ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do čakárne malej dedinskej železničnej stanice vošla vysoká dáma a zvučne spýtala sa na odchod vlaku proti Vrútkam.

Železničný úradník zapisoval čosi do hrubej knihy a mrzúto pozrel na hovoriacu. Stála pred ním mladá dáma v cestovnom plášti, ktorý pri svetle lampy zdal sa bielym. Pri boku visela jej kapsička a na klobúku mala vyhrnutý jemný závoj.

„Čo sa páči?…“ spýtal sa, neporozumejúc, alebo nechtiac rozumieť otázku v slovenskej reči.

Cestovateľka zopätovala ju zasa po slovensky.

„Ešte je hodina času,“ odvetil úradník chladne a kývol hlavou k hodinám, visiacim oproti dverám. Ukazovali jednu hodinu.

„Prišla som privčas…“ podotkla dáma s úsmevom, „a či sa azda vlak oneskorí?“

„Vlak ide riadne o druhej hodine, ani o minútu včaššie“ — a aby videla, že mu je nie do rozhovoru, prevrátil list knihy a, rozhŕňajúc svoje podrastené, šedinami preskočené vlasy, zasa dal sa do písania.

Dáma rozhliadla sa po čakárni, ktorá bola zároveň i úradnou miestnosťou. Jeden kút ohradený bol latkami, polepenými novou tarifou a reklamou „Néplapu“ a „Vlasti a sveta“. Dookola boli jednoduché drevené lavice pre cestovateľov, ale hrubá vrstva prachu nevábila posedieť. Pri dverách na dlážke spal ktosi, hrubý kepeň majúc pretiahnutý cez hlavu a nohy, ako drevené, vystreté ku peci. V chyži neznesiteľne páchlo dohánom.

Cestovateľka rýchle vyšla von. I pred stanicou boli lavice, ale tam tiež spal železničný sluha. Pred ním na stole postavená železničná lampa so zeleným sklom vrhala príjemné svetlo na trať. Vonku bolo ešte cele tma — ak totiž letnú hviezdnatú noc možno tmavou pomenovať. Dve lampy neďaleko stanice na stĺpoch, hoci stiahnuté, ožiarovali kúsok okolia. Bolo vidno dve podlhovasté kvetné hriadky, latkovú ohradu, za ktorou nehybne visel hák studne, a ďalej za koľajnicami cestu z oboch strán šrankami ohradenú. Z tej strany ticho šumela rieka.

Dáma zišla na cestu, kde belel sa pár sivých koní v ľahkej bričke. Z bričky zostupovala ešte jedna cestovateľka a, zhľadávajúc na sedisku rozložené šatky, rozkazovala kočišovi, aby zložil batožinu.

„Máme sa načakať, Marienka,“ zavolala jej dáma v plášti. „Vlak odchodí až o druhej…“

„Vidíš, vidíš, či som nepovedala. Mohli sme ešte aspoň pol hodinky doma sedieť. Ale ty nie a nie — len skorej od nás! Teraz seď si tu v tejto tme a v chlade. Ešte mi prestydneš… čo napokon by sa ti zišlo za pokutu. Aspoň by si sa druhý raz tak od nás nenáhlila…“

„Naozaj náhlim,“ rozosmiala sa karhaná, „akoby to nebolo dosť, keď ti sedím v dome za dva mesiace! Ba skorej sa obávam, že som príliš využila vašu láskavú pohostinnosť…“

„Zasa ten cudzí tón!“ rozhorlila sa táto. „Keby som to ja od teba odchodila, riekla by som cele jednoducho: Teš sa, že odchodím, alebo nie — na budúce prázdniny máš ma tu zasa.“

„Oj, to ti ja vďačne sľúbim. Ale teraz je zvrchovaný čas ísť. Dosť bolo i záhaľky i zábavy, treba pomýšľať na prácu, na učenie.“

„Jaj, choďže… Tvoje známosti sú ti ako kopanickej učiteľke úplne dostatočné. Treba sa ti trápiť s ďalším štúdiom — a ešte s francúzštinou a latinčinou!“

„Už sa len nerozhorčuj na mňa aspoň pri rozlúčke! Ver, že mne učiť sa je také milé zaujatie, ako tebe tvoja Anica, alebo aspoň len tvojich sto fliaš zaváranín. Ostatne,“ doložila vážne, „vieš, aká som v našej Dúbravke osamelá; nediv sa tedy, že vrhám sa na knihy, aby som cele neotupela… Je to už v mojej povahe, že hľadím vyúžitkovať každú hodinu.“

„Veď áno, ale keby to aspoň na iný spôsob,“ horlila dáma, neuchyľujúc sa od predmetu. Vidno, častejšie priečili sa o tejto otázke. „Keby to aspoň čosi reálneho, keby si z toho mala nejaký úžitok pre skutočný život… Ale takto čože máš z toho, že si lámeš hlavu vecami, siahajúcimi za tvoj obor?! Do mesta, ako vravíš, dostať sa je ťažko. A v Dúbravke ver’ večne zájdeš sa bez francúzštiny i latinčiny.“

„I bez Komenského…“ doplnila napadnutá žartovne.

„To už nevravím; ale nech by ti aj bolo dosť… Ale popri ňom ešte kadejakých potáraných filozofov…“

„Napríklad: Schopenhauer…“

Priateľky sa veselo rozosmiali. Obom odrazu prišlo na um, ako sa kedysi horlivo zaoberali výrokom tohto učenca, podľa ktorého priateľstvo nie je vraj možné medzi devou a mladým človekom. Nezbytne vyvinie sa vraj medzi nimi láska. Staršia, Marienkou zvaná, silne horlila proti tomuto výroku (bola vtedy práve takou rojčivou kandidátkou učiteľstva, ako mladšia Anna) a podujala sa podvrátiť výrok skutkom. No „záhadu“ dosť skoro rozlúštila tak, že zasnúbila sa s černookým „experimentom“, statkárom Jablonským. I serióznu Annu zastihol podobný malér… Lenže tento neskončil sa šťastne — svadbou, lež tichúnko vyznel do moll, zanechajúc v jej vnímavej duši stopu, ktorú čas ešte doteraz nemohol zahladiť.

„A jednako: boli to pekné časy,“ zádumčivo riekla Jablonská, tušiac, o čom sa asi jej družka zamyslela. „Vtedy i ja som bola taká rozcítená idealistka ako ty. A dnes… ozaj, čo sme sa nasmiali na ženách, žijúcich len v kuchyni — domácnosti. A teraz som i sama v tom. Vareška — detská bielizeň — zmeták — a zasa pekne od počiatku. Je to bieda…“

„…ale som šťastná pritom!“ doplnila Anna šelmovsky.

„Nuž — áno. A jednako, keď si pomyslím na tie pekné časy, na naše rozhovory a predstavy, hoci boli to neraz veci dosť pošetilé, predsa ľúto mi za nimi! Nedarmo vravia, že život dievčaťa je ako báseň oproti ženskej próze… Vydáš sa, prídeš do kruhu všedných starostí, do šedej každodennosti…“

„Kde však tvoja úloha je oveľa vážnejšia. Žiješ iným potrebám. Žiješ a pracuješ pre svojich najmilších.“

Mária bystro pozrela na priateľku. Práve prechodili popred ohradu, svetlo lampy padalo na Aninu tvár. V jej peknej tvári a čistých sivých očiach zračil sa pokoj a presvedčenie.

„Odkedyže ty takto zmýšľaš!“ zadivila sa Mária. „Veď si ty vždy mala iné náhľady! Vari Pavlovič vykonal u teba tento div?…“ Anna sa pritlmene rozosmiala. „Smej sa len, smej, po tomto neverím, že by ti bol ľahostajný!“

Anna neodvetila, len zahľadela sa do peknej noci, no jej družka i z toho mlčania vyčítala si odvetu.

Dôverný rozhovor prerušil Mišo, ktorý prišiel ohlásiť, že o batožinu nemôže sa dohovoriť s ospalým strážnikom. Mária podobrala sa usporiadať vec a lístok vymeniť.

Anna prešla na cestu. Bolo už vidnejšie, slabý pruh na obzore značil počiatok úsvitu. Od východu vial chladný vetrík, šelestiac v korunách pri ceste vysadených stromov. Za šrankami jasnejšie belela sa hladina Váhu, objatá temnými brehmi. Nevidené vlny šumeli ticho a milo — šum rieky, práve ako i šelest hory, cele ináče zneje v noci. Je výraznejší, plnší, zvučí v ňom istá harmónia, ktorá prihovára sa ti k duši. Prihovára sa ti prítulne, doplňuje tvoju vlastnú náladu.

Anna oprela sa o šranky a zahľadela sa dolu do vody, potom zasa hore ku hviezdam. Chlad stal sa citeľným, ale, hoci prebehli ju zimomriavky, hľadiac ku hviezdam, usmievala sa. Pokoj, ktorý Mária zbadala v jej tvári, skutočne sídlil v jej duši. Teraz s úsmevom si spomínala, s akými myšlienkami prišla sem pred dvoma mesiacmi. Bola zmorená školskou prácou a vyčerpaná vo vlastnom myšlienkovom svete. Bola ubitá samotou, v ktorej, ako na kolotoči, myseľ spracúvala tie isté pocity a pojmy. Žila povinnosti a v chvíľach oddychu zaoberala sa minulosťou, trúchlymi spomienkami na šťastie, ktoré sa už nikdy nevráti… Takto dialo sa s ňou vždy z jari, keď už zima vyčerpala jej sily. Sama videla, že ako trávia sa sily fyzické, tak rastie u nej fantázia s márnymi mučivými predstavami. A tu potom neostávalo iné, ako po skúške zobrať sa a utiecť z krásnych hôr, ktoré sú v svojej zadumanosti také nezdielne k malicherným srdcovým strastiam… Oddýchnuc si však v inom okolí, zakrátko nabrala sily a sviežosti i potrebného povedomia svojej dôležitosti v dúbravskej škole. Ba i tie upomienky v styku s ľuďmi dostávali prifarbenia významného povznášajúceho deja, z ktorého čerpala povzbudenie na ďalšiu dráhu života. Preto teraz s úsmevom pomýšľala na Dúbravku, na svoju školu a tisíceré drobné starosti, spojené s jej povolaním. Tešila sa na dumné hory a na svoju tichú izbietku s jeho podobizňou nad stolíkom, akoby posvätenú tým, čo v chyžke prežila a precítila…

Na stanici ozval sa rozhovor. Úradník bol už vyšiel a rozkazoval čosi, už menej mrzutý. Sluha v železničnej čiapke vytiahol knôty lampové, hoci bolo to už skoro zbytočné. Úsvit už premáral ich slabé žltkavé svetlo. Na východe nebosklon zrejme farbil sa do pomarančova, z hviezd len kde-tu trblietala sa niektorá. Na hladine Váhu, tichej a hladkej sťa kovová plocha, v diaľke zjavila sa plť — za ňou druhá, tretia, celý rad. Plynuli jedna za druhou neslyšne a plavne, akoby ani nie ľudskou vôľou. Na každej z nich stál pltník v bielej hunke, stál nepohnute s rukami na vesle zloženými sťa k modlitbe.

Cestou zahučal voz, preletel okolo Anny a zastal na stanici. Z neho vyskočil muž v belavých šatách. Anna so zadivením i mrzutosťou poznala kupca Pavloviča. Videla, ako vbehol do čakárne, preriekol nebodaj s Jablonskou a bežal rovno k nej. Anna si s nevôľou domyslela, že Mária náročky poslala ho k nej, a stala sa pokojnou a chladnou.

„Ach, slečna, aké šťastie!“ volal zďaleka. „Len chvíľa, a bol by som zameškal, nezastihol vás… Teda predsa odchodíte?!“

„Ako vidíte…“ odvetila, mimovoľne sa usmejúc.

S chvatom, ale nežne pochytil jej ruku. Chcel podržať ju vo svojej, ale ona ju zľahka vyvinula, a on zastal pokorne.

„A vy tak včasne vstávate a či tak pozde chodíte spať?“ preriekla s výčitkou.

„Vás neteší zhliadnutie sa so mnou, milosťslečna?“ zarmútil sa.

V jeho hlase zrejme triasol sa cit i obava. Anna pozrela naň. Stretla sa s jeho pohľadom a rýchle odvrátila zrak. Otázku doplňoval výraz jeho očí: hľadeli tak pokorne a prosebne, že pojala ju sústrasť. No srdce bolo chladné — odvtedy nebolo…

Zo stanice zaznelo nervózne zacenganie elektrického zvonca a hneď zatým za horami vzdialený ešte, ale ostrý hvizd jachajúceho vlaku. Na tvári mladého človeka zobrazila sa úzkosť. Akiste zoberúc všetky sily, podišiel k nej.

„Slečna, prečo neodvetíte na moju otázku? O minútku odídete — rozídeme sa bohzná dokedy — a vy stojíte tu taká pokojná…“

A ako si iste myslel, vedený dobrou myšlienkou, zadeklamoval:

„Ó, prosím, tu je Váh!“ nechtiac doplnila rým a, spozorujúc to, zasmiala sa.

„Nežartujte, slečna, prosím vás!“ poprosil, nerozumejúc jej rozmaru, a posmelený smiechom, doložil: „Či nevidíte, ako trpím?!…“

Anna sa vzpriamila a zrýchlila krok. Už jasne bolo počuť vzrastajúci hukot blížiaceho sa vlaku.

„A čo vám vlastne chýba?“ spýtala sa príkro, chcejúc ukončiť scénu, ktorá bavila ju síce, ale stávala sa trápnou.

„Verriet mein blasses Angesicht Dir nicht mein Liebeswehe…?“ znovu zadeklamoval on.

Anna zvážnela.

„Vy citujete Heineho… prečo idete tak ďaleko?“

„Láska nezná diaľky,“ zašepkal, neporozumejúc otázke a vykladajúc si ju v svoj zmysel.

Vlak práve vjachal s hukotom a hvizdom. Ako dlhá čierna príšera privliekol sa ranným úsvitom, žiariac okáľmi a odfukujúc dymom, ani drak v povesti. Vozne, temer prázdne, boli osvetlené. Konduktor zoskočil prv, než vlak postál a, vyvolávajúc meno stanice, letel popred vozne. Anna bozkávala sa už s Máriou, ktorá ju náruživo objala. Pobadala na líci slzy. Vyvinula sa jej z náručia, mrziac sa, že sama nie je dojatá, ako by mala byť. Jej bolo voľno, veselo… Konduktor otvoril dvere vozňa. „Prosím, sadať!“ zavolal rozhodne. Anna obrátila sa k Pavlovičovi a, stojac už jednou nôžkou na schode vlaku, podala mu ruku. Pavlovič podržal ju úzkostne vo svojej.

„Slečna Anna, nemáte pre mňa ani slovíčka?… Slečna…“

„Nabok!“ nezdovorile zakríkol konduktor, opäť letiac popred vozne.

V behu vrazil do rozcíteného gavaliera, až sa otočil. Anna ledva stihla vytrhnúť ruku a vskočiť do vozňa. Zazrela Pavloviča, ako sa díva za ňou, v tvári žiaľ, hnev i ľútosť… Moderné ľahké šaty len tak viseli na jeho chudej postave a zvyšovali komický dojem. Nemohla sa zdržať smiechu — rozosmiala sa.

V oddelení, do ktorého vstúpila, bol iba jeden cestovateľ. I ten, natiahnutý v celej dĺžke na sedadle a prikrytý kepeňom, spal. Tváre mu nebolo vidno, spod kepeňa leskla sa len plešina jeho hlavy. Anna pokojne mohla sa oddať myšlienkam; rovnomerný hukot jachajúceho vlaku akoby ju do nich ukolísal. — Rozumie sa, spomínala si na Pavloviča. Bol jej smiešny so svojimi nemeckými citátmi, keď si však sprítomnila úzkostný výraz jeho tváre a úprimnú lásku tlmočiace oči, bolo jej smutno. Bolo jej bôľno stretať sa s láskou, ktorá budila u nej len útrpnosť. Pravdu povediac, Anna cítila istú hrdosť oproti podobným ľuďom… Vyplývalo to u nej z povznášajúceho povedomia, že ona už zúčtovala s podobnými pošetilosťami, so samou sebou.

Keď takáto súvaha ustáli sa v duši peknej, zdravej, všetkými podmienkami dosažiteľného šťastia obdarenej devy, iste ona musí mať k tomu istú príčinu. Ľahko uhádnuť, že u Anny bola to láska. Láska z takzvaných nešťastných, ktoré u devy, ako ona, viac-menej vplývajú na celý život.

Začalo sa to sťa poetická idyla — a vyznelo životnou prózou. Sľúbili si večnú vernosť, a rozišli sa navždy. V živote mladého lekára, možno, bola to len jedna z epizódiek, akých hojne býva v praxi počiatočných lekárov. U mladej devy, obdarenej živou fantáziou a serióznosťou ponímania, bol to cit, idúci do hĺbky srdca i duše. Obznámili sa pri lôžku chorej tetky Anninej, ktorú ona, už diplomovaná učiteľka, prišla doopatrovať. Čas od prvého stisku ruky po určité zasnúbenie s doktorom bol pre rozvážnu Annu časom borby so samou sebou. Videla rozdiel medzi elegantným, hľadaným lekárom a sebou, chudobnou učiteľkou… Pravda, bola tu tetka, ktorá ľahko mohla zboriť hrádzu, stavajúcu sa medzi nich. On totiž netajil, že — ako každý mladý vraj človek — má zaviazanosti, dlžoby, že nevyhnutne potrebuje koľkú-toľkú pomoc pre začiatok. Na jeho radu zdôverili sa tetke so svojím šťastím a ona veľkodušne sľúbila testamentárne zaistiť potrebné prostriedky. No po jej smrti vysvitlo, že stará pani naskrze neznala moderných požiadaviek: suma, čo Anne pripadla, bola taká malá, ledva stačila na výbavu. Ale láska mladého človeka bola taká veľká, že napokon neľakala sa ani chudoby, ani obetí. Ako na zavolanie dostal miesto okresného lekára v mestečku jednej zo severných stolíc. Rozlúčili sa so sľubom, že až sa on z praxe lepšie materiálne postaví, príde si po ňu. Ona prijala miesto učiteľky na Dúbravke a trpezlivo čakala, veriac v jeho lásku ako v božie slovo. Sprvu sladili si rozlúčenie listmi — pozdejšie listy tieto prichodili zriedkavejšie, až zrazu po liste nejasného, zúfalého obsahu prestali úplne, čo ho asi stihlo, čo prinútilo ho pretrhnúť, ako písal, svätý zväzok duší, zostalo jej hádankou. V jej priamej, veriacej duši neskrsla pochybnosť, že bol by sa stal jednoducho neverným. Ona verila, že muselo to byť čosi úžasného, čo zlomilo jeho vôľu, prinútilo muža takého skalopevného charakteru, ako si myslela, na zbabelý ústup. Z medziriadkov dalo sa súdiť na tragédiu, ktorou sa stala ich láska…

A práve táto tajomnosť urobila z neho hrdinu. Prijala rozídenie ťažko síce, ale ako nezbytnosť, veriac, že on iste vzdal sa svojej lásky len po dlhom márnom boji s osudom. Pozdejšie síce, životom poučená, počala zmýšľať triezvejšie; ale strata časom prebolela natoľko, že hrdinovi už neubrala na cene… Jednotvárny tok dedinského života je taký spôsobný zachovať dojmy utkvelé a zodpovedajúce šľachetnej duši! — —

Annin spolucestovateľ vzchopil sa z pohovky a, hlasite zívnuc, natiahol nohy na pohovku oproti a vyzrel oblokom. Anna presadla do kútika. Až teraz zbadal, že nie je sám… Keď sa o chvíľu obzrela, sedel už v salónnej póze. Prezrela si ho letmo: nebol ešte starý, ale podozrivá bledosť tvári a plešina, lisnúca sa pomedzi sčesanými vlasmi, svedčili, že už dávno prežil sviežu mladosť. Plešinou nepekne predĺžené, silne klenuté čelo zorané mal vráskami; i tvár zbrázdená bola mu týmito neklamnými známkami veľkých starostí — alebo veľkej bezstarostnosti.

„Dovoľte, milostivá, na ktorú stanicu teraz prídeme?“ oslovil ju zrazu mäkkým hlasom, ktorý zazdal sa jej veľmi známym.

Povedala mu meno stanice.

„Tak je dobre. Zdalo sa mi, že spím už niekoľko hodín. Vy ďaleko cestujete, milostivá?…“

„Ďaleko…“ odvetila Anna, ako vo sne, rozmýšľajúc, kde tohto pána videla.

Odblesk ružovej zory tamvon oblial kraj utešeným priesvitom, tento, rapídne presvitajúc do žltého odtienka, menil pološero v skoré svitanie letného jasného rána. Vlak zahol práve na zákrutok — zjasnenosť zôr blesla do obloka, premoriac slabé svetlo lampy. Anna, oslepená žiarou, zatvorila oči.

Keď opäť prezrela, jej zrak stretol sa s očami spolucestovateľa. Sedel jej oproti a pokojne i priamo, akoby to bolo celkom miestne, pozeral jej do tváre. Zmätená, ba zrovna preľaknutá v mimovoľnom ostychu, do ktorého privádzal ju jeho pohľad, sklopila oči. Zazrela prsteň na ruke neznámeho, retiazku od hodiniek so známym medailónom — a stŕpla. On akiste kochal sa v dievčenských rozpakoch spolucestovateľky.

„Silný reflex škodí vašim krásnym očkám,“ prihováral sa, usmievajúc sa drzým úsmevom šviháka, ktorý vravel: „Vidím, že ti je nepríjemne, ale pekná si takto, holubička!“

Anna sa rozhodla.

„Nepoznáte ma, pán doktor?“ preriekla vážne, spamätajúc sa z úžasu.

On prizrel sa jej cele zblízka — a teraz bol na ňom rad zadiviť sa.

„Slečna Anna!… Kamže vy?…“

„Ja domov. Do Dúbravky. A vy ste ma nepoznali,“ doložila zmäknutá, keď videla, že naozaj sa zmiatol.

Švihácky výraz zmizol z jeho tváre, miesto neho ziera z nej rozpačitý obdiv a nerozhodnosť, ako sa chovať k niekdajšej snúbenici. I Anne bolo trápno… Nevideli sa desať rokov. Každý deň predstavovala si stretnutie s ním, a bála sa ho, lebo ešte vždy, vedela, nemohla by sa zísť s ním bez zármutku… Ešte vždy myslela, že musia sa zísť ako dvoje pošetilých zaľúbencov. A hľa, teraz stoja si zoči-voči a, pozerajúc na neho, jej je len smutne a trápne.

„Naozaj, nepoznal som vás. No, kdeže by aj: pri toľkej premene! Ktože by vo vás, krásavici, hľadal niekdajšie útle stvorenie…“

„A ja som vás predsa poznala,“ prerušila ho, nemilo dojatá poklonou. Vravel už cele nezaujate, ale dvorný spôsob, do ktorého zrazu vpadol, bol pre ňu trápny. „Hoci i vy ste sa zmenili…“

„Lenže ja vo svoj neprospech… Zostarnul som — však?“

„Áno.“

Jej priamosť ho očividne zarazila.

„O dvadsať rokov — však?!“

„No, nie o toľko… Ostatne, život nikoho neušetrí,“ dotvŕdzala zádumčivo.

Nečakané videnie sa s človekom, ktorý tvoril os jej cítenia a myslenia, takrečeno ochromilo jej istotu. A čím určitejšie videla, že je to on, tým väčšmi upadala do trápnej chúlostivosti. Len pred polhodinou jej duševný stav bol taký, že on, v tomto spôsobe, bol zrovna grotesknou protivou toho, na ktorého sa ona, pošetilá, rozpomínala.

„Máte pravdu, život nikoho neušetrí… Ale vy, slečna, vy ste iste výnimka. Ako som na vás pozrel, pomyslel som si: táto musí byť šťastná! Z vašej krásnej tváre zrovna svieti súlad dobrej duše so šťastím srdca… Azda šťastné manželstvo, milosťpani?…“ prišlo mu na um zrazu.

„Nie; som ešte vždy učiteľkou v Dúbravke,“ riekla začervenená a akosi v trapiech vyzerala von oblokom.

„Ťažko veriť…“ zadivil sa on. A dívajúc sa s úľubou na jej plnú, elegantnú postavu, doložil: „Škoda vašej bujnej krásy pochovať medzi hory. Vám by pristalo skvieť sa v spoločnosti ako hviezda…“

„Mne pristane práca a povinnosť,“ prerušila ho prísne, skoro urazená.

Ako to s ňou hovoril — ako na ňu pozeral?… Tento tón nebola by si dovolila ani od cele postranného cudzieho — a tu prihovára sa jej plytkými frázami ten, ktorého postavila si na piedestál mužskej dôstojnosti!

„Vždy ešte dávne náhľady!“ usmial sa doktor. „V tomto prísnom chápaní poznávam niekdajšiu Anicu… Pardon,“ zahovoril rýchle, zbadajúc zľakanosť v jej očiach, že ide týkať sa časov, ktoré spomínať pre oboch mohlo byť trápne. „Ostatne, naozaj zvláštne, že vy ženy tak konzekventne pridŕžate sa svojich zásad. Kde my mužovia zreterirujeme pred nevyhnutnosťou — tam neraz slabá žena zastane si svoje miesto. Kde nás život podlomí, tam vy ženy stávate sa heroinami a v boji zotrváte do konca…“

„Posmievate sa, pán doktor. Naša konzekventnosť je iste len vo večitom pridŕžaní sa varešky — čo ostatne nie je na škodu ľudstva. Ale o heroizme nieto reči… Veď pole nášho účinkovania, ženské trudy a utrpenia sú také prirodzené, že sa to vôbec nemôže počítať za zásluhu…“

„Vy ste tu výnimka,“ sladko usmial sa on; „vy síce odtiahli ste sa, ako vidím, od tradicionálneho povolania, ale i takto boríte sa zasa ináče — a kde chcete, iste i zvíťazíte…“

„Ako — v čom?“

„V láske — vašimi peknými očami.“

Anna sa zachmúrila. Náročky prinútila sa k rozhovoru o veciach, ktoré práve teraz boli jej ďaleké a nezávažné. Jeho nová nemiestna narážka ju už naozaj urazila a či skorej zabolela.

„Chcete, aby som želela, že som sa ešte raz v živote s vami zišla?!“ preriekla s výčitkou, ale vážne. „Vy dobre musíte vedieť, že takéto poklony po tom všetkom sú od vás najmenej — nedelikátnosťou.“

Anna sa odvrátila, lebo cítila, že sa jej slzy tisnú do očí. Doktor zvážnel.

„Máte pravdu, milostivá slečna,“ preriekol po chvíli s prísnou, zachmúrenou tvárou; „ale ako sa s vami zhovárať?! Zišiel som sa s vami, museli ste zbadať radosť, ktorú cítim z tejto šťastnej náhody — a vy po tom všetkom začnete učené rozhovory a pozeráte na mňa cudzo, sťaby ste ma videli po prvý raz.“

„Vy sami ste chceli, aby bolo, ako je,“ povedala opäť s výčitkou, rozčuľujúc sa a zmýlená jeho i vlastnými slovami.

Boli už iným tónom vyrieknuté: mäkko a smutne. Práve tak, ako kedysi vravieval k nej… I v očiach zablysol mu známy svit nežnosti.

„Ako vidím, vy ma odsudzujete, slečna Anna,“ preriekol so zhovievavosťou v hlase, akoby vravel k naslúchajúcemu decku. „Možno, neuverili ste — že nedalo sa ináče. Dnes iste už poznáte život natoľko, aby ste posúdili… Boli sme oba chudobní — ja bez praxe, začiatočník, majúci len kopu dlžôb. K tomu ešte celá rodina pozerala na mňa ako na spasiteľa… nezbývalo mi iné, ako vzdať sa vlastného šťastia kvôli šťastiu iných. Musel som sa oženiť nie podľa svojho srdca…“

„Teda bohatá…“ usmiala sa ona, už opäť pokojná.

„Totiž — áno, bohatá. Dcéra fabrikanta. Rodina mi ju vyhľadala… Ale šťastný som nikdy nebol. Nezišli sme sa z lásky a zhody nikdy medzi nami nebolo. Sme ako dva rozličné živly. Ako oheň a voda. Ona vychovaná pre prepych, pre svet — ja večne túžiac do malej, tichej viesky, kde zostalo šťastie môjho života…“

Doktor nahol sa k nej celkom blízko a nežne chytil ju za ruku. Jeho oči doplnili zmysel posledných slov, takže nemohla nerozumieť.

„Toto je moja spoveď,“ pokračoval priduseným hlasom. „Nuž povedzte, Anna, či ma ešte i po tomto priznaní sa odsúdite?“

„Ja vás nesúdim,“ sťažka vyriekla ona, začervenená, vyslobodzujúc svoju ruku z jeho a vyhýbajúc jeho planúcim očiam. „Ja som dávno zabudla…“ zaluhala presvedčivo.

„To je pre mňa smutné, Anna. Smutné, ale zaslúžené… Veď čože ja môžem čakať pre seba? Ale ja nezabudnem — len v šťastí sa zabúda… Vy ste šťastná, Anna — ako by aj ináče pri vašej kráse! Vás iste zbožňujú, vy milujete…“

„To nie je pravda!“ bránila sa ona, už celkom zmýlená jeho rečami.

„Mňa si vôbec nikdy rada nemala. Lebo láska nezabúda, Anna…“

„Nechajte ma,“ chcela skríknuť — ale ako pozrela na neho zľakanými očami, v ktorých triasla sa úzkosť zrazu ožitej upomienky, on vyčítal si inú odvetu.

V tú chvíľu pocítila jeho ruky okolo pása a prv než sa spamätala na obranu, bozkal ju na ústa.

Vonku ozval sa ostrý hvizd lokomotívy. Vlak s dvojnásobnou rýchlosťou letel po trati, silne potriasajúc sa na výhybkách. Rady koľajníc na zemi čiernej od uhlia svedčili, že blíži sa väčšia stanica. Do dverí nakukol konduktor: „Vrútky!“ hlásil zdvorile.

Anna vtedy už stála pri obloku a utierala si slzy, ktoré jedna za druhou tiekli jej po lícach. Obrátila sa, len keď počula, že doktor, zmätený, vyšiel von. Urazená a zmýlená, mala len jednu myšlienku: nezísť sa s ním nikdy viac.

Ale ako zostupovala z vlaku, on, vážny, nežne chytil ju za ruku a pomohol jej zostúpiť. Nechtiac zazrela pokorný výraz jeho tváre a jeho výrečné, prosiace oči.

„Odpusťte moju drzosť… Žena mi je chorá — nevyliečiteľne — som takrečeno slobodný… My sa ešte zídeme, Anna,“ doložil určite.

„Nikdy!“ odrazila ho skoro s krikom, cítiac zrazu inštinktívny odpor proti nemu.

*

Keď po hodinovej prestávke vlak odchodil ďalej, Anna všuchla sa do dámskeho oddelenia. No nemala sa čo báť: s doktorom prichodil tučný pán s kapsičkou v ruke, v akej lekári nosia operatérske nástroje. Prešli chodbou toho istého vozňa a usadili sa vo vedľajšom oddelení.

„Neboráci, príde vám strašná návšteva,“ podotkla obstarná pani, sediaca pri Anne. „Azda ste počuli o včerajšom nešťastí? Večer zrazili sa vlaky tu neďaleko, v Bystrom. Dvoch zabilo, traja sú nebezpečne dochrámaní. Medzi týmito akýsi vysoký úradník od ministerstva…“

„To sú teda lekári?“ spýtala sa Anna, len aby čosi riekla.

Jej myseľ bola natoľko zmýlená, že nemohlo ju zaujať cudzie nešťastie.

„Áno — ten tučný je fyzikus, a ten druhý vychytený lekár, tuším zo Spiša. Strašní ľudia! Raňajkovala som tu v jedálni, oni pri susednom stole. Skazili mi celý apetít. Ja vôbec mám istý predsudok oproti lekárom — viete, môjmu útlocitu sa protiví ich remeslo… Ako ľahostajne rozprávajú o mŕtvolách, o rezaní ľudského tela!… Mdloba šla na mňa tam pri stole — a oni, akoby to nič, predstavujú si babranie sa v mŕtvolách a ujedajú si chutne, akoby niečo veľmi príjemného…“

Zo susedného oddelenia počuť bolo hlučný rozhovor a veselý smiech. Anna poznala smiech doktorov. Len teraz zbadala, že jeho hlas má zvláštny prízvuk. Prezradzoval sebavedomie a cynizmus. Bolo jej odporno… Dáma pozorne naslúchala, ale slovám nedalo sa rozumieť.

„Figliari…!“ usmiala sa dáma. „Takto akí vážni, a čerti väzia v oboch. Najmä Spišiak… Musel mať veselú cestu. Oblokom zazrel mladú dámu a rozprával priateľovi — viete, akési galantné dobrodružstvo…“ Dáma významne mrkla malými očkami na Annu. „Nerozumela som všetko, len že jej cestou vyznal lásku… Znali sa vraj pred rokmi — vraj stará láska nehrdzavie — a smiali sa ani podarenému žartu. Kedysi vraj ledva sa vyplietol: prichodilo mu sa s ňou zasnúbiť, nuž musel odísť inam… Dnes síce by pristal, ale vtedy… Spomínal i dedičstvo, ktoré zrazu bolo „fuč“. A keby si vraj bol mal zobrať všetky dedinské húsky, s ktorými mal takéto epizódky… Tučný mu hrozil, že to odpíše jeho žene. Ale tá že je dosť múdra nestarať sa o žarty, čo muž z dlhej chvíle postvára… Nuž, hľa, mužská logika! „Dlhá chvíľa — žarty — epizódky!…“ A neborka žena za ten čas kväčí pri kolíske, alebo pečuje o žalúdok pána manžela! No, odpusťte, slečinka, že vám rozprávam…“ zháčila sa, vidiac, že tvár Annina je červená a akoby jej bolo do plaču —

Bolo už k poludniu, keď Anna, na vozíku, ťahanom jedným koníkom, dochodila k domovu. Cesta viedla hustou, ešte sviežou horou. Mohutné buky stáli vážne z oboch strán cesty a velebná tichosť, aká dovôkola panovala, zvlášť účinkovala na cit prichodiacej. Anne, rozčúlenej cestou a najmä náhodným stretnutím, sa zdalo, sťa prichodila by z malicherností do sveta vážnych záujmov, sťa prešla by zrazu z komediantskej búdy v tajomný, velebou dojímajúci chrám.

A cítiac sa tu doma a v svojom zvyklom živle, celé prázdniny zdali sa jej už len ako živý sen: pobyt u priateľky, malicherné nepekné zahrávanie sa so zaľúbeným kupcom, zaháľky na pohovke v horúce popoludnia a vôbec celé bezmyšlienkové žitie, ktoré ináče bolo jej tak potrebné. Takto dialo sa s ňou zakaždým a vždy potom s potešením chápala sa práce na počiatku školského roku. Prácu pokladala za úlohu svojho života, v nej videla svoju dôležitosť. Bývala hrdá na svoju samostatnosť a temer i šťastná.

Teraz však cítila, že k tomuto chýba jej čosi… Sťaby bola za čas svojho pobytu v cudzom kraji stratila niečo zo svojej úplnosti… Nebola to chuť do práce, ani energia. Len čosi vedľajšie, z citu, či len fantázie. Spomenula si, ako blúdievala horou, zaujatá jedinou predstavou, a ako jej to nejasné fantazovanie lahodilo. Ako sa o tom zamyslela, jasne predstavila si doktora s jeho predčasne zostarnutou vráskavou tvárou, s plešinou na hlave a šviháckym, nepekným chovaním sa, a zrazu bolo jej jasné, čo jej chýba… Stratila peknú predstavu o láske, ktorej nikdy nebolo, stratila vieru v človeka, ktorého v svojej horskej samote stavala si do falošného svetla. Za roky cítila sa byť povznesenou nad svoje pomery sentimentálnymi strasťami — a dnes zrazu videla, že bola pošetilou hrdinkou nasnívaného románu. Ba ani nie románu, len smiešnej, zahanbujúcej frašky, ktorú on zahral si s ňou pred rokmi — i dnes.

A rozvažujúc, že on chápal to takto už vtedy, a dnes, po ôsmich rokoch, prezrel ju hneď (lebo ináče nebol by sa choval k nej tak urážajúco), cítila sa pokorenou a zahanbenou sama pred sebou. A vytriezvená videla, že chyba stala sa nie v rozídení sa s milencom, ale v sentimentálnom, tragickom ponímaní toho, čo i pre ňu malo byť len epizódkou. Lebo bez nezdravého fantazovania dnes, možno, bola by ženou jedného z tých, ktorí potom prišli a ktorí v svojej čestnej prostote zdali sa jej takými malichernými…

Pohonič rezko zakričal na koníka, sťažka vzpierajúceho sa po príkrej kamenitej ceste. Vychodili do vrchu; nad nimi horou už presvitalo, buky redli, a vyjdúc na vrch, ako vyčarovaná objavila sa nerovná čistinka a na nej sem-tam roztratené chalupy. Jedna v prostred lúky, iná na pokraji hory, a naprostriedku nad vysokým zrázom škola s červenou strechou. V zelenom rámci hôr slnkom obliata Dúbravka robila dojem pekného obrázka.

Ale Anna predstavila si svoju zimnú samotu, ktorá zdala sa jej v terajšom jej rozpoložení takou strašnou! A vnímala len jedno: že v jej živote stal sa omyl, ktorý sa už nikdy nenapraví.