neveste.

Nuž preto sa rozhodla, že zabije. A Kotúč bude mäsiarom, svetu naprieky! A možno sa pritom i rozhodne, čo jej už trochu pridlho trvá…

A bolo, ako si hútala. Prasiatko sa zabilo a Kotúč robil pri ňom ani čoby už domáci gazda. Rozčervenený od roboty i od smačnej pary, v bielej zástere — šumný bol na moj pravdu!

Strnádková sa zvŕtala ani vrtielka, Kača behala ani pipíška, a môžem povedať, že všetci boli radi. Kotúč si hútal, že dnes alebo nikdy. I hľadal príležitosť, a keď sa tak Kača okolo neho zvŕtala, i padol nejeden vtip, z ktorého bolo by sa mohlo prísť i k reči vážnej a vecnej, ale vše skočila ta stará a on zamĺkol.

Kým oni tak kuchtili, v dedine rozniesla sa zvesť, že u Strnádkov budú pytačky.

Kača priniesla zvesť od studne. Ale nahlas nepovedala, len pošepkala starej pod komínom: „Nebodaj ujec čosi povraveli — je toho plná dedina.“

Strnádková dovtípila sa hneď. Teda predsa — konečne! Ach, veď ona tušila! Vravelo jej to vlastné srdce, no i jeho, Kotúčove, oči. I pred chvíľou tak pozrel na ňu — no tak nežne, tak veselo! Chytro skočila do komory a prehodila si druhú zásteru a uviazala si žltú šifónovú šatku. „Keby aspoň pred večerou povedal niečo, aby sa pri tých milých jelítkach odbavilo,“ podumala, trochu i ustarostená. Svätá pravda, že bola trochu skúpa.

A hoc sa jej zdalo, že sa nesvedčí, aby sama „oddanka“ začínala reč, jednako sa nezdržala, aby sa Kotúčoví nezmienila o tom, čo sa v dedine povráva.

„Ba kto to len vymyslí — takú daromnicu!“ povedala haneblivo, zapálená až po uši. Kotúč práve horlivo nadieval najvzácnejšiu jaternicu a len sa usmial. „Ale to nikto iný, ako ten Jano!“ nadpriadala ďalej, bokom pokukávajúc na neho. „Je to huncút huncútsky, čo vás niekoľko ráz videl u nás, už také reči! A tu ešte ani slova nebolo…“

Teraz myslela, že Kotúč rečie slovíčko, ktoré ešte nebolo. Ale obšmietajúc sa okolo neho veľmi blízko, na nešťastie prevrhla škatuľu s paprikou a oboch pochytilo strašné kýchanie. No bola i tak spokojná, veď kto mlčí, ten vraj svedčí. A spokojne pobrala sa do pitvora k ohnisku.

Kotúč nebol vrecom udretý, rozumel, kam stará mieri, i bolo mu naozaj smiešno. „Ach, čertovo rebro, ozaj by sa vydávala! Ba kto by ju chcel — rád by videl toho blázna! Tú si už len čert pojme, ale iba ak by pojedol bláznivé huby!“ A predstaviac si prekvapenie starej, keď miesto nej vyletí mladá, len že sa hlasne nerozosmial.

Ale spomenúc si, že Jano vopred vytrubuje jeho tajné plány, bolo mu akosi nevoľno. Ktozná, čo ten nahovorí a ako nahovorí? Keby tak zo žartu štrkol pred Kačou, že on, Kotúč, pasie za starou! Mohla by sa nahnevať. Myslela by, že je falošník. Že sa mu každá ľúbi, na ktorej vidí hlavu. A ľahko mohla by sa v ich úprimnej láske karta obrátiť… I začína sa mu Jano neľúbiť. Hoci nič nevie doň, len to podozrivé pľasnutie tam vo dverách, začína mu nedôverovať. I myslí si, že lepšie by bolo, keby Jano dnes večer vôbec neprišiel. Mohol by si vec skončiť. Hľa, i kohút najradšej je na smetisku sám — a to je len nemý tvor…

Kotúč hútal, prehutoval, až vyhútal, že Jana na každý spôsob na dnes musí urobiť nemožným. I vymyslel ako.

Podvečer vykradol sa von, a čo ho nikto nevidel, odokryl jamu, v ktorej stará mávala zemiaky. Bola hneď za stenou vo dvore; kedysi mali tam pristavenú šopu, ale tej už nebolo. Miesto nej stál plot, deliaci dvor od bočnej uličky. V plote bol prielaz a Jano zväčša len tadiaľ preskočil, keď šiel do Strnádkov. Jama bola prázdna a vždy opatrne zakrytá. Teraz, ako ju odokryl, Jano, preskočiac plot, rovnými nohami vhupne do nej. Či sa ten začuduje! Ale dlho chudáka nenechá v nej: len kým si on vybaví vec, kým si bude istý… Potom, akoby to nič, vyjde von — a Jano v jame. Bude sa čudovať, kde sa tam vzal, i poľutuje ho. A Kotúč rozjarený plánom, sa smial.

Ale človek mieni, Boh mení.

Ešte boli u Strnádkov len pri kapuste, a Jano tu! Kotúč div nenadhodil sa od hnevu. Nuž nešiel prielazom, ako obyčajne, ale ulicou. A nie sám, ale i so švagrom zo susednej dediny. Prišiel k nim na návštevu, no a že bolo by mu doma smutno, Jano zobral ho so sebou. Aspoň tak vykladal so smiechom. Kotúč sa zmiatol: na to veru nerátal. Ale keď videl, že stará je rada a že vôbec bude veselšie, uspokojil sa. Veď čo nebude dnes, bude zajtra — čo sa vlečie, neutečie. Ba rozjaril sa, vidiac, že sa Kača do izby skoro ani neukáže a aj pri jedle s každou lyžičkou, ktorú akoby kradla, beží stydlivo až do komorných dverí. Iste jej je tiež nie po vôli, že tí prišli…

Neskoršie nálada prišla do pravej koľaje, a keď stará po tretí raz priniesla takého so starým sadlom, na ktorom plávali škvarky ani palec, dobrá vôľa dostúpila vrcholu. Stará častejšie a častejšie prisadla ku Kotúčovi. A svatíčko sem, svatíčko tam, chytala najväčšie škvarky do pohára, keď prišiel rad na neho. I Kača sa osmelila, a keď jej niekoľko ráz zazdravkal a aj ona si trochu chľupla, bola prítulná ani ovečka. A pekná — pekná! Kotúčovo srdce, obmäknuté hriatym, stápalo sa pri pohľade na ňu, ani tá sadlová škvarka. Budeže to ženička! Oči ako trnky, líca sťa ruže, ruky ani války. Veru by sa potočil akurátne, keby pľasla poza uši! Takto dumá Kotúč a divné myšlienky nadchodia mu pod šticu, pletú sa tam, hmýria ani žubrienky. Ach, keby sa mohol k nej priplichtiť! Je starý peň a hlava dávno napoly šedivá, ale dal by groš, keby ju tak mohol pobozkať…

Stará Strnádková sa už ani nehne od neho; obriadiac si všetko v kuchyni, venuje mu celú pozornosť. Oči svietia sa jej tiež, tvár červená, radostná, No, ujde i ona. Ale to už nie ten blesk, tá červeň, čo u tej druhej: rozdiel asi ten, ako svieži jarný šalát a prezretá tekvica. Ale skúsená je, vie, ako treba zaobchodiť s človekom — kdežto Kača… A keby znala, aké hriešne myšlienky snujú sa v jeho hlave! Ale ona netuší, ináče by sa neusmievala, neveselila… No, nech sa chuderka poteší. I stará koza rada zlizne maškrtu, samopašne dumá Kotúč.

Ale jeho myšlienky sú zas len pri tej druhej, pri Kači, zas len nadchodí ho preveľká túžba bozkať ju, alebo len buchnúť do chrbta. Veď takto konečne ani nevie, že ju rád.

Začalo mu byť horúco. I od užitého dobrodenia, i od toho, že stará, jednostaj taká prítulná, prisadala k nemu blízko, blízučko. Hlavne hriala ho predstava, ako už rečeno. No, hoci zdá sa mu celá vec takou ľahkou, predsa takto je to nie tak ľahko, ako sa zdá… Hľa, i teraz Kača brnká okolo neho: nesie do komory hrniec obaru, ale zažartuj s ňou, alebo dopravdy rec niečo, ak máš guráž. Veď je to nie z pece spadnúť.

Z komory zavialo chladom a príjemne občerstvilo dusné povetrie izby. Kotúčovi prišla dobrá myšlienka. Vošiel dnu a posadil sa do kúta na truhlu. Na okienku komory žmúri lampka, práve len toľko, aby nebolo celkom tma. Pri stene na koryte jednotlivé čiastky nemilosrdne rozkúskovaného brava. Boky koryta vyložené sú dosť peknou slaninou a paprčky, ešte od šuniek neodlúčené, prosebne čnejú k zaplesnenej povale. Len včera ešte drobčil po dvore, dnes už neborák rozmetaný, že by ho nijaký umelec v celok nezložil. Márnosť nad márnosť a všetko márnosť…

No náš záletník nečíta toto výstražné memento zo svojho okolia. Ba naopak, sediac v šere komory a dívajúc sa do osvetlenej izby, jednostaj mu je akosi do rozkoše. Sedí si ani pavúk, keď strežie na korisť. I ten usadí sa niekde v kúte nevinný, ani čo by len pred chvíľou bol uvidel svetlo sveta a nič neznal o jeho hriechoch. A muška, ešte nevinnejšia, omámená nevinnosťou pavúka, priletí a on zosnuje ju do svojej podvodnej siete.

Takouto nevinnosťou, nič netušiacou muškou mala byť Kača. Kotúč predpokladal, že vojde do komory a on ju zrazu chytí a vybozkáva, vybozkáva!

A Kača prišla. Ale iba ku dverám, chtiac ich zavrieť. No zazrúc v komore Kotúča, nechala tak, len zo dverí spýtajúc sa čosi, a potom zvrtla sa a šla do pitvora. O chvíľu prišla zas a zas kukla do komory. Sedel si tam zhrbený, nohy zvinuté, hlava v dlaniach — zosobnená starosť. Ba čo sa len tak zamyslel? ,Nebodaj smútia za nebožkou,‘ sústrastne podumala Kača. ,A majú čo želieť! Boli to dobrá duša a riadili si starého, ako sa patrí. A odkedy umreli, sú len ľuďom na posmech.‘ A vidiac Kotúča takého strápeného, prišlo jej ho ľúto… Ale vtom Jano povedal akýsi dobrý vtip a Kača zvrtla sa do izby.

Kotúč sa namrzel. Najmä keď Kača ani po tretí raz do komory nevošla, ale len zo dverí čosi vravela. Odvetil jej tak ticho, že nemohla rozumieť, čo vraví. Azda príde bližšie… No Kača mrdla plecom a umkla do izby.

,Eh, múdra baba, na moj pravdu. Akoby vedela, just nepríde! Ba kde to len berie ten rozum? Čert tomu napíska nebodaj!‘ celkom negalantne zlostil sa Kotúč v komore. Ochladol už náležite, ale mrzí sa do izby. Tam smiech ani na nájom. Jano, figliar, vystrája hlúpe kúsky a všetci sa smejú. Iba stará, sediaca na rohu stola, sa nesmeje. Veselosť jej prešla, azda preto, že on neverne od nej odpálil a zaryl sa do komory. No žiaľu tiež nevidno jej na tvári. Potiahla si viac, ako sa na oddanku sluší, a možno to aj cíti a to ju robí akosi apatickou. Hľa, neusmeje sa ani teraz, hoci švagor Janov zakuckal sa od smiechu a Kača musela von vybehnúť… Ako šla okolo Jana, podstavil jej nohu a ona brnkla nosom do podvojí. Bude ho mať do rána iste ako dobrá nákovica, a predsa jej je do smiechu. Za ňou vybehol i Jano, a v pitvore nový smiech…

Oprávnene rozmrzený nad nezdareným manévrom, Kotúč vytiahol sa z komory a opäť sadol za stôl. Ale radšej by bol zostal tamdnu a vyvalil sa niekde. Hlava mu akosi oťažela, i nohy ani centy. A k tomu ten Jano, ten Jano…!

Stará prebrala sa zo zádumčivosti a či viacej z povedomia povinnosti naliala Kotúčovi hriateho. Vypil raz po raz. To ho trochu rozobralo. Ale nemôže ho už rozveseliť… Je nevravný; Janovho švagra nadišli driemoty, i stará pokľuckáva na roh stola. Smiech v pitvore stíchol…

Spomenúc si tých dvoch, Kotúč sa prebral. Z toho ticha kási úzkosť nadišla mu na dušu… Zobral sa ku dverám, trochu neistým krokom premeral pitvor a vyšiel na dvor. Ovial ho chlad. Na dvore tma, len pred očami mihoce sa mu roj svetielok, nebodaj hviezdy. Zarazila ho táto tma; ale akási nejasná starosť a úzkosť ženie ho ďalej. Akoby na dvore čosi zašuchotalo… Zbystril sluch — ozaj, počuť už i šepot, a pri prielazku stojí niekto… A zasa šepot a tlmený smiech… Nevie, čo to, lebo mu je v hlave nejasno a v mysli ťažko: keď chce vyjadriť myšlienku, ani čo by dvíhal žarnov. Vtom neďaleko pľaslo čosi — práve tak, ako vtedy vo dverách, keď Jano a Kača… Už chápal.

Zaťal päsť a rezko zacifroval k prielazku. Vtom, akoby sa bola pod ním, hriešnym, zem otvorila, zrútil sa kamsi do priepasti pekelnej.

A povesť neluhala: pytačky sa odbavili a hneď ráno šla Kača s Janom o ohlášky. Neminuli sa, čo až po rokoch, a všelijakých prekážkach. Ale hoci to bolo vopred rozchýrené, predsa vec narobila po dedine veľký ruch. Lebo jedni čakali, že Kača pôjde o ohlášky s Kotúčom, a vopred sa smiali. Iní zasa striehli, že spolu s tým párom dajú za mreže (na matrikársku tabuľu totiž) i starú Strnádkovú s jej záletníkom. Veď vraj i pytačky mali byť odrazu. Nuž zvedavosť bola veľká, či pytačky ozaj boli a či vôbec neboli.

Len neskoršie sa prezvedelo, že pytačiek nebolo, ani nebude. Lebo stala sa vec neslýchaná. Keď už malo prísť k istému, zrazu sa milý pytač stratil ani gáfor… Hľadali ho, hľadali všade, ale ani čo by ho zem bola prehltla… Starú div nevychytilo od jedu. Kam sa len podel? Nespali celú noc, a tu zrazu nad ránom Jano ide po dvore a pri prielazku kdesi-čosi chrápe, ani čo by na tri porezy strúhal. Kukne do jamy — a tam ujec! Začudoval sa veľmi, i poľutoval ho úprimne. Kde sa tam len vzal?

Prebudili ho po biede a vyvliekli na svetlo božie. Mali s ním roboty! Nechápal, čo sa s ním deje, a nijako nechcel von, najmä, keď stará začala robiť patáliu. Hnevala sa pre čosi, hoci on nič nechápal… Z Písma vedel, že lepšie je v jame levovej ako pri žene jazyčnatej a zlobivej, a preto sa ani nebral na površie. Do jamy ktosi, na jeho veľké šťastie, hodil otiepku slamy — sedel si ani v páperí. No keď stará tamhore, dopálená jeho nezdvorilým mlčaním, vychytila sa po hrniec vody, že „obarí jeho strapatú kotrbu“, pozbieral sa a dal sa vytiahnuť. Stará potom už (nebodaj obanovala svoju prchkú náturu) začala pekne. Svatíčko sem, svatíčko tam, aby šiel na popravky (po hostine si zajesť). Ale jemu sa prenáramne chcelo spať, i zobral sa rovno domov a vytiahol sa, ako bol, na pec. Jamu spravili trochu krátku — ach, či sa tu z chuti natiahol! Popravkov síce marilo sa mu trochu škoda — ale pokoj boží nad všetky popravky! Pokoj nadovšetko…

Ale maj svätý pokoj — keď ho nemáš!

Sotva zaspal, zrazu ho čosi štuchne do boku. Práve sa mu snívalo, že sa zberá do hája, že jeho nebožká sedí pod pecou a pradie a vreteno jej v prstoch vrčí… Vychytil sa a vyjaveno poobzeral po izbe. Ach, to sa mu len snívalo. V izbe vrčí síce, ale nie vreteno, lež stará Strnádková so svojou kmotrou. Čo tie prišli? Hádam tie popravky… Ach, čoby, stará vrčí nie o popravkách, ale po náležitom, morálkou prešpikovanom úvode, o skazenosti sveta. Aký je tento svet — jedným slovom — naničhodný. Najmä tá chlapská polovica. Nehľadí na vďak ani na poctivosť, a zašľapiť verné, úprimné srdce mu je ako nič… Ale ona to tak nenechá — nenechá! Svet ju nosí v zuboch, jej poctivý vdovský príbytok znevážený je ľudskými rečami.

Kotúč sprvu nerozumel, čo sa robí. A keď neskoršie vyrozumel, prečo stojí pred touto ukrutnou radou, skoro by bol starej povedal čosi neonakvého. Ale ona ho nepripustila k slovu. Dozvedel sa, že Kača o neho, starého blázna, nestojí, lebo už aj bola o ohlášky s Janom. I to sa akurátne dozvedel, koľko ráz sa u nej, u nešťastlivej, najedol a napil, koľko dobrodenia užil. I včera ako mu chutilo! Aj si vypil — a poriadne! Bol, ani nehodno primeriavať, ako to prasiatko! A to všetko zadarmo. Ba ešte aký posmech jej za to vykázal! Svet čaká, čaká, že bude čosi… A keď on nič a nič, spolu s kmotrou vyčítala mu ešte onakvejšie. Čo sa vraj drží? Nevídali — dedo! Zuba nemá za dukát, vlasy šedivé a hlava okrem toho dnes-zajtra ako koleno. Slovom, zdehonestovali ho, čertice, preukrutne. A keď on ešte nič, tu sa stará rezolútne osvedčila, že ho dá na fiškála.

On všetkých tých rečí takmer ani nepočul. Sediac na peci, nohy ovisnuté, smutne sa zamyslel o tej druhej falošnici prefalošnej. Hľa, ako sa to skončilo…! Nech človek verí ženskej… Nehodno veriť, ani čo by ako. Lebo ženská nemá vernosti ani za máčny mak. Aspoň za mladi nie. Na starosť síce príde k rozumu, ako tu, hľa, stará, a je to už potom vernosť tuhá a ľúta. Zmotaný je ten svet, verubože zmotaný…

A kým sa on takto trudí, zatiaľ i stará i jej kmotra neprestávajú mu maľovať jeho špatné skutky a hroziť fiškálom, lebo, hľa, celý svet vie, že sa vláčil a čo sa vláčil… A ten posmech! No, tú skalu by tie dva jazyky boli prerazili, nie to vdovcovo srdce!

Ešte v ten deň šli o ohlášky. Stará bola prenáramne vyfintená, a pri ňom, nahrbenom, navlečenom v zažltnutej halene, bola ako ozajstná mladica. Keď vchodili k nám o zápis ohlášok, on sa zastavil pred dverami a v tvári mal čosi ako zúfalý, nemý odpor; ale oddanica chmatla ho za rukáv a všuchla ho do dverí. Táto energia pripomenula mu jeho nebožkú a zrazu akoby sa v ňom bolo čosi prelomilo… Keď vyťahoval z mešteka dva šestáky za písanie ohlášok, už sa usmieval… A keď ich pán rechtor, potešený tou štedrotou, vyprevadil až pred bránu a vinšoval im šťastia a hojného božského požehnania, už si vykračoval ani kadet.