ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedlinský, Malinka.

JEDLINSKÝ: Hej, peknú kašu ste si navarili. A dať sa dolapiť, dolapiť!

MALINKA (ustrašene): Nuž to je tak zle so mnou, tak zle?

JEDLINSKÝ (preháňa): Veľmi zle, ukrutne zle, celý váš život je stratený.

MALINKA: Prepánaboha, nehovorte tak. Stratil som hlavu, nevedel som, čo robím.

JEDLINSKÝ: Vidieť, že ste zriedkavo neskazený šuhaj. Bozk pekného dievčaťa neberú mladí ľudia obyčajne tak tragicky. Ani o tom nemôže byť reč, že by i ten najvernejší manžel tu i tu neodtrhol ktorýsi ten kvietok, hoci narástol v cudzej záhrade. Okrem mňa, rozumie sa samo sebou! Ale, synku, nesmie sa dať dolapiť a čo viac — krpčeky svätého Floriána (zdvihne ruky hore) od vlastnej snúbenice! A ten strašný hriech, že to bolo krásne dievča! Keby bola bývala aspoň nejaká špata, to by sa vám možno, hovorím možno, všetko prepieklo, ale krásne dievča! No darmo, ste vo veľmi zlej koži.

MALINKA (plačlivo): Ale čože si už mám počať? Keď ma už raz dolapila?

JEDLINSKÝ: A vy ste potom ešte modlikali, aby vám dala ešte jeden bozk, božtíček ste povedali, vy jeden Sardanapal. Chutilo vám to, chutilo, vy jeden — ech, radšej čuším.

MALINKA: Ako keby ste nôž obracali v mojom srdci. Poraďte, čo mám urobiť, aby sa Olinka nado mnou zmilovala?

JEDLINSKÝ: Jediná možnosť vybehať sa je táto: musíte tajiť, do krajnosti tajiť. Keď budete tajiť, stále a rezolútne tajiť, s tým najzúfalejším odhodlaním, tak nakoniec vyhráte. Žena skôr uverí milovanému mužovi ako vlastným očiam. Pravda nie vždy, ale keď sa jej to vyplatí. Pritom sa musíte chovať tak, ako najurazenejšia nevinnosť. Rozumiete ma?

MALINKA: Rozumiem, rozumiem. Len či to utrafím!

JEDLINSKÝ: Božemôj, advokát a to dobrý advokát a nevedel by sa pretvarovať, že je nevinný. Veď je to vaše remeslo.

MALINKA: Veď hej, za druhého, ale za seba? A milované dievča, toho anjela klamať? To je strašné.

JEDLINSKÝ: Ak ste blázon, priznajte sa, bude vám to celý život vyhadzovať na oči. Pri každej príležitosti, keď jej budete v niečom odporovať, vyrukuje s tým bozkom a zapchá vám ústa. Ja mám už vyše dvadsaťročnú manželskú prax a nikdy som sa k ničomu nepriznal. Len raz narobil akýsi sprostý lístok ohromnú galibu.

MALINKA: Veď ste povedali, že ste nikdy neprestúpili.

JEDLINSKÝ: A kto vám hovorí, že som prestúpil. Bol som nevinný, čistý ako — sódová fľaška.

MALINKA: Odpusťte, ja som ešte nevidel čistú sódovú fľašu.

JEDLINSKÝ: No ja som raz jednu videl a to je práve tá, na ktorú sa odvolávam. Ale to je vedľajšia vec, tak čo urobíte?

MALINKA: Skúsim to. Neviem, ako to pôjde, ale veď uvidíme.

JEDLINSKÝ (potľapká ho po pleci): Už vás vidím, ako slávne sa budete držať. No nie to, nejako sa to len skončí. A s Kozinským je čo? Ako ďaleko ste s ním?

MALINKA: Myslím, že to pôjde, lenže iste nie bez obete.

Predošlí, Oľga.

OĽGA (zastane vo dverách): Otecko, hľadá ťa Korngut kvôli pšenici.

JEDLINSKÝ: Už idem. Ty, Oľa, zabav za ten čas pána fiškála, mám sa s ním ešte pozhovárať.

OĽGA (vojde do izby a nepozrúc na Malinku sadne si do fotela bokom k nemu): Hm.

MALINKA (zakašle): Hm.

OĽGA (tiež trochu zakašle): Hm.

MALINKA (neobyčajne mužne): Oľa, ty si mi ublížila.

OĽGA (veľmi prekvapená vyskočí): Čože, ja som vám ublížila?

MALINKA: Áno, ty ma, zdá sa, upodozrievaš z akýchsi zlých skutkov.

OĽGA: No toto je naozaj podarené. A kto žobral o „bozk, božtíček triedy B, prvý stupeň“ od Eleny, kto?

MALINKA: Tajím, do krajnosti tajím, že ja! Čo sú to za reči „bozk“, ba čo viac „božtíček“ triedy B, stupeň prvý.

OĽGA: No tu prestáva všetko. Veď ste sa mi priznali a prosili za odpustenie.

MALINKA: O tom ani reči. Nemohol som sa priznať k niečomu, čo som nikdy neurobil. Máte na to svedkov?

OĽGA: Nuž veď sa i Elena priznala, že vás bozkala.

MALINKA: Mýlite sa. To musel byť niekto iný, veď ja som tu vtedy vôbec nebol.

OĽGA: No dobre. (Sadne si do fotela a začne plakať.)

MALINKA: No aleguj s ňou teraz. (Díva sa na ňu a nevie, čo má robiť.) Veď keby tie ženy hneď neplakali. Tu máš, teraz ti plače. To je hrozné.

OĽGA: Akého nešľachetného muža som to milovala! Ó ja nešťastná a aký mi bol drahý! Božemôj, aký klamár!

MALINKA (zmäkne, ide k nej, kľakne si pred ňou): Olinka, odpusť mi.

OĽGA: Čože vám mám odpustiť, veď ste mi nič neurobili?

MALINKA: Som naničhodný človek. Elena ma bozkala, nasilu bozkala, namojdušu, nasilu. Ani som nevedel, čo sa so mnou stalo. Pomútila mi hlavu. Prisahám ti na všetko na svete, že milujem len teba.

OĽGA: Nuž prečo si chcel odtajiť, že si ju bozkal?

MALINKA: To ma ona bozkala. Tvoj otec ma tak vyučil, aby som všetko tajil.

OĽGA (zasmeje sa): Môj otecko. Toho nepoznáš? Ten si predsa urobil z teba žart, jeho najväčšia pasia je, keď môže niekoho dostať. A to ty nevieš?

MALINKA: No vieš, nie je to od neho pekné. Počkaj, ja mu to vrátim. Olinka, odpustíš mi už?

OĽGA: Ak budeš v budúcnosti spokojný s božtičkami triedy B, stupeň prvý, ktoré dostaneš len odo mňa.

MALINKA (radostne prekvapený): A čo to už aj ty vieš?

OĽGA (hanblivo): Ela ma to naučila, tiež — nasilu.

MALINKA: A nebola by si náchylná zložiť taký maličký (ukazuje na konci prsta), taký malý, taký malinký exámentík, ako si sa to naučila?

OĽGA: To nezaslúžiš.

MALINKA (žalostne): Olinka zlatá, jediná, nekatuj ma.

OĽGA: Budeš mi vždy verný?

MALINKA: Prisahám! (Zdvihne obe ruky a jednu nohu.)

OĽGA (naraz sa odhodlá, oblapí ho a bozkáva): Počkaj, to nebol celkom podarený! (Bozká ho ešte raz.)

MALINKA: Mne sa zdá, že ani tento ešte nestojí na výške dokonalosti.

OĽGA (bozká ho ešte raz): A tento?

MALINKA (s oduševnením): Oľa, ty vysoko presahuješ svoju učiteľku. Ty si anjel, ty si zázrak dvadsiateho storočia, ty si…

Predošlí, Elena.

ELENA (vidí, že Malinka drží Oľgu okolo drieku): Ach, vari vyrušujem?

OĽGA: Ale nie, poď len dnu.

MALINKA (dojato): Drahá Elena, vy ste znamenitá osoba. Vám ďakujem za najblaženejšie chvíle svojho života, i za to, že sme sa s Olinkou načisto dorozumeli.

ELENA: Som veľmi rada, že ste aspoň vy dvaja v poriadku. S Janckom som nevykonala nič. To je jedno surové zviera.

OĽGA, MALINKA (naraz): Čo je s ním, čo ti urobil? To je stará vec, že je to zlý odroň. Čo spáchal?

ELENA: Bola som s ním v besiedke v záhrade. Oľa a vy, Malinka, sa mi nikdy neodslúžite, čo som si pre vás vytrpela.

MALINKA: Dali ste mu bozk triedy B, stupeň prvý a on…

ELENA: To nie, ale zaucho, trieda A, stupeň prvý.

OĽGA: Preboha, čo urobil ten nešťastník?

ELENA: Najprv sme sa zhovárali o vás a o tvojej mame, na ktorú robil tie najsprostejšie poznámky, potom mi vyložil svoj plán, že teba by si vzal pre peniaze a my: on a ja by sme sa mali radi. Počúvala som ho a kládla mu otázky, ako keby som pristala na jeho návrhy.

MALINKA: No to je na neuverenie.

OĽGA: A takému človeku ma chce mama dať.

ELENA: Bol vždy smelší, napokon sa držal ako paholok a ja som mu dala triedu A, stupeň prvý. (Pozerá si ruku.) Pozri, ešte teraz mám červenú ruku: horí mi ako v ohni.

MALINKA: Ela, vy ste znamenité dievča! Dovoľte, aby som tú ruku bozkal. Slobodno, Olinka? (Bozká jej ruku.)

OĽGA: Čo teraz? Tým si nám však nepomohla ani pri mame ani pri otcovi.

ELENA: Myslím, že tvojho otca poznám omnoho lepšie ako ty. Tomu sa ani nesníva, aby ťa dal Janckovi.

MALINKA: Ja som tiež toho presvedčenia.

OĽGA: Ale mama je doň celá pobláznená, jeho hrubé komplimenty berie za hotový groš.

ELENA: Ja jej otvorím oči, a to poriadne. Spoľahni sa na mňa.

OĽGA (skočí jej okolo krku): Ela milá, drahá, vedela som, že ma len ty zachrániš.

ELENA: Zachránim, keď nie podobrotky, tak pozlotky. Čo urobíte teraz?

Predošlí, Čvok.

ČVOK.: Ruky bozkávam, Oľa, hneváte sa na mňa? Však sa nehneváte? Ja som taký trubiroh, mamľas, oplan!

OĽGA: Ale nie, naopak. Vy ste zlatý, podarený človek. Však Jožko? Poďakuj sa mu.

MALINKA: Ty si môj najlepší priateľ. Ďakujem ti srdečne. (Trasie mu ruku.) A za čo mu ďakujem, Oľa, povedz, za čo mu ďakujem?

OĽGA (smeje sa): Pomysli si, ja som sa mu núkala za ženu a on ma nechcel, aj napriek tomu, že ma pýtal od otca. Zľakol sa ma, však pán doktor?

ČVOK (trhá si vlasy): Nespomínajte mi to! Hneď utečiem domov a užijem kilo cyankáli. Nespomínajte mi to!

ELENA: Som skutočne zvedavá, ako to narafičí môj milý — čože ste mi? — švagor, bratranec?

ČVOK: Neviem, neviem. Možno, keď sa s vami porozprávam, svitne mi v hlave.

OĽGA: Tak sa mi zdá, že sa majú o čomsi zhovárať. Poďme do záhrady.

MALINKA: Poďme. (Odídu.)

ELENA: Tak sa zdá, že sme obidvaja vyhoreli.

ČVOK: Čo, aj vy?

ELENA: Presvedčila som sa, že s Janckom nemožno vyjednávať.

ČVOK: Skúste to so mnou. Čo si o mne myslíte?

ELENA: V akom ohľade, vnútornom, či zovnútornom?

ČVOK: Najprv zovnútornom. (Postaví sa do pózy a pomaly sa pred ňou krúti).

ELENA (díva sa naňho, kloniac hlavu z boka na bok): Urobte niekoľko krokov.

ČVOK (vykračuje pred ňou): Myslím, že moja chôdza nie je bez istej vážnej dôstojnosti.

ELENA: Áno. Postava a výzor zodpovedá jednému dobre živenému filantropovi, ľudomilovi, ktorý…

ČVOK: Čo ktorý? Myslíte, že nie je nepriateľ lepšej kvapky?

ELENA: No, nie ste abstinent.

ČVOK: Myslíte, že vyzerám, po slovensky rečeno, ako korheľ.

ELENA: No korheľ by som práve nepovedala.

ČVOK: Vedzte, že môj indiskrétne ružový nos je dôsledok okuliarov. Predsa ma však vaša bystrozrakosť napĺňa obdivom. Táto vlastnosť, ktorá vám na mne nechvalne napadá, ma ponúka, aby som zmenil spôsob svojho doterajšieho života. K tomu potrebujem pomoc, veľkú pomoc, neoceniteľnú pomoc.

ELENA: Tú pomoc vám mala poskytnúť Oľa.

ČVOK: Zase ma prekvapuje bystrosť vášho pozorovania.

ELENA: Nuž veď sa vám núkala a nechceli ste ju.

ČVOK: Viete, že keď si človek sám nadá pred druhým do hlupákov, nikdy to nemyslí naozaj. Nadali ste si už niekedy do hlupákov?

ELENA: Nie som voči sebe taká úprimná a možno my ženy ani nemyslíme tak logicky ako vy muži.

ČVOK: Ruky bozkávam. Nuž len to chcem povedať, že keď iný človek na nadávanie sebe samému prisvedčí, nepadne to dobre.

ELENA: A vy ste Ole vyrátali vaše pekné vlastnosti a ona vám ich uznala. Aha, už viem. Dám si na vás pozor.

ČVOK: A po druhé viem, že je spletená s Malinkom a že so mnou len žartovala.

ELENA: Tak vy ste jej vypočítali svoje zlé vlastnosti. Som zvedavá aké.

ČVOK: Jednu som vám už uviedol. Ale dúfam, že časom sa takto polepším.

ELENA: Myslíte? Pochybujem.

ČVOK: Mám jednu vlastnosť, ktorá prezradí s absolútnou presnosťou či a koľko som pil a v tom prípade by moja žena mohla riadiť trestajúce kroky podľa stupňa previnenia.

ELENA: No tým ma prekvapujete! Čo je to za vlastnosť?

ČVOK: Nevysmejete ma?

ELENA (smeje sa): Neviem.

ČVOK: Ja som človek veľmi cituplný a váš smiech by…

ELENA: By vás bolel?

ČVOK: Nie, primäl k tomu, aby som sa smial s vami.

ELENA: No tak von s ňou. Čo je to za čudo?

ČVOK: Buďte pripravená na čosi strašné!

ELENA: Preboha, hádam — odpusťte — hádam nechrápete!

ČVOK (prekvapene): Čo ste vy za veštica! Áno, chrápem, je to také hrozné?

ELENA (veľmi prehnane): To je hrozné! Kvôli tomu naše vyjednávanie načisto pretrhávam. Pane, muž, ktorý chrápe! To je úplne nemožná vec. Zbohom! (Odchádza.)

ČVOK: Nebuďteže taká náhlivá, počkajte ešte.

ELENA: Chrápajúci muž ma naskrze nezaujíma. Zbohom!

ČVOK: Počkajteže predsa! Moje chrápenie je len fakultatívne, podmienečné. No, chrápem len vtedy, keď som niečo vypil.

ELENA (vráti sa od dverí): Aha, tak to je vaša nezvyčajná vlastnosť. Hovorte, začína to byť zaujímavé.

ČVOK: No vidíte. Moje chrápanie sa stupňuje podľa toho, koľko som vypil.

ELENA (tlieska): To je skvelé, to je krásne, doktor, to ste naozaj zázrak prírody.

ČVOK: Milerád vám to predvediem. Od jedného deci vína chrapkám tou najfajnejšou fistulkou, to je skutočne klokot slávika, radosť počúvať.

ELENA: A z deci sa to stupňuje na celý orchester. To musí byť podarené.

ČVOK: Áno, je. Keď vypijem viac, ako mi je na osoh, môj chrapot sa vyrovná bombardónu.

ELENA: Bombardónu!

ČVOK: Áno, ale v mojom orchestri sú zastúpené všetky nástroje. Je tam klarinet, flauta, hoboj, fagot.

ELENA: Počujte, a neuvažovali ste o tom, producírovať sa s touto vašou obdivuhodnou vlastnosťou?

ČVOK: Myslel, ale len pred vami.

ELENA (naraz vážne, skoro opovržlivo): Ďakujem vám, nie som zvedavá.

ČVOK: Počujte ma, Elena. Ja som videl manželský život troch vašich sestier a ten ma teraz, keď som vás poznal, naplnil najvrelšou túžbou, aby sa aj mne dostal taký údel.

ELENA: Milý doktor, šťastný manželský život závisí od dvoch. Ani jeden z mojich švagrov nevytrubuje ani na pikole ani na trombóne.

ČVOK: Nie je nič ľahšie ako zriecť sa tohto nezvyčajného zázraku. Keby som mal pri sebe dušu, ktorá by so mnou spolucítila. Bláznim za hudbou a milujem umenie a literatúru.

ELENA: A preto trávite noci po hostincoch.

ČVOK: Roznietenosť mojej duše ma ženie z môjho pustého bytu.

ELENA: No a v hostinci sa ona uhasí, máte tam druhov, ktorí blúznia s vami o krásach svetových poetov.

ČVOK: Nie, tí blúznia o celkom iných krásach. Jeden z mojich najosvietenejších druhov sa natoľko zaoberal literatúrou, že dospel k názoru, že je to len klam a humbug.

ELENA: To musí byť originálny človek. Kto je to?

ČVOK: Je to advokát. Kúpil si raz Schillerovu Pannu Orleánsku, predpokladajúc, že je to fešná francúzska bajadéra.

ELENA (smeje sa): Chudák, ako sa sklamal.

ČVOK: Dnes som už tak ďaleko, že nenávidím hostinský život. Vďačne sa zrieknem svojej mládeneckej slobody, aby som získal dušu, ktorá by vedela so mnou sympatizovať. Pozrite, Elena, vy ste sa hodili Janckovi na prsia.

ELENA: Išlo o to, pomôcť Ole.

ČVOK: Prípadne by ste si ho vzala.

ELENA: Toho človeka nikdy. A vy čo chcete odo mňa?

ČVOK: Staňte sa mojou ženou.

ELENA: Neodmietam vás. Možno budem vaša za niekoľko mesiacov a nebudete v tom čase chrápať, nič, ani ten najfajnovejší slávičí klokot. Chcem vidieť, kto je u vás silnejší, či ja či trombóny.

ČVOK: Dobre. Pristávam a už som aj pristal. Elena, jedna Ofélia, jedna Francesca da Rimini žijú dlhé roky v mojej duši s nehasnúcou silou, a čo je vplyv týchto tôní na moje city v porovnaní s účinkom vašej utešenej postavy, tvojich múdrych, dobrých očí a tvojej mäkkej drahej rúčky. Ale predsa by bolo dobré, keby, keby…

ELENA: Čo keby, aké keby? Von s ním!

ČVOK: Človek je predsa len krehká nádoba. Len na posilnenie by ste mi mali dovoliť, čo len raz mesačne pobozkať tvoje…

ELENA: Ruky? To vám dovolím, tu ich máte.

ČVOK (bozká jej ruky): Máte vraj obdivuhodnú kolekciu bozkov, hovoril mi Jedlinský.

ELENA: Ah, to je klebetník.

ČVOK: Nemohol by som z nich dostať ukážočku?

ELENA (smeje sa): Možno, časom, milý priateľ, časom.

Predošlí, Cilka.

ČVOK: Ruky bozkávam.

CILKA (chladno): Dobrý deň. (Po chvíli.) Mrzký čas je vonku, duje vietor.

ČVOK: Zdá sa mi, že aj tu. (K Elene.) Ruky bozkávam. Porúčam sa. (Ide preč.)

CILKA (sadne si do fotela s istou, neobyčajnou ceremóniou): Elena, odviedla si odo mňa Jancka do besiedky. Videla som vás tam.

ELENA: Totiž, on prišiel od teba po mňa. Nevediac, čo chce, šla som za ním.

CILKA: Totiž vieš, že je zasnúbený s Oľgou s rodičovským súhlasom rodičov a ty ho odvádzaš.

ELENA: Viem, že nie je zasnúbený a už vôbec nie so súhlasom rodičov. Bolo by to i čudné, keby bol, lebo mne vyznal lásku a choval sa tak sprosto, že som ho musela udrieť po tvári.

CILKA (opovržlivo): Dnešné dievčatá sú veľmi smelé. Ako prišiel k tomu, že ti vyznal lásku, keď si mu na to nedala podnet?

ELENA: Keby som si bola žiadala jeho lásku, nebola by som ho udrela, keď mi ju vyznával.

CILKA: Mladí ľudia ako Jancko, to musí mať krv v žilách. To je gavalier.

ELENA: Tak schvaľuješ, že mi snúbenec tvojej dcéry vyznal lásku?

CILKA: Iste to nebolo také nebezpečné. Taký šumný mladý človek, taký gavalier, ako je doktor Jancko, si chce získať každé dievča.

ELENA: Mohla by som povedať, že i každú paniu…

CILKA: Narážaš na mňa?

ELENA: Keby sa nebol vyslovil, že je stará škatuľa s falošnými zubmi a vlasmi. A to o dáme, ktorá vlastní svoje krásne vlasy a zuby.

CILKA: A kto má byť tá dáma?

ELENA: Keď chceš vedieť, nuž ti poviem: ty, milá tetuška.

CILKA: Ale to je predsa lož! To je úplne nemožné! To je nezmysel, kdeže o mne niečo také! Ty vymýšľaš.

ELENA: Zavolaj ho, poviem mu to do očí pred tebou.

CILKA: Ach, toto je škandál. (Skočí.) To je jeden naničhodný človek. Na mňa povedať, že som stará škatuľa, že mám falošné zuby a…

ELENA: Tetuška, to je fešný mladý muž.

CILKA: Fešný darebák, naničhodník…

ELENA: Gavalier, ktorý má krv.

CILKA: Ty, nebráň ho, toho nevzdelaného surovca. Takúto urážku nášmu domu. A Jedlinský mu chce dať dcéru za ženu. Nikdy, nikdy! Radšej nech…

ELENA: Tetuška, ty si povedala, že je Oľgin snúbenec, so súhlasom…

CILKA: Ty, nehnevaj ma, to je jeden naničhodný…

Predošlí, Jedlinský.

JEDLINSKÝ: Malinka tu už nie je?

ELENA: Už dávno odišiel.

CILKA: Poď sem, neutekaj!

JEDLINSKÝ: Čože rozkážeš, ty kvet najvoňavejší?

CILKA: Počúvaj, čo porobil ten tvoj Jancko! Prihodila sa strašná udalosť. Náš dom bol zneuctený neslýchaným spôsobom človekom, ktorému chceš nasilu, proti mojej vôli, nanútiť našu nešťastnú dcéru.

JEDLINSKÝ: Krpčeky svätého Floriána, to sa muselo čosi stať — vari len neuštipol chyžnú na líce. Je to naozaj nebezpečný človek.

CILKA: Ty nestojíš na výške ani svojho manželského ani svojho otcovského postavenia. Stala sa strašná urážka.

ELENA: Ujo, nerob žarty, vec je vážna.

JEDLINSKÝ: Preboha, tak ma nenaťahujte na škripec, povedzte už raz, čo sa stalo?

CILKA: Ach, ach, zle mi je, nemôžem to ani vypovedať. Voňavku! Elena, voňavku, lietaciu soľ — (zvalí sa na diván) Ach…

ELENA (ide k nej, hľadí ju a šúcha; Jedlinský núka amoniak).

JEDLINSKÝ: Tu je amoniak, ak treba.

CILKA (bystro): Zase začínaš. Neopováž sa, ach…

ELENA: Ujo, Jancko povedal o tetuške, že je stará škatuľa, že má parochňu a falošné zuby a že by ešte chcela koketovať s mladými ľuďmi, keby sa našiel taký blázon.

CILKA: Čože, i to povedal? To je úbohý, úbohý mizerák. No len keby som chcela, na každý prst by som mala jedného. Ale kdeže ja, ja stelesnená vernosť. Ach, zle mi je, ach…

JEDLINSKÝ: To je sprosták! Nuž ale čo robiť. Ciluška, ty si ho žiadaš za zaťa, no a ja tých dvestošesťdesiat jutár tiež nemôžem len tak nemilobohu zahodiť.

CILKA: Ja toho človeka za zaťa? Nemôžem ani pozrieť na jeho stranu. Od prvého okamihu mi bol protivný, nemohla som ho vystáť. A jeho chovanie, veď je to sprostý kočiš. Nikdy, nikdy som ho nechcela.

JEDLINSKÝ: Máš šťastnú pamäť, ani začarovaná skriňa: zmizne v nej, čo chceš.

ELENA: Ujinko, ty si voči tetuške veľmi nespravodlivý. Viem veľmi dobre, že tetuška nechcela nikdy Jancka za zaťa. Len kvôli tebe sa tak robila, aj preto, aby si sa už nehneval na ňu a aby si ju už toľko nesekýroval a netrápil. Ona si nič iné nežiada, len oprieť ubolenú hlavu na tvoju hruď a privinúť ťa na svoje utrápené srdce, ale ty, ty máš srdce ako z mramoru. (Kýva mu a žmurká, aby sa zmieril s Cilkou.)

JEDLINSKÝ (veľmi prekvapený): Krpčeky svätého Floriána! Tehly mi padajú na hlavu. Ciluška, je pravda, čo hovorí Elena?

CILKA (plačúc): Pravda. Ja som tá najnešťastnejšia osoba na svete. Každý ma len prenasleduje.

JEDLINSKÝ: No poď sem, zlato moje, nech ťa oblapím a bozkám. Nemôžem sa zohnúť, lebo mám úsad a nevedel by som sa vystrieť.

CILKA (s Eleninou pomocou ťažko vstane a hodí sa Jedlinskému do náručia): Ale mi toho Jancka vyhoď.

JEDLINSKÝ: Vyhodím ho i s trúbami a alelujou!

CILKA: A tie hodvábne šaty mi kúp, ach. (Stene.)

JEDLINSKÝ: Kúpim.

CILKA: I ten prsteň s tým butónom, taký, aký má Mánička. (Strašne stene.)

JEDLINSKÝ: Nedbám, i to. A čo ešte? Len ťa prosím, nestoň tak hrozne, lebo sa ti môže prihodiť nejaké nešťastie.

CILKA: Ešte tie dva župany a tri páry lakírok a ten klobúk, čo som videla v Bratislave u Weissa.

JEDLINSKÝ: A viac nič?

CILKA: Možno, že mi ešte niečo zíde na um. Vidíš, aká som ja dobrá žena.

JEDLINSKÝ: Vidím a uznám. (Sadne si.) Dovolíš, aby som si sadol, trochu som oslabol od toľkej lásky. Elena, aké sú podmienky tohto versaillského mieru? Diktujže mi ich!

ELENA (smeje sa a kýva mu prstíkom): Prvý bod: vyhodiť Jancka s trúbami a alelujou. Aleluja a trúba je tvoja podmienka.

JEDLINSKÝ (značí): I s trúbami. Ďalej.

ELENA: Druhý bod: hodvábne šaty.

CILKA: Crepe marocaine.^[4] (Stene.)

ELENA: Butóny.

JEDLINSKÝ: Hop, ten prsteň s butónmi.

ELENA: Župan.

CILKA: Dva. (Stene.)

ELENA: Lakírky.

CILKA: Tri páry, tri!

JEDLINSKÝ: A klobúk, čo si videla u Weissa. Chvalabohu, to ani nie je toľko. Ciluška, dovolíš, aby som ti ručičky bozkal?

CILKA (rezko vyskočí a podá mu ruku): Ale áno, milý Andriš, tu máš i obe. Ty si predsa len chutný, podarený muž. (Bozká ho.)

JEDLINSKÝ (bozká jej ruku): Chvalabohu, keď si už len zasa v poriadku. Elena, ty potvora, na tebe sa vypomstím. (Hrozí jej päsťou a urobí na ňu ukrutnú grimasu.)

ELENA: Dobre, dobre, ujinko, veď ja ťa už nejako udobrím. (Položí si prsty na ústa a hodí mu, Cilke za chrbtom, bozk.)

JEDLINSKÝ (vzdychne a pohladí si prsia): Ach!

CILKA (podozrivo): Čo je to, čo je to?

JEDLINSKÝ: Ach, som nevýslovne blažený, že ma už zasa ľúbiš. Ach, Ciluška!

CILKA: Vidíš, a to si mohol urobiť hneď, keď som prišla domov. Museli sme celý týždeň hľadieť jeden na druhého ako pes na mačku?

JEDLINSKÝ (kývne rukou): Uznám, uznám, že som všetkému ja na vine. Ja som sa hneval na teba, pravdu máš.

CILKA: A kto? Hádam nie ja? Zasa začínaš?

Predošlí, Jancko.

JANCKO (vojde a pokloní sa. Ide k Cilke a chce jej bozkať ruku. Ukazuje prehnane blaženú a spokojnú tvár.) Milostivá pani, bozkávam vašu utešenú ručičku.

CILKA (schová si ruku, odvrátene): Neustávajte sa!

JEDLINSKÝ: Dobre prišiel ten chlapík, ten má nos!

JANCKO: Slečna Elena, veľmi ma teší, že vás tu vidím.

ELENA: Zvláštne, čo vás všetko neteší.

JANCKO: Ja som dobre vychovaný človek, ja viem, čo sa patrí povedať, hm.

JEDLINSKÝ: Pán doktor, prečo ste sa teraz vlastne ustávali? Prišli ste si iste po odmenu za svoje doterajšie účinkovanie v tomto dome?

JANCKO: Ako dobre ste to uhádli! Áno, áno, preto som prišiel. Podarilo sa mi získať blahovoľnosť milostivej panej iba mojím vzorným chovaním.

ELENA (zasmeje sa a po nej hlasno i Cilka, ktorá sa doteraz díva na Jancka ako na nejaké čudné zviera.)

JEDLINSKÝ: Krpčeky svätého Floriána! Tentoraz ste to uhádli.

JANCKO: S vami, pán Jedlinský, som si už dávno na čistom a tak by bolo príhodné, aby sme ustálili dátum môjho sobáša so slečnou Oľgou, tým viac, lebo…

CILKA (posmešne): Lebo? Som zvedavá na jeho lebo.

JANCKO: Vďačne vám poslúžim: lebo sa blíži dátum pojednania pána Jedlinského s Kozinským.

JEDLINSKÝ: Ráčite mať pravdu. Dátum sa blíži, ba takmer je tu, lebo o štrnásť dní už bude po Kačinej svadbe.

CILKA: Oľga sa predsa nemôže vydať za štrnásť dní, o tom ani reči!

JANCKO: Tak pre pána Jedlinského nezostane nič iné, ako zložiť obnos zodpovedajúci cene majetku, o ktorý beží pravota, do rúk jedného z mojich priateľov, ktorý mi ho odovzdá, keby po pojednávaní nechcela byť slečna Oľga mojou ženou.

CILKA: To je skutočne gavalier. Elenka, skutočne si mala pravdu.

ELENA: Tetuška, ja som len potvrdila tvoju mienku.

JANCKO: Ruky bozkávam, milé dámy. Myslím, že môj návrh je veľmi slušný.

JEDLINSKÝ: To nahliadam i ja a preto vás prosím, aby ste boli taký láskavý a bezodkladne vypadli z tohto domu.

JANCKO: Čože? Vyháňate ma takrečeno z môjho domu? Milostivá pani, počujete čo hovorí váš muž? Zdá sa mi, že nie je celkom v poriadku. (Ukazuje na čelo.) Povedzte mu vašu mienku.

CILKA: Nesúhlasím s ním, vonkoncom nesúhlasím.

ELENA (zľakne sa): Ale tetuška!

JANCKO: No vidíte, pán Jedlinský, kto je tu pán, hm, so mnou sa nebudete ťahať za palce.

JEDLINSKÝ (drgne plecom): Ciluška, rob si čo chceš.

CILKA: Nesúhlasím s tebou, že pána Jancka prosíš, aby opustil náš dom. Ja by som dala zavolať Jura a Ondra a dala ho vyhodiť.

ELENA (smeje sa a tlieska): Tetuška, ty si podarená!

JEDLINSKÝ: Vďačne poslúžim. (Zacengá.) Pán Jancko, sadnite si, kým prídu tí chlapi.

JANCKO (jedovato): Eh, akí ste všetci veľkí. Uvidíme, ako budete pískať, keď stratíte najkrajší kus svojho majetku.

JEDLINSKÝ: Pekne, ubezpečujem vás. Ako vy budete k tomu kontrovať, to je iná otázka.

Predošlí, Malinka.

JEDLINSKÝ: No konečne ste tu. Čo je s Kozinským?

MALINKA (dá mu spisy): Tu je hotová zhoda. Zaplatil som mu dvadsaťtisíc korún a on sa zriekol všetkých požiadaviek na Hrabovisko. Peniaze som mu dal preto, lebo asi dvadsať jutár bolo predsa sporných.

CILKA, JEDLINSKÝ, ELENA (pozerajú spisy).

JANCKO: To je všetko lož.

MALINKA: Všetko je v poriadku.

JEDLINSKÝ: Áno, v poriadku. Myslíte, že to je lož, pán Jancko? Dám vám dobrú radu. Rozpučte sa. (K Malinkovi.) Jožko, syn môj, ďakujem ti. Kde si vzal dvadsaťtisíc korún?

MALINKA: Ak dovolíte, pán otec, dal som mu ich z „našich“, predbežne zo svojich.

CILKA: Vidíš, Elena, to je pán, aký má byť. Preto som ho aj ja vždy podporovala.

MALINKA: Iba raz…

JEDLINSKÝ (skočí mu do reči): Ticho! Rozumie sa, že ti tvoje peniaze vrátim.

Predošlí, Čvok, Oľga.

OĽGA: Čo sa tu robí, keď ste tak všetci pokope?

JANCKO: Dobre, že si prišla. Olinka, vaši rodičia chcú našu lásku nasilu roztrhnúť. Bráňme sa. (Chce ju oblapiť okolo pásu.)

MALINKA (odstrčí ho): Ale človeče, to je drzosť!

OĽGA (chytá sa Malinku): Jožko, obráň ma.

JEDLINSKÝ: No teraz už mám toho i ja dosť. Jožko, zabehniže po sluhov, zdá sa, že je zvonec pokazený.

ČVOK: Nechoď, Jožko. Ja mu pomôžem na nohy. Počuj, Jancko, pred domom ťa čaká jedna švárna dáma s malým dieťaťom na rukách. Rozpráva obecenstvu, ktoré sa okolo nej zbehlo akúsi zaujímavú históriu a pritom stále spomína tvoje meno.

JANCKO: Dohroma! To je zas tá prekliata Adela! (Utečie.)

CILKA: Čo je to za Adela? Darmo, ale ten človek mal čosi, čo na ženy účinkovalo.

JEDLINSKÝ: Áno, na dámy istého veku.

ELENA: Čo za dáma ho to čaká?

ČVOK: Nestojí tam nikto, ja o žiadnej Adele neviem, len to som vedel, že Jancko nemá čisté svedomie.

ELENA: Za tento šikovný ťah vám skrátim čakaciu dobu o dva — povedzme štyri — týždne.

JEDLINSKÝ: Ak sa nevydáš za iného, lebo ty si falošná, ó falošná krásna Elena!

(Opona.)